Keď k tomu analfabetnému rozpočtu pripojíme ešte tú jazykovú smes, ktorú podporuje buržoázna vláda, pojíma nás hrôza nad tou strašnou perspektívou kultúrneho úpadku, ktorý pripravuje nášmu pracujúcemu ľudu česká buržoázia a jej koloniálny úrad. Ale nedočká sa toho, aby pracujúci dovolili učiniť zo všetkých svojich detí pokorných nevoľníkov.

A že tomu tak je, uvediem vám posledný prípad. Riaditeľ policie v Užhorode, pán Vohlídal, zakázal vydávať naším spisovateľom a básnikom kultúrne-literárny časopis. Na Zakarpatskej Ukrajine nie je už vôbec dovolené tlačiť rozprávky a básne. Rozkazom pána policajného riaditeľa bolo zakázané vydávať kultúrny časopis pod titulom "Ukrajinská Zemlja", kdežto rusofilský týždenník pod titulom "Ruskaja Zemlja" vychádza bez akýchkoľvek prekážok. (Sen. Bodnar [malorusky]: Nám nie je dovolené nazývať sa svojím menom ukrajinsky!) Je zrejmé, na čo potrebuje buržoázia kultúrneho rozvoja obyvateľstva. A keď sa začína rozvíjať i vlastnými silami miestnych spisovateľov a básnikov, dostane sa mu od úradu nie pomoci, ale zákazu.

Radujte sa, páni českí buržuovia, z kultúrnych činov svojich úradníkov, avšak domnievam sa, že tento posledný čin v Užhorode naplní hrôzou tých, čo ešte aspoň trochu vedia, čo to je kultúra.

Ale na čo sa obracajú peniaze, ktoré u nás vidiera buržoázia od chudobného ľudu? (Sen. Bodnar [malorusky]: Ide to na četníkov a špehúnov!)

Vo všeobecnom rozpočte pre Československo z investíc, ktoré činia 231,000.000 Kč, pripadá na stavbu škôl 42% tejto sumy, na ministerstvo vnútra pripadá 6%. A teraz pozrime na investície v Zakarpatskej Ukrajine. Na osvetu pripadá z nich 11%, na ministerstvo vnútra 18%.

Uvedieme ešte jedno kvietko z rozpočtu. Na stavbu policajnej správy v Užhorode je určené 3,400.000 Kč, za to na všetky školy obecné a občianske v celej Zakarpatskej Ukrajine je určené iba 3,465.000 Kč. Ale zkúsenosť nás naučila, že i tieto peniaze budú obrátené na stavbu českých škôl a miestne obyvateľstvo za celý čas panovania českej buržoázie nedostane ani jednu novú školu.

Tieto príspevky sú tak príznačné, že treba ich uviesť podrobne: Z 27,000.000 Kč fondov pripadá na stavby v prospech obyvateľstva úhrnom 7,400.000 Kč, totiž 25%, a zbytok 20,000.000 Kč je rozdelený takto: Na stavbu policajnej správy v Užhorode 3,400.000 Kč, na stavbu zemskej správy četníckej 600.000 Kč, na stavbu četníckych kasárieň 1,000.000 Kč, na stavbu sedrie a väzenia v Užhorode 2 milióny Kč, na stavbu väzenia v Huste 2,000.000 Kč, na súd vo Veľkej Bereznej 600.000 Kč, na stavbu berného úradu v Užhorode 1,000.000 Kč, na stavbu domu pre berných úradníkov v Užhorode 1,000.000 Kč, na stavbu colných a pohraničných staníc 2,000.000 Kč, na stavbu ulice do úradníckej kolonie v Užhorode 400.000 Kč, na stavbu domu pre štátnych úradníkov v Užhorode 1,500.000 Kč, na stavbu úradníckych bytov v iných miestach 1,000.000 Kč, na stavbu českého gymnázia v Užhorode 50.000 Kč, na stavby pre neoficiálnych agrárnych tajomníkov, zemedelských inšpektorov 250.000 Kč, na stavbu okresných lesných správ 250.000 Kč, na stavbu ministerstva verejných prác v Užhorode 300.000 Kč, na stavbu pavilónu v českom štátnom detskom dome 1,200.000 Kč.

Okrem 3,465.000 Kč na školy a 2,000.000 Kč na nemocnice, ani jedna koruna nebola určená k odstráneniu bytovej núdze obyvateľstva na Zakarpatskej Ukrajine. Na stavbu policajných zariadení, väzení, četníckych a finančných staníc, týchto viditeľných znamení byrokratického režimu je určené 13,600.000 Kč.

Ako sa stará česká buržoázia o kultúrne povznesenie nášho obyvateľstva, dokazujú tieto číslice: Na každého člena panujúceho národa pripadá na detské internáty z našich daní 30 Kč, na jednu osobu miestneho obyvateľstva pripadá pomoc na internáty v sume 1,73 Kč. Pán minister Hodža, teraz viete, prečo 32% naších detí je bezo škôl!

Keď delegáti nášho obyvateľstva prichádzajú do školského oddelenia s prosbou o školy a učiteľov, máte pre nich len jednu odpoveď: "Nieto peňazí". A za čie že peniaze staviate väznice a kasárne?

Súkromým a nikomu neprístupným pôsobišťom agrárnej strany je zemedelský referát. Tam žije a za štátne peniaze je vydržovaný skutočný aparát agrárnej strany a s tohoto stanoviska musíme naň pozerať. V širokých vrstvách obyvateľstva vznikla už dávno myšlienka, že zemedelský referát je koryto, z ktorého čerpajú členovia agrárnej strany. Z rozpočtu dovedáme sa o zariadení veľa zemedelských spolkov, o ktorých činnosti nikto nič nevie. Na príklad zemedelský spolok v Mukačeve, ktorý dostáva každoročne 500.000 Kč a dosiaľ sa ešte nemôže postaviť na vlastné nohy. Podobným spôsobom bolo zorganizované veľa rozličných spolkov, ktoré existujú len na papieri, a to preto, aby dostávaly štátné subvencie. A už krikľavou drzosťou, ktorou chce agrárna strana zakryť svoje stranícke výdaje, je fond na zemedelskú organizáciu v sume 250.000 Kč, alebo výdaje na chov dobytka.

Okrem nejakej tej pomoci zverolekárskej celý rozpočet ministerstva zemedelstva na Zakarpatskej Ukrajine je len opatrením teplých sinekúr pre agrárnych synkov a agitátorov. Pracujúci ľud Zakarpatskej Ukrajiny má doplatiť na tento aparát agrárnej strany zo svojich krvavých daní ešte 13,000.000 Kč. Na vydržovanie dvoch automobilov zemedelského referátu vydáva sa ročne 425.000 Kč, aby páni mohli kontrolovať vinné sklady v Berehove a Serednom.

A ako páni zo zemedelského referátu vedia hospodáriť, je zrejmé hoci z toho, že na štátnom statku vo Veľkej Bakte, napriek tomu, že bola prevedená drahá meliorácia, z tisícov hektárov majú už 4. rok viac než 100.000 Kč ročného schodku. Z čoho má platiť ťažké dane náš chudobný sedliak, ktorý má 2 alebo 3 ha pôdy, z čoho musí ešte vydržovať svoju rodinu, keď odborný a učení zemedelci na tisícoch hektároch bez štátnej pomoci a moderných strojov vykazujú státisícové schodky.

Podobne hospodári agrárny aparát i s veľkými štátnymi vinnými pivnicami v Berehove, ktoré vykazujú 100.000 Kč schodku.

Podobne tak, ako vo štátnom lesnom hospodárstve, tiež v zemedelskom referáte povstala atmosféra spojenej kliky, kde ruka ruku myje, takže keby bol pohnaný k odpovednosti jeden vinník, strhlo by to so sebou celý referát. Preto sú uzavrenou spoločnosťou, kde odpovedné miesta zaujímajú nekvalifikovaní ľudia.

Dôkazom, že občania Zakarpatskej Ukrajiny sú občanmi druhej triedy, z ktorých možno len drieť a nie je treba nič na ne vynakladať, je rozpočet ministerstva sociálnej pečlivosti.

Nehovorím o tom, že prehliadka invalidov u nás v Ukrajine, ktorá najviac utrpela válkou, konala sa tak, že polovičke invalidov neboly priznané žiadne práva, ale i tá podpora, ktorú dostávali invalidi dosiaľ, bola snížená o 100.000 Kč; za to nezabudli zaradiť na novú lekársku prehliadku viac peňazí, lebo pre rok 1927 bolo na to určené 200.000 Kč na miesto lanských 100.000 Kč.

Ale najkrikľavejšie pomery voči obyvateľstvu našej krajiny sú pri podpore nezamestnaných. Uvádzame štatistiku nezamestnaných za prvú polovicu roku 1926, z ktorej každý uvidí, ako vláda nedbá o našich nezamestnaných. Za mesiac január bolo vydané na podporách pre nezamestnaných v Československej republike 651.638 Kč, na Zakarpatskej Ukrajine 2852 Kč; za február bolo vydané v Československej republike 646.331 Kč, na Zakarpatskej Ukrajine 13.100 Kč; za marec v Československej republike 1,105.249 Kč, na Zakarpatskej Ukrajine 13.190 Kč; za apríl v Československej republike 906.665 Kč, na Zakarpatskej Ukrajine 15.108 Kč; za máj v Československej republike 1,236.315 Kč, na Zakarpatskej Ukrajine 7831 Kč; za jún v Československej republike 2,146.799 Kč, na Zakarpatskej Ukrajine 2208 Kč. Úhrnom bolo vydané na podporách pre nezamestnaných v Československej republike 6.692.999 Kč, na Zakarpatskej Ukrajine 54.290 Kč. Približne 0,8% všetkých podpôr.

Vidíme, že keď bolo treba platiť podporu, vtedy keď podpora v Československej republike sa značne zvýšila, u nás túto podporu priamo škrtli a neplatili skoro nič. Tážeme sa, snáď sa u nás v posledných mesiacoch nezamestnanosť zmenšila? Naopak zväčšila sa, ale úrad priamo škrtá podpory. A prečo má buržoázia platiť podporu občanom druhej triedy? Oni sú len k tomu, aby boli vykoristení a potom nech zdochnú hladom.

Ale ešte krásnejšie vypadá táto vec pre rok 1927. Miesto 450.000 Kč pre rok 1926, bolo teraz určené 260.000 Kč. Pre obyvateľstvo územia, ktoré trpí strašnou stálou nezamestnanosťou, bola určená len polovica podpory, ktorá sa vypláca v iných krajinách Československej republiky.

Krikľavým dôkazom režimu, ktorý len vykorisťuje a nič nevynakladá, je pomer českej buržoázie k Zakarpatskej Ukrajine. Na podporu súkromných družstevných obecných stavieb bolo vyplatené dosiaľ v Československej republike do roku 1927 4.694,408.391 Kč, a u nás skoro nič. Pre rok 1927 bolo určené k tomu účelu znova 267,280.000 Kč, a u nás na Zakarpatskej Ukrajine 205.000 Kč, t. j. 0,08%. Čo tam záleží buržoázii na našich strašných chalupách bez komínov, kde v malej izbičke bydlí 10 až 20 robotníkov alebo roľníkov. Naša administrácia myslí len na byty úradníkov, ale strašná bytová núdza širokých vrstiev pracujúceho ľudu nedotkne sa jej ani v najmenšom.

Druhým príkladom, ako dbá buržoázia o Zakarpatskú Ukrajinu, je fakt, že na náhradu škôd, spôsobených živelnými pohromami, z úhrnnej sumy pripadajúcej na Československú republiku pripadajú na našu krajinu len 2%. Ale i dieťa vie, že škody, ktoré u nás spôsobujú každoročné záplavy horských riek, sú tak veľké, že nemajú sebe rovných na území Československa.

Kdežto na samom Slovensku pomýšľa sa na stavbu 16 nových železníc, u nás na Zakarpatskej Ukrajine od pripojenia k Československej republike nebola vystavaná ani jediná železničná trať, a slávna železnica z Užhorodu do Mukačeva, s ktorou sa buržoásia mazlila ako baba so sliepkou, nielen že sa nestavia, ale nie je známe, či sa vôbec bude stavať. Päť rokov ju vymeriavali, vydali asi milión Kč, ale po železnici ani pamiatky.

Štátny pozemkový úrad je ešte väčším tajomstvom buržoáznej vlády a jej úradov. Vo vlastnom rozpočte nemáme nič viac okrem výdajov na úradníkov a úrady. Ani číslice príjmov štátneho pozemkového úradu Zakarpatskej Ukrajiny nemožno sa dozvedieť, nemožno zvedieť, v akom počte bola u nás reforma prevedená, číslice uvedené v rozpočte sú presne 4% z celoštátnej sumy, a preto tiež sú vedome nesprávné, lebo je každému známe, že u nás množstvo pôdy, určenej k pozemkovej reforme, je o veľa väčšie ako v iných krajinách Československa.

Dozvedáme sa, že je u nás asi 33 úradníkov, ktorí požierajú asi 500.000 Kč. Za to vo vysvetlivkách dostávame nejaké informácie o ďalšej činnosti tohoto úradu. Ohlasuje sa, že u nás i na Slovensku bude sa intenzívnejšie prevádzať reforma. Na Slovensku a u nás má byť podrobené reforme 40.000 ha pasienkov a má sa prideliť kolonistom 11.000 ha pôdy, má sa utvoriť 720 nových osád. Proti týmto novým kolonizačným podnikom ohlasujeme najrozhodnejší boj.

Kým v iných zemiach Československa, kde je všetkého všade polovica roľníkov, drobných zemedelcov - a majú v rukách 60% všetkej pôdy - u nás na Zakarpatskej Ukrajine sú ²/₃ chudobného roľníckeho obyvateľstva, ktoré má všetkého všade vo svojich rukách 40% všetkej pôdy.

Nepripustíme ďalšiu kolonizáciu našej krajiny. Keď je u nás tak strašný hlad po pôde, akého v strednom území Československa ani neznajú, je strašným výsmechom chudobného obyvateľstva táto kolonizácia Zakarpatskej Ukrajiny cudzími živly. Pokiaľ ide o pasienky, musí naša strana pečlive bdieť, aby sa táto pôda dostala do užívania našich chudobných sedliackych obcí a nestala sa novou zásobou darov pre agrárnych kortešov, alebo aby sa z nej neurobily zbytkové statky alebo sa nedostala do rúk špekulantov. To pre rok 1927!

A teraz niečo o minulej činnosti pozemkového úradu. Podnes nikto nevie, ako pozemkový úrad hospodáril. Úrad dobre zakrýva, komu sa dostalo prídelov z pôdy určenej k reforme. Akými cestami prevádzala sa kolonizácia našej zeme? Ako dostaly sa do rúk rozličných rodičov úradníkov a predajných politikov zbytkové statky? Všetky machinácie tohoto úradu, spáchané od doby, keby bol založený, musia byť odhalené. Musíme odhaliť pracujúcemu ľudu tie divné udalosti, ktoré sa dejú s pôdou určenou k parcelácii. Musíme dostať od úradu a vlastne od agrárnej strany účet, týkajúci sa národnej pôdy určenej ľudu.

U nás na Zakarpatskej Ukrajine sú tieto položky ešte horšie, lebo za nimi skrýva sa kolonizácia českých kolonistov, rozdávanie pôdy protekčným deťom zdarma alebo skoro zdarma. Keď chudobný roľníci museli platiť dvojnásobné peniaze za pôdu, českí kolonisti dostali ešte peniaze na budovy, a naším roľníkom rozkazovali platiť veľké peniaze a neposkytovali im žiadnych zákonom zaručených výpomocí a úľav, takže neboli v stave kúpiť si čo i len kúsok pôdy.

Keď podľa platných zákonov skoro polovica pôdy mala prejsť do rúk drobných zemedelcov, vidíme, že veľký pozemkový majetok bol veľmi ľahko poškodený, povstaly zbytkové statky a chudobný roľníci nedostali nič. Nech vyjdú na denné svetlo účty z pozemkovej reformy! Budeme odhaľovať všetky machinácie buržoázneho úradu a agrárnej strany s národnou pôdou. Budeme chrániť tie práva pracujúcich roľníkov, ktoré im poskytujú zákony o agrárnej reforme terajšieho buržoázneho štátu a budeme ich organizovať k boju o zabranie všetkej pôdy nepracujúcich tried bez akéhokoľvek výkupu.

Domnievate sa, že pracujúci roľníci nevedia, že to, čím sa pyšníte, je len stotinou toho, čo patrí ľudu podľa vašich buržoáznych zákonov. Domnievate sa, že keď pridelíte pôdu jednému svojmu pätolízačovi, že tým oklamete ľud a že nebude chcieť pozemkovej reformy? Nie, to sa vám nepodarí. Len my, komunistická strana, povedieme zemedelcov agrárnej reformy, v ktorej zmiznú i vaše pozemkové úrady i vaši veľkí agrárni magnáti a zbytkové statky zároveň s vami.

Vedúcou myšlienkou, ktorou sa riadila buržoázia československá pri sostavovaní rozpočtu Zakarpatskej Ukrajiny pre rok 1827, je lúpežné a bezohľadné vykorisťovanie našej krajiny. To prevádza všetkými spôsoby. Toto jednanie vyvoláva živelný odpor všetkého obyvateľstva. Buržoázia marí tvrdou rukou odpor obyvateľstva a bezohľadne prevádza svoju politiku. Zo všetkých častí nášho rozpočtu zrejme vyplýva toto usilovanie buržoázie a ich úradov, aby na Zakarpatskej Ukrajine boly vytvorené pomery vhodné ku takému vykorisťovaniu. Obrovský aparát četníkov, policistov a úradníkov bol uvalený na bedrá obyvateľstva. Buržoázia nevynakladá skoro nič na kultúrne potreby obyvateľstva a len vyváža všetko bez rozdielu, ako by cítila, že jej panovanie je dočasné.

Nečiní žiadnych výdajov ku povzneseniu hospodárstva našej strany. Usiluje kúpiť pre seba vodcov predajnej inteligencie a pracujúcemu ľudu nechce dať ani tie odpadky, ktoré majú pracujúci ľudia v iných krajinách Československa. Celý aparát je sriadený len k tomu, aby dopomáhal buržoázii v jej strašnom útisku. Obyvateľstvu nedávajú sa žiadne práva, neuznávajú sa žiadne zákony a diktátorsky sa nad nimi vládne. Vytvorila sa panujúca byrokratická, dobre situovaná kasta na jednej strane, a na druhej strane biedne, neľudsky vykorisťované massy pracujúcich.

Zo Zakarpatskej Ukrajiny učinila česká buržoázia bezkonkurenčný trh pre svoju výrobu, a to s cenami značne vyššími ako vo strede republiky.

Kolonizácia, odnárodňovanie, vháňanie širokých vrstiev obyvateľstva v temno analfabetizmu, to všetko je znamením poriadku, ktorý v kultúrnom svete nazývame koloniálnym režímom. Zakarpatská Ukrajina je kolóniou mladého československého imperializmu. Ale koloniálny režim pôsobí rozhodný odpor utiskovaného obyvateľstva. Buržoázia kupuje predajné domáce živly a domnieva sa, že týmto spôsobom odvráti obyvateľstvo od boja proti tomuto režimu.

Česká buržoázia "oslobodila" svojho mladšieho slovanského brata a uzavrela ho do väzenia nesnesiteľného koloniálneho útisku. Hádže do sveta nepravdivé zprávy o povznášaní kultúry a nášmu ľudu stavia len väzenia. Avšak živelný odpor obyvateľstva veľmi rýchle premení sa vo vedomý a účelný boj obyvateľstva proti tým koloniálnym ustiskovateľom a pod vedením komunistickej strany ide skoro všetko obyvateľstvo do boja za oslobodenie. Nepomôžu vám buržuovia a strany predajných ľudí, za ktorých sa chcete schovať; ľud vie, že len v tesnom spojení s proletariátom celého Československa a pod vedením revolučnej prednej stráže proletariátu komunistickej strany bude môcť zvíťaziť a navždy sa oslobodiť z drápov tohoto národného a sociálneho útisku! Pánovia! Aké hospodárstvo sa prevádza s lesmi na Zakarpatskej Ukrajine? Štát dostáva ohromné milióny za lesy na Zakarpatskej Ukrajine a potom sa tu povedá, že doplácajú na Zakarpatskú Ukrajinu. Snáď niečo i doplácajú preto, že nevedia dobre hospodáriť s lesmi. Ale viem, že za maďarskej vlády maďarský štát mal každého roku 1¹/₂ až 2 mil. čistého zisku.

A aké sú príjmy z lesov, aké z polnín a z pasienkov, z lúk? Berie sa ešte viac než sa má brať. Mám tu dopis, prečítam vám, ako drú toho nášho podkarpatského Rusína: "Ředitelství státních lesů a statků v Rachově. Vaší žádosti že dne 25. dubna 1925 vyhoví podepsané ředitelství jen v tom případě, když ochotným budete platiti roční nájemné nikoli jako dříve 16,70, ale v obnose 400 Kč ročně." (Výkřiky sen. Bodnara.)

Prosím pána ministra zemedelstva, aby prikázal riaditeľstvu štátnych lesov v Rachove, aby nerobilo také hlúposti s ľudom a žiadam, aby bola kontrola nado všetkými úrady na Zakarpatskej Ukrajine.

Pánovia, vy neviete, čo sa deje na Zakarpatskej Ukrajine, lebo nevideli ste Zakarpatskú Ukrajinu leda z rýchlika. Pánovia, prejdite sa po Verchovine, po dedinách a tam uvidíte, ako tento ľud žije, v akých palácoch. Také nenajdú sa ani v Prahe. (Sen. Bodnar [malorusky]: Tí, čo tam boli, videli toto šťastie na Zakarpatskej Ukrajine!) Neotáľajte, pánovia, uvidíte, ako tento ľud žije, čo jie, akú prácu má a či môže tieto vysoké dane platiť. Ak bojíte sa, pôjdem s vami, zaručím sa za váš život, že sa vám nič nestane a ukážem vám všetko. (Sen. Bodnar [malorusky]: Oni to vedia bez teba!)

Pánovia, počul som, ako sami vaši členovia agrárnej strany povedali, že keby nebolo komunistickej strany, sami by museli utvoriť nejakú takú stranu, ktorá by mohla bojovať proti tým nespravodlivostiam a proti tomu teroru. Pánovia, rozpíšte voľby a uvidíte, ako mnoho hlasov dostanete. Nedostanete ani jeden hlas!

Pánovia, čakal som na Václavskom námestí na tramvaj č. 7, tam som počul, ako si dvaja páni povedali, že tí špatní Česi, ktorí sú na Zakarpatskej Ukrajine, urobili hanbu všetkým poriadnym Čechom. Sedmička prišla a odišiel som a myslel som si: "Pravdu povedali títo dvaja páni, lebo českí úradníci na Zakarpatskej Ukrajine robia to, čo sami chcú". Títo úradníci nechcú uznávať žiadnych zákonov a sú medzi nimi i takí, ktorí zákonom nerozumejú, lebo nemajú školského vzdelania. (Sen. Bodnar [malorusky]: Tí, čo rozumejú zákonom, sú držaní tu, a čo nerozumejú, idú na Zakarpatskú Ukrajinu!)

Slávny senát! Takto zamýšľate pomáhať robotníkom a drobným roľníkom? Hlboko sa mýlite, pánovia! (Potlesk.)

Místopředseda Donát: Pán sen. Dúrčanský.

Sen. Dúrčanský: Slávny senát! Na prvý pohľad, keď človek pozre v našom štáte, musí dojem spraviť na človeka tak, ako v živote človek zkúsi, keď vidí firmu napísanú, vie, kto tam býva. Tak na pr. poviem pri tejto vážnej debate, ako je naša debata rozpočtová, že ten nápis proti rečníckej tribúne je milý a krásny, že si ho musí každý zamilovať, lebo stojí tam, že pravda víťazí. To je krásny nápis a musí si ho zamilovať každý vedomý, poriadny a statočný človek. Ale bohužiaľ, slávny senát, tu musím povedať to tak, že keď sa v demokratickom štáte volá po pravde a spravodlivosti, je to akýmsi príznakom takej vnútornej choroby v štátnom organizme. A tu je povinnosťou tých, ktorý sú zodpovední za tento štát a za vnútorný stav tohoto štátu, presvedčiť sa o príčinách a prehmatoch týchže a zjednať čím prv potrebnú nápravu.

Slávny senát! Slovenský národ bezmála už od vzniku našej Československej republiky dovoláva sa národných svojich práv, ale vždy hlas jeho padnul na hluché uši predošlých vládnych činiteľov. A preto si držím za povinnosť poukázať na mnohé prehmaty, ktorých sa dopustili predošlí vladári na národe slovenskom bez rozdielu stavu. Myslím, ba aj pevne dúfam, že terajšia vláda sa bude usilovať odčiniť tie krivdy, ktoré socialistický parlament a parlamentárny režím zapríčinil, hlavne však na národe slovenskom.

Slávny senát! Práve pri tejto tak vážnej debate, ako je debata rozpočtová, chcem poukázať na tie krivdy, ktoré páni socialisti ľudu zapríčinili. Lebo vedomý som si tej veľkej a dôležitej zodpovednosti tých, ktorí tento štátny rozpočet odhlasujú. Lebo štátny rozpočet nie je len púhe sostavenie číslic, ale kto týmto čísliciam rozumie a kto vie z nich vyčítať všetko, ten pozná, že štátny rozpočet je zrcadlom, v ktorom sa vyobrazujú všetky nielen finančné, ale aj hospodárske, sociálne-kultúrné pomery celého štátu a jeho obyvateľstva. Ovšem schválenie štátneho rozpočtu nie je vlastne zákonodarnou činnosťou, lebo rozpočet a finančný zákon je len zákonom, ako sa to hovorí, formálnym a práve preto schválenie rozpočtu je veľmi dôležitým právom sboru zákonodarného, poneváč práve pri tom daná je príležitosť zasahovať do exekutívy a zúčastňovať sa takto moci vládnej.

Slávny senát! Keď vláda má moc dane vyrubovať a od občanov tie exekvovať, nech dá občanom aj práva, ktoré im patria. A tu musím sa zmieniť, že u nás sa dane vyrubujú, na občanoch exekvujú a občania práva nemajú, jedine povinnosti. Tu myslím, že nebude od veci, keď poukážem, aká krivda sa robí majiteľom domov, že štát od nich povinnosti žiada, ale ich súkromné právo vlastníctva nechráni a jednoducho ich ničí.

Slávny senát! Všetky dosavádné zákony, riešiace poválečné pomery bytové, stretly sa s neúspechom a nezdarom, a to preto, že riešili ste bytovú krízu politicky a podľa demagogických hesiel staronájomníkov, neprirodzene a jednostranne na nemožnú predválečnú výšku árendátorov v starých domoch, a tak zbavili ste majiteľa domu všetkých jeho práv. Vynesené boly zákony tak, že majiteľ domu nemôže vypovedať nesolídneho árendátora, nesmie zvýšiť árendu podľa drahotných pomerov, ba ani sám do svojho vlastného domu sa nesmie nasťahovať. Je on len ako majiteľ domu zapísaný v pozemkovej knihe, aby platil daň, ale práva nemá, jedine teda len povinnosti. Týmito neprirodzenými zákony je otrasená dôvera v pravej bezpečnosti vlastníctva, ubitý stavebný ruch a umlčaná súkromná podnikavosť, táto jedine správna a po tisíc rokov osvedčená práca hospodárskeho a morálneho pokroku.

Pokusný stavebný ruch náš štát stál 4.700,000.000 korún, a tak sú na viac rokov zaťažení poplatníci nášho štátu niekoľko stomilionami ročne a účelu svojho predsa nedosiahol, čoho dôkazom je položka v rozpočte ministerstva soc. pečlivosti, kap. XVII, odst. 3., kde sa nachádza 267,280.000 Kč na stavebnú a bytovú pečlivosť. A myslím, že sa nemýlim, keď tvrdím to, že z tohoto tak veľkého obnosu sa nedostalo pre podporu stavebného ruchu na Slovensku toľko, koľko patrí, ale len veľmi malicherná čiastka. Tu poznamenám to, že zo 4.700,000.000 Kč, ktoré sa venovaly na stavebný ruch, bolo špeciálne pre Slovensko dané len 411 mil. Kč, tedy ani polovica toho, čo by nám patrilo z tohoto obnosu na Slovensko. Takýmto spôsobom Slovensko nebude napredovať v Československej republike a pomery sa nezkonsolidujú. Tiež smiešne je aj to, že tohoto roku na stavebný ruch v Podkarpatskej Rusi, kde tento by mal najväčšieho účelu, bolo preliminované len 205.000 Kč.

Ja som úplne presvedčený, že štátny rozpočet a daň platiaci občania ďalšie zaťaženie na tento cieľ nesnesú, ani platiť nebudú, lebo miesto činžákov a domov s viac bytmi a pomerne s ľavným stavebným nákladom stavaly sa na štátne útraty drahé letohrádky pre osoby, ktoré zväčša domov nepotrebovali nutne, kdežto opravdu chudobným a daň platiacim občanom pomožené nebolo a podľa doterajšieho systému ani pomožené nebude. Pre stá a tisíce chudobných a špatne bývajúcich ľudi musí byť zavedený súkromný stavebný ruch a ten môže byť len vtedy, ak bude právne a hmotne zabezpečený výsledok práce a podnikavosti. Lebo nemožno si predstaviť, že by opatrný podnikateľ za takýchto pomerov reskiroval kapitál na novostavbu, keď v podniku predválečnom bude stále hmotne poškodzovaný a o svoj krvopotný majetok okrádaný. Pri nerovnosti prenájomnej nebude bytová kríza nikdy odstránená a stroskotajú všetky pokusy, ktoré by túto neblahú krízu chcely riešiť ináč, jedine s priblížením sa nájomneho v starých stavbách k nájomnému v novostavbách, čo je celkom spravodlivá požiadavka, ktorá zaručuje súkromné právo vlastníctva. Ak sú všetky životné a priemyselné potreby aj 8krát tak drahé ako pred válkou a ak obnášal náklad na byt pred válkou asi ¹/₅ rozpočtu primeranej domácnosti, priblíži sa neúprosne týmto číslom nájomné i v budúcnosti. To je zákon prirodzený, ktorý si prez všetky prekážky svoju cestu nájde a všetky nespravodlivosti potrie. Majitelia domov, ktorí domy budovali alebo tým, že domy kupovali, budovať pomáhali naše pekné mestá a získali si to svojou úmornou sporivou a usilovnou prácou a odrieknutím sa všelijakých radovánok, lumpáctva a zábav, ale len takto, zaprením seba samého si to mohli zadovážiť, sú dnes pozbavení všetkých práv dotyčne svojho vlastného majetku, ba ani do svojho vlastného domu sa nasťahovať nesmú, lebo zákon háji nájomníka a nie majiteľa. Toto nie je zákon, ale irónia zákona. (Místopředseda dr Krečméry převzal předsednictví.)

Zákon na ochranu nájomníkov mal byť na krátky čas, provizórne v dobe válečnej, a nemá žiadneho oprávnenia v dobe dnešnej, keď hospodárske, výrobkové a valutárné pomery v tomto štáte sú už celkom stabilizované, za čo nech je Bohu vďaka, že sa to už dnes všeobecne uznáva, a preto zákon tento mal byť už dávno odstránený. Len, Bohu žiaľ, predošlé vládne kruhy nemaly k tomu dostatočnej sily a odvahy, aby ten nespravodlivý zákon odstránily. Takto sú majitelia domov a domkov práv svojich ešte stále zbavení a o výsledok svojho dlhoročného pričinenia a svojej práce ožobráčení a preto v mene týchto žiadam slávnu vládu a slávny senát, aby ten nespravodlivý zákon bol čím skôr zrušený a nikdy viac obnovený; ďalej žiadam, aby bola vrátená dôvera a právna bezpečnosť vlastníctva a dôvera v poctivá prácu, lebo bez tejto dôvery nečakajte ozdravenie neblahých pomerov bytových. Vráťte majiteľom domov vlastnícke právo a dispozičné právo ich majetku, a to právo nezkrátené a neoklieštené, a to také, aké je už dnes v obchode, v priemysle, živnosti, roľníctve a mimo majetku domového vo všetkých hospodárskych odboroch nášho štátu. A preto slávna vláda nech neobnovuje zákon na ochranu nájomníkov, ale nech ponechá otázku bytovú zákonu poptávky a nabídky, lebo neosvedčilo sa štátne hospodárstvo ani s múkou, ani s liehom, ani s masťou a neosvedčí sa ani s bytmi. V tom páde, ak by sa slávna vláda neodhodlala k úplnému riešeniu zákona na ochranu nájomníkov, odporúčal by som, aby minimálnym požiadavkám majiteľov domov bolo vyhovené, totiž aby ministerským nariadením bola uskutečnená mimoriadna úprava nájomných smlúv od 1. januára 1927.

A tu, vážení pánovia, môžem poslúžiť s rezolúciami z viacej miest. Mám rezolúciu z Prahy, mám rezolúciu z Brna, mám rezolúciu z Bratislavy, mám rezolúciu zo Žiliny, mám rezolúciu z Vrútok a Mikuláša, kde som požiadaný, aby som túto ironiu zákona odôvodnil, že nie je spravodlivé, že každý okráda majiteľa domu o jeho práva. Jestliby proti tomu niekto niečo mal, tu má rezolúcie, (ukazuje) nech si ich prečíta, čo sa v nich žiada, čítať ich nebudem, považujem to, že by to zabralo mnoho času.

Vážení pánovia, slávny senát! Druhou bolestnou otázkou je otázka priemyselná a industriálna, lebo táto úzko súvisí so sociálnym postavením nášho robotníctva. Známa priemyslená kríza o mnoho úžasnejšie ničí robotníctvo na Slovensku ako v Čechách a na Morave. Ako už bolo včera spomenuté, spomínam i dnes, že vysoké železničné sadzby, vzniklé následkom nejednotnej tarifnej politiky, veľmi neblaho vplývajú na vývin a konkurenčnú schopnosť priemyselných podnikov na Slovensku, takže jedon za druhým len živorí, ale už ani živoriť nemôže a zaniká, čo nie je nóvum, lebo som to už viackrát s tohoto miesta senátu prízvukoval, príčinou čoho je, že na Slovensku v poslednej dobe osudne rastie nezamestnanosť a rapídne šíri sa vysťahovalectvo, ba, musím povedať, že i bolševizmus, lebo, prosím vás, hlad nezná špásu, od žalúdku ide zdravie i spokojnosť, a to je to, keď pozbavíte robotníka slovenského jeho existencie, nečudujme sa, že on sa nemodlí k pánu Bohu a ide k boľševikom alebo zabíja, lebo nemá čo jesť. Povedomý Slovák nemôže utajiť slzy nad neblahým osudom svojich bratov, ktorí aby ukojili hlad svojich milých skyvou chleba, musia opúšťať svoj rodný kraj, podniknúť dobrodružné cesty za ďaleké more, vystaviť sa neistej budúcnosti, alebo aby sa na ubohej Slovači vypomstila ironia osudu v plnej miere, nútení sú vyhľadávať blahosklonných chlebodarcov u tých, ktorých im nový štát predstavuje za odvekých vrahov a utlačovateľov.

Vážení pánovia, tu musíme sa zamyslieť nad tým, že koho sme im ukazovali za utlačovateľov, dnes Slovák musí prosiť od tých o skyvu chleba. Pánovia, rozmýšľajte!