Předseda: Malypetr.
Místopředsedové: inž. Dostálek,
Horák, Slavíček, Stivín,
Zierhut.
Zapisovatelé: Bečko, Vávra.
243 poslanců podle presenční listiny.
Zástupci vlády: ministři Černý,
dr Engliš, dr Gažík, dr Hodža,
dr Mayr-Harting, Najman, dr Nosek, dr Peroutka,
dr Spina, dr Srdínko, dr Šrámek,
dr Tiso, Udržal.
Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník
dr Říha; jeho zástupce Nebuška.
Předseda (zvoní): Zahajuji 92. schůzi
posl. l sněmovny.
Došel dotaz. Žádám o přečtení.
Sněm. tajemník dr Říha (čte):
Dotaz posl. dr Schollicha a druhů ministru školství
a nár. osvěty, že se nevyřizuje reklamace
školních dětí podaná novojičínskou
německou místní školní radou
(č. D 829-II)
Předseda: Sděluji, že předsednictvo
posl. sněmovny ve schůzi dne 28. června 1927
usneslo se vyloučiti z těsnopisecké zprávy
podle §u 9, lit. m/ jedn. řádu jako projevy
ohrožující bezpečnost státu z
řeči posl. Hakena, pronesené v 91.
schůzi posl. sněmovny dne 28. června 1927,
místa:
1. Mezi slovy: "Buržoasie může býti
však ubezpečena" a "Menšinové
národnosti".
2. Mezi slovy: "ale dělnické třídy
celého světa" a "Je-li válečné
nebezpečí".
3. Mezi slovy: "na její vítězství"
a "Co uděláme k zamezení imperialistické
války".
Přikročíme k projednávání
pořadu.
Budeme pokračovati ve sloučené rozpravě
povšechné o prvých odstavcích pořadu,
to jest:
1. Zpráva výboru ústavně-právního
o vládním návrhu (tisk 831) zákona
o organisaci politické správy (tisk 1101).
2. Zpráva výboru ústavně-právního
o vládním návrhu (tisk 830) zákona
o volbách zemských a okresních zastupitelstev
(tisk 1102).
K této povšechné rozpravě přihlášeni
jsou ještě řečníci na straně
"proti" pp. posl. Hruškovský,
dr Dérer, dr Koberg, Heeger.
Dávám slovo p. posl. Hrušovskému.
Posl. Hrušovský: Veľactená snemovňa!
Nikdy v československom parlamente neujal som sa slova
k predneseniu reči s tak boľnym pocitom, ako pri terajšej
debate, pri príležitosti prejednávania neblahej
osnovy zákona o reforme organizácie politickej správy.
Stojíme pred faktom, že neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou,
úžasným hazardovaním s budúcnosťou
tohoto štátu ide sa tu do experimentu, ktorý
ako to chcem dokázať i vo svojej reči, musí
priviesť k ďalšiemu rozviazaniu jednoty československého
národa a ktorý preto historia bez všetkých
pochybností označí svojho času za
najťažší zločin, ktorý bol
spáchaný proti Československému štátu.
(Výborně! Souhlas čsl. socialistických
poslanců.)
Som si toho dobre vedomý, že i tá najpresvedčivejšia
reč na obranu dobrej veci márne odzneje v dnešnom
zákonodarnom sbore československom práve
tak, ako všetky naše dôvody, varovania a dôtklivé
výstrahy v ústavnoprávnom výbore našly
hluché uši u väčšiny. Vyvrátiť
naše argumentovanie, o to sa ani nepokúsili páni
z vládnej väčšiny a menovite tí
páni zo Slovenska, ktorí ešte do dnes neprejavili
jasne a otvorene, či ich cesty sa už odchyľujú
od československého smeru. Počuli sme len
jeden hlas, a to so strany tých, ktorí tento smer
potierajú, a tento hlas potvrdzuje naše varovné
slovo. Jestli predsa ešte raz, a to z láskavosti klubu
môjho, ktorý mi ináč zo skúpe
vymeranej rečníckej lehoty prenechal najväčšiu
časť rečníckej doby rezervovanej preň
ujímam sa slova k zovrubnému osvetleniu hriešneho
činu, ktorého sa väčšina dopúšťa
prijatím tohoto zákona, som si istý, že
ničím neprispejem k odvráteniu zla, ktoré
tu hrozí, ale činím to len z toho dôvodu,
aby bolo historicky konštatované, že patriční,
ktorí rútia týmto zákonom československé
sjednotenie, a to i všetko, čo s tým súvisí
a čo od tohoto očakávame, do priepasti, boli
upozornení zavčas na všetky dôsledky
ich činov. Žiaľ, oni mlčia a nebudú
môcť pred historiou byť omluvení, že
to, čo konali, konali bona fide. Cítia isto iste
osudnosť kroku svojho, ale nemôžu nájsť
žiadneho ospravedlnia preň.
Reforma politickej správy, tak ako ju máme predloženú
k odhlasovaniu, nevyplýva z potrieb tohoto štátu.
Sám pán minister vnútra bol ešte do
nedávna celkom opačnej mienky. V dôvodovej
zpráve k rozpočtu ministerstva vnútra na
rok 1927 pán minister vnútra pridržiava sa
veľmi rozhodne župného sriadenia, ktoré
práve s hľadiska jednotnosti vo štátnej
správe mieni uviesť v historických zemiach.
Takéhoto názoru bol do nedávna i pán
min. predseda a všetci slovenskí poslanci, nevyujímajúc
poslancov strany ľudovej, ktorí síce tiež
neodmietali župy, ale chceli mať i osobitné zemské
sriadenie Slovenska.
Predložený návrh nekotví tedy v potrebe
štátnej, ale je jedine a výlučne plodom
politického paktu ľudovej strany s ostatnými
stranami dnešnej vládnej väčšiny,
ktoré si prialy vtiahnuť i slovenskú ľudovou
stranu do tábora majority.
Zjavným je ďalej, že návrh zákona
neplynul z potreby štátnej i z tej okolnosti, že
patrne bola zjednána i určitá lehota k presadeniu
tohoto požiadavku ľudovej strany, aby táto mohla
honosiť sa reelnými výdobytkami, týkajúcimi
sa jej separatistického programu pred vyštvaným
voličstvom svojím a že vláda a vládne
strany bez ohľadu na dobu potrebnú k prejednávaniu
tak dôležitého zákona chcú tomuto
záväzku ich paktu s ľudovou stranou, vyhovieť.
Prekotné prejednanie predlohy, nevypočutie znalcov
podľa príkazu zákona z r. 1924, ktoré
by nebolo možné, keby sa tu jednalo skutočne
o nutnosť reformy zo štátneho a štátne-administratívneho
hľadiska, presvedčiť môžu každého,
že nie potreby štátu, ale len politické
paktovanie primälo vládu a jej strany k predloženiu
a prejednávaniu tejto predlohy. (Výborně!)
Akokoľvek tvrdí dôvodová zpráva,
že reforma je nutná a naliehavá podľa
receptu predloženej osnovy s hľadiska jednotnosti správy
a vnútornej jednoty štátu, predsa vo výborovej
zpráve zpravodajca pán dr Kramář
priznáva, že reforma táto sa stáva
následkom volania po administratívnom vyhovení
požiadavku slovenskej osobitnosti, volaní stále
silnejšom, ba búrlivejšom. Toto volanie stalo
sa síce so strany ľudovej, ale pán dr Kramář
nezná dištinguovať medzi Slovákmi
a ľudákmi. Po tomto jeho oficielnom vyhlásení,
ktoré učinil menom väčšiny ako
jej zpravodajca, ovšem nepozostáva nám nič
iného, ako konštatovať ten fakt, že bolo
oficielne zistené, že reformou politickej správy
majú byť v podstate honorované ašpirácie
slovenskej ľudovej strany, označované pod heslom
"slovenskej autonomie."
A tu prichádzame k ďalšiemu odôvodneniu
predlohy pánom zpravodajcom, a to k tomu, že táto
predloha privedie k ukľudneniu Slovenska, pod čím
on rozumie ovšem ukľudnenie strany ľudovej. (Tak
jest!) Toto odôvodnenie je však naprosto liché,
a všetci, ktorí takémuto uisteniu veria, budú
raz ukrutne zklamaní a poznajú štátnickú
prezieravosť pána dr Kramářa,
ovšem trochu pozde.
Pán posl. dr Juriga predvčerom dosť
zreteľne naznačil, ako on a jeho strana rozumie predlohe
zákona. On ju prijíma ako uznanie právnej
osobitnosti Slovenska vo všetkej forme a naznačil,
že je to len fundament, na ktorom budú pracovať
k ďalším separatistickým cieľom.
Z tejto jeho reči, ako i z prejavu exponenta strany ľudovej
vo vláde, ministra dr Gažíka, a ďalej
z usnesenia ústredného výkonného výboru
ľudovej strany je zcela jasne patrné, že separatistickým
požiadavkom ľudovej strany bude zákonom vyhovené
len pre túto chvíľu, a že povedú
boj ďalej za osobitné slovenské zákonodarstvo
atď.
Nikto by sa tedy nemal uspokojiť vyhlásením
pána dr Kramářa, že touto predlohou
nastane ukľudnenie na Slovensku. Naopak je ohlásený
ďalší boj a k tomuto boju dáva vládna
väčšina odporcom čs. jednoty účinnú
zbraň a súčasne i legalizuje tento boj. (Výborně!)
O pravých príčinách znekľudnenia
na Slovensku prehovorím pozdnejšie. Ale legalizovaním
požiadavku ľudovej strany označeného dosiaľ
pod menom "slovenskej autonomie" vynorí sa v
plnom rozsahu svojom otázka nacionálneho pomeru
československého, ktorý sme považovali
za definitívne vyriešený naším
zákonodarným Národným shromaždením
revolučným.
Pán posl. dr Juriga cení si význam
predlohy, ktorou sa uplatňuje právna osobitnosť
Slovenska, a tým sa opodstatňuje podľa neho
i právna osobitnosť slovenského národa.
Vyhlasuje každého Slováka za zradcu, ktorý
by túto osobitnosť národnú neuznal.
Jestli by sme chceli dotýkať sa problému, ako
ho ľudová strana nastolila, tak vskutku budeme musieť
si položiť nasledujúce otázky:
Sme jednotným národom alebo národmi dvoma?
Jestli by sme prijali stanovisko ľudovej strany o dvoch národoch,
vynorí sa neúprosne ďalšia otázka:
Je trvanlivým alebo vôbec možným život
dvoch národných celkov v jednom štáte
alebo nie? A či niet obáv, keď po vyhlásení
pojmu československého národa za fikciu nestane
sa Československo s československým dualizmom
práve takou lžou, akou bolo Rakúsko-Uhorsko
s celou jeho problematickou existenciou?
Otázky tieto vyvstanú s logickou nutnosťou,
my však nevieme, ako ich zodpovedajú mlčiace
vládne strany. Len jedna z týchto strán,
strana ľudová, nemlčí, ale otvorene
sa stavia za dualizmus s jeho nevyhnuteľnými dôsledkami
k štátoprávnemu separatizmu a s jeho nevyhnuteľným
prôvodným zjavom: tendenciou k rozbitiu tohoto štátu.
Jestli my s celou rozhodnosťou odmietame osobitnosť
slovenského národa, tak to činíme
ako rodu svojmu verní synovia, (Souhlas.) lebo nečiníme
to len z tej príčiny, že v nezapomenuteľnej
chvíli dňa 30. októbra 1918 v Turč.
Sv. Martine všetci slovenskí patrioti, v hĺbke
duší svojich rozochvelí vychádzajúcim
slnkom slobody, jednomyseľne a nie dvojsmyselne deklarovali
československú jednotnosť národnú,
a nečiníme to len z tej príčiny, že
táto jednotnosť tvorila naše politické
vierovyznanie u mnohých a mnohých z nás pred
válkou, ale jednoducho z tej príčiny, lebo
sme hlboko o tom presvedčení, že Česi
i Slováci sú jeden národ, jednotný
národ. (Výborně!)
Nech mi je odpustené, keď teraz širšie a
rozsiahlejšie vyjasním príčiny, ktoré
musia každého poctivého Slováka, ktorý
zná minulosť slovenskú, viesť k takémuto
presvedčeniu. Objasní to i to moje stanovisko, prečo
som vždy rozhodne odmietal požiadavok, aby som na Slovensku
propagoval národný socializmus v háve čiste
a úzko slovenského nacionalizmu, ktorý by
snáď mohol nájsť pochopenia u primitívneho
ľudu a docieliť i určitých číselných
výsledkov, ale priečil by sa najvnútornejšiemu
presvedčeniu a cíteniu môjmu.
Pokúsim sa v krátkosti načrtnúť
minulosť Slovákov. Opätovne prosím o trpezlivosť,
keď zabieham do líčenia historie, do líčenia
pravdivého, nič neokrášľujúceho,
lebo i mojím heslom je: potrebujeme pravdu a nie romány!
Slováci pred viac než tisícom rokov obývali
územie slovanskej ríše veľkomoravskej.
Nemali dnešného mena svojho, ktoré im bolo
hodne pozdejšie priložené, v dobách, keď
už dávno boli vypadli z vlastnej historie. Vtedy nosili
meno Moravanov. Územie, ktoré Moravania obývali,
keď odhliadneme od územných výdobytkov
Svätoplukových kratšieho trvania, zahrnovalo
v sebe dnešnú Moravu, dnešné Slovensko
od Dunaja až pod Tatry, až po rozvodie medzi prítokmi
Tisy a poriečím Váhu, Hrona a snáď
i Ipľu a časť Dolných Rakús medzi
Dyjou, Moravou a Dunajom. Spolu s kmeny českými,
s ktorými tvorily podľa súhlasného bádania
všetkých jazykozpytcov jednotnú jazykovú
skupinu, tvorily po istú dobu jeden štát a
po rozvrátení ríše Maďarmi, časť
Moravy po určitej dobe zasa spoločný štát.
Pred vpádom Maďarov vybudovanie tohoto štátu
malo svoje východisko na Morave, po vpáde Maďarov
však v Čechách. R. 906 zanikla moravská
ríša a podľa historických záznamov
tej doby kočovní Maďari desne zpustošili
územie Moravy, ľud z čiastky vyhubili, z veľkej
čiastky ale prinútili k podrobeniu sa pod svoje
panstvo.
Keď r. 955 Maďari v rozhodnej bitke pri Augšpurku
boli porazení kde proti ním stál i český
Boleslav I., v boji odňal tento Maďarom Moravu, a
to nielen Moravu dnešnú, ale i Slovensko medzi Dunajom
a Tatrou až po hory zvolensko-gemerské, tedy i celé
staré Slovensko. Národ československý
bol zasa sjednotený v svojom štáte. Silná
vláda Boleslava II. usilovala sa i cirkevno-správne
podoprieť tento štát, a v tých časoch
takáto podpora znamenala mnoho, a preto r. 973 dosiahnul
i sriadenie vlastného, na Bavorsku neodvislého biskupstva,
biskupstva pražského, ktorého hranice, podľa
zakladajúcej listiny, pojímajú do seba i
dnešné Slovensko.
Bavorsko obrané o cirkevnú provinciu pražskú
hľadalo preto náhradu v zemiach Maďarmi opanovaných
a pasovský biskup Pilgrim r. 980 pohnul pápeža
Benedikta VII., aby ho menoval biskupom Maďarov, a tých
Moravanov-Slovanov, ktorí nespadali pod právomoc
pražskú, tedy zadunajských Moravanov.
Maďarský vojvoda Gejza naľakajúc sa tohoto
zasiahnutia vlivu nemeckej hierarchie do jeho zemí, obrátil
sa o pomoc k českému dvoru, odkiaľ žiadal
vierozvestov. A tak i kresťanstvo prišlo do Maďarska
prostredníctvom Čiech, odkiaľ vzali i všetky
názvy ako: kresťan, pohan, pop, biskup, opat, brat,
ďak, oltár, obraz, kresť, krstiť, križma,
hod, almužna, dežma, koľada, kňaz, dušník,
báj, mátoha, peklo, balvan, streda, štvrtok,
piatok, sobota, milosť atď. Je to pozoruhodný
zjav všeobecného kultúrneho vlivu, ktoré
počínali Čechy získavať nad Uhrami.
Za vierozvestcov vyslal dvor pražský do zeme Maďarov
sv. Vojtecha a opata břevnovského Radlu.
Aby sa obránil Štefan, vojvoda maďarský,
následník Gejzov, nárokom biskupov nemeckých
a tak aj ríše nemeckej, vyslal r. 1000 Radlu do Ríma
s prosbou k pápežovi, aby učinil zo zemí
jeho nezávislú na Nemecku cirkevnú provinciu.
Diplomatické jednanie Radlovo končilo so zdarom,
stal sa prvým arcibiskupom ostrihomským a Štefanovi
priniesol uhorskú kráľovskú korunu.
Po nešťastnej vláde Boleslava III dostala sa
nielen Morava so Slovenskom, ale i Čechy r. 1003 pod vládu
poľského Boleslava Chrabrého. Po smrti tohoto
počal proti Poľsku r. 1026 vojnu Štefan uhorský
a odňal Poliakom nielen Slovensko, ale i časť
Moravy, druhej časti Moravy zmocnil sa české
knieža Oldřich. Nastal veľký zápas
o časť Moravy a o Slovensko Štefanom zaujaté.
Zápas tento trval dlhé roky a viedol ho menovite
húževnate české knieža Břetislav
I. Vo všetkých týchto bojoch získal
Břetislav len to, že oslobodil od panstva maďarského
Moravu úplne, a časť severného Slovenska.
Štefan uhorský, keď definitívne zaviedol
župný systém v Uhorsku, označil za hraničné
župy na území dnešného Slovenska
Zemplín, Gemer, Abanovohrad, Novohrad a Nitru.
Po smrti Štefana uhorského nepodarilo sa českej
politike získať ztratené územia Slovenska,
spokojovala sa ochromovať Maďarov -podporovaním
rozmiešok v rodine Árpádovcov. Tak r. 1042
bol dosadený z českého dvora a na jeho popud
cisárom Jindrichom protikráľ Ondrej; podobne
tomu bolo i v pozdnejšej dobe, keď r. 1060 až 1070
česká politika stavala sa na stranu Šalamúna.
Ladislav I., o desať-dvadsať rokov na to, opakoval ale
túto politiku v rodinných rozbrojoch Přemyslovcov,
a to s takým úspechom, že dostával prevahu
panovnícky dvor uhorský, a vliv svoj uplatňoval
i v cirkevnej správe Čiech. Konečne získal
i teritoriálne úspechy na českom štáte.
Získal i severné Slovensko, a túto oblasť
pozdejšie i cirkevne vymanil z právomoci pražského
biskupa, keď utvoril pre ňu obnovené biskupstvo
nitrianske. Týmto boli upravené hranice medzi Uhorskom,
rešp. Slovenskom a českými zemami tak, ako
trvaly nezmenene až po 28. október 1918.
Aká bola ale národnosť v týchto i pozdejších
dobách na Slovensku? Mohol by som tu poukázať
na veľmi charakteristickú známku, ktorá
mnoho rozpráva, je to modlitba všeobecne užívaná:
"Otče náš". Tento "Otče
náš" modlený na Slovensku, do poslednej
litierky sa srovnáva s otčenášom českým,
nie je ani poľský, ani ruský, ani maďarský.
Jediné, čoho tam nieto, je hláska ř,
ktorá však pôvodne ani v starej češtine
nebola tak výraznou, akou je dnes.
Porovnával som staré listiny, názvy miest
a názvy ľudí v starých latinských
listinách - iných jazykových pamiatok slovenských
nieto z celého XI., XII., XIII. a XIV. storočia
ani jednej jedinej - a prišiel som k veľmi zaujímavým
výsledkom. Poslúžim príkladom zo zakladajúcej
listiny kráľa Bélu II. praepozitúry
dömöšskej z r. 1138 a tam vyberiem na príklad
mená osôb osady Helemby, osady, ktorá dnes
je poslednou stanicou dráhy Bratislava - Budapešť,
na samých hraniciach dnešného Maďarska,
za Parkánom. Ako sa nazývali občania v Helembe
r. 1138? Takto: "Blažko, Milota, (Slyšte!) Milgost,
Namiest, Vienek, Novosol, Hvalata, Vloscina, Malko, Šedín,
Budimír, Hozdeg, Sokol, Milost, Jaroslav, Hurcik, Seznata,
Svorad, Janiš, Veytech, Vlčan, Vlas, Vysolaj atď.
Pripadalo mi pri čítaní týchto mien
tak, ani čo by som čítal nejakú starú
listinu týkajúcu sa Čiech.
Prvý slovenský výraz na najstaršej existujúcej
a slovenských krajov sa týkajúcej listine,
na zakladajúcej listine opatstva hronskobeňadického
z r. 1075 je označenie hory Plešivice "mons Plešivice",
tedy úplne česky, nie pozdejšia slovenská
forma Plešivica, ďalej topografické názvy
riek: Lišná, Radmera, Žitova, Teplá, rybníkov
Ostrá, Volné atď.
V listinách týchže označuje sa nasledovne:
fossatum vulgo priekopa, alebo currus qui povoz vocatur, je tu
i zaujímavé označenie Tona alebo Tuna, ktoré
znamenalo hlboké miesto vo vode, rybník, ktoré
označenie však dnes na Slovensku už zaniklo,
ale v Čechách nie, a má ten samý význam.
Nebudem ďalej unavovať týmito suchoparnými
výkladmi zo starých listín a poukážem
na iné veci: Istí páni s nevôľou
odmietajú popieranie toho, že to, čo nazvať
chcú slovenským národom, je niečo
prastaré, a tvrdia, že je to národ, ktorý
v dnešnom svojom etnickom složení už od
príchodu Maďarov rozprestieral sa medzi Bratislavou
a Užhorodom.
Takto sa veci nemajú, a práve pri tejto otázke
chybou je kŕmiť sa fantáziami a zakrývať
oči pred pravdou. Slovensko-moravský kmeň
zaujímal pôvodne len dnešné západné
Slovensko, na východe boli síce tiež Slovania,
ale náležiaci inej jazykovej skupine nežli
je naša. Rozvodie Tisy a stredného Dunaja, obzvlášte
ale Matra je prijímaná všeobecne linguistami
za hranicu jazyka západoslovanského, totiž
českého s juhoslovanským. Toto súhlasne
konštatujú naši vynikajúci učenci,
ako Šafárik, Niederle i Škultéty.
Horské kraje dnešného Slovenska boly veľmi
riedko zaľudnené, tak na východe ako i na západe.
Liptov na pr. bol dlhé časy kráľovským
loveckým územím a osadili sa tam tí
kráľovi poddaní, ktorí boli lovci alebo
rybári, a založili tam niektoré osady, skupené
okolo hradu Liptova, kde konečne postavili i templáci
r. 1198 kláštor; podobne to bolo i s Turcom, Oravou,
Zvolenom, Spišom, veľkou čiastkou Gemera, Šariša,
Zemplína. Z tamnej strany, od východu zasahoval
slovanský ľud do východných dolín,
v dosť riedkom zasídlení. Zasahoval až
do doliny horného Hronu, kde až do dnešného
dňa zachovaly sa stopy tohoto osídlenia i po stránke
jazykovej, i po stránke konfesionálnej, lebo je
tam niekoľko fár grécko-katolíckych.
Podľa kanonických vizitácií a seniorálnych
protokolov v archíve štítnickom je dokázané,
že v dobe, keď protestantizmus počal vnikať
i do Gemera, celý horný Gemer bol zväčša
cirkvi ruskej.
Behom času sa však tieto riedko obydlené kraje
stredného a východného Slovenska kolonizovaly.
A tu nutno konštatovať, že pri týchto osídleniach
stretaly sa najrôznorodejšie národné
živly: Rusi, Poliaci, Nemci, Nizozemci, Taliani, Maďari,
Polovci, Rumuni a - Čechoslováci. Vliv československý
však sa najväčšmi uplatnil.
Spomeniem len tie najpodstatnejšie faktá tohoto kolonizovania.
Ruská kolonizácia - táto posilnila element
slovanský na východe značne. Už r. 1127
je zmienka o "marchie Ruthenorum" a na konci 13. storočia
župan berežský Rehor má i názov
"officialis ducis Ruthenorum".
Keď r. 1340 Bohdan Kyriatovič, knieža litevský,
utiekol sa z Podolii do Uhier, obdržal od kráľa
uhorského Mukačev, Šiat. N. Mesto a iné
zámky a s ním sa usadilo Rusov v počte vyše
40.000. Títo mali isté poddanské výhody
a dostávali popov svojich od pravoslávneho biskupa
peremyšlského. Ešte i zákony z roku 1554
priznávajú im sníženie bežných
daní na polovicu.
Poľská kolonizácia. Poľskí kolonisti
používali zvláštneho systému, tak
zv. šoltýstva (v poľštine śolticz znamená
najstarší). Šoltýsi vzali na seba úlohu,
že určité neobydlené miesta v lesoch
Slovenska vyklčujú, obydlia a vzdelajú, a
za to dostanú určité výsady. Tak v
Liptove založil obec Važec r. 1281 poľský
šoltýs Gerhard, r. 1280 takto bola založená
osada Štrba, r. 1426 obec Stankovany atď. Ľudvik
z Anjou kolonizoval Hornú Oravu Poliakmi a kráľ
Zigmund zastavil konečne 16 spišských miest
Poľsku.
Talianska kolonizácia bola tiež patrná. Tak
povstaly v árpádovskej dobe talianska kolonia Spišské
Vlachy (Villa Latina), ďalej v doline Slanej Casa (dnes Sajókaza),
Cazziola (Kazimier) atď.
Rumunská kolonizácia bola dosť silná
a mala bez otázky značný vliv na etnický
ráz stredného a východného Slovenska.
Koncentrovala sa prvotne na panstve mukačovskom, kde osídlení
Rumuni tak zv. Valaši dostali značných výsad.
Na tomto panstve sa osady ich tak sriadily, že tvorily zvláštnu
komunu s vojvodom v čele. Územie ich bolo nazvané
"krajinským obvodom" a náležalo k
nemu 33 miest. Posun Rumunov šiel ale ešte i ďalej.
R. 1359 už i v župe šarišskej je takýto
zvláštny valašský vojvoda. Roku 1474 nachodíme
už i v Orave valašské osady na čele s
vlastným vojvodom. Boly to obce Kňaža, Medzibrodie,
Dubová, Zázrivá, Púcovo, Podbiel,
Slanica, Chlebnica a Suchá Hora. R. 1564 už zasahuje
táto kolonizácia i do Turca a 22 valašských
obcí sa utvorilo i v Trenčianskej na panstvách
náležiacich k hradom Lednice, Bystrice, Hričova
a Budatína. Poznamenávam, že behom doby zvíťazil
i u týchto Rumunov československý vliv, takže
zachovali len svoju ovčiacku terminologiu pôvodu
rumunského, ako bryndza, galeta, urda atď.
Maďarská, polovská a kumánska kolonizácia.
Je len prirodzené, že keď poskytovalo osídlenie
v hornatých krajoch úľavy pre poddanské
ťarchy robotného ľudu, šla kolonizácia
na Slovensku i od maďarského živlu, ačkoľvek
tu je dosť ťažko zistiť, koľko pripadá
na zemedelskú a koľko na vojenskú kolonizáciu.
Vieme, že sa oboje dialo. Kráľ Koloman I., ktorý
prvý z Árpádovcov robil vedome rasovú
politiku maďarskú (vydal na pr. zákon v maďarskej
reči, jediný z árpádovských
kráľov, a zakázal predaj otrokov maďarského
jazyka za hranice), založil menovite voči českému
súsedovi celú reťaz hraničiarskych osád
maďarských vojínov. V doline Váhu tiahla
sa táto reťaz od Diógesu až po Žilinu,
a hraničiari tí nazvaní boli "siculi
vaganorum". Predovšetkým užíval k
tomu s Maďarmi príbuzných Polovcov, ktorí
v rokoch 1104 - 41 sťahovali sa malými ale stálymi
prúdy z Ruska do Uhier. Polovcami kolonizoval však
nielen považskú reťaz hraničiarsku, ale
i iné kraje Slovenska, menovite Žitný ostrov,
ktorý dostal zvláštnu, síce na bratislavskom
županovi závislú, ale predsa autonomnú
správu, ďalej južné kraje župy nitrianskej,
tekovskej, hontianskej, novohradskej a gemerskej. Menovite národopisný
ráz Gemera bol touto kolonizáciou Gemera značne
zmenený, slovanské obyvateľstvo značne
podľahlo etnicky Polovcom, a znamenitý bádateľ
slovenský Gustáv Reusz napočítal v
Gemeri 136 osád so slovenským názvom, ale
Maďarmi obydlených. Tento národopisný
presun stál sa definitívnym priebehom XIII. storočia.
Gejza II. v záujme svojich válečných
podnikov v Haliči opatril stálymi maďarskými
vojenskými strážami horné toky Ondavy
a Laborca. Konečne Béla IV. privolal zpäť
r. 1241 vypudených Kumánov, privtelil ich do brannej
organizácie Uhier, a tak zosilnil tiež i na Slovensku
maďarský živel.
I nizozemská kolonizácia zanechala patrné
stopy. Keď r. 1052 vypukol v diecézi liežskej
hlad, prišlo do Uhorska niekoľko tisícok ľudu
a boli osadzovaní na východnom Slovensku a v niektorých
krajoch stredného Slovenska.
Dôležitá bola kolonizácia nemecká.
Jednotliví nemeckí rytieri osadili sa v Uhorsku
dosť zavčasu. Už za panovania Štefana I.
prišiel s jeho manželkou Giselou Bavorskou značný
sprievod nemeckých pánov. Tento prítok trval
neprestajne. Stal sa však mocným, keď sa utvoril
feudálny systém v západných zemiach.
Poddaný ľud nemecký utekal na východ,
aby uniknul tvrdosti feudálneho systému západného.
Zaplavil Polabie, vnikal mocne do Čiech, do Sliezska, Poľska
i do Uhier, a tu menovite na Slovensko a hlavne do hôr stredného
Slovenska. Prúd tento zmohútnel najmä v dobách
neúrody v ríši Nemeckej. Za Gejzu II. počalo
hromadné osídlenie Sasov vo Spiši a postupne
osadzovali Nemci rad-radom mestá a osady na Slovensku.
Tvorily sa celé veľké jazykové ostrovy
nemecké, z ktorých sa mnohé, a to v dosť
značnom rozsahu, zachovaly do dnes. Je veľmi zaujímavé,
ako sa stávala niekedy slovenská osada mestom nemeckým.
Slovenská osada v doline Kysuckej, Letešín,
dostala roku 1325 dekrétom kráľa Karla Roberta
žilinské právo mestské a názov
jej bol premenený na Congesbergh. Dnes je ovšem už
dávno zpäť poslovenčená a menuje
sa Kysuckým Novým Mestom. Banská Bystrica
niesla pôvodne názov podľa starých listín
Bystrica (Bistric, prope Lypcze), dekrétom kráľa
Bélu IV. dostala výsady mestské a potom prijala
názov Neusohl. Takýto národopisný
kaleidoskop poskytujú nám dejiny osídlenia
stredného a východného Slovenska.