M. Hort, podpredseda NR SR: Reagovať na faktické poznámky teraz bude pán poslanec Rafaj, nech sa páči.

R. Rafaj, poslanec: Nuž, pán Bárdos, ja si myslím, že asi by sa patrilo, keby sa niekto z vás predovšetkým ospravedlnil, a je mi jedno, či to bude spoza hraníc, alebo tu domáci predstavitelia, za to, že ste nám stáročia kradli duše. Že ste nás chceli udusiť v tom, čo moderný svet už v roku 1914 vo Wilsonových bodoch uznal všetkým vyspelým národom, pretože si uvedomil, uvedomilo si medzinárodne spoločenstvo, že nie je možné podporovať žalár národov, že nie je možné podporovať šovinistov. Ja som len citoval jedného takého šovinistu, ktorý možno bude budúcim premiérom a naším susedom, na margo predmetu, ktorý prerokúvame.

Takže ak dovolíte, ja vyzývam vás, aby ste sa ospravedlnili a aby ste už prestali konečne tárať v tomto parlamente, aby ste si pozametali prach pred vlastným prahom, aby ste vy možno povedali prvýkrát v živote tu aj divákom, ktorí nás možno budú neskôr sledovať, že máte radi Slovensko, že toto je vaša vlasť a nie Magyarország. Vy ste taký istý občan ako ja tohto štátu, ale nesprávate sa tak, politicky sa tak nesprávate. (Reakcia z pléna.) Iba tu vykrikujete na rôzne... (Reakcia z pléna.) Na rôzne a rôzne iné invektívy, na ktoré zbytočne reagovať, lebo ľudia vedia, kto ste a čo ste.

M. Hort, podpredseda NR SR: Do rozpravy sa ďalej prihlásil pán spravodajca, pán poslanec Pavol Abrhan, nech sa páči.

P. Abrhan, poslanec: Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, diskutujeme o vzťahu k vlastenectvu a ja si myslím, že tá diskusia nejde k tomu, kde je podstata problému o tom, čo je predložené v tomto návrhu zákona. Mnohí argumentujete tým, ako je vlastenectvo potrebné, ako je dôležité a potrebné podporovať vlastenectvo, rozvíjať tento cit, a ja si myslím, že na tom sa zhodneme všetci. V tom nie je problém. Problém podľa môjho názoru nastáva v tom, ak vzťah k vlastenectvu a podporu k vlastenectvu chceme nariadiť zákonom - a o tom sa diskutuje.

Poviem vám jeden príbeh. Písal sa rok 1988, bol august, v Nitre sa konala púť v tom čase. Asi 30 alebo 40 mladých ľudí z Kmeťova do Nitry išli peši v roku 1988 a na čele tejto skupiny mladých ľudí niesli slovenský štátny znak. Nikto im to nenariadil zákonom. Mali to v sebe, mali to v srdci. Vtedy sa v Literárnom týždenníku diskutovalo o štátnych symboloch, o znakoch a títo mladí ľudia sa k tomu sami prihlásili. Jožo Sádovský z Kmeťova bol organizátorom tejto akcie. A ja si myslím, že toto je cesta, ktorou môžeme vzťah k vlastenectvu podporovať osobným, vlastným príkladom. Lebo len osobný, vlastný príklad nás a výchovou, súhlasím, ale najlepšia výchova je osobný, vlastný príklad a nie niečo nariadiť.

Už pri prvom čítaní pán poslanec Rydlo povedal: Spievaním ani počúvaním hymny sa ešte nikto nestal vlastencom. Zbytočne to nariadime zákonom, týmto spôsobom vlastencov jednoducho nevychováme. Ja som už pri prvom čítaní upozorňoval na to, ak máme, ozaj ak máme spoločný záujem podporiť výchovu k vlastenectvu, podporiť vlastenectvo, obávam sa, že ak prijmeme takýto zákon, takto to bude kontraproduktívne, že spôsobíme medzi mladými ľuďmi pravý opak.

Dostalo sa mi do rúk vyhlásenie študentov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Dovoľte, aby som vám ho prečítal: "Na základe návrhu zákona na podporu vlastenectva, ktorý do parlamentu predložila koncom roku 2009 Slovenská národná strana, sme sa my študenti programu učiteľstvo akademických predmetov na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave rozhodli reagovať na tento návrh, ktorý sa bytostne týka nášho budúceho profesionálneho pôsobenia, vyhlásením, v ktorom by sme chceli vyjadriť náš postoj voči tomuto zákonu. Vyhlasujeme, že návrh zákona na podporu vlastenectva je v rozpore s naším chápaním tohto pojmu. Skutočné vlastenecké cítenie je vnútorný pocit hrdosti na príslušnosť človeka k svojmu národu, ktorý vyplýva z dostatočného poznania histórie národa, úspechov, ktoré na ceste dejinami dosiahol, obetí, ktoré podstúpili jeho príslušníci tvárou v tvár klamstvu, neslobode či útlaku, ako aj zo stotožnenia sa s kultúrnym a hodnotovým dedičstvom národa. Vlastenectvo nemožno vštepiť násilím či nadiktovať zákonodarnou alebo výkonnou mocou. Dá sa len postupne budovať pravdivou interpretáciou a rozprávaním o víťazstvách i prehrách, či pokojnom živote národa, o jeho úspechoch na povzbudenie a zlyhaniach na poučenie. Veríme, že vlastenectvo nemôže stáť na prekrúcaní histórie v prospech nášho či ktoréhokoľvek iného národa, ale len na úprimnom hľadaní pravdy o jeho minulosti. Takisto historické vedomie nášho národa nemôže byť prekrúcané podľa vôle či presvedčenia vlády, ale musí byť postavené na faktoch a záveroch, ku ktorým dospela profesionálna historiografia. Súčasťou vlastenectva je aj úcta k iným národom a ich príslušníkom, snaha o budovanie priateľstva, porozumenia a pokojného spolunažívania jedného národa s druhým.

Vyhlasujeme, že metódy, ktoré majú podľa návrhu zákona na podporu vlastenectva slúžiť na jeho budovanie, pokladáme za neúčinné, ba dokonca kontraproduktívne a neúctivé nielen k nášmu národu, ale aj k národnostným menšinám, ktoré žijú na území nášho štátu. Realizácia tohto zákona povedie k falošnému, povrchnému pseudovlastenectvu, ktoré bude stáť len na formálnych vonkajších prejavoch, nie na hlbokom vnútornom presvedčení, a teda bude smerovať len k sebaklamu a jeho verejnej prezentácii.

Zdôrazňujeme, že cieľom tohto vyhlásenia nie je spochybniť dôležitosť vlastenectva ako kľúčovej zložky pri výchove mladej generácie. Uvedomujeme si, že dôležitou súčasťou výchovy je pestovanie prirodzenej hrdosti na našu vlasť, vychádzajúc z objektívnej interpretácie historického vedomia a zo snahy viesť našu krajinu smerom, na ktorý by sme boli my občania pyšní. Preto je tento zákon pre nás neprijateľný a z titulu mandátu, ktorý poslanci prostredníctvom mechanizmov demokracie obdržali od nás voličov, žiadame tých poslancov, ktorých vlastenecké zmýšľanie a cítenie je skutočné a neprekrútené, aby hlasovali proti návrhu tohto zákona pri jeho druhom čítaní v pléne Národnej rady."

Toľko vyhlásenie študentov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, podpísaných je 46 študentov.

Ďakujem pekne za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami poslanci Tóthová, Mikloško, Podmanický, Kotian, Rafaj, Vestenický, Zelník, Belásová Milada. Ešte sú tam ďalší traja poslanci, poprosím. Mušková Ľudmila, to je všetko, Izák Jaroslav, pán poslanec. Ak je to všetko, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Tiež mám kontakty so študentmi vysokých škôl, a už dlhoročné, a môžem vám povedať, že keby som dala ich názory dohromady, tak tu odcitujem opačný názor s viacerými podpismi. A keď ste tu prečítali to, čo ste čítali, ste ma presvedčili ešte viac o tom, že musím hlasovať za predložený legislatívny návrh.

A k vášmu názoru, že v zákonoch mať niektoré ustanovenia je kontraproduktívne. Pán poslanec, ako zdôvodníte, že v zahraničí v zákonoch, už som to tu povedala, nie v jednom, sú takéto ustanovenia, že musí ovládať štátny jazyk pracovník štátnej správy, že musí skladať sľub a podobne. Prečo to majú, keď je to kontraproduktívne? Čo chcú potrieť oni svoje vlastenectvo, keď majú takéto ustanovenia? Čo nám to tu rozprávate?!

Ja skutočne nie som absolútny nevedomec o zákonoch v zahraničí a môžem vám povedať, takéto ustanovenia majú, aplikujú a dodržiavajú. Nielenže ich majú v platnom práve, ale ich aplikujú a dodržiavajú.

Čiže mňa ste práve svojím vystúpením presvedčili o opaku, čo ste tu hovorili, a je mi smutné, že budúci učitelia majú takýto postoj, ktorí nám budú vychovávať deti, ďalšiu generáciu, alebo budú výchovu ovplyvňovať.

M. Číž, podpredseda NR SR: Uplynul čas. Slovo má pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán poslanec Abrhan, veľmi sa mi páčil váš príspevok. Ešte ho doplním. V roku 1987 bolo 80 rokov výročia v Černovej. V Černovej sme boli vtedy štyria ľudia: Jozef Jablonický, presne na deň, Jozef Jablonický, Ján Čarnogurský, Anton Selecký a ja. Nikoho som tam nevidel z týchto vlastencov. (Reakcie z pléna.) V roku 1988 Martin Lauko, neskorší... (Reakcie z pléna.) Vydržte! V roku 1988 Martin Lauko začal vydávať samizdat Hlas Slovenska, hrozilo za to niekoľko rokov väzenia. V každom jednom čísle som prispieval a všetko sa to týkalo len slovenskej histórie. Neviem o tom, že by sa niekto hlásil z vás, aby tam prispieval. Ale ešte viac. V roku 1988 bol zatknutý Ivan Polanský za to, že vydával samizdat Historický zápisník, kde boli o Hlinkovi a kde boli o ďalších historických osobnostiach. Bol obvinený z rozvracania republiky. Bol som na súde, Krajskom súde v Banskej Bystrici, pani profesorka Tóthová, vás som ta nevidel, do nás tam džugali. Bol som na Najvyššom súde v Bratislave, keď ho súdili znovu a potvrdili trest na štyri a pol roka, nevidel som vás tam, ani nikoho. My sme si tam odstáli, lebo sme bránili týchto slovenských vlastencov.

A preto prosím, aby ste nás tu nepoučovali. A ešte viac mi to ťažšie padlo, keď tu pani poslankyňa Mušková povedala, že kto vysloví slovo slovenská krajina, že je to niečo podozrivé. Toto som počúval za komunizmu, keď na vojne mi hovorili, cítim vo vašej reči iróniu. Pani kolegynka, neučte ma vlastenectvu. Neboli ste ani v Černovej, ani na súde s Polanským, ani nie vtedy, keď to bolo obkolesené eštebákmi. Nepoučujte nás. Vtedy, keď o niečo ide, vtedy sa ukazuje vlastenectvo. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Podmanický.

J. Podmanický, poslanec: Ďakujem pekne. Ja chcem poďakovať pánovi poslancovi Abrhanovi za to, že nám prečítal list Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska. Vidím teda, že počet členov sa vám rozrastá, máte svoju základnú bunku na Filozofickej fakulte v Bratislave. Ale v konečnom dôsledku, pán poslanec, toto stanovisko má nijako neprekvapuje. Ste konzistentní vo vzťahu k slovenským otázkam, čiže nie je to nič nové na svete, tak ako ste 17. júla 1992 otvorene bojovali proti Deklarácii o zvrchovanosti Slovenskej republiky, tak ste 1. septembra 1992 vystúpili proti Ústave Slovenskej republiky, no a teraz hľadáte akékoľvek zámienky, aby ste mohli nepodporiť predložený návrh zákona. Ja uznávam, že ten návrh zákona má voje chyby, svoje nedokonalosti, ale myslím si, že o potrebe a o opodstatnenosti takého zákona by sme sa my sporiť nemali.

Napokon, keď sa prijímal zákon o zásluhách Andreja Hlinku, tak vtedy ste argumentovali celkom inak, vtedy ste zdôrazňovali, aké je to dôležité, aké je to potrebné. Ja som sa vtedy k vám priklonil, aj som teda bol za to, aj som ho podporil. Myslím si, že nejaké spochybňovanie Andreja Hlinku odvtedy skončilo. A takisto aj vlastenecký zákon je jeden z týchto zákonov, v ktorých parlament môže určiť nejaké limity, nejaké mantinely, ktoré si zákonodarný orgán myslí, že je dobré v spoločnosti stanoviť.

Takže mrzí ma, že túto diskusiu spochybňujete. Očakával by som už po 17 rokoch samostatného Slovenska troška konštruktívnejší prístup.

Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Kotian.

M. Kotian, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán poslanec, ja som si pozorne vypočul slová, ktoré si tu povedal, ale chcem ich rozdeliť do takých dvoch častí.

V prvej časti si dosť pozitívne reagoval na návrh tohto zákona a môžem povedať, že v tej druhej časti si negoval to, čo si povedal v prvej časti. Je tu nejaká rozpoltenosť. Ale v každom prípade bych sa chcel vrátiť aj k čítaniu, ktoré si tu povedal, čo prišlo z tej Filozofickej fakulty. Ja myslím, že ešte jednu vec si tam zabudol doplniť, že podpísaný pod tým vyhlásením je pán Chmelár. Ja si myslím, že vtedy by to bolo v poriadku.

Viete, aj v tejto snemovni zaznieva veľa slov o vlastenectve. Viete, za najväčší prejav vlastenectva v tejto snemovni som považoval to, keď sa hlasovalo o samostatnom štáte. Keď sa hlasovalo o Slovenskej republike, keď niektorí poslanci tejto snemovni odopreli základné ľudské právo slovenskému národu, čo je mať vlastný štát, mať vlastný štát, mať svojbytnosť, mať samostatnosť. Toto bol vlastenecký čin od týchto poslancov? Toto je otázka pre tých, ktorí tu vystupujú stále proti tomuto zákonu.

Pre mňa to bude osobná česť, že budem môcť hlasovať za takýto zákon nielen ako poslanec, ale aj ako občan Slovenskej republiky. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Rafaj.

R. Rafaj, poslanec: Pán spravodajca, trošku som bol prekvapený, že chvíľu si robil hovorcu študentom, ale predpokladám teda, že máš aj vlastný názor a že teda som skôr očakával, že povieš aj niečo konkrétne, ako chceš prispieť vo svojom rozhodovaní sa v praxi. Na margo toho, čo odznelo, chcem povedať, že kto si neváži seba, toho prirodzene si nebude vážiť ani nikto iný, ani jeho sused. Zaznelo tam tiež odvolávanie sa na presvedčenie, kde som pochopil, že ako keby študenti naznačovali nejakú cestu v presvedčovaní. Ale veď tu nikto nevstupuje do vnútorného presvedčenia, ktoré je vnútornou hodnotou a dokonca je aj ústavne chránenou autonómnou hodnotou každého človeka. Takže tu som bol prekvapený, že niekto síce vystupuje proti niečomu, ale súčasne ako keby sa snažil nám vnútiť nejaké presvedčenie, ktoré je vraj správne.

Pokiaľ som tu tiež počul spájanie medzi vlastencom a povedzme disidentom, je, boli aj také prípady a cítim sa osobne zúčastnený. Možno, Ferko, nevieš, ale môj otec v roku 1970 bol nielen disident, ale bol aj zavretý za rozvracanie republiky. Takže my veľmi dobre vieme, len nemusíme o tom rozprávať ako niektorí tu a neustále sa biť do sŕdc za nejaké ich minulé zásluhy. Bohužiaľ... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Vestenický.

E. Vestenický, poslanec: Ďakujem. Pán Abrhan, buďte pozdravený. Chcem veriť, že veríte tomu, čo ste povedali. Dovolím si to tvrdiť v nádeji preto, že ste podporili napríklad hlasovanie o sformovaní Slovenského historického ústavu v Ríme. Aj s niektorými ďalšími rečníkmi, ktorí sú mierne agresívni, ale tam sa prejavili veľmi pozitívne, tam z toho rohu.

Povedal by som, malé dieťatko, keď sa pokaká a matka ho ide prebaliť, kričí, vreští, trepe sa, lebo mu je to proti vôli, matka na ňom pácha násilie. Keď ho ale umyje, prebalí, usmieva sa a pokojne, pán Abrhan, spinká. Matka použila násilie. K jeho dobru.

Povedal by som, ak nezasadíš, tak nevyklíči ani obilie, ale ani nenávisť, ani vlastenec. Tak sa v tomto duchu treba činiť. Treba pochopiť súvislosti, treba hľadať fakty o minulosti a treba prijať zákon o Slovenskom historickom ústave v Ríme. Ja dúfam, že vy aj vaši kolegovia v týchto snahách o podporu tohto vynikajúceho zákona vydržíte. Treba ale aj študentom povedať, úprimným študentom, aby nehádzali vajíčka do profesora Rydla za jeho vlastenecký postoj, keď sú až takí vynikajúco vlasteneckí. A odkázal by som zase: Beda vám, farizeji zákonníci, pokrytci, že vás tá zem slovenská ešte nosí!

Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Zelník.

Š. Zelník, poslanec: Ďakujem za slovo. Nerád sa vraciam do minulosti, ale, pán kolega, Národná rada v minulosti už zažila, keď poslancov istá politická strana presviedčala, aby nehlasovali za zvrchovanosť, pretože predsa zvrchovaní sme, načo nám je zvrchovanosť. Viete dobre, že deklaráciou o zvrchovanosti sa naplnila túžba Slovákov o samostatnom štáte. Teraz akoby sa opakovala história. Vy ste opäť za vlastenectvo. Hovoríte o tom, že chcete vlastenectvo podporovať, len nechcete o ňom hlasovať. Nie je potrebné vyhovárať sa na listy, ktoré ste dostali. Každý vyjadrí svoje presvedčenie tým, ako bude hlasovať. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pani poslankyňa Belásová.

M. Belásová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Abrhan, vyjadrím sa k tomu účelovému, nazvem to účelovému, vyhláseniu študentov Filozofickej fakulty. Vypichnem niektoré frázy z neho: "nemali by sme prekrúcať fakty", "mali by sme brať ohľad na druhé štáty, národy". No, toto sú argumenty, ktoré sme počúvali za komunizmu. Za komunistov. Vtedy, keď sme len náznakom spomenuli niečo vlastenecké alebo sme sa len opýtali, tak sme boli buržoázni nacionalisti. A myslím si, že tieto názory, ktoré boli vtedy v podstate takou štátnou politikou, pretrvávajú dodnes. Dodnes. Možno je to aj tým, že tí historici mnohí z tej totality sú zamontovaní ešte aj do dnešných, realizácie dnešnej histórie, výkladu histórie a dejín. Tým nechcem povedať, že títo študenti sú komunisti, len stále v podstate sú ovplyvňovaní týmito názormi.

Ja si nemyslím, že by sme sa mali pri výklade svojich dejín dívať na druhé štáty, aby sme, nech Boh chráni, ich neurazili, tie ostatné štáty a národy. Nikto to takto nerobí. Veď my najlepšie vieme, aké boli naše dejiny. My najlepšie vieme preto, lebo sme ich prežili. Máme s tým skúsenosti. Takže keď my píšeme o svojich dejinách a máme svoj výklad vlastenectva a dejín a histórie, tak je to autentické. A mali by sme sa prestať dívať na to, čo povedia, nedajbože, iné národy. Lebo toto je potom naša záhuba a naša tragédia.

Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Na úvod by som chcela len toľko povedať, že je zvláštne, že moja nevinná úvaha o Slovensku ako o štáte a nie krajine tak popudila istých ľudí. Nie nadarmo sa hovorí na Slovensku, že trafená hus zagága.

Pán poslanec, k vám. Ste skúsený politik. Každý právnik, ale aj politik vám povie, že zákony formujú myslenie občanov. Vaše vystúpenie ako člena vašej strany, ktorá sa deklaruje ako národná, ma prekvapuje. A že ste sa stotožnili s inšpirátormi listu, ktorí sú určite liberáli, ateisti a kozmopoliti, ma prekvapuje ešte viac.

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Izák.

J. Izák, poslanec: Áno, ďakujem. Zapol sa po krátkom čase, ale predsa. Ďakujem za slovo.

Vážený pán poslanec Abrhan, vo vašom vystúpení odznelo veľa pozitívneho na vlastenectvo. Z toho vidieť určite, že vlastenectvo vám nie je cudzie. Čo myslím, že by malo platiť pre každého v tejto Národnej rade. Hovorili ste aj o tom, že okrem iného medzi tým pozitívnym, že vlastenectvo je aj úcta k iným národom. My Slováci určite tú úctu máme. Pýtam sa však, či ju majú aj iní, ktorí hovoria možno o našej zakomplexovanosti. Možno i to svedčí o tom, že chcú, aby sme zakomplexovaní akože pre nich boli i naďalej, aby sme to vlastenectvo skutočne nemali možno tak, ako ho máme v srdciach, aby sme ho nemali ani v legislatíve, aby sme neboli ako iné veľké národy, pre ktorých je to samozrejmosť, pre Spojené štáty, Kanadu, Franciu, Britániu, ktoré skutočne o vlastenectve nielen hovoria, majú tam jasné zákonné pravidlá. Tak prečo zákonné pravidlá o vlastenectve nemôžeme mať aj my? Preto, aby zrejme stále niekto mohol hovoriť, že sme zakomplexovaní, a mohol s nami lepšie manipulovať.

Ja som rozhodnutý a verím, že tak ako ja a väčšina tu poslancov prítomných podporíme tento zákon, lebo Slovensko a Slováci určite chcú vlastenectvo mať podporené i legislatívne v zákone o vlastenectve SR.

Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Pán poslanec Pučík. Ešte videl som, že sa hlásil.

R. Pučík, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Abrhan, osem rokov ste boli vo vláde s SMK. Vidím, že ste sa vôbec nezmenili a vaše názory sú identické. Dneska ste spomínali študentov, máte ich podpisy. Nuž v októbri 2009 bol na Slovensku bývalý kongresman a republikán George Pataki a uviedol, že ak Slovenská republika nezmení jazykový zákon, tak USA budú veľmi znepokojené. KDH mlčalo. V januári 2010 na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu europoslanec Csanád Szegedi vyhlásil, že Slovenskú republiku treba suspendovať, resp. dočasne vylúčiť z Európskej únie. KDH opäť mlčalo. Skutočne môžem konštatovať, že ste sa vôbec nezmenili a zrejme aj túžobne očakávate, aby ste boli znova s SMK vo vláde. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Abrhan.

P. Abrhan, poslanec: Ďakujem pekne za všetky faktické poznámky k môjmu vystúpeniu. Na niektoré si dovolím zareagovať. Je pre mňa prekvapením, že ja som použil vyhlásenie študentov na podporu toho, že tento návrh zákona môže byť vnímaný kontraproduktívne a časť študentov sa ohlásila. Akonáhle sa niekto ohlási s iným návrhom alebo názorom, nie ste ochotní diskutovať, ale hneď sú to liberáli, ateisti, kozmopoliti, proste hneď ich treba očierniť. Hneď sú to nie vlastenci. Nepoznáte ani zoznam, ani tých ľudí nepoznáte konkrétne, ale už ich viete očierniť.

Keď som hovoril o histórii a keď už teda ste spomínali aj tú históriu, ako kto hlasoval, no tak ja som ju spomínal preto, že mnohí naši členovia a mnohí ľudia, ktorí žijú na Slovensku, sa k vlastenectvu a k slovenským symbolom hlásili aj vtedy, keď vonku zúril socializmus. Pán Vestenický, vy ste v osemdesiatom ôsmom kde boli? Ja som bol jedným z tých... (Reakcia z pléna.) Ja som bol jedným z tých, ktorí z toho Kmeťova do tej Nitry s tým slovenským znakom išiel. Ja som bol jedným z tých, ktorý v tom čase, keď vy ste slúžili iným záujmom, som bol evidovaný Štátnou bezpečnosťou ako nepriateľská osoba.

Pani poslankyňa Tóthová, keď sme tu spomínali vlastencov, ako bol Polanský, ktorý šíril tieto vlastenecké myšlienky, tak týchto súdili ľudia, ktorých ste vy učili, zjavne. A pripravovali. A v tom je ten rozdiel. V tom je ten rozdiel, ak niečo máte v srdci, ak niečo žijete, alebo niečo len vtedy, keď vám je to výhodné, preferujete a predkladáte len ako formálny prejav vlastenectva. Toto je veľký rozdiel medzi vami, čo predkladáte tento návrh zákona, a nami.

Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec Peter Dubravay.

P. Dubravay, poslanec: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, je piatok, hovorí sa, že sa menej hreší, dokonca že sa postí občan kresťan. Ja som katolík, dnes mäso nebudem jesť. Ale všimli ste si, kolegovia z koalície, ako krásne, bez nejakých problémov sa vyjadrili k podstate, k významu tohto zákona? Všimnite si, niektorí, nehovorím všetci, niektorí poslanci opozície bez ohľadu na to, či je piatok, bez ohľadu na to, čo im káže Desatoro, bez ohľadu na to, že vymenili svojho predsedu, sú takí zlí a akýkoľvek prostriedok je im dobrý na to, aby pošpinili čokoľvek, i tento pripravovaný návrh zákona o vlastenectve.

Pán kolega Abrhan, ty si teraz pred chvíľočkou povedal, že si bol evidovaný. No tak boli aj takí, ktorí niesli slovenský znak a zároveň boli evidovaní, čiže sotva ho odložili, potom utekali tam, kde bolo treba, a konšpirovali a udávali občanov a ešte za to brali dokonca aj peniaze. (Potlesk.) No ak si bol takto evidovaný, hrúza.

Dovoľte mi, kolegyne, kolegovia, aby som začal citátom. Antický filozof Aristoteles, ktorý nebol ani Maďar, ani Slovák, kedysi povedal, citujem: "Ak teda krivdu páchať znamená jednoducho niekomu dobrovoľne škodiť, pričom dobrovoľne znamená s plným vedomím osoby, ktorej škodíme, nástroja a spôsobu, ktorým škodíme, a ak nezdržanlivý človek sám sebe dobrovoľne škodí, môže povedať, že dobrovoľne trpí krivdu a že sám sebe môže krivdiť a to je tiež jedna z otvorených otázok, či človek môže sám sebe krivdiť." Koniec citátu.

Dal by som vzhľadom na to rečnícku otázku, a to, či už dlhšiu dobu aj my nepáchame na sebe krivdu, či náhodou neškodíme sami sebe, keď slovo vlastenectvo sa akosi nepoužíva v bežnej hovorovej reči, keď výraz vlastenectvo akosi hanlivo spájame s rôznymi udalosťami, najčastejšie však len pri pripomínaní si rôznych historických dejov a udalostí našej histórie. Nadobudli sme z poznania v skutočnosti pocit, že vlastenectvo je výraz, ktorý by mal spájať národ žijúci na našej krásnej, Bohom darovanej zemi bez rozdielu profesií, náboženstva, národnosti. Ale skutočnosť určite nie je taká.

Je pochopiteľné, že pocit hrdosti na svoj národ a vlastenectvo, ktoré obdivujeme u mnohých národov v Európe, u nás, žiaľ, neprevláda z prostého dôvodu. Až do roku 1993 sme boli systematicky raz s väčšou, raz s menšou intenzitou stáročia odnárodňovaní a je teraz nielen ľahké to vrátiť späť. Pociťujeme to z tlaku liberálnych médií a ich sympatizantov a občanov tejto republiky podobného zmýšľania, že výchova k vlastenectvu stratila svoje opodstatnenie v tejto dobe a slovo vlastenec sa často zámerne spája s minulosťou, kedy výrazne rezonovalo v istých historických obdobiach.

Pri spracovaní tohto návrhu klub Slovenskej národnej strany nadobudol presvedčenie, že vlastenectvo a výchova, výchova k vlastenectvu, má nezastupiteľný význam aj v tejto dobe, zvlášť v tejto dobe, lebo sa nám vytráca z povedomia hrdosť na svoju vlasť, hrdosť na svoj národ, hrdosť na naše štátne symboly. Je to evidentné zvlášť u mladej generácie, pán kolega, ktorá stráca k svojmu rodnému kraju, k svojej vlasti vzťah, a nie sú to len ekonomické problémy, ktoré ich akoby nútili hľadať si svoje miesto v živote mimo ich rodnej domoviny. Je evidentné, že toto mladá generácia nemá a nemala dostatočne vyvinutý vlastenecký cit. K svojej rodnej vlasti sa správajú často ako ku macoche, ktorá im nedala to, čo práve potrebovali.

Druhá skutočnosť je, že k vlasteneckému citu sa nedá naučiť. Ten sa buď v sebe nosí, alebo ho nosíme zakódovaný z jeho výchovy, ale je mu cudzí a vtedy prijíma iné hodnoty už nezlučiteľné s tým nádherným poslaním, ako je prejavovať úctu k hodnotám a symbolom svojho národa. Tak ako povedal kolega Vestenický, ak nezasadíme, nevyklíči. Ak nepovieme, nie je počuť. Ak nevychováme, nebudeme mať to, čo chceme mať z terajšej mladej generácie.

Preberajme teda v tejto i v rôznych iných súvislostiach príklady z Francúzska, Nemecka, Anglicka, Poľska, Maďarska, Spojených štátov amerických. Bol som v lete na východnom Slovensku, kde boli na návšteve dve malé deti, 7-ročné dievča a 9-ročný chlapec. Ich rodičia pochádzali zo Slovenska, ale narodili sa v Spojených štátoch. Bolo osem hodín večer, hrali sme sa hru, naraz ten chlapec starší vstal a povedal: "Alice, zaspievame si hymnu." No ja okamžite som reagoval, hovorím: "To už vás stihol starý otec naučiť slovenskú hymnu?" Ten chlapec sa na mňa pozrel ako na nepriateľa Spojených štátov, hovorí: "Akú slovenskú? Našu americkú." Čiže už tu, dúfam, že každý na tomto príklade pochopí i slová pána Vestenického, že ak tam zasadili, ak od útleho detstva pôsobili, tak majú možnosť aj vychovať z občanov to, čo som spomínal.

Sme presvedčení, že je na nás, aby sme tento ušľachtilý cit začali prebúdzať v našich školách, inštitúciách a úradoch. Prirodzene by sme mali byť hrdí na svoju vlasť, na základné atribúty, ktoré ju reprezentujú. Tu v prvom rade - ja viem, že každý to vie, ale len pripomínam - patrí naša štátna zástava, štátny znak a už tu toľkokrát spomínaná štátna hymna, ktorej slová potvrdzujú oprávnenosť nášho bytia.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ctená Národná rada, sme toho presvedčenia, že kto si neváži svoju vlasť, miesto, kde sa narodil, posvätné štátne symboly, neváži si ani ľudí, ktorí v tejto republike žijú. A tu sa natíska otázka: Vážime si svojich voličov? Ak dovolíte, vrátim sa ešte raz k Aristotelovi a dávam otázku: Nepáchame krivdu na sebe a na našich potomkoch, keď nevediem k ušľachtilému citu vlastenectva? Nepáchame krivdu na sebe, keď neučíme a neprebúdzame v mladej generácii, ktorá určite príde po nás, aj sen ku skutočnému vlastenectvu, aby boli hrdí na národ, z ktorého vzišli, aby boli hrdí na zem, ktorá je ich rodným domovom? Myslím, že osobnosť Alexandra Matušku každý pozná, netreba pripomínať. Často v tejto súvislosti vyjadril mnohé slová a tieto jeho prorocké slová sú platné aj dnes.

Vážené kolegyne, kolegovia, ctená Národná rada, pevne dúfam, že osobné záujmy a tiež stranícke záujmy v prípade prijatia tohto zákona pôjdu bokom. Vzhľadom na krátkosť času skracujem svoj diskusný príspevok. Želám všetkým tým, ktorí sú presvedčení o správnosti tohto zákona, pevné zdravie, pohodu a tým ostatným podobne to, čo som povedal, len trošku v menšej miere.

Ďakujem za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Faktické poznámky: poslanci Mikloško, Abrhan, Tóthová, Belásová, Halecký, Rydlo, Sániová, Palko, pani poslankyňa, Palko posledný s faktickou. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Dubravay, vy ste sa obrátil na pána Abrhana, hovorili ste o tej jeho evidencii, potom ste to rozšírili, že za tú evidenciu sa často platilo, nuž odporúčam vám, aby ste si ťukli na stránku Ústavu pamäti národa, pán Abrhan bol evidovaný za komunizmu ako nepriateľská osoba. Za takúto evidenciu sa nebrali peniaze a za takú evidenciu sa išlo do väzenia, čiže to si láskavo pozrite. (Reakcia z pléna.) No tak si to láskavo pozrite a potom sa obracajte, a nie smerom ku nemu, ale k iným ľuďom.

Potom ste hovorili o tom, že ste katolík, to je pekné, aj ja som katolík, máme niečo spoločné, ale pán Abrhan bol v čase komunizmu v prvej línii tajnej cirkvi. Pri zhromažďovaní mladých ľudí, pri výletoch, za ktoré sa išlo do väzenia, pri samizdatoch, ich tvorbe, rozširovaní, čiže pánovi Abrhanovi nedávajte poučky z katolicizmu, lebo on vtedy osvedčil svoj katolicizmus, keď sa za to išlo do väzenia.

A tretia vec. Vy ste dobre spomínali pekný príklad o tých dvoch mladých Američanoch, ako spontánne začali spievať hymnu. No to je to, spievali ju spontánne, nie preto, že im ju prikazoval zákon. Ktokoľvek z opozície tú hymnu si kedykoľvek rád zaspieva, aj ja, pán Dubravay, ale nie vtedy, keď mi ju bude zákon prikazovať. Nemám rád prikazovacie zákony. Nemám rád, aby mi zákon prikazoval niečo, čo je záležitosťou môjho srdca a, povedal by som, môjho vnútorného a celoživotného bytia. Nielen teraz, keď sa z národného citu dajú robiť veľmi dobré kšefty, páni, vedeli by sme po jednom tu rozprávať, po jednom, o každom. Dobre sa zbaľ tu na tej Slovenskej republike.

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Abrhan.

P. Abrhan, poslanec: Ďakujem pekne. Nebudem reagovať na invektívy pána poslanca, ale vy ste povedali, že mladá generácia nemá vlastenecký cit. Vaším občianskym povolaním je pedagóg, ste učiteľ. Celý život ste pôsobili v učiteľstve, 35 rokov. A možnože nemá ten vlastenecký cit aj preto, že namiesto vlastenectva ste tej mladej generácií odovzdávali internacionalizmus. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Musím reagovať, pretože tu bol útok urobený na moje výchovné pôsobenie na Právnickej fakulte. Nikdy som nebola členkou Komunistickej... (Reakcia z pléna.) Pán poslanec Dubravay hovoril aj o minulosti. Nikdy som nebola členkou Komunistickej strany, vychovávala som veľmi poctivo. A len takú maličkosť. Spýtajte sa mladého Čarnogurského, kto bol predsedom prijímacej komisie v najhoršom období, keď sa ťažko dostávali deti rodičov čo i s malým týmto škrabnutím. Predsedníčkou prijímacej komisie bola vtedajšia doc. Katarína Tóthová, ktorá sa výrazne zasadila za to, aby bol prijatý na Právnickú fakultu... (Reakcia z pléna.) Bol prijatý na právnickú fakultu, preto mladého... (Reakcia z pléna.) Ale sme ho zobrali. (Reakcie z pléna.) A kde? (Reakcia z pléna.) To nie je pravda. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Páni poslanci, nestrácajte, prosím, noblesu. Tak to čo je?

K. Tóthová, poslankyňa: Študoval na Právnickej fakulte... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Pani profesorka má faktickú poznámku.

K. Tóthová, poslankyňa: ... a potom prešiel do Prahy. Taká je realita. Bol prijatý. A ja som sa za to zasadila. No vtedy, keď bol prijatý. (Reakcia z pléna.) Nie, nie, nie. (Reakcie z pléna.) Nie, nie. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Poprosím, páni poslanci, naozaj nejdite do dialógov. Pani poslankyňa, skončili ste s faktickou? Ďakujem. Slovo má pani poslankyňa Belásová.

M. Belásová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec, pri pozornom počúvaní... (Ruch v sále.) Dovolíte?... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Páni poslanci, nechcem menovite, prosím, upozorňovať, rešpektujme sa. Pani poslankyňa Belásová má faktickú poznámku. Pán poslanec Mikloško, nemôžem vás úprimne a srdečne poprosiť, aby ste rešpektovali elementárnu politickú kultúru? Ďakujem. Tlmme, prosím, emócie.

Dajte, prosím vás, nový čas pani poslankyni Belásovej s faktickou poznámkou.

M. Belásová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec, pri pozornom počúvaní tvojho príspevku som si uvedomila, a je mi to ľúto, že keď ide o takú závažnú vec, ako je vlastenectvo, keď ide o návrh, ktorý má podporiť niečo, čo je pre nás existenčnou záležitosťou, je v tejto snemovni toľko výhovoriek, prečo nepodporiť tento návrh zákona. Ale keď ide o prijatie nejakých zákonov alebo noriem, akýchkoľvek noriem Európskej únie v našom parlamente, naprieč celým politickým spektrom automaticky hlasujeme bez nejakých námietok. Prečo sa potom o Slovákoch hovorí, že im je bližšia košeľa ako kabát? V otázke tak dôležitej pre náš národ to zrejme asi neplatí a je mi z toho veľmi smutno. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Slovo má pán poslanec Halecký.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Chcel by som povedať a zhrnúť svoje pozorovanie doterajšie asi takto, že vlastenectvo je potrebné, vlastenectvo je nutné, treba výchovu, treba činy k tomu, aby sme mohli vlastenectvo pestovať, a je vhodné a potrebné aj zákonné opatrenia k niektorým náležitostiam. Myslím si, že aj predkladatelia urobili dosť veľké korekcie v príprave tohto zákona tak, aby bol aplikovateľný a aby prešiel parlamentom. Ale predsa len si myslím, aby ten vlastenecký zákon sa vedel uplatniť v živote, je potrebné získať aj opozíciu. Je potrebné získať tak, aby bol priechodný nielen jedno funkčné obdobie, ale aby to malo trvalé hodnoty. Čiže je potrebné podľa mňa rokovať, vylepšovať, konzultovať širšie, hlbšie a získavať skutočne pre vlastenecký zákon aj opozíciu, pretože si nemyslím, že by boli proti, zrejme že by si vyžadovali niektoré úpravy, ktoré sú podľa ich predstáv. Asi nie všetky sme tuná počuli, ale moje stanovisko je také, zákon, ktorý bude mať širšiu všeobecnú platnosť, ktorý sa bude uplatňovať v školách, úradoch a tak ďalej, je potrebné, aby vnímala ako svoj nielen časť obyvateľstva, časť úradníkov, ale podľa možnosti všetci. To znamená, je vhodný zákon, ktorý nielen prejde parlamentom, ale ktorý bude, získa si srdcia a podvedomie koalície aj opozície.

M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Rydlo.

J. Rydlo, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Sledujem túto diskusiu s určitým na jednej strane pohnutím, na druhej strane rozčúlením, pretože diskutujeme o niektorých veciach mnoho ráz triviálnym spôsobom, prepáčte. Ja som aktívnu časť svojho života prežil v prostrediach, kde v postoj k vlasti bol automatický. Či to bolo pre Taliana, či to bolo pre niektorého Švajčiara, Francúza, Kanaďana a tak ďalej. Ja som z toho, poviem vám pravdu, aj sklamaný z toho, čo počúvam.

Ja som žil ako exulant a vždycky sme v deň Černovskej masakry mali nejaké podujatie. My sme sem, ja osobne som mohol prísť po páde železnej opony, a keď som sem prvý raz prišiel v roku 1990 ako navrátilec, ktorému vrátili štátne občianstvo, moja prvá cesta bola do Černovej pokloniť sa pamiatke černovských martýrov. A vyprosím si, aby niekto tuná kvalifikoval takého či oného disidenta alebo odporcu. Ľudia majú buď presvedčenie, alebo ho nemajú, alebo predávajú svoje presvedčenia, alebo ho nepredávajú.

Na záver svojej faktickej poznámky chcem iba povedať, aby Pán Boh pri zdravom rozume zachovať ráčil nielen tento národ, ale aj jeho legálnych predstaviteľov.

Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Slovo má pani poslankyňa Sániová.

B. Sániová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán podpredseda Národnej rady. Pán kolega Dubravay, veľmi pozorne som si vypočula najmä tú časť, a poučnú, ktorá hovorila o tom, že dieťa išlo spievať americkú hymnu. Práve tento zákon mal by prispieť k tomu, aby výchova vlastenectva mladej generácie takto neskončila u nás. Ja som dieťa z tvrdo prenasledovanej rodiny za vlastenectvo. Napriek tomu naše deti, naše vnúčence v rodine sa vychovávajú k vlastenectvu tak, že 1. januára, keď bolo prvé výročie Slovenskej republiky, 1994, bola urobená torta, na nej bola slovenská zástava. Takže napriek tomu, čo deti americké alebo slovenské idú spievať americkú hymnu, naše deti spievajú slovenskú. Ďakujem vám za tento vstup.