Nie menšie nespravedlností dejů sa i pri udeľovaní podpory pre pozostalých po válečných poškodencoch a padlých vojínoch. A tu zrovna obžalovávam tie úřady, ktoré len tak - ako Slovák hovorí - od buka k buku prisudzujú tie podpory. Má sa to sice diať na základe vyplněného tlačiva, došlého od obecných predstavenstiev a vo väčšine prípadov sa to aj deje, ale v mnohých prípadoch robia to dl'a ustálenej šablóny, bez bedlivejšieho skúmania rodinných okolností, a tak sa stáva, že dostávajú podporu mladé vdovy, majúce slušné kvantum istú výživu poskytujúcich pozemkov a obdržané peniaze z podpory ukládajú si hneď do sporiteľne, kdežto na podporu skutočne odkázaní ju nedostávajú. Znám prípad, kde chudobné sirotky, bez otca i matky, ktorým otec padol na bojišti a opatruje ich len stará, vekom už skľúčená matka - po česky babička - nedostávajú ani haliera podpory, určenej pre válečných poškodencov. Tu musí prísť čím rychlejšia náprava a to tým skôr, že tu stát ušetri značné, už na váhu padajúce obnosy. Máme heslo: Šetriť, šetrime tedy tam, kde môžeme šetrit bez újmy a bez ohroženia existencie občana štátu. Žiaducné je, aby vláda čím prv, ba bezodkladne vzala pod reviziu všetky válečným invalidom a poškodencom udeľované podpory a aby vydala prísné nariadenie a pod ťarchou osobnej a majetkovej odpovednosti patričných úradných medzítok, aby podpory udeľovali len skutečným invalidom, ktorí sú práce neschopní a len tým válečným poškodencom, ktorí skutočne nemajú žiadneho prameňa výživy. Vyvolá tým sice u veľmi mnohých nespokojnosť, menovite u tých, ktorí si podpory ukládajú rovno do sporitelně a u mladých vdov, ktoré svojou podporou živia svojich frajerov, ale to vládu mýliť nesmie. Jej heslom musí byť spravedlnosť a to, aby nikto nebral to, čo mu neprísluší.
Vážený senát! Keď listujem v rozpočte ministerstva veřejného zdravotnictva a telesnej výchovy, pozastavujem sa při zvláštnych výdajoch titul l., § 4. Napadá mi tam položka tretia, ktorá má názov >Boj proti ľudovým a sociálnym chorobám, skrofulose, tuberkulose, alkoholizmu, pohlavným chorobám, trachomu, krividi a duševným chorobám, a činí úhrnom 7,350.000. Slávny senáte! Keď uvážíme, v akej úžasnej miere sú právě uvedené nemoce v našej republike rozširené a menovite následkem svetovej války v hroznej miere rozšírené pohlavné choroby, proti ktorým musí vláda podniknuť skutočne najenergičkejší boj, tak musíme uznať, že k tomu cielu určený obnos je pranepatrný. Je úlohou vlády, aby z obnosov, ktoré môže ušetriť z položiek iných, venovala väčšiu čiastku na potieranie pohlavných nemocí, tejto pliagy človečenstva, o jejž strašných účinkoch presvedčil som sa na zájezdoch zdravotníckych výborov do nemocníc. Ale pri tomto titule najviac bije do očí položka 14. >Podpora na výstavbu nemocníc<, na ktorýžto ciel je určené 3 mil. 800 tisíc, tedy práve o 200.000 Kč ménej, než r. 1922.
Slavný senát! Uvádzam si v pamäť zkúsenosti, akých som nabyl pri zájazdoch zdravotnických výborov po celej republike v našich nemocniciach. Videli sme nemocnice v tom najkrásnejšom stave a co najvzornejšie vystrojené, ale pri tom viděli sme nemocnice v stave zrovna príšernom. Videli sme nemocnice, ktoré sa spíš podobajú trestniciam, než nemocniciam. Videli sme nemocnice, kde pre nedostatek miesta mladá dievčatá boly umiestená so ženami syfilitickými, videli sme nemocnice, ktoré nemajú záchodov - Berehovo - o vodovode ani nemluviac a videli sme nemocnice, kde sa strop temer váľal na nemocných. A v rozpočte štátnom na odstranenie týchto mizérií nachádzame položku 3 mil. 8krát 100 tisíc, ako som už riekol, o 200.000 Kč menej, než roku minulého. Táto redukcia sa nás tým bôlnejšie dotýká, keď vidíme, že vtedy, keď vláda uberá podpory nezaměstnaným, zväčšuje podpory cirkvám.
V rozpočte ministerstva školstva a národnej osvěty- ku ktorému prichádzam - vidím, že vláda zvýšila podporu cirkvám o 8.264.105 Kč. Môže vláda toto svoje rozhodnutie srovnat' so svojim svedomím? Na úkor i tak malého počtu nemocníc zväčšuje podporu cirkvám, ktoré by sa bez něj iste obišly. Nemluví zo mňa zášť proti cirkvám, ale musí zaboleť okolnosť, keď na úkor nemocníc a iných humanítných ústavov favorizované sú církve, ktoré nedonášajú štátu žiadnych badateľných služieb a vo veľkej väčšine konajú službu len Rímu. Keď už mluvím o cirkvách a porovnávam obnosy položiek jednotlivým cirkvám určených, tu sa pozastavujem na jednom. § 124 ústav. zákonov jasne mluví, že všetké náboženské vyznania sú si před zákonom rovné. A čo vidíme? Keď porovnáme položky určené pre církev katolícku s položkami určenými pre církve iného vyznania, musíme konstatovať, že církev katolícka je príliš favorizovaná na úkor církví iného vyznania a pri tom musíme konštatovat', že sa zmienený § 124 ústavných zákonov nezachováva.. Vláda zapomína, aké ohromné výhody požíva katolická církev v biskupských majetkoch a iných nehnuteľnostiach a v statkoch a v patronátoch. Náboženská rovnoprávnost' a spravedlivost káže, aby sa toto všetko vzalo do úvahy.
Mnou vzpomenuté výhody církve katolíckej musia sa zrátať k jej dobru ako štátna podpora a z obnosu určeného na kultus môže dostať církev katolícka len vtedy a len toľko, na toľko by jej procento už nebolo celkom kryté latifundiami, základinami a patronátom. To sa musí stať i do tých čias, kým nebude uskutočnená rozluka církve a štátu a jestli sa vláda nebojí viace Ríma, než obyvateľstva republiky, tak nech budúci štátny rozpočet sostaví na zásadách mnou práve uvedených.
Slávný senát, aby církve nějak ospravedlnily tie ohromné podpory, ktoré dostávajú od štátu, hovoria, že štátna podpora znamená pre vládnucie strany a zvlášte vládu vel'kú výhodu, vplyv a moc. Slávny senát! Bedlive pozorujem pomer, v akom nachádzajú sa naše vlády k cirkvám, ale ani v najmenšom nebadám tu >vel'kú výhodu, vplyv a moc vlády<. V bývalom Uhorsku, ktorého súčiastkou bolo aj naše krásne Slovensko, bola štátna podpora cirkvám dávaná skutočne mocou ohromnou a maďarské vlády ju prevádzaly v uplnej miere. Církve poslúchaly maďarské vlády do krajnosti, veď vydaly im i svoje školy na pospas a svojich učiteľov v ich otroctvo a farári četných církví tancovali, ako im hrály maďarské vlády. Štátna podpora dávaná farárom bola skutočným náhubkom na ich ústach. A naše vlády? Je veľmi dobre známé, že na Slovensku je veľmi mnoho farárov, obzvláště katolíckych - já neštvem proti kňazom - ktorí verejne, alebo tajne štvú proti republike a prevádzajú skutočnú irredentu. (Sen. dr Reyl: Důkazy!) Prosím, tých máte viac než dosť, čítajte noviny a nerobte sa naivnými, - ale nemám známosti o tom, že by vláda bola niektorému farárovi odobrala štátnu podporu a aspoň takto ho potrestala. Já som už na tieto okolnosti upozorňoval aj církevné oddelenie ministerstva školstva. Tam mi povedali, že sú na to církevné referáty v Bratislave. Ak sú za toto skutečne zodpovědné len církevné referáty v Bratislave, tak ich tu verejne obžalúvam, že po tejto stránke nekonajú svoju povinnosť, a poneváč štátu aj ináč nedonášajú pražiadneho osohu, a práca ich úradov je už de fakto pridelená školskému referátu ministerstva školstva v Bratislave, tak ich treba okamžite zrušiť.
Vládu ale aj z tohoto miesta upozorňujem, že je najvýš potrebné a to v zaujme občianskeho pokoja a pokoja republiky, aby nariadila najprísnejšie dozor nad jednaním farárov, požívajúcích tak veľkú značnú podporu a ktorému sa dokáže najmenši prestupok proti verejnému pokoju a republike, aby mu okamžite odobrala štátnu podporu, tak ako to robievala maďarská vláda. (Sen. Klimko: Prosím, pane rečník, naša církev vždy hlása lásku k vlasti a učí to!) Ja hovorím o farároch iredentistických a maďarónoch, nehovorím o katolíckých farároch. (Sen. Walló: Prečo že vy hovoríte o farároch?) Nikto to nezná jako já. (Sen. Dúrčanský: Pane kollego, niečo politického, niečo zo života keby ste povedal, nie o farároch!) Ale, vy Šalamúne. (Sen. Dúrčanský: O rozpočtu hovorte, nie o farároch!) Ja hovorím o rozpočte, ale vy šalamúnite.
(Prudké výkřiky u lidových senátorů.)
Místopředseda Kadlčák: Pane řečníku pokračujte....
Sen. Babka (pokračuje): A ktorému farárovi sa dokáže najmenší prestupok proti verejnému pokoju a republike, aby mu okamžite odobrala štátnu podporu tak. ako to robila maďarská vláda. L'adová sprcha bude na nich účinkovať velice znamenite a urobí z nich najkrotkejších baránkov. (Výkřik: Evangelíci budou z nich!) To bude krok napred.
Mám, vážený senáte, presvedčenie, že vláda len preto nesahá k energickým prostriedkom proti takým farárom, aby nevyvola proti sebe náladu našich ľudákov, ktorí berú v ochranu aj takých lotrovských farárov, ktorí hrešia proti republike. L'uďáci v takejto taktike vlády vidia len jej slabost' a tým sú smelejší. Ba k vôli luďákom vláda jedná aj proti svojmu lepšiemu presvedčeniu; niečo vám uvediem, aspoň jeden príklad.
Minulého léta konal v Prievidzi birmovku biskup nitriansky. V Prievidzi je štátne reálne gymnasium, ktorého profesoria sú zväčša ľuďácky založení. (Sen. Dúrčanský: To bolo katolické gymnázium čili neštátne! Aký to je štát, čo rabuje svojich občanov? Či nemáme také právo v republike ako vy? Nás oraboval štát, hanba!)
Místopředseda Kadlčák (zvoní): Pane kolego Dúrčanský, nerušte klidné jednám. Pane řečníku, pokračujte.
Sen. Babka (pokračuje): Preto navrhli, aby sa oficielného uvítania biskupa zúčastnil aj profesorský sbor. Profesor Holousek prejavil mienku, že by to vari nebolo taktické, lebo sa aj môže stať, že prijde do Prievidze židovský rabín a z udaného precedentu že by bol profesorský sbor nútený uvítať aj jeho. L'uďáckí profesori oznámili preto profesora Holouska jeho nadriadenej vrchnosti do Bratislavi a viete, prosím, čo sa stalo? Profesor Holousek bol vyzvaný, aby si okamžite žiadal preloženie na iné miesto, lebo že ho preložia aj proti jeho vôli, tam, kde bude chcieť školský referát. Čo mal chudiak robiť? Videl, že sa proti němu spikla ľuďácka maffia, pred ktorou cúva aj referát ministerstva školstva a preto sa žiadal preložiť do Žiliny.
Iný prípad z tej istej Prievidze. Mali tam ľuďáci shromaždenie, na ktorom dľa svojho obyčaja štvali slovenský ľud proti Čechom, ktorý vyzývali, aby ich vyhnal zo Slovenska. Tam prítomný český učiteľ menom Veselý, duša dobrá a šľachetná, bez každej úhony, sa ozval a povedal: >Ja som tiež Čech, a povedzte mne, prosím, či máte aspoň najmenšej námietky proti mně.< Tam prítomný katecheta gymnázia, divý ľuďák Briška, miesto odpovědi tak ovalil chudiaka českého učiteľa palicou po hlavě, že sa hneď svalil na zem bez vedomia, (Slyšte!) Ajhľa, kresťanstvo v praxi! A viete, prosím, čo sa mu stalo? Katechetovi Briškoví nebolo hnuté ani vlasom na hlave. Kde by sa, vláda odvážila zakročiť proti ľudáckemu katechetovi! Minister Bechyně by dnes ovšem zatočil s takýmto pomazaným kohútom.
Už prv som poukázal na to, že sa paragraf ústavných zákonov nie vždy a všade šetrí. Tak i § 123, ktorý mluví, že nikto nesmie byť ani priamo ani nepriamo nútený k účasti na akomkoľvek náboženskom výkone s výhradou práv, plynúcich z moci otcovskej alebo poručenskej. Na reálnom gymnáziu v Bratislave sa však predsa deje to, že katecheta Jirsa nutí gymnazistov, aby chodili do kostela, hroziac im, že ináč im dá nedostatočnú známku z náboženstva. Rodičia žiakov sa nad tým pohoršuju a hovoria, že v budúcnosti nebudú vôbec posielať svojich dětí do náboženstva. Aby mi nebolo zle rozumené: Nehovorí zo mna zášt proti náboženstvu. Ani zdaleka nie. Len chcem poukázať, ako sa nešetria zákony a že sami katecheti yyháňajú žiakov z hodin náboženstva takýmto jednaním.
Keď listujem v rozpočte ministerstva školstva, dalej pozastavujem sa u tit. 7 §u l, kde sú uvedené státne výdaje na školy národné na Slovensku. Celkový náklad, služné a miestne prídavky činia 20,284.416 Kč. Z toho je príspevok štátu 25,603.564 Kč, príspevok církví ako udržovaielov škôl činí len 3,680.852 Kč.
Dámy a pánovia! Je takýto stav možný? Môžu sa školy, na ktoré udržovatelia prispievajú len 1/7 celkového nákladu, menovať školami církevnými? Takéto monstrum je možné len u nás, v našej republike, kde z prílišnej taktnosti nesiahli sme poslaľ ku soštátneniu obecného školstva. A čo je pri tom najnápadnejšie, je to, že sa za majiteľa týchto škôl považujú církve a nie štát, ktorý ich fakticky udržuje. Církve i to ťažko nesú, ked' školní inspektori navštívia ich školy a nikdy nechcú dopustiť, aby školský inspektor vkročil do školy bez farára, vraj ako predsedu školnej stolice. Čo vláda tuna čaká? Prečo nesiahne po okamžitom soštátnení obecného ľudového školstva? Bojí sa snáď tej 1/7 ktorú by ešte musela na školy opatriť? To už nemôže byť prekážkou. Preveďme odluku církve od štátu a nie len že máme zabezpečené udržovanie všetkých terajších obecných škôl, ale budeme môcť sriadiť aj niekoľko sto nových škôl, ktorých tak velmi potrebujeme. Soštátnenie obecných škôl je životným záujmom samej republiky. Výchova obyvateľstva musí byť jednotná a tej možno dosiahnuť len školou štatnou, v ktorej sa nebude štvať konfessia proti konfessii, trieda proti triede, stav proti stavu, ako sa to deje v značnej čiastke škôl, zvlášte katolíckych, menovite v hodinách náboženských samými farármi. Výchova našej mládeže musí byť položená na modernom základe, musí nám vychovať občanov pre skutočný život a nie ľudí stredovekých. Veď i § 119 ústavných zákonov hovorí, že verejné vyučovanie musí byť zariadené tak, aby neodporovalo výsledkom vedeckého bádania. Tým, že budú soštátnené školy obecné ľudové, prestane i ten velký rozdiel, aký sa robí medzi učitel'stvom štátnym a církevným. Štátne učiteľstvo má mnohé výhody nad učiteľstvem církevným, čo toto veľmi ťažko snáša. Zvláště veľmi bije do očí rozdiel pri penzionovaní učiteľstva. Učiteľstvo štátne sa penzionuje na celkom iných základoch, výhodnejšie než učiteľstvo církevné. Tento stav rnusí prestať a aj přestane, ovšem len soštátnením školstva.
A keď už hovorím o učiteloch-penzionistoch, penzionistoch slovenských, úpenlive volám k vláde a prosím ju, aby urobila koniec tomu kulturnému škandálu, že nám učitelia pensionisti umierajú hladom a počínajú už chodit po žobraní, alebo sa stávajú samovrahy. To, čo vláda chystá pre týchto nešťastníkov, je zase len almužnou, ktorá im pomôže snáď na 4 až 5 mesícov, ale potom padnú do takej biedy, v jakej boli prv. Je žiaducné, aby vláda čím prv, ba okamžitým poukázaním značnějších preddavkov pomohla týmto bedárom a umožnila im aspoň aké také ľudské živobytie. To žiada ľudskosť a spravedlivost voči tým starcom učiteľom, ktorý tak mnoho trpeli pod maďarským jarmom.
Prosím už len o maličkú vašu trpelivosť. Při tejto príležitosti chcem sa zmieniť ešte o veciach, pre ktoré prebojoval som ťažký duševní boj sám so sebou, či mám o tom vôbec hovorit, ale poneváč chcem osožiť len nasej spoločnej věci so súhlasom svojich slovenských kollegov aj mimo klubu mojej strany, predsa to vzpomeniem. Robím to v tom pevnom presvědčení, že viem, že mňa všetcia znáte ako uprímného Čechoslováka, ktorý som bojoval za Československú vzájomnosť už pred štvrtstoročírn, za čo mňa Maďari pred 18ti roky pre jedon článok za Československú vzájomnosť aj posúdili na štátne väzenie, ktoré som si aj odseděl. Nebude to tedy z úst mojich znieť ako výpad proti bratom Čechom. Tým chcem spolu reagovat' na krásne slová kollegov senátorov dra Franty a Slavíka, ktoré tu před tromi dňami prednášali o pomere Slovákov k Čechom. Oba kladli veľkú váhu na úplne priateľstvo Slovákov s Čechmi a na národnú jednotu, lebo že len v tej bude naša síla a je zárukou budúcnosti národa Československého. V tomto smysle som i ja sám s tohoto miesta už viacekrát hovoril. Teraz tvrdím, že čím vzdelanější je niektorý Slovák alebo Čech, tým väčšmi a tým živšie si je vedom jednoty československej. Je mojím pevným presvedčením, že Slováci bez Čechov ako stát nemôžu jestvovať, ale aj opačne je pravdou, že ani Česko ako štát bez Slovenska by sa neudržalo. Dnes, žial Bohu, nemôžeme ešte povedať, že by naše splynutie bolo už úplné a bojím sa, že sa skoro ešte neuskutoční, a to vinou obapolnou. Stávajú sa totiž na oboch stranách chyby, ktoré nás nesbližujú, ale skôr rozptylujú. O stálom štvaní časopisu >Slováka< proti Čechom už ani nemulvím, lebo si poctiví Slováci takých štvanic ani nevšímajú. Bôľnejšie je však to, že sa i v radoch dobrých Slovákov ozývajú hlasy proti Čechom, na ktorých žalujú, že Slovákov len zneuznávajú, tupia a im neprajú. Nič tak ťažko nenesie Slovák, ako keď vidí, že ho nespravedlive a nezaslúžene potupujú a zneuznávajú. A žiaľnejšie je, že sa už nájde aj český spisovatel', ktorý tendenčně chce potupit slovenského muža a v ňom Slovákov vôbec a to vecmi, ktoré si sám vybájil. V časopise >Národní demokracie<, v čísle z 18. novembra v drobničke paberky čítame následujúce: >Spisovaíeľ Jozef Holeček píše vo svojom najnovšom diele >Prvé tříletí Československé republiky<: Dr. Herben mi vypravoval: Jel jsem po dráze k Hodonínu a pozoroval jsem, že můj soused má týž lístek jako já, lístek poslanecký. Podivil jsem se, že ho neznám a ptám se:>Kdo pak jste, pane sousede?< >Já jsem senátor z Prahy.< >Neznám.< >Já vás také neznám.< >Hle zde je Hodonín.< >A co víc?< >Zde se narodil Masaryk.< >Který?< > President republiky.< > Které?< >Československé.< >I podívejme se. Tak toto je Hodonín a zde se narodil Masaryk!< Dotyčný senátor je školním inspektorem na Slovensku.
Poneváč len jeden senátor je spolu i školným inšpektorom na Slovensku, ľahko bolo konštatovať meno patričného a ostatné noviny české prevezmúc tuto zprávičku, to meno aj uviedli. Táto drobnička spôsobila v kruhoch slovenských senátorov veľké pohoršenie, lebo patričného tak hrube pohaneného senátora znali dávno, ako pilného slovenského pracovníka a jako redaktora dvoch slovenských časopisov, ktorý dávno pred prevratom ako jednoduchý učiteľ prednášal o Masarykovi vo škole a staval ho za vzor pilnosti a rodoľubstva a ktorý jako turčiansky rodák zdržujúci sa často v Martine, v jehož blízskosti v obci Bystrička trávieval Masaryk svoje profesorské prázdniny, znal aj intimné veci z jeho rodinného života. Je možné, aby bol sen. Herben vyprával takéto blbosti? A nemohol to s ním vyprávať tým menej, že nikdy necestoval s ním na Hodonín. Aby sa vec vyjasnila, dal som tu drobničku predčítať samému pánu sen. Herbenovi, ktorý po jej prečítaní zvolal: >No, to je anekdota!< A hneď poslal >Národní Demokracii< dementi následujúceho obsahu: >Ctěná redakce Národní Demokracie! Prosím, abych mohl opraviti vypravování z knihy pana Josefa Holečka, jež jste otiskli v sobotu 18. listopadu. Vypravování páně Holečkovo není zcela přesné, a hlavně netýká se kol. Babky, slovenského senátora.<
(Předsednictví ujal se místopředseda dr Soukup.)
Slávny senát! Nezáleží na mene toho potupeného senátora a len preto pripomínam tento smutný prípad, že on dosvedčuje, že to bolo napísané s tendencíou potupit' sbor slovenských školských inšpektorov zvlášť a Slovákov vôbec. A slávny senát! Je to charakteristickejšie tým, že to napísal osobný priatel' nášho Vajanského Josef Holeček, ten istý Josef Holeček, ktorý ešte pred prevratom napísal článok >Podajme ruku Slovákom!< Pekne, pane Holečku, pekne podáváte ruku Slovákom! Vystierate ruku, abyste ňou dal facku tým Slovákom. K vôli čomu prekrútite aj rozhovor, ktorý ste mal s dr. Herbenom?
Nuž, bratia Češi, podajte ruku Slovákom, podajte im ju však nie na spôsob Holečkov, podajte im ju uprímne, poctive a uvidíte, že nastane medzi Slovákmi a vámi to najuprimnejšie priatelstvo, z čoho budeme mať osoh všetci, ale najväčší osoh bude mať z toho naša republika, lebo naším uprimným nezištným bratstvom zmohutníme tak, že odoláme i najväčším naším nepriateľom.
Končím so vzdychom, aby Slováci čím prv splynuli s Čechmi, k radosti všetých nás a ku zlosti všetkých našich nepriateľov. (Hlučný potlesk.)
Místopředseda dr Soukup: Další slovo má p. sen. Barinka.
Sen. Barinka: Slávny senát! Není mojim cieľom polemizovat s pánom predrečníkom, ale si za povinnosť držím len krátko poznamenať, že ten znak nevlastenectva, ktorým by chcel poznačit opozičných členov zákonodárstva by bol vyrazený na moje čelo, lebo já vidím a zkusil som to, že vláda republiky nejedná so všetkými svojmi detmi rovnako. Pán predrečník je učiteľ ako aj ja, ale on má dva až tri platy, já len jedon. My církevní učitelia sme snáď nevlastné děti matky republiky? Lebo ja nemôžem za to. že rozpočet neodhlasujem. Nemôžem odhlasovať rozpočet, v ktorom vidíme rozdiel, ktorý táto republika robí medzi vlastnými deťmi a medzi deťmi od macochy. Ja som učiteľom, ako pán predrečník, mám od tej vlády kúsok platu, ale on má trojnásobný plat, jeden ako učiteľ, ktorého sa nevzdal, potom plat inšpektorský a ako senátor. Ja mám plat len ako senátor, lebo ako církevný učiteľ som nutený platit za seba zástupcu. (Sen. Babka: Aj já ho platím!)
Slávny senát! Poneváč ctěný kolega Dúrčanský vo včerajšej reči stanovisko strany objasnil, nemiením opakovať už raz přednesené slová, len musím poukázať na to, že keď náš rečník v záujme Slovenska prehovorí, hned' sa najdú patentovaní vlastenci, ktorí bez všetkých prijatelných dôkazov také věci podstrkujú, ktoré sú len na to dobré, aby zavádzali verejnosť. Na Slovensku už ztratili nimbus a neviem, ale dúfam, že ho v Čechách tiež stratia. Poukážem na isté chyby, ktoré som v rozpočte našiel.
Keď jeden rečník našej strany opováži sa so stanoviska oposičného posudzovať jednanie vlády, už kričia, že slovenská ľudová strana chce rúcať, trhať. Opakujem s tohoto miesta, že sme loyálni občania republiky Československé, ako každý druhý, nejdeme republiku trhať, o tom sa nám ani nesníva. Za povinnosť pokladáme bojovať zákonitými zbraňami a prostriedkami proti takým vládam, ktoré nám dané či už písomné, a či ústné sľuby nezadržaly. Pre nesplnenie nám daných sľubov a pre nahromaděné krivdi, ktoré nie že by sa odstraňovaly, ale sa takmer denně množia, ujímam sa slova, aby som posúdil, na koľko mi to vymeraný čas dovoľuje, předložený štátny rozpočet na r. 1923.
Rozpočet medzi výdavkom a príjmom nemá zabezpečenej rovnováhy. Spočíva len na fiktívnych číslach. Vláda už snáď ani nechce sa ináč postarať o zaokrytie, úhradu preliminovanej potreby, len tým otrepaným heslom >šetrenia< ustavične zkrucovať úradnícke, učitelské požitky. Každá výplata donáša nové prekvapenie. Už trhajú 50 % i výše, ale len cirkevným učiteľom, a strhujú 40 %, 50 % niekdy i vyše cirkevnýan učiteľom a bratislavská likvidatúra im předpisuje po každé niečo iného. Učitelia dnes nevedia čo vlastně im prislúcha. V celej tej praxi sa nikto nevyzná. Žiadam bezodkladné zavedenie reparačného zákona, ktorý pre církevných učiteľov není uvedený do života.
Žiadam, aby bol od kohokoľvek respektovaný zákon.
Kedy už budú uzákonené učiteľské platy, penzie, definitíva? Učitelia složili sľub republike československej, poskladali doplňovacie zkúšky, ale definitívy ešte nemajú z tej jedinej príčiny, aby im nemuseli poukázať zákonité platy.
Nechcem sa púšťať do vel'mi nepríjemných sfér a rozširovania mojej kritiky. Poukážem len na isté neodostatky, ktoré som v rozpočte našiel.
Národné shromaždenie: Potreba asi 41 milionov. Čo by sa dalo ušetriť tým, že by sa šetrilo na tlačivách. Skoro samé interpellácie, jak s tohoto miesta som už povedal a to stojí hrozné peniaze. Interpelovať musíme na tlačivách, odpovedi dostaneme na tlačivách, takéto tlačivá stoja 3 až 400 korún a do roka je to mnoho a tu by sa niekoľko tisícov dalo ušetrit'.
Ďalej máme vojsko, na príklad francúzsku misiu. Na čo? Máme 39 plukovníkov, 842 podplukovníkov, 525 majorov, 3256 štábnych a 2671 iných kapitánov a konečne 10.629 dôstojníkov. Ani Francia ich nemá toľko.
Máme nepotrebné ministerstvá, ktoré sú len na to dobré, aby totižto Slovákom pretiahli mädový motúz čez ústa. Tu obyčajne postavia Slováka na nějaké miesto a potom hovoria, hľa, máte dvoch - troch Slovákov ministrami, ale to sú, ako kol. Dúrčanský povedal, ministri bez plnej moci, - so žiadnou mocou.
Máme rozmnožené úrady. V trenčianskej župe, slávni pánovia a dámy, mali sme pred prevratom jeden inšpektorát. A veru, Maďari, ako povedal pán predrečník, dokázali, že dávajú na každé slovo učiteľa pozor, všade ho kontrolovali. V tom inšpektoráte pracoval jeden pomocný inšpektor a pracovali dvaja, traja práce neschopní učitelia, ktorí nemohli ako mladí do penzie. Dnes máme inšpektoráty v Čaci, v Žiline, v Bitči v Teplej, v Trenčíne, 5 inspektorov, každý má jedného zbytočného poradcu, v každom inšpektoráte pracujú dnes tri, štyry až päť pomocných sil, tedy máme na miesto drievejších troch až štyroch osôb, ktoré tam drieve pracovaly, tridsať osôb. Takýmto rozmnožením zbytočných úradov obťažujeme rozpočet hroznými summami.
Máme pozemkový úrad na vyvlastnenie zabraného veľkostatku. Má tú zásluhu, že chudobný invalid, legionár nemôže príjsť ku prídelu pôdy. Lebo je tak drahý, že ho ani kapitalista dnes kúpiť nemôže.
Máme celé gardy detektivov, policajtov, četníkov, ktorí sú vlastně na to, keď dakto dačo žartom vybúši prií víne, aby ho hneď pre velezradu odlifrovali. Výsledok býva najviac ten, ako v latine riekame: že vrch pracoval k porodu a porodil myšku. Prosím teraz malú kritiku rozpočtú školstva a nár. osvety. Dokázal som už s tohoto miesta, že církevne školy na Slovensku niesú pokútne, to sú školy historické, zákonné, to sú školy, ktoré je povinen štát podporovať, na to máme zákony. Počínajúc rokom 1868 až do r. 1913.
Štát nás nevybojoval zbraňou, lež dobrovoľne sme prišli do tejto republiky. Štát prevzal všetké práva od bývalého Maďarska a je tým spôsobom povinen prevziať aj všetky ťarchy, ktoré sú záväznými pre neho. Povinnosťou uhorského štátu bolo pomáhať církevným školám. Čo však vidíme? Že vláda dnes úmyselne toho pochopit' nechce. Robí velký rozdiel medzi učitelmi církevnými a učitelmi štátnými. Prvých propaguje a tých druhých všeobecne utiskuje. V každom zákone, ktorý sa na vládny návrh odhlasoval, vláda sa protivila, oprela sa tomu, aby za slovom >štátni< stálo ďalej >na Slovensku i církevní učitelia<. Toho nebolo možno docielit a teraz je z toho ten chaos na Slovensku, ako aj predrečník pravil. Nechcem užiť silného slova, ale môžem riecť, že je to kulturný škandál. Na Slovensku je viac než 80% cirkevných škôl. Hanbím sa, slávny senát, přiznať, že na Slovensku štátom podporovaní církevní učitelia a zvláště učitelskí penzisti a ich vdovy chodia verejne po žebrote. Vymerali im 300 Kč penzie, ich manželovi vymerali 600 Kč zákonitého platu a toľko aj penzie. Za vlády maďarskej dostávala vdova 300 Kč penzie a niektorá ani toľko nie, poneváč keď nemal 40 rokov slúžobných, dostal len 200 Kč penzie. Čo za to kúpi, za 25 Kč mesačne? Dostane za to byt? dostane za to šaty? dostane za to otop? alebo na čo je to? Nie že bych sa chcel chlúbiť, ale toľko poviem: Jedna vdova, Ďurčanová z Prečina u Považskej Bystrice, o tej som zasluchnul, že leží v maštali nemocná na slame, i poslal som jej 50 Kč. Naše vdovy chodia hladné, chodia otrhané. A ten istý profesor v Baňskej Bystrici, o ktorého som sa zaujal, ešte som nebol ani doma, a už bol v Hrone, skončil sebevraždou z hladu. To sú hrozné pomery. Sú učitelia, ktorí nemajú vôbec penzie. Máme na príklad u nás učitela, ktorý 15. augusta zmenil stanicu - je to istý Ludvík Špáník - a od 15. augusta do dneška nemá poukázaný plat. Je otrhaný a žobre, je to hanba pre stav učiteľský i pre republiku. Mnohí astmou a starobou sošlí starci učitelia nútení boli za almužnú v dáždi vybierať zemiaky, aby si aspoň košík zemiakov obstarali na zimu. Slovenskí učitelia, veľevážení, sú mimo zákona. Zákon zo 17. decembra 1919, č. 3 Sb. z. a n. je zákon, podľa ktorého boly penzie zvýšené. Tento zákon v článku X, ukladá vláde, aby jeho platnosť bola rozšírená i na staropensistov systému uhorského. Má sa tedy na Slovensku tiež uplatniť, ale čo vidíme? V Čechách, na Moravě a v Sliezsku uplatnili ho i na penzistov rakúskeho systému. Slovenský staropenzista však musí hľadať spásu v sebevraždě. Prečo nerozšírila vláda platnosť zákona i na Slovensko? Slovenskí učitelia platili príspevky do centrálneho fondu penzijneho. Keď potom išli do penzie, prestali byť učiteľmi cirkevnými alebo obecnými a všetcia boli považovaní za štátných a dostávali penzie od štátu. Terajšia vláda však robí rozdiel medzi jednotlivými kategoriami. Vládnym nariadením zo dňa 25. augusta 1921, čís. 298 Sb. z. a n. zvýšené požitky netýkajú sa pensistov na neštátných školách na Slovensku. Je to hrozné! Vláda toto nerobí v Čechách, kde tiež boly rôzne kategorie učitelov, boli tam i zemskí a obecní učitelia. Títo majú svoje zvýšené požitky zabezpečené, len na Slovensku sú penzisti postaveni mimo zákona.