Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Národne shromaždenie nech sa usnesie na tomto ústavnom zákone:

Osoby, ktoré dňa 1. januára 1910 mali stále bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času nepretržite majú bydlište na území náležajúcom dnes Československej republike, sú od 28. októbra 1928 počnúc československými štátnymi občanmi.

Nepretržitosť bydlišťa neruší doba, ktorú tá ktorá osoba strávila prechodne mimo územia, ktoré tvorí Československú republiku,

a) vo vojenskej službe, v bývalej rakúsko-uhorskej alebo v československej armáde, alebo plniac povinnosť uloženú podľa zákona o válečných úkoloch, alebo vo válečnom zajatí, alebo v rukojemstve, alebo v internovaní, alebo

b) za účelom zárobku, študiumu alebo liečenia, alebo

c) následkom vykonávania svojho povolania alebo za iným podobným účelom.

Politický úrad II. stolice povinný je osobám v § 1 tohoto zákona označeným na žiadosť vystaviť potvrdenie, že sú podľa § 1 tohoto zákona československými štátnymi občanmi. Súčasne s tým prikáže im obec, v ktorej dňa 1. januára 1910 mali stále bydlište, ako obec domovskú.

Osoby, ktoré dňa 28. októbra 1918 mali stále bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času nepretržite majú bydlište na území naležajúcom dnes Československej republike, nevyhovujú-li ostatným podmienkam § 1, majú nárok na udelenie československého štátneho občianstva, jestliže do päť rokov od dňa účinnosti tohoto zákona podajú si o to žiadosť ministerstvu vnútra. S osobami, ktoré si podali túto žiadosť nakladá sa do rozhodnutia o žiadosti tak, ako by boli československými štátnymi občanmi. Osobám, ktorým udelené bolo československé štátne občianstvo podľa týchto ustanovení súčasne prikáže ministerstvo vnútra domovskú obec.

Odst. 2. § 1 platí i pre tieto prípady.

Z nároku sú vylúčení, ktorí

a) bez súhlasu československej vlády boli po 28. októbru 1918 v službách cudzieho štátu alebo cudzej armády, alebo

b) boli právoplatne odsúdení pre zločin vôbec, alebo pre prečin podľa zákona na ochranu republiky.

Tieto vylučujúce dôvody uplatňovať možno len proti osobám, ktoré sa týchto činov samy dopustili.

Okolnosti a skutočnosti, ktoré podľa § 1 a 3 tvoria podmienky českoslov. štátneho občianstva alebo jeho udelenia, úrady povinné sú z úradu vyšetriť a zistiť, pri čom môžu dať prísažne vypočuť svedkov a stránky a použiť všetkých dokazovacích prostriedkov podľa zásad civilné ho procesného poriadku.

Vydané ženy, manželstvo ktorých nebolo súdne ani rozlúčené ani vyhlásené za neplatné, nasledujú v štátnom občianstve nabytom podľa tohoto zákona svojho manžela, nezletilé deti manželské a legitimované svojho otca, není-li ho svoju matku, nemanželské svoju matku.

Nevyplnila-li osoba v dobe nezletilosti, alebo žena v dobe trvania manželstva podmienky stanovené ohľadne bydlišťa v §§och 1 a 3 započíta sa im bydlište rodičov poťažne manžela.

Československými štátnymi občanmi sú podľa § 1 poťažne majú podľa § 3 nárok na udelenie československého štátneho občianstva tie zletilé osoby, ktoré v dobe nezletilosti, alebo tie pravo platne rozvedené ženy, ktoré v dobe trvania manželstva vyplnily podmienky stanovené v §§och 1 a 3, ač dotyčný ich rodič poťažne manžel podmienkam tým to nevyhovel.

Žiadosti podané podľa ústavného zákona zo dňa 1. júla 1926. č. 152 Sb. z. a n. vyriešené majú byť v smysle tohoto zákona. Ústavný zákon zo dňa 1. júla 1926 č. 152 Sb. z. a n. pozbýva účinnosti.

Udeleniu československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona neprekáža, že žiadateľovi bolo priznanie alebo udelenie československého štátneho občianstva právoplatne odepreté pred dňom, keď zákon tento nadobudne účinnosti.

Zákon tento nabýva účinnosti dňom vyhlásenia.

Na základe ustanovení mierových smluv vynesený bol ústavný zákon č. 236 z r. 1920 podľa ktorého všetci tí, ktorí pred 1. januárom 1910 mali domovské právo v niektorej obci dnešnej Československej republiky, stali sa eo ipso československými štátnymi občanmi; na proti tomu ti, ktorí domovské právo získali si len po tomto dňu, mohli žiadať o priznanie československého štátneho občianstva do konca r. 1921 a neučinili-li tak, alebo nebolo-li im toto priznané, považovaní sú za cudzích štátnych príslušníkov.

Československé štátne občianstvo ohľadom bývalých rakúsko-uhorských príslušníkov určované bolo teda v smysle spomenutého ústavného zákona a mierových smluv podľa domovského práva.

Vzhľadom k tomu, že ohľadne domovského práva a jeho nadobudnutia platily v bývalom Rakúsku iné zákony a predpisy ako v bývalom Uhorsku, dialo sa a deje sa nadobudnutie československého štátneho občianstva na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi iným spôsobom a za iných podmienok ako v českých zemiach. Krom toho bola v Rakúsku celkom iná praks ohľadne získania domovského práva a jeho vedenia v evidencii, ako v bývalom Uhorsku. Následkom toho v historických zemiach veľmi zriedkavé sú prípady, kde by bola pochybná domovská príslušnosť tej ktorej osoby. Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi za uhorského režimu tieto veci v prevážnej väčšine vôbec neboly vedené v evidencii, následkom čoho panuje i dnes ohľadne domovského práva vo veľkej časti obyvateľstva veľká neistota. Okolnosť táto má vzhľadom na ustanovenie ústavného zákona 236/1920 vliv na štátne občianstvo dotyčných osôb, následkom čoho veľká časť obyvateľstva stále je znepokojovaná, čo v nemalej miere prispieva k tomu, že pomery v týchto zemiach nie sú žiaduco zkonsolidované. V tomto ohľade konštatovať možno medzi českými zemami na jednej strane a medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou na druhej strane veľký rozdiel a nie je záujmom štátu, aby táto nerovnosť trvala ďalej.

Z týchto úvah vychádzalo aj čs. zákonodarstvo, keď r. 1926 vynieslo ústavný zákon č. 1 52. Zákon tento navazoval na starú uhorskú praks a priznal nárok na čsl. štátne občianstvo každému, kto pred 1. januárom 1910 aspoň 4 roky mal bydlište v jednej a tej samej obci na Slovensku alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času stále a nepretržite býval na pôde Československej republiky a niet proti nemu v zákone vypočítaných vylučovacích dôvodov.

Prevádzanie tohoto zákona nedeje sa však v intenciách zákonodárců, ale praks aplikuje zákon veľmi restriktívne, následkom čoho veľkému počtu občanov, ktorí mali sa stať týmto zákonom československými štátnymi občanmi, kompetentné ministerstvo neudelilo československé štátne občianstvo.

Ústavný zákon č. 152 z r. 1926 následkom tejto praksi nevyhovuje svojmu účelu. Najvyšší správny súd síce nemal ešte príležitosť rozhodnúť mnohé v praksi sa vyskytnuvšie sporné prípady, avšak vzhľadom na to, že zo štátnych dôvodov nie je radno, aby naďalej trvala nespokojnosť veľkého počtu obyvateľstva, ne možno doporučovať, aby vyčkané bolo do rozhodnutie každého prípadu u správneho súdu.

Z tohoto dôvodu a chcejúc v jubilejnom roku republiky odstrániť jednu z príčin nespokojnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, navrhujeme novú úpravu nadobudnutia štátneho občianstva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, tým spôsobom, aby odstránené boly všetky v praksi sa vyskytlé spory a neistoty. Vzhľadom k tomu nie je radno na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi viazať nadobudnutie štátneho občianstva na domovské právo, lebo toto následkom tamojších pomerov vo veľkom počte prípadov vôbec nedá sa určiť. Preto náš iniciatívny návrh navrhuje uznať poťažne udeliť československé štátne občianstvo nie podľa domovského práva, ale podľa stáleho bydlišťa. Držíme sa naďalej ustanovení mierových smluv a zásady ústavného zákona č. 236 z r. 1920, stanoviac ako rozhodujúci deň 1. január 1910.

Navrhujeme, aby všetci, ktorí v tento deň mali na Slovensku a Podkarpatskej Rusi stále bydlište a od toho času sú stále na území Československej republiky, považovaní boli bez ďalšej žiadosti, teda eo ipso ako československí štátni občania. Tým, ktorí takéhoto bydlišťa na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi v tento deň nemali a len pozdnejšie sem prišli, ale deň 28. október 1918 zastihol ich už so stálym bydlišťom na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi a od toho času stále sú na území Československej republiky a niet proti ním vylučovacích dôvodov, navrhujeme uzákoniť nárok na udelenie československého štátneho občianstva.