50 až 70% maďarského ľudu na Slovensku je zemedelským. Snáď veľkým zveľaďovaním zemedelstva chceli dať Maďarom zabudnúť na veľa zla, ktoré obklopilo ich Trianonom? Ani v najmenšom! Maďarom na Slovensku vzali odborné hospodárske školy, nové nezriaďovali a trpeli, aby maďarský zemedelec zaostal a nemohol držať krok s vyškolenými a ešte vždy ďalej sa vzdelávajúcimi zemedelci národov iných. Postarali sa o to, aby i príslušný majetkový úpadok bol účinným faktorom pri zaťažovaní osudu maďarského zemedelca.

Maďarské družstvá nechali rútiť sa v zkazu následkom nesnádzí nastalých zmenou vladarstva. Pohromy povodieň nie aby zažehnali od maďarských zemedelcov a iných živnostníkov, ale ztrpeli, aby stále opakujúce sa povodňové škody uviedly neštasťníkov na žobrácku palicu. Verejných tiarch však dali prehojne. Fiktivný prírastok ceny, ktorý neprizeral k rozdielu medzi korunou zlatou a korunou československou, - ač i terajší pán minister financií napísal, že zdaniť ho jako pravý prírastok ceny je najväčšou nespravodlivosťou - zdanili dôkladne dávkou z majetku a dôchodkovými daniami na 6 rokov nazpät, čím dosiahli, že zemedelec, ktorý využitím válečných konjunktúr sprostil sa veľkej časti svojich dlžôb, sám i jeho pôda ohýbajú sa pod ťarchou dlžôb, ktoré naň uvalila úradná finančná politika. Riešiť problém odbremenenia pozemkov v záujme Maďarov - to nikdy neprišlo na um vôle úradnej.

V požehnaní meliorácií - k väčšej sláve rovného zachádzania, voči zemiam historickým - nezúčastnilo sa zemedelstvo na Slovensku. Maďarský odbor zemedelskej rady - prez osvedčený príklad zemí historických, kde zemedelská rada má český a nemecký odbor - sriadený nebol. Ku náležitému zveľadeniu zemedelstva neučinili ani pol kroku a nestarali sa o to, aby po tejto stránke alebo verejnými prácami snížili počet nezamestnaných maďarských zemerobotníkov. Oproti tomu rozparcelovaním veľkostatkov vydali ich čelaď nezamestnanosti hladu. Nelzä poukázať ani na jediný fakt, ktorý by dokazoval, že by sa čo len niečo bolo stalo v záujme Maďarov, že by bol k dispozícii kapitál a úver potrebný ku zvýšeniu produkcie. Zemedelská správa nemôže poukázať ani na jeden dôkaz, že by sa bola pokusila zažehnať na Slovensku ten rušivý kontrast, ktorý je medzi výnosnosťou poľného hospodárstva a medzi úrokovou mierou z úveru, ktorého môže zemedelstvo použiť. Nad slnko jasnejšou stala sa snaha, aby pôda i z ruky malého zemedelca maďarského vypadla a to tak, aby ju ochudobnelý maďarský ľud nemohol zakúpiť a aby i táto dostala sa do rúk ľudí, prevádzajúcich šľachetné remeslo asimilácie. Tedy len posmechom, čire posmechom môže byť otázka, či my máme príčinu k spokojnosti po temne trianonskom.

Ani osud maďarského maloživnostníka nebol nijakým vládnym opatrením zlepšený. Naproti tomu zaťaženie jeho bolo nespočetnými opatreniami dôkladne vykonané. Kde len bolo možné, dosadili ste v československých živnostníkoch konkurentov maloživnostníkom maďarským a týchto tak nadbytečne podporujete, že maďarský živnostník vezme zkazu. Pri verejných dodávkach a verejných prácach nezachádzali ste s nimi tak, ako by bolo treba. Naproti tomu sociálne opatrenia republiky uviedly tiež maďarských živnostníkov na okraj úpadku. Ani jediný československý modzog nepodstúpil trochu námahy, aby ich duševný pokrok bol zaistený. Načo je pokrok maďarskému maloživnostníkovi, keď je už bez toho odsúdený k smrti a je dobrý len k tomu, aby ho za účelom víťazstva zásady deľby použili ku tvoreniu kadejakej živnostenskej strany.

A či snáď maďarskí veľkopriemyselníci majú dôvod ku spokojnosti? Zničené maďarské veľkopriemyselnícke existencie jasne dokazujú, že maďarského veľkopriemyselníka už takmer nieto, a i keď niektorý je, i on čiže jeho podnik nosí v sebe zárodok zkazy. Maďarské obchodníctvo na Slovensku ani verejným hlasovaním by sa nepriznalo, že je tu so svojim osudom spokojné. Obchodníkom chcú naoktrojovať oportunizmus, úradnej vláde tak milý, šikovným utváraním vnútených situácií a ich šikovným využitím. Za túto duševnú trýzeň mali by byť títo spokojnými Maďarmi?

Maďarská inteligencia zúčastnila sa po Trianone naozaj toľko dobra, že je div, že sa táto inteligencia ešte dosiaľ nesobrala a neišla zvlášte k pánu ministrovi zahraničia Benešovi vysloviť ústne, že je so svojim osudom veľmi spokojná. Veď i pre Maďarov je v ústave a St.-Germainskej mierovej smluve zaistené právo na verejné úrady. Oproti tomu veľkú časť maďarských úradníkov z úradov vyhodili. A Maďar vôbec nemôže sa uplatniť vo verejnom živote vo verejnom úrade. Ťažko čakajú, až dozraje na penziu alebo zomrie niektorý Maďar, zastupujúci nejaký verejný úrad, ihneď obsadia jeho miesto československým úradníkom a Maďara nevymenujú. Pod chýrnou československou demokraciou Maďar nemôže byť predsedom sedrie, i keby bol tým najvýbornejším a najbezvadnejším sudcom, a to proste preto, lebo je Maďar. A túto pravdu vyriekol jeden minister pre Slovensko za vlády národnej rovnoprávnosti. Ale vinu na tom nesie inteligencia; prečo sa domnieva len jedinú minutu, že má vážne právo na účasť vo verejných úradoch. Prečo nevolí iné povolania, na pr. pravotárstvo, lekárstvo, hospodárstvo, inžinierstvo atď. a prečo nejde do učiteľských ústavov alebo na teológiu? Prečo sa nenaučia všetci československy tak, aby si tieto vedy mohli v jazyku československom rýchlejšie osvojiť, ako vo svojom vlastnom jazyku? To sú všetko len otázky. Avšak faktom je, že v povolaní pravotárskom zaviedli na Slovensku numerus clausus, a že maďarský kandidát pravotársky môže sa len po 2-3 neúspešných a opakovaných zkúškach dostať ku zkúške úspešnej, kdežto československý pravotársky kandidát takmer vždy hneď po prvýkráť zkúšku úspešne složí. Cieľ je tu zjavný: maďarských juristov treba zatlačiť, pole treba obsadiť československými novými pravotármi a stvoriť československú väčšinu pravotárov, ktorá ešte vždy chýba.

Faktom je tiež, že úradným lekárom až do krajnej možnosti nemenujú Maďara. V maďarských vidiekoch živoria súkromní maďarskí lekári v tak veľkom počte, že maďarská mládež sotva sa odvažuje túto životnú dráhu vyhľadávať. Faktom je tiež, že Maďar s hospodárskym diplomom sotva sa môže na Slovensku umiestiť, lebo veď maďarská pôda bola maďarským statkárom zabraná, a statky, kde by sa mohol diplomovaný hospodár umiestiť, sú alebo zrušené alebo na minimum zredukované. A na statkoch čiže zbytkových statkoch, ktoré sú v rukách novej československej triedy historickej, nedostane maďarský diplomovaný hospodár chleba.

Životná dráha inžiniera na Slovensku je tiež neschodná. Maďarského podnikania takmer niet, a tedy ani nieto miesta pre maďarského inžiniera, na úradné inžinierské miesto Maďara nevymenujú, v československom súkromnom podniku Maďara nezamestnávajú.

Maďarského učiteľského ústavu nieto, maďarskej teológie nieto. A keby maďarský mladík i vyštudoval v československom učiteľskom ústave, na štátnu školu ho nevymenujú. Maďarský duchovný a maďarsky učiteľ sotva sa dostane k miestu voľbou, lebo je málo miest.

A keď teraz berieme na zreteľ, že na Slovensku i povolanie priemyselné bolo vedomými alebo nedokonalými vládnymi opatreniami tak zničené, že i v tomto povolaní nenachádza Maďar kautely živobytia a možnosti života národného, keď berieme v ohľad to, že Maďarovi nie sú tu dané ani možnosti obchodného vzdelania a podmienky úspechu, keď uvážime, že rentabilita a možnosti vývoja maďarského zemedelstva boly učinené pochybnými, - môžeme konštatovať ako fakt, že maďarská mládež zo Slovenska ani na Slovensku ani v Československej republike budúcnosti nemá. Keďže však fakt tento je výsledkom plánovitých vládnych opatrení, môže byť správny aj úsudok, ktorým sa konštatuje, že úradný vládny režim odsúdil Maďarov na Slovensku na smrť. A rebus sic stantibus pán minister zahraničia hovorí o spokojnosti Maďarov. Ako keby chcel dokazovať na smrť odsúdeného činí rozsudok smrti prirodzene šťastným. Ako keby Maďari po pokute bez viny, ktorá pokuta im bola uložená v Trianone, boli povinni s radosťou prijímať tú pochybnú blahovôľu, ktorá pre nich znamená, že už nemusia dlho byť živí.

Ale snáď v radoch maďarských robotníkov spatruje pán minister zahraničia tú veľkú spokojnosť? Nuž či je to objektivita? Nahliadne-li do úradnej štatistiky a uvidí-li, koľko maďarských nezamestnaných je na Slovensku, keď prečíta, koľko priemyselných podnikov zkantrila československá priemyselná, obchodná a železničná politika na Slovensku a tým koľko pracovných príležitostí zaniklo a budúcnosť koľko ľudí stala sa pochybnou, keď zistí, že tá blahodárna pozemková reforma koľko zemedelským robotníkom maďarským vyrazila z úst sústo chleba, potom bude naraz hotový s úsudkom, že ani maďarskí robotníci nemajú nijakého dôvodu k pravdivej vnútornej spokojnosti.

Avšak všeobecne jako fakt konštatovať lzä ešte, že mocenskí činitelia Československej republiky nikdy sa nesnažili, aby zmiernili alebo zahojili utrpenie Maďarov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, utrpenie, ktoré nastalo následkom Trianonu a ktoré lzä považovať iba za trest bez viny. Veď tie machinácie, ktoré smerovaly ku sníženiu početného pomeru Maďarov v republike rešpektive ktorými bolo značné korigovať význam pravého početného pomeru postavením početného pomeru nesprávneho a nepravdivého, smerovaly všetky k pozbavovaniu práva, lebo stály vo službách asimilácie, vraždiacej národnú individualitu. Tedy vedome a plánovite priostrily utrpenie Maďarov. Historia sčítania ľudu na Slovensku je tá, že sa pokládalo za nutné, aby oproti príkladu každého právneho štátu vykonané boly vo troch rokov dve sčítania ľudu, druhé sčítanie preto, aby výsledok prvého, ktorý nebol dost súci ku službám asimilačnej politiky zamenily za výsledok iný, ktorý by sa k tomu účelu lepšie hodil. Že druhé sčitanie ľudu sa tak príliš dobre zdarilo, že ešte ani v decembri 1927 neodvažujú se úradne uverejniť výsledky sčítania z r. 1921 a že uverejnili len výsledky sčítania po súdnych okresoch, vzniklé z tajných sčítacích dát obcí, to všetko sú faktá, ktoré mluvia samy. Verejným posmechom zásady rovnakého zachádzania, rovnoprávnosti a rovnosti pred zákonom je etnografický rozvrh volebných okresov a ďalej fakt, že dvakráť ba viackrát toľko voličov maďarských môže voliť zákonodárcom, než koľko českých alebo československých voličov, a konečne patentovaná ustanovizeň štátneho občianstva tretieho rangu.

Avšak konfiškácia jazykového práva Maďarov v súdnych okresoch, stanovenie obvodov súdnych okresov nariadením je skutkom, ktorý dokazuje, že osud Maďarov na Slovensku chcú urobiť ešte nesnesiteľnějším. Toto vládne opatrenie pán minister spravedlnosti - ač on nie je jeho pôvodcom a je tiež členom národnej menšiny - verejne obhajoval a snažil sa dokazovať, že opatrenie to je prísne zákonné a oprávnené, lebo spočíva na zmocnení zákona. Na jedno však pán minister spravedlnosti zabudol a to je, že zmocňovací zákon č. 188/1919 len v prípade >nutnosti< pripúšťa stanovenie obvodov nariadením. Kde teda nie odôvodnené >nutnosťou<, aby obvody súdnych okresov boly zmenené nariadením, tam zmena obvodov, učinená nariadením, je docela bezzákonná. A ja tu verejne kladiem otázku pánu ministrovi spravedlnosti: aká justičná nutnosť vyžadovala si toho, aby obce Ghymes, Kolin a Žára boly z nitrianskeho súdneho obvodu prepojené k súdnemu obvodu Zlaté Moravce, keď železničnou stanicou týchto obcí je Nitra, a ľudia musia prijsť do Nitry, aby sa mohli dostať do Zlatých Moraviec, a keďže ešte i v Erči sú bližšie k sídlu starému než k novému? Snáď preto sa tak muselo stať, lebo 2635 Maďarov týchto obcí bolo by zaistilo 20%ný číselný pomer Maďarov i vtedy, keby tých 13 slovenských obcí bolo k súdnemu obvodu nitrianskemu pripojené a ostatných 5 z časti maďarských, z časti miešaných obcí bolo odpojené?

Ale kdeže je justičná nutnosť toho, aby proti všetkým svojim protestom pripojené boly k rimavsko-sobotskému súdnemu okresu slovenské obce Poltár, Cechtereb a Sósliget, keď storočné ich hospodárské styky s Lučencom ešte vždy trvajú, ktoré mesto je hospodársky významnejšie ako Rimavská Sobotka, a ktoré sú k nemu železnicou o 20 km bližšie a Erči o 10 km bližšie? Snáď to spočíva v tom, že keby tie slovenské obce neboly pričlenené k rímavskosobotskímu súdnemu okresu, vtedy by boly márne všetky machinácie: rimanovskosobotský okres a Rimavskú Sobotu nemohli by ste zbaviť práva na používanie maďarského jazyka.

Avšak kladiem otázku: prečo je treba celý rad obcí vylúčiť z prešovského okresu súdneho a pripojiť k súdnemu okresu košickému, keď tieto ležia bližšie Prešovu a tam je ich hospodárske trhovisko a keď lacné, rychlé a dobré prisluhovanie spravodlivosti priamo si vyžaduje, aby patrily k Prešovu? Snáď preto, aby Košiciam mohlo byť odňaté právo k používaniu jazyka maďarského? Rozhodne lzä konštatovať, že odnárodňovanie a >nutnosť<, predpisanú zmocňovacím zákonom č. 188/1919 treba vykladať tak, že nutnosť odnárodňovania je daná a treba ju splniť.

Čo sa dialo s Maďarmi na poli štátneho občianstva a príslušnosti, to je už pravou ostudou republiky. Aby Maďarov bolo menej a aby na menej miestach dosiahli číselného pomeru, využilo sa proti nim dôkladne nespravodlivej zbrane vyhostenia. Odkladu otázky štátnej príslušnosti využili ku zastrašeniu ku zovšeobecneniu útlaku. Keď sa maďarskej národnej strane podarilo vymútiť si zákon, ktorým bolo privodené aspoň prechodné zlepšenie, pri jeho prevádzani pokračovalo sa ďalej v používaní násilia rozmanitými otázkami, preťahovaním vecí a vymeriavaním štátnoobčianského poplatku v neslýchane obrovskej výške. Na rezolúciu, vynesenú národným shromažděním už skoro pre dvoma rokmi, ktorá vláde ukladá, aby predložila Národnému shromaždeniu čo najskôr humánny zákon o štátnom občianstve, sa jednoducho vykašlú. Avšak tu máme prípad mukačevského rím. kat. hlavného dekana Szabóva, ktorého jako zločinca vyviedli pod bodákmi odtiaľ, kde žil vyše 30 rokov a marné bolo usnesenie Národného shromaždenia, ktoré vyslovuje, že kto podá žiadosť na základe lex Dérer, nemôže byť vyhostený. Minister vnútra však vykašlal sa na usnesenie Národného shromaždenia. Tu je prípad profesora Jozefa Borosa, ktorý už od 15 rokov bydlí v Rimavskej Sobote. Za republiky dostal španielsku chrípku; následkom pôsobenia nemoci na modzog stal sa k profesorskému povolaniu neschopným. Divý šovinistický exponent ministerstva školstva, tak zv. školský referát ho vtedy bez akéhokoľvek odbytného, bez akejkoľvek penzie a podpory prepustil z miesta profesora na gymnáziume v Rimavskej Sobote. Od tých čias jeho dve malé deti a žena spolu s ním živoria v najväčšej biede. Avšak milosti, milosrdenstva nieto: vyhostia ho von. Podáva žiadosti a obdrží sľub, že dostane sa mu štátneho občianstva v Československu, jestliže predloží rozhodnutie o propustení zo štátneho občianstva v Maďarsku. I to sa stane. A žiadosť potom predsa zamitnu vtedy, keď sa ani na Maďarsko už nemôže o pomoc obrátiť následkom prepustenia. Potom už nielen Maďari, ale i v Rimavskej Sobote bydliaci slovenskí a českí úradníci zakročují o pomoc u kancelárie presidenta. Táto kancelária postúpi vec znova ministerstvu vnútra. Intervenujeme niekoľkokrát a vždy sa nám sľubuje humánné bavenie.

Dosvedčí mi to dr Jozef Kállay, bývalý minister s plnou mocou. - A zase sú odmietnutí a celá rodina biedačí ďalej v naprostej mizérii a bezúfnosti, a vidí, čím sa stávajú krásne idey veľkého humanistu Tomáša G. Masaryka v rukách vlády republiky. A s hrôzou očakáva, že teraz za ľadovej zimy budú pod bajonetami vyvedení do Maďarska! A to všetko preto, lebo Jozef Boros narodil sa náhodou Maďarom. Kto bude chcieť, poslúžim mu dátami a dôkazmi.

A či snáď opatrenia, sabotovania a preťahovania vo veciach penzistov, prepustených maďarských úradníkov a zamestnancov nemajú vyvolať medzi Maďarmi roztrpčenie?

Bola uverejnená práve ministerská zpráva o výsledkoch docielených v národnej osvete. Tam sa môže každý dočítať, že kým na československú kulturnú akciu boly vynaložené ťažké státisíce, dotiaľ pre Maďarov len Galante sa stalo niečo kulturného, čo je s hľadiska národného pochybnej významnosti, nejaký naukobeh, ktorý stál bagatel, pár tisíc korún. Nuž a či Maďari musia byť vylúčeni z pôsobnosti zákona o výchove štátnych občanov? A to sa nazýva rovnosťou pred zákonom, stejným zachádzaním? Pre Maďarov platí vládné stanovisko, že stačí, sú-li menšinové národné kulturné výbory v zákone, na čo by boly vo skutku. A môžeme to dokazovať úradnou listinou československou.

Avšak na poli kultúrnych akcií tu je poučný príklad Gemerského kulturného spolku. Zmenil svoje stanovy, a predložil ich ku schváleniu a vyslovil, že nebude pôsobiť až do schválenia. Spolok, ktorý nepôsobil, ministerstvo rozpustilo a položilo ruku na polmiliónový spolkový majetok. Najvyšší správny súd zbavil platnosti ministerské rozhodnutie pre nesprávné pokračovanie. Vtedy bol spolok, ktorý ešte vždy nepôsobil, rozpustený znova ministerstvom s plnou mocou pre Slovensko. Najvyšší správny súd na novú sťažnosť vyslovil bezzákonnosť ministerského rozhodnutia, ktorým sa schválenie odpoprelo a rozpustenie vyslovilo. Je tomu už päť rokov, avšak majetok ešte vždy nevrátili a keď sme niekoľkokráť urgovali schválenie stanov, dostali sme odpoveď, že spisy sa ztratily. To môžeme dokázať československou verejnou listinou a bývalým pánom ministrom dr Jozefom Kállaym. Ostatne ztratily sa i spisy, v ktorých sa žiada, aby na obecných tabulkách obcí okresu Feled, z 91% maďarského, boly obce vyznačené v jazyku maďarskom, ako že sa tu ztrácajú pomalú všetky tie práva, ktoré prislúchajú Maďarom na poli kultúry, práva a spravodlivosti.

Avšak ako môže pán minister zahraničia hovoriť tu o spokojnosti Maďarov, keď československí politikovia zo Slovenska rad radom sa pozdvihujú a skladajú svedectvo pred veľkou verejnosťou celého širého sveta, že oprávnená nespokojnosť na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je vôbec veľká, obrovite veľká. Títo československí národní politikovia nepovedali, že Maďari sú výnimkou, lebo vedeli, že by nebolo pravdou povedať, že všetci sú nespokojní, len Maďari nie. A tedy ich skutkové zistenie vzťahuje sa i na Maďarov. Ráčte si prečítať jednu z posledných rečí veľkého československého šovinistu a vodcu českej národne-demokratickej strany na Slovensku dra Milana Ivánku. V nej nájde, kto chce, že ani Milan Ivánka nie je spokojný s nacionalistickou, pražským centralizmom diktovanou a vraj korupčnou dvojloketnou politikou na Slovensku.

Avšak ráčte si prečítať poslednú rozpočtovú reč bývalého československého ministra pána Dérera. Táto reč dáva pravdu maďarským sťažnostiam proti pozemkovej reforme. Nuž a prečo povedal slovenský augsbursko-evangelický biskup Zoch, významný československý agrárny politik a jeden z predných ľudí pána ministra Hodžu, že je treba opatrení, ktorými by sa Maďarom umožnilo, aby Československú republiku milovali ako svoju vlastnú vlasť? Veď keby tu takýchto opatrení bolo, vtedy by pán biskup zaiste nebol hovoril o týchto opatrení cieľom nadišputovania zásady >ubi bene, ibi patria<, ako o nezbytnej potrebe budúcnosti. A nadovšetko to: je tu jeden korunný svedok, že nemôže byť pravdou, že by Maďari boli v Československej republike spokojní, a týmto svedkom je sám pán minister zahraničia Beneš. Pri pojednávaní zahraničného rozpočtu totiž mluvil i on o liberálnom zachádzaní s národnými menšinami jako o potrebe budúcnosti, čo by zaiste nebol urobil, jestliže by sa bol mohol proste odvolávať na skutky, ktoré by dokazovaly, že tento liberálny spôsob zachádzania je už tu. Všetko to neuvádzam preto, aby som si sťažoval alebo protestoval, lebo vieme to už veľmi dobre, že to takmer vôbec neprispeje ku zlepšeniu nášho osudu.

Všetko to, veľavážený senát, uvádzam preto, aby som nepochybne dokázal, že Maďari v republike tejto nemôžu byť s dnešným svojim osudom spokojní a jestliže je faktom i to, že budúcnosť môže pre nich znamenať i smrť, je len prirodzeným, že sa chápajú a chopia každého zákonitého prostriedku a každej cesty mierovej, aby si svoj národný život zachránili, svoju národnú i človečenskú šťastnú budúcnosť obhájili. Nie je to tendenciou protištátnou, ale prirodzený požiadavok vôle k životu. A takto chápajúc útvar daných pomerov a úkoly nezbytne z toho plynúce, myslím, že s istotou môžem tvrdiť, že tie ciele sú správne a v záujme republiky, ktoré hlása maďarská národná strana otvorene, že totiž v ceste zákona a mieru podnikne všetko, aby zákonitými prostriedky primela úradnú vôľu československú k tomu, by dala iniciativu k revizii mierovej smluvy v ceste mieru. Toto stanovisko je úplne legálne a je i v záujme republiky. Veď ostatne i veľkí priatelia republiky Francúzi Jouvenel a Seydon hovoria tiež, že pokladajú prirodzene za možné, že by sa Maďarsko a Československá republika mohly medzi sebou u zeleného stolu v záujme mieru dohodnúť a že túto dohodu by i Spoločnosť národov i všetky štáty s radosťou vítaly. Jouvenel označuje i cestu, po ktorej by mohlo k smierlivej dohode dôjsť a to je utvorenie mieru hospodárskeho. Jestliže tieto dva štáty vážnymi spoločnými činy napomôžu a urýchlia utvorenie európskej medzinárodnej hospodárskej spolučinnosti, vtedy dôjde alebo môže dôjsť k výsledku, ktorý pán minister zahraničia dr Beneš označil tak, že nadíde čo skoro doba, kedy významnosť štátnych hraníc bude zredukovaná na minimum a zrodí sa europský mier ako zabezpeka všeobecného blahobytu a šťastnej budúcnosti európskych štátov a národov. Jestliže to obidva štáty uznajú a nastúpia cestu navzájomnej hospodárskej prosperity jakožto cestu možnosti ľudskej prosperity a v záujme tohoto cieľa akceptujú významnosť štátnych hraníc v záujme uplatnenia zásady národnej, a jestliže republika upustí od sobeckého stanoviska trvať na treste bez viny a jestliže sa podnikne všetko, aby vynesený bol medzinárodný zákon o národných menšinách záväzný pre všetky europské štáty, ktorý by bol garantovaný medzinárodným súdom, vtedy bude nemožné, aby nedošlo k opravdovému mieru medzi týmito dvoma štáty a ku ľudskému i národnému blahu národov obidvoch štátov.

Ráčte uvážiť, že keď predseda konferencie pre svetové hospodárstvo, štátnik zvíťazivšich štátov, bývalý belgický minister Theunis povedá, že >poválečné politické zmeny maly trvalejšie a vážnejšie následky, než aké znamenalo válečné pustošenie<, keď rotterdamský starosta Zimmermann na svetovej konferencii hovoril: >čo do stredoeuropskej hospodárskej zkazy väzí prameň nerestí v roztržení hospodárskych celkov a dôkazom svojho tvrdenia o výhode veľkých hospodárskych celkov poukazoval na bývalú Rak.-uh. monarchiu, ktorá bola ideálnym celkom hospodárskym, lebo na tomto území bolo všetko pospolu natoľko, že výroba a spotreba sa v medziach hraníc veľmi dobre vyrovnaly, keď chýrečný Louchr propagoval myšlienku hospodárskeho odzbrojenia, bez ktorej istotu a trvalý mier ani nelzä si predstaviť a spatroval príčinu krízy vo viazanosti výmeny tovarov a v >nových hospodárskych pomeroch<, ktorými rozumel absurdnosti vytvorené mierovými smluvami, keď colná komisia konferencie pre svetové hospodárstvo vyslovila, že nadišiel čas, aby bol učinený koniec prílišnostiam platných colných tarifov a doporučila štátom, aby sa ihneď postaraly o odstránenie rešp. postupné odburávanie colných hradieb, a vyslovila, že vývozné a dovozné zákazy treba zrušiť, avšak tak, aby na miesto nich nenastúpily vysoké clá, keď toto usnesenie odsudzuje akúkoľvek hospodársku politiku nacionalistického smeru, >lebo táto je pre všeobecnosť národov škodlivá a tiež pre dotyčný národ bezúčelná,< keď komisia vyslovuje nutnosť dľhodobých obchodných smlúv a jednotnosť colných tarifov, - vtedy nemôže byť pochyby, že i podľa zistenia indiferentnej objektivity je bezpochybnou nutnosťou zastaviť válku hospodársku, vybudovať medzinárodnú hospodársku spolučinnosť a ako dôsledok toho hospodársky mier, ktorý potom nezbytne musí mať v zápätí tiež zrodenie mieru národného a to na základe spravodlivých hraníc zemepisných, národopisných, dejepisných a hospodárskych.

Mohlo by sa povedať, že tieto ciele vytýčili sme len ako španielskú stenu pre naše protištátne snahy. Nuž tedy ja pri vedomí svojej zodpovednosti vyslovujem, že my to s týmito vytýčenými cieli myslíme vážne a dokážeme to i skutkami. Sme odhodlaní, že každým zákonitým a mierumilovným prostriedkom, každým prostriedkom iniciativy, propagandy a premlúvania budeme sa smažiť o to, aby Maďari na Slovensku vzali za svoje všetko, čo konferencia pre svetové hospodárstvo pokladala za nutné v záujme utvorenia europského hospodárskeho mieru, rešp. čo je opravdu nutné v záujme jeho vzniku, uskutočneniu toho podľa svojich síl napomáhali a pokusili sa v záujme tohoto cieľa o spolučinnosť s ostatnými národy. My nemáme protištátnych tendencií, my nie sme pre dobrodružstvá, my chceme len korekturu nespravodlivosti na nás spáchanej, v presvedčení, že privodí to nielen zlepšenie nášho osudu, ale zaistí tiež stále blaho Československej republiky. My držíme s pánom prezidentom republiky, keď zdôrazňujeme, že dielo nového rozdelenia Europy nie je dokonalé vo všetkých podrobnostiach a domnievame sa, že sme tak slušní a poctiví ľudia, o ktorých hovoril pán prezident Masaryk, s ktorými v týchto otázkach lzä objektivne hovoriť a ktorí - keďže pán prezident republiky dňa 28. októbra riekol i to, že v detailoch určitej korektury dalo by sa mluviť, - nestojíme na neprávnom základe vtedy, keď sa snažíme v záujme nášho ľudu pestovať myšlienku tejto korektury rešp. revizie cestou zákonitou a prostriedky mierumilovnými, utvoriť stálu prichystanosť k tomu a snažiť sa, aby táto korektura v najspravodlivejšej forme a za každú cenu v ceste mieru bola urýchlená.

My v záujme týchto pribitých vytýčených cieľov podnikneme všetko, aby sme kultúrny a hospodársky vývoj nášho ľudu z vlastnej sily a použitím práv medzinárodnými smluvami i ústavou zaistených avšak nám dosiaľ ešte nepriznaných, na základe vytrvalej národnej práce povzniesli tak vysoko, že by tým vytvorené bolo nivó, ktoré by dopomohlo k dorozumeniu národov a štátov a ku spravodlivému mieru celého ľudstva.

My môžeme dokázať, že války sme nikdy nechceli, že válka nám bola vnútená, že sme jej nikdy nezneužili, ale nespravodlive sme trpeli pod všetkými jej ťažkými následky, tak že s úžasom odmietame každú možnosť, ktorá by nosila v sebe zárodok novej války. Naším presvedčením je, že sobecké trvanie na mierových smluvách za každú cenu, môže viesť k válke. Lzä si predstaviť i to, že faktický pokus o reviziu mieru môže tiež viesť k válke. Nuž my na miesto války chceli by sme všade cestu mieru, lebo vieme, že je to ľudská povinnosť. Bolo by to hrozné, keby sme znova museli snášať ukrutné utrpenia války novej a poneváč vieme, že hospodárske a vojenské odzbrojenie je možné len tak, dôjde-li k revizii mieru, avšak vieme i to, že z tohoto odzbrojenia vyvieralo by neoceniteľné požehnanie pre blaho národov republiky vtedy, keby veľké sumy vynakladané na udržovanie pohotovosti vojska mohly byť použité k účelom kulturného a hospodárskeho vývinu. A preto naše snahy nemôže stíhať výtka a trest, lebo veď napomáhať blahu ľudstva, keďže sa i my pokladáme za členov ľudskej spoločnosti, môže byť len činom šľachetným.

Ctený senát! Keďže dnešný vládny smer nezaujíma v rečených veciach stanovisko s nami totožné, lebo nám nechce dať práva sebaurčovacieho a činí nám národný život nemožným, avšak poneváč ani zkúšenosti z roku minulého neodôvodňujú u nás dôveru vo vláde, neprijímam rozpočet ani vo všeobecnosti.

Čo sa týka detailov rozpočtu, tu sa chcem zabývať len s dvoma detailnými otázkami, a to so zemedelskou a justičnou časťou rozpočtu.

Maďarskému zákonodarcovi je nesmierne ťažké zabývať sa rozpočtom v detailoch, lebo maďarsky ho nevydávajú. Materia rozpočtu je príliš rozsiahla, preložiť ju znamenalo by celé imanie. Z rozpočtu zemedelského pokladám za dôležité toto:

Odborné vyučovanie zemedelské na Slovensku je vo veľmi planom stave a odborné vyučovanie maďarských zemedelcov je naprosto zanedbané. Pre zveľaďovanie hospodárských odborných znalostí je zaradený v rozpočte na štipendiá 1 milion korún. Avšak Maďari neuvidia z toho ani haliera. Dôsledky toho, že štát nevykonal tejto stránke svoje povinnosti, chcela maďarská národná strana odstrániť sriadením odboru zemedelského, avšak následkom nedostatku hmotných prostriedkov nemôže zamestnávať vyhovujúceho prednášača, nemôže zásobiť maďarský zemedelský dorast odbornými knihami, nemôže poriadať študijné výlety a nemá možnosti štipendiami napomáhať úspešnej zemedelskej výchove. Tu však rozkazuje smluva, v zákone st -germainskom inartikulovaná, a ústava a pod titulom práva na verejné podpory sú Maďari oprávnení ku svojim požiadavkom. Maďarskému zemedelstvu musí sa dostať pod týmto titulom ročne najmenej 300.000 Kč.

Tiež z obnosov preliminovaných na odborné vyučovanie kočovné a na kurzy špeciálné sú Maďari vylúčení. Avšak i tu zná svoju povinnosť maďarská národná strana a jej zemedelský odbor poriada z vlastných prostriedkov i obetavosťou jednotlivcov kočovné kurzy. Z 800.000 Kč-ovej položky rozpočtovej môžu Maďari činiť nároky aspoň na 200.000 Kč.

Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je 19 hospodárskych škôl. Z týchto je len jedna maďarská. V Komárne je jedna z polovice maďarská, ktorá môže prijať 50 žiakov. Je teda dokázané, že otázku vzdelania zemedelcov, ktorí tvoria väčšinu Maďarov, zanedbala vláda nápoky. V Rimavskej Sobote bola jedna maďarská zemedelská škola, avšak tá bola Maďarom násilne odňatá a na miesto nej sriadená bola československá zemedelská škola, v ktorej sa vyučuje úhrnom 7 slovenských mladíkov a škola tá stojí ročne asi štvrťmiliona korún. Pomer je tu 1 : 18, kdežto pomer Maďarov k ostatnému obyvateľstvu Slovenska a Podkarpatskej Rusi činí podľa údajov posledného sčítania ľudu 1 : 4.