Jen si stavte svoji armádu bez
demokratismu, bez práva malých lidí. (Výkřik posl. Dyka.) Pane
kol. Dyku, to, co já zde přednáším, zajisté nemůžete nijakým
způsobem vyvrátiti. A jestliže má býti lidová armáda, anebo jestliže,
jak v ústavě a také v branném zákoně se praví, chceme míti milici,
máme to zrovna tak na papíře, jako všech těch 12 odstavců, které
byly 18. října 1918 podepsány tehdejším min. předsedou, prof.
Masarykem, gen. Štefánikem a ministrem financí a
zahraničí dr. Benešem. Stavte si svou armádu na potírání
a tlumení dělnických hnutí, na ochranu buržoasie a kapitálu. Stavte
si svou armádu a vtloukejte jí do hlavy zášť třídní i národnostní,
nuťte nás, abychom na ni platili, nic vám to není platné. Jako
jste vykládali, že panství monarchistické, postavené na bodácích
a opřené o děla, se muselo shroutiti, i my věříme a čekáme, že
se shroutí vaše panství kapitalistické. (Posl. Myslivec: Ale
Leninovo také! To je také založeno na bodácích!) To budeme
viděti. Vy jste proti Rusku zaujati plných pět let a nebyli jste
s to společně s politikou čtyřdohody Rusko zničiti. A vlastně,
kdybychom chtěli o Rusku mluviti, ukázalo by se, že jsme zajatci
čtyřdohody a v prvé řadě Francie, a proto také není myslitelno,
že tyto poměry se tímto způsobem upraví, že vy máte pravdu, že
se to stane v Rusku. Myslíte na to, ale nepodařilo se vám to a
buďte ujištěn, pane kolego, že se vám to a všem vašim stejně smýšlejícím
nepodaří. (Posl. Dubický: Ale vám také ne!) To je nezadržitelný
vývoj. Žádná, sebe lépe organisovaná persekuce ho nezadrží. Hlasujte
si tedy pro vojenský rozpočet, vyhrožujte nám československým
fascismem, to vše snad dovede trochu oddáliti, ale nikoli znemožniti
konečné vítězství mezinárodního proletariátu. (Výborně! Potlesk
komunistických poslanců.)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Slovo dále má pan posl. Onderčo.
Posl. Onderčo: Slávna snemovňa! Terajšia vláda, ktorá prichádza s rozpočtom na rok 1923, veľmi sa podobá ševcovskému učňovi, ktorý s veľkým krikom a s veselým hvízdaním šiel okolo hrobitova. Nebolo mu do smiechu, ale za to hvízdal. Túto vládu zrodil strach pred voľbami. "Buď utvoríte vládu, alebo rozpustíme parlament!" Takto znelo prísne komando presidenta. A tí vládni pánovia, ktorým toľko na srdci ležalo blaho republiky, že sa nemohli dohodnúť nad tým, kto bude z nich tučnejším ministrom náhle skrotli a hotová bola koncentrácia štátotvorných strán, povstala veľká národná vláda, ktorú len ctiť a chváliť treba.
Túto okolnosť idem pripomínať, keď je zapotreba zmieniť sa o dôslednom neúspechu našej zahraničnej politiky. Úspech zahraničnej politiky každého štátu súvisí s vnútornými politickými pomerami, a na koľko sú isté a pevné vnútorné politické pomery, na tolik je úspešná lebo menej úspešná aj zahraničná politika patričného štátu.
Po tomto konštatovaní snáď nebude nám zazlievané, keď tvrdíme, že terajší zahraničný minister republiky Československej dr. Beneš pod krídlami Veľkej Dohody stal sa známym diplomatom vo verejnosti europejskej a my vzdor tomu v posudzovaní jeho zahraničnej politiky neideme výlučne len jeho osobu obviňovať z neúspechu, ako nám zodpovedného činiteľa, ale ako jednu príčinu nezdaru zahraničnej politiky dr. Beneša pripomíname naše neblahé vnútorné politické pomery hneď po vzniknutí tohoto štátu.
Slávna snemovňa! My sa vieme rozpomenúť dobre, že značná čiastka bývalého revolučného Národného shromaždenia chcela v tejto republike mať štát socialistický a aj dnes to žiada. A že táto snaha umožnila bolševický vpád zo súsedného Maďarska, o tom by bol najpovolanejším rozprávať bývalý minister národnej obrany pán brat Klofáč, ktorý nijako nemôže zatisknúť tú trapnú otázku na pobočné kolajnice a nemôže apostrofovať stranu ľudovú a zvlášte poslanca Jurigu takým výrazom, jakým výrazom my by sme mohli obviňovať. Prosím, práve táto snaha istej čiastky revolučného Národného shromaždenia umožnila bolševický vpád zo súsedného Maďarska, pred ktorým my pre neblahé vnútorné politické pomery nedoviedli sme sa ubrániť a padli sme do oprávneného podozrenia pred víťaznými mocnosťmi, že sme štát, na ktorý oná víťazná dohoda s istotou sa opierať nemôže.
O tom sa nerozprávalo a mlčí sa i dnes. A my o tom hovoríme tým viac, poneváč práve tie politické strany, ktoré toto, abych tak povedal, diskreditovanie našej republiky zapríčinily, od tých čias staly sa štátotvornými stranami a na toľko sa preorientovaly, že vo svojom politickom šlabikári až dnes, zvlášte dnes začínajú čítať potupné mená: zapredanec, velezrádca, ovšem nie pre sebe, ale pre tých, ktorí slovenský národ nikdy nezradili.
Ja sa viem rozpomínať, že v tých prežitých ťažkých časoch, keď niektorí zo slovenského východu pozbavení svojho domova a majetkove zničení museli sme ísť svetom, prosím, veľactená snemovňa, títo naši bývalí slov. uprchlíci zo slovenského východu boli a sú dodnes všetcia ľuďáci, tedy žiadní vlastizradcovia; ja sa viem rozpomínať na to, že v ten čas, keď mimo protestov Veľkej Dohody a hnevu francúzskeho tygra nič nestálo v ceste bolševickej záplave, vtedy všemohúci pán na Slovensku, prvý minister pre správu Slovenska, minister s plnou mocou dr. Šrobár - sic transit gloria mundi - so svojimi bývalými, ním volenými referentmi chystajúci sa k odchodu z Bratislavy do Luhačovíc držal t. zv. ministerskú poradu a na tejto ministerskej porade bolo jednané o tom, že prípadne celý slovenský východ má byť prepustený za vyrovnanie sa s maďarskými Kunovci. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.) A dnes, títo československí a tí českí páni sú veľmi objektívnymi politikmi, sú dnes spoľahlivými, patentýrovanými vlastenci, na ktorých sa dr. Beneš v zahraničnej politike verne opiera, aby nebolo pochybnosti o tom, že úspech jeho zahraničnej politiky prečo nebol možný hneď po vzniknutí tohoto štátu a prečo je slabý i dnes.
Slávna snemovňa! Po odohraní sa poslaneckých volieb prišla koalicia červeno-zelená, to jest na ruský vzor bola utvorená vláda delníkov a sedliakov, súc v tejto vláde panským delníkom súdruh Tusar a prepoteným súdruhom ctený občan Švehla. Pomocou tejto kombinovanej vlády zahraničný minister republiky Československej, dr. Beneš prehral Tešínsko a ztratil hodný kus z našej slovenskej Oravy a Spiše a aby to bolo ešte jasnejšie, na konec nastala kríza štátu. Pán dr. Beneš i prez tieto naše neblahé vnútorné pomery politické dovoľte, abych tak povedal - stal sa nie veľmi vzácnym behúňom na šachovni svetovej diplomácie, ktorého potom ľubovoľne a ľahko naháňal koník italskej, poľskej a maďarskej diplomatickej hry. A aby nám nebolo vytýkané, že sme snáď predpojatí v posudzovaní zahraničnej politiky pána dr. Beneša, vďačne ako plus v prospech jeho koncedujeme, že myslel na riešenie problému strednej Evropy, do ktorého služieb chcel zapriahnuť tak zvanú Malú dohodu a s istotou rátal na dôvernou spoluprácu Československa, Jugoslávie a Rumunska, ktoréžto tri štáty válka, stejné hospodárske záujmy a najviac politické nutnosti maly spojovať.
Slávna snemovňa! Neosvedčenú hodnotu Malej dohody, ktorá bola dľa koncepcií dr. Beneša vlastne obranným sdružením týchto troch mocností, jasne dokazuje známa kniha, tak zvaná "Biela kniha", ktorú vydalo ministerstvo zahraničia republiky Československej, a ktorá obsahuje dokumenty, týkajúce sa pokusov o znovunastolenie Habsburkov na trón maďarský. Ja po pozornom prečítaní tejto "Bielej knihy" nemohol som sa ubrániť dojmu, že Malá dohoda, ako sebaobranný spolok Československa, Jugoslávie a Rumunska nikdy nejestvoval ani nejestvuje, ba v najlepšom páde môže byť reč o nejakom spolku medzi nami a Jugosláviou a nemôžem sa ubrániť ani tomu dojmu, že oproti Malej dohode, dr. Benešom kontemplovanej, dnes existuje neviditeľná kontra-Malá dohoda, o ktorej nechcem mluviť, lebo pri tak trápnej otázke nepovažujem za účelné pána dr. Beneša príliš dlho chváliť.
Vrátim sa ešte na krátko k bývalej vláde Tusar-Švehlovej a zdôrazňujem opätovne, že naše vnútorné politické pomery pod touto vládou tak ďaleko zašly, že nastala kríza štátu - a naši vedúci štátnici, aby dokázali, že na koľko sa odrakúščili, siahli k methode katexochen rakúskej, totiž na obranu tejto republiky bola utvorená úradnícka vláda. Slávna snemovňa, i táto okolnosť jasne dosvedčuje, že tento parlament vo svojom terajšom složení neni schopný, aby pomocou jeho dalo sa dosiahnuť konsolidácie naších vtútorných politických pomerov, a že neni schopný ani toho, aby pomocou jeho dalo sa dosiahnuť vážnosti pre tento štát za hranicami.
Ja nechcem, aby nám snáď bolo vytýkané, že nejaké zvláštne príčiny máme príliš chváliť bývalú vládu úradnícku, ačkoľvek neideme ani kameňom neuznania hodiť po bývalom ministrovi dr. Černém, ako to urobil menom českých socialistov v debate o vládnom programe mluvči jedon rečník - bol to p. posl. Slavíček - hovorím, my vzdor tomu, že sme mali svoj čistý úsudok ohľadne úradnické vlády, predsa sme výslovne s nedôverou sledovali politický pokus pána dr. Beneša, ktorý prišiel ako premier bývalej vlády, o ktorej sám dobre vedel, že bola len pokusným králikom politickej pätky, že bola jakýsi politický "Muster ohne Wert", (Veselost.) zagarantirovaný osobou pána dr. Beneša. Dokiaľ p. dr. Beneš vo funkcii ministerského predsedu a súčasne i zahraničného ministra, tedy ako nenahraditeľný faktotum v tejto republike krížom krážom celú Europu precestoval, stal sa mu a našej zainteresovanej verejnosti nový diplomatický malér, totižto chytrosť poľskej diplomacie v neprospech náš vynútila otázku Javoriny - ráčte si prečítať dnešné časopisy, čo sa o tom píše - o ktorej p. dr. Beneš na jednej z posledných schôdzí zahraničného výboru s akousi neutajovanou resignáciou pravil, že až okolnosti dovolia, že on všetky podrobnosti, detaily a celú historiu celej tejto otázky tomuto parlamentu i širšej verejnosti predloží, aby československá verejnosť i parlament v tejto záležitosti svoj úsudok si učiniť mohly. My vieme, čo to znamená, keď diplomat takto mluví! Slávna snemovňa! Ja tu zdôrazňujem jednu okolnosť. (Výkřik posl. Hlinky.) Keď p. dr. Beneš ztratil nám slovenskú Spiš a slovenskú Oravu, tu na našu otázku, prečo sa to stalo, p. dr. Beneš takto mluvil: Pánovia, musíte uznať, že keď Poliaci z tejto veci udelali otázku prestiže svojej diplomacie, že ja som to prehrať musel. A dnes čo sa týče otázky Javoriny, p. dr. Beneš ide nás potešiť s týmto: Ja vám poviem, jak sa to - prehralo. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) My chápeme ťažkú situáciu p. dr. Beneša v otázke Javoriny, však mu ide o jeho zodpovednosť, ovšem nie pred slovenskou verejnosťou, vôči ktorej on nemá žiadneho obliga, ale mu ide o jeho zodpovednosť pred českou verejnosťou, s ktorou ohľadne svojej budúcnosti ďalšie plány má, ale my nepovažujeme za dôstojné pre jedného zahraničného ministra, aby v takej otázke, ako je otázka Javoriny, miesto seba šiel vystrčiť a ad hoc menovať iného činiteľa a to zpomedzi nás, (Hluk a různé výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) na ktorého potom celým svojím vládnym aparátom všetok odium zvaliť ide. Ja myslím, že tu ten ôsmimilionový dispozičný fond bude konať svoju úlohu! Keby sme chceli byť škodoľubými a keby sa pri Javorine nejednalo o okyptenie slovenského tela, mohli by sme poukázať na tajné dojednanie dr. Beneša, ktoré sa stalo medzi ním a bývalým poľským zahraničným ministrom Skirmuntom, podľa ktorého my Československá republika, jako slovanský štát, bez súcitu sa budeme dívať, jak Poľsko dlávi Ukrajincov v Haliči a Poliaci zase bez súcitu sa budú dívať, jak druhý slovanský brat v Československej republike dlávi svojho slovenského brata. (Tak je! - Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.)
Slávna snemovňa! Pri tejto príležitosti dovoľujem si skromný dotaz učiniť na neprítomného p. ministra zahraničia - v Paríži má prácu -. Jedná sa o to, že po revizii Sevréskej smluvy má prísť rad na reviziu Trianonskej smluvy, pre ktorú snahu majú už byť získané popredné osobnosti verejnosti francúzskej a súdiac dľa terajších udalostí talianských, majú byť tejto snahe získané aj vedúce osobnosti v Italii. My, ako strana slovenská, slávnostne sa osvedčujeme, že áno, trváme na nedotknuteľnosti Trianonskej smluvy, (Tak je!) ale, pánovia a dámy, my vám nie menej zdôrazňujeme i to, že tiež trváme na nedotknuteľnosti a zachovaní Pittsbourghskej smluvy (Tak je! Výborně!) a keď vy nerešpektujete Pittsbourghskej smluvy, nemáte mravného podkladu, aby ste žiadali, aby nepriateľ rešpektoval smluvu, ktorá je v neprospech jeho národa. Toto odškodnenie má sa stať na úkor Československa, vlastne ale Slovenska, aby nebolo pochybností o tom, že Slovensko, to ubohé Slovensko, za asistencie nášho zahraničného ministra stalo sa jakoby hrachom pri ceste, z ktorého len ten si neutrhne, kto to učiniť nechce.
Ešte jednu poznámku činím taktiež
na adresu ministra zahraničných vecí dr. Beneša. Nedávno
v zahraničnom výbore p. dr. Beneš dal si apportovať kolegou
Hrušovským nove menovaného vikára trnavského, dr. Jantauscha,
a ako my vieme, p. minister zahraničia poslal prípis bratislavskému
ministerstvu, v ktorom nariaďuje, aby p. dr. Jantausch, apošt.
administrátor v Trnave, pozbavený bol disposičného práva nad cirkevným
jemu patriacim majetkom. (Odpor a výkřiky ľudových poslanců
slovenských.) Slávna snemovňa, my prehlašujeme, že takéto
jednanie je nie len nedôstojné, ale aj nečestné. (Tak je! Výborně!)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Volám pana poslance k pořádku pro tento výrok.
Posl. Onderčo (pokračuje): Slávna snemovňa, kto je dr. Jantausch, ja myslím, že mne nemôže byť zazlievané, keď poviem, že o tom není povolaný rozhodovať ani p. minister zahraničia. (Tak je!) Kto je dr. Jantausch, nech povie bývalý člen budapeštianského parlamentu, dr. Milan Ivánka, ktorého z tohoto miesta vyzývame, nech sa osvedčí. Dr. Milan Ivánka, ako Slovák a ako luterán, nie ako katolík, nech dá svedectvo o národnej spoľahlivosti dr. Jantauscha, a síce z doby poslaneckej voľby z roku 1908, keď sa konala ťažká voľba Ivánku v Pezinku, ktorej voľby celou dušou bol p. apošt. administrátor a do posledného chlapa pod bielou zástavou doviedol svoju obec Dubovú, a to proti vôli svojej cirkevnej vrchnosti a vzdor teroru politickému. (Tak je!) Urážka dr. Jantauscha je urážkou najlepšieho syna slovenskej matky! (Výborně!)
Slávna snemovňa! Teraz ešte niekoľko slov o situácii, ktorá nastala pri nastúpení do života terajšej vlády a ktorá situácia bude mať svoj vliv i na naše pomery zahraničné. Naša strana ústy svojho jedného rečníka v debate o vládnom programe ceľkom otvorene konštatovala, že pre nás Slovákov v tejto republike nastaly také pomery vstúpením do života terajšej vlády, akých pomerov sme boli svedci za bývalého režimu, za panovania Maďarov nad nami v Uhorsku, keď sa všetky maďarské a tiež štátotvorské strany združily, a to oproti každému, kto v bývalom Uhorsku necítil sa byť Maďarom. Rozdiel medzi našou minulosťou a terajšou prítomnosťou je len ten, že táto republika bola utvorená spoločnou dohodou národa slovenského a národa českého, čohož hodnoverné dokumenty cítime v proklamácii moskevskej, v smluve clevelandskej a v dohode pittsbourghskej. Slávna snemovňa! Za jednu z najvážnejších príčin neblahých našich vnútorných politických, ale aj zahraničných pomerov pokladáme nedodržanie týchto vzpomenutých smlúv. Cudzozemsko na vás hľadí, či vy rešpektujete to, čo ste s nami uzavreli, a keď vidí, že vy toho nerešpektujete, nemýlte sa, pánovia, že vám to cudzí diplomati uveria, že budete tiež tie smluvy ctiť a rešpektovať, ktoré sme s nimi uzavreli. Za čo bojoval slovenský národ na život a na smrť cez tak dlhé roky, to sa nám v tejto Československej republike odtajilo. Hrozne sa ide pomstíť absurdná theoria čechoslovakismu! Nepozbyl náš národ svojej osobitnosti za maďarského panovania, vy ale žiadate, aby sa pripravil o svoju národnú osobitnosť práve v Československej republike. (Hlas: Takto mluviti je hanba!) S boľným srdcom, pane kolego, tvrdím to, že k tomu sme mohli byť národom slovenským, aby sme v Martine vyhlásili spojenie slovenského národa s českým národom v jedon štát. Keď sme to však vďačne učinili v prospech svojho národa (Tak je!) - i tu ako vinníka menujem dr. Beneša a škoda, že p. Hodža neni tu prítomný, lebo i on má v tom smutnú účasť - cez jednu noc stali sme sa akousi "vetvou" a neschopní, ba sprostí spravovať nielen Slovensko, ale ani naše slovenské dediny. Nezapomeňte na jedno, že zlo v každej veci má svoje smutné následky a tiež následky má toto politické zlo aj v politike. My vám otvorene a uprímne tvrdíme, že vzdor všetkým krivdám, ktoré sa nám dostávajú so stránky svojich spoluobčanov v tejto republike - nechceme sa stať Korioláumi, aby sme prešli do tábora nepriateľ našej otčiny, proti svojemu národu, ale nie menej vám otvorene hovoríme i to, že vnútorný odpor slovenského národa proti terajšiemu panujúcemu systému nebude sa môcť udržať v zákonitých a ústavných hraniciach. (Tak je!)
Slávna snemovňa! Tento štát na inom základe sa začal staväť a budovať, ako je dnes. Vy tento štát vedete na formu bývalého Rakúska, centralisticky a ohľadom Slovenska zapomínate na jedno, totiž že Slovensko ste nedobyli, že Slovensko nebolo mečom podmanené, ale Slovensko sa dobrovoľne pridalo k tomuto štátu, aby dokumentovalo pred celým svetom, že cíti povinnosť oproti tomuto štátu, ale od tohoto štátu, ako svojho, očakáva zabezpečenie svojich národných práv. Vedúci mužovia tohoto štátu, keď chcú práve študovať pomery na Slovensku, chcú sa presvedčiť o krivdách na slovenskom národe páchaných, nech to nečinia zo salónnych vozov, nech to nečinia na ozdobených železničných staniciach a pri prijímaní slávnostných deputácií, ktoré k nim prichádzajú ako k vladárom pekné reči hovoriť, ale nech idú medzi ľud slovenský, ktorý, nech je to roľník, alebo je to remeselník, či robotník, alebo odkopnutý, za nespoľahlivého prehlásený slovenský inteligent, povie vám tú pravdu, ktorú nechcete uznať, totižto, že slovenský ľud vo svojej vlasti cíti sa byť ľudom druhej triedy.
Slávna snemovňa! Tu nepomôže sriadenie nových žúp a my veľmi ľutujeme ministra slovenského, dr. Kállayho - ktorý do tejto vlády padol, ako Pilát do kréda, však jednalo sa o to, že už ani slovenského ministra menovať nebudete - keď sa podujal nato, aby pomocou župného sriadenia bol z mapy zmazaný názov: Slovensko, a utvorilo sa zo slovenskej krajiny niekoľko žúp. Keď to dr. Kállay učiniť chce, čo neveríme, hotuje si náhrobník, na ktorý mu národ slovenský bude musieť napísať: Tu odpočíva v nepokoji posledný slovenský minister v Československej republike. (Veselost. Potlesk ľudových poslanců slovenských.)
My nemáme záujmu na to, aby sme robili oposíciu. Naša oposícia je nie z pasie. My cítime mravnú záväznosť voči svojmu národu, aby sme to konali. Pánovia moji - uprímne vám hovorím, ako brat bratovi - na Slovensku to tak ďaleko zašlo, že i ten najvernejší a najoddanejší tejto republike medzi štyrma očima takto hovorí: Sotva veríme, že to ti Česi s tou republikou vážne myslia.
Slávna snemovňa! Poučení súc trpkými zkusenosťmi z doby predošlých vlád, nebojíme sa tvrdiť, že táto terajšia vláda, ktorá s výslovným úmyslom prichádza nesplniť ani to minimum z našich oprávnených požiadavkov, založených na smluvách, ku ktorým najprednejších činiteľov tohoto štátu osobná česť viaže, - nebude šťastnejšou a požehnanejšou, ako boly predošlé vlády a možno očakávať, že práve táto fáraonská zaťatosť terajšej vlády prispeje k tomu, že oklamaný národ slovenský až do krajnosti pôjde a opanovaný citami zklamanej lásky, považovať sa bude v tejto svojej vlasti za národnú menšinu.
Máme toľko úprimnosti, ale aj odhodlanosti, aby sme otvorene riekli: nič iné nežiadame od vás, Česi, ako to, že dajte pittsburgskú smluvu do ústavných zákonov nášho štátu, a bude svätý pokoj medzi nami. Keď sa to ale nestane, žalujte nás, žalárujte nás, lebo búrime proti ústave, ktorá nepoznáva slovenský národ, len československý. V mene ústavy odsúďte nás za to, že sme Slováci; keď ale to urobiť nechcete, alebo nemôžete ešte, žiadame, aby náš kontrakt, uzavretý medzi slobodným národom vaším a naším, bol v tomto parlamente za platný uznaný, to jest pittsburgskú smlúvu vezmite do ústavy a budeme kvit, naše vyrovnanie a spriatelenie sa stane. (Tak je!)
Slávna snemovňa! Nech nám nebude zlomyseľne vytýkané, že my, ako slovenská strana, ideme sa opierať v tomto parlamente na celú oposíciu bez rozdielu strán a národností. Pánovia a dámy, my neideme svoj národ zradiť, ale hájiť jeho záujmy a vieme hranice, pokiaľ môžeme isť. A konečne po čom pred krátkym časom tak veľmi túžil terajší pán ministerský predseda a po čom v poslednej svojej snemovnej reči pán kol. dr. Meissner tak nápadne z okna volal, myslím, že týmto pánom zdá sa byť toto politický múdré, osožné a správné. My týchto pánov, vládnych činiteľov, ktorí sú natoľko úzkostliví pre nás, ubezpečujeme z tohoto miesta, že naše nároky v týchto veciach sú o mnoho menšie a skromnejšie než boly a sú nároky ich. Vy chcete pomocou Nemcov panovať nad nami a my pomocou Nemcov ideme sa brániť a ratovať svoj národ. Myslím, že som celkom úprimný.
Slávna snemovňa! Končím tým, že
vzdor všetkým krivdám, z našich úst - dúfam - nikdy sa nevyrve
ten zúfalý výkrik: Ceterum autem censeo... Nebudem citovať ďalej
tieto historické slová, poneváč Carthago znamená pre nás túto
republiku, ktorú uznávame za svoju a ubezpečujeme vás, že môžu
prísť ešte horšie časy než sú dnešné, ale my zostaneme vernými
našim ideálom, lebo to nám káže svätá povinnosť a vernosť k našemu
slovenskému národu. (Souhlas a potlesk slovenských ľudových
poslanců.)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Uděluji slovo dalšímu řečníku p. posl. Hummelhansovi.
Posl. Hummelhans: Slavná sněmovno! Měl jsem možnost v rozpočtovém výboru poukázati na jednotlivé závady v našem ministerstvu národní obrany, jakož i v naší armádě. Nastínil jsem, jakým způsobem by bylo možno zjednati nápravu, jak v ministerstvu tak v armádě a v různých těch odborech ministerstva národní obrany. Nebudu se tudíž podrobnostmi zde zabývati. Pozoruhodné bylo, že v rozpočtovém výboru pan ministr národní obrany potvrdil správnost mých údajů a slíbil v té věci učiniti nápravu. Je tudíž s podivem, že dnešní ústřední orgán strany agrární způsobem přímo obhroublým napadl mne pro článek v "Právu Lidu", kterým jsem reprodukoval svoje údaje v rozpočtovém výboru. (Předseda Tomášek ujal se předsednictví.) Způsob tohoto psaní je velice neslušný a nevím, odkud tato lokálka byla inspirována, ačkoliv svědčí o tom, že není vzdálena ministerstvu nár. obrany. Zajímavo je při tom však, že touto lokálkou - pan ministr souhlasil s tím, co jsem v rozpočtovém výboru uvedl - napaden je i pan ministr nár. obrany. Tedy vlastní jeho orgán bije do příslušníka své strany. Nechť si to pan ministr vyřídí ve své straně sám, já si to vyřídím způsobem jiným na jiném místě a jistě páni budou spokojeni.
Při příležitosti rozpočtové debaty nebude jistě od místa, když uvědomíme si ducha branné moci před válkou a po válce a když budeme si klásti otázku, zdali nynější naše orientace západní, pokud se týče branné moci, jest správnou. Domnívám se, kdybychom si toto vše neuvědomili, že mohlo by se státi, že bychom stanuli na tom, kam jsme ve vybudování branné moci dospěli, a mám obavy, že by se u nás mohl pěkně vyvinouti nový militarism se značným počtem jeho ctitelů, zvláštní vojenská kasta, což obé později by bylo těžko předělávati neb odstraňovati. My však chceme, aby i vojsko naše bylo demokratické, aby cítilo s lidem a neodcizilo se, jako jsme to viděli v Německu a jako to podnes vidíme v Rusku.
My jsme nepodléhali nikdy horování pro brannou moc a tím méně pro válku. Nemohli nám nikdy býti vzorem výkony četných generálů a polních maršálků, jak o jejich činech vyprávějí na četných místech literatury velkých národů. Nikdy pak jsme za Rakousko-Uherska jako nesvobodný národ nepropadli názoru, že válka je nejvyšším projevem národní vůle a že je hybnou pákou pokroku technického, hospodářského a společenského. A uznával-li to výjimkou někdo z nás, podléhal myšlení německých imperialistů, kteří hlásali, že během války zdokonaluje se technický průmysl, nucený vyráběti zbraně a vojenské předměty, dobytím nových území zesilují se prý hospodářsky vítězné státy. To v nás nikdy nevzbuzovalo touhu, abychom se prohlašovali za stoupence branné moci a za horlitele pro válku. Z toho důvodu je také naše vojenská literatura až do státního převratu velice skrovná a ta, co existuje, zcela chudobná na vlastní, svérázné myšlenky. Bránila hlavně rakouská censura, která ve věcech vojenských byla obzvláště čenichavá.
Byli jsme národem nesvobodným, utlačeným a armáda, do níž byli nuceně odváděni naši synové, byla armádou feudálně monarchistickou, se kterou nesoužila a necítila duše lidu. Ohlasu proto u nás nabyl záhy antimilitarism, jenž již od útlého mládí vštěpován byl našemu dorostu. Antimilitarism působil také jako mohutná rozkladná síla na odolnost vojska zaniklé monarchie. Česká vojska stala se nespolehlivá.
Byly to hlavně socialistické strany, které před válkou zahájili mohutnou propagandu antimilitaristickou mezi vojíny a mládeží. Docházelo také proto často k persekuci a konfiskacím protivojenských letáků a publikací. Poslanci na říšské radě i v delegacích nejednou ostře mluvili proti militaristickému systému a řeči jejich jen s krajní nelibostí propouštěny byly ze sněmovních stenografických protokolů. Naplňovaly za to český lid vírou, že militarism bude jednou svržen v propast, odkud není návratu.
Nastala světová válka. Začala anenským svátkem roku 1914. Onoho dne na hranicích Srbska trhal již dynamit a ekrasit krásně vzrostlé trupy junáků. V životě občanském zavládl nevylíčitelný zmatek. Do každého jednotlivce jako by vrazil obr, chytil ho za prsa a bedra, vyzvedl několikráte do vzduchu a vyčerpaného a ducha sotva popadajícího postavil zase na zem. Ale země byla již toho dne zcela jiná. Davy bezradných lidí kupily se v hloučky. Mír srdce a pokoj nitra zmizel a každý se snažil rozpoznati věci v pravé podobě a neuvažoval učiniti si je lepšími. I ti, kdož do poslední chvíle doufali a nevěřili, že hyena strašné války vycenila zuby, zachváceni byli beznadějností a nejbolestnějším sklíčením.
Svět byl vyšperkován nadějí na neporušitelný mír! Zdálo se, že se jednotí lidstvo, že svět se stává nádherným velechrámem osvěty, citu a svědomí, že státy mají prozíravé diplomaty a konsuly v čele, kteří jsou upřímnými přáteli blahodárné pokojnosti; ještě rok před světovou válkou konalo se stopadesát mezinárodních sjezdů, kongresů, konferencí, na kterých lidé stejného smýšlení nebo stejných zájmů rokovali o věcech, týkajících se celého světa. Na všech těchto sjezdech provolávaly se bouřlivé pozdravy bratrství a spřátelení národů a delegáti tiskli si pravice na důkaz neochabující součinnosti. Celá pyramida literatury dala se do služby blahovolnosti lidské, souladu a blaženého požehnání rozvoje. Celé dvě generace lidské literatura uspávala něžnou smířlivostí lidstvo ve sny, že nebude války.
Právě tak vědy. Usídlovaly se v palácích universitních a s přepychem stavěných laboratořích, do služeb svých získaly zástupy bystrých a nadaných doktorů, kteří bádali na nových vynálezech a objevech. Filosofie postavila se na stanovisko jemné individuality lidské, člověka prohlásila za nejvyšší dosud možný produkt vývoje přírody, za hlasatele lásky, nadšené radosti a vznešených tužeb. Theologie vývojem tisíciletí zbavena své hrubosti a omylů z boha učinila vševládného dárce i pohodlného, buržoasního života a ochranitele soukromokapitalistických řádů. Bůh žehná, raduje se, vidí-li na zemi tolik hodných holoubků a holubiček, jak šťastně a spokojeně žijí na svém majetku. Právnictví udobřilo drsný smysl starých zákonů, vymýtilo paragrafy útisku a tyranie. Lékařství upevnilo se ve všech oborech svých nauk, rozebralo do posledních maličkostí kostru, objevilo účelnost nervů, určilo složení krve a pustilo se ve zdárný zápas se všemi známými nemocemi. Umělo operovati prostřelené srdce, otvírati bez nebezpečí smrti lebeční dutinu, úspěšně paralysovati nakažlivé a pohlavní nemoce.