Vývoj vnitropolitických poměrů na Slovensku, vzrůst počtu těch, kteří nikoli z lásky k minulosti, nikoli snad z nadšení pro maďarské poměry, nýbrž ostře a silně zdůrazňujíce své autonomní požadavky, se stavějí proti vám, měly by vám dáti poznati na jak falešné cestě se nalézá vaše politika, chcete-li takovýmto zastíráním, překrucováním, výjimečnými ustanoveními a nejasným formulováním ve skutečnosti udržeti výjimečný stav na Slovensku a v Podkarpatské Rusí, Byl to správný politický instinkt, že veškerá oposice bez rozdílu národností poznala pravý charakter tohoto zákona. Představa, jako by se zde jednalo o nutnost vyplývající z unifikace, ve skutečnosti neexistuje, poněvadž obsah těchto ustanovení představuje pravý opak unifikace. Nekonsolidovanost na Slovensku byla záminkou vaší špatné politiky. Tak jako z věcných důvodů co nejostřeji se vyslovujeme proti vaší politice, tak také tomuto neuvěřitelnému zákonu odepřeme svůj souhlas. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Druhým řečníkem je pan sen. dr Kovalik. Uděluji mu slovo.

Sen. dr Kovalik: Slavný senát!

Sen. dr Kovalik: Slávny senát! K návrhu zákona o výnimečných opatreniach tlačových poznamenávam, že aj naša slovenská ľudová strana uznáva potrebu censúry článkov (Sen. Matuščák: To máme aj bez toho zákona!)... s obsahom proti bezpečnosti štátu, proti bezpečností majetku, proti všeobecnej mravnosti a pokoju, keď sa však táto censúra prevádza k tomu povolanými odbornými a zodpovednými úradníky. Nemôžeme však hlasovať za návrh tohoto zákona, ktorý takú veľkú moc dáva podriadeným policajným medzítkam nielen že môžu censurovať niektoré články, ale oni môžu zhabať celé výtisky tých novín, čo potom zapríčiní veľkú škodu patričným novinám, tak veľkú dáva zákon tam podriadeným medzítkam, že môžu zneužívať toho ku straníckym alebo osobným účelom. Príklad toho môžem ukázať slávnemu senátu, keď ukážem, jak vyzerajú censurované slovenské noviny. Tu je >Ľudová Politika<, vychádzajúci v Nitre. Takto vypadá censurovaný na jednej a druhej strane. (Ukazuje Ľudovou Politiku. - Výkrik: Tuka!)

Pán kolega, ktorý tu poznámku učinil, není zaiste dobre informovaný, lebo Vojtech Tuka do týchto novín nekúka ani nepíše.

Čo sa tyče tohoto výlisku zo 16. apríla, tedy tu je censurovaný tiež článok, ktorý v iných slovenských novinách vyšiel a censurovaný nebol. V tomto výtisku je censurovaná i reč pána posl. dr Budayho, o ktorom nikto nemôže riecť, že by nevlastenecky písal a predsa censurovali jeho reč, takú poznámku, že strana si žáda, aby ľud podporoval stranu v ich bojoch a snahách, To je taká nevinná výpoveď, že to každá strana používa a predsa ju censurovali. Pán poslanec dr Buday sa hneď obrátil telegraficky na pána ministra spravedlnosti a žiadal o satisfakciu. Neviem, jak dopadla táto žiadosť.

Čo sa tyče výtisku z 21. mája, tu nemôžem hovoriť, poneváč som nemal príležitosti ešte o obsahu censurovaných článkov vedomosť nadobudnúť.

Tedy ukázal som, jak vyzerajú censurované slovenské noviny. Vo výtisku z 16. dubňa, o tom som sa presvedčil, boly tie články nevinného obsahu, a presvedčí sa o tom hlavne každý nepredpojaíý čitateľ, že opravdu len poburuje, a len obsobnému alebo straníckemu záujmu môže sa pričítať, že takto články sa censurujú.

Tedy pozor musíme dať na to, kto dostane censúru do ruky, to je taký meč, ktorý môže mnoho dobrého a veľmi zlého učiniť. A práve tam, kde by sa malo censurovať, tam sa necensuruje, Censurovať je potreba výklady knihovne, kníhkupectvá na nádražiach, jaké nemravné knihy sa tam predávajú, čo je vidieť z nadpisu, ktorý otravuje mládež a obecenstvo, tam sa má konfiškovať a censurovať. (Sen Roháček: A čo ten breviár, kto ztratil s tými necudnými obrázky? Kto to ztratil, ten nosil reverendu!) Bolo našej strane vytýkané, že keď hlasujeme proti tomuto návrhu zákona, že sme nevlasteneckí. Bolo nám vytýkané, že hlasujeme s nemeckými poslanci a senátory. Dovolím si predniesť príčiny, prečo hlasujeme proti tomuto zákonu. Jako jednu z najvätších príčin chcem uviesť nespokojenosť na Slovensku, ale chcem dnes použiť príležitosti a riecť i to, jak by sa tejto nespokojenosti na Slovensku mohlo urobiť koniec (Sen. Walló: Autonómiou!), čo je v záujme pokoja Slovenska a slovenského ľudu a v záujme republiky. Vytýkalo sa nám a vytýka sa nám, že sme nevlasteneckí, keď hlasujeme proti tomuto dnešnému návrhu zákona. Však naša strana bola v koalícii, naša strana bola vo vláde a tehdy sa neriekalo, že naša strana je nevlastenecká. Bolí sme v koalícií, bolí sme vo vláde a našej strane ani to minimum požiadavkov sa nesplnilo. Nedali slovenskému národu ani tie tri katolícke gymnasia, s ichž povolením všetky strany súhlasily a bolo to i na papieri dané, ale ani to minimum požadavkov slovenské ľudovej strany sa nevyplnilo, keď bola vo vláde, (Sen. Kouša: Tam jsou prednejší obecné školy prozatím!)

Prosím, samy české noviny písaly o tejto otázke, že bolo veľkou politickou chybou, nedať tieto tri gymnasia katolícke slovenskému národu. České noviny tak písaly. Ja som i predčítal články. Bolo rečeno, že to bola veľká politická chyba, že sa nemal na slovenskú ľud tak roztrpčiť odmietnutím týchto požiadavkov. (Min. dr Šrobár: Slovenský národ má 50 stredných škôl. Stranám politickým sa školy nedávajú, ale národu a ľudu! - Sen. Roháček: Tak si je postavte, dejte si peníze na ně a postavte si jich 10 ne tři.) Bolo na Slovensku 19 katolíckych gymnásií a z týchto jestvujúcich katolíckych gymnásií požadovaly sa zpät - tedy nie niečo nového - tri gymnasia. Bolo to sľúbené pány ministry, že budú tie gymnasia vrátené. Tedy nepotrebujeme si my peniaze sbierať na nové gymnasia, len sme žiadali, aby ten ráz, ktorý tieto gymnasia malý, bol tým trom gymnásiam vrátený. Tedy to je jedna tretina nespokojenosti. Toto uznali objektívne smýšľajúcí Česi a české noviny.

Terajšia vláda pozostáva z koalovaných sláv jánskych strán. (Hluk.)

Předseda (zvoní): Prosím o klid!

Sen. dr Kovalik (pokračuje):... a keď má byť princípom politiky Československej republiky koalícia českých a slovenských strán, tedy sa majú rešpektovať žiadosti slovenskej strany, ale to sa nestalo. Miesto toho - čo je veľká chyba - stále žiadostí slovenskej ľudovej strany, ktorá zastupuje statisíce a statísíce slovenských ľudí (Hlas: Oho!) sa stále negligujú, bagatelisujú, zavrhujú a s najväčším nepriateľstvom sa bojuje oproti tejto strane. Ja sa pýtam slávny senát, čí je to štátny resón, čí je to múdra politika? Či je to múdra diplomacia proti strane, za ktorou stojí toľko voličov. Vypíšte voľby a uvidíte, koľko národa slovenského stojí za nami, vy to dobre viete a cítite to, ale nechcete to vypovedieť. Prosím s dobrým úmysľom hovorím a nie jako nepriateľ republiky, ale ako priateľ za Slovensko, za slovenskú pravdu, za slovenský národ. Prosím vypočujte mňa a nebudete odpierať proti mojím dôvodom. Prosím, na miesto toho, aby sa vypočuly tieto žiadosti, aby sa pojednávaly, miesto toho vždy a všude s najvätšou negáciou sa odvrhujú. Či je to štátny resón? Čí je to múdra politika, či tak sa má politika robiť? Keď sú nespokojené robotnícke zástupy, či sa nejedná s nimi, aby sa pokoj spravil?

V Evrope sú 3 velké skupiny: Je skupina západných veľmocí Velkej Dohody, skupina východu a skupina malých štátov, t. zv. Malá Dohoda. Doposaváď rozhodovala len Veľká Dohoda, ale v najnovšom čase sme sa presvedčili o tom, že najväčší diplomati dávajú i malým štátom, i Malej Dohode veľký význam a tak začínajú s nimi pojednávať, ich vôľa padá na váhu politiky evropskej. Tak je to a musí to byť i v našej republike. Doposiaľ tie veľké štáty, ktoré majú moc v rukách, samy robily politiku bez toho, že by sa pýtaly na žiadosti a braly ohľad na požiadavky ľudovej strany. Jak ta to v tej veľkej evropskej politike zmenilo, že musia byť rešpektované i malé štáty, tak musí byť rešpektované a pojednávané a na váhu kladené žiadosti slovenskej ľudovej strany. Prosím, jakmile sa to stane, urobíme veľký krok ku spokojností a dorozumeniu, za čo ja stojím a za čo ja som.

Tedy príčiny sú ešte ďalšie k nespokojnosti, že všade nielen vo vnútorných ale i v zahraničných záležitostiach nikde nebola dotazovaná naša strana.

Ja som členom zahraničného výboru. Pánovia, pána ministra zahraničných záležitostí žiadali sme, aby o zahraničných otázkach, Slovenska sa týkajúcich a zvlášte Javoriny, boli Slováci v dostatočnom počte vypočuté. Ja sa pýtam, či sú otázky tie veci, na ktoré sa váha nekladie, či naša strana bola s touto vecou obznämená, čí sa o tejto veci pred nami pojednávalo? Alebo o iných otázkach. Nikdy. Len negácia a stále len negácia (Sen. Roháček: Vždyť váš Hlinka Poliakom Javorinu ponúka.) Neponúka, ale žiada, aby bol slovenský národ rešpektovaný, aby bol slovenský národ vypočutý, aby boli vypočutí...(Výkřiky.)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Prosím o klid, aby pan rečník nebyl vyrušován.

Sen. dr Kovalik (pokračuje):... v prvom rade tí, ktorých sa to tyče. Tehdy, keď bol v Orave a Spíší plebiscit, my sme tam agitovali, my sme chodili z dediny do dediny a agitovali za integritu Oravy a Spišská, to jest faktum, to jest historické faktum! Tedy aj v tom ohľade musí sa upraviť, i v otázkach zahraničných musí byť vypočutá žiadosť slovenskej ľudovej strany. Je to v záujme spokojnosti slovenskej a v záujme republiky. Nie bagatelisovať, nie to nie je politika. Žiadali sme svojho času po utvoreniu Československej republiky, aby úradníctvo bolo nestranné, úradníctvo má byť nad stranami, a čo sa stalo? Videli sme jedno za druhým Vymenovávať županov, úradníkov atď. z druhých strán a zo slovenskej ľudovej strany nič. (Sen. Roháček: Však bol jeden vyjmenovaný že slovenskej ľudovej strany!) Práve to chcem dedukovať, že i ten jeden... (Sen. Roháček: I ten se neosvedčil!) To má byť pred objektívny, nestranný súd predložené a nie len jedným straníkom odsudzované jeho účinkovanie.

Tedy ja to požadovanie slovenskej ľudovej strany, aby sa i ona uplatnila v politickom živote, nepovažujem za to, že si my snáď žiadame miesta atď., to jest tak zvané mastné hrnce, však to bolo ponúkané, ale predsa sme neprijali. Chceme len spravedlnosť a to, aby sa uplatnila vola i slovenskej ľudovej strany. (Sen. Roháček: Spravedlnost a špiritus hodně toho spáchali. - Veselost.) Pane kollego, takými poznámkami sa nezblížime. (Sen. Roháček: Ja se ani nechcem s vami sbližovať. - Hluk.)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Prosím, račte zanechati této debaty! Prosím pána referenta, aby pokračoval.

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Tedy vidíte, tuto máme takého kollegu, ktorý veď predsa theoria štátu je sjednoteníe, theoria štátu je zbližovanie sa, a tuto pán kollega sám nechce; chce on pokoj a spokojnosť? Sám seba odsúdil. (Sen. Roháček: Ale s Maďarony!) Ale kto hovorí o Maďarónoch? To požiadali sme í na hospodárskom poli rôzne veci, aby bol slovenský priemysel, aby bol slovenský obchod podporovaný, a čo vidíme? Ešte í tie továrne, ktoré sú na Slovensku, chcú nám odobrať a preč vziať zo Slovenska, O tom som obšírnejšie hovoril v mojej reči o nezamestnaných.

Žiadali sme a žiadame, aby slovenské sily na celej čiare všade boly uplatnené. Dnes niet k tomu času, abych to rozoberal, len poukázať chcem. Čo sa Maďaronstva týka, ktorý chce byť archímédskym bohom, ktorý myslí, že ľudovú stranu zo svojich základov vyvráti, ráčte slyšať moju mienku, ktorá, myslím, že sa kryje s mienkou slovenskej ľudovej strany, že povinnosťou všetkých slovenských strán je, maďaronstvo, Maďaronov absorbovať. A je v tom slovenskom národe toľko pôvodnej elementárnej ryzej sily, že ona maďaronstvo v sebe absorbuje, toho báť sa nemusíme. (Sen. Roháček: Ale maďarónstvo vás absorbuje, to je naopak, všichni Maďaroni vás vedú a nad vami panujú.) Nebojte sa o nás, my absorbujeme Maďaronov a bude zásluhou slovenskej ľudovej strany, že ona absorbovala a má ten slovenský národ toľko elementárnej a húževnatej sily, že absorbuje. (Veselosť.) Ja niesom veštec, ale dovolím sa tuto... (Hluk.)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Prosím, pánové, račte zachovati klid!

Sen. dr Kovalik (pokračuje):... vypovedať to, že o 10 rokov bude tri milióny Slovákov. Naša slovenská ľudová strana všade budí národné povedomie slovenské prednáškami, divadelními predstaveniami, naši ľudia, luďáci, budia to národné slovenské povedomie. To je otrepaná slama, to maďaronstvo. Škoda vám to vzpomínať. Kde ste boli pred prevratom? Bol som panslávom, oznámili mňa pri vláde, že som pansláv, a ja som mojich Slováčkov oravských slovensky učil a vyučoval. Panslávom som bol a tam mňa j ako pansláva označili. (Sen. Roháček: Ale pred prevratom ste čučali jako myši v dírách a ted búríte proti Čechom! - Hluk. Různé výkřiky.)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Pánove, klid.

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Ja sa tuto verejne tážem, slávny senáte, čí som ja len slovom dnes búril proti Čechom. (Souhlas u ľudových poslanců.) Tedy vidíte, také sú tie nápady! (Sen. Roháček: Ale pán kolega povídá, že zde se hovoří dosti dobře, ale co se hovoří na shromážděních! Tam se tažte!)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Slovo má pán prof. dr Kovalik. Pane profesore, račte pokračovati.

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Ja som Slovákom bol vždy. Vždy som sa za Slováka priznal, j tehdy, keď bol súpis ľudu, k akej národnosti sa kto prihlásili e, keď sa každý musel za Maďara zapisovať, všade som sa í s celou rodinou do popisných hárkov ako Slovák zapísal. (Hlas: Ale teď jste Maďaronem!) Ale nie je pravda. Kto že vám bude veriť? Tak urobíte spokojnosť a sblížení Slovákov, keď sa tak budete vyslovovať? Ja som Slovák, a nielen Slovák, ale Slovan a žiadam, aby všetky slovanské kmene v bratrskej shode a svorností konaly svoju svetovú politiku, lebo toto je ich budúcnosťou. Samo sebou sa rozumie, že čo sa týče Ruska, musia sa tam pomery zmeniť, musí tam byť uplatnená vola ľudu, ale nie niekoľkých teroristov. Až sa Rusko uzdraví, nastane slavjanskému národu iná budúcnosť.

Pri tom nesmierne mňa bolí, slávny senáte, keď vidím, že Slovák bojuje proti Slovákovi - s tými Čechmi by sme sa skorej vyrovnali -, keď víďím, že Slováci, miesto Čo by sa s bratrskou láskou jedon k druhému blížili, čo by vypočuli svoje žiadostí, svoje sťažností - veď my dobre chceme tomu slovenskému národu a ľudu - na miesto toho vidím stálou negáciu, stále odmietanie, stále osočovanie a s najväčším nepriateľstvom, ba zúrivosťou napadanie. Nesmierne mňa bolí, že na miesto toho, aby sa s bratrskou láskou blížil jedon k druhému, kopú slovenské strany medzi sebou priepasť a medzí sebou a slovenskou ľudovou stranou. Toho nás Boh chráň, aby to mala byť neprekonateľná priepasť. Na miesto tej bratrskej lásky hádže sa blatom, nachádzame všade hluché uši, lebo čo sa do jedného ucha pustí, vychádza druhým von. Nič sa nevyplňuje z tých žiadosti, ktoré prednáša jedna strana zastupujúca statí síce občanov. To nie je žiadny štátny raison, to sa musí zmeniť a zrnení sa, aby bola na Slovensku spokojnosť a zkvietala republika.

Kto len trochu politiky a diplomacie má, musí uznať - a počul som to, slávny senáte, od mnohých inostranných členov, ktorí mne privátne povedali a sdelili, že tieto požiadavky slovenskej ľudovej strany sú oprávnené, je treba ich prejednávať a zabývať sa s nimi, to ale není dosť, je treba verejne to povedať, ale nie takto mňa napadať, ktorý z duše mluvím to, čo cítim.

Abych skončil svoju reč, chcem povedať toto: Nedávno som čítal v >Národních Listoch<, tam to bolo vyslovené, že stoj čo stoj - tam stálo >stůj čo stůj< - musí sa zničiť slovenská ľudová strana. A ja pravím dnes, že stoj čo stoj musí sa pojednávať aj so slovenskou ľudovou stranou.

Kollár, Slovák, pred 100 lety pravil: >Čo sto bludných vekov hodlalo, zvrtne doba<. To bol básnik, idealista a predsa bol veľký politik a videl do budúcnosti. Nepovedajte na mňa ani nikoho: to idealista to je poesia, to nepatrí do politiky. Kollár bol básnik (Sen. Roháček: Kollár bol za českou vzájemnost! Na tohoto Kollára nemáte práva sa odvolávat!) a povedal: Čo sto bludných vekov hodlalo, zvrtne doba. A tak sa stalo. My máme tiež takého slovenského básnika, Sládkoviča, ktorý napísal krásnu báseň, >Detvana<. V Martine, v tom junáku slovenskom, je znázornený celý slovenský národ, s jeho všetkými krásnymi vlastnosťmi, V tom je znázornený slovenský národ s jeho vlastnosťou a všetkými schopnosťmi a spôsobilosťmi, krásou a nádherou. Keď král Matyáš videl toho Martínka, zaľúbila sa mu jeho junácka postava, jeho sila, jeho krása a povedal Martinovi: Vstúp do môjho čierneho pluku - známy čierny pluk, ktorý bojoval proti Turkom, Martin královi povedal toto: Dám, pane kráľu, dám ruku a vstúpim do tvojho čierneho pluku, ale svoju Elenku si nenechám vziať, tu ja musím mať, a potom som počul, že mne chcete vrkoče ostríhnúť. Ty si nedám ostrihnúť, lebo bych vypadal ako ostrihaná ovca, a tento môj opasek; ktorý ja potrebujem, kde si skrývam svoje potrebné veci, ten si odejmúť nedám, a tú moju halenku, v ktorej som od malíčka vyrástol, tu si nedám strhnúť, a s tou mojou valaškou sa nerozlúčim do smrti. Tak vidíte, jak nám znázornil Sládkovič v tom junákovi Martinovi slovenský národ. To povedal nie kráľovi Matyášovi, ale republike to povedal: vstúpim do toho čierneho pluku, ktorý háji vlasť proti Turkom a proti nepriateľu, ale tú moju Elenku, tú si nenechám vziať, ja si nenechám moju slovenskú reč, moju národnosť (Hlas: Nikdo ji nebéře!) vziať. Povedá sa, že niet slovenského národa, že niet slovenskej reči, že je to nárečie. Ale ten Slovák dnešný pravil, áno budeme biť nepriateľa, ale tú moju Elenku, tú slovenskú reč, tú slovenskú národnosť, tú si nedáme (Hlas: Žadný ji nebéře!), ani ten opasek, tie naše zvyky, tie naše tradície slovenské, tú vieru. Povedáte, že žiadny ju neberie. Áno, zákony ju berú. Budeme o tom hovoriť. Tie naše školy, tie naše ustanovenia, tie si my nedáme vziať, tie si my podržíme. A tú valašku, tú samosprávu, tú si my chceme podržať a chceme podržať na to, abysme tým našich nepriateľov bili, abysme tým posilnili štát, abysme tou autonómiou my ten štát posilnili, ako ten Martin povedal kráľovi: >Keď mňa vezmeš, jaký som, tak pôjdem,< Slovák povedá: > Vezmi mňa tak, jak som, s mojimi krásnymi vlastnosťmi, s mojou slovenskou rýdzou povahou, s mojou prírodou, s mojim náboženstvom, s mojimi školami a s mojou cirkvou, s mojimi vlastnosťou, s mojou rečou, a vezmi mňa.< A tak budeme biť nepriateľov republiky. (Výkřiky.) Jak to neveríte ľudákovi, prečítam vám tu >Národné Noviny<, čo píšu. Ale snáď to ani není potrebné. Tedy musíte Slováka vziať tak, jak je a nie ho chceť premeniť, on nepotrebuje >bartoškovských< návrhov, ani nepotrebuje >zeminovských< a neviem všetké mená, on nepotrebuje laickú morálku, takého Slováka nedostanete za svojho spojenca, keď mu budete natískať také veci, ktoré sa priečia jeho prírode s laickou morálkou. Dajte slovenčine slovenskosť a vo školách kresťanskú morálku. Veľký človek - a tu je prítomným - vysoko učený a vysoko postavený človek v kultúrnom výbore povedal: >Pánovia, laická morálka nestačí, musí byť niečo vyššieho, musí byť princíp vyšší, ktorý udrží autoritu, ktorí udrží poriadok v štáte a to je Boh, to sú zásady kresťanské, na ktorých štáty sa pestovať môžu a už to velké kultúrne štáty uznávajú; Francia, Amerika, Anglia, Nemecko a iné štáty. (Různé výkřiky. Místopředseda dr Soukup zvoní.)

Abych svoju reč skončil, my nemôžeme odhlasovať návrh zákona vtedy, keď nevidíme to, že od vlády opravdu sa žiadne kroky nedejú k tomu, aby nespokojnosť na Slovensku bola už raz zrušená, keď nevidíme od vlády to, že nechce prejednávať a nechce uznať žiadostí slovenskej ľudovej strany. Ale ja som presvedčený, že prijde tá doba, ba tá doba už je tu, že uznávajú to, že sa musí pojednávať so slovenskou ľudovou stranou. Nemôžeme tedy prijať návrh zákona, ktorý je prejednávaný, nebolo by treba ani censúry, nebolo by treba ani štatárium, lebo spokojnosť Slovenska viac je hodná, ako všetka censúra a štatárium, V záujme republiky je nutnou vecou, aby spokojnosť na Slovensko uvedená bola.

Nielen že neprijímame, ale podáme návrh, aby návrh tohoto zákona bol s denného poradu sňatý. Končím. (Potlesk a slovenských lidovců.)

Místopředseda dr Soukup: Slovo má dále p. sen. prof. Naegle.

Sen. dr Naegle (německy): Slavný senáte! Tento návrh zákona, který pro Slovensko nynější výjimečná ustanovení znova upravuje, to znamená, že je v mnoha ohledech má dokonce zostřiti, je pro strany spojené v německém parlamemtárním svazu nepřijatelným. (Hluk.)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Prosím o klid, aby řečník nebyl vyrušován.

Sen. dr Naegle (pokračuje): Je nepřijatelným, nelze o něm rokovati. Považujeme tento návrh zákona za hotovou provokaci každého svobodomyslného a demokratického myšlení a cítění, a proto budeme hlasovati pro návrh, aby se přešlo k dennímu pořadu.

Nestojí to za námahu, abychom se zabývali podrobnostmi osnovy zákona, když se již pan prof. Polach tomuto úkolu podvolil. Postačí, abychom naše zamítnutí odůvodnili, krátce označiti ducha, z něhož se tento návrh zákona zrodil, několika málo slovy oceniti vnitřní a vnější poměry, jimiž má býti vysvětlen. Přes nebezpečí, že se setkám s výtkou, nebo výkřikem, že zas jednou opakují starou písničku, je nutno vládnoucím stranám stále znovu připomínati, že to obsahuje zřejmou >contradictio in adjecto<, vnitřní nesrovnalost, honositi se při každé příležitosti svým svobodomyslným demokratickým smýšlením, ba na první stránce ústavní listiny označiti ústavu tohoto státu a veškeré jeho zákony za prodchnuté opravdu moderním, svobodomyslným, demokratickým a pokrokovým duchem a zároveň jedním dechem zastávati se zákonodárství a správy, která není ničím jiným, než pouhým výsměchem demokracie a svobody. Ba v tomtéž okamžiku, kdy vláda v poslanecké sněmovně podala tento vzor nedemokratického zákonodárství, jímž byly pro Slovensko označeny četnictvo, censura a stanné právo za nejvyšší kulturní činitele, v tomtéž okamžiku odvážil se jistý pan Hevera v článku, jenž byl určen pro nejširší evropskou veřejnost, pojmenovaném >Pravda o Československé republice< v německy vydávaném časopise >Prager Mustermesse< následujícím cynickým, způsobem se vysloviti: >Naše ústava je nejen, z theoretického, ale i praktického hlediska založena na zásadě lidskosti, svobody a demokracie. Tyto zásady nám zaručují, že ústava rovněž jako veškeré zákony jsou prováděny v duchu velkého hesla sebeurčení. Výsledkem je tudíž jak doma tak v cizině zřejmé upevnění státu. Veškerá práva menšin jsou v ústavní listině zajištěna, každé násilné odnárodňování je nedovolené a trestné.< (Německy: Slyšte! slyšte!)

Když jako znalci poměrů tohoto státu něco podobného se snadno pochopitelnou nevůlí čteme, tu skutečně nevíme, máme-li hledati za takovými výlevy srdce cynickou nepravdivost, jíž nelze předstihnouti, nebo výron omluvitelné nákazy národnostní šovinistické autosuggesce.

Jak odlišné hlasy můžeme proti tomu zaslechnouti z řad tak zvaných menšinových národů, ať pocházejí z kruhů německých, slovenských, maďarských nebo z Podkarpatské Rusi! Neudržitelné, pohoršující poměry na Slovensku, skutečně nemohly by býti případněji označeny, než třemi větami, které jsme mohli čísti v únoru tohoto roku, v listu poslance Hlinky, ve >Slováku<: >Žijeme v Kamerunu nebo na Slovensku?< >Jsme svými vlastními pány nebo jsme kolonisovanýmí Hottentoty?< >Skutečně musíme věřiti, že jsme Hottentoty, čteme-li odpověď českého ministerstva na žádost slovenské učitelky.< Igor Štefanik, bratr prvního československého ministra vojenství, pojmenoval úvodník ve >Slováku< ze dne 21. února význačnými slovy: >Konkurs čechoslovakismu<. V řadě článků bičuje nejostřejším způsobem hanebnosti spáchané na Slovácích se strany jejich českých utiskovatelů, Štefanik poukazuje však také na usnesení české Pražské Akademie věd, která z vědeckých důvodů energicky zamítá pojmenování >Čechoslovák< a nazývá v dalším průběhu svých vývodů velkým podvodem, jejž inscenovali páni Beneš a Masaryk, kteří dohodovým ignorantům dovedli namluviti, že existuje československý jazyk a československý národ. Ale dnes je již dost Čechů - a této skutečnosti nechť si Slováci dobře povšimnou a si uvědomí - kteří československý národ a československý jazyk popírají, a sice příznačným způsobem ze žádného jiného důvodu, než proto, že se domnívají, že dosáhli cíle, k vůli němuž byla vymyšlena celá tato komedie, totiž že Slováky nyní jako národ a národnost nechají úplně pohltiti ve velkém hltanu žravého češství. Každý sebevědomý a národnostně uvědomělý Slovák zavrhne tak zvanou československou theorii z pudu sebezáchovám, protože nabyl přesvědčení, že Slováci mají jen jednoho nepřítele, Čechy, kteří jim chtějí uloupiti jejich zemi, jejich svobodu, jejich náboženství, jejich celou národnost. Tak, dámy a pánové, mají se dnes poměry na Slovensku, tak se zrcadlí, pozorovány z ptačí perspektivy nestranného pozorovatele ve světle tak zvané československé theorie, o níž bylo tolik sporů. Jak radikální obrat nastal asi větším dílem v duši slovenského lidu od onoho 18. října 1918, kdy Masaryk a Beneš společně se Slovákem Milanem Štefanikem prohlásili v Paříži neodvislost československého národa, a 21. února 1922, kdy Igor Štefanik, bratr tohoto prvního československého ministra národní obrany, prohlásil v časopise >Slovák<, konkurs čechoslovakismu. Není divu! Neboť nedosti na tom, že podmínky ujednané v Pittsburgské smlouvě ze dne 30. května 1918, za kterých Slováci svolají ke sjednocení s Čechy ve společném státě, totiž vlastní správa, zvláštní sněm, vlastní soudy pro Slovensko, dosud nebyly dodrženy, neusiluje dosavadní československá politika o nic jiného, než o koloniální vykořisťování a rychlé, násilné počešťování Slovenska. Zřízení tak zvaného unifikačního ministerstva, aby vůbec rozdíly mezi českými a slovenskými zařízeními byli odstraněny, bylo nejcyničtičtější myslitelnou odpovědí vlády a většiny parlamentu na autonomní snahy slovenského národa a musela působiti na stoupence a obránce Pittsburgské smlouvy jako studená sprcha, jako krvavé švihnutí bičem.