M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec.

Pán spravodajca? Nemá záujem vystúpiť v záverečnom slove, takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Budeme pokračovať prvým čítaním o

návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Pavla Minárika a Rudolfa Bauera na vydanie zákona o práve na výhradu vo svedomí a jeho uplatnení (zákon o výhrade vo svedomí) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Návrh zákona máte pod tlačou 1203, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1204.

Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Vladimírovi Palkovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zákon, ktorý predkladáme, zákon o práve na výhradu vo svedomí obsahovo nadväzuje na dva návrhy zmlúv o výhrade vo svedomí, ktoré boli vypracované ešte v minulom volebnom období a ktorých prijatie bolo zakotvené v programovom vyhlásení minulej vlády. Ide jednak o návrh Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o uplatňovaní výhrady svedomia a potom o návrh Zmluvy medzi Slovenskou republikou a štátom uznanými kresťanskými cirkvami o uplatňovaní výhrady vo svedomí.

Dovolím si zacitovať z predkladacej správy k návrhu Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Citujem: "Sloboda svedomia predstavuje najvyšší prejav dôstojnosti človeka, nakoľko iba na základe slobodného a všeobecne prospešného konania a rozhodovania sa môže človek úplne realizovať, dosiahnuť zmysel a cieľ svojho života. Ľudský život je pritom prvoradou všeľudskou uznávanou hodnotou, pretože je základnou podmienkou ľudského konania a ľudských zážitkov, fungovania medziľudských vzťahov a nakoniec dosiahnutia spoločného dobra, čo je zmyslom existencie života. Preto by mal mať každý prirodzené právo na uplatnenie výhrady svojho svedomia vo vzťahu k týmto všeľudským hodnotám." Koniec citátu.

Dámy a páni, tento citát presne vyjadruje zámery predkladateľov tohto zákona. Pripomínam, Ústava Slovenskej republiky v čl. 24 ods. 1 zaručuje slobodu svedomia. Preto tento predložený návrh upravuje rozsah a podmienky práva uplatniť výhradu vo svedomí. Teda chceme dotiahnuť detailne do konca ustanovenie ústavy, ktoré zaručuje slobodu svedomia. Právo na výhradu vo svedomí je určitým zakotvením právneho a historického vývoja kresťanského cyrilo-metodského odkazu, ktorý máme zakotvený v preambule ústavy, vývoja medzinárodne uznávaných princípov slobody a deklarovaním vôle prispievať k celkovému duchovnému a materiálnemu dobru človeka a spoločnosti.

Panie poslankyne, páni poslanci, potreba tohto zákona narastá. Po spoločenskom vývoji posledných desaťročí dochádza k fundamentálnym, zásadným, závažným zmenám hodnotových a etických systémov k ich pluralizácii, k ich vzájomnému súboju. Táto pluralizácia sa týka najmä veľmi závažných, citlivých otázok ochrany ľudského života, ochrany rodiny a etických štandardov vedeckého výskumu. A pri presadení sa nových hodnotových systémov, ktoré sa, to si povedzme na rovinu, zásadne odvracajú od tradičných hodnôt, dochádza k nebezpečenstvu, že občania rešpektujúci tradičné hodnoty budú vystavení tlaku, aby vo svojich povolaniach postupovali v rozpore so svojím svedomím, čím vlastne dôjde, môže dôjsť po dvadsiatich rokoch od novembra 1989 k tomu, že sa vrátime do bývalých čias, ktoré si ešte pamätáme. Takisto niektorí ľudia, mnohí ľudia, občania vo svojich povolaniach boli tlačení k tomu, aby postupovali v rozpore so svojím svedomím. Preto náš návrh zákona o práve na výhradu vo svedomí rozširuje mieru slobody spoločnosti práve tým, že zaručuje občanovi možnosť vykonávať svoje povolanie v súlade so svedomím a nebyť za to nijako diskriminovaný.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Konzervatívni demokrati Slovenska vás týmto žiadajú, prosia o podporu návrhu zákona.

Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán navrhovateľ.

Teraz dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, pani poslankyni Emílii Müllerovej, aby uviedla úvodnú spravodajskú informáciu. Nech sa páči.

E. Müllerová, poslankyňa: Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien v súlade s § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku podala v prvom čítaní spravodajskú informáciu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Pavla Minárika a Rudolfa Bauera na vydanie zákona o práve na výhradu vo svedomí a jeho uplatnení (zákon o výhrade vo svedomí) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, tlač 1203.

Konštatujem, že návrh zákona bol podaný v lehote určenej § 72 rokovacieho poriadku, t. j. 15 dní pred rokovaním schôdze, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie. Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku a zaradil ho na rokovanie 40. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v § 67 a v § 68 zákona o rokovacom poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Podľa vyjadrenia navrhovateľa problematika návrhu nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev, ani Európskej únie. Priložené stanovisko ministerstva financií potvrdzuje, že návrh nemá vplyv na rozpočet verejnej správy.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku na tom, že návrh prerokuje v druhom čítaní. Ďalej v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1204 z 21. augusta 2009 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre sociálne veci a bývanie, výbor pre zdravotníctvo, výbor pre obranu a bezpečnosť, výbor pre vzdelanie, mládež, vedu a šport, výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien ako gestorský výbor v lehote do 14. októbra, resp. v gestorskom výbore do 16. októbra 2009.

Pán podpredseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pani spravodajkyňa.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy písomne sa neprihlásil nikto.

Teraz sa pýtam, kto sa chce do rozpravy prihlásiť ústne. Vnímam prihlášku pána poslanca Rudolfa Bauera, pána poslanca Pavla Minárika, pána poslanca Františka Mikloška.

Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne a slovo má pán poslanec Rudolf Bauer.

R. Bauer, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podporil argumentáciu predkladaného návrhu zákona o práve na výhradu vo svedomí a jeho uplatnení. V súčasnosti dochádza v spoločenskom vývoji k výraznej pluralite etických a hodnotových systémov. Táto rôznorodosť sa týka najmä oblasti bioetických otázok, teda ochrany ľudského života, ochrany rodiny a ďalších otázok, ktoré nám prináša vedecký výskum v oblasti medicíny. Vo verejnom živote, kde sa uplatňuje tento oprávnený pluralizmus, by mal mať každý občan právo vykonávať svoje povolanie v súlade so svojím svedomím bez strachu zo straty zamestnania alebo iného prejavu diskriminácie pre svoje morálne presvedčenie.

Totiž právo na slobodu svedomia je základné ľudské právo. Spolu s ostatnými právami tohto významu je zakotvené vo Všeobecnej Deklarácii ľudských práv, aj v Ústave Slovenskej republiky, ako už pán predkladateľ tu povedal. Jeho rešpektovanie je základom a predpokladom existencie i fungovania každej slobodnej a demokratickej spoločnosti. Ako uvádza rakúsky lekár a filozof Viktor Emil Frankl, ktorý považuje za základnú ľudskú vlastnosť slobodu vôle: "Človek nie je slobodný od podmienok, v ktorých žije, ale je slobodný na to, aby k nim zaujal stanovisko." Koniec citátu.

A v demokratickej spoločnosti by mu to malo byť umožnené bez strachu. V skutočnosti to tak nemusí byť. Uvediem niekoľko prípadov na ilustráciu. Zo slovenských pomerov je známy, mediálne známy prípad gynekológa z roku 2005, ktorého práve vnútorná záväznosť svedomia viedla k jasnému deklarovaniu morálnych hodnôt, ktoré vyznáva a následne aj k strate zamestnania. Dohoda pri nástupe do zamestnania s jeho zamestnávateľom, prešovskou nemocnicou, znela, že nebude musieť vykonávať potraty a ani úkony s nimi spojené, keďže je to v rozpore s jeho svedomím. Keď odmietol podať pacientke liek na vyvolanie umelého potratu, vedenie nemocnice ho vtedy prepustilo z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Ako sám uviedol, takých, čo zaujímajú zásadový postoj, je málo. Sú viacerí gynekológovia, ktorým vykonávanie chirurgických potratov na žiadosť matky prekáža. Robia to preto, aby nestratili prácu, nevyzerali hlúpo alebo kvôli tlaku iných.

Tieto otázky morálnych a mravných postojov sú však problémom aj sestier, inštrumentárok a pomocného personálu. Lekári z iných odborov napríklad ortopéd, psychiater a ďalší môžu umelý potrat z hľadiska ortopedickej, psychiatrickej a inej diagnózy odporučiť. Ak by sa zákonom povolila eutanázia, sporné výkony budú musieť vykonávať lekári v ďalších odboroch. Keď to zamestnanec odmietne, tiež ho vyhodia?

Ďalší príklad zo zahraničia. Koncom júla Taliansko povedalo definitívne áno predaju potratovej pilulky RU486 s obchodným názvom BIFEGINE, ženám umožňuje potrat do 49 dňa tehotenstva bez chirurgického zákroku. Od predstavenia tabletky v roku 1988 po jej užití však zomrelo už 29 žien. Talianska agentúra liečiv AIFA, ktorá legalizovala spomínanú tabletku, ju považuje za formu antikoncepcie, čo je v rozpore s platným talianskym zákonom č. 194, keďže ide vlastne o vyvolanie umelého potratu. Za posledných 10 rokov vo verejnej mienke v Taliansku výrazne vzrástlo názorové presvedčenie proti potratom. Podľa posledných údajov až 70 % talianskych lekárov vznáša výhradu svedomia v súvislosti s praktikami namierenými proti životu práve nedávnym zavedením tejto potratovej pilulky. Podobne ako v súvislosti s chirurgickými potratmi na požiadanie dôjde k širokému uplatňovaniu výhrad vo svedomí zo strany lekárov, všetkých prepustia, lebo nepodľahli komerčnému tlaku farmaceutických spoločností a ešte majú zrelé neumlčané svedomie?

A takýchto prípadov môže pribúdať. Sloboda vo svedomí, resp. výhrada svedomia však nie je viazaná len na zdravotnícky personál, ako sa to môže javiť, pretože v praxi sa s ňou stretávame zatiaľ najčastejšie tam. Keďže mravné, morálne hodnoty sa najmä v západnom svete v oblasti kultúrno-etických otázok výrazne menia v prospech neštandardných trendov, je záber pre výhradu vo svedomí podstatne širší. Týkať sa môže aj právnikov, verejných činiteľov, kuchárov či učiteľov, čo vyznávajú tradičné hodnoty. Majú mať strach o svoju prácu, zamestnanie, ak chcú žiť v súlade so svojím svedomím? Byť slobodný vo svojom konaní podľa vedomia by však malo byť atribútom každej vyspelej spoločnosti. Preto narastá potreba prijatia zákona, ktorý bude mieru demokracie a slobody rozširovať tým, že zaručuje právo na slobodné uplatnenie výhrady vo svedomí bez rozdielu náboženského vyznania, ako aj pre osoby bez vyznania. Prijatím tohto zákona Slovensko môže urobiť krok k výraznému skvalitneniu svojho právneho systému.

Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickými poznámkami sa neprihlásil nikto.

A teraz ďalší prihlásený do rozpravy je pán poslanec Pavol Minárik. Nech sa páči.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy a páni, dostal som dnes ráno celkom zmysluplnú otázku. Načo s tým idete, aj tak to neprejde. Dal mi ju kolega, opozičný poslanec. Táto otázka v podstate vystihuje realitu v tomto parlamente. Ale kebyže akceptujeme tento stav, znamenalo by to, a nielen u nás, ale prakticky pre celú opozíciu rovnako, rezignovať na svoju zákonodarnú iniciatívu a všeobecnejšie povedané, rezignovať na naše poslanecké poslanie. Je našou povinnosťou prinášať riešenia a tým viac riešenia v kľúčových problémoch, o ktorých si myslíme, že by krajinu posúvali vpred. Posúvali ju k tomu, čo máme vo svojich srdciach a svojich hlavách a myslím si, že každý poslanec má svoju povinnosť mať vysnenú predstavu o svojej krajine a tú krajinu k tej vysnenej predstave približovať.

Takým dôležitým problémom, ktorý by naozaj krajinu zmenil, je aj postoj k problematike, ktorú riešime predkladaným zákonom, teda o možnosti uplatniť si výhradu vo svedomí. Možno sa to mnohým z vás nezdá takým dôležitým problémom. Veď jednej tretine tejto snemovne stranícky predseda je človek, ktorý si nevšimol rok 1989 a to bol veľký predel v histórii tejto krajiny, po ktorom sa do nášho právneho poriadku a do ústavy do čl. 4 slovo svedomie dostalo. Pred 1989 bolo systematicky vytlačované. Až tak, že ostalo v našom právnom poriadku len v neobíditeľných prípadoch, a to v medzinárodných dohovoroch, ku ktorým sme pristúpili, a tie, naozaj, už sme neboli ako krajina komunistického bloku schopná ovplyvniť tak, aby svedomie, ako slovo bolo neprípustné do akéhokoľvek textu.

Tento problém výhrady vo svedomí je skutočne kľúčový a pochopíte to aj tí, ktorí svedomiu moc nerozumiete, ak celkom jednoduchou logickou úvahou pretransformujem tento pojem na pojem sloboda. Nie je to žiaden problém, naozaj, to je pomerne jednoduché a slobodu, slobodou sa zaklínajú všetci. Dokonca aj socialisti, ktorí ju neustále bezostyšne potláčajú, samozrejme, liberáli, ktorí ju nesú vo svojom názve, ale aj konzervatívci, ktorí slobodu vyznávajú pre niečo iné ako liberáli, lebo ju vyznávajú preto, že bola človeku daná zvonku. Bola človeku daná, aby cez slobodu svojho rozhodovania menil tento svet a rozhodoval sa medzi dobrom a zlom. Konzervatívci sa vlastne od liberálov v akceptovaní pojmu sloboda líšia jednou, jedinou zásadou a to, že liberál vyžaduje slobodu pre seba a konzervatívec vediac, že ako je človeku daná, chce hlavne slobodu pre tých druhých a je schopný pre slobodu tých druhých aj niečo obetovať, veľa obetovať, dokonca aj svoju slobodu obetovať.

Dámy a páni, kresťanskí demokrati obetovali pre výhradu vo svedomí dosť. Pre túto ideu odišli z vlády a to v politickom živote je veľa, veľmi veľa. Dámy a páni, odišli preto, lebo nejde o nejaké abstrakcie, tu sa riešia konkrétne problémy. Samozrejme, najčastejšie sa hovorí o biomedicínskych problémoch a špeciálne o potrate, ktorý, napriek tomu, že počet potratov výrazne klesol, je stále široko aplikovaným legálnym odňatím života človeku. Po slovensky zabitím. Inými slovami, porušením piateho Božieho prikázania.

Dámy a páni, v čase, kedy sú naši niektorí liberálni politici, uchádzajúci sa o podporu kresťanov, schopní vyhlásiť, že sa čudujú, že niekto nechce robiť potraty a chce byť gynekológom, myslím, že musíme mať v našom právnom poriadku zakotvenú výhradu vo svedomí, aby sme nášho lekára chránili. Musíme ju mať zakotvenú aj pre iné, veľmi násilné zabitia, ktoré síce ešte nemáme legalizované, ale v Európe už legalizovanými sú, a to je eutanázia. A sú tu aj ďalšie, oveľa subtílnejšie biomedicínske problémy, o ktorých sa menej diskutuje a menej sa im rozumie - asistovaná reprodukcia, klonovanie a mnohé problémy, ktoré ešte ani nemáme na stole, ale prídu, určite prídu. Veď, ktorí naši starí rodia by predpokladali, že je možné, aby raz taký problém ako klonovanie alebo asistovaná reprodukcia boli na svete? To znamená, že o 20 rokov tu budú iné, nové, dneska ešte ťažko predvídateľné problémy a toto všetko by sme radi riešili týmto zákonom.

Ale nie je to len otázka lekárskych povolaní, ten diapazon povolaní je veľmi široký. Môžeme si položiť otázku, dokedy ešte udržíme náš stav proti bláznivým aktivistom alebo súdnemu aktivizmu, aby náš starosta nemusel asistovať pri uzatváraní nejakého partnerstva dvoch ľudí rovnakého pohlavia? Dokedy nebudú musieť naši sudcovia rozhodovať rovnako ako anglickí o tom, či pridelia, alebo nepridelia páru rovnakého pohlavia na adopciu dieťa?

To sú reálne prípady - Anglicko, Španielsko, čaká to Rakúsko, Česko. A my nie sme vo vzduchoprázdne, ten tlak na Slovensko je veľký, všetkých nás to čaká. A nie sú to len právnické povolania, nie sú len starostovia alebo iní pracovníci verejnej sféry, sú to učitelia a ďalšie povolania.

Dámy a páni, výhrada vo svedomí tak, ako je naformulovaná a ako bola naformulovaná aj v zmluve so Svätou stolicou, je výrazne sebaobranný akt pred tým všetkým, čo sa na nás z Európy, ale aj zo štátu Massachusetts v Spojených štátoch a ďalších 11 štátov v Spojených štátoch tlačí. Dámy a páni, chceme vytvoriť priestor, aby ľudia mohli vykonávať svoje povolanie bez strachu o to, že prídu o svoje čisté svedomie. O tú, ako hovorí naše jedno príslovie, najlepšiu podušku, na ktorej možno dobre spať. O prostriedok, ktorý im bude dávať možnosť žiť taký život, aby mohli spokojne nažívať sami so sebou. Pretože to je najpodstatnejšie pre spokojný a šťastný život človeka.

Dámy a páni, prišli sme o možnosť zakotviť výhradu vo svedomí v dokumente veľkej sily, ktorý by sa musel prijímať 76 hlasmi tejto snemovne a ktorý by to naozaj v Slovenskej republike silne zakotvil. V Zmluve so Svätou stolicou, ktorú si máloktorý štát len tak dovolí vypovedať. O túto možnosť sme prišli pre činnosť predchádzajúcej, ale aj súčasnej vlády. Predchádzajúcej, pretože konala a súčasnej, pretože nechce konať. Ako malú náplasť prinášame aspoň tento návrh zákona a prinášame to hlavne ako pripomenutie toho, že problém tu je a problém bude stále aktuálnejší, aj keď poznáme parlamentnú realitu a presne vieme odpoveď na otázku z úvodu môjho vystúpenia.

Veľký protiargument proti tomu, čo prinášame, by mohol byť, veď ani cirkev to veľmi vtedy nechcela, veľmi vtedy netlačila a netlačí na to ani dnes. Dámy a páni, kto je to cirkev? Cirkev je predovšetkým ľud Boží a ten sa vyjadril. (Hlas z pléna.) Ja viem, čo je to cirkev a kto je to cirkev, ja som jej členom, príslušníkom, jej údom, takže mi nehovorte, že je to organizácia, to je niečo viac. Vyjadril sa tento ľud. Bola tu petícia, 120 tisíc ľudí, viac ako 120 tisíc ľudí písalo, že túto zmluvu chce. Dámy a páni, tento parlament to musel prerokovať a rokoval o petícii 120 tisíc ľudí ešte pred prázdnejšou sálou, ako je dnes, a to len štyri alebo tri petície dosiahli také číslo, aby sa museli prerokovať.

Dámy a páni, cirkev nie je, nie sú tí ľudia, s ktorými sa niečo ľahko vyrokuje. To nemusí byť len hierarchia cirkvi na Slovensku. Hierarchia, ktorá chce byť národná tak, ako je národná SNS a hierarchia, ktorá chce byť taká sociálna, ako je Fico. Lebo ak je taká národná, ako je národná SNS, kde je potom priestor pre univerzálnosť, katolíckosť cirkvi? A keď chce byť sociálna, tak ako je sociálny Fico, kde je potom priestor pre skutočnú solidaritu? Solidaritu založenú na láske a zodpovednosti k svojmu blížnemu. Keď ju nahrádzame zvyšovaním prerozdelenia, ktoré sa populisticky snaží získať moc a snaží sa získať túto moc len preto, aby si naplnil svoje vrecká. Keď sociálne podniky sú vlastne peňazovody do správnych vreciek. Čo je to za hierarchia, ktorá nebráni svojho svätca proti zlobe tohto sveta? Neozve sa vtedy, keď svätého tejto cirkvi nazve niekto šašom na koni, a keď ho nacionalisti zneužívajú?

Keď som počul, že my máme Svätopluka, my nemáme Štefana, akoby som počul, my máme cisára, nie kráľa. Aj vtedy sa zneužíval dav a aj vtedy sa nepozeralo do väčšej perspektívy.

Nie je odvaha vysvätiť pomník svätému Štefanovi v slovenčine v Komárne. Odvaha je povedať týmto ľuďom, že je to svätec a povedať to, aj keď sa pozerám na matičiarku, ktorá drží nápis, že je to vrah, a povedať, že je to svätec univerzálnej cirkvi, teda nie je to svätec maďarský, ale svätec slovenský i maďarský, rímsko-katolícky. Ak sa hierarchia zriekne našich svätých kráľov Štefana, Ladislava, ale aj Imricha a prenechá ich bláznivým nacionalistom, táto hierarchia potom už nie je schopná ani zatlačiť na to, aby sa prijímali také veci, ako je výhrada vo svedomí. Ale rímsko-katolícka cirkev má aj inú hierarchiu, hierarchiu vo Vatikáne. A predchádzajúci, aj súčasný Svätý Otec výrazne tlačili na to, aby výhrada vo svedomí bola zakotvená. Keď prišiel náš veľvyslanec k Svätej stolici, rozprávalo sa o zmluve a kedy sa znovu dostane na stôl. Nedostala sa. Keď prišiel nový nuncius na Slovensko a navštívil pri odovzdávaní poverovacích listín prezidenta, spontánne hovoril o Zmluve pre Vatikán. Pre Svätú stolicu, pre toho, kto tú zmluvu pripravoval, je výhrada so svedomí vec mimoriadnej dôležitosti. Ináč by to určite nuncius na svojej prvej návšteve, ktorá je skôr oficiálnym aktom, nespomínal. A to je pre cirkev rozhodujúce.

Ale cirkev nechce zmluvu pre svojich veriacich. Cirkev chcela zmluvu, a preto bola široko súhlasná, aby sa takáto zmluva uzatvorila so všetkými registrovanými cirkvami na Slovensku pre človeka, pre občana tejto republiky, aby mohol vykonávať svoje povolanie bez strachu, či zo strany štátu alebo zamestnávateľa bude nútený robiť veci, ktoré sú proti jeho svedomiu, teda proti hlasu, vnútornému hlasu, ktorý mu hovorí, ako má žiť tento život, aby ho mohol žiť spokojne a šťastne.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami - pán poslanec Alexander Slafkovský, Jozef Halecký. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Slovo má pán poslanec Alexander Slafkovský.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem. Mňa len zarazili dve veci. Predovšetkým to, že tu zaznelo tvrdenie, že svedomie majú len veriaci. Myslíte to vážne? A potom druhá vec, podraz v minulej vláde. Ja som nebol pri tom, keď sa dohadovala koaličná zmluva, ale keby som pri tom bol, tak by som požadoval, aby niečo také ako výhrada vo svedomí, ktorá má množstvo nadväzností na ďalšie zákony v krajine, aby bola detailne precizovaná v koaličnej zmluve a potom, ak by nebola prijatá, môžem hovoriť, že je dôvod na vystúpenie z vlády. Ináč je to zrada na svedomí a podraz na kolegov vo vláde. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Slovo má pán poslanec, predseda výboru Jozef Halecký.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Pán poslanec Minárik, ja by som sa chcel opýtať, aby som trošku lepšie rozumel tejto problematike, v ktorých krajinách Európskej únie je táto zmluva v praxi, ako sa realizuje, či sú nejaké problémy, ťažkosti, ako prispela k zlepšeniu, dá sa povedať, tej duchovnej klímy v tejto krajine. No a po ďalšie, moja otázka by stála v tom, ako je to možné, že, dá sa povedať, v celom spektre strán, ktoré sú v parlamente, nejako nepovažujú za svoju dominanciu alebo preferenciu pri presadzovaní tejto problematiky aj ostatné parlamentné strany. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán predseda výboru. S reakciou na faktické - predrečník Pavol Minárik.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán kolega Slafkovský, príďte za mnou s prepisom môjho vystúpenia a ukážte mi pasáž, kde som tvrdil, že neveriaci nemá svedomie. Potom budem pokračovať a budem odpovedať na vašu otázku. Ale myslím si, že posledné vety, ktoré som hovoril, že to bolo pripravované pre všetkých a s ohľadom na všetkých, vám už odpovedali predtým, ako ste tú otázku položili.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Všetko, pán poslanec. (Hlasy z pléna.) Takže v rozprave vystúpi, o slovo sa prihlásil predkladateľ, nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Ja len krátko by som si dovolil zareagovať na faktické poznámky. V niečom len doplním kolegu Minárika.

Pán kolega Slafkovský, pán kolega Minárik naozaj nepovedal, že svedomie majú len veriaci. Preto aj ako tie zmluvy o výhrade vo svedomí, ktoré boli zmietnuté zo stola, aj tento zákon o práve na výhradu vo svedomí sa vzťahuje na všetkých občanov, všetkých občanov. Každý občan, či je veriaci, neveriaci, či patrí k cirkvi katolíckej alebo onakej, sa môže odvolať na to, že má právo na výhradu vo svedomí. Tu ide o to, že sa môže odvolať na konkrétny, ucelený morálny systém.

Rozdiel medzi veriacimi, neveriacimi nie je v tom, že jedni majú svedomie, druhí nie. Ten rozdiel je v tom, že v tomto, aspoň v tomto geografickom priestore sú to len kresťanské cirkvi, ktoré majú svoj ucelený, prepracovaný systém morálky, teda hodnotenia toho, čo morálne je, čo morálne nie je. A túto morálku, ktorú tieto kresťanské cirkvi majú sformulovanú, v skutočnosti neuznávajú len veriaci tej cirkvi. Je to inak, často sú veriaci tej cirkvi, ktorí to neuznávajú prakticky. A naopak, sú to neveriaci ľudia, ktorí vo svojom svedomí cítia presne to, že to je morálne a to nie je morálne. S týmto sa stretávame úplne, úplne bežne.

A k otázke pána poslanca Haleckého, v ktorých krajinách sú také zmluvy a takéto zákony. No mám taký pocit, že Slovenská republika by bola prvá a práve v tom je ten problém, že také zákony v krajinách Európskej únie už chýbajú, už chýbajú. Pán kolega Halecký, no tak povedzte, keď náhodou sa stane, že nejaký súd sa bude odvolávať na Lisabonskú zmluvu a za jej súčasť Chartu práv, za ktorú ste aj vy hlasovali a my nie, keď ten súd sa na to odvolá a povie, že aj na Slovensku je potrebné prijať, povedzme, homosexuálne partnerstvá alebo, nebodaj, manželstvá a toto súdy bežne robia, bežne robia, no tak potom pre všetkých našich starostov nastane otázka, či teda budú povinní sobášiť takýchto ľudí. A s týmto sú už konkrétne problémy v Západnej Európe. V Británii vyhadzujú ľudí z magistrátov za to, že nechcú na takýchto sobášoch participovať.

Ja som tu už spomínal jeden taký prípad. Pracovníčka magistrátu v jednej londýnskej štvrti, volá sa Lillian Ledily, má už takýto problém. Má pracovnoprávny problém, pretože nechce sobášiť osoby rovnakého pohlavia. Čiže, pýtam sa, pán poslanec, v akej - v dobrom, bez irónie -, v akej krajine chcete žiť. V takej, kde sa už dejú také veci ako vo Veľkej Británii, alebo v krajine, kde človek vo svojom povolaní sa môže odvolať na výhradu vo svedomí? A nie na nejaké kuriózne svedomie, ale na svedomie a morálny systém v zmysle učenia, ktoré sformovalo celú túto Európu, celú túto civilizáciu. Tak v akej krajine chcete žiť? Na toto si musíme poctivo odpovedať. Alebo chcete žiť v krajine, kde sa prijme taká agresívna prohomosexuálna legislatíva, kde tí, ktorí rozhodujú o adopciách, adopciách detí, jednoducho, ak majú postupovať podľa toho nového zákonodarstva, tak musia dať dieťa do adopcie, povedzme, dvom mužom. Chcete, aby do tohto boli tlačení, povedzme, charitatívne organizácie z tretieho sektora, aby do tohto boli tlačené? Však kvôli tomuto kresťanské charitatívne organizácie vo Veľkej Británii museli ukončiť svoju činnosť. Zaoberali sa tým, že hľadali pre siroty, pre deti bez rodičov hľadali na adopciu nejaké páry. A nový zákon im povedal, že nesmú diskriminovať homosexuálne páry. Toto ukladá zákon katolíckym organizáciám vo Veľkej Británii. No tak chceme žiť v takej krajine? To si treba zodpovedať.

A sudcovia, ktorí v zmysle platného zákona majú o tomto rozhodovať, ak majú dodržiavať zákon, tak musia to dieťa dať do adopcie aj homosexuálnemu páru. A niektorí sudcovia to nechcú robiť. Cítia, že to je proti ich svedomiu. Nechcú robiť pokusy na deťoch. Lebo povedzme si rovno, to sú pokusy na deťoch, nevídané, neslýchané. Tisíce rokov nevídané, neslýchané. Sudca McCormick z Veľkej Británie kvôli tomuto prichádza o svoje miesto sudcu, lebo to proste nechce robiť. Sudca Carambola zo Španielska, presne takýto istý prípad. A tieto prípady sa množia, tieto prípady sa množia.

Alebo poviem jeden taký veľmi čerstvý príklad z Veľkej Británie, to je zaujímavé, kam sa tá krajina dostala. Matke sa narodilo dieťa veľmi predčasným pôrodom. Do 22 týždňov mu chýbali dva dni, tomu narodenému plodu, dieťaťu. Majú tam predpisy, ktoré hovoria, že takému dieťatku, ktoré, samozrejme, že má maličkú šancu prežiť a bojuje o život, majú tam také predpisy, že keď nemá 22 týždňov, no takže nemožno mu poskytovať lekársku starostlivosť a oživovať, udržovať pri živote. Takýto prípad sa stal nedávno vo Veľkej Británii. Chýbali dva dni a zdravotný personál povedal, no tak máme takéto predpisy. Keby bolo o dva dni staršie, tak dobre, môžeme ho oživovať, ale takto nie. Dieťatko sa pár hodín trápilo, zahynulo.

Toto sú veľmi zvláštne časy, do ktorých sa dostáva Európa. Koniec srandy. Koniec srandy. Jeden prípad, druhý, tretí, desiaty, dvadsiaty, tristopäťdesiaty a my sa stále tvárime, že nás sa to nebude týkať. A keď sa tie prípady opakujú, to svedomie sa otupuje. To svedomie sa nesmiernym spôsobom otupuje. A my si musíme odpovedať na otázku, v akej krajine chceme žiť. O tom je tento zákon.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami - pán poslanec Alexander Slafkovský. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne. Ja v podstate si viem predstaviť prijatie nejakého takéhoto zákona, len treba hovoriť o tom, že treba domyslieť množstvo záležitostí, ktoré ste tu, pán kolega, pred chvíľkou spomínali, ktoré vyplávavajú v tejto súvislosti na povrch. A pokiaľ by bolo jasné dopredu, pred uzavretím pracovnoprávneho vzťahu, kto do akej veci vstupuje a vtedy povie, ja mám v tomto smere výhradu vo svedomí, toto nebudem robiť a uzná to zamestnávateľ, prosím. Nevidím problém, aby to tak bolo.

A zaujala ma ešte druhá vec a to je biologická, čo je biologické a čo je božské. Homosexualita je takisto biologická, teda je aj božská, takže je naozaj diskusia o tom, odkiaľ pokiaľ je to normálne a nie je to normálne. Aj keď s vami plne súhlasím, že heterosexuálny vzťah je základným vzťahom pre predpoklad dobrej výchovy jedinca.

A dovoľte mi krátku prax, teda taký exkurz ku neonatologickej praxi. Zažil som niečo na stáži pred zhruba 12 rokmi, kde naozaj, to, čo si dovoľovali lekári na novorodencoch dvadsaťtýždňových, dvadsaťštyritýždňových, hraničilo s pasovaním sa na bohov. Snaha zachrániť to, čo je nezachrániteľné a vyvolať škodu celej rodine svojím spôsobom a trápiť toho jedinca, až kým nezomrie, možno 18-ročný, alebo 16-ročný... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec František Mikloško ako posledný prihlásený k tomuto bodu programu.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán podpredseda, ako by povedal pán poslanec Rydlo, slávna snemovňa, ja dodám, slávna, takmer prázdna snemovňa, ale to nijako neovplyvňuje vážnosť témy.

Zápas medzi mocou a medzi svedomím človeka je večný zápas ľudských dejín. A nie je to len večný zápas ľudských dejín, je to najdramatickejší zápas ľudských dejín. Rímska ríša bola najfascinujúcejší útvar, aký tu kedy vznikol a už ostatní vladári chceli len napodobňovať toto obrovské impérium a kultúru a napriek tomu, ak niektorí, v tom čase kresťania, odmietli sypať popolček bohom, tak boli hádzaní levom. Popri tej obrovskej civilizácii, ktorú dodnes môžeme sledovať všade a kto má nejaké znaky rímskej hranice, tak je na to hrdý, popri tej sa diala táto veľká dráma na obyčajných ľudských životoch. Potom sa situácia zmenila.

Prišiel vrcholný stredovek a popri gotike a popri tom všetkom, čo vytvorila kresťanská, v tom čase ešte katolícka kultúra a myslenie, tu boli znovu ľudia, ktorí mali iný názor a išli na hranicu.

Je veľkosťou pápeža Jána Pavla II., že na prelome milénia v roku 2000 sa ospravedlnil za tieto porušovania práv svedomia.

A potom to už išlo. Prišlo Anglicko s Henrichom VIII. A ťažko by niekto mohol dnes spochybňovať Veľkú Britániu s jej mocnárstvom, ale každý, kto sa vzoprel moci, vládnej moci, išiel proste pod nôž, pod meč. A potom francúzska revolúcia a 20. storočie sa vychrlilo - nacizmus, španielska revolúcia, Mexiko, Sovietsky zväz, komunizmus.

Proste, totalitné režimy, ako ich naštartovali a popri všetkom tom, čo urobili, tá dráma vzťahu moci a svedomia človeka, ktorá sa pri tých veľkých číslach a pri tých všetkých veľkých pohyboch politických, spoločenských, akoby sa na ňu zabúdalo. To svedomie človeka a každý jeden ten človek mal svoj život, mal svoje plány a tá moc s ním zápasila o to, aby sa ho zmocnila, zdegenerovala ho, zdeformovala.

A mohli by sme si myslieť, že demokracia konečne vyrieši tento problém. Ale už na začiatku francúzskej republiky, na začiatku 20. storočia sa vytvoril tzv. laický štát a dnes Francúzsko, ktoré obdivujeme pre jeho veľkosť, pre jeho kultúru, pre jeho proste veľkého ducha, tak v školách tejto kultúry a tohto národa je zakázané, aby židovský chlapec mal čiapočku, aby moslimka mala šatku, aby kresťanské dievča malo krížik. To je tiež zápas jedného laického štátu so svedomím obyčajného človeka alebo dokonca v tých školách obyčajného dieťaťa.

A je teda paradox, ktorý prežívame v týchto chvíľach. Totalitné režimy vo svete akoby končili. Južná Amerika sa demokratizuje, diktatúry končia a prichádza k nám demokracia. India, čím ďalej, tým viac demokratická. Teraz tu bol Dalajláma a povedal, že aj Čína už nie je tá, čo bola na začiatku 50. rokov a začína myslieť celkom ináč, ako myslela predtým. A tak sa zdá, akoby demokracia víťazila a demokracia ako aj náš sen, ktorí sme boli za komunizmu, ako sen o slobode. Ale ukazuje sa, že práve v demokracii začína prichádzať nový druh totalitarizmu a ja si dovolím povedať, že tento totalitarizmus je stranícky. Jednoducho, vlády v Európe alebo tam, kde vládne demokracia, tam, kde sú, riadne vzišli z volieb, tie vlády, tie politické strany, ktoré sa dostávajú k moci, ony určujú, čo je zákon, ony chcú určovať to, čím má byť zaviazaný človek vo svojom svedomí, mládež pri výchove a podobne.

A toto nastalo po druhej polovičke 20. storočia. Šesťdesiate a najmä sedemdesiate a osemdesiate roky - začína sa to rozmáhať a na konci storočia, keď technológia a vedecký výskum dosiahol taký vrchol, že dnes sa vedci môžu dokonca hrať nejakým spôsobom na bohov, pretože sú schopní vytvárať človeka, či už v skúmavke alebo klonovaním a podobne, tak v týchto chvíľach sa dostávame znovu do veľmi delikátneho bodu, kedy je ohrozované svedomie človeka. A k tomu sa treba postaviť. Slovensko nakoniec príde na to, že tento problém tu je. Príde naňho, ja som to už niekoľko ráz povedal, po prijatí Lisabonskej zmluvy, kedy sa nás už nikto nebude pýtať a kedy nám direktívne z Luxemburgu a zo Štrasburgu budú hovoriť, aké zákony a aké pravidlá tu majú platiť, alebo nie. Čiže, to je otázka roku, že to uvidíme.

Ale Slovensko má ešte jeden problém A všimnime si ho na súčasnosti. Sú tu dva nevyrovnané vzťahy medzi cirkvami a medzi štátom. To je ekonomické zabezpečenie cirkví, najväčšej katolíckej, ale rovnako evanjelickej a ostatných a svedomie, zmluva o svedomí. A všimnime si, ako to obidve strany vnímajú citlivo, ako balansujú, ako vyjednávajú. Ako štát má v rukách cirkev kvôli finančnému zabezpečeniu, ako cirkev len ad hoc nejako vyjednáva, posledne to bol ten problém učebníc. Do poslednej chvíle to bolo tak, že tam bude daná etická výchova alebo sexuálna výchova. Na poslednú chvíľu to premiér Fico vo vláde zastavil. Ale toto nie sú normálne pravidlá, aby krvopotným vyjednávaním alebo zákulisnými rokovaniami nakoniec on od niečoho ustúpil, pričom v druhom volebnom období už nebude znovu ničím viazaný. Cirkev je závislá tým, že je platená štátom, hoci je platená z peňazí daňových poplatníkov a štát má v rukách stále to svedomie, ktoré je dané straníckym, by som povedal, monopolom pri zostavovaní vlády. A preto nebude tu pokoj, dokiaľ sa tieto veci nejakým spôsobom nevyriešia, nesystematizujú tak, aby sa dali tu prelínať tieto svety - aj svedomia človeka, aj svedomia jednotlivých cirkví, aj štátu, ktorý tu je na to, aby slúžil, aj vládol.

A preto prichádzame s touto témou, bez ohľadu na to, či uspejeme, alebo neuspejeme, či nás niekto nepočúva. Ďakujeme všetkým, ktorí nás počúvajú, jeden kolega zo Smeru, HZDS, dvaja kolegovia zo Smeru, opozícia je v absolútnej väčšine, Maďari sú dnes takisto tu prítomní. Napriek tomu to otvárame a vieme, že to, čo raz je tu vypovedané, zostáva v pamäti, zostáva v pamäti aj parlamentu, aj záznamov a dá sa k tomu vracať a bude sa k tomu vracať, pretože tento problém, či chceme, alebo nechceme, je problém, ktorý prichádza a je len vecou tých, ktorí sa tomu venujú dlhšie, čiže ho vidia už dnes a nebudú ho vidieť až potom, keď bude horieť.

Takže, dámy a páni, aspoň tí, čo tu ste, veríme, že podporíte tento geniálny zákon poslancov Palka, Mikloška, Minárika a Bauera.

Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pán poslanec Mikloško bol posledný v rozprave. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pán navrhovateľ, chcete sa vyjadriť? Máte dve minúty, ak nie...

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Postačí mi možno aj 30 sekúnd. Chcem len povedať, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, že, aby spoločnosť mohla nejakým spôsobom napredovať skutočne dopredu, tak na to potrebuje mať aj víziu niečoho, čo je transcendentné, čo naráža na hlbšie veci v živote človeka. Na napredovanie nestačia iba materiálne, materialistické vízie. A to je jedno, či to je vízia, povedzme, sociálneho štátu o tom, čo všetko môže štát materiálne zabezpečiť, čo ponúka obyčajne ľavica, alebo, či to je vízia ekonomickej slobody. O tom, koľko si kto môže zarobiť materiálneho pre svoje blaho, čo obyčajne ponúka pravica. Toto nestačí. Vo vízii budúcnosti musí byť niečo, čo je transcendentné, čo dáva aj hlbší zmysel existencii a životu človeka. A trúfam si povedať, že návrh zákona o práve na výhradu vo svedomí môže byť určitou čiastočkou, určitou zložkou hlbšej vízie vývoja spoločnosti.

A preto ešte raz a naposledy apelujem na všetkých pánov poslancov, panie poslankyne, aby tento zákon podporili.

Ďakujem.