X./4162 (překlad).
Interpellácia
poslancov Nagya, Tausika a súdruhov
ministrovi spravedlnosti
o stálom zabavovaní košického maďarského časopisu ťMunkásŤ.
Cenzúru vykonávajú úradníci košického policajného riaditeľstva, ktorí maďarskému jazyku nerozumia. Cenzurovaním matérie, podanej do 2 hodín odpoludnia, vyčkáva polícia dotiaľ, kým sa noviny nezhotovia a potom zabaví celú zásobu. Je to úmyselné poškodzovanie novín so strany košickej polície a štátneho zastupiteľstva. Obzvlášte tie pravdivé a sedriálnymi protokoly doložené články zhabáva tento úrad, ktoré uverejňujú a objektívne kritizujú činnosť košického policajného riaditeľstva, jeho prechmaty voči národnostiam a spoločenským triedam ako aj bitie zatčených na policajnom riaditeľstve.
Ku charakteristike zabavovacej praxe uvádzame tu len z posledných dvoch čísiel toto. Dňa 11. januára nebola zhabaná výzva:
ťPripravujte sa k mohútnym demonštráciam proti policajnému zákonu, ktorým majú byť zašliapané práva slobody.Ť
Dňa 14. februára bola zhabaná tá istá výzva: ťPripravujte sa všade k demonštráciam proti zákonu, ktorým majú byť zašliapané práva slobody.Ť
V tom istom čísle bolo ďalej zhabané:
ťNásilná politika českej vlády a jej orgánov, prevádzaná na Slovensku, jasne prejavuje snahu českého kapitalizmu, aby túto prírodnými poklady oplývajúcu zem úplne podrobil svojej moci a pretvoril Slovensko v kolóniu.Ť
ťOtázka národnostná (pokračovanie na druhej stránke). Do služieb tejto politiky vybrali... úradníkov, dôstojníkov, policajtov a četníkov starého Rakúska a Maďarska, pritom miestnu samosprávu obmedzili na minimum alebo ju úplne zrušili, politickú slobodu merajú na základe zákonov starého reakcionárskeho Maďarska a neslýchanou armádou policistov a špiclov obmedzujú ju až do krajností. Rusinsko spravujú,... kdežto územie toto bolo sverené republike s podmienkou, že jeho autonomia musí zostať neporušená.Ť
V čísle z 21. februára v článku:
ťKlímovci už zase zachránili republiku. Polícia už zase sporiadala malú agitáciu v prospech komunistickej strany. Pokusila sa o rozpustenie demonštračného ľudového shromaždeniaŤ zhabali toto:
ťKrátko predtým štátotvorné živle odbývaly shromáždenie, na ktorom krvave poburovali proti triedam, národnostiam a osobám, potom sa daly do zbúrania jednej verejnej budovy a napokon pred policiou odohnali finále demonštrácie: ubližovaly chodcom. Vrchnosti boly celej tejto demonštrácii prítomné, avšak nepovažovaly za nutné, aby čo len k poriadku napomenúly vytržníkov, ktorí len veľmi málo prispeli konsolidácii … oproti tomu tento nový štát už v 5. roku svojho jestvovania prehodil naprosto cez palubu demokraciu, ako zbytočný ballast a kompasom stala sa reakcia, absolutizmus a utlačovanie. Košickí robotníci majú obzvlášte veľa príležitostí zkusiť, ktoré sú tie demokratické prostriedky, ktorých sa v republike používa. Vládny režim ani sa nepokusí o to, aby alespoň tie najpálčivejšie potreby robotníkov uspokojil, oproti tomu však stálymi provokáciami nalieha na zúbožené robotníctvo. Účelom posledného shromaždenia košického robotníctva bolo práve ohradiť sa proti jednej takejto provokácii... čo sa podarilo sostaviť s veľkými nesnádzami iba na základe priznaní, vynutených policiou zverským bitím a mučením... na tie prípady, ktoré poriadala tá zlovestná Propagačná Kancelária k účelom provokačným.
Potom prešiel k objasneniu zákona osnovaného pod rúškom ochrany republiky na ochranu keťasov, bankovných zbojníkov, kapitalistov a iných krveživnivcov. Poukázal na to, že buržoazia nechce a nie je schopná riešiť katastrofálnu hospodársku krízu, nechce a nie je schopná pomôcť státisícom nezamestnaných a tedy miesto podpory v nezamestnanosti a miesto práce zamýšľa dať robotníctvu náhubok vo forme policajného zákona... takmer celý dôstojnícky sbor, aby si vydobyl vyznamenanie pri plánovaných srážkach. S kyselou tvárou videli vyslaní orgánovia úradov, jak veľký úspech mala agitácia vykonaná policiou v záujme komunistickej strany..., vydal heslo k rozpusteniu shromáždenia.
Aj tento pokus provokácie končil fiaskom, oproti tomu však massy na vlastné oči dostaly poučenie o demokracii, ktorá sa uvádza v tejto republike zo dňa na deň s tým najnemožnejším brutalizmom, prevádzaným úradmi.Ť
1. Tážem sa pána ministra spravedlnosti, či je ochotný zaviesť v uvedenej veci vyšetrovanie proti verejným funkcionárom, zneužívajúcim svojej úradnej moci?
2. Či je pán minister ochotný čo najprísnejšie zakročiť proti úradníkom, zneužívajúcim úradnej moci, o to viac, bo svojim jednaním valne prispievajú k tomu, aby zväčšovali a stupňovali nedôveru v nečeskoslovenskom obyvateľstve voči republike.
V Prahe, 5. marca 1923.
Nagy, Tausik.
Kreibich, Skalák, Merta, J. Kříž, Svetlik, Malá, Blažek, Krejčí, Houser, Kučera, Mikulíček, Kunst, dr. Šmeral, Bubník, Toužil, Teska, Haken, Darula, Warmbrunn.
XI./4152 (překlad).
Interpellácia
poslanca dra Körmendy-Ékesa a súdruhov
ministerskému predsedovi
v záležitosti prepustených verejných zamestnancov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.
Bývalý ministerský predseda Eduard Beneš pred poldruhým rokom s gestom od neho obvyklým uložil deputácii prepustených verejných zamestnancov, aby každý prepustený zamestnanec podal žiadosť na jeho meno a všetko bude v poriadku.
Celý vzdelaný svet, kam sa len tento chýr dostal, zasmial sa tejto nepravej veľkodušnosti, bol každý na čistom s tým, že pán Beneš veľmi dobre znal z naších interpellácií, z výkladov deputácii tú úžasnú biedu, do ktorej boly uvrhnuté tisíce zamestnancov jednotlivými prepjatými šovinisty.
Pán Beneš veľmi dobre vedel a vie o tom, že v právnom štáte nemožno prepustiť verejného zamestnanca bez predbežného disciplinárneho vyšetrovania...
Aby tedy pán Beneš toto hnutie prepustených odzbrojil, vydal príkaz, aby každý podal novú žiadosť priamo na jeho meno.
Zdá sa, že pán Beneš nikdy nebol verejným zamestnancom v chudobných pomeroch, alebo keď aj bol, veľmi rychle zabudol na to, bo ináč by nebol tropil takúto špatnú hru s tými na smrť vyhladovanými, otrhanými a zošlými ľudmi. Jak úžasne široké svedomie treba k tomu vzkriesiť novú nádej v dušiach toľko tisíc ľudí a potom neučiniť nič, nestarať sa viac o vec. Bo to predsa nikto nemôže pokladať za vybavenie, dostal-li niekto na rozmnoženom blankete upovedomie, že vtedajší pán ministerský predseda odovzdal žiadosť milostive odbornému ministerstvu a od poldruha roka neučinilo sa pranič.
Predpokladám, že bývalý predchodca pána ministerského predsedu nezmienil sa pri prevzatí svojho úradu o tomto europskom škandále, bo neopovažujeme sa predpokladať o štátníkovi taký cynizmus, aby od poldruha roka nedotknúl sa takej záležitosti, od kterej tisíce očakavajú úľavu svojej biedy.
Prepustení, medzi ktorými sú aj takí, ktorí majú viac ako 40 slúžobných rokov, a zostárli, bezVládní a práce neschopní starci, ktorí darmo hľadajú u úradoch človečenského citu a darmo sa dovolávajú tej chýrečnej demokracie, ktorú ste vy vytrubovali a vytrubujete širému svetu...
Títo zúfalí ľudia pochodia so svojimi žiadostmi asi tak, ako pochodil istý starší úradník v Košiciach u riaditeľa pošty, chýrneho svojou nenávisťou, ktorý tomuto starému úradníkovi odvetil, aby išiel žobrať.
Čo povie k tomu pán ministerský predseda, keď my tieto zlé skutky sviažeme v kytku a odovzdáme ju sväzu národov?
Či vie pán ministerský predseda, že zo sľubov nemožno sa živiť? Či vie pán ministerský predseda, že prepustení štátni zamestnanci podali svoje žiadosti o zpätné prijatie v prvej polovici r. 1920, avšak od niektorých ani ich listiny neboly vyžiadané, od ostatných boly síce listiny v novembri r. 1920 vyžiadané a od tejto doby považujú sa tieto doklady buďto u jednotlivých ministerstiev, alebo u riaditeľstiev pôšt a telegrafov, železníc a u finančných riaditeľstiev a od tejto doby nestaly sa vôbec žiadne kroky.
Pýtam sa pána ministerského predsedu:
1. či je ochotný jednotlivým ministerstvám čo najsúrnejšie uložiť, aby sa jednotlivé žiadosti ihneď odpovedaly,
2. je-li ochotný prepustených buďto zamestnať alebo udeliť im penziu, ktorá by pre živobytie stačila,
3. či je ochotný poskytnúť verejným zamestnancom ihneď väčšiu podporu...
V Prahe, dňa 28. februára 1923.
Dr. Körmendy-Ékes,
Szentiványi, Palkovich. Füssy, Matzner, Simm, Knirsch, Pittinger, Wenzel, Křepek, Patzel, Böhr, Röttel, Schälzky, dr. Lelley, dr. Jabloniczky, dr. Petersilka, Zierhut, Schubert, dr. Schollich, inž. Kallina.
XII./4152 (překlad).
Interpellácia
poslanca dra Lelleyho a súdruhov
ministrovi školstva a národnej osvety
pre krivdy spáchané na školách v Hornom a Dolnom Ďurade a v Malom Dekeneši.
Bratislavská expozitúra ministerstva školstva už pred mesiacmi nariadila a prostredníctvom okresného vrchného slúžneho nechala vykonať zatvorenie rím. kat. škôl v Hornom a Dolnom Ďurade a v Malom Dekeneši z toho dôvodu, že cirkevná vrchnosť v týchto obciach, v ktorých dľa bratislavského referátu sú Slováci vo väčšine, nechce zaviesť slovenskú naukosdelnú reč.
Pozdejšie -bola škola v Dolnom Ďurade otvorená, kdežto školy v Malom Dekeneši a Hornom Ďurade, ktoré k plneniu svojho povolania sú výborne spôsobilé, sú ešte dnes zatvorené a veľa detí už od mesiacov je bez vyučovania k väčšej sláve kultúry a demokracie.
Fakt je ten, že cirkevná vrchnosť na základe platných predpisov povolila v týchto školách maďarský naukosdelný jazyk preto, bo rodičia školou povinných detí, ako to nižšie dokážeme, sú maďarskej národnosti a požadujú maďarské vyučovanie.
Bratislavská expozitúra, dovolávajúc sa údajov popisu ľudu, tvrdí, že v týchto troch obciach sú Slováci vo väčšine.
Slávnostne sa osvedčujeme, že konštatujú-li toto udaje popisu ľudu ohľadom týchto troch obcí, tak sú dotyčné udaje lživé, falošné a tvrdíme, že majstri tejto Iži a falzifikácie sú buďto spočítací komisári, buďto spočitatelia, alebo okresný hlavný slúžny, alebo všetci traja dovedna. Toto naše tvrdenie sme vstave dokázať na základe nepredpojatého vyšetrovania, ba chceme a budeme to dokazovať i pred sväzom národov.
Niečo pre chuť chceme však už teraz uviesť.
V Dolnom Ďurade bol popisovacím komisárom Eduard Tvarozsek, ktorý po čas svojej práce síduc sa s farárom obe Imrichom Jonášom, s radosťou mu zvestoval: ťVykonávajúc popis až po budovu družstva našiel som až jedného Slováka v osobe Pavla Stipana.Ť Odpoludnia vykonával popis ľudu už istý bankovný úradník z Vrábľov, bo Tvarozsek nechcel falzifikovať.
Pred tým samým farárom, Imrichom Jonášom, vyjadril sa popisný kontrolor Hoffmann, že ho vyslal Viliam Záborský, vrchný slúžny vo Vráboch, do týchto troch obcí, bo - vraj - ťtam sa každý priznáva za MaďaraŤ, avšak on Hoffmann - nikoho nebude donucovať, aby sa priznával proti svojmu presvedčeniu. Už bol (t. j. Hoffmann) vo veľa domoch, a naozaj každý sa priznáva za Maďara.
Po skončení popisu ľudu predvolal vrchný slúžny Záborský na slúžnovský úrad tieto osoby: Jozefa Lévayho, obvodného notára, ktorému preto, že sa priznával za Maďara, povedal: ťPočkajte len, ešte si na to vzpomeniete.Ť A pozdejšie ho skutočne vyštval z úradu pod Iživými zámienkami.
Od obecných predstavených: Fraňa Koritára, Antona Chlpacsa, Jána Havalu dotazoval sa ohľadne Valenta Koritára, Terezie Juhászovej, Dezidera Kláru, Jána Mészarosa, Jána Holecsku, Viliama Liptáka, Viktora Havalu, Andreja Hornyáka, Viktora Koritára, Jána Machó, Fraňa Koritára, Jozefa Palkovicsa, Pavla Styevu, Jána Styevu, Marie Santnerovej a Jozefa Szivó, akým právom sa priznali za Maďarov? Rychtár a predstavení ohľadom každého dali odpoveď. A napokon riekol rychtárovi, ktorý sa tiež priznal za Maďara, toto: ťVy ste rychtár; však sa o vás postarám a naučím tiež Jónása (farára) i Ledényiho (učiteľa).Ť
Na základe údajov, ktoré môžu dosvedčiť uvedení svedkovia, môžu páni ministri konštatovať, že jestli výšuvedení, ktorých vrchný slúžny Záborský označil ako takých, ktorí sa za Maďarov priznali, nie sú zapísaní ako Maďari, vtedy to bol vrchný slúžny Záborský, alebo niekto iný, kto svojmocne korrigoval, zkrátka falšoval.
Manželku Baltazára Szentkeresztiho, Lukáša Szentkeresztiho, Jozefa Holecsku. Benedikta Ferencza, Isidora Ferencza, Jána Gyuriša, Blažeja Buru, Kláru Saffárovú, manželku Karla Stracu, Uršulu Szentkeresztyovů, obyvateľov v Dolnom Ďurade, predvolal vrchný slúžny Záborský po popise Pudu do svojho úradu vo Vrábloch, vyhrožoval im zavretím a inými hrubými spôsoby, čim ich chcel pohnúť k tomu, aby zmenily svoj prejav, ktorým sa udali za Maďarov.
Jestliže tedy výšuvedení nie sú v popise zapísaní ako Maďari, vtedy i to je - falšovanie.
Že však v týchto troch obciach popis ľudu, ktorý vykazuje slovenskú väčšinu, není ničím iným, než najhrubšou lžou, to nech dokazujú následovné:
Na školský rok 1922/23 vo škole v Dolnom Ďurade bolo zapísané 56 žiakov, z ktorých je 48 Maďarov a 8 Slovákov (tedy 15%).
V škole v Hornom Ďurade 39 žiakov, z týchto je 36 Maďarov a 3 Slováci (tedy 10%).
V škole v Malom Dekeneši 26 žiakov, z týchto je 24 Maďarov a 2 Slováci (tedy 10%).
Dovoľujeme si podotknúť, že pri zápise rodičia voľne a bez donútenia učinili písomný prejav, v akej reči chcú nechať svoje deti vyučovať. Opisy zápisových denníkov a prejavy uschované u podpísaného poslanca dra Lelleyho, sú vláde k dispozícii.
Z uvedeného je zrejmé, že bratislavská expozitúra ministerstva školstva jednoducho pozbaví možnosti, vyučovať deti, tri obce s maďarskou väčšinou, ktoré vzdor výsledku patrne falošného popisu ľudu nechcú byť slovenské.
Či vari u vlády a jej exponentov je najvyššou kultúrnou zásadou: neučíš-li sa po slovensky, tak sa neuč nijako?
Avšak zlým duchom bratislavskej expozitúry i v tejto veci, ako takmer všade, - je škôldozorca.
Škôldozorca v Zlatých Moravciach je mimo toho aj prvotriednym - korheľom. Dľa svedectva zápisnice, spísanej s členmi školskej stolice v Dolnom Ďurade, ktorí sú: Viktor Koritár, Andrej Krucsan, Viktor Lipták, Lukáč Hornyik, Ludvik Gazso, Stefan Valasik, Ludvik Majtan, Rudolf Lipták, Viktor Lipták, Ludvik Hornák a Michal Kolecsányi, zahájil pán škôldozorca návštevu dňa 9. decembra 1922 tým, že akonáhle sostúpil s vozu, ihneď sa prehodil - horeznak. Prečo? Nie preto, bo zem bola klzká, ale preto, že preveľa nápoja skĺzlo mu hrtánom; prezradil to intenzívny pálenkový zápach, ktorý vychádzal z pána škôldozorcu.
V takomto škandalózne opilom stave spôsobil vo škole opravdové pohoršenie, tak že prítomný predseda školskej stolice musel ho volať k poriadku.
Pán škôldozorca napísal potom škandalóznu, lživú zápisnicu o návšteve, ktorú potom po pohostinskom obede medzi prípitkami zamenil za inú, odpovedajúcu skutočnosti.
Vtedy sa vyslovil pán škôldozorca, že druhé dve školy zostanú zatvorené dotiaľ, kým sa školská stolica neusnesie na čiste slovenskom vyučovaní.
Páni Ministri!
Sme ďaleko od toho, aby sme slovenčine odpierali práva v slovenských obciach, avšak vonkoncom neuznávame ich v maďarských miestach, ani vtedy nie, ak majú byť neprávom uplatňované na základe lživých dát padelaného popisu.
Musíme konštatovať, že zmiený postup úradov uráža elementárne práva maďarstva, a od tohoto konštatovania ďalej nepôjdeme, bo primerané posúdenie takéhoto postupu zaslúžilo by si takých výrazov, ktoré používať zakazuje nám záväzná spoločenská slušnosť; avšak toto konštatovanie nám ukladá, abysme sa tázali:
1. Či ste ochotní vec túto podrobiť prísnemu vyšetrovaniu a dovoliť nám nahliadnuť do priebehu tohoto vyšetrovania, hlavne dotyčne udajov popisu ľudu?
2. Či ste ochotní nariadiť, aby zatvorené školy ihneď boly otvorené?
3. Či ste ochotní preložiť Jána Havlára, škôldozorcu v Zlatých Moravciach, na iné miesto, odpovedajúce jeho alkoholistickej náchylnosti?
4. Či ste ochotní prísne potrestať tých, ktorí sa v tejto škandalóznej veci previnili?
5. Či ste ochotní podať o tom všetkom po drobnú zprávu parlamentu?
V Prahe dňa 19. januára 1923.
Dr. Lelley,
Schubert, dr. Schollich, Křepek, Zierhut, Röttel, Simm, inž. Kallina, Szentiványi, Wenzel, Knirsch, dr. Jabloniczky, Matzner, Patzel, Pittinger, dr. Körmendy-Ékes, Palkovich, Füssy, Böhr, Schälzky, dr. Petersilka.
XIII./4152 (překlad).
Interpelace
poslance lnž. R. Junga a druhů
ministrovi spravedlnosti
o zabaveni periodického tiskopisu.
V čísle 24 ze dne 27. února t. r. byla v úvodníku periodického tiskopisu ťMährischer GrenzboteŤ v Jihlavě vedle titulu zabavena ještě také dvě větší místa. Zabavená místa jsou tohoto znění:
ťJménem re-akce!
.... V této chvíli, kdy tyto řádky odevzdáváme tisku, lidé, kteří náš jazyk nazývají jazykem mateřským, jsou zotročováni a šlapáni svými nepřáteli způsobem, který jest paškvilem každého mravního, duševního a společenského vzdělání; francouzští důstojníci karabáči tlukou bezbranné lidi do obličeje, až jim naskakují krvavé pruhy a Francouzi, příslušníci grande nation, jak se hrdě nazývají, pažbami svých pušek roztloukají lebky německých starců. Přes své zbraně - od bodel až k tankům - nemohou přiměti obyvatelstvo, aby se podrobilo jejich vůli vítěze; neboť tito zotročení a zmučení Němci od posledního dělníka až do miliardáře vlastníka dolů a hutí nejen se nedají pohnouti, aby jednali proti zákonům své vlasti, nýbrž stojí ještě pevněji za těmi, od nichž se je pokoušejí odloučiti: za svým národem.
A právě také v této chvíli, lidé, kteří mluví týmž jazykem jako jejich bratří venku v říši, mají dostati v republice, která je ze všech nejvíce demokratická, od vládnoucího národa tak zvaný ťochranný zákonŤ… Český soudce který mimochodem řečeno, byl dříve členem německého studentského družení a kdysi, když mu bylo vytýkáno, že veřejně mluví česky, volal na pomoc soudy - zasazuje ránu karabáčem obžalovanému německému poplatníkovi slovy: ťJestli se Vám to nelíbí, můžete se vystěhovati z republikyŤ...
Při přelíčení, konaném v pátek proti třem obžalovaným, vyšly na jevo věci, které zamýšlený ťochranný zákonŤ činí vlastně zbytečným, poněvadž se v tomto státě již podle tohoto zákona úřaduje. Projednávání ukázalo že... správce zdejší státní policie jest úplně neschopný člověk, poněvadž ve svém oznámení sám psal, že nic neví a že teprve od jiných lidí byl vyzván, aby zakročil...
Před několika stoletími stavěli lidi, kteří byli nepohodlní držitelům moci, na pranýř... Zabavovací nález státního zastupitelství ze dne 6. února t. r., číslo 1/23, jakož i druhé vydání časopisu po zabavení přikládáme. Jak vysvítá z uvedených míst, nejde v tomto článku o nic jiného než o kritiku případu, o němž před několika dny jednal poslanec Jung v dotazu a která se týkala zákazu správce jihlavského policejního komisařství, aby se neužívalo tak zvaného ťskobového křížeŤ.
V tomto dotazu bylo již na to poukazováno, že tato, v každém směru nepatrná věc, mezí jiným vedla také k soudnímu výslechu. Článek se zabývá konaným soudním přelíčením a rozbírá při tom názory správce jihlavského policejního komisařství a soudce, který řídil přelíčení, rady zemského soudu dra Paula Bäuerle, které jsou paškvilem každého rozumného názoru. První z nich sám uvedl, že významu ťskobového křížeŤ naprosto nezná a že k zakročení mu zavdaly podnět teprve třetí osoby. Druhý jmenovaný, který mimochodem poznamenáno, byl dříve členem německého národního studentského sdružení, při přelíčení; když jeden ze tří obžalovaných poukazoval, že policie byla nucena zakročiti teprve na štvaní časopisu ťJihlavskoŤ, si dovolil poznámku: ťOhražuji se proti takovýmto výrokům, poněvadž bych jinak musil zavésti disciplinární řízení. Každý má právo podati oznámení a komu se to nelíbí, může se z republiky vystěhovati.Ť
Ze to není správné nakládání se starousedlými občany a poplatníky, pan ministr jistě připustí. Takové případy věcně kritisovati bude konečně ještě listu dovoleno. Víc než takové kritiky však článek neobsahuje.
Podepsaní se tedy táží:
1. Souhlasí-li pan ministr s touto konfiskační praksí?
2. Je-li ochoten, nesouhlasí-li s ní, uložiti jihlavskému státnímu zástupci, aby příště takto neoprávněně nezabavoval?
3. Jest konečně ochoten s poukazem na postup soudce, uložiti mu, aby při soudních přelíčeních se státními občany, jimž nemůže nikdo nic vytknouti, užíval jiného tonu?
V Praze dne 28. února 1923.
Inž. Jung,
inž. Kallina, dr. Lodgman, dr. Brunar, Matzner, dr. E. Feyerfeil, dr. Keibl, dr. Lehnert, dr. Petersilka, Böhr, dr. Medinger, Kraus, Patzel, Knirsch, Wenzel, Simm, Bobek, Mark, Scharnagl, Budig, Schälzky.
Původní znění ad I./4152.
Interpellation
des Abgeordneten Ing. Othmar Kallina und Genossen
an den Justizminister
wegen der ungehörten Konfiskationspraxis der Staatsanwaltschaft in Eger, die sich insbesonders gegen das ťEgerländer TagblattŤ richtet.
Wir leben angeblich in einer freien demokratischen Republik deren führende Männer täglich davon sprechen, dass wir uns ťentösterreichernŤ müssen. Für das Ausmass an bürgerlichen Freiheiten in einem Staate ist der beste Gradmesser die herrschenden Zensurverhältnisse. Nun wütet der Presszensor seit der Gründung dieses Staates so unerhört und brutal gegen unsere deutsche Presse, dass man schon letzt von einem Rechte der freien Meinungsäusserung überhaupt nicht mehr sprechen kann. Wie sich die Verhältnisse auf diesem Gebiete nach dem Inkrafttreten des neuen Schutzgesetzes entwickeln werden ist überhaupt nicht abzusehen. Wir haben uns in diesem Staate schon so weit entösterreichert, dass von dem wenigen Guten das Oesterreich auf diesem Gebiete geschaffen hat nichts mehr übrig geblieben ist und dass alles Schlechte nicht nur übernommen, sondern als zu harmlos entsprechend verschärft werden musste, um in dem Rahmen des Gewaltsystems in diesem Staate nicht durch eine zu freiheitliche Färbung hervorzustechen.
So verfiel in der Nummer 44 des ťEgerländer TagblattesŤ vom 24. Feber 1923 in dem Artikel: ťEs muss einmal gesagt sein!Ť das Schlusswort ťTyranneiŤ des vorvorletzten Absatzes und die Schlussätze des letzten Absatzes: ťErst wenn in uns die heilige Begeisterung für unser Volkstum eingezogen ist, wenn die materialistische Welle überwunden ist, dann werden die Glocken der Zukunft ein heiliges deutsches Vaterland einläuten können.Ť
Und in der Nummer 43 vom 23. Feber 1923 die Notiz:
ťMemoire III. Wir machen unsere Leser nochmals auf diese Lügenschrift Dr. Beneschs aufmerksam, die wir gegenwärtig laufend veröffentlichten. Wir empfehlen, diese Fortsetzungen auszuschneiden und aufzuhebenŤ dem Rotstifte des Zensors.
Die Gefertigten fragen daher den Herrn Minister an, ob er bereit ist, dafür sorgen zu wollen, dass endlich die unerhörte und einer demokratischen Republik unwürdige Knebelung der Presse, die auf eine planmässige und zielbewusste Vernichtung der deutschen Presse hinarbeitet, eingestellt wird?
Prag, am 3. März 1923.
Ing. Kallina,
Dr. Keibl, Dr. Brunar, Dr. Radda: Mark, Simm, Wenzel, Bobek, Böhr. Ing. Jung, Knirsch, Patzel, Kraus, Dr. E. Feyerfeil, Dr. Medinger, Dr. Lehnert. Dr. Schollich, Dr. Lodgman, Matzner, J. Mayer. Zierhut, Schälzky.
Původní znění ad II./4152.
Interpellation
der Abgeordneten Budig, Schälzky und Genossen
an die Minister des Innern und der Justiz
über die in Znaim gegen die deutschen Zeitungen, insbesondere gegen das ťZnaimer WochenblattŤ geübte parteiische Anwendung der Zensur durch die Znaimer Staatsanwaltschaft.
Die in Znaim erscheinende deutsche Presse, insbesondere das ťZnaimer WochenblattŤ hat unter eigenartiger Schikane der Zensurpraxis besonders zu leiden. Fast jede Nummer verfällt der Beschlagnahme, manchmal sogar unter Berufung auf kaiserliche, vor mehr als 100 Jahren erlassene Patente.
Während die čechischen Zeitungen und Druckschriften sich alles erlauben können, selbst Hasspropaganda gegen die Deutschen und Empfehlung des Boykottes gegen deutsche Geschäftsleute, werden die deutschen Blätter in jener Weise schikaniert.
So wurde am 29. November das ťSüdmährerlandŤ beschlagnahmt, weil es einen Abdruck aus der ťReichenberger ZeitungŤ brachte, welche Nachricht auch in anderen Blättern, wie ťNordböhmisches TagblattŤ, ťBohemiaŤ u. s. w. verbreitet war, ohne beschlagnahmt zu werden. Die beschlagnahmte Stelle war eine Aeusserung des ťSlovakŤ, welche der ťVenkovŤ veröffentlicht hatte und lautete: ťDas im polnischen Teil Teschens herausgegebene Organ des slovakischen Nationalrates, ťSlovakŤ, schreibt unter dem Titel ťSlovenské vzkříšeníŤ.
Am 22. November waren im gleichen Blatte in dem Leitartikel ťDas sprechende HausŤ die nachstehenden Stellen beschlagnahmt worden: ťDer Sturz anderer wird schier unausbleiblich sein, es beginnt bereits in den Gebilden der čechisch-chauvinistischen Finanz bedenklich zu krachen und zu splittern.Ť
ťBetrachtet man nun die nationale Seite der finanziellen Krise, die auch in Znaim viele Opfer erforderte. Es ist gewiss bedauerlich, dass eine nicht geringe Anzahl Deutscher seinerzeit ihr Geld in čechische Institute gab; auch deutsche Bauern, ja auch Leute, die sonst auch ein bischen ťNationaleŤ spielen, heute bekommen sie den Lohn für ihr Verhalten. Der Verlast so manchen deutschen Kapitales ist eine Strafe dafür, dass gewissenlose Deutsche den rechen helfen, Znaim besser zu vertschechen und čechische Verstösse zu unterstützen. Gibt es nicht genug deutsche, deutschgeleitete Institute? Die Rücksicht auf die Zensur verbietet es, diese Institute zu nennen, da vielleicht wieder eine ťBoykotterklärungŤ dahinter gewittert werden könnte!
Wer sein Geld in ein wirklich deutsches, auch deutschgeleitetes Institut legen will, wird immer von verlässlichen Deutschen die Namen solcher Institute erfahren.Ť
Schuld an diesem Verhalten der Znaimer Staatsanwaltschaft ist offenkundig das Betreiben der ťNárodní JednotaŤ in Znaim, welche erst vor Kurzen einen Resolutionsantrag der Znaimer Staatsanwaltschaft übermittelte, dahingehend, dass die Staatsanwaltschaft den deutschen Blättern gegenüber die sogenannte Vorzensur einzustellen habe, damit die deutschen Blätter durch Verzögerung der Zensur und eventuell erst dann erfolgende Beschlagnahme auch materiellen Schaden erleiden!
Die Gefertigten fragen nun die Herren Minister der Justiz und des Innern:
1. Ob eine besondere Bestimmung hinsichtlich der Zensurpraxis den deutschen Blättern in Südmähren gegenüber erlassen ist?
2. Warum die sogenannte Vorzensur, welche den čechischen Zeitungen zugute kommt, für die deutschen aufgehoben ist?
3. Ob die Znaimer Staatsanwaltschaft berechtigt ist, auf telephonischen Anruf nach der gesetzmässigen Zeit, innerhalb welcher die Zensurierung zu vollziehen ist, die Auskunft zu verweigern und erst zwei bis drei Stunden nach Ablauf der Zuwartefrist die Beschlagnahme bekanntzugeben?
4. Welche Massnahme das Ministerium der Justiz hinsichtlich der Einmengung der ťNárodní JednotaŤ in die Amtsführung der Staatsanwaltschaft zu ergreifen gedenkt?
5. Ob sie gewillt sind anzuordnen, dass die Zensur den deutschen Zeitungen gegenüber ebenso gerecht und unparteiisch gehandhabt werde wie gegen die čechischen Blätter?
Prag, am 7. Dezember 1922.
Budig, Schälzky,
Dr. W. Feierfeil, Dr. Petersilka, Böhr, Scharnagl, Kostka, Zierhut, Dr. Spina, Röttel, Bobek, Dr. Luschka, J. Mayer, Dr. Hanreich, Dr. E. Feyerfeil, Matzner, Dr. Radda, Patzel, Simm, J. Fischer, Wenzel, Böllmann.