Vážený senát! Štátny rozpočet podáva nám obrázok nielen štátnej domácnosti, ale i vládnej politiky, čím skytá príležitosť ku kritike vládnej politiky na celej čiare štátneho verejného života.

Podstatným programovým bodom krajinskej kresťanskosocialistickej strany sú cirkevno-politické pomery. Nám, ako strane bazírujúcej na kresťanskom svetovom názore, nemôže byť ľahostajné, ako sa utvárajú cirkevnopolitické pomery v Československu, do akej miery sú uspokojované náboženské potreby nášho ľudu, ako a kedy sa sanujú tie krivdy, ktoré postihly cirkev obzvlášte na Slovensku.

Poltreťa roka sú už prerušené normálné diplomatické styky medzi československým štátom a apoštolskou Svätou Stolicou, od roka počúvame, že likvidovanie konfliktu lzä v krátkej dobe očakávať, avšak pán minister zahraničia ešte ani dnes nepovedal viac o tomto predmete vo svojej reči v zahraničnom výbore. Pojednávanie točí sa okolo svätenia sviatku Husového, a ak je pravdou, že také svätenie sviatku Husového, aké sa dialo i v tomto roku, keď vláda tomuto sviatku nedala ráz úradný, - uspokojilo by Vatikán, vtedy dohoda nemôže mať viace žiadnych prekážok. Že sa vec predsa preťahuje, to je preto, lebo vláda otázku túto komplikovala otázkami inými. Toho však nebolo nijako zapotreba.

Nakoľko sú ešte fakticky nejaké nevyriešené otázky medzi apoštolskou Svätou stolicou a československým štátom, ktoré čakajú na riešenie, otázky tie budú o veľa ľahčie usporiadané, ak bude nuncius už na svojom mieste, blízko udalostiam a pomerom, bez presného a zovrubného uvažovania ktorých nie je ani mysliteľné riešenie otázok, ktoré majú byť vybavené.

Pri zažehnávani tohoto konfliktu nelzä nebrať zreteľ na to, že taký spôsob oslavy sviatku Husového, ktorý by Svätú stolicu uspokojil, treba náležite garantovať, aby sa neopakovaly zjavy, ktoré privodily roztržku v r. 1925. Avšak zdá sa, že ani ohľadom týchto garancií nie je docela korektné chovanie sa vlády. Dovodzovať lzä to z prejavu pána ministra zahraničia, že terajšia vláda sleduje na poli cirkevnej politiky tú istú smernicu, ako národná vláda koaličná. Ak je tomu tak, vtedy nelzä mať nádej na dohodu. Vláda národnej koalicie totiž nekladla váhu na udržovanie diplomatických stykov so Sv. Stolicou, lebo ináče by sa tento pomer nebol zakalil. Jestliže tedy i terajšia vláda sleduje túto smernicu, nemožno o nej predpokladať, že by záležalo na obnovení pretržených diplomatických stykov. K tomu cieľu nevedie smernica, ktorá politiku vlády od toho cieľu odviedla.

Treba nastúpiť smernicu inú, jestliže vláda chce sa dostať ku cieľu, smernicu, ktorá vedie ku cieľu a to katolíci Slovenska čo najrozhodnejšie požadujú. Katolické stredné školy, zabrané vládou pri prevrate, ani do dnes nám nevrátili, ačkoľvek pán minister kultu sám prehlásil v zasedaní rozpočtového výboru, že katolickí Slováci potrebujú katolických stredných škôl, ako že i katolíci v zemiach historických majú svoje stredné školy. Ak je tomu tak, vtedy je len prirodzené, že my tieto stredné školy musíme dostať nazpäť.

Pán minister kultu odôvodnil svoj názor tým, že ak slovenskí katolíci na Slovensku nebudú mať svoju strednú školu, bude kňažský dorast zo Slovenska študovať z časti v Maďarsku, z časti vo Viedni. Ač odôvodnenie toto je naprosto nesprávné, predsa uznávame, že katolícki Slováci s hľadiska výchovy kňažského dorastu i s hľadiska nábožensko-mravného potrebujú strednú školu, a to nie jednu, leč viac. Potreba je tu krytá oprávnenosťou.

Katolícka cirkev na Slovensku nemôže sa vzdať ústavov, ktoré pred prevratom slúžily veci katolíckej výchovy a vyučovania a keď už tieto ústavy nemôžu byť vydržiavané bez štátnej podpory, nemôže okolnosť táto rušiť katolícky ráz týchto ústavov. Štátny príspevok dávala by vláda z daní verejných, nuž a 80% poplatného obecenstva je katolícke a toto katolícke obecenstvo rozhodne si žiada, aby mu vrátené boly stredné školy, zabrané bez akéhokoľvek právného podkladu.

Túto svoju ženeroznosť, že totiž sľúbil katolíckym Slovákom jednu strednú školu, ihneď vyvážil však pán minister kultu tým, že za sriadenie katolíckeho gymnazia vyhradil si zrušenie katolického gymnazia v Kláštore pod Zniovom. Je tedy vyslovené, že katolícki Slováci nemôžu mať viac než jednu strednú školu.

Oproti Maďarom však, žial, nehodlá pán minister kultu ani takúto štedrosť preukázať. Maďarský ráz jediného maďarského gymnazia v Komárne je, ako sa zdá, trňom v oku pána ministra kultu, lebo pán minister kultu sa vyslovil, že rád Benediktinov dostane nazpäť svoje statky, jestliže sa umiesti v právnom poriadku československého štátu, ďalej jestliže svoje gymnazium v Komárne, ktoré je týchto čias len maďarské, zmení v slovensko-maďarské a jestliže sa osamostatní od svojho rádového predstavenstva v Maďarsku.

Je cele zvláštnym a akýkoľvek právny podklad postrádajúcim ponímaním, že niekto môže dostať nazpäť svoj oprávnený majetok len vtedy, ak splní podmienky, ktoré s právom vlastníckym nemajú nič spoločného. Jestliže by Benediktinský rád rozpustil svoj konvent v Komárne a zrušil svoje gymnázium v Komárne, ak by všetci jeho členovia odobrali sa do Maďarska, ani vtedy by nemohol československý štát zabrať právom statky rádu na Slovensku, lebo statky tieto i vtedy by zostaly vlastníctvom rádu. Vláda tedy nemá práva viazať k podmienkam vrátenie statkov rádu.

S inej strany ale: jestliže je pre katolíckych Slovákov dôležité, aby mali katolícke gymnázium čiste slovenské, vtedy je dôležité pre katolíckych Maďarov, aby mali strednú školu čiste maďarskú. >Quod uni justum, alteri aequum.< Štát môže každopádne požadovať od Benediktinov, aby sa členovia rádu umiestili v rámec právneho poriadku štátu. To je nado všetku pochybnosť a to aj urobili, avšak viac od rádu právom požadovať nemôže.

Často vedie ku konzekvenciám nesprávnym, jestliže právo zpletie sa s politikou, lebo ač zásady právnej politiky neodporujú právu, ale jednostranné a sebecké snahy politické sú vždy v príkrej protive s požiadavkami práva.

Pán minister kultu vo svojom exposé, prejavenom vo výbore rozpočtovom, uznal, že zabrané katolícke statky maly už dávno byť v rukách oprávnených vlastníkov, a povedal, že statky tieto už by boly bývaly dávno v rukách oprávnených užívateľov, keby vláda bola

uznala troch so šesť slovenských biskupov. Avšak zpomedzi šesť týchto biskupov troch ešte dosiaľ fakticky neuznala a tým nastal prieťah vo vrátení týchto statkov. Z tohoto formálného dôvodu postúpila vláda tieto statky likvidačnej komisii. Dľa tohoto prejavu drží vláda tieto statky ako záloh. Tento fakt násilnosti nesrovnáva sa s dôstojnosťou štátu. Je to také, ako keby výtržný mládenec vzal svojmu druhu klobúk a potom by na neho zakričal, že >nevrátim ti klobúk dotiaľ, kým neuznáš, že som silnejší ako ty<.

Medzi cirkvou a štátom nie je zapotreba zmeranie síl, lebo cirkev nesahá na práva štátu. I v prípade slovenských biskupov urobila cirkev len to, k čomu mala právo a čo jej diktovala povinnosť. Na uprázdnené biskupské stolce navrhovala vláde mužov, jednotlivcov, kňazov slovenského pôvodu, proti ktorým vláda nemala a nemohla mať námietok s hľadiska štátneho a bola proti ich menovaniu len preto, lebo mužovia tí neboli jej kandidátmi.

Na hľadisko toto Svätá Stolica nebrala zretel ani brať nemohla, lebo nikdy nemôže svoliť ku takému obmedzovaniu svojích práv, že by musela menovať len tých, ktorí sa vláde páčia, t. j. jej kandidátov. Veď pri takomto obmedzovaní prešlo by právo cirkvi proste na vládu. Za daných pomerov musela tedy Svätá Stolica uprázdené biskupské stolce obsadiť tými, ktorých fakticky menovala. A ani proti týmto nemala a nemohla mať vláda námietky s hľadiska štátneho.

Je tedy holou zamienkou, keď vláda preto nevracia zabrané statky, lebo zo šiestich slovenských biskupov troch neuznala. Pravá príčina tohoto násilného zadržovania je cele iná. Vláda nevracia tieto statky búďto preto, lebo chce tým robiť nátlak na Svätú Stolicu pri pojednávaní cirkevnopolitických otázok, alebo preto, lebo v dôchodkoch týchto statkov účtovať nechce a ani nemôže, alebo preto, lebo zamýšľa statky v pozemovej reforme rozdeliť, aby nebolo čo vraciať. Za tohoto stavu veci cirkev nemôže robiť nič iného, než u príslušného medzinárodného fora, u medzinárodného súdu vzniesť žalobu proti československému štátu.

Zodpovednosť za to prenáša pán minister kultu na cirkev, ale veľmi nesprávne, lebo za zahájenie sporu nie je zodpovedný ten, kto spor zahajuje, lež ten, kto dal podnet ku sporu. A tým je v tomto prípade štát československý. Katolíci na Slovensku už viackráť protestovali proti záboru cirkevných statkov a krajinská kresťanskosocialistická strana i pri tejto príležitosti si praje a dôrazne požaduje, aby statky tie vrátené boly oprávnenému majiteľovi, cirkvi, a dôchodky po dôkladnom zúčtovaní odvedené boly do rúk oprávneného poživateľa.

Starosti, pod ktorými cirkev katolícka na Slovensku tupí, v stupňovanej miere dotýkajú sa maďarských katolíkov na Slovensku. Tito i na poli cirkevnom musia pociťovať tú opustenosť, ktorú pociťujú na inom poli života. O výchovu našich kňazov, v udržovanie a vývoj našich škôl, o stavbu kostolov a duchovných bydlísk ako aj o iné záujmy náboženského života musia sa starať naši kňazia a činitelia títo nie sú v stave úkoly tieto riešiť; ukáže-li sa, že sú k tomu slabí alebo podľahnú-li v zápase s prekážkami, zostane celá práca stáť, odložené budú tie najnutnejšie úkoly na veľkú škodu našich cirkevných záujmov.

Veľa členov maďarského duchovenstva katolíckeho stihajú rad-radom ťažké krivdy. Šikanujú ich vecmi príslušnosti, ktorú úrady zmotaly a znesnadnily, odnímajú im kongruu, molestujú ich vyhosťovacími rozkazy a ich aj vyhosťujú, ako sa to práve stalo dekanovi-farárovi v Mukačeve. Všetko to deje sa bez prekážok, nieto fora, ktoré by proti týmto sekatúram poskytovalo ochrany, cesta súdna je zdlhavá, jej konec nelzä vyčkať a je často bezvýsledná.

Zjavy tieto pochádzajú z toho, že maďarskí katolíci, čítajúci viac ako polmiliona, nemajú svoju zvláštnu diecezu. Diametrálne prieči sa to nielen záujmom katolíkov maďarských, na čo som už poukázal, ale prieči sa to i smeru terajšej správy cirkevnej.

Snahou každodobej hlavy cirkvi, pápeža, bolo, aby dali veriacim vrchných pastierov a veľkňazov z ich vlastnej krve. Touto snahou vedený vysvätil terajší pápež v r. 1926 šesť domorodych čiňanov a 30. októbra t. r. jedného domorodého japonca na hodnosť biskupskú. Tento cieľ si vytýčila Sv. stolica i vtedy, keď vyhovujúc prianiu československej vlády a katolíckeho ľudu slovenského menoval biskupmi na Slovensku mužov slovenského pôvodu a tento akt shľadala celá československá verejná mienka oprávneným a prirodzeným. Oprávnenou a prirodzenou snahou maďarských katolíkov na Slovensku je tedy, aby boli zadelení do zvláštnej dieceze a aby v čele ich cirkevného života stál vrchný pastier z ich vlastnej rasy a krve. Vrchný pastier, ktorý by nielen znal práva, nároky v náboženskom živote svojho ľudu, svojich veriacich, ale doviedol by ich chápať a preciťovať, a bol by schopným a ochotným za ne spolu so svojimi veriacimi pracovať.

V tomto ohľade očakávame od vlády len slušnú reciprocitu, že totiž ako uznala právo katolíckeho ľudu slovenského, aby on dostal biskupov slovenských, práve tak, aby uznala podobný nárok katolického ľudu maďarského, za tento nárok sa na príslušnom mieste zasadíla a urobila ho integrujúcou časťou svojho cirkevnopolitického programu.

Vážený senát! Základná sústava rozpočtu na rok 1928 nerozlišuje sa od základnej sústavy rozpočtu roku bežného, ač rozpočet na bežný rok vzhľadom na reformu správy, na zákon o úprave úradníckych požitkov a ďalej vzhladom na nové daňové zákony bolo treba dôkladne prepracovať. V tejto sústavnej totožnosti a v okolnosti, že rozpočet na rok budúci je o 12 milionov nižší, spatrujú mnohí bezpečné znamenie rovnováhy štátnej domácnosti. Je to názor optimistický. Vláde sa síce podarilo docieliť úspor u štátnych dlhov následkom prajných konjunktúr na trhu finančnom, podarilo sa jej docieliť úspor na poli štátnych stavieb tým, že ich obmedzila, avšak to sú tak neisté podklady, na ktoré nemožno položiť rovnováhu štátnej domácnosti.

Konjunktúry trhu finančného sa menia, raz sú prajné, raz zase neprajné, obmedzovanie štátnych stavieb s hľadiska administrativy je však opatrením veľmi pochybnej ceny a poskytuje výhľady na úspory len dotiaľ, kým obmedzené stavby nestanú sa nútnymi. Avšak i keď pripustíme, že rozpočet na rok budúci vykazuje charakteristické známky rovnováhy štátnej domácnosti, to samo o sebe ešte neznamená výhodu pre poplatné obecenstvo. Rovnováha štátnej domácnosti poskytuje nádej nanajvýš na to, že verejné ťarchy nevzrastú, avšak pokles verejných tiarch negarantuje. Obecenstvo očakáva sníženie verejných tiarch, na to však výhľadov nieto. Sám pán minister financí prejavil svoj názor vo svojom rozpočtovom exposé, že márné je akékoľvek úsilie vlády snížiť verejné ťarchy, kým autonomné sbory svoje rozpočty podstatne nezredukujú.

Avšak rozpočet autonomných sborov vykazuje tendenciu vzostupnú. Kým výdavky samosprávnych orgánov v r. 1926 činily 5.800 milionov, dotiaľ v r. 1927 zvýšila sa táto položka na 7.100 milionov, tedy o 1.300 milionov. Rozpočet verejných tiarch sám činí o tisíc milionov viac v r. 1927 ako v r. 1926.

Sbory samosprávné nevedú hospodárstvo ľahkomyseľne, to o nich predpokladať nelzä, lebo do svojich rozpočtov zaradzujú len výdavky najpotrebnejšie a možno v týchto sboroch prepokladať, že i nabudúce budú podobný postup sledovať, čo ostatne zaručujú i kontrolné úrady. Ale keď autonomné orgány nebudú môcť hradiť svoje výdavky z limitovaných prirážok daňových, nezbýva než doplniť nedostatok zo štátnych podpôr. To však bude ťarchová položka, ktorá sníženie verejných tiarch učiní veľmi problematickým.

Nuž ale pre hospodársky život štátu československého je rozhodnej dôležitosti, aby tu verejné ťarchy klesly, lebo dnešná váha tiarch ochromuje súťažeschopnosť v odvetviach verejnohospodárskych, snižuje schopnosť konsumnú, no a konsum je hlavným faktorom verejnohospodárskeho pokroku, verejnohospodárskeho sosílenia. Dane obchodné, na pr. daň z obratu so svojou položkou presahujúcou jednu miliardu, sú veľmi výrazným dôkazom prebremenenia nášho verejnohospodárskeho života.

Tiež zákon o úprave požitkov úradníckych stavia rovnováhu štátného rozpočtu pred ťažkú zkúšku. Finančná sila tohoto zákona ešte ani do dnes nie je prebádaná, avšak odbornici všetci shodujú sa v tom, že nová úprava platov je o veľa ťažším a väčším problémom, než ako sa to myslelo pri pojednávaní zákona. Suma na úpravu nových platov dosiaľ poukázaná je o veľa väčšia, než s ktorou počítali pri vypracovaní návrhu zákona a týchto čias nikto nie je v stave povedať vopred, pred aké úkoly postaví tento zákon štátny rozpočet.

Úradníkom zaiste nikto nezávidí ich oprávnené požitky, je však už poľutovaniahodnou vecou, že ač zákon tento požaduje od štátu tak veľké obeti, predsa neuspokojuje oprávnené nároky a priania úradníkov. Prevádzanie zákona však len stupňuje ten nekľud a rostrpčenie, ktoré už i dosiaľ plynulo z nedostatočných opatrení tohoto zákona.

Uplynulo poldruha roka od odhlasovania tohoto zákona, a systemizácia úradnických miest a menovania na miesta tie ešte do dnes nie sú vykonané. Menovania tieto sľubované boly ku dňu 1. januáru t. r., na mesiace máj, júli, august a pozdejšie na deň 28. októbra, všetko to však zostalo len prázdnym sľubom, najnovšie vzpomínajú sa vianoce ako lehota menovaní, aby sa úradníkom aksi zalichotilo vianočným dárkom. Je veľmi pochybné, či niečo bude z tejto darúnkovej ochoty, každým pádom však sú to oprávnené obavy, že systemizácia vyvolá vo veľa úradníkov roztrpčenie a zklamanie na miesto toho, aby im spôsobila vianočnú radosť.

Že systemizácia miest sa tah ďaleko preťahuje a že sa menovania vysunujú vždy na novšie lehoty, to ukazuje len na to, že protekcia a politika husne sa zahniezdily v záujmových kruhoch úradníckych, v ktorých maly by byť rozhodným hľadiskom nestranná spravodlivosť a prísna objektivita. Vypomstí sa tu i to chybné ustanovenie zákona, ktoré krajinská kresťansko-sociálna strana pri príležitosti vynesenia zákona tak vážne perhoreskovala a vytýkala, že totiž postup do vyšších hodnostných tried nebol položený na základ postupného povyšenia, ale učinený bol odvislým od menovania vládou. Tým otvára sa sebavôle tak rozsiahle pole, ktorým už prvé menovanie je zaťažené a úradníci s úskosťou očakávajú menovania ďalšie, lebo veľa príznakov dá tušiť, že ďalšie menovania budú obsahovať novšie nespravodlivosti.

Čo sa dosiaľ pri vykonávaní zákona stalo, to vyvolalo vo veľa úradníkov zklamanie a roztrpčenie. Úradníci, menovaní pred 7-8 rokmi do vyššej hodnostnej triedy, boli preradení zpäť do tried drievejších, ich hodnosť bola snížená a ich titul deradovaný. Toho nebolo treba a to sa ani stať nemalo, lebo nový zákon predpisuje i šetrenie práv nadobudnutých.

Kulturné výdavky rozpočtu činia 894,000.000 korún. Avšak to je iba suma, ktorá je zaradena do rozpočtu rezortu ministerstva kultu. Pridáme-li k tomu kulturné výdavky ešte iných ministerstiev, ktoré činia 160 milionov, ďalej kulturálnu položku autonomných sborov, ktorá môže činiť 1618 milionov korún, dostaneme obrovskú sumu 2718 milionov korún. Toľko stojia kulturálne potreby Československa. Suma táto presahuje o jednu tretinu sumu, zaradenú na kulturné výdavky do rozpočtu bežného roku 1927.

Ai výdavky na kulturálne potreby idú do miliard, predsa okusujú školy národných menšín macošské a nespravodlivé nakladanie. Slovensko malo v r. 1927 3472 ľudových škôl, z toho 742 maďarských. Podľa 23.5%ného číselného pomeru obyvateľstva činí schodok 13.7%. U škôl stredných je schodok ešte väčší. Slovensko má 45 stredných škôl. Z týchto je 7 maďarských, avšak i z týchto 7 sú len tri samostatné maďarské stredné školy, štyri však sú len pobočné školy s maďarskými pobočkami. Tie dva učiteľské ústavy a tri odborné školy ukazujú na nedostatok v merítku ešte väčšom. Vysokej školy Maďari vôbec nemajú, ba ani len katedry nemajú na vysokých školách. V Podkarpatskej Rusi popri 125 maďarských školách nemajú Maďari ani jedného učiteľského ústavu a ani jednej odbornej a meštianskej školy. Keď vezmeme za podklad len štatistiku úradnú a počet Maďarov stanovíme na 746.000, i vtedy činia Maďari tak silný národný kmen v Československu, ktorého jazyk a kultúru nebolo by lzä na vysokých školách ignorovať.

Tie isté ustanovenia mierových smlúv, ktorými sa zaisťujú jazykové práva ľudu maďarského na školách stredných a ľudových, tie isté ustanovenia zaisťujú právo tohoto obyvateľstva, aby jeho deti mohly študovať vo svojom materinskom jazyku i na školách vysokých. Ignorovaniu tohoto práva nasvedčuje tiež, že vláda ani o to sa nepostará, aby na bratislavskej univerzite bola sriadená katedra maďarského jazyka a literatury. V tomto macošskom nakladaní, v tomto úradnom vylučovaní maďarského jazyka zo siení slovenskej univerzity musíme spatrovať nie poslednú príčinu toho ducha šovinistickou zášťou presiaknutého, ktorý sa u istej časti slovenského posluchačstva bratislavskej univerzity prejavil v tom, že sa chystali inzultovať maďarských mladíkov, ktorí na univerzite shovárali sa po maďarsky.

Keď národné menšiny na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi požadujú školy odpovedajúce ich počtu, vedia o veľkej neresti, ktorá zachvátila celý štát práve pre školy stredné. Je to kriza inteligentného proletariátu, inteligencie. Zmienil sa o tom i pán prezident republiky vo svojom prejave zo dňa 28. októbra t. r., keď povedal, že dnešná kriza inteligencie činí mu starosti, a on si praje, aby dnešná inteligencia prispôsobila svoju prácu faktickým pomerom a tak plnila svoju povinnosť.

A pán minister financií vo svojom expozé prehlásil dnešný stav na strednej škole za stav chorobný, ktorý chrlí inteligentný proletariát a povedal, že nadišla doba, aby tomuto stavu urobený bol koniec. Nezbýva, než aby sme vypracovali pre školy zásadný normativ a zásadám tým prispôsobili faktické pomery, jak v záujme mládeže tak vo finančnom záujme štátu.

Inteligentný proletariát faktický vzrastá. Vieme a vidíme každodenne, že maturanti, diplomovaní mladíci nemôžu sa umiestiť. Nuž a čo bude za 4-5 rokov, keď sa vyrojí do života celá spústa mladíkov, navštevujúcich školy stredné a vysoké? Ťažko je si domyslieť, ako najdú títo možnosť umiestenia. Riešenie tohoto problému nie je snadné a súvisí s národnostnou politikou vlád dosavádnych i terajšej. Obyvateľstvo zemí historických si sťažuje, že deti jeho ťažko sa uplatňujú v štátnych úradoch, že nedostávajú toľko miest v týchto úradoch, koľko by im náležalo podľa početného výmeru.

Na Slovensku však jak maďarských tak i nemeckých úradníkov postupne vytlačujú z verejných úradov, aniž by maďarskí rodicia mali nádej, že ich synovia dostanú miesta jako verejní zamestnanci. Okolností týchto využíva slovenská i česká mládež vo svoj prospech a hromadne hrnie sa na povolania inteligentné, o ktorých vie, že sú výlučne jej vyhradené.

Ak by sa pri obsadzovaní verejných úradov používalo spravodlivého národnostného kľúča, vtedy by zanikol veľký príliv slovenskej a českej mládeže na povolania intelektuálné a vtedy i maďarská i nemecká inteligencia mohla by sa snadnejšie umiestiť.

Možnosť najzovrubnejšej kritiky pomerov v štátnom verejnom hospodarení nachádzame v okolnosti, že ⁷/₈ všetkých štátnych výdavkov nutno hradiť z verejných bremien a len ¹/₈ výdavkov lzä hradiť zo štátnych podnikov. Verejné dane a dávky činia len 68%, t. j. ²/₃ celého štátneho rozpočtu. Clá a poplatky vzrastajú, oproti tomu dane následkom nového daňového zákona klesajú a skutok tento zjavne ukazuje na to, že finančná politika lvády bola len fikciou, keď vláda vyslovila, že nový daňový zákon sníži verejné ťarchy a že to je účelom nového berného zákona. To cieľom nebolo ani byť nemohlo, lebo rozpočet československého štátu spočíva i v tomto roku na verejných bremenách a keby sa tieto verejné bremená snížily, bola by zvržená rovnováha štátného rozpočtu.

Obecenstvu, ktoré pod veľkými ťarchami klesá, treba predsa len niečo prisľúbiť a tedy prisľúbili mu nový berný zákon ako účinný faktor sníženia verejných bremien, avšak kým z misky daňových bremien nejaké menšie závažia vybrali, dotiaľ do druhej misky verejných bremien, do misky ciel a poplatkov pridali podobné, ba ešte väčšie závažia.

Je všeobecne známé, že clá zdražily výživu a vôbec verejné zásobovanie a preto ťarchy obecenstva sú o to väčšie, čím viac vzrastajú položky colných príjmov. Váhu verejných bremien pociťuje zvlášte Slovensko, kde hospodárske pomery sú o veľa nepriaznivejšie než v zemích historických. Hmotná sila obecenstva na Slovensku je veľmi ochromená a má to škodlivé reflexy tiež na slovenský priemysel. Situáciu tohoto priemyslu zostruje tiež ostatne nesprávna hospodárska politika vlády.

Kongres živnostenských spoločenstiev na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, konaný dňa 8. decembra 1926 v Žiline, poslal memorandum vláde a zákonodarným sborom, v ktorom vyložil svoje požiadavky. Medzi inými žiada si kongres, aby bol tarif sjednotený v území celej republiky a ďalej aby pri štátnych dodávkach brala vláda zreteľ tiež na návrhy živnostenských komôr na Slovensku. K vyplneniu týchto požiadavkov nestalo sa dosiaľ nič a preto i naša strana dôrazne požaduje, aby sa vláda neuzatvárala pred týmto oprávneným požiadavkom kongresu. Stejne v zájme živností a obchodu Slovenska stotožňujeme so stanoviskom, načrtnutým vo schôdzi obchodnej a živnostenskej komory v Bratislave zo dňa 4. novembra tohoto roku.

Tiež komora v Bratislave konštatovala, že u priemyslu na Slovensku činí pracovný výkon len 60% kapacity, ďalej že výrobky priemyslu slovenského idú do cudziny, výrobu spotrebuje cudzina, lebo absorčná schopnosť tuzemského trhu konzumného je veľmi slabá. Zistila komora ďalej i to, že živnostníci a obchodníci na Slovensku nezúčastnili sa štátnych dodávok v náležitom pomere, a preto bolo nariadené zhotoviť štatistiku o tom, v akom pomere zúčastnili sa dosiaľ živnostníci a obchodníci na Slovensku štátnych dodávok oproti účasti zemí historických.

Pokladáme za spravodlivú tiež snahu komory, aby sa mimo dosavádnej 5%-nej výhody docielilo u vlády novších 5%.

Okrem rán verejnohospodárskych má vláda československá ešte jednu veľkú ranu spoločenskú, a to je zúfalá bieda staropenzistov. Bolo už vynesené veľa zákonov ku zmierneniu položenia penzistov, avšak ešte i dnes sú stá a stá penzistov, ktorých penzia nedosahuje mesačne ani 100 korún, tisíce takových je, ktorých požitky ani z polovice neboly valorizované k cene predválečnej, sú nespočetní, ktorí boli bez akéhokoľvek odpočivného a penzie z milosti zo štátnej služby prepustení a vydaní tým najväčšej biede. Zákony č. 287 a 310 z r. 1924 ani dosiaľ ešte nie sú prevedené, avšak ku hradeniu výdavkov s nimi spojených boly kolkové poplatky a osobné tarify železničné už zvýšené.

Na miesto prevádzania zákonov tých šikanujú penzistov reviziou štátneho občianstva, ač československý štát nemôže mať nijakej škody z toho, keď pred definitivným vyriešením penzijných vecí poukáže penzie alebo podpory po prípade na účet iného štátu.

Vážne musím vytýkať, že do rozpočtu na r. 1928 nie je ani jediný halier pojatý ku zlepšeniu situácie penzistov a staropenzistov, ač pán minister financií dvakráť sa zmienil o tejto pálčivej otázke vo svojom expozé. Riekol: uznávam, že pomery staropenzistov musia byť zlepšené, ich požitky upravené a idie len o to, aby sme u výdavkov príbuzného cieľa dosiahli úspor a tým našli k tomu účelu úhradu. Tie výdavky príbuzného cieľa, o ktorých sa pán minister vo svojej reči zmienil, môžu len výdavky povahy sociálnej, lebo veď na novelizáciu zákona o úprave platov štátnych zamestnancov, do ktorého bolo by lzä včleniť i vec penzijnú, nelzä zatým ani pomýšľať. Avšak u výdavkov príbuzného cieľa a povahy sociálnej fakticky už sa podarilo i v tomto roku docieliť úspor, a to u príspevkov válečných poškodzencov, avšak tieto úspory neboly vynaložené ku zlepšeniu pomerov penzistov, ale bolo ich použité k účelu inému. Zdá sa tedy, že medzi starosťmi vlády poslednou je pečlivosť o penzistov.

A preto s veľkou pochybnosťou prijímame tiež ďalšie prejavy pána ministra financií, dľa ktorých problémy požitkov penzistov a úhrady na platy učiteľské budú riešené v rozpočte na rok 1929. Nemôžeme tomuto sľubu dôverovať práve tak, ako sme nemohli dôverovať tomu jeho sľubu, rozširovanému pred niekoľko mesiacmi vo vládnych kruhoch, že totiž požitky staropenzistov budú ešte tohoto roku o 20% zvýšené.

Vo štáte, kde finančný minister neustále hovorí o zlepšení finančných pomerov, kde politické strany sumu jednej miliardy vyššiu vynútily k účelom sociálnym, čo ostatne nechcem vôbec vytýkať, v takomto štáte prejavuje sa veľká nespravedlnosť a ukazuje na veľký utisk účelov humánnych v spôsobe, ako vláda so staropenzistami a prepustenými zamestnanci zachádza.

Vážený senát! V rámci posudzovania rozpočtu dalo by sa veľa hovoriť tiež o spôsobe, ako vláda s pozemkovou reformou nakladá, ako ju prevádza, ďalej o úzkoprsosti, ako nakladá s maďarskými ustanovizňami kulturnými, zvlášte so spolkom maďarských študentov, ba snáď som to nesprávne riekol, že nakladá, lebo veď s nimi vôbec nenakladá, lež ich ignoruje.

To sú tiež bolestné rany Maďarov na Slovensku; a tá nespravedlnosť, ktorá nám tieto rany zasadila, ešte ani do dnes nie je sanovaná. Nespravedlnosť táto je tak okatá, že už i československí politikovci uznávajú jej neztrpiteľnosť.

Jeden čelný člen politického života československého, pán posl. Samuel Zoch v rozpočtovej debate poslaneckej snemovne prehlásil, že pozemkovú reformu bude treba nabudúce prevádzať tak, aby pôdy dostalo sa i ľudu maďarskému a ďalej i na poli kulturnom pokladal za nutné, aby vláda podporovala tiež maďarské kulturné ustanovizne. Z toho tedy vyplýva, že maďarskému ľudu sa dosiaľ pôdy nedostalo a že maďarské kulturné ustanovisne dosiaľ vládou podporované neboly. Jestliže to uznáva taký auktoritativný člen parlamentného života československého, akým je pán posl. Samuel Zoch, vtedy mi nie je treba dokazovať oprávnenosť týchto ponosov.

Kedže však k sanovaniu týchto ponosov ako i krívd vo svojej reči prednesených nenachádzam v tomto rozpočtu ani jediného opatrenia, moja strana, krajinská strana kresťanskosociálna, neprispeje k odhlasovaniu tohoto rozpočtu.

Místopředseda dr Brabec (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je pan sen. dr Herz. Dávám mu slovo.

Sen. dr Herz (maďarsky): Vážený senát! Za kapitalizmu, ktorého základom je výroba tovaru a nabývanie trhovísk k odbytu tovaru, nemôžu sa štáty obísť bez války. Marné sú všetky prísahy pánov, že ich najväčšou starosťou je udržovanie mieru a že nemajú proti sebe dobývacích a lúpežných zámerov, vy pánovia veľmi dobre sa znáte a neveríte si navzájom. Preto vydržuje každý štát vojsko, preto zveľaďuje svoje vojsko a opatruje ho najmodernejšími výdobytkami vedy a techniky, aby ono na poli vraždenia, ničenia čo najlepšie fungovalo.

Od čias svetovej války vystriezliveli už národy a nechcú slyšať nič o válke. Pod tlakom toho sišly sa vlády v Ženéve a aby zaslepily oči národov, zahraly komediu a pojednávaly o odzbrojení a o snížení zbrojenia. Pojednávania tieto samozrejme nemohly vykázať iných výsledkov, než nové stupňovanie ozbrojovania. Medzi tým sa protivy medzi kapitalistami a kapitalistickými štáty tak nahromadily a priostrily, že už by sme dávno zase boli v najhroznejšej novej svetovej válke, keby nebolo tu Sovjetskej unie a keby neexistovaly komunistické strany.