Tak vyzerá sloboda v kapitalistickom štáte. Úrady Československej republiky zakazujú dnes rodičom účasť ich detí na slávnostiach a sprievodoch robotníckych, zatým čo účasť na pútiach, procesiách a podobných ohlupujúcich sprievodoch dovoľujú, ba docela podporujú.
Vládnuca trieda československá odpolitizovala úradníkov, vojakov, četníkov, učiteľov a teraz sahá na školskú mládež; tá ma byť vydaná úplne do drápov klerikálov.
Minister dr Hodža sľúbil už klerikálom v rozpočtovom výbore posl. snemovne, že bude prevedená revizia učebníc a že všetky články katolíckej církvi nepriaznivé z nich majú zmiznúť. Samozrejme budú ihneď páni páteri písať články katolíckej církvi priaznivé, budú plniť učebnice hlúpymi legendami, aby otravovali mladú generáciu výplodami svojich zmrzačených modzgov. Budú sa budovať národné tradicie: svätováclavský chorál je veľmi dobrý prostriedok na oduševnenie proletárov v uniformách, až ich bude hnať čsl. buržoazia proti ruským proletárom, proti nenávideným bolševikom. Veď aj legionári zpievali vraj svätováclavský chorál a znamenite sa pritom bili za vlasť veľkostatkárov a bankárov, ktorá sa teraz o nich nestará. Obyčajný smrtelník nemá ani pochopenia o tom, na čo sú národné tradicie dobré. A potom ešte musím poznamenať, že svätováclavský chorál je o veľa lacnejší než alkohol. Staré časy sa vracajú, poválečné vymoženosti miznú, reakcia zdvihá hlavu.
To sú rezultáty cesty vývojovej, rezultáty pozitivnej konštruktivnej spolupráce sociálpatriotov s meštiackymi stranami.
Teraz ale je na pracujúcej triede, aby tento drzý útok reakcie na školu vo spoločnej jednotnej fronte odrazila. Bude treba, aby ľud hromadne vystupoval zo všetkých církví a znemožnil otravovanie svojich detí čiernymi pomatenciami.
Páter Stašek rád by nechal vyhodiť na dlažbu jedného učiteľa, ktorý rozdal vo škole brožúru Volnej Myšľienky. Naproti tomu vidí sa mu byť úplne správnym, rozdávať nielen katechizmus, ale nútiť deti, aby sa všetky tie strašné nesmysle nazpamäť učily.
Človek sa musí chytiť za hlavu, keď vidí túto hlúposť a drzosť klerikálov a pýtať sa: žijeme na konci XX. storočia? Kde že je ten národ husitský? Už dávno mali byť vyhodeni kňazi zo škôl. Prečo sa to dosiaľ nestalo? Prečo že vyjednáva socialistický minister Beneš s Vatikánom o uzavretie konkordátu? To všetko je dnes u nás možné? Kdeže zostali tie bojovné heslá našich pokrokárov, šosatých meštiakov oproti klerikalizmu? Prečože zostali tak tichučko? Na to je jednoduchá odpoveď. Kde sa vládne oproti vôli ľudu, tam je treba pomoci klerikálov, ktorí od dávnych čias sú zapracovaní do klamania chudobného ľudu v prospech majetnej panujúcej triedy; oni majú udržať t. zv. >kľud a poriadok.< Naší bývalí pokrokári majú strach z pokroku masy a preto radšej vydajú školu na pospas klerikalizmu. Na miesto >Preč od Ríma< - >Rozluka církvi od štátu< - >Rozluka církvi od školy< sugeruje sa ľudu >Modli sa a pracuj<. To je pre buržoaziu o veľa výhodnejšie. Svoje pokrokárske žvasty odložili si meštiaci na neurčitú pozdejšiu dobu. Reakcia má cestu voľnú.
Učiteľ musí byť oslobodený od poručnikovania farára, musí byť oslobodený zo stredovekého otroctva; a musí byť zakázané, aby učiteľ konal ponižujúce služby kostolnícke.
Jestliže staré baby na dedine držia to za docela správné, keď farár dostane za omšu 20 Kč a učiteľ 3 Kč, tak predsa môže na túto vec pozerať minister národnej osvety troška ináčej. Nebude mu škodiť, keď sa bude s touto otázkou zaoberať. Možná, že prijde na to, že učiteľ má o veľa vznešenejší úkol, ako starým babám v kostole muzicirovať a spievať za 3 koruny.
Poukázal som na to, že školy na slovenských dedinách sú zanedbané, že je málo učiteľov. Ale vedľa týchto nedostatkov trpí vyučovanie ešte tým, že sú v niektorých dedinách 2 školy vedľa seba, jedna katolícka a druhá evangelícka, čím sa darobne plýtva časom a energiou učiteľov na úkor žiactva. Tak na pr. sú v obci Šalkovej u Banskej Bystrice 2 školy, katolícka a evangelícka, a sú tam v celku dvoja učitelia. Každý; z nich musí vyučovať 6 tried v jednej miestnosti. Nebolo by múdrejšie, keby každý z nich vyučoval 3 triedy? Nie je pre to dieťa katolických rodičov 2 x 2 = 4, tak ako pre dieťa evangelíka? Nemôžu sa tieto deti spoločne učiť čítať a písať, zemepis, prírodopis atď.
Z toho je vidno, ako škodlivé je miešať školu s církvou, vyučovanie reálnych vedomostí s náboženstvom, s poverou.
Mimo toho sa v církevnej škole umele pestuje nenávisť proti občanom druhého vyznania náboženského, čo zaiste nie je úkolom školskej výchovy.
My komunisti rozhodne žiadame, aby všetky výdavky na kultus, ktoré v rozpočte figurujú obnosom takmer 115 miliónovým, boly škrtnuté a takto získané sumy aby boly upotrebené k účelom kultúrnym a humánnym. Podáme preto pozmeňovacie návrhy a rezolúcie, aby sa pri hlasovaní o nich ukázalo, kto je z meštiackych strán pokrokár a kto nenapraviteľný reakcionár. Má to byť názorné poučenie pre široké masy.
Žiadame, aby vysoké školy a vedecké ústavy boly lepšie dotované a taktiež výdavky na stredné školy aby boly zvýšené, poneváč obnosy k týmto cieľom preliminované sú nedostatočné. Ďalej žiadame, aby vláda lepšie sa starala o našich chudobných študentov, že by títo nemuseli hladovať.
Je to karakteristické pre našu buržoaziu, že ona docela kľudne nechá v najväčšej biede našich československých chudobných študentov, ale pre kontrarevolučných pobehlíkov ruských a ukrajinských, ktorým sa nechce doma poctive pracovať, povoľuje ročne zo štátnej pokladny asi 40 mil. Kč. To je jej láska k vlasti a národu. Wrangelovec dostane 600 korún mesačne, kdežto náš študent len 140 Kč a ešte nie každý, a teraz má on najmenej 360 Kč platiť mesiačne v koleji.
Ľud sám bude musieť raz prehnať wrangelovských študentov za hranice, aby u nás celý život neštudovali a nevyžierali našich chudobných študentov. Ako prijde pracujúci ľud k tomu, aby z jeho mozolov vydržiavali si veľkostatkári a bankári fašistických uličníkov, pripravených k útoku na neho, keď si bude žiadať väčšiu skývu chleba, alebo aby ho event. raz chceli viesť do boja proti ruským bratom proletárskym. Nech si predsa vydržujú naši veľkostatkári, bankári, uhľobaroni, fabrikanti svojich ruských študentov sami.
Žiadame, aby riadne vecné výdavky na sociálnu pečlivosť a študentstvo boly zvýšené z 91/4 mil. na 40 mil. Kč a z toho aby sa poskytlo 20 mil. Kč Jarnikovmu fondu. Naproti tomu nech sa škrtne vo 4. kapitole (ministerstvo zahraničia) v rozpočte výdavok 19 mil. Kč pre ruských emigrantov.
Pán minister národnej osvety Hodža chce šetriť na stredo- a vysokoškolstve, lebo vraj toto začína byť veľkým finančným problémom. Tak rozpráva aj minister sociálnej pečlivosti. Ale pán Udržal, minister národnej obrany, šetriť nemusí. Ohromné výdavky na militarizmus ešte vždy nezačínajú byť veľkým finančným problémom.
Na školstve sa musí šetriť, študenti musia hladovať práve tak, ako váleční poškodenci, len keď sú Wrangelovci spokojní, len keď pán Gajda netrpí žiadon nedostatok, len keď pán Udržal so svojmi úradníkmi môže robiť veľké objednávky na válečný materiál, len keď sú spokojní liferanti, objednávači a páni generálovia. Všetko ostatné je vedľajšia vec. Kultúra sem, kultúra tam, hlavná vec je zabíjať a zarábať.
Musíme šetriť na školstve a potom až sa niečo našetrí, chce pán minister Hodža niečo dať študentom, keď sa toho dožijú. A potom bude sa môcť tiež pomýšľať na zlepšenie učiteľského vzdelania. Teraz sa pomýšľa na zhoršenie, ale podľa mienky pána Hodžu nemáme reakcionársky režím. No pravda, až buržoazia sama uzná, že jej režím je reakcionársky, potom už bude u nás zavedený kanibalizmus zákonitou cestou.
Školské vzdelanie má byť prístupné každému, kto je k tomu schopný a preto žiadame, aby nemajetní žiaci a študenti boli všemožne podporovaní, aby dostali voľné lístky na drahách k cestovaniu do miesta školy a zpäť a v prázdninách k návšteve pozoruhodných miest v Československej republike a súčasne bezplatné ubytovanie a stravovanie.
Samozrejme majú byť nemajetní študenti oslobodení od platenia všetkých študijných poplatkov a taxí na všetkých verejných školách a majú dostať všetky učebné pomôcky zdarma. Za dnešných pomerov veľký počet schopných detí nemá možnosť získať si vyššieho vzdelania, čo znamená ohromnú ztratu pre duševný vývoj celého národa a krutý nezaslúžený trest pre schopných, ale nemajetných občanov. Naproti tomu majetná trieda má možnosť svoje i neschopné deti nechať tak dlho študovať, až sa im podarí raz zkúšky prekonať a potom s nimi vyplní všetky štátne úrady. Dľa toho aj ten celý štátny aparát funguje, nielen u nás v Československu, ale vo všetkých kapitalistických štátoch. Copatá byrokracia zastupuje len záujmy buržoazie, z ktorej sa hlavne rekrutuje a táto považuje svoju byrokraciu, vyzbrojenú brachiálnou mocou, za štát a dovolí jej všetky možné hlúposti a prehmaty robiť, dokiaľ sú tým poškodené len široké pracujúce vrstvy a nie ona sama.
Dľa našej mienky maly by preto vyššie školy byť otvorené len pre schopných talentovaných žiakov a štát by sa mal postarať o to, aby dostali všetko, čo im je treba: byt, stravu, šatstvo, knihy atď. Naproti tomu nech neschopní sa nepovalujú v školských laviciach a nemolestujú darobne učiteľov a spolužiakov.
Ďalej navrhujeme, aby na stredných školách boly zrušené zkúšky dospelosti, maturity. Každoročne musí sa študent podrobiť zkúške a neobstojí-li, nemôže postúpiť do vyššej triedy. K čomu je tedy treba, aby potom ešte raz musel rekapitulovať všetky ročníky a aby tak aj ten najschopnejší bol vystavený nebezpečiu, že dostane náhodou ťažké otázky, ktoré presne nemôže ihneď zodpovedať a následkom toho prepadne. Všeobecne je predsa známe, že sa často stáva, že úplne neschopný dostane náhodou tak jednoduché otázky, že zkúška dospelosti preň dobre dopadne, kdežto druhý, usilovný a talentovaný prepadne. Jednoducho sa povie: Mal smolu, dostal ťažké otázky.
Som presvedčený, že keby všetci profesori boli prinútení podrobiť sa ešte raz zkúške dospelosti, že by z nich ani polovica neobstála. Prepadli by jedon za druhým.
Ďalej žiadam rozšírenie autonomie vysokých škôl a síce tak, aby študentom bol zaručený vliv na všetké rozhodovania autonómnych úradov vysokoškolských a taktiež má byť zaručený rozhodujúci vliv študentstva vo všetkých inštitúciách študentskej sociálnej pečlivosti a zavedená samospráva podporovaných študentov.
Pán minister Hodža bude ovšem namietať, že by to znamenalo zrušenie všetkých tradíc. On je milovníkom >kontinuity<, to je pozvoľného, nepozorovateľného pokroku. V Rusku dostali sa dľa jeho názoru z jedného extrému do druhého. Z otroctva, slepého poslúchania do zrušenia kontinuity. Cieľom bolševickej školy je vraj zrušiť všetky tradície. Pán Hodža má pravdu. Bolševici sa rozlúčili so všetkými tradiciami. Všetko, čo bolo staré a zhnilé, odhodili a budujú školu a celý štát na modernom základe. Tam sa vychováva dorast k samostatnosti; cieľom jeho kultúrnej výchovy je: poznať pravdu, aby ju mohol s oduševnením hájiť, kdežto u nás je cieľom výchovy mládeže naučiť ju slepo poslúchať vládnucich, aby títo mohli s ňou dľa ľubosti dišponovať. Ani študent, ani vojak nemá premýšľať, ale má za sväté písmo držať všetko to, čo pán farár, pán profesor, pán rotmistr lebo dôstojník povie. To je treba k vôli kontinuite, aby všetko zostalo pri starom, aby sa nestaly nejaké veľké otrasy, ktoré by mohly buržoaziu pripraviť o všetok ten nezaslúžený blahobyt, ktorý jej dľa starých, prastarých tradíc prináleží.
Čo sa týka národnostnej otázky vo školstve, sme pre to, aby vyučovanie bolo všadiaľ prevádzané v materinskom jazyku, aby sa nenadržovalo jednej národnosti na úkor druhých. Ovšem je terajšia vláda buržoazná k tomu neschopná a preto zostáva toto veľkolepé dielo národnostnej slobody a kultúry k rozriešeniu budúcej spoločnosti, kde pracujúci ľud, majúci smysel pre praktický život, bude mať vládu v rukách. Aj sociálpatrioti uznávajú, že terajšia spoločnosť není schopná národnostnú otázku vyriešiť, ale vzdor tomu podporujú oni túto spoločnosť, aby sa čím dlhšie udržovala na živote.
Zaujímavé je, ako sa vyvinuje v buržoaznom Československu pomer medzi Čechmi a Slovákmi. Uprimné priateľstvo medzi týmito dvoma národy po prevrate premenuje sa čím ďalej tým viacej v nepriateľstvo. A to zapríčinila nešikovnosť vládnucich českých úzkoprsích krajzlerov, ktorí poslali celé regimenty českých úradníkov a učiteľov na Slovensko, ale nepreložili žiadnych slovenských pomaďarčených úradníkov do Česka.
Nešikovnosť šovinistických českých krajzlerov ukazuje sa aj v tom, že na celom území Československej republiky nejestvuje ani jediný maďarský učiteľský ústav mimo koedukačnej pobočky maďarskej v Bratislave.
Máme spolu 52 učiteľských ústavov v republike a z toho je len 8 nemeckých a 1 prilepok maďarský v Bratislave a naši Poliaci a Rusini nemajú vôbec nič. A tak prijde na 173.000 obyvateľov československých jedon učiteľský ústav, kdežto l nemecký ústav prípadne na 437.500 nemeckých občanov a 800.000 na maďarskú pobočku.
Páni vlastenci, pravda, vyrátali, že Nemci majú pomerne veľa škôl a Maďari až priveľa, ale my vieme ako vedia naši papenheimerovia rátať.
Český učiteľ na Slovensku vykonal svoju povinnosť (s malými výnimkami a keby bola vláda za to bývala preložila istý počet slovenských pomaďarčených úradníkov do Česka. (Sen. Plamínková: A co by byli dělali?) Nič by neboli pokazili, naopak zaiste by sa boli bývali preorientovali a stali sa národnostne neutrálnymi alebo indiferentnými a na Slovensku by nikomu dnes nenapadlo krivo pozerať na českých učiteľov.
Český meštiak, ktorý bol za rakúskej vlády odstrčený a dosť sa naplakal nad tvrdohlavosťou Nemcov, nič sa nenaučil, keď sa dostal sám k vláde.
Ja končím. My komunisti podáme celý rad pozmeňovacích návrhov a rezolúcie, ktorými má byť zlomený vliv klerikalizmu na školu a umožnená návšteva škôl chudobnej mládeži. Nebudú-li naše návrhy prijaté, nemôžeme hlasovať pre rozpočet, ktorý povoľuje ohromné sumy na militarizmus, na náboženský kultus, a iné darobné veci, ale nedostatočne sa stará o sociálnu pečlivosť a národnú osvetu. (Výborně! - Potlesk senátorů strany komunistické.)
Místopředseda Böhr (zvoní): Slovo má pan sen. Roháček.
Sen. Roháček: Slávny senát! Kedykoľvek sa hýbe otázka úradnikov a štátneho zamestnanectva vôbec, na Slovensku je vždy znepokojené a nervozné očekávanie. Ráčte povážiť, za jakých okolností bolo treba u nás v úradoch pracovať a jaké veľké presuny v štátne-zamestnaneckom sbore tu boly od prevratu. Už len koľko tých preložení mala za následok nová župná organizácia verejnej správy a koľko nespokojností nastáva vždy pri nesrovnalostiach s menovaním a povyšovaním. A teraz ideme nielen definitivne vybudovať verejnú samosprávu organizovaním zemských správ, ale očakávaná a z väčšiny už hotová systemizácia má položiť trvalé a pevné základy v osobnic ve štátnych úradov a podnikov. Pán min. predseda dr Švehla vo svojom prejave dal na javo, že nedostatky systemizácie možno potom vo skutočnom živote korigovať. Chceme jeho slová v prvom rade aplikovať na pomery na Slovensku, kde ešte dlho nemožno ani v otázke štátne-zamestnaneckej riecť konečné slovo. Avšak nepoznáme predsa ešte budúci vývoj a všetky tie potreby, ktoré nám donesie zemská samospráva. I zo štatistiky a osobných štatútov v jednotlivých zemiach videť, že Slovensko je voči českým zemiam i úredníctvom dotované nedostatočne. Systemizácia to má napraviť a ako počúvame, pre verejnú správu čiastočne bol tu za vzor vzatý stav osobníctva na Morave, t. j. zemskej správy politickej plus zemský výbor. Ale i tak z mnoha rezortov sa ozvaly vážne hlasy, že to nepostačí. Tak hneď technická služba, ktorá na Slovensku má ďaleko väčšie úkoly vyhlašuje, že so stavom systemizovaným nevystačí. Nemáme skoro žiadnych inženierov provádzať na Slovensku vodovody, geometrov pre pozemkovú reformu, kataster a iné veci a ani v iných oboroch nelzä všetko previesť dľa príkladu pražského alebo brnenského. To je veľkou chybou riecť: V Brne to neni, tak netreba ani v Bratislave. To bysme sa nedostali so zemskou samosprávou na Slovensku ďalej v záujme celoštátnej konsolidácie. Život od prevratu si už vynútil v Bratislave isté centrálne organizácie i beze všetkého politického nátlaku. Je to na pr. otázka rôznych expozitúr pražských ministerstiev, ktoré treba nielen tak likvidovať, ale v záujme veci pričleniť k zemskej správe. A otázka školskej správy bude najchúlostivejšia a nebude sa môcť úplne vyriešiť len vzorom zemskej školnej rady českej alebo moravskej - už pre odlišný charakter nižšieho církevného školstva na Slovensku. Čo p. posl. Hancko mluvil o škole v poslaneckej snemovni, je zpiatočnické klebetenie a divím sa, že práve učiteľ takto hovorí. Mysme nie proti krížom vo škole, ale myslím, že keď aj budú viseť vo škole kríže ale pri tom zostane neschopný učiteľ, nebude to na prospech školy. Škola má byť v dobrem slova smysle vždy pokroková.
Vysokoškolské študentstvo si praje, aby fond Jarníkov bol nezmenšený pri dotácii so strany štátu a žiada všeobecne vyššiu zaujatosť sociálnej pečlivosti o študentstvo a jednotné provádzanie tejto pečlivosti v celej republike.
Aj v iných oboroch verejnej správy bude treba pamätovať na zvláštne potreby v štátnosti na Slovensku. Preto mnohé obory odbornej správy musia byť zastúpené pri zemskej správe, aby zemský prezident udržal akýsi styk so všetkými odvetviami verejnej správy, má-li sa nahradiť tá dobrá stránka bývalého ministerstva pre správu Slovenska. To nie sú žiadne požiadavky extra slovenské, ale záujem veci a pokoja politicko-štátneho. (Výborně!)
To české úradnictvo, ktoré tu už dlhšie a od prevratu pracuje a ktorému nemožno sa ani odmeniť žiadnou vďakou za prácu pre Slovensko vykonanú, samo stojí za týmito samozrejmými požiadavky a jeho hlas nesmie byť púšťany na hlucho, keď nechcete naozaj umele vypestovať akýsi pojem menejcennosti Slovenska. Česki úradníci na Slovensku si na toto trpko sťažujú, i na kruhy svojich byrokratických kolegov, lebo sa cítia dvojnásobne opúšťanými, s jednej strany na Slovenskú voči demagogii autonomistickej, ako i proti pražskej nechápavosti a podceňovaniu. A tá nechápavosť v posledných časoch sadla si na prvé miesta všetkých sťažností i českého úradnictva na Slovensku. A preto i tie následky politickej dezorientácie sa zjavujú a toľko sa o nich zase po novinách rozpisuje, že je reč o nejakej krízi inteligencie. Systemizácia na Slovensku musí ponechať pre tieto potreby aspoň trochu pootvorené dvere a hlavne treba s velkou pečlivostou budovať prezidium zemskej správy, ktoré musí udržať živý styk so všetkými obory celkovej administrácie slovenskej. (Místopředseda dr Soukup převzal předsednictví.)
V súvise s dotknutou už otázkou osobníctva technickej služby na Slovensku je gazdovanie so silničným fondom. Hrozný stav slovenských ciest je všeobecne známy a na silničný fond skladajú sa veľké nádeje. Sieť ciest na Slovensku v štátnej opatere je nepomerná voči českým zemiam. Teraz ovšem bývalé župné cesty stanú sa zemskými či štátnymi, ale zostanú nám ešte okresné a obecné cesty, čili t. zv. vicinálky. Odborníci nepovažujú ani obnos silničného fondu pre Slovensko za dostatočný, ačkoľvek rozpočet tohoročný dotuje slovenské cesty v republike najvyššími obnosy. Zle pri tom obídu cesty okresné a obecné, na ktoré rozpočet nepatrným obnosom niečo vyše miliona pamätuje. Odborníci síce hovoria, že neprevedú ani to, čo zo silničného fondu Slovensko dostává, keď nebude dosť technických a zamestnaneckých sil. Tu náprava musí nastať.
Naša obecná samospráva i z tejto priležitosti bojí sa rozličných obecných prirážok, ktoré podľa nového zákona o daniach priamych od 1. januára 1928 môžu maximálne obnášať 300%. Zemský výbor v Bratislave má zo zvláštneho fondu prispievať tým obciam, ktoré by s touto najvyššou obecnou prirážkou nevystačily. A potom tu má byť t. zv. obecný fond pre tie spomenuté okresné cesty a hradské. Stále treba apelovať, aby tieto fondy boly hojne dotované a aby z nich sa obciam hojne dostávalo, ak nemá nastať kríza celej obecnej samosprávy a keď nemá byť vôbec zastavená oprava a udržovanie ciest na Slovensku.
Je faktum, že naša obecná samospráva je voči štátnej pridrahá a že štátna finančná správa má záujem na znížení prirážok, lebo ľudia neplatia v záležitostiach daňových vždy len na štát, i keď vo forme obecných daní platia mnohonásobne viac obci ako štátu, avšak pri platení nikto nepomyslí na to, že to platí na prirážky. Áno, s nižšími prirážkami a obecnými dávkami treba len súhlasiť, avšak to bývalé zlé gazdovanie nedá sa hneď odčiniť. Aspoň na dobu prechodnú treba zo spomenutých fondov zabrániť krachom v určitých obciach, ktoré sú na Slovensku predo dvermi. (Sen. Stodola: Modra!) Tu máme na príklad Modrú. (Sen. Stodola: Tak je! Modre treba pomôcť!)
Mesto Modra má dnes predpísanú 700%nú obecnú prirážku. To znamená krach, lebo prídu všetci majitelia viníc a domov na bubon a remeslníci a obchodníci musia odtiaľ zmiznúť, lebo budú najdrahšími výrobcami na širokom okolí. (Sen. Stodola: To je pravda!) A z čoho to povstalo a ako? Do prevratu bývala tu sotva 100%ná prirážka a na túto dostávalo mesto ešte štátnu podporu na policiu a na mestských úradníkov. Toto slovenské mesto pri základoch republiky na tomto veľmi vážnom bode postavilo pevnú národnú stráž, ktorá čiastočne zachránila nám i Bratislavu. A z tejto príčiny sa zadlžilo. Žiadna iná národná stráž nemala toho významu, veď ztadeto išla i tá Károlyiho demarkačná čiara. Na to v svojej horlivosti nabídla sa Modra republike za siedlo okresu, to i dostala. Nastavala bytov pre úradníkov, upravila úrad, mnoho obetovala zo svojich prostriedkov na vinársku školu, všetko s vedomím štátu a dnes stojí opustená. Modranský okres nedostal okresný súd a čo s ním ide. Byty úradnícke následkom toho sú nedostatočne obydlené a mestu dnes zbytočné. My usilujeme nepokoje a rozhorčenosť utíšiť tak, že tieto staviská nabídame ministerstvu sociálnej pečlivosti, lebo ono hľadá a potrebuje miesto na Slovensku pre ozdravovňu tuberkulóznych detí a Modra i s jej staviskami je ako stvorená na to, lebo ona leží pod lesami a vo viniciach na úplne bezprašnom mieste. Pán minister Šrámek a spolu i vláda by nemali otáľať a aspoň týmto spôsobom odpomôcť blížiacemu sa hroznému stavu mesta Modry. Nemali by mať hluché uši tam, kde klepáme. Neprajeme štátu, aby v tomto položení mal viac miest. Maličko som odbočil, ale nútený som okolnosťami, abych vzbudil za našu Modru záujem. (Sen. Stodola: To je správné!)
Mnoho sa hovorí o reforme školstva u nás. Jedno je všeobecne isté a uznané, že naše stredné školy sú preťažené látkou a je treba do nich vliať porozumenie pre praktické potreby denného života. Som rozhodne za zmenšenie počtu rôznych gymnázií na Slovensku a za vybudovanie v najširších rozmeroch občianskej školy. Občianska škola má jedine miesto pre pozdvihnutie všeobecnej vzdelanosti u širokých vrstiev.
Zo stanoviska zemedelského nesmieme zabúdať na potreby našej dediny a predovšetkým je pre Slovensko dôležitý návrh pre reformu učiteľského vzdelania, ohľadne ktorého Zemedelská rada česká si osvojila už pred rokmi návrh vyšlý z odborných kruhov, aby na učiteľských ústavoch sa pamätovalo na výchovu učiteľa, jehož pôsobenie po celý život je medzi roľníckym ľudom na dedine. Tým cieľom má sa učiteľstvu dostať vedomostí nielen odborne roľníckých, ale mladý učiteľ má byť priamo sociologicky propravený na to prostredie, kde bude po celý život účinkovať. Pre Slovensko z ohromnej väčšiny dedinskej a maloroľnickej má tento návrh význam zásadný a preto si ho tiež v plnej miere osvojujeme.
V súvise s týmto je ďalej uznaná potreba organizovania i nového zakladania odbor. škôl. Pre nás v prvom rade škôl roľníckych nižších, ktoré majú vychovávať našich budúcich roľníkov ku samostatnému gazdovaniu a ku správe vecí občianskych verejných i súkromných. Sieť roľníckeho školstva na Slovensku nebude ešte dlho hotová a neslobodno sa ani dať odbyť ľahostajnou návštevou týchto škôl v niektorých krajoch. Záujem predsa však len o tieto školy pomaly vzrastá a koná dobré poslanie nielen v odbornom gazdovaní, ale i v obecnej samospráve, vo správe rôznych roľnických podnikov a ich činnosti verejnej. Z tých podnikov nech tu uvediem na príklad činnosť Roľníckych pokladníc, ktoré už dnes vyslobodily roľnícky úver z osidiel úžery. Roľnictvo bude na veky vdačné ministrovi Hodžovi za jeho hospodárske vyslobodenie. A týchto vyhoď roľnických pokladníc dnes používa už i roľník maďarský. Bez Roľníckych pokladníc na Slovensku nebolo by ani pozemkovej reformy, ktorú hlavne vidíme vo forme prídelu alebo nedielov alebo kolonizácie. Roľnícke pokladnice v šťastnom spojení a spolupráci s Hypotečnou bankou vyviedly z krizy tento odsek pozemkovej reformy a vôbec umožnily prevádzať záborový zákon. Zlo však vidím nielen v príliš veľkých výmerách zbytkových statkov, ale na prvom mieste i vo vypúšťaní zo záboru veľkých komplexov, rešp. schvaľovaní súkromných kúp rozsiahlych objektov. Neslobodno zabúdať ani na zamestnancov na veľkostatkoch, hlavne na tých najmenších, ktorým treba umožniť ďalšiu existenciu v zemedelstve.
V správnom pochopení demokracie a spravedlnosti nemožno ani maďarský ľud vytvárať z dobrodienia pozemkovej reformy. Maďarský oligarchovia hnali svoj maďarský ľud ako bezzemka ako kubikoša trasovať dráhy po celej Európe. Najviac bezzemkov bolo vlastne medzi Maďarami. Naša strana má veľký káder maďarského ľudu zemedelského, ktorý v každej dobe ochotne osvedčuje svoju aktivnú loyalitu Československej republike. Ja sa primlúvam, aby pri pozemkovej reforme sa nezabúdalo nad túto čiastku našich občanov maďarského jazyka, ktorý v republike a v jej vodcoch vidia svojich priateľov a dobrodincov a nedávajú sa na zcestie, kam ich rozliční zjavní i tajní iredenti svádzajú. Možno len gratulovať ako ministrovi Hodžovi, tak pánu biskupovi Zochovi, že sa postavili na čelo do práce za týchto našich spoluobčanov, ktorí vedia dobre, že v Maďarsku o tej demokracii a tej slobode, ktorú požívajú v našej Československej republike, není možno ani snívať a nemôže byť predmetom ideových túžieb. Pri pozemkovej reforme myslíme predovšetkým na tých menších uchádzačov, ktorí majú lásku i schopnosti k dobrému obrábaniu, treba zdôrazniť, že ruka v ruke s pozemkovým úradom musí pokračovať i ostatná administrácia politická i školská na prvom mieste.
Sme povďační p. ministrovi zdravotníctva, že sa usiluje zveľadiť ruch slovenských kúpeľov, hlavne štátnych. Naše Tatry musia sa stať svetovým mestom klimatickým a turistickým a bolo by žiaducné, aby sa stály prístupnými i chudobným vrstvám, hľadajúcim kúzlo Tatier a ozdravenie v nich. Dnes sú pre chudobného človeka neprístupné. Toto ministerstvo má mnoho na Slovensku doháňať za historickými zemiami. Viem, že není dobré všetko na raz chcieť, ale boli by sme radi, keby sme videli program a jeho systematické prevádzanie. V prvom rade dobudovať treba nemocnicu vo Zvolene a Lučenci. Pre našich choromysľných není miesta ani v Bratislave, ani v Pezinku. A sú to smutné kapitoly, keď človek o tom číta, ako takého chorého musia tam viesť a opatrovať. Na západom Slovensku ukazuje sa nutnosť postaviť štátny domov pre nalezencov. Máme dva: Košice a Rimavskú Sobotu, ale na západnom Slovensku nieto žiadneho. Liečebný ústav a ozdravovňu pre pohlavne onemocnené ženy bolo by treba rozšíriť a sriadiť. Pre nevhodnosť miesta a budovy v Báhme ozdravenia vystaly.
Myslím, že na Slovensku je dosť takých zátiší, tam by sa tie pomýlené osoby mohly uchýliť k úplnému ozdravovaniu ducha i tela a stať se tak k práci schopnými pre ľudskú spoločnosť. O tomto má premýšľať ministerstvo zdravotníctva a tieto z cesty vyšinuté čo najskôr vrátiť ľudskej spoločnosti k práci. Ďalej neni u nás vôbec postarané o slepcov, a hlavne o slepé ženy. A čo je najhlavnejšie a na čom ľudstvo hynie najviac je t. zv. suchá nemoc - tuberkulóza. Táto nemoc pustoší všade, ale najviac medzi chudobnými ľuďmi. Ľudia sa liečia individuálne a ako kto vládne. A toto je nedostatočné. Proti tuberkule musí bojovať každý, či chce, či nechce, a ako viem od lekárov, najlepšie sa bojuje proti tuberkule preventívne, t. j. chrániť ľud pred nákazou, aby ju nedostali. Najlepším bojom proti každej nemoci, zvlášte ale proti tuberkulóze je pozdvihnutie vzdelanosti v širokých vrstvách ľudových. Vzdelanosť, láska k bližnému a cit odpovednosti lepšie ochraňuje pred rozličnými nákazami ako najkrutejší zákon. Bacil, ktorý tuberkulózu spôsobuje, drží sa v každej nečistote a proti nečistote nutno bojovať zákonom, ktorý by učil, chránil, ale i trestal nejakým internovaním previnilcov a rozširovateľov tejto pliagy.
Najpalčivejším požiadavkom zdravotným je dnes, aby ministerstvo zdravotníctva vypracovalo zákon proti tuberkule; Masarykova liga proti tuberkulóze bude istotne ministerstvu na dobrej pomoci pri tejto naliehavej práci.
A podobne je to i s trachomom. To je očná choroba. Na túto nemoc trpí na Slovensku mnoho zemedelských robotníkov z kraja Prievidzského. Nečistota a nevedomosť ju rozširujú. Politické správy nepúšťajú týchto ľudí do roboty. Následkom toho nemajú zárobku, trpia hladom, ba hynú. Ministerstvo zdravotníctva v dorozumení s ministerstvom vnútra nech vyšetrí, ako by sa im pomohlo aspoň doma k práci a zárobku.