Místopředseda Böhr: Dalším řečníkem je pan sen. dr Törköly. Dávám mu slovo.
Sen. dr Törköly (maďarsky): Veľavážený senát! Maďarstvo, jehož značnú časť mám česť zastupovať, nemôže prijať návrh administratívnej reformy preto, lebo návrh tento zabraňuje revizii trianonskej mierovej smluvy.
Maďarská národná strana nikdy nikoho nenechala v pochybnosti o tom, že jej hlavnou snahou je, aby úradnú vôľu československú primala miernymi a legálnymi prostriedky ku revizii trianonského mieru. A preto po prezidentskej voľbe predložila verejne otázku prezidentovi republiky, aby v tomto smere urobil už iniciatívné kroky. Teraz však zabývame sa touto otázkou pred zákonodarstvom jakožto odôvodnením nášho stanoviska voči reforme administrativy.
Chcem tu predovšetkým pribiť jeden fakt a ten je, že snaha, ktorá smeruje ku revizii mierovej smluvy trianonskej, nie je protištátnou.
Veď i pán senátor Klofáč, podpredseda senátu pojednával už tu o tejto otázke a predstavil ju ako legálnu eventualitu. Môže-li byť tedy nastanie revizie legálnou eventualitou, na čo možno ba i treba počítať, vtedy snaha, ktorá privodenie tejto legálnej eventuality si praje, napomáha ba urýchluje, - nemôže byť protištátnou.
Maďarská národná strana dobre vie, čo je povinnosťou štátnych občanov maďarskej národnosti. A tiež otvorene prejavuje, že Maďar musí v tomto štáte plniť všetky povinnosti štátneho občana a to dotiaľ, dokiaľ ho úradná, vôľa československá neprepustí zo sväzku štátu. Je prirodzené, že národné cítenie je to, od čoho Maďarstvo nikdy neupustí a čo od neho ani štát žiadať nemôže. Veď toto cítenie je to, čo cez stáročia nepripúšťalo, aby z Čecha stal sa Nemec a z Nemca Čech a čo Maďara vzdor každému násiliu a úskoku zachová naveky Maďarom.
Veľavážený senát! Ja však od zistenia fakta, že snaha Maďarstva po revízii mieru, a to výlučne cestou miernou, nie je protištátnou, - idem ešte ďalej. Tvrdím, že revízia mieru je priamo záujmom Československej republiky.
Dovolávam sa tu v prvom rade názorov niektorých štátníkov, ktorí vyznávali a vyznávajú, že pripojenie Maďarov k republike je protidemokratickým, nespravodlivým a pre republiku nebezpečným! A štátnici títo majú naprostú pravdu. Oni vedia, že o pripojenie Maďarov k Československej republike nebolo žiadané preto, lebo bolo treba republike alimentárneho územia, ani preto, lebo chceli ujarmiť niekoľko Maďarov, ale preto, lebo všetky železničné trati vedú do Budapešti, bolo tedy treba tieto trati zachytiť, lebo tieto spojujú s Prahou územia slovenskými obyvateli obývané dotiaľ, dokiaľ nebudú vystavené potrebné transverzálky.
Pádnosť tohoto názoru lzä snadno dokázať. Úvodná časť ústavnej listiny proklamuje heslo sebaurčenia a tedy vládnu tie nad ľudom proti právu sebaurčovaciemu je nedemokratické. Avšak nespravedlnosťou je, aby ľud maďarský, ktorý je od svojích maďarských pokrevencov len nadiktovanými hranicami oddelený a jehož národné cítenie, jazyk a kultúra sú výlučne maďarské, prežíval pod cudzím imperiumom svoj národný a ľudský život. Avšak pre republiku je nebezpečný fakt, že na jej hraniciach je v uzavrenej mase Maďarstvo, ktorého si vyžaduje nazpäť pokrevné Maďarstvo súsedného štátu na krýdlach národného cítenia, spoločných utrpení, spoločnej kultúry a spoločného jazyka. Darmo by chcela vládna moc zavierať oči, predsa by musela vidieť fakt, že duše nedemobilizovaly a ani zajtra nedemobilizujú Národ môže snášať biedu a môže sa vžiť do akéhokoľvek strádania, avšak nikdy sa nemôže vzdať svojej dôstojnosti, svojho národného citu a česti, leda že by chcel spáchať sebevraždu. Nemôže byť záujmom republiky, aby táto večná nespokojnosť, ktorá mocne hatí vytvorenie pravého dobrého súsedského pomeru a a konsolidácie života štátneho, zabraňovala tomu veľmi žiaducnému hospodárskemu uzdraveniu, tomu navzájomnému porozumeniu národov, utvoreniu ľudského pokroku a solidarity! Maďarský národ vie, čo znamená požehnanie mieru, ale vie i to, čo znamená preň národná smrť. Prvého sa domahá, druhému však chce každým spôsobom zabrániť. Myslím, že kto otvorene hovorí o týchto otázkach a hľadá pokojné riešenie, nečiní proti záujmom a proti existencii republiky. Veď konečne i veľavýznamní československí štátnici posudzujú tunajšie jestvovanie Maďarov nutným len do vybudovania transverzálnych tratí, ale len dotiaľ; pokladajú to za nutné zlo, ktorého treba sa čo najskôr zbaviť dosažením zmieneného cieľa. A konečne prívrženci tejto myšlienky môžu sa odvolávať na najväčšiu auktoritu štátu na pána prezidenta Tomáša G. Masaryka, ktorý vo svojom diele zrejme uvádza, že keď nastane určitý stav ukľudnenia a konsolidácie, bude môcť byť reč o revízii, ktorá bude brať v úvahu hľadiská zásad etnografických, hospodárskych, sebaurčovacích a národnostných. Avšak nielen názory niekoľko československých štátníkov dokazujú nutnosť revízie mieru. Precítenie nutnosti revízie je rozšírené na celom vzdelanom svete. Všetci víťazovia, vehlasní štátníci a publicisti veľkej dohody sú ňou predchnutí.
Francúzsky minister zahraničia Briand riekol v komore, že trianonský mier nie je dielom dokonalým, lebo naráža na reality. Stanovenie hraníc Maďarska krivdí určitým záujmom a preto bude treba nápravy.
Prezident Spojených štátov Collidge v jednej svojej reči v Cambridge vravil takto: ťSvet pokusil sa s válkou a násilím a doznal obrovskú porážku. Jedinou nádejou na úspech je revízia mieru zakladajúca sa na pravde.Ť
Anglický minister zahraničia Chamberlain prehlásil v Birminghame, že nutnosť modifikácie mierových smlúv je vo vývoji, lebo po dobu 6 rokov po pod písaní mierových smlúv nepanuje v Europe mier, ale strach pred válkou.Ť
Bývalý italský ministerský predseda Francesco Nitti píše: ťPolitika mierových smlúv je v naprostom rozklade, lebo proti nej mluví skutočnosť. S kľudom môžeme povedať, že čas ju odbúral prv, než by na to bol ktokoľvek počítal. Proces rozkladu pokročil už tak ďaleko, že nelzä už zatajovať to, čo sa včera dalo ešte zakrývať.Ť Charles Tisseyre hovorí: ťRevizia mierov ešte nie je tu, avšak je už na ceste. Pre jedno však už doba dozrála: dať Maďarsku to, o čo prosilo, myslím len zo soukromnosti, v mierových pojednávaniach. Lebo dnes už treba prijať faktá a žiadať, ba požadovať uskutočnenie možností. Prvým je úprava hraníc, aby zkomolený štát mohol si zaistiť minimum nutné k jeho živobytiu.Ť Carlo Antonio Ferrário vo svojom diele ťItalia e UngheriaŤ píše: Určitá úprava hraníc Maďarska bola by v prospech nielen Maďarska, ale tiež štátov súsedných a tiež v prospech všeobecného mieru. Mier, ku ktorému došlo len uspokojením koristichtivých národov, k víťazom sa pripojivších, nemôže zaistiť mier trvalý, ba naopak môže mať za následok len nebezpečný irredentizmus.Ť
Veľmi zaujímavým je prejav známeho Fritjofa Nansena, ktorý medzi iným vraví toto: ťTí, čo hovoria, že o zmene nových mierových smlúv nemôže byť ani reči a že tieto sú normami prevečné doby, ichž ustanovenia v paragrafoch týchto smlúv pojaté zostanú naveky v platnosti, tí neznajú alebo nechcú poznať dosavádny priebeh historie. Tí, čo takto smýšľajú, chcú-li logicky hovoriť, môžu povedať nanajvýš to, že oni nikdy nesvolia ku zmene týchto mierových smlúv v ceste mieru. Bola by to srozumiteľná a jasná reč. Historia človečenstva však dokazuje, že stanú-li sa určité, hoci medzinárodnými smluvami zaistené pomery neudržateľnými, vtedy okolnosť táto povedie prv alebo neskôr vždy k válke, jestliže zúčastnené mocnosti nenajdú možnosť pokojného riešenia diferencií.Ť
Dovolávať by som sa mohol ešte terajšieho anglického ministerského predsedu Baldvina a bývalých ministerských predsedov MacDonalda a Asquitha, ďalej bývalých anglických ministrov Hendersona a Snowdena, členov vyššej anglickej snemovne lorda Seydenhama a lorda Newtona. Francúza Alfréda Fabre-Lucera, ktorý bol členom reparačnej komisie. Alcida Ebraya, vehlasného Anatola France, Itala Ambrosia Mário, amerického poslanca Viktora Bergera, ktorý vo snemovni poslancov podal návrh ku iniciative revízie, a konečne lorda Rothermera, Jules Romaina a Vandervelda.
Avšak citáty svoje končím konečnou staťou memoárov Wilsonových, ktorý vraví: ťChovanie sa ľudstva v ničom nezmenilo sa od doby mierových smlúv. Určitý národ môže požadovať celú trpkosť tejto smluvy a prevedenie nespravedlností v určitých jej ustanoveniach až do poslednej litery. Je niekoľko národov, ktoré túto cestu sledujú a ktoré, nebudú-li v tejto ceste zastavené, povedú k novej hroznej válke. Alebo niektorý národ osvojí si prozretelné vybudovacie stanoviská a smeruje takto k mieru. Zatým žiaľbohu ani jeden národ nečiní tak celým srdcom.Ť
Veľavážený senát! My si prajeme, aby si tieto prozreteľné vybudovacie hľadiská osvojila československá úradná vôla a našou hlavnou snahou je, aby sa táto československá úradná vôla zrodila v ceste naprostého mieru. Naša práca je po každej stránke prácou legálnou, akoľvek by chceli naši neprátelia tvrdiť opačné.
Každý prostriedok, ktorého používame vo snahe za reviziu, je prostriedkom miernym. K dobrodružstvám sviesť sa nedáme. My nebrojíme proti existencii štátu, my chceme slúžiť pokojnému dorozumeniu. Vieme, že víťazné opojene bude raz vystriedané schopnosťou k striezlivému uvažovaniu. Dotiaľ však, kým neuderí hodina rozumu a spravodlivosti, presne plníme naše štátno-občianske povinnosti.
Veľavážený senát! Tieto naše snahy sú hatené zjavnými i tajenými asimilačný mi snahami v prospech národného štátu! I tento návrh na reformu nie je ničím iným, než mocným prostriedkom asimilácie. Je tedy prirodzené, že Maďari ho nemôžu odhlasovať. Avšak nielen z tohoto dôvodu neodhlasuje maďarská národná strana tento návrh. Má k tomu ešte dôvody iné.
Ustanovenia ústavného zákona predpisujú, aby vynesené bolo niekoľko špeciálnych zákonov, avšak koncom siedmeho roku lzä konštatovať fakt, že exekutívna moc nepokladala za nutné pojať medzi zákonodarné práce tie zákony ústavou predpísané, nepokládala za nutné, aby zákony tie do dnešného dňa boly v život uvedené. Tak ešte dnes nie je tu zákon o úprave trestnoprávnej zodpovednosti prezidenta republiky, nie je tu zákon o právnej zodpovednosti ministrov, ešte i dnes schádza zákon o úprave oboru pôsobnosti ministerstiev. Avšak chýbajú ešte i zákony, ktorými sa stanoví ručenie štátu pre prípad bezzákonného vykonávania verejnej moci. Chýba zákon o súdnej organizácii, zvláštny zákon o služebných predpisoch sudcov, zákon o úprave sudcovskej neodvislosti a sudcovskej zodpovednosti. Chýba zákon o práve shromažďovacom a spolčovacom. Chýba zákon, ktorým sa odnárodňovací čin kvalifikuje za delikt. Nuž a veď tieto zákony prikazuje ústava, ústava ukladá, aby zákony tieto boly vynesené, lebo všetky tieto zákony sú kautelami verejných slobôd. Ich nedostatok činí možným, že zákonodarná, exekutívna a sudcovská moc nie sú v žiaducnej rovnováhe, že exekutívna a vládna moc je vo veľkej prevahe a snaží sa dobyť neobmedzeného vladárstva, obchádzajúc naprosto moc zákonodárnú a činiac moc sudcovskú takmer bezvýznamnou. Takto konštatovaná diagnoza môže sa dovolávať faktov, ktoré dokáže samým ústavným zákonom a sbierkou zákonov československého zákonodarstva. Nelzä totižto popierať fakt, že vládna a exekutívna moc negligovala v ohľade zaistenia verejných slobôd po dobu 7 rokov príkaz ústavy, avšak ani moc zákonodarná nekonala svoju povinnosť, keď tieto zákony nevyniesla, tak že v celom štátnom režime grasíroval a triumfoval vlastne kejkliarsky manéver, lebo bolo snažené vyvolať zdanie, že každý dôležitý faktor štátu chce zabezpečiť vládu práva, kdežto skoro každý tento faktor vo skutočnosti snažil sa vybudovať večný hrobitov pre vládu práva, na ktorom treba pochovať vôlu ľudu bez akejkoľvek nadeje na vzkriesenie. Pod maskou demokracie zaviedli takto v republike samovládu, ktorá ešte i dnes bezuzdne panuje.
Avšak k tomu negativu, že vo sbierke zákonov Československej republiky ešte ani dnes nie sú tie ústavou uložené zákony, pridružujú sa zákonné diela, ktoré vzhľadom na občianské práva a slobody sú povahy olupovania o právo. Avšak pridružuje sa k tomu tiež zrejmá tendencia, ktorá chce nastoliť tyranskú nadvládu exekutívnej moci. Ústava zreteľne nariaďuje, aby osobná sloboda bola zaistená, a predsa zákon o daňovej reforme učinil ju korisťou berného exekútora. Zákon čís. 293/1920, vynesený na rozkaz ústavy, pripúšťa prehliadku telesnú, prehliadku domovú a predbežné zatknutie len na základe sudcovského usnesenía. Sudca v Československej republike má len určité zdanie alebo kvantitu neodvislosti; berný exekútor však je úradníkom naprosto závislým, ktorý postráda intelegencie a učenosti osôb vykonávajúcich povolanie sudcovské, a predsa tento duševný slaboch osudu otrockého nakladá s osobnou slobodou poplatníkovou tak, ako sa mu práve chce alebo ako mu rozkážu. A teraz tu máme administratívnu reformu. Tiež v nej je zase neúprosný útok proti osobnej slobode. Rukám kvalifikovaného a nekvalifikovaného, avšak v každom páde od správcu ústrednej moci naprosto závislého administrativného úradníka sveria osobnú slobodu, aby túto mohol so známymi zbraňami administratívneho zneužívania ohýbať dotiaľ, kým sa človek nezdeformuje v poníženého otroka exekutívnej moci národného štátu. Ba čo viac, týmto administratívnym úradníkom, tým poslušným nástrojom vládnej moci udeľuje sa právo stanoviť a určovať trestné činy, odhodiac ten základný zákon každého štátu, že trestným činom je len to, čo trestný zákon alebo zákony jeho doplňujúce za trestný čin deklarujú. V takomto hustom a slobodu udusujúcom ovzduší nelzä vôbec hovoriť o tom, či je tento predložený návrh zákona správny a prijateľný. I keby už boly vo sbierke zákonov tie zákony, ichž vynesenie ústava už dávno prikázala, a i keby sa vo skutočnom živote už uplatňovaly, i vtedy by sa muselo veľmi uvažovať o otázke, zda prv, než by sa vzala na pretras reforma administratívy, nebolo by nutné vyčistiť vopred toto ovzdušie od nákazy, ktoré tie slobody udusujú. Nuž a či vtedy, keď sa ani príkazy ústavy nedodržujú a verejné slobody ponechávajú sa bez zákonitej ochrany len preto, aby mohly byť pohodlne, násilím alebo úskokom popravené, nemá byť v prvom rade vznesená proti návrhu administratívnej reformy námietka pre nedodržovanie poradia?
Ráčte najprv vyniesť zákon o ministerstvách, ráčte najprv utvoriť nový zákon o správnom sude, ktorý by zaistil tomuto súdu reformátorský obor pôsobnosti, ráčte uviesť v život zákon o sudcovskej organizácii, o služobných pomeroch, neodvislosti a zodpovednosti sudcov, ráčte vyniesť zákon o štátnom ručení za škody spôsobené bezzákonným prevádzaním verejnej moci, ráčte utvoriť pragmatiku, krorá by zaistila politickú a hmotnú nezávislosť administrativným úradníkom, ráčte vyniesť zákon o kvalifikácii verejných úradníkov. Ráčte vyniesť zákon dľa ktorého bude každý občan oprávnený, pokiaľ štátni úradníci a zamestnanci porušia voči nemu zákony alebo zákonité nariadenia a tým zaútočia na jeho slobodu alebo na jeho občianske a politické práva, vzniesť trestné oznámenie na vinného úradníka u súdu príslušného dľa bydliska úradníka a zastupovať obžalobu. Dotiaľ, dokiaľ budú chýbať tieto zákony zo sbierky zákonov, bolo by samovraždou od Maďarstva, keby administrativnú reformu, zvlášte v dnešnej jej forme, odhlasovalo. Dnešný návrh zákona o administrativnej reforme zamýšľa jako kontraband vpašovať do štátneho života neobmedzenosť moci exekutivnej. Administrativný úradník, ktorý je poslušným a slepým nástrojom ministerstva vnútra, už vzhľadom na svoju hmotnú závislosť môže sa ku svojej obrane odvolávať na rozkaz svojej zákonitej vrchnosti. Nutno stanoviť voči ľudu zodpovednosť ministra a ministerského úradníka, ktorí rozkazy vydávajú. Obor pôsobnosti týchto ministrov treba zákonom označiť a obmedziť. Tu však vec sa má tak, že je ponechané na vôli ústrednej moci, pri úplnom negligovaní moci zákonodárnej, koľko ministerstiev má byť, raz 8, raz 12, raz 18, hlavné je iba, aby ministri tí mali neobmedzenú moc nad občanmi na posmech slobodnými a nad niekoľkými tucty otrockých úradníkov, ktorých môžu naštvať na sebavedomie, na presvedčenie, na národné cítenie a pomocou ktorých lzä premeniť celú massu rozumných ľudí v nevoľné stádo, aby sa čo najskôr mohla s neho vlna strihať a aby čo najdlhšie mohli byť ľud držaný vo stave nevoľného útlaku. Správny súd dnes zistí, že exekutivná moc jednala v konkretnom prípade bezzákonne, avšak exekutivná moc to jednoducho sabotuje a svoje bezzákonné zneužívania prevádza ďalej. Nuž či nie je povinnosťou zákonodarstva vyniesť zákon, ktorý by zmocnil najvyšší správny súd, aby mohol bezprávné administrativné ustanovenia pozmeniť a vyniesť meritorný rozsudok?
Vo všetkých štátoch je postarané o hmotnú nezávislosť sudcov, majú všade také dotácie, ktorými sú sprostení hmotných starostí a tým učinení hmotne neodvislými. U nás o to nie je postarané, avšak rôznymi cestičkami sa pripúšťa, aby sa ešte i právna neodvislosť sudcov, stala pochybnou a aby sudcovská moc bola ponížena na nástroj politických, samovoľných cieľov moci exekutivnej.
Okresnými náčelníkmi a inými vyššími a nižšími úradníkmi ustanovujú osoby, ktoré sa v práve vôbec nevyznajú jednotlivcov, ktorí žiadnych administrativných schopností nemajú, ktorí predtým prevádzali nejakú živnosť alebo boli obchodníkmi, alebo hlásali v kostole slovo božie a teraz mohli sa stať a stali sa poslušnými služobníkmi moci.
Dnes pod titulom príslušnosti a štátneho občianstva páchajú jednu bezzákonnosť za druhou, a pôsobia nenapraviteľné hmotné škody nešťastným ľuďom a títo postihnutí darmo hľadajú náhradu ich škody utrpenej za veľkých duševných útrap, lebo veď múdra štátna moc ešte nevyniesla - proti príkazu ústavy - zákon o tom, do jakej miery ručí štát za škody takto nespravodlive spôsobené. Na čo by nám bola služobná pragmatika, ktorá by zaistila úradníkom hmotnú a politickú nezávislosť, lebo veď vtedy ve forme administratívy nemala by účelu, n bolo by totiž možné prevádzať ju v intenciách auktorov.
Páchať odnárodňovanie násilnými alebo lstivými činy je podľa ústavy tiež zakázané, ba čo viac táto nevyslyšaná ústava predpisuje, že takéto činy majú byť kvalifikované za delikty a o tom má byť vynesený zákon. Je nemožné, aby v tomto štáte bol takýto zákon vynesený, lebo veď vtedy by sa všeci ministri octli v nebezpečí, lebo je-li právo a spravedlnosť, vtedy by museli byť všetci na základe takého nového zákona ihneď zavretí.
Pri osnovaní ústavnej listiny ihneď v jej úvodnej stati pribili, že národ československý chce utvrdiť dokonalú národnú jednotnosť, že chce v republike udomácniť spravodlivý poriadok, že chce zaistiť pokojný vývoj vlasti československej, že chce napomôcť všetkým občanom štátu ku všeobecnému blahu a zachovať pre budúce generácie požehnanie mieru. Z pomedzi týchto cieľov boly len v záujme prvého učinené všetky kroky štátnej moci. Národný štát, utvrdenie dokonalej národnej jednotnosti, - to bolo cieľom dosavádnej úradnej vôle Československej republiky. Ostatné ciele boly len ku zaslepeniu zraku, a pán ministerský predseda Švehla i vtedy, keď sa otvorene postavil proti zrovnoprávneniu národov, a tiež vtedy, keď vypísal na svoj prapor rovnoprávnosť národov, stál a stojí vo službách tohoto jednoho cieľa a tiež administratívnu reformu forsíruje u ministra vnútra Černého len v záujme tohoto cieľa. Je tedy zrejmé, že Maďarstvo vidiac tento krytý cieľ a všetky faktá a snahy, ktoré to odôvodňujú, musí každým spôsobom hlasovať proti tomuto návrhu zákona. Avšak maďarská národná strana nemôže prijať tento návrh zákona tiež pre to, lebo návrh tento znamená umelé zničenie samosprávneho života. A predsa pravdu má Lavalley, že republika bez autonomie je taká, jako kniha, ktorá má titul, avšak je bez obsahu. Už v starom župnom zákone dostalo sa ľudu republiky niečo na koštovku z československej samosprávy, z ustanovizne darabantov. Pomery sa ani dnes nezlepšily, len to sa stalo, že pilulky zabalili do peknejšieho papierku. Avšak je jasné, že o samospráve môže byť reč iba v tedy, jestliže správu tú prevádza nad sebou ľud sám, alebo funkcionári ním volení. Menovací system podľa tohoto návrhu zákona je taký, že minister, ktorý nie je obmedzovaný zákonom vo svojom obore pôsobnosti, menuje jednu tretinu členov zemského výboru, vrchných funkcionárov, ktorým náleží právo hlasovacie, čo všetko je vtedy prekážkou prejavu vôle ľudu. Taktiež je tomu i v okresoch. Nadobudne-li tento návrh administratívnej reformy moci zákona, nebude sa môcť pán prezident republiky viace chlubiť tým, že sa tu vládne pre ľud a ľudom, lebo je nemožné, aby každý objektívny posudzovateľ nevidel, že tu všetko sa deje len pre to, aby zabránené bolo uplatnovaniu sa vôle ľudu a všetko je len v službách prospechu bezuzdnej samovlády.
Čo sa týče Slovenska, vypadá táto vec v praxi tak, že z 54 členov zemského výboru menuje 18 minister vnútra, medzi nimi samozrejme i Čechov, lebo veď ich interesy na Slovensku ležia na dlani, pomocou rôznych sľubov a darúnkov a podobne vyhrážok dá zvoliť asi 10 jednotlivcov z druhu tých pravých mamelukov, k tomu príjdú ešte hlasy funkcionárov a hotovo: väčšina, ktorá slepe odhlasuje všetko dľa tajných i netajených pokynov vlády každej doby, - očakáva rozkazy.
A ľud, ten boží ľud s plačom platí dane, a hľadá, kde je jeho vôľa. A keď prijde na to, že túto vôlu nelzä nikde najsť v živote republiky, nanajvýš ešte v rečiach pána prezidenta republiky, pustí sa do Kanady. A kdož vie, či s toho nebude mať radosť úradná vôľa demokratickej republiky Československej?
Místopředseda Böhr (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. Zimák, prosím aby se ujal slova.
Sen. Zimák: Slávny senát! Osnova zákona o organizácii politickej správy a s ňou súvisiaca osnova zákona o voľbách do zemských a okresných zastupiteľstiev vznikla z politickej konštelácie, ktorá sa vytvorila vo voľbách 15. novembra 1925. A poneváč je všeobecne známé, že 15. novembra 1925 vrátil sa na Slovensko duch stredoveku, nesie i táto osnova rešp. tieto dve osnovy pečať reakcie. Nejdem rozoberať paragrafy. To z našej strany sa už dôkladne stalo v poslaneckej snemovni a tiež v právnom výbore senátu ako aj v pléne senátu. Že to bol dôkladný rozbor so strany opozicie, so strany našej, tomu nasvedčuje to, že generálny zpravodaj v poslaneckej snemovni pán dr Krámář výlučne vyše hodinu sa zaujímal vo svojom doslove rečmi pána posl. dr Meissnera a dr Dérera a očekávame, že taktiež dosť látky dal referentu senátu kol. dr Wittovi, že tiež pán referent bude cítiť povinnosť jeho rečou sa zabývať.
Za potrebné však považujem z nášho stanoviska priklincovať to, že to zčernalé Slovensko zapríčinilo, že zastavené bolo napredovanie Československej republiky v záležitostiach sociálnych, kulturných a hospodárskych a zapríčinilo to, že sa sahá na politické práva vyspelých mužov a žien, na tie práva, ktoré ústavná listina nášho štátu zaručuje. Pod heslom autonomie získala Hlinkova slovenská ľudová strana väčšinu hlasov slovenského ľudu. Autonomia mala doniesť na Slovensko ozdravenie hospodarského života, mala priniesť do behu továrne, nové továrne sa maly stavať alebo aspoň pálenice, malo sa dostať práce a chleba slovenskému ľudu, maly byť obsadené úrady slovenskými ľuďmi. Ľud na Slovensku čaká na splnenie týchto sľubov a čaká jako židia Mesiáša.
Najprv však sa odmenili tí, ktorí umeli dobre agitovať a zneužívať chrámu božieho a pomáhali zmohutnieť strane klerikálnej. Národ, ten ostáva naďalej v biede, ba bieda raste, stlačuje sa životná úroveň tej najspoľahlivejšej a najpotrebnejšej vrstvy, fundamentu tohoto štátu. Miesto práce a chleba predostiera sa ľudu nový kabát na Slovensko, ale jaký nový kabát? Taký ťvon Herrschaften abgelegterŤ, vypremovaný tým Bachovským ťPrügelpatentomŤ. To je snáď to, čo nám na Slovensku chýbalo. Až doteraz sme vyšli na Slovensku bez Prügelpatentu. Nuž teraz sa robí zákon, ktorým tento Prügelpatent sa prenáša z historických zemí na to naše Slovensko. To má byť tá rozšírená právomoc, ktorú prinesie na Slovensko podriadený úradník ministerstva vnútra, ktorému sa dáva titul ťprezidentovŤ?
Miesto hospodárskej konsolidácie - väčší rozvrat. Mestá slovenské, ktoré sa zariadily alebo sú v behu sa zariadiť na župné sídla, sú privedené do rozpakov. Menovite pán sen. Lukeš v jeho referáte podanom tiskom horekuje nad Opavou a povedá tam:
ťOpava, jedno z nejpěknějších měst Československé republiky, nejen že pozbude na svém významu přeložením ústředních správních úřadж, zemské vlády (správy politické) a zemského výboru (správní komise) do Brna, ale bude též velmi poškozeno hospodářsky, kdяž s těmito úřady přeloženo by bylo též asi 391 zemských zaměstnanců s jejich rodinami a uvolněno 9 úředních budov a veliký počet bytů. V tom směru jest nutno, aby se Slezsku vyšlo vstříc jak pokud se týče obstarávání jeho správní agendy u zemských úřadů v Brně, kde bude agenda rozdělena podle území na více referentů, aby záležitosti ze Slezska se soustředily na určité osobyŤ atď.
Ďalej horekuje pán zpravodaj, že by župné sriadenie stálo štát veľa peňazí, že by to bolo drahé.
Bolo by treba stavby 19 úradných budov okrem Prahy a Brna, ktorých udržanie stavieb, obytných budov pre zamestnancov, prípadne vraj aj nové budovy školné by boly treba. Tie školy, to by bolo snáď to najväčšie nešťastie. Ale vraj aj osobného nákladu by sa vyžiadovalo čím ďalej. Muselo by byť viac úradníkov, viac sriadencov atď. Pánovia, čo je to za horekovanie, čo by všetko župné sriadenie zavinilo a aká pohroma sa teraz chystá na Opavu, že má dôjsť ku zmene úradov? A to sa cítí len v historických zemiach? Slovensko o nemá cítiť? Tie slovenské mestá, ktoré boly tak ťažko vybudované s tým presvedčením, že župné sriadenie je pevné, že ony majú župné sídlo. Pozriete na Martin, neviem číslicu z pamäti, ale asi 18 mil. Kč si narobilo dlhov, prirážok atď., podobne je to vo Zvolene, nic ináč je to v Košiciách a v Mikuláši. A teraz predstavte si, okolo tohoto župného sídla sú malé existencie. Úradníci, sriadenci, ktorí sa už zariadili na celý život, počítali, že to bude ustálené, že to ak zostane. Horko-ťažko si zaopatrili od svojich starých otcov, rodičov úver na zaopatrenie pozemkov, aby si vystavali domok alebo na pr. na zariadenie bytov, ale všetko to odplaváva, padá do vody. Nastáva starosť a stahovanie a čo bude. - A to ostatné obyvateľstvo? Keď ustane stavba, trčia remeslá, keď robotník nemá práce, viazne obchod, nemôžu sa platiť dane, zkrátka rozvrat na celej čiare. Ťažko presvedčovať, jestli župné sriadenie je pre Československú republiku horšie než sriadenie zemské. Od svojho mládia som čítal a počul, že župný útvar, to je slavianský útvar. Keby raz boli Česi samostatní, tak to bude župný útvar, že župy budú sriadené v celom tomto štáte, a ako vidíte, veci sa tak vyvinovaly. Poukázal by som na Sokolstvo. Sokolstvo má župy Fügnerovu, Masarykovu, Husovu, Žižkovu župu atď., podľa našich velikánov. Tak sme si predstavovali, že sa bude československá správa vyvinovať, keď sa utvoril samostatný československý štát. Teraz, ako keby parom udrel... Heslo ťautonomiaŤ prinieslo zkazu... Teraz autonomisti hovoria: Nie je to autonomia, ale záblesk autonomie. Druhý z tej istej strany dodáva: Pekný záblesk. Záblesk taký, ktorý neprichádza ráno, ale noc zvestuje.
Zrušili ministerstvo pre správu Slovenska a dostaneme prezidenta, ale čo to bude znamenať? Ten bude podriadeným úradníkom pána ministra financií.
Charakteristické je, že žiadny z nástupníckych štátov sa nechytal tohoto zemského systému, na ktorý je teraz u nás tolko chvalospevov. Nemá ho Rumunsko, ani Jugoslávia, poneváč noví štátnici prichádzajú k názoru, že je lepšie stredné celky správné a administrativné tvoriť, než celky veľké, ako sú provincie zemské. V Maďarsku zostalo všetko pri starom. Maďari sa bránili proti zemskému útvaru za monarchie a ubránili sa. Zrovna Československá republika teraz, keď už na Slovensku sa to vyzkúšalo a nie je nikde dôvodov vážnych a pádnych na to, že by sa župné sriadenie nebolo osvedčilo, zrušujú sa župy. Sú tu mienky štátoprávnikov, vážnych činiteľov politických i administratívnych, ktorí tvrdia, že župné sriadenie na Slovensku sa osvedčilo. Keď by sme chceli len bežne posúdiť, čo znamená župné sriadenie na Slovensku a čo bude znamenať zemské sriadenie, tak len si pozrime sa na ten útvar slovenskej zeme. Najprv je treba konštatovať, že nie je pravda, že týmto zákonom sa individualita zemská uvádza v život. Župným sriadením a sväzom župným zemská individualita prichádzala k uplatneniu. Slovensko je útvar, ktorý ťažko ponesie jedno ústredie, Bratislavu. Hoci by sme si žeľali, aby len Bratislava rozkvietala, aby bola pekným a veľkým prístavným mestom, opravdovým hlavným mestom Slovenska, predsa musíme mať obavu, aby následkom tohoto nadmierneho rozmachu Bratislavy netrpely ďalšie časti Slovenska. A že by ďalšie časti Slovenska trpely, to je fakt iste už z toho zrejmý, že Slovensko nemá náležitého želazničného spojenia s Bratislavou. Nebude bez zaujímavosti prirovnať ku príkladu rozlohu Čiech 52.000 km2, Moravy a Sliezska 26.715 km2, Slovenska 49.000 km2 a Podkarpatskej Rusi 12.000 km2.
Keď porovnáme komunikačné prostriedky, vyzerá rozdiel týchto v Čechách, na Morave a Sliezsku oproti Slovensku a Podkarpatskej Rusi takto:
Hradských máme podľa stavu z roku 1924:
v Čechách....... 32.599 km,
na Morave a v Sliezsku.. 14.286 km,
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi........ 9.034 km.
Pripadá tedy na 1 štvor. kilometer plošnej výmery, dlžkovej miery hradských
v Čechách........ 626 m,
na Morave a v Sliezsku.... 534 m,
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi......... 146 m.
Aj z toho je videť, že pre slovenský ľud, rešp. pre celý ľud bydliací na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi zrušenie župného sriadenia znamená zlo. Není možné, aby z takých Medzi-Laborcov alebo z inej východnej časti Slovenska sa cestovalo vybavovať záležitosti, ktoré sa dosiaľ vybavovaly v Košiciach, až do Bratislavy, kde je dosť nevýhodné železničné spojenie.
Železnice, udáva statistický úrad, podľa stavu z roku 1921:
v Čechách...... 6.788 km,
na Morave a v Sliezsku... 2.791 km,
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi......... 3.826 km.
Pripadá na 1 km2 plochy, dlžkovej miery:
v Čechách....... 0.130 km,
na Morave a v Sliezsku... 0.104 km,
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi......... 0.062 km.
Telegrafná sieť vyzerá podľa statistiky z roku 1923 takto:
Jedna telegrafná stanica pripadá:
v Čechách (riaditelstvá v Prahe a Pardubiciach) na 24.48 km drotového vedenia a na 3139 obyvatelov;
na Morave a v Sliezsku, riaditeľstvo v Brne, na 33.14 km drotového vedenia a na 3.752 obyvatelov, (riaditeľstvo v Opave) 21.92 km drótového vedenia a na 3.720 obyvateľov;
na Slovensku, na západe (riaditeľstvo v Bratislave) na 75.29 km drótového vedenia a na 4.610 obyvateľov. Východná časť Slovenska a Podkarpatskej Rusi (riaditeľstvo Košice) je na tom tak, že na jednu telegrafnú stanicu pripadá 264.46 km drótového vedenia a na 12.599 obyvateľov.
Telefonná sieť vyzerá podľa statistiky z roku 1923 takto:
Na jednu verejnú hovorňu pripadá obyvateľov:
v Čechách....... 6.941
na Morave....... 5.895
v Sliezsku....... 4.920
na Slovensku
Bratislava a Košice I... 8.774
Košice II....... 18.326
Na 10.000 obyvateľov pripadá staníc:
v Čechách........ 90
na Morave....... 65
v Sliezsku....... 71
na Slovensku
Bratislava a Košice I... 30
Košice II......... 10
Na 1.000 obyvateľov pripadá rozhovorov:
v Čechách....... 18.864
na Morave...... 13.962
v Sliezsku...... 15.606
na Slovensku
Bratislava a Košice I... 4.686
Košice II....... 1.223
Ľud na Slovensku bude tým veľmi trpieť. Budú tým trpieť hospodársky i mestá preto, poneváč ten malý človek, ktorý má s úradom čo vybavovať, ponecháva si cestu do župného mesta, keď je tam trh. A to bude pôsobiť. Trhy nebudú navštevované, bude to cítiť obchod i priemysel. Budeme tým trpieť i politicky preto, že je treba počítať, že sa ztratí kontakt takého východného Slovenska s jeho ústredím. Dokiaľ je župa v Košiciach, keď je tam rozvážny župan, keď sú tam rozvážní úradníci, je tu kontakt obyvateľstva s úradnictvom, hoci to obyvateľstvo je maďarské, alebo inej národnosti, vie si v úrade vybaviť svoje záležitosti, poradiť sa alebo posťažovať si, to je pomer zdravší a žiaducný. Dá sa očakávať, že týmto zákonom sa vyhovie do istej miery tým pánom, ktorí patria k tým, čo by radi Slovensko videli v Budapešti, ktorí tu práve dnes horovali za tú úplnú autonomiu. V tom volaní je nejaké čertové kopýtko. Isté je, že touto osnovou zákona sa ku konzolidácii prispieť nemôže, a tiež sa neprispeje. Tak mi to pripadá, keď chvália túto osnovu, ako by to bola volajaká koaličná neomylnosť, podobná pápežskej neomylnosti. Asi ten spôsob pojednávania je taký. Čítal som, že keď sa jednalo o dogma pápežskej neomylnosti, tiež podobným spôsobom sa to pojednávalo ako u nás. Počítalo sa s horúčavou. Poneváč tam boli starí pán i, ktorí mali o dogma rozhodovať, viedli to do vysokého leta, až poniektorí zomreli, niektorí museli rychle z Ríma odísť pre horúčavu a keď predstavitelia kurie spozorovali, že majú už väčšinu zaistenú, nechali hlasovať. Od tej doby máme neomylného pápeža. (Výkřiky senátorů ludové strany.) My nemáme neomylného pápeža, v neomylnosť neveríme žiadnu.
Podobne sa to pojednáva v našom senáte. Je nás tu väčšina, ktorí máme pol storočia za sebou a tu sa preťahuje a dáva nám osnova v takej horúčave, že mnohý sa cítí opravdu chorý z toho. Včerajší náš návrh mal za účel zistiť, jestli je tu 50 senátorov prítomných. Snáď tento návrh vykonal svoj úkol.
Následkom toho strašného spechu sa stáva, že dostávame na stôl také zprávy z výboru, že to neposlúži cti tohoto slávneho sboru. Snáď pán referent bude to svaľovať na korektora alebo sadzača, ale zkrátka zpráva ústavne-právneho výboru je taká, že sa bude kedysi niekto zaoberať annálmi senátu, tak sa tomu zasmeje. Doporučoval by som vám - možná, že to mnohí nečítate - prečítať zprávu ústavne-právneho výboru a sice na prvej strane od 5. riadku počínajúc. Uvidíte galimatyáš, že nebudete vedeť, jestli je to rebus alebo čo iného. Uznávam, že to nemusí byť zrovna chyba pána referenta, že sa mohla stať volakde inde, ale je to charakteristické, že sa takto zpráva podáva na stôl senátu, čo zapríčinuje ten zbytočný spech.
Nesmie sa počítať s tým, že sú to starí páni, ktorí sú ľahostajní, že si žiadnú zprávu neprečítajú. Treba počítať s tým, že prijdú páni, ktorí sa budú časom pre historiu zaoberať annálmi senátu, študovať, kto čo písal a čo hovoril. Dôstojnosť senátu by bola vyžadovala, aby sa dala aspoň k tak vážnej predlohe, ako je táto, náležitá doba k prejednávaniu. Je celkom zbytočné, že senát musí zasedať do jednej hodiny v noci. Osnova by se nebola ztratila, keby bola prišla až na jaseň na stôl senátu. Medzi tou dobou, čo poslanecká sněmovna vybavuje štátny rozpočet, na podzim mohol senát pekne, pohodlne, rozumne a vážne prejednať túto osnovu v denných hodinách, bez nočných hodín, bez ohrožovania zdravia.
Žalujeme a sťažujeme si, že sa senát bagatelizuje. Je známa veta, že senát bude tým, čím ho senátori utvoria. Preto záleží na tých členoch senátu, ktorí dnes v ňom, rešp. v tomto období zasedajú, aby sa postarali o to, aby všetky nedôstojnosti, ktoré sa na senát uvaľujú, boly odmietané, aby opravdu senát sa stal dôstojným zákonodarným sborom.
Zo všetkých týchto okolností, ktoré som predviedol, vyplýva, že pre osnovu zákona hlasovať nemôžeme, poneváč, ako som poznamenal, je to osnova, ktorá nesie na sebe pečať reakcie. (Potlesk.)