Tedy tu si sťažujú Maďari, že sa im krivda robí a pri tom my, Slováci tie práva nemáme, čo Maďari. Ten ľud by bol spokojný, keby neboli ti páni, ktorí majú jaksi odkiaľsi zpoza Dunaja toto hlásané a kázané aby tu rozvrat robili.
Vážení pánovia! Maďarský časopis, v Prahe vychádzajúci, "Prágai Magyar Hirlap", píše nesmysle, píše veci, ja neviem či ten cenzor spí, alebo nespí - že koľkoraz také články sú tam objavené, ktoré by zaslúžily konfiškáciu. Naše časopisy - nech sa páčí pozrieť - tu je sloboda pre Slováka, pre slovenskú ľudovú stranu. Ti páni iredentisti môžú písať čo chcú, tým sa časopis nekonfiškuje a tu si dovolí pán dr Franciscy tvrdiť, že sú Maďari utlačovaní a že nemajú práv. Neviem, aké práva ešte chcú mať. Majú súdy, majú vôbec všetko. My sme v Maďarsku nemali nič. Nech nám pán Franciscy, poťažne ostatní kolegovia vykážu, koľko majú pre tých 300.000 alebo 400.000 v Maďarsku sa nachádzajúcich Slovákov stredných škôl, alebo či majú len aspoň ľudové školy a potom nech mluví o utlačovaní! Kedysi v sedmdesiatych, osemdesiatych rokoch, keď sa Slováci začali stavať na nohy, založili si zo svojich vlastných peňazí dve evanjelícke a jedno katolícke gymnázium, založili Maticu. A čo urobil minister Tisza? Zatváral, nedovolil, aby sa slovenskí chlapci vyučovali v tých gymnáziach, matičný majetok zkonfiškoval, na ktorú Maticu Franc Jozef, cisár a kráľ rakúsko-uhorský prvý složil 2000 K. A Tisza i s jeho kompaňonmi toto zkonfiskoval a odvielol celý majetok slovenskej Matice do Nitry, kde v župnom dome práchnively knihy a všetko čo tam bolo.
A tu pán Franciscy si dovolí hovoriť, že sú utlačovaní. Keď sú utlačovaní, nech idú tam, kde utlačovaní nebudú. (Tak jest!) Ale nech sa neponosujú a nezavádzajú pri tom ešte slovenský národ pod menom kresťanských socialistov, nech medzi Maďarmi robia propagandu a politiku v prospech Maďarska, ale nech nezavádzajú slovenský národ.
Pán kol. Klečák i pán kol. Klofáč spomenuli toho, že na Slovensku pán prezident slovenskej krajiny akosi chce samostatne vládnuť a že my luďáci - neviem už čo chceme - uchvátiť všetku moc. Tu sa ti pánovia veľmi mýlia. My chceme len zaviesť poriadok, lebo až dosial byl na Slovensku takmer neporiadok. Že sa dostal náhodou pán doktor Ján Drobný na prezidentské kreslo slovenskej krajiny, lebo má charakter, je korektný, tedy my, ľudová strana, ku ktorej mám tu česť prináležať, nepotrebujeme výhod, my chceme rovnoprávnosť a tú u tohoto človeka najdeme.
Pán kol. Klečák spomenul, že sa začínajú na Slovensku zavádzať balkánske pomery. Ja zo zkúsenosti, nebude-li vám to zdľhavé, aby som nejaké kúsky predniesol, poznamenávam, že my chceme, aby už raz bol poriadok. Vieme, že po prevrate, keď prišli bratia Česi na Slovensko, že neboli mnohí prvotriedné sily - negeneralizujem, aby si to tí pánovia nemysleli, že generalizujem a že všetkých chcem do jedného vreca dať. To nie. My vieme spraviť rozdiel medzi čestnými Slovákmi a medzi nečestnými a vieme tiež spraviť rozdiel medzi čestnými a nečestnými Čechmi. Zdvihneme klobúk dolu pred čestnou prácou českou, ktorá moc dobrého na Slovensku spravila, ale takých zhýralcov, ktorí tam na škodu boli tej československej vzájomnosti a ktorí ešte dnes tam trčia, tých žiadame a celé desaťročie sme žiadali ich odstrániť, žiaľ bohu nepodarilo sa nám to.
Vážení pánovia, že prečo sme bojovali? Vždy a vždy nám bolo povedané, že štveme. "Ti ľudáci štvú." A tu v prvom rade "České slovo" vyniká. "České slovo." Ja neviem, kto také články nízkého charakteru môže písať o nás. My sa nestaráme, čo sa v Čechách robí, ani najmenej, my sa nebudeme starať, koho si páni v Čechách zvolia za prezidenta v českej krajine, ani sa nebudeme miešať do toho, koho si zvolia na Morave a vo Sliezsku. To bola naša vnútorná politika slovenskej krajiny, že my ľudáci ako najväčšia strana máme právo na toho rýdzeho, čistého, charakterného Slováka, aby ten bol tam postavený a nie nejaký Čechoslovák. (Tak jest! - Souhlas senátorů strany ľudové.)
Vážení priatelia! Nadávané nám bolo v časopisoch a všelijako, že hovoríme, ubíjame, vyhadzujeme všelijakých ľudí, dobrých, zapracovaných. Aby som vám ukázal, slávny senát, len na jednotlivé prípady, ktorých by som mohol stá a stá citovať, koho chceme zo Slovenska von dostať. Tu mám jednu zápisnicu (čte):
"Dolumenovaní železniční zamestnanci zo Smolníka podali u mňa žalobu na p. prednostu Strnáda, pri ktorej príležitosti mi podali tieto dáta, ktoré bez jakéhokoľvek komentára predkladám:
Počas služby v úradných miestnostiach sa pilo lumpáčilo, zábavy vydržiavali. Výlohy spojené s týmito zábavami boly hradené, možno povedať výhradne, zamestnanectvom jemu podriadeným. Dňa 18. marca 1924 v dopravnej kancelárii vypily sa tri súdky piva a dva litre goralky. Dňa 16. novembra 1924 koľko sa vypilo, nebolo ustálené, tento deň boli ale natoľko v pravom smysle slova ožratí, že do telefona vyhrávali a spievali, čo každá stanica počula, ktorá sa pri telefone zdržiavala. Dňa 22. decembra 1924 dostal Potužák, tamojší zamestnanec, prepočítanie, po obede sa napili, že boli ožratí a po vlaku č. 4545 po oddanom obežníku vyspevovali po telefone. Dňa 6. apríla 1925 sa vypilo v kancelárii niekoľko súdkov piva a šnapsu, takže zase len ožratí boli. Zo dňa 18. na 19. marca 1925 sa pilo v dopravnej kancelárii a tancovalo a v spojenej čakálni III. triedy cigáni hrali.
Takýchto prípadov bola ešte kopa, určitý čas sa ale nevie. Pán prednosta chodieval do tanečnej školy do Smolnickej Huti a keď nebolo cigána, sobral so sebou službu nastúpiť majúceho vlakvedúceho Cilu, ktorý hrá na húsloch a na miesto toho zadelil sprievodcu Jalča za vlakvedúceho. Že koľko sa pilo v službe a v úradných miestnostiach, nech sa vypočujú sprievodca Pajczer nateraz v Prešove a Molnár Ján, vyhybkár nateraz v Mníšku nad Gelnicou vo výslužbe.
Taktiež pripojujem prvopis mäsiara Švancára zo Smol. Huti. Ulcay, tamojší skladník, musel mesačne 150 až 180 Kč prednostovi na pijatiku platiť, taktiež Šmida dopravník a vlakvedúcí Zipser. Tu spomenutý bol upozornený, že aby takéto veci nevystrájali, lebo že to môže zle dopadnúť, odpovedali, že ak nebude platiť, bude ich prednosta stále hrýzať a na koniec len sami doplatia. Ulicay akonáhle prestal platiť, už bol navrhnutý na reštrikciu.
Na výsluch sa podávajú Ulicay Ján, oficiál vo Smolníku, Schmida Pavel, adjunkt, Košické Hamry, Zipser Mikša, vlakvedúci v Prešove, Beistzer, sprievodca v Prešove, Molnár Ján, výhybkar vo výslužbe v Mníšku, Bunda Julius, sprievodca v Gelnici a vôbec celé zamestnanectvo vo Smolníku.
Teraz, vážení pánovia, čo sa stalo? Konečne riaditeľstvo železníc muselo dať disciplinárku tomuto váženému pánovi na krk. Tu ale zas bol jeden háček: Disciplinárna komora videla svojho človeka a konečne riekla: Ty budeš presadený, a tiež bol presadený do Jasiny. Po 8mesačnom pobudnutí v Jasine bol preložený a za prednostu vymenovaný v Bánovciach n. Ondavou. Ja som v tejto veci v riaditeľstve železničnom zakročil a pýtal som sa, ako sa mohlo stať, že tento človek, ktorý mal byť zbavený železničnej služby, lebo ohrožoval ľudské životy a štátny majetok mohol do veľkého nešťastia doviesť, ktorý opitý, ako zápisnica znie, veľký prechod sem tam mal sverený, mohol sa stať prednostom väčšej stanice v Bánovciach n. Ondavou? A tu mi povedajú pánovia: Prosím, disciplinárna komora ho súdila. Do toho sme my nemali nič. - Toto nebol prívrženec Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. (Hlas: Koho?) Bol to prívrženec českých socialistov.
Pôjdeme ďalej. Ako všude ve větších staniciach dišposičných v dobe poprevratovej boly sriadené pro zásobovanie železničiarov potravinami tak zv. hospodárske skupiny. Taká bola sriadená i v Trenč. Tepliciach a vedením, rešp. dozorom na ňu bol poverený prednosta stanice Rudolf Götzel, ten čas revident v decembri r. 1918 došlý v Poľsku. Götzel sa dopustil prestupku tým, že na adresu vydávaciu učinil objednávku viace vagonov soli, tieto ako režijné zásielky dopravil a potom súkromým obchodníkom v Trenč. Teplej a v okolí predával, na pr. Josefu Blažkovi. Keď sa vec odhalila, na oznámenie správcu hospodárskej skupiny vrch. revidenta Frant. Borovca bolo zavedené r. 1921 vyšetrovanie, ktoré viedol istý úradník neznámeho mena. Čech, ktorý tiež od obchodníka Blažka vyzdvihnul začiatkom r. 1921 asi 30 až 40.000 Kč ako rozdiel, o ktorý bola železnica ukrátená. V tom čase bola však v Trenč. Tepliciach herňa "Rouleta". Kam aj pán vyšetrujúci odišiel aj s vyzdvihnutými peniazmi a tam tiež všetky prehral. Nevedieť, ako dotyčný úradník bol trestaný, údajne bol odsudený a zo služieb prepustený a vec pána Götzla zaspala vo stole pána inž. Beneša, terajšieho prezidenta čsl. štát. dráh v Bratislave, ktorému bola veľmi nepríjemná a to tým skôr, keďže sa osobne znal s pánom Götzlom ešte z doby, keď bol v Trenčianskych Tepliciach u vojenského železničného riaditeľstva. Unia železničných zamestnancov a strana soc. demokratická mala v tom čase s pánom Götzlom isté spory, toto bol český socialista a tam boli unisti, a poneváč jej niektorí členovia mali o veci vedomosť, o celom tom machle, tak sa v "Robotnických Novinách" r. 1923 v otovrenom liste pýtali pána inž. Beneša prečo nedal tento prípad už disciplinárne prejednávať a že dokiaľ ešte mieni tieže spisy u seba opatrovať. Priestupok ten nebol tam výslovne pomenovaný a tiež v ktorom čísle to bolo, je neznámé. A poneváč však "Robotníckým Novinám" odpovedali tiež i jednotársky "Slovenský železničiar" v tom čase citoval z "Robotníckych Novin" toto na základe toho otvoreného listu, a keď pán Beneš videl, že disciplinárne jednanie s Götzlom je neodvratné, vtedy povolal k sebe prednostu návestných dielieň v Bratislave inž. Kločku a oficiála Čermáka, vtedajších hlavných činiteľov zemskej jednoty nár. socialistov v Bratislave, lebo Götzl bol vtedy stľpom jednoty v Trenč. Tepliciach, a oznámil ím, že Götzla bude musieť z úradu vyzdvihnúť a jeho priestupok nechať disciplinárne prejednávať, alebo keďže sa jedná o ich člena, aby sa pokusili ho zachrániť u pána ministra železníc Stříbrného, aby on spisy nechal uložiť ad acta. Kloček išiel za Stříbrným, ktorý im prisľúbil, že si nechá spisy predložiť a podľa toho rozhodne. Poneváč vec zaspala, je isté, že sú spisy ad acta a pán Götzl ešte dnes sa nachodí v Trenč. Tepliciach a prenásleduje tam našich roduverných Slovákov.
Ďalej: V Trenč. Tepliciach r. 1922 ako kalkulant ku staničnému pokladníkovi Jaroslavovi Rýparovi bol pridelený istý Karol Kruba. Provizorny zamestnanec. Oba dva činní členovia zemskej jednoty. Kruba zdefraudoval celkom výše 18.000 Kč a ako bolo vyšetrovaním zistené, pre nedbalosť Rýparovu mal Kruba možnosť zdefraudovať čiastku 11.800 Kč patriacu do vyššie uvedeného obnosu a preto riaditeľstvo uznalo Rýpara vinným a predpísalo mu k náhrade spomenutý obnos 11.800 Kč v mesačných splátkach asi po 300 Kč. Odvolanie Rýparovo služobnou cestou na ministerstvo železníc bolo zamietnuté, avšak na zakročenie zemskej jednoty železničných zamestnancov pán minister Stříbrný mu celý obnos odpustil až na tú prvú splátku 300 Kč.
Abysme ale ešte ďalej išli, keďže sa nám vytýka, že my aksi jednostranne chceme na Slovensku úradovať a že chceme do moci všetko strhnúť, poukážem po prevrate v Košiciach, keď prišli pánovia, ktorí boly tam vyslaní s Čechami a ktorí prišli z Poľska a ktorí prišli z Hercegoviny. Bol tam dobre prosperujúci potravný spolok železničných zamestnancov, vedený býv. železničnými zamestnancami. Do tohoto potravného družstva dostali sa páni, ktorí prišli na Slovensko a behom krátkych pár rokov nič viac ako 81/2 mil. Kč odtiaľ z tohoto potravného družstva zmizelo. Vyšetrovalo sa a poneváč vo správnej rade bol jeden chudák Slovák, ešte dnes není menovaný len pre to, že vraj mal disciplinárku, ač ani jeden okruhlý halier nevidel z tých 81/2 mil. Kč. Tam nebol ani jeden ľuďák pri tom. Alebo čo viac, aby sa nám nevytýkalo, že chceme na Slovensku opanovať a všetkých Čechov zo Slovenska vyhnať, poukážem na to, že vtedy, keď sa utvorilo riaditeľstvo železníc košického obvodu, dve alebo tri oddelenia tohoto boly umiestené do štát. bývalej dievčenskej vyššej školy, kde sa nachádzaly náhodou 4 klavíry a z tých 4 klavírov si ti pánovia 3 privlastnili pre seba. (Čujme!) A tu ešte vyšlo niečo, čo dodnes není súčtované a neni nazpät železničným zamestnancom vyplatené. Strhovaná im bola s mesiaca na mesiac daň a tá daň robí asi 21/2 mil. Kč. Čo sa nestalo? Páni si to rozdelili medzi sebou a nedávali do berného úradu alebo neplatili nazpät tým, ktorým nespravedlivým spôsobom túto daň strhovali. Na to, keď už to dohovárali, prednosta oddelenia v Žiline sa obesil na dvernej kľúčke, ten to zaplatil životom a vtedy ostatní páni sa vyhovárajú, že on to bol. Ale to není pravda a ministerstvo železníc ani ministerstvo financií není dosť energické, aby zakročilo už jedenkráť, aby sa s touto daňou urobil už raz poriadok. Na pr. bol na našej stanici prednosta - tuším že prišiel z Korneuburgu - ktorý vždy mluvil: Ja jen pravdu miluji, jako mistr Jan Hus! Ja pravím, nech sa neoháňa každý jeden s majstrom Husom, ja ako luďák ctím si ho ako národovca, ale keby sem prišiel, myslím, že by nie jednoho vypravil odtiaľ karabáčom. (Sen. Kučera: Mešťáci zradili Husa!) - Asi nie, vtedy ešte ľudáci neboli. - Ten tiež mal v tom ruku a podpisoval poistenky na druhé mená a vyzdvihoval peniaze a delil sa. Keď prišla revízia, zistila, že nič menej ako 11 vagonov uhlia mu chýbalo na stanici. Na stanici, aká je súčianska, je to veľký obnos. A na miesto čo mal ísť do kriminálu - tiež do pokladnice mu chýbalo 5,800 Kč - bol preložený na Podkarpatskú Rus a koná službu ďalej. Takých ľudí sa chceme striasť na Slovensku, ale pred čestnými Čechmi otvárame a budeme otvárať dvere.
A ešte jedno: Je tam stavebné družstvo železničných zamestnancov "Svépomoc" v Košiciach. Čo sa v tom družstve porobilo, to nemá medze, to sa nedá opísať. Mňa požiadali patriční zainteresovaní, ktorí tam majú svoje domky postavené, pravda, pod subvenciou tuším 70%, ktorí zaplatili do dnešného dňa 65.000 Kč na ten domček, tie domce neboly do dnes ešte kolaudované; tam sa dva páni medzi sebou perú a podali žalobu. Je to u súdu, chodil som v ministerstve železníc, v ministerstve financií, ministerstve soc. pečlivosti, nikto si nechce s tými pánmi začať. Prečo? Keď som v soc. politickom výbore toto predniesol, tu sa jednotliví páni pozastavili nad tým, že môžem ja takéto veci hovoriť a ja som riekol: Ja nechcem nič viac, len žiadam pána sekčného šéfa dr Kubištu z ministerstva soc. pečlivosti, aby konečne zasiahol, aby spravili ten cisársky rez do toho, a buďto tých dvoch kohútov, ktorí sa tam perú, vyznamenal, alebo do žalára posadil, ale nech tých 70 pri tom netrpí. Poznamenávam, že tam je viac než 57 Čechov, a ostatní sú Slováci a tí Česi sa obrátili na mňa, abysom ja zakročil, lebo že sa obrátili už na toho a na toho, nikto nechcie do toho zasiahnuť. Vážení pánovia! Takéto pomery panujú a tu nám riekne "České slovo" alebo jednotliví páni od národných socialistov, že štveme a chceme toto a toto! My chceme poriadok, a ten poriadok musí konečne prísť.
Keď by som chcel ešte o takýchto veciach hovoriť, takých prípadov mám stá a stá.
Prejdem k otázke železničnej. Slávny senát! Keď si dovolím vziať pod kritiku rozpočet čsl. štátnych železníc, robím to preto, lebo tu sa tie najväčšie krivdy robia ako Slovensku, tak i slovenskému a rusínskemu železničiarstvu a celému slovenskému národu. Hneď po prevrate ukazoval sa nedostatok železníc na Slovensku a potreba vyžadovala, aby železničná sieť Slovenska sa prispôsobila vybudovaniu nových železníc pomerom geografickým, požiadavšom politickým a hospodárskym. Ako je všeobecne známe, železničná sieť bola budovaná smerom do Budapešti. Železnice transverzálné zostaly zanedbané. Keď ale ustálením nových hraníc československých tieto staly sa železniciami hlavnými, otázka vybudovania nových bola súrná, aby spojila Slovensko s historickými zemiami: o tomto sa mnoho rokovalo, až konečne zákonom č. 373 Sb. z. a n. zo dňa 26. júna 1919 usniesla sa vláda na doplnení železničnej sieti na Slovensku. Podľa zákona č. 235 Sb. z. a n. 30. marca 1920, ktorý mal byť platný a uskutočnený do konca roku 1925, podľa jeho § 1 od roku 1920 až r. 1925 maly byť vybudované tieto nové železnice:
Handlová-Horná Štubňa, Červená Skala-Margecany, Slovenská Nová Ves - Trebišov, Užhorod - Mukačevo, Mukačevo-Bilký-Hust, Krupina-Zvolen, Nové Mesto nad Váhom-Veselí nad M., Jablonica-B.-Sv. Mikuláš, Miava-Brezová, Spojka-Žabokrky, Podolinec-Orlov, Tvrdošín-Polhora, železnica, zprostredkujúca výhodne spojenie zo severovýchodným Slovenskom. Dnes konštatovať musíme, že mimo železnice Krupina-Zvolen a Nové Mesto nad Váhom-Veselí nad M. iné sa nestavaly. Program tento podľa citovaného zákona § 9 je uložený previesť pánu ministrovi železníc s pánom ministrom financií. Cez toto obdobie boli páni Sonntag, dr Engliš, Hanačík, Novák, dr Rašín, inž. Bečka ministrami financií. Páni Stříbrný, dr Franke, dr inž. Burger, Šrámek ministrami železníc a tu vidíme, akú vôľu mali stavať prepotrebné železnice Slovenska. Snáď poznamenám, že pohlo svedomím terajšieho pána ministra Najmana, že začal stavať železnicu Handlová-Horná Štubňa.
Keď si predložíme železničnú sieť Československej republiky pred seba a zahľadíme sa na ňu, vidíme, ako je prepletená Morava, obzvlášť ale Čechy, a to Slovensko, o ktorom každý hovorí, že je také krásné, kde tu čiaročka železničná?
Vážení pánovia! Tu musí nastať náprava. Zákon musí byť ctený a dodržiavaný. Do štátného rozpočtu braté bolo každý rok, len sa nestavalo, 936,950.000 Kč mal investičný náklad na tieto železnice stáť, čo sa na päť rokov rozdelilo.
A za týchto uplynutých 10 rokov bola vystavená len jedna jediná trať, a to Krupina-Zvolen. A nesedieť dnes v ministerstve železníc pán Najman, nebolo by sa započalo ani so stavbou Handlová-Horná Štubňa. Že aký význam bude táto železnica mať, to budeme len my na Slovensku žijúci vedeť, Handlovské uhlie má lepšiu kaloriu ako karvinské a dombravské, teda lepšiu teplotu dáva, a bude to naše slovenské uhlie a slovenský robotník najde tam kus chleba. Teda mohol by som smele hovoriť, že uhlobaroni revíru karvínského a dombrovského hatili stavbu tejto železnice.
Čo sa týka stavby tak významnej, ako je Červená Skala-Margecany, tu človek vskutku nevie, čo má hovoriť. Len v krátkostí: Stavba tejto je 108 m dlhá a mala stáť 176 milionov. Z tohoto malo sa vziať do rozpočtu za prvé 4 roky po 35 milionoch a na rok 1925 36 miliónov. Avšak skutočne vzalo sa do rozpočtu na r. 1921 35 milionov, na r. 1922 12 milionov, na r. 1923 10 milionov, na r. 1924 2 miliony, na r. 1925 len jedon milion, teda dohromady 60 milionov. Slávny senát, v rozpočtoch tento obnos bol a ja pýtam sa teraz pána ministra financií, kde tieto peniaze boly upotrebené a na čo, keď sa so stavbou železnice nezapočalo ani dnes. V minuloročnom ako i tohoročnom rozpočte je vzaté po 400,000 Kč. Toto je už posmech, takto so Slovenskom zachádzať, nastrkať do rozpočtu pre Slovensko a zatiaľ sa peniaze obracajú na veci iné.
Slávny senát! Ako stredné, tak i východné Slovensko s veľkou radosťou pozeralo v ústrety stavby tejto železnice. Do rozpočtu vzaté sumy v tých ťažkých časoch, ktoré náš hospodárský život tak velice potreboval, neboly použité. Záújemci, ktorí boli nespokojní a sú i dnes, boli uspokojovaní všelijakými novinárskymi zprávami, až ku koncu vytasili sa s tým, že so zretelom na stav potrebných hotovostí neboly započaté už stavebné práce prevedené v predpokladanom rozsahu. Z tohož dôvodu nedošlo k vypracovaniu detailných projektov a nové práce boly odložené. Tedy za 8 rokov sa sľubovalo a zavádzalo Slovensko. Zároveň vtedy žiadané bolo, aby, až táto železnica vystavená bude, bola úzkokoľajná Gelnica-Mnišek-Smolnická Huť na riadnu normálnu koľaj prerobená, čo vzhľadom na tamojšie pomery z hospodárskeho stanoviska toto nevyhnuteľne je potrebné, čo sa dodnes tiež v tomto nestalo. Konečne vyšli patriční záujemci z trpezlivosti nad toľkým zavádzaním a svolali poradu s celého zainteresovaného kraja do Gelnice, kde rokovali o tomto macošskom zachádzaní so Slovenskom, sostavili memorandum a toto i dňa 8. júla t. r. pod vedením agilného prezidenta priemyselnej a obchodnej komory v Košiciach pána Matoňa deputácia z 23 pánov pozostávajúca v sprievode niektorých p. senátorov slovenských bola pánu ministrovi predvedená. Tu videli sme, že záujem o výstavbu tejto tak vážnej železnice mal pán minister Najman, ja mu nelichotím. To nech si nemyslí. Ale môžem riecť, že najväčší záujem má o Hornú Štubňu, Handlovú-Margecany. Pán minister Novák zástupca pána ministra financií, slúbil, že sa vezme nejaký obnos. A ona sa vzala položka 400.000. To tí páni ani na diety nebudú mať dosť, čo tam pôjdu, nie aby sa začalo stavať. Pevne verím, že pán minister Najman má porozumenie, ale mu nebolo poukázané, pardon, aby nepovedal, že nie, ale na posmech 400.000 Kč. Tak agilný človek, ako je prednosta stavebného úradu železníc pán ing. Konerža, ktorý žije len tomuto, divy bude robiť, a železnica bude rásť, len mu poukázať peniaze, ale nie 400.000 na predpráce. Tento človek vskutku chce agilne pracovať a svedomite železnice povzniesť a chce stavať, ale nemajú preň peniaze.
Slávny senát, čo sa týče Slovenska, na to niesu peniaze. Na elektrizáciu pražských staníc sa ohromné miliony vyhodily a dnes alebo zajtra snáď to všetko starému židovi sa odpredá, lebo nezodpovedá svojmu úkolu. Dnes elektrické lokomotivy stoja po kútoch staníc pražských a parné lokomotivy prevážajú ďalej dnu a von vlaky, na posunovanie bolo veru škoda vyhodiť približne 70-80 milionov. Na to boly peniaze.
Slávny senát! Tohoto roku snad bude druhá stavba železníc na Slovensku zhotovená, a sice Veselý n. Mor. a Nové Mesto n. Váh. Stavba trati ustanovená zákonom zo dňa 30. marca 1920, č. 235 Sb. z. a n., a keďže podrobné prevedenie tohoto zákona bolo sverené p. ministrovi železníc v dohode s p. ministrom financií, otázné je, komu patrí dnes rozhodnúť, ku ktorému riaditeľstvu táto trať k prevozu má byť pridelená. Zistil som, že kompetenciu túto si konečne osobuje samo ministerstvo železníc a pri hľadaní príčin týchto snáh ministerstva železníc nemohol som zistiť iné, ako že ministerstvo toto nie dosť objektívne v nazieraní na hospodárske potreby Slovenska, proti ktorému súc do určitej miere predpojaté, usiluje sa o pripojenie tejto trati v celej jej dľžke 67.45992 km k riaditeľstvu štátnych železníc v Brne, odkiaľ by trať v celej trištvrtinovej dľžke do hľbky Slovenska v tom prípade bola spravovaná a vedená neznalosťou slovenských potrieb, iste na škodu hospodárskeho rozvoja Slovenska.
Do jakej miery je ministerstvo železníc v tomto prípade predpojaté proti hospodárskym potrebám Slovenska, vyplýva i z tej charakteristiky, že ono odôvodňuje svoj úmysel prideliť trať do prevozu pod brnenské riaditeľstvo štátnych železníc "strategickými" dôvodami a nakoľko ono samo neberie tieto "dôvody" vážne, usiluje sa ich posilniť tým, že brnenské riaditeľstvo štátnych železníc je skoro o polovicu menšie ako bratislavské, preto trať bude pozornejšie a hospodárnejšie vedená z Brna než z Bratislavy.
Verím, že pred vážnymi a na škodu nášho štátu stranicky nepredpojatými ľuďmi tieto dôvody neobstoja a to tým menej, keďže podobnými snahami a pokračovaním interesovaných kruhov sa dosiaľ na Slovensku ohromne mnoho nepríjemností spôsobilo, ktorých následky cítime stále.
Pokiaľ sa týka tých "strategických" dôvodov, memorandum obecného zastupiteľstva Nového Mesta n. Váh. zo dňa 7. februára 1928 zodpovedne predostrelo a vyvrátilo a dovolilo si k tomu pripojiť ešte jedno memorandum zo dňa 9. marca 1928, ktoré hovorí z hospodárskeho stanoviska a z taktických dôvodov za pripojenie buďto celej trati pod správu bratislavského riaditeľstva, alebo v najhoršom prípade aspoň úseku pokiaľ sa ťahá cez územie Slovenska, ktorý pozostáva z troch štvrtín celej trati. A moja skromnosť nemôže iné učiniť ako pripojiť sa k týmto memorandám obecného zastupiteľstva a rady vysloviť s nimi plný súhlas.
Druhý dôvod ministerstva železníc, že je brnenské riaditeľstvo štátnych železníc menšie než bratislavské a preto že bude hospodárnejšie prideliť trať pod správu brnenského riaditeľstva, rovnako neobstojí. Odpusťte, ale Slovensku by sa nesporne a náramne krivdilo, keď by sa na úkor jeho malo rozširovať zázemné riaditeľstvo. V tom prípade my by sme sa museli odvolať na slovenskú verejnosť. Na koľko by to zas svedčilo tej "československej vzájomnosti", ráčte si predstaviť.
Čo do veľkosti, je fakt, že bratislavské riaditeľstvo je na prvom, košické na treťom v republike, avšak sú-li tak veľké ako sa ministerstvo železníc domnieva, že by následkom toho boly až nehospodárne spravované, vtedy prosím, to učiniť, čo sa stalo v Prahe; ráčte na Slovensku sriadiť tretie riaditeľstvo štátnych železníc so sídlom niekde vo strede Slovenska. (Hlas: Kde?) Na to by bol Zvolen. Ale trhať slovenské trati pre zázemné riaditeľstvá je počínaním Slovensku nepriateľským, čo sa môže jedonkráť kruto pomstiť. Ja činím len svoju povinnosť, keď pred takýmto "milovaním" Slovenska varujem.
Slávny senát, že ako to ide s opravami tratí, budov a stavaním nových budov staničných a mostov, toto je poľutovanie hodné. Kým v Čechách a na Morave takmer každý i seba menší mostík je už nový, staničné budovy utešené, zväčšenie staníc na všetky strany, zatiaľ sa na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi takmer nič nerobí, alebo len na oko, alebo áno pre traťmajstrov budovy a záhrady. Pripomeniem, že práve si všímam veľmi toho, čo sa týka kuriční. Je pravda, že tieto nemôžu byť valne čisté pre stály dym tam z lokomotív vychodiací a ale to je už posmech, že v akom stave sa na Slovensku tieto nachodia, či na tieto niet haliera preliminované:
Pánovia a dámy! Až budete cestovať cez Vláru do Trenčianskej Teplej, ráčte si obozrieť túto kuričňu. V akom stave sa táto nachodí, to sa nedá vypovedať. Ako môžu tam robotníci pracovať a či môžu byť zdraví? Mne sa zdá, že táto kuričňa nemá gazdu; odkedy si brnenské riaditeľstvo privlastnilo kus slovenskej dráhy od Vlári do Trenč. Teplej, o budovy sa nestará.
Slávny senát! A čo hovoriť o súkromných železniciach, t. zv. vicinálkach? Zakiaľ v Čechách a na Morave zoštátnilo sa 49 miestnych železníc, dotiaľ sa na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi ani jedna nezoštátnila, ale tiež sa len sľubuje ako pri všetkom. Že niektoré majú už rovnú tarifu so štátnymi dráhami, to je len jedno zrnko do mora a tu Slovensko domáha sa i tohoto, aby bola v celej republike jednotná železničná tarifa, ako osobná tak nákladná.
Slávny senát! Teraz prejdem na otázku pálčivú, t. j. zamestnanectvo železníc. Toto zamestnanectvo, ktoré by malo byť spokojné v 10. roku republiky, ktoré koná tak ťažkú a odpovednú službu ako žiadné iné u druhých ministerstiev, a či je za to i honorované a platené, aby po skončení ťažkej dennej alebo nočnej služby, keď sa ku krbu svojej rodiny navracia, nebola mu ťažká myšlienka a netrápila ho, či jeho deti, manželka, prípadne starí rodičia majú čo do úst dať, alebo či útlé deti v zimnom čase sa majú do čoho odieť a pri čom zahriať, aby nemrzli. Toto je osud biedneho železničara. Tak ďaleko dospelo železničiarstvo za jeho vernú službu.
Slávny senát! Jubilujú i železničiari, ale ako. Prvý minister železníc, nebohý Zahradník vydal prevolanie pod číslom 1929-I/3 tohoto znenia: "Úkol váš na Slovensku je ťažký. Po stá rokov bola krásna zem táto zanedbávaná a dobrý ľud jej násilím a úskokmi ujarmovaný a odnárodňovaný. Je na vás sjednať nápravu, vybudovať vzorný prevoz železníc a spojiť nerozlučne vetve národa po veky osudom oddelené. Máte sriadiť prevoz železníc Československej republiky na Slovensku. Moderná železničná doprava je jediným z vrcholu ludskej civilizácie, je z najdôležitejších súčiastok národného hospodárstva a tým obťažnejšia, zodpovednejšia a vznešenejšia je priekopnícka práca vám sverená. Práca tá vyžaduje ľudí najlepších odborníkov, najspôsobilejších pracovníkov, neúmorných a pevných charakterov - nie takých, akých som pred chvíľou spomenul.
Pracujte radostne a s láskou! Veď budujete na novom domove pre bratský jednotný a demokratický národ a pre šťastné pokolenia budúce. Pomýšľanie to ponesie ťažkosti namáhavé a veľké vaše práce budú odmenené."
A tu sa začalo sťahovanie zo všetkých končín zeme. Väčšina týchto ľudí zabudla na toto pekné prevolanie, ale ani sa nepozrelo, čo sú, hlavne bolo červená legitimácia, a už to išlo ako sami chceli, Slovák bol zatlačený do pozadia a je zatlačianý až dodnes - na úkor týchto. V pamäti mám dobre, že našiel sa jedon pán na riaditeľstve v Košiciach, ktorý keď videl, čo sa robí, napísal do ministerstva prípis a prosil, aby mu na Slovensko neposielali ľudí toho najhoršieho druhu, lebo mu to robí obťaže a slovenskí zamestnanci sa na toto krivým okom divajú, keď oni niesú do práce prijímaní, ale takéto živly. Na tento prípis dostal odpoveď, že im on nebude rozkazovať, ale musí ľudí umiestňovať, ktorých mu pošlú. Písal znova, že varuje od toho nebezpečného kroku, ktorý ministerstvo podujíma, že týmto dáva zbraň do ruky Slovákom a tí sa budú brániť. Rozkaz prišiel: "Pujdete zpět!" - a aj išiel. Toto bol charakterný človek. Ten porozumel na Slovensku tomu, čo Slovensko bolelo.