Slavný senáte! Nechci dále zdržovati, ale považoval jsem za svou povinnost v parlamentě na to poukázati, protože se něco chystá zase proti majitelům domů. Jen si přeji, aby naše republika nezajela na tu kolej jako staré Rakousko, o kterém řekl Napoleon, že Rakousko vždycky má o jeden regiment a o jednu myšlenku méně. (Potlesk.)
Místopředseda dr Soukup: Dále má slovo pan sen. dr Törköly.
Sen. dr Törköly (maďarsky): Vážený senát! Vo smluve St. Germainskej zaviazala sa Československá republika k snahe, že jej inštitúcie budú vyhovovať zásadám slobody a spravedlnosti a dala sľub, že obyvateľom území, ktoré sa dostaly pod jej pravomoc, poskytne v tomto ohľade záruky.
Už sedem rokov uplynulo od utvorenia štátu a v ôsmom možno na základe vecných a vhodných dôkazov konštatovať, že vládny režim nemá tej snahy, zaistenej smluvou St. Germainskou a tedy nieto tu ani záruk.
Sloboda a spravedlnosť sú v tejto republike len fikcie, ako aj fikciami bolo a zostane tu veľa iných vecí.
Fikciou bolo, že ľud Slovenska vstúpi v uniu s národami historických zemí a že utvorí s nimi dnešný štát.
Fikciou boly a sú i dnes československý národ, ústavnosť, parlamentarizmus, neodvislosť sudcovskej moci, svrchovanosť ľudu, samospráva, národnostná rovnoprávnosť, autonomia Podkarpatskej Rusi.
V mene správy spravedlnosti je síce slovo "spravedlnosť", avšak jej opatrenia a snahy tomuto slovu odporujú. Aj správa spravedlnosti je len jedným činiteľom politiky, ktorá pod rúškom ústavnosti a spravedlnosti a predstieraním jej zdanlivosti snaží sa zakryť skutočnosť, demokratickú svevoľnú vládu, ktorá chce prez všetky peklá uskutočniť fikciu národného štátu.
I návrh zákona, o ktorom sa práve pojednáva, je len jedným prostriedkom spravednostného režimu v tejto veľkej práci. Návrh tento zasahuje do života Podkarpatskej Rusi, do života tej Podkarpatskej Rusi, ktorá je tým jediným blaženým územím republiky, kde sa uplatnilo sebaurčovacie právo ľudu, ovšem, že len na papieri.
Toto nešťastné územie, v rozmeroch 12.000 štv. kilometrov a s počtom 600.000 obyvateľov nemalo žiadnych historických vzťahov k Česku. Do roku 1918 nebýval tam ani jediný Čech a Slovákov len niekoľko. Ani hospodárske nite neviazaly ho k Česku, lebo veď i na základe územnej súvislosti i pod nezdolateľným tlakom prírodných zákonov bolo od storočí v takom hospdárskom spojení s Maďarskom, že sa to zdalo byť neporušiteľným. Česko ani nebolo vedené hospodárskym záujmom, keď Rusínsko pri prevrate k sebe pričlenilo, lebo čo má Rusínsko, to má i Slovensko a Česko, vyjímajúc soľné ložiská v oblasti Maramarošskej, ktoré sú takmer bezvýznamné, lebo veď Praha si opatrí soľ lacnejšie z cudziny než z Rusínska, ktoré je asi na 1000 km vzdialené.
Otázky kultúry a ľudového blahobytu ukazujú tu veľmi chmúrny obrázok a strategické položenie pôsobí ťažké starosti čo do otázky verejnej bezpečnosti. Na základe všetkého toho snadno možno postaviť rozvahu tak, že civilizácia, technické zariadenie a vojenské zaistenie tohoto územia stoja obrovské peniaze, na druhej strane však niet knihovateľného hospodárskeho osohu. Rusínsko je tedy bremenovou položkou, pre republiku mimoriadne ťažkou. Úradná česká politika však posudzovala významnosť Rusínska ani nie tak s hľadiska hospodárskej osožnosti, ako s hľadiska záujmu politického vtedy, keď v ňom videla koridor ku spojeniu so spojeneckým Rumunskom a silný múr medzi Poľskom a Maďarskom. Na základe politického uvažovania toho, ako to českí štátnici hovoria, prijali sebaurčenie rusínskeho ľudu, čo vo smluve St. Germainskej vyjadrili tak, že rusínsky ľud, bývajúci od Karpát na juh, pripojil sa ku tejto únii. Sebaurčovacie právo prevádzaly: rusínska národná rada v Amerike a národné rady v Prešove, Užhorode a Huste, aniž by im bol dal k tomu zmocnenie plebiscit, a tak aby Rusínsko bolo neodvislým štátom Rusínov v republike. Aj dostali vo smluve St. Germainskej najširšiu autonómiu, ktorú možno srovnať s jednotnosťou Československej republiky, v medziach, v ktorých žije vyše 100.000 Maďarov, o osude ktorých nemohly rusínske národné rady nijako rozhodovať.
Žiaľ, týchto sedem tučných rokov nestačilo k tomu, aby Rusínsko obdržalo autonomiu a československá zahraničná politika omluvila pred Spoločnosťou národov svoje opozdenie v plnení svojej povinnosti tým, že rusínsky národ je na takej kulturálnej úrovni, že politicky nie je k samospráve zralý a že pomery, v ktorých Česko prevzalo Rusínsko od Maďarska boly tak dezolátne, že bolo treba najprv zjednať nápravu, a na dôkaz tejto snahy poukazuje na tie kulturálne výkony, ktoré republika doteraz previedla v záujme hmotného, duševného i zdravotného blahobytu rusínskeho ľudu.
Keďže návrh zákona je podopretý tými istými dôvody, ktoré sa uvádzajú i k odkladu uskutočnenia autonómie, nútený som už s hľadiska návrhu zákona zaoberať sa s vyššie zmienenou argumentáciou českej zahraničnej politiky, predloženou Spoločnosti národov.
Nebudem sa rozširovať o tom, že prv než sľúbili a keď sľúbili dirigenti českej zahraničnej politiky Rusínom autonómiu Rusínska, nebola úroveň kultúry ľudu rusínskeho ani o iotu vyššia, ako dnes, avšak to bolo už v dobe uzavretia smluvy známe, aká bola, a tedy na tomto podklade nemožno sa vyhnúť záväzku, ktorý tu bez pochyby je. Avšak poukazujem i na to, že v r. 1914 bolo pod maďarskou vládou v Rusínsku 567 škôl, z týchto bolo 256 štátnych s náukosdelným jazykom maďarským a 311 cirkevných, v ktorých náukosdelným jazykom bola materčina. Viac škôl ani dneska niet, avšak vyučovacie výsledky sú horšie. Do starých štátnych škôl zaviedli rusínsky jazyk ako náukosdelný, avšak nieto dostatok rusínsky vyškolených učiteľských síl a niet rusínskych učebníc. Hlavným účelom bolo, aby škola čo najskôr zbavená bola maďarského rázu a za obeť toho účelu hodili školu, možnosť výchovy. Každý učiteľ vyučuje inou rečou. Jeden rusínčinou, miešanou so slovenčinou, druhý ukrajinčinou, tretí ruským jazykom, štvrtý rusínskym dialektom horalov, i češtinou a slovenčinou. Detské opatrovne, vydržiavané Maďarmi, boly zrušené, školy Maďarov zväčša pozatvárali, gymnáziá v Užhorode a Mukačeve zrušili a len župné gymnázium v Berehové ponechali s rusínskymi pobočkami, grécko-katolícke maďarské obce kvalifikovali za rusínske a nepovolili tam vyučovanie v maďarskej reči. Česká školská politika chce si u Rusínov vynútiť reslavizáciu tak, že len kalvínskym a rím.-kat. deťom dovoľuje navštevovať maďarské školy a ešte i žid je povinný chodiť do rusínskej školy, ak tam niet sionistickej školy. A hľadať ochranu, oprávne prostriedky proti tejto politike je veľmi nesnadné, lebo školský referát vydáva svoje nariadenia len ústne. Tie chýrne nové školy, ktorými sa chlúbi zpráva Spoločnosti národov predložená, vlastne nie sú nové, lebo sú to staré školy maďarské, ktoré sú len ako rusínske nové. Českí úradníci, ktorých tisíce sa sem nasťahovalo, legionári-usadlíci sú samozrejme nadšenými prívrženci tejto školskej politike. Avšak vzdelávanie, vývoj výchovy je znemožnený šovinistickou, slavistickou, odnárodňovacou snahou a výsledky sú výsledkami dekadencie. Nuž či to nie je úmyselným udržovaním a ustáľovaním, ba čo viac snižovaním tej nízkej kultúrnej úrovne, k argumentácii so záľubou používanej? Nuž či možno sa bez hypokritizmu dovolávať tejto úrovne pri tomto návrhu zákona?
Avšak nespravedlnosťou je i to, že verejné pomery dnešného Rusínska pripisujú na vrub starého maďarského režimu. Veď určitú časť hospodárskej zkazy privodilo to, že válka v území Rusínska mocne ničila a veľká núdza na Vrchovine vypukla až vtedy, keď Rusínsko patrilo už k Československej republike. V r. 1922, poťažne po ňom vypukol hladový týf a zmohutnela tuberkulóza. Naproti tomu nové hygienické inštitúcie, ktorými sa chlubí zpráva Spoločnosti národov predložená, nemocnice vo Veľkom Sevljuši a Užhorode boly už tu za maďarského režimu a úspešne plnily svoje úkoly.
Dnešné položenie je také, že úbohý rusínsky ľud je odrezaný od hospodárskych konexií s Maďarskom, Poľskom, Ruskom, nemôže obchodovať, nemôže ako sezónny robotník ísť do Maďarska a tam zásobiť sa potravinami a zaistiť si tým živobytie, že ku Prahe ležiacej na 1000 km nie je vstave utvoriť hospodárske spojenie pre tarif, ktorý sa na tak veľkej vzdialenosti vážne uplatňuje - všetko to sú faktá, ktoré bolo možno predvídať a ktorým odpomôcť by bolo povinnosťou republiky, obzvlášte po sluboch Benešových. Avšak vládna politika sa o to nestará. Tak pri okolkovaní bankoviek vymenovali bankovky v tejto krajine chudoby nie v pomere l: 2, ale l: 4 ba i l: 10 (Sen. Zimák: A Maďari koľko dali?) a bývalý minister financií Novák sa pochlubil, že pri okolkovaní peňazí získal štát 315,000.000 korún. To však nepovedal, že tento zisk zlámal väz 60 zemedelským družstvám. Nuž kde je tu spravedlnosť? Toto je tedy cesta ku zažehnaniu chudoby a ku zveľaďovaniu blahobytu a činitelia štátnej politiky majú vari túto cestu sledovať? Či je to hriechom maďarským? Nuž či po takomto zachádzaní môžete se dovolávať biedy Rusínov, pre ktorú nemožno ich činiť účastnými dobrodenia poroty?
Duševné a hmotné uplatňovanie a prosperita maďarských učiteľov, profesorov, maďarskej inteligencie, maďarského ľudu sú plánovitým pôsobením úradných činiteľov tak hatené, že Maďarmi obydlenú časť Rusínska možno právom nazývať plačlivým údolím.
Prečo nutno tieto pomery udržovať? Snáď toto vedie k Locarnu strednej Európy? Snáď táto politika sa hodí k tomu, aby utvorila k tomu priaznivé ovzdušie?
Načo by som vzpomínal tendenciu, ktorá chce inteligenciu každým možným spôsobom pozbaviť vedenia? Prečo treba rusínskych advokátov posielať na 1000 km do advokátskej komory v Turč. Sv. Martine, keď na tomto poli nezabraňuje autonómii nízke kulturálne nivó?
Jedno je isté: Rusínsko má právo na autonómiu; zatým ho urobili kolóniou. Ani len veľžupy nemajú, čomu sú síce radi, avšak majú na miesto toho diktátorské vladárenie, oproti smluve St. Germainskej, zväčša s nerusínskymi, menovanými funkcionármi. Tento režim nedovolí, aby sa ten ubohý rusínsky ľud povzniesol z tej kulturálnej a školskej nízkej úrovne a zo svojej hospodárskej poroby márne volá o pomoc ten ľud, ktorý celé storočia bojoval za slobodu pod svojimi prápormi s heslom "pro libertate". Jeho údelom je teraz na miesto slobody útisk, a dôvody duševnej a hmotnej poroby namietajú proti nemu vtedy, keď by mal dostať určité inštitúcie slobody. Na čo je mu porota, stačí mu jeho poroba.
Iste že možno tu priklincovať určitý úmysel, ktorý chce dať Rusínsku z každého práva niečo len na ukážku, avšak postará sa o to všade, aby zásady slobody a spravedlnosti nemohly v Rusínsku dôjsť k uplatneniu a aby Rusínsko nikdy nemalo autonómiu.
Avšak bývalý minister spravedlnosti, pán dr Viškovský riekol, že v Rusínsku treba pôsobnosť poroty obmedziť i pre prekážky technické. Podívajme sa tedy na túto otázku i z tejto stránky.
Pán dr Viškovský povedal, že u sedrií nieto miestností, kde by porota mohla zasedať, lebo v Užhorode i v Mukačeve sa stavia a budova sedrie ešte nie je dohotovená. Nuž a u sedrie v Berehove? Veď keď za maďarského režimu stačila jedna porota a tá bola v Berehove, môže stačiť i teraz, a tam je k tomu miestností dosť. Že každá obec nie je jej práve rovnako blízko, to nič neznamená, lebo tieto vzdialenosti sú tu i k sedriám v Mukačeve a Užhorode. Avšak Berehovo je asi v stredu Rusínska a tedy i po tejto stránke je ako predurčené k tomu, aby tam bola porota. Uvedené dôvody sú tedy falošné.
Jestliže delegujú košickú sedriu ako porotný súd vo veciach tlačových alebo v iných veciach, ktoré patria pred porotu, prečo by tedy nemohla byť porota v Berehove, ktoré leží o veľa bližšie?
Avšak pán dr Viškovský uvádza ešte, že tiež prílišné zaťaženie súdneho personálu a s tým súvisiace veľké nedodelky sú na prekážku, lebo justičný personál nezdolá prácu ani takto, a bolo by ešte horšie, keby naň uvalili ešte i porotu. Zastavme sa tu na slovo.
Justičná mizéria je vskutku tu, a to nielen v Rusínsku, ale i na Slovensku. Podľa ústavy musí byť súd jak fakticky tak nominálne neodvislým odvetvím vládnej moci popri legislatívnej a exekutívnej moci. Vskutku tomu tak nie je! § 99 ústavy predpisuje sudcovskú neodvislosť. Vyslovuje, že o tom ustanovuje zvláštny zákon. Tento zákon ani po 7 rokoch ešte tu nie je, avšak je jeden zákon, č. 295/1920, v ktorom je vyslovené, že doba do konca apríla 1926 je prechodnou dobou reorganizácie. Tedy ku hanbe demokratickej, slobodnej republike je ešte i dnes zákonom, že sudcovia môžu byť presadení a penzionovaní. Ovšem, že len do konca tohoto mesiaca a dúfame, že parlament neztrpí naďalej tieto hanobné pomery a postará sa u justičného rezortu, aby tento v nepredĺžiteľnej lehote predložil návrh zákona o súdnej organizácii, návrh o sudcovskej neodvislosti a návrh zákona o materielnej zodpovednosti sudcov.
Bez uzákonenia týchto návrhov bude to, čo je, že totiž vskutku niet neodvislého súdu a sudcu, že sudcovská moc je podriadená moci exekutívnej, čím je občianstvo pozbavené ústavnej záruky slobody, ktorá znamená, že proti prehmatom moci exekutívnej nájde občianstvo ochranu u súdu. S falošnými dôvody treba vyrukovať len vtedy, keď tieto návrhy nemajú byť konečne do 2 dní uzákonené.
Treba už raz učiniť koniec i tomu, aby sa justičný rezort, ač na tajných cestách, dal do služieb odnárodňovacej politiky. Stanovenie území súdnych okresov treba sveriť zákonodarstvu. Po vydaní prevádzajúceho nariadenia k jazykovému zákonu a po stanovení ríšskych hranic už vlastne niet potreby zmeňovať promptne tieto územia a kde sa predsa vyskytne potreba toho, vtedy k tomu je tu zákonodarstvo, aby o otázke uvažovalo. Obyvateľstvo v Bratislave týmto spôsobom bolo pozbavené práva používať maďarského jazyka, lebo obvod okresného súdu v Bratislave pretvorili tak, že tých 20 % sa ztratilo. Teraz sa pošoptáva, že chcú pozmeniť aj obvod okresného súdu v Rim. Sobote, a to tak, že ho chcú sjednotiť s územím administratívneho okresu, a poneváč územie administratívneho okresu už zmenili tak, že pripojili k nemu 12 obcí z okresu vrútockého, 5 obcí z okresu lučeneckého a možná že by k nemu pripojili i viac, len aby tých 20 % zaniklo, tedy i táto zmena územia pripraví Maďarov o ich práva. Nuž ja už vopred ohradzujem sa v mene mojej strany proti takémuto neslýchanému olupovaniu o práva.
Treba učiniť prietrž i postupu, že sudcovské miesta obsadzujú sa bez súbehu a bez riadneho kandidovania. V právnom štáte nemožno to ztrpieť. Je to parenište zneužívaní a prostriedok odnárodňovacej politiky pomocou lstivej machinácie.
Na Slovensko a Rusínsko treba dosadzovať pokiaľ možno len sudcov slovenských a rusínskych, ktorí sú znalí práva tunajšieho a vyznajú sa v tunajších právnych zvyklostiach a pomeroch. Dosadzovanie českých sudcov povedie tam, že u trestných súdov je sudcov nadbytok, kdežto pri občianskom súdnictve je nedostatok.
Sudcovské platy treba upraviť tak, aby sudcom dostalo sa primeraných platov, a aby sudcovia prvých stolíc neboli macošsky dotovaní oproti sudcom vyšších stolíc. Lex Dolanský č. 290/1924 treba ponechať v platnosti, a na jeho základe treba mimo kmeňového platu systemizovať sudcovský prídavok tam predpísaný. Neodvislosť sudcov závisí tiež od hmotnej neodvislosti a preto v Anglii, Amerike, Švajčiarsku, Maďarsku a vo všetkých štátoch, kde sa sudcovská neodvislosť pokladá za záruku ústavnosti a slobody, majú sudcovia dobré platy, ktoré sudcom nepripúšťajú starosti o živobytie a odstraňujú od nich možnosť, aby ich mohlo zdolať akékoľvek pokušenie. Treba tedy stvoriť jednak politickú a jednak hmotnú neodvislosť.
To je cesta k tomu, aby Slovensko a Podkarpatská Rus dostaly výtečných, dobrých a neodvislých sudcov. Ak uskuteční sa to, vtedy i slovenskí i maďarskí advokáti budú sa uchádzať o sudcovské miesta, vtedy i mládež s ochotou sa prikloní tomuto povolaniu a nebude treba ich lákať snížením prípravnej sudcovskej služby a inými podobnými zbankrotovanými prostriedky.
Ak uskuteční sa to všetko, nebude reštancií ani v Rusínsku. Teraz, pri slabých a tunajšieho práva neznalých sudcoch pohybuje sa prisluhovanie spravedlnosti pomaly a špatne, veľa je apelát, viac je práce a prisluhovanie práva je drahé. Ak budú však sudcovia dobrí a neodvislí, bude prisluhovanie spravedlnosti dobré, rýchle a múdre, nebude reštancií a i v Rusínsku bude môcť byť porota. Vtedy sa vráti dôvera práva vyhľadávajúceho obecenstva k súdu a bude sa stupňovať úcta k nemu. Ináč však nastane bankrot justície, smrť konsolidácie a definitívny pohreb spravedlnosti.
Musím sa tu zmieniť aj o inštitúcii pravotárskej, jejž životným elementom je sloboda a spravedlnosť a práve v tejto otázke vystrčila republika kopyto zpod kepienka. Vláda samovoľnosti bála sa od neodvislosti pravotárov a odkopnúc naprosto demokraciu a pošľapávajúc pravotársku slobodu sriadila jedinú pravotársku komoru, a to s výborom menovaným, závislým od ľubovôle ministra, bez valného shromaždenia, s pravotármi, snášajúcimi bremená bez práva. Zákon č. 107/1920 odporuje ústave, avšak nebolo možno dosiaľ obrátiť sa na ústavný súd, aby ho zrušil, lebo ani parlament, ani senát nechcel meniť na právnych pomeroch, ktoré sú pre väčšinu tak charakteristické. Mienim, že bude povinnosťou tohoto parlamentu vymazať tento hanebný zákon zo sbierky zákonov a uložiť justičnému rezortu, aby zhotovil nový pravotársky zákon pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, ktorým by bola utvorená inštitúcia k ochrane demokratických záujmov slobodných pravotárov.
Sú ešte niektoré otázky, niektoré chyby, ktoré si vyžadujú opatrenia v súdnom pokračovaní, ak chceme, aby neboly nikde na prekážku vo verejnom živote.
S Maďarskom ešte do dnes nie je upravená právna pomoc, dohoda čo do navzájomného doručovania súdnych spisov a predvolaní. Doručenia do cudziny, obzvlášte do Maďarska trvajú roky a vo väčšine prípadov sú bezvýsledné, lebo maďarský adresát proste odoprie prevzatie a nemožno proti nemu použiť donútenia.
Praktikantského personálu v prípravnej sudcovskej službe u súdov takmer nieto. V území celej tabule je len 10-12 právnych praktikantov, i to sú Česi, ktorí nemajú ani pojmu o práve na Slovensku platnom a tedy z 80% nemožno ich takmer k samostatnej práci požívať. Preto je to, že jak pri pojednávaniach samosudcovských, tak i senátnych musí viesť protokol sudca, alebo predseda sám, lebo notár právnicky nevyškolený a jazyka neznalý je k tomu naprosto neschopný. A tedy sudca musí nielen viesť pojednávanie, nielen vynášať rozsudok, ale súčasne viesť i protokol, ba ho aj prekladať, čo znamená nielen značné duševné zataženie, ale je i na úkor veci. Sudca totiž snaží sa zkrátiť protokol na minimum, a vynechať zo svedeckých výpovedí čo len možno, ba obmedzovať i prednášky pravotárov. Týchto stále prerušuje a zo súvislosti vyrušuje, lebo ich prednášky nemôže sledovať v protokole po slovensky vedenom.
Nedostatok odborne vzdelaného protokol-vedúceho mimoriadne predlžuje pojednávania a následok toho je, že súd, aby dohonil čas zmarený vedením protokolu, doslovne zanedbáva pojednávania. Príčinou všetkého toho však je, že osoby, na vyšších miestach postavené, sú v justičnej službe prebytočne platené, kdežto počiatočník dostáva plat hlboko pod existenčné minimum.
Veľavážený senát! Ak nastane v týchto pomeroch náprava, bude to mať účinok, že reštancie súdov nebudú tak veľké, aby zabraňovaly sriadeniu porôt v Rusínsku.
Bývalý pán minister spravedlnosti konečne ešte povedal, že v Rusínsku je i preto nesnadné uviesť porotnú inštitúciu do behu, lebo je nesnadné sostaviť listinu porotcov, keďže by musela byť porota složená z prvkov homogénnych, nesmely by sa v nej uplatňovať náboženské a národnostné rozdiele, nebolo by možno pripustiť možnosť, aby jedna národnosť alebo viera vynášala rozsudok nad druhou.
Dôvod tento neobstojí, lebo i na Slovensku, i v Česku a všade je to tak, že z listiny porotcov nemožno tieto rozdiele eliminovať, avšak ani nie je toho treba, lebo jednak zamietacie právo môže prevodzovať jak obžaloba tak obhajoba a jednak jestliže je tu morálna sila viery, vtedy pocit zodpovednosti pred svedomím sprostí jednotlivých porotcov zaujatosti. Tu však poukázať treba na absurdum a nespravedlnosť, že Maďar nemôže byť porotcom, ak nevie slovensky. Porotné súdnictvo je vlastne účasť ľudu na sudcovskej moci. Podľa ústavy niet rozdielu medzi štátnymi občany a tedy maďarský ľud nemôže byť právom vylúčený zo sudcovskej moci. že v dôsledku jazykových nesnádzí a neznania jazyka in praxi nemôže vo veciach, ktoré sa pojednávajú len po slovensky, rozhodovať porotca, ktorý vie len maďarsky, je prirodzené, avšak dôsledkom toho môže byť len, že porotcov by bolo treba rozvrhnúť vo dve triedy, a to na porotcov pre veci menšinové a porotcov pre veci pojednávané v štátnom jazyku. Požadujeme bezpodmienečnú úpravu toho. Avšak nehľadiac na to, faktom je, že v Rusínsku nie preto nenechajú pôsobiť porotu, lebo je nesnadné sostaviť listinu porotcov. Dôvod je iný, lenže neopovážia sa ho vysloviť.
Veľavážený senát! Mojim presvedčením je, že justičná politika, ktorá sa tu prevádza, je nesprávna a že jej hlavnou chybou je, že je naprosto v službách exekutívnej moci a že nedbá naprosto nič na národnostné priania a záujmy. Sudcovská moc mala by byť záštitou ústavy a občianskych práv a je smutné, že tento svoj úkol neplní. Avšak mojím presvedčením je aj to, že na tom nesie vinu i parlament, keď neučiní všetko, čo by mal urobiť v záujme svrchovanosti ľudu. Mal by to urobiť a vykonávať parlamentárné práva obzvlášte vtedy, keď je nastolená absolutistická úradnícka vláda, parlament mal by byť v permanencii a malo by byť cestou parlamentárnej zodpovednosti vynútené odstránenie úradníckej vlády a nastolenie vlády parlamentnej a dotiaľ, kým sa tak nestane, bolo by treba prevádzať parlamentnú kontrolu čo najprísnejšie. Uložte exekutívnej moci, ministrom, aby zákony a nariadenia, ktorých si parlament praje, boly predložené, revidujte ústavu a jednací poriadok snemovne, uveďte v život sudcovskú neodvislosť hneď a urobte kroky, nutné ku zaisteniu blahobytu a hospodárskej prosperite ľudu. Parlament nesmie ztrpieť taký návrh zákona, aký práve pojednávame, ktorý vo voľnom štáte činí rozdiele medzi štátnymi občany a odníma jednomu dobro inštitúcie, ktorú poskytuje druhému dvoma rukama.
Návrh zákona neprijímam!
Místopředseda dr Soukup (zvoní): Další slovo má pán sen. Bodnar.
Sen. Bodnar (malorusky): Slávny senát! Ja, ako nie vysoko vzdelaný roľník smýšľam o porotných súdoch tak, ako pracujúci ľud na Podkarpatskej Rusi o nich smýšľa od tej doby, kedy sa pripojil ku tak zvanej slobodnej Československej republike.
Vzorom pre nás je nie tento návrh zákona, nie civilná správa - pracujúce sedliacke a mestské massy nie sú znalcami zákona, nie sú advokáti - ale cennejšia nado všetko naša zkúsenosť, t. j. zdravý rozum pracujúceho ľudu. Pracujúce massy porovnávajú terajší stav s predválečným a dovedú ho posúdiť, vedia, do akej miery je lepší terajší hospodársky stav, cena práce, sociálna pomoc, súdnictvo, civilná správa, školy a všetko iné.
Ja, prostý roľník, nie ako právnik, ale podľa zkúseností - právnicky posl. Gáti v Národnom shromaždení dokázal, že predložený zákon, v porotných súdoch na Podkarpatskej Rusi je úplne násilný - prehlasujem, že tento návrh zákona je klamný...
(Zpravodaj sen. Lukeš: To nebylo pravda, co říkal dr Gáti!)
To je pravda. Koľko rečníkov predo mnou to dokázalo. Dokážem, že tento návrh zákona je klamný, naprosto nevhodný a násilný. Dokazuje to ústavný výbor Národného shromaždenia, ktorý donútil ministerstvo k novému návrhu zákona a preto tento návrh zákona nebol tak dlho predložený parlamentu. I vládni poslanci boli proti nemu, ale súhlasili s jedným ošklivým kompromisom, že tento zákon má byť platný nie dva roky, ale len do konca tohoto roku. Vtedajší minister spravedlnosti bol nútený odpovedať na vývody rečníka našej strany. Proti dôvodom mal len sľuby a dokazoval, že bývalá uhorská porota nebola demokratická.
To je pravda, že bývalé uhorské poroty neboly svolávané podľa všeobecného volebného práva, že chudobní proletári neboli v porote, ale naopak nemožno tajiť, že na Podkarpatskej Rusi od r. 1896 po 30 rokov boly poroty, a v osvobodenej demokracii museli sme na 7 rokov ztratiť i to, čo sme mali pred imperialistickou válkou.
Pamätujeme sa i na to, že v týchto predválečných dobách skoro všetci obvinení pre politické zločiny patrili pred porotné súdy. A v tej dobe nebolo terajšej republiky, nebolo ani reakčného zákona na jej ochranu, brutálneho zákona podobného tomu, ktorý v § 15 predpisuje na politických previnilcov šesťmesačné väzenie.