Šiesty deň rokovania

44. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

9. decembra 2009 o 9.00 hodine

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Dobré ráno. Vážené panie poslankyne, poslanci, chcem vás informovať, že stále ešte prebieha rokovanie poslaneckého grémia u predsedu Národnej rady, takže posúvame začiatok rokovania na 9.30 hodinu.

(Prerušenie rokovania o 9.17 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 9.30 hodine.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Príjemný dobrý deň. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram šiesty rokovací deň 44. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo poslanci: Pál Csáky, Jozef Ďuračka, Mikuláš Dzurinda, Ľuboš Micheľ, Ivan Mikloš, Peter Dubravay.

Panie poslankyne, poslanci, pristúpime k prvému čítaniu o

návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Tatiany Rosovej a Jaroslava Ivanča na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona máme ako tlač 1353, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí predsedu č. 1380.

Poprosím pani poslankyňu Rosovú, aby tento návrh zákona uviedla. Nech sa páči.

T. Rosová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, predkladáme novelu zákona o pedagogických zamestnancoch, ktorou sa zavádza, aby povinnou súčasťou programov ďalšieho vzdelávania pedagogických zamestnancov bola pedagogická prax minimálne v rozsahu 10 %. Ide o programy aktualizačného, inovačného a kvalifikačného vzdelávania, teda tie, ktoré sú zamerané priamo na výkon pedagogickej práce. Praktická ukážka pedagogickej práce by potom mala byť povinnou súčasťou záverečnej prezentácie alebo súčasťou ukončenia takéhoto typu vzdelávania.

Možno sa vám zdá čudné, že teraz tomu tak nie je, že pedagogická prax nie je súčasťou ďalšieho vzdelávania pedagógov. Je to čudné. A je to pre mňa ďalší dôkaz, že mám pravdu, ak tvrdím, že tento zákon nie je o tom, aby sme lepšie odmeňovali lepších učiteľov, ale o tom, aby sme vedeli odlíšiť nie to, kto z učiteľov je lepší alebo horší, ale to, kto z učiteľov je lepším alebo horším žiakom. Ide teda o to, že doposiaľ sa naozaj kladie iba dôraz na teoretickú stránku ďalšieho vzdelávania pedagógov.

Odkedy existujú medzinárodné porovnávania výstupov vzdelávania, ako je napr. PISA alebo TIMSS, riešia výskumníci na celom svete veľmi intenzívne otázku, v čom sú vlastne rozdiely medzi kvalitnými a efektívnymi vzdelávacími systémami a tými druhými, čím sú dané rozdiely medzi kvalitnými a efektívnymi školami a inými školami. Skutočne od Pensylvánie po Soul alebo Singapur existuje vo výsledkoch takéhoto výskumu alebo bádania pomerne vzácna zhoda.

Ukazuje sa, že viac než čokoľvek iné, než ktorýkoľvek iný faktor, najdôležitejšiu úlohu zohráva kvalita učiteľov. Napr. pri rovnakom zložení triedy sa pri dobrom učiteľovi deti naučia trikrát viac ako pri učiteľovi slabom. Stanfordský profesor Eric Hanushek, ktorý sa zaoberá efektívnosťou vzdelávacích systémov, inak je ekonómom, dokonca tvrdí, že na to, aby sa Spojené štáty v rebríčkoch medzinárodných porovnaní dostali z podpriemernej pozície na úroveň úspešných krajín, stačilo by vymeniť 6 až 10 % najslabších učiteľov priemernými, čiže nie vynikajúcimi, stačilo by vymeniť ich priemernými, to by spôsobilo takýto ohromný skok v efektívnosti systému. Naozaj téma pridanej hodnoty učiteľa je témou dňa. A ukazuje sa, že kvalitný učiteľ je pre výsledok vzdelávania dôležitejší než napr. počet žiakov v triede dokonca.

Aj my chceme mať, samozrejme, v našich školách dobrých učiteľov. Myslím, že to bol dôvod, prečo ministerstvo školstva pripravilo zákon o pedagogických zamestnancoch, pretože deklarovalo, že cieľom tohto zákona je motivovať pedagógov k tomu, aby boli stále lepšími, motivovať ich tým, že budú motivovaní neustále sa vzdelávať, aby držali krok s novými poznatkami tak vo svojej špecializácii, ako aj v pedagogike, v pedagogických technológiách. Lenže platné znenie zákona v skutočnosti kladie akcent na získavanie teoretických poznatkov. A tie nemusia prispieť k lepšiemu výkonu práce pedagóga.

Ja som presvedčená, že keby sa boli tí, ktorí zákon pripravovali, ozaj dôsledne usilovali o naplnenie cieľa "lepších učiteľov odmeňovať lepšie", nemohli by ostať pri takomto povrchnom riešení. Ukazuje sa totiž, že otázka, kto je dobrý učiteľ, zďaleka nie je taká jednoduchá, ako sa to javí na prvý pohľad. Výskumy, ale aj prax v oblasti ľudských zdrojov sa dopracúvajú stále jasnejšie k zaujímavému poznaniu, k poznaniu, že existujú niektoré oblasti ľudskej činnosti, medzi nimi aj niektoré povolania, pri ktorých prakticky nie je možné zo žiadnych testov, zo žiadnych skúšok a dokonca ani na základe osobných charakteristík nijako predikovať, ako úspešný alebo neúspešný bude ten-ktorý adept v praxi. A jedným z takýchto povolaní, možno tým, kde to má najväčší spoločenský dopad, je povolanie pedagóga. O jeho skutočných kvalitách sa dá hovoriť až na základe výkonu jeho pedagogickej praxe. Považujem preto za celkom prirodzené, aby praktická časť bola pri ďalšom vzdelávaní učiteľov jeho neoddeliteľnou súčasťou. Rovnako by malo byť, myslím, prirodzené, že zvládnutie tej časti, teda schopnosť premietnuť teoretické poznatky do práce so žiakmi, by mala byť aj súčasťou záverečného hodnotenia.

Prosím vás len o to, aby sme v tejto snemovni ukázali, že nám záleží na tom, aby schopní a dobrí učitelia boli motivovaní ostávať v našich školách, aby mali možnosť prejaviť svoje majstrovstvo a aby boli na základe tohto majstrovstva aj odmeňovaní. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pani predsedníčka výboru, za uvedenie poslaneckého návrhu zákona.

Gestorský výbor, výbor pre vzdelanie, mládež, vedu a šport, určil za spravodajcu pána poslanca Martina Fronca. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Tatiany Rosovej a Jaroslava Ivanča na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch, odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to ako určený spravodajca Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež, vedu a šport. Návrh zákona bol doručený poslancom ako parlamentná tlač č. 1353.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky zaradil návrh zákona na program tejto schôdze a súčasne predseda Národnej rady navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie.

Konštatujem, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade.

S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú, odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o tomto návrhu zákona sa uzniesla, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

V prípade, že sa Národná rada takto uznesie, potom podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, a to v súlade s návrhom predsedu Národnej rady, odporúčam prideliť návrh zákona na prerokovanie nasledujúcim výborom: ústavnoprávnemu výboru a Výboru Národnej rady pre vzdelanie, mládež, vedu a šport. Za gestorský výbor navrhujem na základe toho, že aj predseda Národnej rady takto určil, výbor pre vzdelanie, vedu a šport s tým, že návrh zákona prerokujú výbory v lehote do 27. januára a gestorský výbor do 29. januára.

Pán predsedajúci, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. Zaujmite miesto pre spravodajcu.

Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že písomne sa do rozpravy nikto neprihlásil. Teraz je priestor prihlásiť sa do rozpravy ústne. Registrujem, že do rozpravy sa hlásia páni poslanci Švidroň, Ivančo. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.

Ako prvý v rozprave vystúpi Valentín Švidroň, pripraví sa Jaroslav Ivančo.

V. Švidroň, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia poslanci, konštatujem, že v návrhu, ktorý je predkladaný, nie je rešpektovaná požiadavka Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/28353/2009-411 z 13. 11. 2009 uviesť a zdôvodniť predpokladané finančné dôsledky na rozpočet verejnej správy.

Ďalej, zastávam názor, že navrhované zmeny budú mať dopad na rozpočet verejnej správy, nakoľko potrebou zabezpečenia pedagogickej praxe v školách a v zariadeniach, v ktorých sa výchovno-vzdelávacia činnosť vykonáva, sa zvýšia náklady na zabezpečenie kontinuálneho vzdelávania.

Konštatujem niektoré formálne nedostatky predloženého návrhu.

Slová na konci názvu "v znení neskorších predpisov" sú uvedené nesprávne, nakoľko zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov k dnešnému dňu ešte nebol novelizovaný.

Predkladatelia návrhu navrhujú povinné zavedenie pedagogickej praxe do aktualizačného inovačného a kvalifikačného vzdelávania, pričom terminológiu "pedagogická prax" zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 317/2009 Z. z. nepozná. Z návrhu nie je jasné či termín "pedagogická prax" je zhodný s termínom "pedagogická činnosť", ktorý zákon používa a je definovaný v ustanovení § 3 ods. 2 zákona alebo je zhodný s termínom "priama výchovno-vzdelávacia činnosť".

Zákon a znenie jeho ustanovení sa vzťahuje rovnako i na odborných zamestnancov. Návrh smeruje iba voči pedagogickým zamestnancom, a teda sa dá považovať za diskriminačný, nakoľko sa obdobná povinnosť neukladá odborným zamestnancom vo forme odbornej praxe.

Návrh považujeme za nesystémový, nakoľko jednotlivé druhy kontinuálneho vzdelávania majú rôzne tematické zamerania. Všeobecná povinnosť pedagogickej praxe sa napr. nedá uplatniť pri vzdelávaní, ktoré je zamerané napr. na legislatívnu činnosť, legislatívnu tvorbu školských vzdelávacích programov a podobne. Keďže kontinuálne vzdelávanie či už u pedagogických alebo odborných zamestnancov má rôzne zamerania, návrh textu novely, ktorý sa týka ustanovenia pedagogickej praxe v rozsahu 10 % programov kontinuálneho vzdelávania, nie je aplikovateľný v praxi. Poskytovateľ, ktorý predkladá žiadosť o akreditáciu kontinuálneho vzdelávania, môže podľa zamerania a vzdelávania pre skvalitnenie sám zahrnúť do programu určitú praktickú výučbu. To však naozaj závisí od konkrétneho druhu kontinuálneho vzdelávania a tiež cieľovej skupiny zamestnancov.

Predkladatelia taktiež navrhujú, aby súčasťou záverečnej prezentácie pedagogického zamestnanca bola aj praktická ukážka pedagogickej práce. Táto požiadavka sa rovnako vzťahuje aj na odborných zamestnancov. A už je uplatnená v ustanovení § 6 ods. 7 a § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstva školstva č. 445/2009 Z. z. o kontinuálnom vzdelávaní, kreditoch a atestáciách pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, ktorá je vykonávacím predpisom k zákonu č. 317/2009 Z. z.

Spôsob a obsah ukončenia kontinuálneho vzdelávania musí poskytovateľ určiť v samotnom programe kontinuálneho vzdelávania a následne sa posudzuje akreditačnou radou v rámci akreditácie. Z uvedeného dôvodu túto požiadavku považujem za neopodstatnenú.

Celý návrh posudzujem aj z hľadiska toho, že problematika, ktorej sa návrh venuje, bola len nedávno upravovaná zákonom a je potrebné dať priestor, aby sa jeho dobré, nerušené pôsobenie ukázalo v praxi.

Pre nejasnosti návrhu, jeho nekompetentnosť riešenia, tiež vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že kontinuálne vzdelávanie je určené pre pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, ktorí pedagogickú činnosť a odbornú činnosť už vykonávajú ako zamestnanci škôl a zariadení, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje, odporúčam predložený návrh neschváliť. Ďakujem za pozornosť.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. (Hlas v sále.)

Chcete reagovať? Nech sa páči, pani navrhovateľka.

T. Rosová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán poslanec, za vystúpenie, za to, že ste ukázali, ako vedia úradníci krútiť paragrafy. Ja myslím, že to bola ukážka toho, že kde nie je vôľa, nie je ani cesta a hľadá sa spôsob, ako ju zarúbať.

Nechcem teda vyvracať bod po bode, ale chcem len upozorniť na to, čím ste začali, a to sú finančné nároky vyplývajúce pre rozpočet verejnej správy z nášho návrhu. V stave, keď nie sú v rozpočte vôbec peniaze na to, aby sa tento zákon skutočne dostal do praxe, aby sa učitelia mohli vzdelávať tak, ako to bolo deklarované, to považujem skoro za cynické. To, že niekto odučí 2 alebo 3 hodiny, skutočne nemôže predsa zvýšiť žiadne náklady, naopak, tie odučené hodiny predsa ostanú vykonanou prácou, ktorá inak by bola vykonaná za odmenu.

Takže je mi teda ľúto, je zjavné, že nie je chuť debatovať o podstate pedagogickej práce, o tom, kto je dobrý a kto nie je dobrý učiteľ, a opakovane teda budem musieť asi konštatovať, že sa tento parlament na rozumnej veci nedokázal zhodnúť. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Švidroň. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

V. Švidroň, poslanec: Ja len zareagujem na pani predkladateľku. Skutočne nerozumel som tej poznámke o akýchsi úradníkoch alebo o čomsi takom a tých vecných výhrad, ktoré som uviedol vo svojom príspevku, sa pani predkladateľka nedotkla. Skutočne sú také, ktoré bránia uplatneniu toho jej návrhu. No a skutočne ten priestor, ktorý má teraz už schválený zákon o pedagogických zamestnancoch, bude riešiť problematiku. A myslím si, že každý taký zásah, aký bol predkladaný, do toho by bol nesystémový. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Jaroslav Ivančo ako posledný prihlásený do rozpravy. Nech sa páči.

J. Ivančo, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, kolegyňa a pán spravodajca, dámy a páni, v prvom rade mimo pôvodného scenára sa chcem poďakovať kolegovi Švidroňovi za to, že vystúpil v rozprave. A chcem sa mu poďakovať aj za to, že v podstate zdôvodnil svoj názor, teda prečo, predpokladám, pre Slovenskú národnú stranu, resp. možno pre členov vládnej koalície nie je tento návrh zákona prijateľný.

Dovolím si však ale z tohto miesta zareagovať na niektoré tvoje poznámky, pán kolega. Veľmi si ťa osobne vážim, my sme spolu mali aj kolegiálne vzťahy, takže bude to možno v takej formálnejšej rovine.

V prvom rade nedá mi, aby sme neodmietli za predkladateľov poznámku týkajúcu sa toho, že tento návrh je nesystémový. Som o tom hlboko presvedčený ako, verím, aj ty. Len rozdiel medzi poslaneckými lavicami nás trošku posúva do názorovo iných rovín, že si presvedčený ako, verím, aj ostatné kolegyne a kolegovia, ktorí pôsobia prakticky v školstve, o tom, že je potrebné, a netvrdím, že toto je ideálny návrh, vsunúť do filozofie zákona o pedagogickom vzdelávaní a do ducha tohto zákona, ktorý je v podstate správny, a myslím si, že je vo všeobecnosti akceptovateľný, že učitelia sa majú kontinuálne vzdelávať. Ale aby to nezostalo len pri štúdiu a teoretickom vzdelávaní, mali by sme sa tam snažiť všetci dostať princíp toho, ako učiteľ, ktorý sa vzdelá v jednotlivom druhu a type vzdelávania, dokáže to, čo si, ľudovo povedané, naštudoval, čo sa naučil a čo napísal do nejakej záverečnej práce, preniesť k deťom. To by mala byť podstata zákona o pedagogických zamestnancoch. A to by mala byť aj podstata filozofie vzdelávania učiteľov, ako dokážu preniesť svoje teoretické poznatky k deťom, ako dokážu učiť, ak máme hovoriť o tom, že cieľom vzdelávania je inovácia, ako dokážu učitelia naštudované poznatky inovačne preniesť do výchovno-vzdelávacieho procesu, to, si myslím, filozoficky je prijateľné pre všetkých.

Ďalšie poznámky týkajúce sa vecného zdôvodnenia finančných nákladov. Ja osobne si myslím, že žiadne dopady na verejný rozpočet to nebude mať, pretože tak ako ten učiteľ bude končiť vzdelávanie pri súčasnom znení zákona, tak ho bude končiť aj po prípadnom prijatí tejto novely. Len súčasťou jeho záverečného vystúpenia, ak to tak mám povedať, pred nejakou hodnotiacou komisiou by mala byť aj forma praktickej ukážky, teda toho, čo všetko je v tej práci napísané, ako to všetko on v praxi uplatňuje, resp. chce uplatniť, ak má ukončiť daný vzdelávací program.

Terminologické nejasnosti, priama výchovno-vzdelávacia činnosť. Musím povedať, že priamo výchovno-vzdelávacia činnosť, a to budem reagovať na vecný výklad, sa uvádza len v nariadení vlády o priamej výchovno-vzdelávacej činnosti. To je počet vyučovacích hodín, ktoré daný učiteľ, daný pedagogický zamestnanec má odučiť. A myslím si, že, pri všetkej úcte, toto s tým vôbec nesúvisí.

Každý zákon má svojho ducha. A ja som presvedčený, že zákon o pedagogických zamestnancoch mal toho ducha a tú filozofiu, ako som už spomenul na začiatku, skutočne učiteľov vzdelávať, aby učitelia dostali nové poznatky, ale to, ako som povedal, aby uplatnili v praxi. Ak máme túto filozofiu prijať, ak ju máme naplniť, tak som presvedčený, že musí tam byť aj istý rozsah praktickej ukážky. Ja netvrdím, že to má byť ideálne, ale na to, aby sme otvorili diskusiu aj týmto smerom, tento návrh slúži. A myslím si, že pri tom, ak by sme si odmysleli naše politické a ideové rozpory, tak ak by sme posunuli tento návrh zákona do druhého čítania, aj to by sa dalo upraviť. Aj to, si myslím, je možné. A je tam cesta, len, ako povedala pani kolegyňa, musí byť vôľa, aby bola aj cesta.

Na záver chcem povedať, že my v podstate vzdelávaním, už prvým stupňom toho vzdelávania, adaptačného, máme zistiť, či vôbec učiteľ vie s tými žiakmi komunikovať. A to nezistíme len cez teoretickú bázu, ale, samozrejme, hlavne cez praktickú bázu. Teda pri každom type vzdelávania by mala byť súčasťou aj tá praktická ukážka, možno aj praktický výstup učiteľa. Ďakujem pekne.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Pán poslanec bol posledný prihlásený do rozpravy, s faktickou poznámkou pán poslanec Švidroň. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči, pán poslanec, máte možnosť.

V. Švidroň, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán poslanec, no som rád, že vlastne na mnohé veci, tak ako hovoríte, máme rovnaký názor.

No ja mám ten názor skutočne, že ten priestor, ktorý vy chcete tou legislatívnou úpravou dostať do zákona, je aj teraz, pretože tí poskytovatelia môžu zaradiť tam, kde je to vhodné a potrebné, a myslím, že tak sa to dialo vždy a bude diať, aj to, čo vy teraz vyžadujete zákonom. Takže ja nehovorím, že to je myšlienka zlá, ale je to naviac, jednoducho je to nepatričné preto, že je to naviac, že už jestvujúca legislatíva toto umožňuje. Takže možno to je tam nejaká snaha ja neviem dať do pozornosti vlastné slová alebo vlastné myšlienky alebo zviditeľniť sa, už nechajme to tak, ako to nazveme.

No ak nemáme názor rovnaký na to financovanie, no tak ja mám ten názor, že by bolo potrebné to doplniť o to, čo jednoducho legislatívny proces vyžaduje. No tak toľko asi k vášmu vystúpeniu. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

S reakciou na faktickú pán poslanec Ivančo.

J. Ivančo, poslanec: Ďakujem pekne za reakciu. Teším sa, že sme sa zhodli na podstate, na tom filozofickom princípe, že praktická časť by tam mala byť, aspoň tak som to pochopil z tvojej poznámky, pán kolega.

A čo sa týka toho, že je to naviac. Áno, súhlasím, je to naviac. A práve preto to tam dávame, aby to tam bolo naviac, aby to splnilo ten účel, ktorý som povedal v prvej vete, nie je to nič iné, nič menej.

Čo sa týka toho, že tí poskytovatelia toho vzdelávania to tam môžu dať aj teraz. Myslím si, že nie je to tak, pretože je tam pomerne veľká voľnosť na to, že ten program alebo dané vzdelávanie si v podstate učiteľ príde obhajovať na nejakom záverečnom pohovore. Ale v podstate si príde obhajovať to, čo si tam napísal. A nikto momentálne nemôže od neho žiadať, aby aj urobil praktickú ukážku. Je to na ňom, ako sa rozhodne, či to bude prakticky, či napíše tam len teoretický opis jednej vyučovacej hodiny, a je na komisii, či táto komisia to do úvahy zoberie alebo nie. To znamená, že my chceme len dať to, aby učiteľ bol povinný urobiť aj praktickú ukážku. Nič viac, nič menej nechceme. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

V rozprave vystúpili všetci prihlásení, vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pani navrhovateľka, chcete sa vyjadriť?

Pán spravodajca, nech sa páči, máte možnosť.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne. Krátko by som sa chcel vyjadriť k rozprave. Napriek tomu, že nechcem spochybniť, že si mal správnu terminológiu legislatívnu, ja používam vo svojom vyjadrení teraz predsa len terminológiu "pedagogická prax", pretože som presvedčený, že každý učiteľ bude presne vedieť, o čom hovorím.

Viete, tuná smerujú trochu školy k tomu istému procesu, ako prebehol na vysokých školách. Na vysokých školách jednoducho začal veľmi silný proces, dôležitý, uznávam (vedecká produktivita, publikácie, výskum a tak ďalej). Ale sa ukázalo, a to treba zažiť, to jednoducho treba v tom kolektíve byť pedagógom, aby ste to videli, že boli ľudia, ktorí boli vynikajúci, čo sa týka publikácií, vedeckého výskumu, ale mizerní pedagógovia. A týchto vynikajúcich, by som povedal, vedcov tá komunita aj spoločnosť oceňovala a tí, ktorí nemali tie grádusy, nemali tituly, sa dostávali úplne bokom. A boli to práve takí, ktorí jednoducho dokázali veľmi dobre učiť. Neboli možno schopní produkovať vedecky, ale dokázali veľmi dobre odovzdávať tie svoje vedomosti, ktoré mali, tým študentom. A myslím si, že tejto chyby by sme sa nemali dopustiť teraz v základnom a strednom školstve. A preto si myslím, že tá pedagogická prax, ktorú tí druhí, ktorí sú pedagógovia, veľmi dobre vedia posúdiť, ako ten človek učí, by mala sa aspoň čiastočne prejaviť v tom, by som povedal, ocenení tých pedagógov a aj v tom, že môže istým spôsobom aj na základe týchto svojich dobrých výsledkov rásť. A preto sa prihováram na to, aby sme vlastne tento návrh podporili, pretože ho vnímam ako rozumný. Ďakujem pekne.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca, aj pani navrhovateľka.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Panie poslankyne, poslanci, nasleduje prvé čítanie o

návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Lucie Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona je uverejnený pod tlačou 1354, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1381.

Dávam slovo pani poslankyni Žitňanskej, aby návrh uviedla. Nech sa páči.

L. Žitňanská, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, predložila som krátku novelu zákona o súdoch, ktorej podstata je, aby súdy povinne zverejňovali všetky právoplatné súdne rozhodnutia, myslím si, že zverejňovanie súdnych rozhodnutí prispieva k transparentnému výkonu súdnictva, k posilneniu nezávislosti súdnej moci, k predvídateľnosti súdneho rozhodovania a hlavne k dôveryhodnosti súdov.

Základom vzťahu občana a justície je dôvera. Pokiaľ občania nedôverujú justícii, tak máme problém v oblasti vymožiteľnosti práva, máme problém, pokiaľ ide o demokratické fungovanie štátu. Naozaj základom vzťahu medzi občanom a justíciou je dôvera. A tá dôvera sa nedá vybudovať inak, ako tým, že sa súdy otvoria pre občanov, pripustia diskusiu o výsledkoch svojej práce, teda o rozhodnutiach, pripustia aj kritickú diskusiu a pristúpia aj na to, že budú argumentovať a svoje rozhodnutia vysvetľovať. Prostredníctvom zverejňovania súdnych rozhodnutí sa naozaj umožňuje verejná diskusia o rozhodnutiach súdov, súdy a sudcovia dostávajú spätnú väzbu verejnosti na svoju prácu, odborná verejnosť, ale jej občania môžu posudzovať kvalitu súdnych rozhodnutí a v neposlednom rade zvyšuje to predvídateľnosť súdnych rozhodnutí.

Aký je stav dnes. Dnešný stav nie je v bode nula, dnešný stav je taký, že najkomplexnejšie zverejňuje svoje rozhodnutia Najvyšší súd, ktorý zverejňuje rozhodnutia v občianskoprávnych veciach, v obchodnoprávnych veciach, v správnych veciach aj v trestných veciach. Zverejňuje ich od roku 2008. Pokiaľ ide o všeobecné súdy, tie zverejňujú na stránke ministerstva spravodlivosti svoje rozhodnutia od začiatku roku 2006, ale len v občianskoprávnych veciach a obchodnoprávnych veciach, tento projekt nebol dotiahnutý dokonca, a nezverejňujú sa zatiaľ ani správne rozhodnutia, ani rozhodnutia v trestných veciach. Svoje rozhodnutia zverejňuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky.

Môžete sa spýtať, prečo potrebujeme zákon, keď súdy začali zverejňovať svoje rozhodnutia. Myslím si, že potrebujeme zákonnú povinnosť na to, aby boli zverejňované súdne rozhodnutia preto, aby, po prvé, naozaj boli dotiahnuté projekty aj na ministerstve spravodlivosti a začali byť zverejňované všetky rozhodnutia, ale myslím si, že potrebujeme zákonnú povinnosť aj preto, aby sme dokázali garantovať, že naozaj všetky právoplatné rozhodnutia, ktoré súdy vydávajú, sú na internete, pretože naša skúsenosť je taká, že napriek tomu, že v rozsahu, o ktorom som povedala, súdy zverejňujú súdne rozhodnutia, nie sú tam všetky, pretože vieme o rozhodnutiach, ktoré boli vydané, máme ich v rukách, napriek tomu v systéme nie sú zverejnené.

Poviem aj niektoré úplne absurdné príklady, kde si myslím, že sú porušované dokonca základné práva občanov.

Zoberme si príklad teraz kauzy pezinskej skládky, kde do dnešného dňa sa občania, ktorí sú účastníkmi konania na Najvyššom súde, nedostali k rozhodnutia Ústavného súdu, ktorým Ústavný súd pozastavil účinnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu. Toto rozhodnutie má k dispozícii prevádzkovateľ skládky. Operuje týmto rozhodnutím, resp. výňatkami z neho. Na základe zaváža pezinskú skládku. A tí, ktorí majú v rukách rozhodnutie Najvyššieho súdu, nepoznajú rozhodnutie Ústavného súdu. To je situácia, ktorá je absurdná. A dokonca nedostali sa k tomuto rozhodnutiu ani na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Čiže máme konkrétny príklad súdu, konkrétne Ústavného súdu, inak ktorý vo svojom systéme zverejňuje štandardne súdne rozhodnutia, nie ako povinnosť, ale dobrovoľne, ale vidíme, že nie všetky, pretože práve toto kritické rozhodnutie, ktoré zaujíma širokú verejnosť, proste na internete nie je a nebolo vydané ani podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Poviem úplne iný príklad, pretože tá debata sa možno niekedy vedie aj v úrovni, či zverejňovať len rozhodnutia v merite veci alebo či zverejňovať aj takzvané procesné rozhodnutia. Môj návrh zákona hovorí o tom, že by sa mali zverejňovať všetky právoplatné rozhodnutia. A zas poviem konkrétny príklad. Poviem konkrétny príklad rozhodovania zhodou okolností opäť Ústavného súdu. To je nie úplne aktuálny prípad, ale asi si spomínate na rozhodovanie vo veci interrupčných predpisov, kde bola vznesená námietka zaujatosti voči jednému sudcovi, pretože išlo o sudcu, ktorý pôvodne návrh na Ústavný súd podpísal, medzi tým sa stál sudcom Ústavného súdu a potom v tej istej veci rozhodoval o návrhu, ktorý pôvodne sám podpísal. Ústavný súd rozhodol, že nie je zaujatý v tejto veci. Fajn, ja by som rada videla to odôvodnenie, čo považuje Ústavný súd za zaujatosť sudcu a kedy sudca zaujatý nie je. Toto rozhodnutie sa nedostalo k verejnosti ani na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A je tu už rozhodnutie aj Najvyššieho súdu, že Ústavný súd nemusí toto rozhodnutie vydať. Opakujem situáciu, návrh bol podpísaný niekým, kto potom o tej veci aj rozhodoval. Ústavný súd rozhodol, že sudca nebol zaujatý vo veci, aj keď pôvodne podpisoval návrh, ktorým bolo iniciované toto konanie pred Ústavným súdom, konanie o súlade alebo nesúlade právneho predpisu s ústavou. Ja si myslím, že ako odbornú, tak aj laickú verejnosť, ak hovoríme o dôveryhodnosti súdov, zaujíma otázka, prečo takýto sudca v takejto veci nie je zaujatý, ergo kedy je vlastne sudca zaujatý. To je kľúčová otázka dôveryhodnosti, či sudca v danom prípade zaujatý je alebo nie je. A ja si myslím, že súdy pokiaľ chcú získať dôveru občanov, tak musia byť ochotné ukázať občanom svoje rozhodnutia aj v takýchto takzvaných procesných otázkach, pretože pre posúdenie dôveryhodnosti rozhodovania súdu je to absolútne kľúčová otázka.

Preto si myslím, že v tejto situácii nie je dobré nechať na vôli súdov ministerstva spravodlivosti a ministerstva spravodlivosti, či a v akom rozsahu budú súdne rozhodnutia zverejňované, a navrhujem, aby všetky právoplatné rozhodnutia museli súdy Slovenskej republiky zverejňovať na internetovej stránke.

V mojom návrhu hovorím o tom, aby sa rozhodnutia zverejňovali anonymizované. A vylučujem zo zverejňovania rozhodnutia , ktoré sa týkajú osobného stavu a maloletých, pretože to je režim, v ktorom momentálne podľa interných predpisov ministerstva spravodlivosti sa zverejňujú súdne rozhodnutia okresných a krajských súdov. Aj to je na debatu.

A pokiaľ by tento návrh prešiel do druhého čítania, tak som otvorená diskusii o rozsahu zverejňovania a, samozrejme, otvorená diskusii aj tomu, v akej lehote by súdy tieto rozhodnutia mali zverejňovať. To je technická otázka, myslím si, že na tom by tento návrh zákona v prvom čítaní nemal padnúť.

Rozsah zverejňovania súdnych rozhodnutí, veľmi zaujímavá téma. Je to dva alebo tri týždne dozadu, čo bol veľmi zaujímavý seminár na túto tému, kde naozaj prednášali kapacity. Celosvetový trend je zverejňovanie všetkých súdnych rozhodnutí, dokonca bez anonymizácie. Keď si zoberieme rozhodnutia štrasburského súdu, vidíme, nikto ich neanonymizuje, všetky sú verejne prístupné, neanonymizované. Čiže ten trend ide oveľa ďalej než momentálne návrh zákona, ktorý predkladám.

Ja verím, že vyvoláme diskusiu na túto tému, a verím, že je všeobecným záujmom a záujmom nás všetkých naozaj otvoriť trošičku tie zavreté dvere justície a vytvoriť zverejňovaním súdnych rozhodnutí naozaj určitý prvý predpoklad verejnej diskusie aj o súdnych rozhodnutiach, čím by sa, som presvedčená, posilnila dôvera občana voči justícii. Ďakujem pekne.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa, za uvedenie svojho návrhu zákona.

Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor, a to ústavnoprávny výbor, pani poslankyni Janke Laššákovej, aby odôvodnila stanovisko výboru. Nech sa páči.

J. Laššáková, poslankyňa: Ďakujem pekne. Vážená pani poslankyňa, pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ma uznesením z 19. novembra 2009 určil za spravodajkyňu k návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Lucie Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý máte ako tlač 1354. Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu.

Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Dôvodová správa uvádza, že návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, nebude mať dopad na štátny rozpočet, rozpočet obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov.

Pripojená doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie spĺňa náležitosti určené v článku 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vyplýva z nej, že problematika návrhu zákona nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev, v práve Európskej únie ani v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev.

Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie ustanovení návrhu zákona.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1381 zo 16. novembra 2009 podľa § 74 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní do 27. januára 2010 a v gestorskom výbore do 29. januára 2010.

Prosím, pán podpredseda, otvorte rozpravu.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pani spravodajkyňa.

Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že do rozpravy sa písomne nikto neprihlásil. Panie poslankyne, poslanci, kto má záujem sa do rozpravy prihlásiť ústne? Registrujem, pani poslankyňa Katarína Tóthová. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

K. Tóthová, poslankyňa: Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, milé kolegyne, kolegovia, pôvodne som nechcela vystúpiť, ale veta pani predkladateľky, že prijať tento zákon je prvý predpoklad otvorenia sa súdov verejnosti, opakujem, prvý predpoklad otvorenia sa súdov verejnosti, vo mne vyvolal potrebu reagovať. Veď aj sama ste, pani poslankyňa, povedali, že dnes sa už zverejňujú rozhodnutia Ústavného súdu, rozhodnutia Najvyššieho súdu, rozhodnutia krajských súdov. Čo ostáva nepokryté, sú rozhodnutia okresných súdov, ktorých je určitá časť, pretože tam predpokladáme opravný prostriedok, čiže v rámci okresných súdov len ich určitá časť nadobúda právoplatnosť. Teda to nemôže byť prvý predpoklad, keď už toto všetko funguje. To je len dotiahnutie niečoho, čo už za toto volebné obdobie sa dôsledne realizuje.

Vaša požiadavka, aby boli všetky rozhodnutia publikované, to znamená právoplatné rozhodnutia, nachádza u mňa podporu, až na to, že mám veľký otáznik, či ide aj o procesné rozhodnutia, pretože tieto nie sú rozhodnutia vo veci samej.

Pokiaľ ste tu spomínali problematiku vylúčenia predpojatých osôb z konania, tak, pani kolegyňa, ak máte takú predstavu, akú ste prezentovali, potom musíte to chcieť riešiť nie týmto zákonom, ale musíte vojsť do zákona, aby sme nerozlišovali fakultatívne a obligatórne dôvody vylúčenia sudcov z konania. Pokiaľ máme inštitút aj fakultatívneho vylúčenia sudcov z konania, t. j. rozhoduje sa o tom a môže sa rozhodnúť, že je vylúčený alebo nevylúčený, tak potom nie je čo kritizovať, pretože je to v súlade s platným právnym poriadkom. Ale pokiaľ je vaša predstava taká, že tuto by to malo byť obligatórne, treba vojsť do zákona a rozšíriť prípady obligatórneho rozhodnutia, pretože ak takto v prípade postupovali súdy, ide o fakultatívny dôvod, tak je všetko v poriadku.

Pokiaľ hovoríte o otvorenosti sa súdov verejnosti, čo je teda rétorika veľmi často z tých radov akosi prezentovaná, hovoríte nielen o publikovaní, čo som pred chvíľou povedala, že nie je prvý predpoklad, pretože toto už všetko v praxi existuje, ale hovoríte aj o otvorení sa tým, že by disciplinárne senáty boli otvorené neprávnikom na riešenie týchto disciplinárnych konaní. Nuž na základe tejto vašej iniciatívy som požiadala Parlamentný inštitút, aby v rámci medziparlamentných kontaktov zistil, aká je situácia v zahraničí. A to sa aj stalo. Mám tu analýzu. A môžem vám povedať, že ani jeden štát Európskej únie, resp. niektoré štáty, ktoré sú takisto v princípe kontinentálneho systému práva ako sme my, takúto úpravu nemajú. Dokonca my patríme medzi výnimočné štáty, že v týchto senátoch sedia právnici nesudcovia, čo sa osobne považujem za dobré, správne, pretože toto sa už osvedčilo, len je problém, aby sme ďalších zvolili, aby mohli naplno tieto disciplinárne senáty pracovať. Takže tá vaša fráza otvorenie sa súdov verejnosti je niečo, čo podľa mňa má viac politický charakter ako základ v skúsenostiach a existujúcej praxi Európskej únie. Ďakujem za pozornosť.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa bola jediná prihlásená do rozpravy, s faktickou poznámkou nikto nereaguje.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pani navrhovateľka, chcete sa vyjadriť? Nech sa páči.