Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

(1) Štátni občania bývalého Uhorska, ktorí pred dňom 1. januára 1910 aspoň štyry roky nepretržite mali bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a obec táto za túto dobu nečinila proti nim námietky podľa §u 9. zák. čl. XXII/1886, majú nárok na udelenie československého štátneho občianstva, keď majú od uplynutia spomenutých štyroch rokov nepretržite do podanej žiadosti bydlište na území náležajúcom dnes Československej republike a nie je dokázané, že si v tejto dobe nadobudli domovského práva v niektorej obci ležiacej mimo tohoto územia alebo štátneho občianstva mimo republiky Československej, jestliže do päť rokov od dňa účinnosti tohoto zákona podajú u príslušného úradu (§ 4) žiadosť za udelenie československého štátneho občianstva.

(2) Nepretržitosť bydlišťa podľa predošlého odstavca neruší doba, ktorú tá ktorá osoba strávila

a) do 1. júna 1919 v službe vojenskej, pokial táto nebola službou z povolania, alebo plniac povinnosť uloženú jej podľa zákona o válečných úkonoch,

b) za svetovej vojny alebo po svetovej vojne buď v zajatí, v rukojemstve alebo v internovaní,

c) v službe československej brannej moci,

d) prechodne za zárobkom.

(3) Z nároku sú vylúčeni, ktorí

a) sa dopustili trestného činu proti bezpečnosti Československej republiky, alebo

b) dobrovolne opustili územie Československej republiky a prejavili nepriatelské smýšlanie vôči nej,

c) boli právoplatne vykázaní z územia československej republiky,

d) po 28. októbru 1918 vykonávali mimo územia Československej republiky funkcie v záujme cudzieho štátu,

e) odopreli složenie sľubu poslušnosti podľa §u 2 zákona zo dňa 10. decembra 1918, čís. 64 Sb. z. a n., a neboli preto na svojích služobných miestach ponechaní a ani pozdejšie prijatí.

(1) Vydané ženy, manželstvo ktorých nebolo súdne ani rozlúčené, ani vyhlásené za neplatné, nasledujú v štátnom občianstve nabytom podľa tohoto zákona svojho manžela, nezletilé deti manželské a legitimované svojho otca, není-li ho, svoju matku, nemanželské svoju matku.

(2) Bývanie umrelého manžela pred 1. januárom 1910 a od tejto doby (§ 1) započítá sa do bývania vdovy, keď si táto podá podľa tohoto zákona žiadosť o udelenie československého štátneho občianstva.

(3) Bývanie umrelého otca, alebo umrelej matky-vdovy, alebo umrelej nemanželskej matky pred 1. januárom 1910 a od tejto doby (§ 1) započítá sa do bývania detí (manželských, nemanželských alebo legitimovaných), podajú-li tieto podľa tohoto zákona žiadosť o udelenie československého štátneho občianstva. Keď sú tieto deti nezletilé podá žiadosť zákonitý zástupca.

(4) Podajú-li v predošlom odstavci spomenuté deti alebo ich zákonitý zástupca žiadosť o udelenie československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona, započíta sa do ích bývania (§ 1) doba bývania rodičova (§ 1) aj vtedy, keď dotyčný rodič ešte žije a pre svoju osobu udelenie štátneho občianstva nežiada.

Osobám, ktoré nabyly československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona, určí ministerstvo vnútra, súčasne s udelením štátneho občianstva alebo s vystavením vysvedčenia podľa 5, odstavca §u 4, v zvláštnom výnosu, domovské právo podľa zásad §u 14 zákona z 9. apríla 1920, čís. 236 Sb. z. a n.

(1) Žiadosti o udelenie československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona podať treba u politického úradu II. stolice (županského úradu), v obvode ktorého má žiadatel bydlište.

(2) Žiadosť obsahovať musí označenie:

a) mena, priezviska, zamestnania, bydliska žiadateľa,

b) miesta a dňa narodenia žiadateľa,

c) mena a osobných pomerov manželky a detí žiadateľa,

d) pobytu žiadateľa od 1. januára 190G počnúc, prípadne osôb, pobyt ktorých sa mu vypočíta,

e) pobytu podľa 2. odstavca §u 1,

f) vlastnoručným podpisom opatrené prehlásenie žiadateľovo, že po 1. januári 190G nestal sa ani štátnym občanom ani domovským právom príslušným mimo republiky Československej,

g) prehlásenie žialateľovo, že žiada o udelenie československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona,

h) nie sú-li tieto údaje doložené verejnými listinami, nech sú v žiadosti označené dokazovacie prostriedky, ktoré strana chce mat použité.

(2) Politický úrad II. stolice (županský úrad) ihneď predloží žiadosť, zodpovedajúcu predpisom predošlého odstavca, ministerstvu vnútra. Nezodpovie-li žiadosť predpisom predošlého odstavca, vráti politický úrad II. stolice žiadosť strane cielom doplnenia alebo opravy. Neučiní-li tak strana v primeranej lehote úradom určenej, považuje sa žiadosť za odvolanú. Odvolanú žiadosť možno znovu opakovať.

4. Keď údaje žiadosti nie sú doložené hodnovernými listinami, úrad vyšetrí a zistí podmienky udelenia československého štátneho občianstva, pri čom môže dať prísažne vypočuť svedkov, stránky a použiť všetkých dokazovacích prostriedkov podľa zásad civilného procesného poriadku. Je-li nepretržitosť bydlišťa (§§ 1 a 2) zistěná alebo aspoň pravdepodobná, žiadosť zamietnuť možno len vtedy, keď niet ostatných podmienok udelenia štátneho občianstva určených v tomto zákone.

5. Nebola-li žiadosť odvolaná a nevynesie-Ii ministerstvo vnútra konečné rozhodnutie behom dvoch rokov od dňa podania žiadosti u politického úradu II. stolice (županského úradu), považuje sa československé štátne občanstvo za žiadateľovi udelené podľa tohoto zákona. O tomto spomenuté úrady povinné sú na žiadosť stránky ihneď vydať úradné vysvedčenie.

Udeleniu československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona neprekáža, že žiadateľovi bolo uznanie alebo udelenie československého štátneho občianstva právoplatne odopreté pred dňom, keď zákon tento nadobudne účinnosti.

S osobami, ktorým bude podľa tohoto zákona udelené československé štátne občianstvo, budiž od dňa udelenia štátneho občianstva tak nakládané, ako keby boli bývali štátnymi občanmi od dňa 28. októbra 1918.

Použije-li strana vedome nepravých a nesprávnych dokladov a údajov v žiadosti pri uplatnení nároku v tomto zákone určenom, môže ministerstvo vnútra udelenie československého štátneho občianstva uplatneného podľa tohoto zákona vyhlásiť za neplatné.

Zákon tento nadobudne účinnosti 15. dňa po vyhlásení. Prevedením zákona poveruje sa minister vnútra v dohode so súčastnenými ministrami.

Poslanci dr Ivan Dérer, inž. Jar. Nečas a súdr. predali iniciatívny návrh zákona na vydanie zákona o udelení československého štátneho občianstva niektorým osobám. Návrh tento obsažený je v tisku č. 225 a tam nachádza sa aj obšírne odôvodnenie potreby takéhoto zákona a jednotlivých jeho ustanovení. Poslanci Jozef Szent-Ivány a súdr. podali ešte predtým iniciatívny návrh zákona na doplnenie § 10 z. čl. XXII/1886. (Tisk č. 147.) Ústavno-právny výbor usniesol sa spomenuté dva iniciatívne návrhy spojit a ako základ pojednávania vzal návrh posl. dra Dérera a súdr. Tým vyriešený je návrh posl. Szent-Iványho. ústavno-právny výbor prejednal, ako základ pojednávania slúžiaci návrh zákona v schôdzach vydržiavaných 18., 19. a 23. červňa t. r. a schválil ho v znení tu predloženom.

Predovšetkým bolo treba rozhodnúť, je-li potrebné predmetnú otázku riešiť cestou zákonodarnou. Ministerstvo vňútra zastávalo stanovisko, že stačia v poslednej dobe vydané interné výnosy, ktoré sú v mnohom pre žiadateľov ešte blahovolnejšie, ako navrhnutá zákonná úprava. Zástupcovia ministerstva zahraničia síce nemali zásadných námietok proti zákonnej úprave, ale vzhľadom na to, že otázka učinená bola predmetom jednania na zahraničnom forume, zákonnú úpravu by rád videlo odloženú až po tú dobu, keď toto zahraničné forum vypovie svoje rozhodnutie: Taktiež ako dôvod odkladu uviedli, že úprava štátneho občianstva je aj predmetom vyjednávaní s Maďarskom, ktoré ešte skončené neni. Pán minister s plnou mocou pre správu Slovenska, z hľadiska svôjho úradu, nemal zásadných námietok proti zákonnej úprave. Väčšina ústavne-právneho výboru neakceptovala námietky ani zástupcu ministerstva vnútra ani zástupcov ministerstva zahraničia a rozhodla sa pre vydanie prítomného zákona. Vzhľadom na to, že najvyšší správny súd v otázke výkladu § 10 zák. čl. XXII/1886 zaujal odchýlne stanovisko, nemôže stačiť interný výnos ministerstva, ale ani prípadné vládne nariadenie nie, tým menej, že tieto by vládou poťažne ministerstvom vňútra mohly byť kedykoľvek menené a nezabezpečily by interesovaným osobám nárok na udelenie štátneho občianstva. Fakt, že predmetná otázka nachádza sa pred medzinárodným rozhodčím súdom, nemôžu byt príčinou odkladu; naopak okamžitá zákonná úprava učiní žaloby u medzinárodného súdu bezzákladnými á bezpredmetnými. Odložiť úpravu týchto otázok až do uzavretia smluvy s Maďarskom nie je radné preto, lebo dľa dosavádnych zkúseností táto doba môže byt ešte veľmi ďaleko, a okamžitá úprava je vzhľadom na veľký existenčný interes mnoho tisíc záujemníkov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nutná.

Ďalej bolo treba rozhodnúť, či navrhnutá zákonná úprava znamená zmenu ústavného zákona z 9. apríla 1920, č. 236, ktorým sa doplňujú a menia dosavádne ustanovenia o nabývaní a pozbývaní štátneho občianstva a domovského práva v československej republike. Väčšina výboru zaujala stanovisko, že navrhnutý zákon nemení spomenutý ústavný zákon a následkom toho nemá ráz ústavného zákona. Návrh zákona vychádza z právneho stanoviska, že v bývalom Uhorsku, a tak na dnešnom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, na základe § 10 z. čl. XXII:1886, každý, kto pred 1. januárom 1910 vyplnil tam označený kvalifikovaný pobyt v niektorej obci tohoto územia, automaticky vydržal si v dotyčnej obci domovské právo á následkom toho, jestli pozdejšie toto domovské právo neztratil, stal sa v smysle mierových smluv a na základe bodu 1., §u 1., citovaného ústavného zákona, eo ipso, čsl. štátnym občanom a síce od 28. októbra 1918. Toto bolo zprvu aj právne stanovisko československých úradov, ktoré akceptovaly a praktikovaly v bývalom Uhorsku takto vysvetlovaný a prevádzaný citovaný § 10. Až 28. decembra 1923 vyniesol najvyšší správny súd pod č. 16.455/23 rozhodnutie, v ktorom dal §u 10. ex post, iný výklad, a síce v tom smysle, že tento paragraf neinvoval automatické vydržanie domovského práva, ale iba vydržanie nároku na domovské právo, ktorý keď si záujemník včas pred 1: januárom 1910 neuplatnil, nenadobudnul si domovského práva a následkom toho nestal sa ani čsl. štátnym občanom. Tento výklad najvyššieho správneho súdu protiví sa doslovnému zneniu § 10, dôvodovej zpráve dotyčného uhorského zákona, praxi uhorských úradov a súdov prevádzaných pred prevratom na Slovensku a v Podk. Rusi a tým živému zvykovému právu predprevratovému, ktoré v býv. Uhorsku malo rovnú silu so zákonom. Návrh zákona i v znení ústavno-právneho výboru, obsahuje teda len spôsob, ako sa deklaruje to, čo záujemníci podľa ústavného zákona. č. 236 a podľa mierových smluv už majú. Neustanovuje teda nové práva, nové nároky, ktoré by neboly obsažené v spomenutom úst. zákone a v mierových smluvách. Keby najvyšší správny súd nebol zmenil svoje pôvodné stanovisko, ktoré bolo kongruentné s právnymi názormi tohto návrhu zákona, a následkom toho čsl. úrady boly by sa naďalej pridržali pôvodnej praxe, nikdy nebolo by sa stalo pochybným, že v tomto návrhu zákona označené osoby sú československými štátnymi občanmi. Z týchto dôvodov väčšina úst. právneho výboru nepovažuje tento zákon ako zmenu ústavného zákona. Neni v ňom obsažená ani zmena mierových smluv, naopak návrh zákona zjednáva mierovým smluvám platnosť.

Navrhnutý zákon nemá ráz vynímečného, zvláštneho zákona pre Slovensko a Podk. Rus, ale naopak sleduje unifikačné tendencie. V českých zemiach stali sa čsl. štátnymi občanmi podľa mierovej smluvy a úst. zákona č. 236/1920 všetci, ktorí pred 1. januárom 1910 podľa vtedy platného práva nabyli si v niektorej obci domovského práva. Nie tak na Slovensku a Podk. Rusi, kde tým, ktorí podľa vtedy platného práva nabyli si domovskej príslušnosti, ale iba podľa § 10. z. čl. XXII:1886, od r. 1923 čsl. štátne občanstvo viacej uznané nebolo. Tejto nerovnosti, ktorá viedla k mnohým nespravodlivostiam na Slovensku a v Podk. Rusi, učiní navrhnutý zákon čiastočne koniec.

Poznamenáva sa, že osoby, ktoré nevyhovujú podmienkam tohoto zákona, nie sú ním vylúčené z prípadného udelenia čsl. št. občianstva. Oni možu žiadať toho udelenie, ale nemajú na to nárok a vybavenie ích žiadosti závisí na volnom zavážení úradu.

Podľa vykonaného šetrenia županských úradov na Slovensku odhaduje ministerstvo vňútra počet prípadov upravených navrhnutým zákonom na 10-14.000.

Ústavno-právny výbor učinil niektoré zmeny na pôvodnej osnove. Tak na pr. nahradil výrazy "bývali" a "pobyt" z pôvodnej osnovy so slovami "mali bydlište" a "bydlište". § 1 totiž nevyžaduje v tam určenej dobe nepretržité a stále fyzicky zdržovanie sa na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, poťažne republiky. Stačí, keď má dotyčná osoba na spomenutých územiach bydlište, buď samostatné, alebo u príbuzných, ktoré si podržala aj vtedy, keď opustila toto územie nie s úmyslom definitívne zanechať pôvodne bydlište. Vypočítanie prípadov (v 2. odst.), v ktorých opustene spomenutého územia (pred 1. januárom 1910 územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi, po 1. januári 1910 dnešného územia republiky) neruší nepretržitosť bydlišťa, nie je taxatívne, ale exemplatívne, takže ministerstvo vnútra má možnosť i v iných prípadoch ustáliť nepretržitosť bydlišťa. - Uplatnenie nároku bolo v pôvodnom návrhu viazano na dva roky. V ústavne-právnom výbore sa ozvaly hlasy, ktoré chceli lehotu na uplatnenie nároku vôbec vynechať a odôvodňovali to tým, že mnohí záujemníci nemajú ani tušenia, že ích čsl. štátne občianstvo je pochybné alebo pochybným sa stane len pozdejšie, takže by od uplatnenia ích nároku odpadli, keby tento bol viazaný ku krátkej dobe. Ústavno-právny výbor v podstate uznal tieto obavy, vzhľadom však na to, že sa očakáva, že po niekoľkých rokoch všetky sporné štátnoobčanské otázky vyriešené budú medzinárodnými smluvami, predsa len obmedzil časove uplatnenie nároku, ale určil lehotu na 5 rokov. - Miesto pôvodného 3. odstavca pôvodnej osnovy prijal ústavno-právny výbor taxatívne vypočítanie tých prípadov, v ktorých je uplatnenie nároku vylúčené. Tu treba poznamenať ku bodu b), že ku vylúčeniu nároku. je potrebné, aby tu označené dve náležitosti boly spolu vyplnené; nestačí na pr. prejavenie nepriateľského smýšlania samé, ale spojené musí byt s opustením republiky. Bod e). vzťahuje sa len na prípady podľa § 2 zák. č. 64/1918 a na odopretie sľubu "poslušnosti" podľa tohoto zákona požadovaného. Odoprel-li dotyčný sľub "vernosti", ktorý v ten čas nemohol byt ešte vyžadovaný, ale bol-li ochotný složiť sľub "poslušnosti", neztráca nárok.

§ 2 návrhu ústavno-právneho výboru povstal zo slúčenia prípadov v pôvodných §§ov 2 a 3. - "Bývanie" podľa tohoto paragrafu je totožný pojem s "bydlišťom" §u 1. - V 2. a 3. odst. §u 2 vzťahujú sa tam označené doby pred 1. januárom 1910 a po 1. januári 1910 na bývanie dotyčných umrelých osôb a nie na ích úmrtie.

Tento paragraf nastúpil na miesto §u 4 pôvodného návrhu. Vzhľadom k tomu, že ministerstvo vňútra pri rozhodovaní o udelení štátneho občianstva, má pri rukách všetky doklady ohľadne rôznych bydlíšť žiadateľa, javilo sa byt praktickým, aby súčasne s udelením štátneho občianstva určilo žiadateľovi aj domovské právo, totiž ustanovilo obec, do svazku ktorej žiadateľ podľa zásad §u 14 ústavného zákona č. 236/1920 patrí. Týmto spôsobom vyhne sa aj tomu, aby medzi do otázky prichádzajúcimi obcami povstal spor, ktorý po priechodu po rôznych inštanciách a prípadne i najvyššom správnom súde, len po uplynutí veľmi dlhej doby bol právoplatne vyriešený a stránka, ktorá by čs. štátne občianstvo už mala udelené, musela by niekedy i viac rokov čakať, až by jej bola domovská obec právoplatne určená. Nebude-li dotyčná obec s rozhodnutím ministerstva spokojná, ostáva jej možnosť sťažnosti na najvyšší správny súd. Rozhodnutie o prikázaní domovskej obce stane v zvláštnom výnose, oddelene od dekreta o udelení štátneho občianstva alebo vysvedčenia podľa § 4, odst. 5., a to z toho dôvodu, aby pre spor o prikázanie domovskej obce nebola otázka štátneho občianstva, doručenie dekretu, složenie štátno-občianskej prísahy atd., odďalované.

Tento paragraf nastupuje miesto pôvodného paragrafu 5. a určuje predovšetkým úrady, u ktorých treba žiadosť o udelenie čs. štátneho občianstva podávať a ktoré žiadosť meritórne vybavia. V pôvodnom návrhu pre definitívne vyriešenie žiadosti určený bol úrad ministra s plnou mocou pre Slovensko poťažne úrad civilnej správy pre Podk. Rus. Vzhľadom k tomu však, že sa tu jedná o štátne občianstvo, udelenie ktorého je všade vyhradené ministerstvám, nemohol ústavno-právny výbor túto kompetenciu udeliť civilnej správe podkarpatoruskej a k vôli jednotnej úpravy i ohľadne prípadov zo Slovenska ustanovil výbor v osnove kompetenciu ministerstva vňútra. Zástupca ministra vňútra však prehlásil, že niet prekážok, aby podobne, ako to bolo pri uznaní štát. občianstiev podľa § 9. úst. zák. 236/1920, ministerstvo vňútra i tuto prenieslo svoju pôsobnost ohľadne prípadov na Slovensku na úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, čo by z praktických dôvodov bolo veľmi žadatelné.

Ďalej určuje § 4, to, čo sa pri uplatnení nároku vyžaduje od strany (odst. 2.) a to, čo kompetentný úrad z úradnej povinnosti musí vyšetriť a zistiť. (Odst. 4.) Povinnosť strany je, aby v žiadosti označila všetky okolnosti, ktoré pri udelovaní čs. štátneho občianstva podľa osnovy zákona sú podstatné a ktoré zákon taxatívne vypočítá. Neoznačí-li strana tieto okolnosti, vrátí úrad žiadosť cielom doplnenia alebo opravy. Strana nie je povinná údaje žiadosti dokumentárne doložiť. Bude ale v jej vlastnom záujme, aby tak učinila, lebo nepriloží-li hodnoverné listiny, nariadi úrad ďalšie šetrenie, čím vybavenie žiadosti utrpí odklad. Úrad je povinný všetky, hodnovernými listinami stránkou nedoložené údaje a okolnosti ex offo vyšetriť, pri čom použiť môže všetkých dokazovacích prostriedkov podľa civilného súdneho poriadku. Pri posudzovaní dokazovacej síly tých prostriedkov sú tiež smerodajné zásady tohoto civilného poriadku. Nepretržitosť bydlišťa nemusí byť dokázaná, ale stačí zpravdepodobnenie, vzhľadom na to, že v prípadoch veľmi dlhého a premieňavého bývania bude veľmi ťažko a snáď i nemôžno toto do posledného dňa a do poslednej hodiny úplne dokázať.

Väčšina ústavno-právneho výboru schválila aj 5. odst. tohoto paragrafu, v ktorom na ten prípad; keď by ministerstvo vňútra behom 2 rokov žiadosť meritórne nevyriešilo, štátne občianstvo považované bolo za udelené dotyčnej osobe. Dobo dvoch rokov úplne postačuje na dôkladná vyšetrovanie týchto záležitostí a výhľadom na veľký i verejný interes rychlého vybavenia, bolo odôvodnené určiť túto dobu, aby aj interessenti čím skôr pozbavení boli pálčivej neistoty a uklidnená bola verejná mienka, čo iste silne prispeje ku potrebnej ďalšej konsolidácii pomerov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.

Samozrejmé ustanovenia tohoto §u boly potrebné k vôli jasnosti a cielom vyhnutia sa prípadných iných názorov pri prevádzaní zákona.

§ 6. ktorý nastupuje miesto pôvodného § 8, neustanovuje nové zvláštne nároky (prípadne na štátnou pokladnu), ktoré by nemali iní občania, majúci štátne občianstvo už od 28. okt. 1918. Neni-li alebo nebude-li ohľadne týchto všeobecných nárokov zvláštny zákon lebo iný závazný predpis, nemôže slúžiť prítomný navrhnutý zákon ako právny titul pre zvláštne nároky žiadateľov. Vôči pôvodnému zneniu osnovy znamená ústavno-právnym výborom prijaté znenie v istom ohľade zúženie, na koľko prípadné nároky žiadateľov nemusia byť likvidované od 28. októbra 1918, ale len od dňa udelenia čs. štátneho občianstva. Vzhľadom k tomu, že do otázky prichádzajúce osoby väčšinou bez tak užívajú požitky alebo zálohy zo štátnej pokladny, neznamená táto osnova nové obťaženie štátnej pokladny a krytie nachádza sa u dotyčných položiek riadneho štátneho rozpočtu.

Úst.-právny výbor uznal za potrebné dať možnosť ministerstvu vňútra zrušiť raz udelené čs. st. občianstvo, keď pozdejšie výde na javo, že strana, vedomým použitím nesprávnych a nepravých dokladov a údajov, vylúdila si udelenie št. občianstva. Pri nesprávnych a nepravých údajoch myslí sa tu hlavne na ten prípad, keď strana priložila podľa bodu f) § 4 k žiadosti osvedčenie, že si mimo Čs. republiky nezískala domovského práva alebo štátneho občianstva, na základe ktorého osvedčenia jej bolo potom čs. štátne občianstvo udelené a pozdejšie vysvitne, že sa ona predsa stala občanom iného štátu a obsah jej osvedčenia bol falošný.

Výbor rozpočtový projednal zákonnú predlohu č. 225 dňa 24. júna 1926 a prijal pozmenený text výboru ústavno-právneho spolu s dôvodovou zprávou.