Žádáme dále, aby byli zpět přijati propuštění státní zaměstnanci. Tu pak řekl bych rád ještě toto: V roce 1919, když došlo k obsazení Slovenska českým vojskem, vydal jeden vládní referent taková nařízení, že tehdy ještě jako uherští úředníci činné osoby plným právem mohly míti za to, že v mnohém směru utrpí věcnou škodu, přistoupí-li na požadavek tohoto vládního referenta.
A proto nepřistoupili na toto nařízení. Účel toho je však zřejmý. Tehdejší vládní referent chtěl docíliti pouze toho, aby tito, tehdá uherští úředníci, zcela prostě ze státní služby vystoupili, aby tam mohli býti dosazeni úředníci jiní. Tak se stalo, že dělníci jednak byli propuštěni, jednak zahájili stávku. Pak však vzala si vláda prostě stávku za důvod a příčinu, že nepřijala již vůbec těchto dělníků zpět. A tak mohlo se říci: jestliže na Slovensku dnes malá vrstva obyvatelstva skutečně provádí irredentu, jsou to právě tyto vrstvy dřívějších státních úředníků, kteří vidí v československé vládě, pokud se týče v jejím počínání ony činitele, kteří je uvrhli do bídy a nouze. Proto myslím, že by vláda značně přispěla k upevnění poměrů, kdyby konečně jednou svým úředníkům dala právo, na které mají nárok, totiž, aby byli přijati zpět. Zde nejde jen o zřízence, nýbrž také o dělníky v pravém slova smyslu. Žádáme proto zcela energicky od vlády určitou odpověď na tuto otázku: Jest ochotna napraviti bezpráví spáchané na těchto druhdy uherských státních úřednících a u státu zaměstnaných dělnících tím, že tito lidé budou zpět přijati na svá stará služební místa?
To jsou, krátce shrnuto, názory,
jež my, sociální demokraté německouherští, pokládáme za nutno
při tomto bodu vládního prohlášení slavné sněmovně a vládě pověděti
a já prohlašuji na konec, že tato vláda je vládou kapitalistických
tříd, a proto že my, jakožto sociální demokraté, nemůžeme míti
k takové vládě důvěru. Proto prohlašujeme, že budeme hlasovati
proti vládnímu prohlášení. (Souhlas a potlesk na levici.)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Uděluji slovo dalšímu řečníku "pro" kol. dr. Hodžovi.
Posl. dr. Hodža: Slavná snemovňa! Podľa príkazu parlamentnej zdvorilosti, dovoľte mi, aby som urobil niekoľko krátkych poznámok na prednášku oboch mojich predrečníkov. Kolega Wittich hovoril o vykázaní cudzích príslušníkov. Dovolil by som si znova upozorniť na to, čo v tejto veci bolo už v novinách a na inom mieste publikované, že je nemiestné pripisovať tomuto opatreniu akékoľvek protidelnícké tendencie, ako je i naskrze nemiestné tomuto vykázaniu pripisovať takú tendenciu, že by bratislavská vláda kohokoľvek bola posielala do Maďarska bez jeho súhlasu, jednoducho preto, lebo medzi dosiaľ vykázanými je len 40% robotníkov a medzi všetkými 46 vykázanými do Maďarska nebolo ani jednoho, ktorý by nebol dal svoj súhlas, aby bol poslaný do Maďarska. (Tak jest!)
Kolega Hlinka uviedol vo svojej reči dve ponosy, týkajúce sa dvoch slovenských úradníkov. Môžete si pomysleť, veľactené Národné shromaždenie, že sa nás všetkých bolestne dotýka, musíme-li počuť ponosu na to, že slovenský úradník bol na Slovensku akýmkoľvek spôsobom zkrátený.
Hovoril-li kolega Hlinka o pánu dr. Kubišovi a o pánu Majerčákovi, myslím, že je našou povinosťou vrátiť sa k týmto dvom pánom, z akých dôvodov boli vlastne z úradov odstránení.
Dr. Kubiš - mám náhodou v ruke dáta, ktoré sú nie žiadnou tajnosťou a za ich správnosť ručia dokumenty - ktorého spomínal pan kol. Hlinka, previnil sa disciplinárne. Bolo proti nemu zavedené disciplinárne vyšetrovanie a následkom toho musel byť so svojho úradu suspendovaný. Disciplinárny výbor ho posúdil na pokáranie a je zaujímavé, že výrok hovorí medzi inými dôvody o tom, že choval sa spôsobom inteligentného človeka nedôstojným. Predsa sa však dostal pán dr. Kubiš do úradu zpäť ako asistent vrchnosti v Trenčíne.
Čo sa týka Majerčáka, bývalého prednostu trenčianskej pošty, toho predstavil kolega Hlinka ako nespravedlive zkráteného slovenského úradníka. Pán Majerčák sa akoživa ku slovenskému národu nehlásil (Slyšte!). Bol prepustený preto, že nechcel vykonať sľub vernosti československej republike. (Slyšte! Slyšte!)
Pochopíte, veľactené Národné shromaždenie, že čo najrozhodnejšie protestujeme my Slováci proti tomu, aby pán kolega Hlinka vindikoval si právo hovoriť v tomto prípade v mene slovenského národa (Výborně!) a nielen slovenského národa, ale aj slovenskej veci, lebo vec, ktorú hájil, menovite v týchto dvoch prípadoch, nebola vec dobrá.
Kolega Hlinka hovoril o tom, že až do posledného dechu bude bojovať za pittsburgskú smluvu. Pán kol. Hlinka má právo robiť si, čo chce, ale musím znova zdôrazniť, že československá ústava nezávisí dnes na pittsburgskej smluve, československá ústava je hotová a mimo nej nič iného nemáme. (Výborně!) Jestliže majú Slováci zvláštne svoje záležitosti politické alebo hospodárské, rozumie sa samo sebou, že budú mať toľko moci, aby si ich obhájili, ale odvoláva-li sa niekto pri tom na pittburgskú smluvu, musím znova a znova upozorniť na to, že o tom, v akom pomere má byť Slovensko k republike, Česi ku Slovákom, nebudú a nemôžu rozhodovať žiadne porady a sjazdy v Pittsburgu a v Amerike, ale len my sami, zástupcovia ľudu. (Tak jest! Výborně!)
Keď hovoril kolega Hlinka o zásobovaní, môžem mu sdeliť, že nie je to on sám, ktorý na Slovensku hľadí podnecovať mysle ľudu tým tvrdenim, že sa zo Slovenska vyváže na prospech Čiech a Moravy. Štatistika svedčí o opaku, že sa ničoho nevyváža. A jestliže sa vyvážala niektorá kvóta, tak sa navzájom dováža kvóta uhlia. Keď už kol. Hlinka hovoril so stanoviska špeciálneho o zásobovaní, mal by sa informovať a mal by vedeť, že je práve docielená dohoda medzi ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska a medzi ministrom pre zásobovanie, podľa ktorej dohody Slovensko bude sa zásobovať zo svojich zásob samo.
Bol by som býval velmi rád, veľactené Národné shromaždenie, keby kol. Hlinka, keď čítal usnesenie výkonného výboru svojej strany, bol čítal osvedčenie celé. Vedľa tých zaujímavých a veľmi sympatických vecí, ktore v osvedčení čítal, je tam jeden bod, ktorý znie, jetliže sa nemýlim, asi v tom smysle, na slová sa nepamätám, že si slovenská ľudová strana žiada odvolať české vojsko zo slovenského uzemia. To bolo usnesenie slovenskej ľudovej strany. (Posl. Hlinka: To tam nebylo!)
Fakt je ten, že ľudová strana slovenská postavila požiadavok, aby české vojsko bolo zo slovenska odvolané. Veľactené Národné shromaždenie! Som presvedčený, že tí páni, ktorí toto usnesenie podpísali, sami ho neberú vážne. (Posl. dr. Juriga: Slováci na Slovensko a Češi do Čech!) Nezvratný fakt je, že výkonný výbor ľudovej strany slovenskej nedávno tento požiadavok vyslovil, a ja si dovolím v mene všetkých tých, ktorí Slovensko a jeho slobodu milujú, ktorí vedia, akú zásluhu má československé vojsko o jeho záchranu, protestovať proti tomu, aby kdokoľvek so zdravým rozumom taký požiadavok vôbec vyslovil. (Výborně! Tak jest!) To je potupenie pamiatky tých československých vojakov, či českých, moravských alebo slovenských, ktorí za našu slobodu zomreli, to je potupenie tých československých vojakov, ktorí ešte dnes stoja na hraniciach slovenských, lebo keby tam nestáli, ani 24 hodín by nebola naše sloboda zabezpečená.
Samo sebou sa rozumie, že takými jednotlivými poznámkami celý ten komplex veľkej politickej otázky, ktorú nastolil kol. Hlinka, nie je ešte vybavený. Kol. Hlinka hovorí o autonómii. (Výkřik: Dobrý Slovák žiada autonómiu!) Kolega, ktorý to povedal, nemá práva o svojej ujme rozhodovať, kto je dobrý Slovák a kto nie. Na to je treba trochu inej národnej kvalifikácie. Otázku autonómie je nie možno riešiť postavením nejakého programu krajného alebo oportunného, nejakým heslom, ale správnym rozpoznánim tých skutočných hospodárskych a politických potrieb, ktoré na Slovensku pociťujeme.
V posledných mesiacoch staly sa na Slovensku pri menovaní a postupovaní úradníkov v rôznych odvetviach verejnej správy neprístojnosti.
Obviňovať pre to české úradníctvo bolo by nespravedlnosťou takou, ako to vytýkať zase Slovensku, jestliže proti tým neprístojnostiam sa dvihá oprávnená kritika. Veľactené Národné shromaždenie! Budeme museť konečne v smysle starých dohovorov a už stávajúcích zákonov definitívne prikročiť k ich uskutočneniu, (Poslanec dr. Juriga: Výborne! Tak jest!) čo sa týka politickej správy a predovšetkým potom, čo sa týka rôznych odvetví našeho života, abysme si zabezpečili v administratíve tú samosprávu (Tak jest!), ktorá je vecne naskrze odôvodnená, za ktorou stojíme my všetci, ktorí známe potreby, nutnosti a žiadosti slovenského ľudu. (Poslanec dr. Juriga: To je pravda! Výborne! Posl. Hlinka: Už si to kolega Hodža rozmýslil!)
Kolego Hlinko, myslím, že táto vec u mňa je zralejšia a už dávno rozmyslenejšia než u vás. Obsahom administratívnej samosprávy je predovšetkým otázka úradnícka, osobná. Je fakt, že na Slovensku pri dnešnom, čiste centralistickom vedení správy dostalo sa veľmi mnoho úradníkov, ktorí svojmu postaveniu neodpovedajú. Je treba, aby sa i v týchto jednotlivých prípadoch mohla vziať zbraň tým pánom, ktorí chyby jednotlivcov generalizujú na celý národ, je očista potrebná v záujme uprímnej vzájomnosti oboch vetví československého národa! V záujme tomto bude treba tú osobnú úradnícku otázku upraviť tak, aby bez súhlasu županov alebo bez súhlasu zemského výboru alebo bez súhlasu slovenského ministra s plnou mocou pre Slovensko, aby bez súhlasu týchto slovenských vrchností nebolo možno ľubovoľne posielať a menovať úradníkov. Preto vítam s veľkou sympatiou, a myslím, že môžeme všetci poslanci zo Slovenska vítať so sympatiou snahy ministra s plnou mocou pre Slovensko v tom smere, aby upevnil moc županov, zastupujúcich politickú správu, ktorá, jestliže solhá na Slovensku, solhala by tam celá naša štátna politika.
Veľactené Národné shromaždenie! Kolega Hlinka dotkol sa nejpalčivejšej otázky slovenskej, ktorá nás dnes najviac bolí. Zo Slovenska do dneška sa vysťahovalo asi 30.000 Slovákov. Je pravda, sú národohospodári, ktorí na otázku vysťahovalectva nehľadia len so stanoviska humanitného, so stanoviska sociálného, ale hľadia na ňu so stanoviska národohospodárskeho, hovoriac, že utratíme-li na jednej strane ľudský materiál, na druhej strane získame materiál iný, získame peniaze. Myslím, že pri takom pojímaní národohospodárskej otázky, kde ide o také ztraty krvi, ktoré pociťujeme dnes my Slováci, s tohoto stanoviska o veci hovoriť vôbec nemôžeme. Vysťahovalectvo bolo boľavou ranou slovenského národa pred vojnou pod maďarskú vládou. Vieme veľmi dobre, že štát, ktorý na rozvalinách takej starodávnej tradície vzniká, nemôže hneď stvoriť také pomery, ktoré by zamedzily vysťahovalectvo.
Som však toho názoru, že sú veci, ktoré už dnes za pravý konec chytené, mohly by u veľkej miere prispeť k zamedzeniu vysťahovalectva na Slovensku. Prednesiem vám maličkú štatistickú ukázku aké sú príčiny dnešného vysťahovalectva, To sú výpovedi samých tých, ktoré sú práve v Prahe alebo na ceste do Ameriky. Jeden z vysťahovalcov hovorí: Nenie u nás výživy, preto musíme isť do Ameriky. V druhom prípade dostal patričný pozvanie od príbuzných a ide robiť do Ameriky na farmu, V inom prípade ho volajú k sebe príbuzní. Ďalšie príčiny na príklad: v Ružomberku nedostatok potravín, nenie zamestnania, nenie pôdy, ďalšie príčiny: nedostatok šatstva, kľudu, nenie poriadku. Ďalšie príčiny: Agenti, obchodná špekulácia, ktorá pristupuje k mnohým týmto vysťahovalcom so svojími návrhmi, že im zaplatí všetky cestovné útraty do Ameriky, keď tam budú pracovať tri mesiace bezplatne.
Ďalším podnetom vysťahovalectva: Príbuzní poslali na cestu, nedostatok priemyslu doma. Jeden veľmi zaujímavý príbeh sa dozvedám zo Zemplína, kde obyvatelia istej dedinky každodenne vídali vrátivšieho sa súseda z Ameriky, ktorý každodenne chodieval na svoje pole v tenisovom odeve, ktorý vrátil sa z Ameriky ako ťažký milionár, vidia, že bol v Amerike a dobre sa mu vodilo.
Vidía ten valutový rozdiel, ktorý sa javí medzi zárobkovými možnostmi tam a u nás, dajú sa uchvátiť kúzlom číslic a predstavujú si celý ráj možností výdelkových tam, kde snaď konjunktúra skutočne tomu nevyhovuje. Väčši diel vysťahovalcov jsú ženské. Na to poukazuje príklad zo župy gemerskej.
Iný prípad, že ľudia, ktorí už v Amerike boli, po prevrate sa vrátili, dúfali v pôdu - nedostali jej a zklamaní idú zase do Ameriky.
Veľactené Národné shromaždenie, vieme veľmi dobre, že bývalý maďarský štát na zamedzenie vysťahovalectví vynašiel niekoľko spôsobov a vydal niekoľko zákonov. Myslím, že také zákonodárstvo proti vysťahovalectvu nenie nič iného, než politicke mastičkárstvo; jestliže vysťahovalectvo má svoje hospodárske a sociálne príčiny, treba ich odstrániť, treba odstrániť príčiny politické, hospodárske a sociálné. (Tak jest!) Tu by som chcel naviazať na to, co uviedli vysťahovalci zo Spišskej Novej Vsi a zo Zemplína, prečo vraj zo Žiliny a okolia toho času nenie vysťahovalcov, preto, lebo sa tam rozparceloval akýsi majetok a pracuje sa v továrňach. Chcel by som naviazať na vzťah medzi vysťahovalectvom a pozemkovou reformou. Nutený som dnes konštatovať, že naše nádeje, skladané v rýchly postup pozemkovej reformy sú zklamané... (Hlas: Praha to hatí!) Kdo to hatí, k tomu sa ešte vrátim. Faktum je, že pozemkový úrad snáď pre svoj ťažkopádny aparát a vnutornú nesrovnalosť rôznych složek pozemkového úradu ani zďaleka nebol ešte s to vykonať reformy, na ktorých sme trvali a trváme. Ani nezačal reformy v tom rozsahu, aký by vzbudil alebo upevnil nádeji, že zákon o pozemkovej reforme neostane na papieri, ale vojde v život.
Neprednášam to ako ponosu, nasťažoval som sa už dosť, na pomínal dosť ja i moji politickí priatelia, ale vyhlasujem, jestliže slovenská národná roľnická strana nedostane úplnej garancie, že pozemková reforma bude skutočne vykonaná a že sa s ňou začne už teraz (Výborně!), v tomto prípade slovenská národna strana nebude hlasovať za rozpočet, ktorý nám táto vláda práve predložila.
Čo my od pozemkoveho úradu žiadame, to nie sú ani žiadne milosti ani žiadne zázraky ani nadľudské nemožnosti. Jestliže pozemkový úrad má príliš malý aparát (Hlas: A málo chuti provádět zákony pozemkové reformy!) pre výkon reformy pozemkovej, osvedčujem sa, že sa mu o ten aparát postaráme. (Výborně!)
Na Slovensku je veľmi mnoho prakticky zkúsených ľudí, ktorí rozdeľovali veľký alebo stredný majetok drobným ľudom, skôr ešte než pozemkový úrad bol.
V tom prípade, jestliže vnútorné neshody hatia pozemkovú reformu na Slovensku, musíme trvať na požiadavku, aby bola primerenou autonomiou vybavená odbočka pozemkového úradu na Slovensku, (Tak jest! - Výborně!) aby mala tedy jednak autonómiu, jednak takú správnu moc, aby mohla udávať smer celej reforme pozemkovej. (Hlas: Bez bankovního obchodu.)
Jestliže však banky možno zapriahnuť do toho bez keťaského zisku, treba ich tiež zapriahnuť. My dnes nechceme zklamať dôveru, ktorú ešte slovenský ľud k nám má, a preto sme povinní vám otvoreno a slavnostne vyhlásiť, že sloboda na Slovensku znamená predovšetkým pozemkovú reformu. Slovenský národ nebude cítiť svojej slobody a nepozná jej požehnania dokiaľ nedostane to, po čom túžil už za bývalej vlády - pôdu, aby totíž slovenská pôda prešla do slovenských pracujúcich rúk. (Tak jest! Výborně! Hlas: Měl tu být pan president Viškovský, aby to slyšel!) Dúfam, že si to prečíta.
Sme v treťom roku našej republiky a tu sa sluší, aby sme zpytovali svoje politické svedomie, či sa už konečne dostávame z tej válečnej a poválečnej psychózy, v ktorej sme dosiaľ ako z počiatku viedli svoju zahraničnú, ale menovite svoju vnútornú a sociálnu politiku. Válečná psychóza v našej zahraničnej politike javila sa v tej povere, že máme bohatých mocných spojencov, že si môžeme založit ruky do lona a že nám, bude-li zle, strýček z dohody láskave vypomôže. - Myslím, že zahraničné události posledného roku nás poučily, že jedinou dôstojnou a možnou politikou samostatného štátu je politika svojská, naprosto samostatná.
Myslím, že utvorenie Malej dohody je tým medzníkom, o ktorom kedysi historiografovia budú hovoriť, že tým začal československý štát žíť skutočne účinne, aktívne ako medzinárodný subjekt. Hovorí sa o Malej dohode v našej verejnosti, hovorí sa o nej za hranicami a stavia sa otázka, aké sú príčiny jej vzniku, kdo ju stvoril, na čo je vlastne, aké sú jej ciele. Kdo zná dejiny politických bojov tých národov, ktoré boly utlačované v bývalom Uhorsku, zná zároveň vznik a príčiny vzniku dnešnej Malej dohody. Chcel by som vás upozorniť na to, čo sa dnes deje u nás ako politika obranná v stykoch medzinárodných, že tá istá idea, tá politická myšlienka nás viedla roku 1895 10. srpňa k utvoreniu solidarity, súručenstva nemaďarských národov bývalého Uhorska. Spomínam s tohoto miesta dvoch drahých mien a myslím, že sme podéžni vykonať tento akt piéty voči týmto mužom. Bol to Augustíny, Štefanovič, Fajnor a zpomedzi žijúcich Dula a Daxner, z Rumov Rác, zo Srbov dr. Polit. Títo mužovia složili osnovy súručenstva medzi Srbmi, Rumunmi a Slovákmi na obhajobu národného života, a tá istá ídea dochádza uskutočnenia dnes, keď sú Srbi, Rumuni a Slováci súčiastkami oslobodených národných štátov. Vznik Malej dohody leží tedy v samej povahe vecí. Budapešť nielen pred 15 a 20 rokmi a pred válkou bola ohniskom výbojného militarizmu a imperializmu, ona je týmto ohniskom ešte dnes. Snáď bude dnes alebo zajtra ratifikovaná trianónska smluva, snáď obstojí maďarský národ v tejto ťažkej zkúške a kvalifikuje sa ako budúcí úd společnosti národov a snesiteľný súsed. Ale ešte nestačí, ratifikovati smluvu, treba ju i dodržať, treba poskytnúť všetky vecné garancie. Dnes je Budapešť ešte bacilovou kolóniou zpiatočníctva a militarizmu a cestou široko rozvetvenej propagandy vznáša nákazu do zdravého tela všetkých okolných národov. Dosud máme na Slovensku zjavné dôkazy, že z Budapešti je náš štát, naša volnosť ohrožovaná, do tých časov musíme v politike medzinárodnej urobiť všetky opatrenia, ktorých je treba k tomu, aby Maďari porozumeli, že sme to dnes my, ktorí hovoríme: "Nikdy, nikdy". (Tak jest!) My hovoríme dnes, aby žiadny národ v okolí Maďarie nevzdal sa politiky, ktorá jest jedine spôsobilá, aby výsledky trianónského mieru, aby výsledky svetovej vojny nezostaly efemérnymi, ale trvaly večné veky. (Tak jest!)
Prirodzene, jestliže Malá dohoda vykoná svoju úlohu naproti Budapešti, naproti tejto ohrožovateľke mieru vo východnej a strednej Europe, samo sebou sa rozumie, že nebudeme to pokladať za definítivnu organizáciu medzinárodnú, ale len za jej jadro. Chceme organizáciu všetkých nových štátov, ktoré vznikly a ktoré existujú teraz v strednej Europe. Som presvedčený, že takýto medzinárodný dobrovoľný sväz samostatných štátov bude o mnoho silnejšou baštou proti prípadnostiam, ktoré by mohly s východu alebo západu prijsť, bezpečnejšou baštou než rakúsko-uhorská monarchia, o jejž udrženie sa daktoré kruhy zaujímaly.
V prvom rade by sme boli blažení, keby sme videli, že v Bulharsku ten národ, ktorý sa tak ťažko previnil vo svetovej vojne, započal svoj duševný proces pokánia za to, čo bývalý bulharsky štát svojim súsedom a menovite slovanským bratom v Jugoslávii urobil.
Chceme dúfať, že akonáhle tento duševný pochod sa začne, akonáhle budú môcť juhoslovanskí bratia zabudnúť, akonáhle budú môcť i oni s pobratimskou láskou môcť sa obrátiť k Bulharsku, že tá aktívna politika, ku ktorej iniciatíva vyšla z Prahy a Bukurešti, prenesie sa na Balkán a že tým bude zdokonalené to medzinárodné dielo, ktoré musíme my nové štáty v strednej Europe vytvoriť, chceme-li výsledky mieru zabezpečiť.
Veľactené Národné shromaždenie. Jestliže sme prekonali válečnú psychózu v politike zahraničnej, postavme si ďalej otázku, či sa nenachodíme ešte vo válečnej horúčke vnútorných našich počinov a menovite sociálne politických. V našom hospodárskom a sociálnom živote je zaisté videť a cítiť ešte stopy válečných obchodných obvyklostí. Vidíme, že veľká čiastka kapitalistickej buržoázie, veľká čásť kapitálu nemôže nijako pochopiť, že po svetovej válke nastáva veľký spoločenský presun, podobný najménej tomu presunu, keď šľachta, feudálny veľkostatok bol nútený vzdať sa svojich triednych výsad. Veľká čiastka našej veľkokapitalistickej buržoázie tomuto duchu novej doby naprosto nechce rozumeť. Že na druhej strane toto upiate spoločenské zpiatočníctvo musí vydráždiť odpor a priostriť všetky sociálné boje, rozumie sa samo sebou.
Je otázka, či štát môže zasiahnuť do toho boja, ktorý prirodzeným spôsobom musí vznikať medzi jednotlivými triedami, menovite medzi týmito krajne postavenými triedami spoločenskými. Myslím, že áno. Štát je nie už len tým juristickým pojmom, ktorým bol kedysi, štát nehľadí dnes zpiatky na stav okolo seba, na sociálny vývin, je nie už len juristickým, ale sociálne-politickým, a tu, myslím, nehľadiac na to, aké rôzné nútené socializácie budeme mať na stole snemovne a nehľadiac k premnohým zákonom a námetom, myslím, že naše zákonodárstvo bude museť spraviť jeden veliký krok napred, bude museť zákonodárnou cestou umožniť otvorenie nového typu obchodných a výrobných spoločností s robotníckymi podielmi, poneváč dosavádne typy obchodných spoločností, či už akciové spoločnosti, či družstvá nedávajú možnosti, zabezpečiť pre robotníctvo účasť na zisku a správe tak, aby táto časť bola skutočne jednak ohraničená síce, ale všetkými zárukami garantovaná. Je treba spraviť tento kompromis medzi kapitálom a prácou treba ho spraviť z tej príčiny, poneváč tie pokusy komunizmu, ktorých sme videli dosť či už v Rusku či v Maďárii, dokázaly, že komunizmus podľa svojho programu a metody ani z ďaleka nie je povolaným a spôsobilým riešiť sociálne otázky. Jestliže ich nie je schopná krajná sociálna demokrácia, z toho nenásleduje, že musíme založiť ruky do klína a hľadeť na sociálne boje, ktoré chcú rozvrátiť štát a spoločnosť. Štát a spoločnosť musí zasiahnuť. My musíme najsť spôsob a prostriedky, aby na jednej strane veľkokapitalistická boržoázia, sostúpila o niekoľko stupňov dole, aby sostúpila s vysokého koňa, aby sme tak umožnili riadny, pravidelný postup hospodárskej demokracie, bez ktorejto demokracie štátu existovať nemôže.
Rakúsko-Uhorsko mohlo spočívať na základoch stredovekých, zpiatočníckych, na hierarchii, na šľachte, na feudalizmu a na militarizmu, ale moderná republika, slobodný národ musí spočívať na ľudu. Jestliže je pravdou, že je štátotvorným, že je držiteľom štátu celý náš národ vo všetkých svojich vrstvách, je zrejmé, že musíme mať sociálne reformy také, ktoré sbližujú kapitál s prácou, ale tiež povznesú robotnika na tú úroveň, ktorá jeho práci odpovedá. Robotník nesmie zostávať večne hospodársky druhoradým činiteľom, len tým námezdníkom, ustavične nespokojeným. Robotník musí sa stať spolumajiteľom, musí mať povedomie, že je účastným vlastníctva, ale ovšem že, je zrovna tak odpovedným za prosperitu toho podniku ako jeho majiteľ.
Veľactené Národné shromaždenie! Kolega Wittich si sťažoval, dovoľte, že sa vrátím k jeho vývodom - na vypovedanie cudzincov. S druhej strany musím sa ponosovať a obviňovať nášho ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, že nevenuje dosť pozornosti tým ľudom, ktorí by mali byť vykázaní, pri najmenšom v záujme štátného poriadku zatvorení. Uvádzam len jeden prípad. Pred niekoľkými týždňami alebo mesiacmi, k ď bol celý poplach na Slovensku, v Čechách i na Morave pre Horthyto propagandu, jeden sociálne-demokratický časopis uverejnil dokument, z ktorého vysvitalo, že úradník - na mene nezáleží - je síce komunistom a koná komunistickú agitáciu na Slovensku, ale že tento pán stojí v službách maďarského ministerstva pre národné menšiny. (Hlas: Hanba!) Jestliže je to dokument nedopušťajúci žiadnych pochybnosti, že individium, ktoré tu pod plášťom komunistov podvracia poriadok štátu, je v službách propagačných ministerstva, prirodzene sa policia individua zmocnila a podržale ho. Ale jestliže je taký dokument a tento dokument stojí k dišpozícii, pýtam sa, ako je to možné, že tento človek sa oslobodil z policajného väzenia a že pokračuje vo svojej propagande zrovna tak, ako to robil pred tromi mesiacmi.
Žiadam slovenské vrchnosti, do
jichž právomoci to náleží, aby zostávaly verné tej dohode, ktorú
sme osnovali, ešte keď sa tvorila koalícia, že predovšetkým si
žiadame a navzájom si zaručujeme bezpodmienečnú úctu k zákonom
k štátnemu poriadku. Jestliže je to človek, o jehož - neračte
to považovať za frázu - vlastizradnom previnení je živý dokument,
jestliže je to človek, ktorému je dokumentárne dokázané, že je
v službách cudzej moci a u nás koná agitáciu akúkoľvek, neviem
si predstaviť ten súd a tú vrchnosť na Slovensku, ktorá by mohla
prispeť k jeho oslobodeniu. Uviedol som tú vec z toho dôvodu,
poneváč mi všetci, veľactení priatelia moji zo Slovenska, sme
mravne a politicky odpovední za to, čo sa na Slovensku deje. (Hlas:
Také ti důstojníci z Bratislavy musí pryč) Kdokoľvek je vinný,
musí ísť preč. Slovensko je nie zemou jednotlivcov strany. Tu
je jeden záujem, to Slovensko tak ťažko oslobodené nemôžeme ohrožovať
ani liknavosťou ani nedostatkom energie ani nedostatkom svedomitostí.
Ale jestliže sú ľudia, ktorým je dokázané, že ohrožujú štátny
poriadok, ktorým je dokázané, že sú v službách maďarskej vlády.
(Hlas: Maďarští křesťanští socialisté!) Maďarskí kresťanskí
socialisti sú najnebezpečnejšie, to podpisujem v plnej
miere. V takom prípode je vláda odpovedná za to, aby obhájila
ten zákon, aby získala rešpekt ku všetkým zákonom, ktoré republika
má. (Výborně! - Hlučný potlesk.)
Místopředseda Botto (zvoní): Dalším prihláseným rečníkom je pan poslanec dr. Luschka. Udělujem mu slovo. (Po přestávce:)
Poneváč prihlásený rečník není v zasedacej sieni, ztráca slovo.
Následuje rečník "pro"
p. Dr. Meissner. Udelujem mu slovo.
Posl. dr. Meissner: Vážená sněmovno! Existence úřednické neparlamentární vlády jest zjev s hlediska ducha naší ústavy a s hlediska demokracie zarmucující. Mám-li vyjádřiti stanovisko strany, za kterou mluvím, k této vládě, pak považuji za nutno nejprve analysovati příčiny, které vedly k nastolení této neparlamentární vlády, které vedly k tomu, že parlamentární strany prohlásily pro tento okamžik svou neschopnost říditi osudy státu, převzíti vládu a převzíti tím i zodpovědnost za řízení státu.
Při analysi těchto příčin konstatoval bych příčiny dvojího rázu. Jedny čistě místní, které bych nazval dětskými nemocemi naší mladé demokracie, a druhé příčiny rázu světového, které povstaly tím, že demokracie byla postavena před řešení velkých těžkých úkolů, velkých problémů, které způsobují tak těžké obtíže demokracii, že dnes mluví se o světové krisi demokracie. Příčiny rázu prvního jsou méně závazné, jsou rázu přechodního. Vždyť jsem je nazval dětskými nemocemi naší mladé demokracie! Ony vycházejí z toho, že naše občanstvo bylo zvyklé na demokracii toliko v místních správních organisacích, že bylo zvyklo spoluvládnouti toliko v samosprávě, že ale proti státu, jeho zařízením a proti vládě stálo na stanovisku stálé negace, kritiky a oposice. Přeorientování z pouhé negace k positivnímu usuzování nemůže býti dílem okamžiku, nýbrž vyžaduje jistého vývoje duševního. Tak si dovedeme vysvětliti, že naše občanstvo docela snáší činnost svých zástupců v obci, okresu, zemi, že není nijak pobouřeno, když zástupcové různých tříd a vrstev tam spolupracují, kdežto ve státě při řízení jeho ve vládě tuto společnou činnost ještě nechápe.