Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Koburgovské panstvá, zväčša lesy a pastviny, pojímajú poriečie Čierneho Hrona a toto obklopujúce krásne súhorie Malých Tatier. Tamejší ľud je biedny, odkázaný výlučne na prácu rúk v týchto lesoch. Už za starého Uhorska domáhal sa, aby z týchto lesov prepustená bola mu aspoň čiastka pre utvorenie pastvín, na ktorých by mohol hospodáriť po spôsobe obyvateľov vysokohorských krajov. Starý režim ovšem nemal porozumenie pre túto životnú túžbu slovenského ľudu horného Pohronia.

Preto keď nastal prevrat, ľud domnieval sa, že teraz bude už umožnené, aby sa jeho dávne túžby vyplnily a preto vymáhal pasienkový prídel z Koburgovských lesov. Po dlhom jednaniu konečne v roku 1924 obdržaly obce Heľpa, Šumiac, Telgart, Pohorelá, Polonka, Bacúch a Závadka v rozsahu asi 5.000 kat. jutár lesa z Koburgovského panstva s právom na čiastočné vykácanie a použitie na pasienky. Využitkovanie tohoto prídelu znamenalo pre drevárske podniky udalosť veľkú, ukázalo sa to aj tým, že v tú dobu celý ten kraj naraz bol zaplavený obchodníkmi drevom.

Dľa nariadenia patričných úradných orgánov bola povinná každá obec ustaviť na využitkovanie týchto lesov pasienkové družstvo, ktoré malo prevádzať všetky prípravné práce spojené s využitkovaním týchto lesov. Úradné orgány zamietly požiadavok, aby obce samy prevzaly do rúk vlastných využitkovanie lesov a dovolily len ustavenie družstiev, ktorých složenie už samo v sebe neposkytovalo dostatočných garancií účasti všetkých občanov.

Družstva boly vyzvané prídelovým komisárom v Jelšave, aby vstúpily do jednania s obchodníkmi, tak aby mohla byť vypísaná verejná súťaž a tak aby mohly zaplatiť náhradovú resp. kúpnu sumu.

Po tomto prišiel sem úradník štátneho pozemkového úradu na aute; navštívil všetky družstvá, a každé vyzval, aby do 24 hodín zaplatilo kúpnu sumu, lebo ináče ztratí právo na pasienky. Ovšem že na toto vyzvanie družstva nemohly za tak krátku dobu složiť potrebné obnosy. Ale na túto prekážku mal dotyčný štátny úradník hneď odpomoc, lebo si sebou vzal aj zástupcu Ústrednej predajne drevárskej v Bratislave, ktorý bol hotový pomôcť, keď mu družstvá predajú drevo za cenu akú on predpíše.

Družstvá, v obave, aby neztratily právo na pasienky, boly nútené prijať tento obchod. Aký úskok previedol tu patričný úradník štátneho pozemkového úradu spolu so zástupcom Ústrednej predajni, vidieť z cien, ktoré družstvám posledne menovaný nadiktoval. Za smrčinu najprvotriednejšiu, za ktorú by každý reelný obchodník minimálne platil priemerne 60 Kč za 1 m na pni, čo znamená cenu 40 - 60 - 80 Kč v troch dimensiach, obdržala obec priemernú cenu 36 Kč, tedy 30 - 38 - 52 Kč za rôzne dimensie. Za túto cenu odkúpila Ústredná predajňa Bratislavská s malou zmenou vo všetkých obciach spolu asi 2.500 kat. jutár lesa, to znamená, keď počítame priemerne na 1 jutro porostu 300 m dreva, 750.000 kubických metrov za cenu o 24 Kč nižšiu než by sa bolo na volnej súťaži dosiahlo, a tak zarobila týmto podvodom 18,000.000 Kč na úkor biedneho ľudu horného Pohronia.

Prítomný úradník štátneho pozemkového úradu dal pomocnú ruku tomuto podvodu a vzal garančné listiny vystavené Bratislavskou obchodnou bankou sebou, ako zábezpeku zaplatenia náhradovej respektive kúpnej sumy.

Keď družstvá videly, že touto podvodnou manipuláciou sú oklamané, usniesly sa domáhať sa zrušenia tohoto podvodne vylákaného obchodu. Obce Heľpa a Polonka šly tak ďaleko, že sa odhodlaly vyniesť výborové usnesenie družstiev, dľa ktorého sa zrušuje smluva dočasná s Ústrednou predajňou v Bratislave i jej predkupné právo a žiada vypísanie novej súťaže. Po tomto družstvá vypísaly verejnú súťaž na mesiac brezen 1925, na ktorej sa súčastnily skoro všetky drevárske podniky Slovenska.

Do tohoto ale vpadnul zvláštnym spôsobom politický úrad II. inštancie, županský úrad vo Zvolene. Tento správny úrad zrušil usnesenie pasienkových družstiev, verejnú súťaž zakázal a prinútil pasienkové družstvá vydať lesy Ústrednej predajne v Bratislave za ceny úskokom nadiktované, v jejž správnej rade zasadajú niektorí aktívni politikovia slovenskí a jejž dušou je dr. Josef Maděřič.

Ústredná prodajňa v Bratislave, po tomto ihneď postúpila jednotlivé parcele lesov firmám iným, a síce lesy obce Telgart firme Danubia v Bratislave, lesy obcí Závadky a Polonky firme Országos fatermelö r. t., lesy obce Heľpa firmám Wagthaler Waldindustrie A. G. v Žiline a Goldhamer und Krausz v Brezne, lesy obce Pohorelá firme Waldhof v Prahe.

Reťazový obchod prevedený úradnými orgánmi čsl. štátu a Ústrednej predajne v Bratislave sa teda na úkor chudobného ľudu doliny Pohronskej a na úkor štátu podaril. Dnes sú si v otázke rozdelenia provisie vo vlasoch už len ti, ktorí pri tomto ťažení Ústrednej predajne na mieste pomáhali, ako na príklad správca štátneho sirotčinca v Sl. Lupči Daňko s niektorými politickými sekretármi.

Pýtame sa preto pánov ministrov:

1. Či majú známosť o tu uvedených prípadoch podvodu spáchaného na širokých vrstvách slovenského ľudu horného Pohronia?

2. Či hodlajú vyšetriť zasiahnutie županského úradu vo Zvolene v prospech Ústrednej predajni v Bratislave a potrestať vinníkov?

3. Či mienia vyšetriť jednanie štátneho pozemkového úradu v tejto veci a potrestať previnilých úradníkov?

4. Či hodlá pán minister spravedlnosti nariadiť štátnemu návládnictvu stíhanie podvodu, ktorý bol prevedený voči družstvám tu uvedeným?

5. Akým spôsobom sa stalo vyslanie pána Nikla za vládneho dozorcu majetku Koburgovského panstva, ako sa stal on pozdejšie generálnym riaditeľom tohoto a nakonec členom správnej rady Ústrednej predajni v Bratislave?

6. Kto zo zástupcov Ústrednej predajni intervenoval a v akom smere v tejto veci u jednotlivých štátnych úradoch v Prahe, menovite u štátneho pozemkového úradu a u ministerstva zemedelstva, vo Zvolene u županského úradu?