| II. volební období. | 5. zasedání. |
Poslanec dr Vojtěch Tuka uveřejnil dne 1. ledna t. r. v oficielním orgánu Slovenskej ludovej strany ťSlovákuŤ pod titulem ťV desiatom roku Martinskej Deklarácie (Štátofilozofická úvaha)Ť článek, který vzbudil všeobecné pobouření. Citujeme ze článku tyto části:
ťRok 1928 bude rokom jubilejných slávností. Chystá sa velkolepá oslava desiateho výročia narodenia našej republiky. Vo víre prieprav a všedných politických bojov málo komu príde na um, že tohoročné výročie Martinskej Deklarácie nebude mať len jubilejný raz. Deň 30., presnejšie 31. októbra 1928 stane sa nám historickým dňom s vlastným dalekosiahajúcim významom.
Dňom 31. októbra 1928 nastane v jednej polovici státu, v slovenskej čiastke Česko-Slovenskej republiky mimoriadný stav ťvacuum jurisŤ, Toto právnické kuriozum prihodí sa v menších rozmeroch aj v iných štátoch.
U nás dosiahne však rozmery zemetrasenia.
Týmto ťkritickýmŤ dňom totižto prestane etický podklad istých ústavných ustanovizni, pretrhne sa ťprávna kontinuitaŤ, prestane zásadne dočasná platnosť dôležitých zákonov.
Právny stav premení sa v určitom ohlade na stav fakticky' , ktorý nespočíva na autorite zákonov, ale len na fyzickej sile. A tento ťmimozákonnýŤ, preciznejšie ťzákono-prázdnyŤ stav nemože sa ináč napraviť, len pomocou uplatnenia sebaurčovacieho práva Slovenského NárodaŤ,
ťNaši čítatelia sa zaiste pamätujú, že v apríli r. 1926 bola otázka ťtajnej klauzuly deklarácie martinskejŤ (rozumej zápisnice zo zasadnutia 31. októbra 1918), predmetom súdneho pojednávania z príležitosti sporu dvoch žurnalistov. Súd sa postavil na to stanoviska, že jestvovanie ťtajnej klauzulyŤ nebolo dokázané. Neidem ani zďaleka kritizovať súdne pokračovanie, ale tolko aj pri najhlbšej úcte voči súdobníctvu musíme konštatovať, že súdna pravda má svoj zvláštny ráz. Heslom tejto pravdy je: Quod non est in actis, non est in mundo.
Súdom ťza mrtvého vyhlásenýŤ, ťin offigie popravenýŤ može byť i naďalej živý a domáhať sa zmeny súdnej ťpravdyŤ. Pravda života stojí nad súdnou pravdou.Ť
ťNa martinskom shromaždení viacerí žiadali okamžite určiť štátoprávny pomer k českým zemiam a ustáliť autonomistické sriadenie. Lehota 10 ročná bola vzatá do Zápisnice kompromisom na uspokojenie ťnon - conformistovŤ, ktorí nesúhlasili s tým, aby vec bola považovaná za definitívne riešenú. Slovom: možnosť a práva Slov. Národa, pričiniť sa ešte raz suverénne k ustáleniu pomeru k druhej polovici republiky, bola odsunutá, suspendovaná.Ť
ťMartinské shromaždenie sa usnieslo na dvoch rozhodujúcich opatreniach; na jednohlasne prijatej Deklarácii, ktorá definitívnou platnosťou spojila slovenský národ s českým národom v jednom štátnom sväzku a na kompromisom ustálenej Zápisnici, ktorá zas ohladne rázu a štruktury tohože sväzku, ,suspendovala definitívne riešenie na desať rokov.
Scotus Viator, ako i Beneš v svojich pamätiach uznali, že Česko-Slovenská Republika sa len náhodou utvoril. Velmocí pôvodne nemysleli na rozbitie habsburskej monarchie a preto utvorenie neodvislého štátu Čechov a Slovákov bolo výsledkom dodatočných politických kombinácií,
Na otázku teda: Či bolo nútnosťou, aby Slov, Národ súhlasne s plánom velmocí pridal sa k Čechom? - čiste z teoretického hladiska musí sa odpovedať: Nie!
Suverénný Slov. Národ bol plne oprávnený odtrhnúť sa od Maďarov, alebo utvoriť s nimi federatívny pomer práve tak, ako pridať sa k republike, založenej Čechmi 28, októbra 1918.Ť
ťZ nášho štátofilozofického ohladu spojenie sa s Čechmi stalo sa zákonite a dalo by sa zmeniť len porušením práva a previnením sa proti kategorickému imperatívu etiky, Ale práve tak je tiež bezpochybné, že štruktúra spoločného štátneho života 'e len dočasná, nakolko jednohlasnosť ohladne štátoprávneho pomeru nebola docielená.
Medzi suverenmi len jednohlasne možno sa usnášať. Princip majority neplatí, Majorita len tam má smysel, kde ťvšetci spoluŤ tvoria jedon ťcelokŤ. Martinskí interrexi boli však suverénnými a keby len jedon jediný bol protestoval, bolo by to účinkovalo tak annulujúce, ako královské veto, alebo povestné polské ťnepozwolimŤ. A tento protest skutočne odznel a bol zvečnený kompromisne v Zápisnici, v ktorej ťautonomistiŤ získali pre Národ 10 rokov na ťrozmyslenúŤ ohladne konštrukcie štátu.
Može sa mi nemietnúť, či platnosť Zápisničnej ťklauzulyŤ, od tých čias nebola zrušená? Odohrávaly sa totižto medzitým velavýznamné štátoprávne události: konaly sa volby, prijala sa ústava, odhlasoval sa zákon o krajinskej správe, Či tieto události neučinily klauzulu a ňou rezervované právo iluzorným, bezpredmetným? Zo štátofilozofického stanoviska musíme sotrvať na nepoštrbenej platnosti ťZápisniceŤ.
Volby z r. 192t1 a 1925 nekonaly sa do snemu, ktorý by bol povolaný vyjadriť suverenní vólu Slovenského Národa, Poslanci a senátori - keďže ich mandáty znejú do Č. S. a nie do Slov. parlamentu - nie sú oprávnení ani jednotlive ani spoločne usnášať sa v zastúpení Slov. Národa. Ústava, odhlasovaná pri účasti vymenovaných slovenských členov Č, S, Nár. shrom. po uplynutí klauzulovej lehoty len v tých čiastkách bude ,platná, ktoré sa vzťahujú na predmety v T. Sv. Martine definitívne dekretované. Pražský parlament v tých otázkách rokuje definitívnou platnosťou pre Slovensko, ktorí sa može opierať o Deklaráciu. Vo veciach patriacích pod Zápisnicu, usnáša sa len s platnosťou do 31. októbra 1928.
Tým menej bola platnosť Zápisnice zrušená vynesením zákona o reforme politickej správy alebo ako sa lahkomyselne nazýva o ťSamospráve SlovenskaŤ, Krajinské zastupitelstvo bude len administrativným telesom a nijak snemom, povolaným prejaviť suverennú vólu Slovenského Národa.
Platnosť Martinskej Zápisnice je neporušena a deň jej splatnosti neodvrátitelne sa blíži.
A keby všetci účastníci Mart. shrom. sa vzdali práv doplnenia usnesenia Martinského, Národ predsa by nebol svojho práva pozbavený, Veď oni nie pre seba (ad personam) reservovali právo, ale pre Národ.
V Cismoravii len ten jediný fakt stojí stálopevne, že tvorí ona s Transmoraviou štátoprávny celok. Ostatné všetko visí v povetrí.Ť
ťPredisť teda hroziacemu štátoprávnému zmatku dá sa v rámci terajšieho právneho poriadku len jediným zpósobom: ústavne umožniť, aby do 31. okt. 1923 Slov. Národ ako politický celok, organisovaný na suverenné vyjadrenie svojej vôle, vlastným zákonodarným snemom prehovoril a dla Zápisnice dosial nevyčerpanú čiastku svojho sebaurčovacieho práva uplatnil.
Nakolko by sa toto do 31. okt. 1928 nestalo, totižto ústava ,by v tomto smysle nebola zmenena, automaticky nastane na začiatku našej úvahy oznámený ťprávo-prázdnýŤ stav, ťvacuum jurisŤ alebo nešetrne sa vyjadrujúc ťokupačný stavŤ a či ťuzurpácia mociŤ.
Keby sme až ad absurdum chceli rozoberať pojem ťvacuum jurisŤ, došli bysme k odstrašujúcim výsledkom; Od prevratu vynesené zákony, nariadenia dňom 31. okt. 1928, ztratia podklad a stanú sa na Slovensku neplatnými. Zo štátnych úradníkov stanú sa súkromné osoby bez vrchnostenskej moci, Vojenská prísaha premení sa v prázdne slová, Slovákov dialej neviaže. Dane sa stanní illegálnym drancovaním, exekucia, súdobnictvo násilenstvom.
Týmto by nastal v dušiach občanov ťažký osudný konflikt; problém občianskej poslušnosti či neposlušnosti.
V každodennom živote sa o povinnosti poslušnosti občana nefilozufuje, Považuje sa za niečo prirodzené, samozrejmé, ako dych, tlkot srdca. Veď vštěpujú ju do nás matka, učitel, úrady, četník, žalár atd. Prihodia sa však a trhliny v právnom poriadku a vtedy neposlušnosť voči tyranskej nezákonosti a uzurpátorskému 'bezpráviu stáva sa čnosťou a neposlušný nepovažuje sa za zločince, ale za hrdinu, za národného mučedníka.
ťSv. Pavel takto určil podklad autority pozemskej moci: Non est potestas nisi a Deo. A k tomu ešte ustanovil morálnu povinnost poslušnosti občianskej: Qui potestati resisit Dei ordinationi resistit.Ť ťModerný výraz pre pojem ťpotestasŤ v koncepcii Pavlovej je sebaurčovacie práva Národa. ťDei ordinationiŤ zodpovedá zas severennita hospodářsky a kulturne sebestačnej, na fyzických základoch spočivajúcej, ale na výšku etickej bytosti vyšvihnutej kolektivnej jednotky: Národ.Ť
ťŠtát je Národ vo svojej mocenskej konštrukcii, organizovaný na vykonávanie vrchnostenských úloh.
Má býť tiež etickým zjavem, ale ním sa stává len vtedy, keď zabezpečuje slobodu údom Národa, ďalej volné prejavenie a uplatnenie ich kolektivného svojrázneho sebaurčovania, t. j. národnej suverenity. Merítkom a hranicou poslušnosti občanskej je teda vola Národa, a to zodpovedajúca morálnym zákonom a volne vyjádrená. Čo prekročí túto hranicu poslušnosti, je už servilizmus, vypočítavá sobeckosť, hypokrytizmus, zrada.Ť
ťPráve preto je povinnosťou držitelov štátnej moci reviziou ústavy postarať sa, aby sa predišlo ťex-lexŤ-u, nastávajúcemu 31. okt. 1928.
Keby autonomia, v opravdivom smysle slova, do určených 10 rokov nebola uvedená do života, a tak slovenský suverenný zákonodárný snem ťZápisnicouŤ rezervované sebaurčovacie právo národné nevykonal, nastane opät ťinterregnumŤ a musí sa opakovať martinské shromaždenie. Musia sa sísť interrexi na nový ťprasnemŤ a povýšiť kompromisní Zápisnicu na výšku jednomyselne prijatej definitívnej Deklarácie.Ť
Posl. Tuka odvolává se v tomto článku i na svědectví Andreje Hlinky, K. A. Medveckého a dra. Emila Stodoly, kteří podle něho vědí o existenci klausule, o kterou opírá své ťúvahyŤ. Hlinka, jakož i Medvecký a Stodola kategoricky prohlásili, že o klausuli, o níž se Tuka zmiňuje, ničeho neví. Tento fakt nejlépe dokazuje, že poslanci Tukovi nešlo o vědeckou práci, ale o rafinovaný politický čin, jehož účelem je pomáhati protičeskoslovenské zahraniční propagandě a vyvolati domácí zmatky právě v jubilejním roce Republiky.
Tukův čin byl komentován v tomto smyslu téměř celým slovenským tiskem, bez rozdílu stran, Republikánské listy ťSlov. DenníkŤ a ťSlav. PolitikaŤ nejostřeji odsoudily Tukův článek jako vlastizrádný a vícekráte veřejně tázaly se ludové strany, zda s Tukem souhlasí. Chéfredaktor oficielního slovenského orgánu republikánské .strany ve svém listě nazval každého, kdo s Tukovými názory souhlasí, ťnaničhodným vagabundomŤ, Přední člen lidové strany na Slovensku probošt K. A. Medvecký prohlásil veřejně, že Tuka působí dojmem člověka, který stojí v cizích, státu nepřátelských službách.
Budapeštský tisk živě komentoval Tukovy vývody jako znamení rozkladu Československé republiky. Podle hodnověrných zpráv vzbudil čin Tukův největší pozornost i v parlamentních kruzích v Budapešti, kde jak extremní, tak i směrodatnější seriosní kruhy ospravedlňují jim svou dosavadní proti Československu nepřátelskou anebo aspoň krajně nedůvěřivou politiku.
Ve skutečnosti programové názory Tukova článku přesahují všechno očekávání zahraničních nepřátel Československé republiky, neobyčejně posilují agitaci Rothermerovu, a nebyly dosud vysloveny v tak ostré a pochybnosti vylučující formě, ani v nejdivočejších, protičeskoslovenských zahraničních pamfletech.
Nemůže býti sporu, že propagace názorů, vyslovených v článku poslance Tuky, nesrovnává se s členstvím ve vládní straně, Člen vládní strany, nemůže přece jen hlásat program rozvratu republiky! Z tohoto důvodu se všeobecně očekávalo, že poslanec Tuka bude muset opustit svou stranu, která je zastoupena dvěma ministry ve vládě Československé republiky, Místo toho však vládní slovenská ludová strana oficielně ztotožnila se s článkem poslance Tuky, Oficielní orgán této strany ťSlovákŤ uveřejňuje dne 14. t. m. v čísle. 11, zprávu o pro,jednávání Tukova článku ve schůzi širšího výkonného výboru strany, konané dne 12, t, m. v Ružomberku, ve které toto nejvyšší forum slovenské ludové strany dle sdělení ťSlovákaŤ s potleskem jednomyslně vzalo na vědomí toto úřední prohlášení předsedy strany Andreje HlinkyŤ:
ťHlinka zdôraznil, že novoročný článok poslanca dr. Tuku je juridicko-filozofickou úvahou a cena jeho dá sa posúdiť dle toho, kolko on prosperuje strane, národu a vlasti, Ludová strana chystá sa na oslavu decennia Pittsburgskej Dohody a Martinskej Deklarácie. S Pittsburgskou Dohodou strana stojí a padá a neuspokojí sa, kým zásady jej nebudú akceptované ústavnou listinou. Martinská Dekladácia bola výrazom odtrhnutia sa od Maďarska a bola štylizovaná v tom smysle. Na význame svojom netratí, keď bola zmenená, lebo veď zmeny tie sú vo velkom rozpore s cítením a myslením všetkých Slovákov, Článok poslanca dr. Tuku nemá revolučnú tendenciu, keď chce prisposobiť duchu porád' a smysel Martinskej Deklarácie a určiť jej význam pre nás. Ludová strana práva Národa Slovenského hájí, bude hájiť a obhájí proti Čechom, pri čom hlavným jej úsilím bude neopustiť cestu zákona a poriadku. Nie od nás závisí, aby boj tento nevybočil z kolají zákona.
Čo sa týče poslance dra Tuku, o ňom som v Prahe na kompetentných miestach vyhlásil, že s ním sa všetci ztotožňujeme. Jeho pád by bol i pádom naším, Poslanec dr. Tuka je dobrý vlastenec, človek bonae fidei a preto k dalšej práci možeme ho len povzbudiť.Ť
Nemůže býti sporu o tom, že tímto jednohlasně přijatým osvědčením poslance Hlinky slovenská ludová strana oficielně schválila článek posl. Tuky a v tomto článku vyslovené názory.
Tážeme se proto pana ministerského předsedy:
Je možné, aby vládní poslanec hlásal v citovaném článku vyslovené názory, aniž by z toho musel vyvodit politické důsledky?
Je možné, aby s takovým počínáním poslance výslovně ztotožnila se vládní strana, aniž to mělo pro ní politické následky?
Může se československá vlád. opírati o poslance a stranu, kteří ostentativně hlásají vlastizrádné, základy státu podkopávající a úsilí zahraničních nepřátel podporující názory a plány?
Co míní vláda učinit, aby odčinila
škodu, utrpěnou tím, že vládní
poslanec a vládní strana veřejně projevili
domácím i zahraničním nepřátelům
státu, že v jubilejním roce republiky budou
pracovati k tomu, aby podkopána byla jednotnost státu,
platnost jeho ústavy a zákonů a přísaha
čsl. vojáků?