Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1928.

II. volební období.

6. zasedání.

Tisk 727.

Překlad.

Páni ministri!

V mesiaci septembri r. 1920, kedy zásobovacie pomery po válke boly najhoršie a najťažšie, dostavil sa u Jozefa Mischuru, obyvateľa a udzenára v Košiciach, Viliam Friedemann policajný kapitán v Lipt. Sv. Mikuláši vo spoločnosti nejakého pána Szopka a predniesli, že oni sú zástupcovia zásobovacieho úradu župy Liptavskej a po preukázaní tejto svojej kvalifikácie poverili Jozefa Mischuru, aby pre obecenstvo župy Liptavskej dodal súrne jeden vagon nasolenej slaniny, lebo hľad v župe vyvolal už nesnesíteľnú situáciu. Menovaní páni prehlásili, že polovicu kupnej ceny vyplatia vopred, aby Mischura mohol zakúpiť vagon slaniny. Tým títo dvaja páni odcestovali a Mischura za niekoľko dní dostal od zásobovacieho úradu župy Liptavskej výzvu, aby sa dostavil do Lipt. Sv. Mikuláša k uzavretiu smluvy.

Jozef Mischura tejto výzve vyhovel, i dostavil sa do zásobovacieho úradu, kde župná úradná razdeľovňa uzavrela s ním kupnú smluvu na dodanie jedného vagona slaniny.

Jozef Mischura pripravil slaninu k dodániu a Viliam Friedemann asi v polovici mesiaca ja­ nuára 1921 po svážení slaniny na úradnej váhe mesta Košíc prevzal síce slaninu vo stave kvalitatívne i kvantitativne bezvadnom, avšak keď prišlo na plat, riekol Friedemann, že nedoníesol so sebou dosť peňazí, lebo v neprítomnosti župana nemohol si dať poukázať peniaze z pokladnice zásobovacieho úradu, avšak akonáhle slanina dojde, ihned budú schádzajúce peniaze Mischurovi vyplatené.

Mischura pod vlivom nátlaku a v nadeji, že je veriteľom obecenstva župy, vydal slaninu pánu Friedemannovi oproti note, vo ktorej menovaný uznal, že s nedoplatkom kupnej ceny prevzatej slaniny zostal dlžen. Učínil však nesprávne, lebo nedoplatok kupnej ceny slaníny bezvadne prevzatej nezaplatil ani župný obilný ústav, ani župná úradná rozdelovňa, čím Mischura dostal sa do veľkej nesnádze. Až po nespočetných urgenciách obdržal na kupnú cenu splátku, avšak 78.700 korún nemohol nijako dostať, takže svoju pohľadávku musel žalovať, a to najprv proti priamemu kupcovi a prejimateľovi, župnej úradnej rozdeľovni, a keď proti tejto spor prehral, potom proti obecenstvu župy Liptavskej, lebo veď župná úradná rozdeľovňa rozdelila zukúpenú slaninu medzi zainteresovanými obcami a obecenstvo župy ju konzumovalo; materiálná pravda by tedy niesla to sebou, aby ju zaplatilo obecenstvo župy.

Mischura prehral spor proti obidvom stranám a to čiste z dôvodov formálnych tak, že sa nebral zreteľ na najelementánnejšie požiadavky materielnej pravdy.

Ubohý invalid Mischura, ktorý vediel, že štátní orgánovia prevzali od neho bez závady jeden vagon slaniny, ktorá bola medzi obecenstvom župy Liptavskej za peniaze rozdelená, po ztrate týchto sporov zahájil nový spor v r. 1924 proti československému eráru ako proti zákonitému právnemu nástupcovi medzitým zrušenej župy Liptavskej a žiadal teraz už od štátneho eráru náhradu nedoplatku kupnej ceny vo výške 78.700 korún, lebo veď najelementárnejšou normou materielnej pravdy je, aby štát akožto najvyšší útvar morálny celou svojou štátnou mocou podporoval svojich nešťastných občanov, keď štátny občan je donucovaný sporom uplatňovať svoju nesporne spravodlivú pohľadávku v dôsledku platebného prieťahu štátnych orgánov.

Avšak žiaľ nestalo sa tak. Keď totiž Jozef Mischura zahájil v r. 1924 pred košickou sedriou pod čís. Ck. 427/24 spor proti československému eráru o pohľadávku kapitálu 78.700 korún a prislušenstva, nepredložil zástupca generálneho finančného riaditeľstva v Bratislave obhajobu meritornú, lež dovolával sa zákona č. 121/1923 a tvrdil, že poneváč Mischura neoznámil svoju pohľadávku do 6 týždňov zákonom predpísaných orgánom povereným likvidáciou inštitúcií válečného hospodárstva, jeho pohľadávka sa premlčala a musí byť zamietnutá.

Jozef Mischura v tomto spore dokázal, že naň nemôžu sa vztahovať ustanovenia zákona č. 121/1923; a poukázal na to, že nariadenia upravujúce poriadok a likvidáciu válečného hospodarenia, - zvlášte podľa nariadeni č. 390/1920 a 443/1920, nemôžu sa vztahovať na nákup slaniny patriacej do oboru pôsobnosti župných a okresných obilných ústavov, veď ohľadne slaniny nebolo vyslovené nútené hospodarenie a že medzi orgánami, ohľadom ktorých zákon č. 121/1923 vyslovil likvidáciu a stanovil mimoriadne krátku a v slovenskom právnom poriadku dosiaľ neznámu 6 týždennú prihlašovaciu dobu, - nie je pojatá úradná rozdeľovňa župy Liptavskej a že základ jeho pohľadávky spočíva na súkromej kupnej smluve riadne uzavretej a tedy platí tu premlčovacia norma zákonitá v dobe 32 resp. 40 rokov, a že odhliadnúc od všetkého iného, nemusel svoju pohľadávku prihlásiť už preto, lebo ona bola prislušnými štátnymi orgánmi uznaná.

Všetko však bolo marné; súdna tabula v Košiciach vo svojom rozsudku zo dňa 4. októbra 1926, čis. Ck. II. 102/26-23 vyslovila, že pohľadávka podliehala príkazu prihlášky a že tomu Mischura nevyhovel.

Ctení páni ministri!

Napriek tomu, že k tomuto poslednému sporu pripojené boly spisy zo sporov predošlých, napriek tomu, že zákon č. 121/1923, ktorého sa dovolávalo generálne finančné riaditeľstvo, v zásade vyslovuje, že >uznané pohľadávky a pohľadávky žalované< sú z povinnosti prihlášky vyňaté, napriek tomu, že košická súdna tabula i najvyšší súd mohly vidieť, že medzi pripojenými spisy je pod lit. B) stvrdzenka, vo ktorej orgánovia štátneho obilného ústavu uznávajú žalovanú pohľadávku, napriek tomu, že vo smysle § 14 vládneho nariadenia č. 443/1920 vymykal sa nákup slaniny oboru pósobnosti obilného ústavu a tým prihláška je o to zbytečnejšia, lebo keďže, idie o jednanie nespadajúce do oboru válečného núteného hospodarenia, treba na toto jednanie použiť premlčovacích predpisov obecného práva súkromého:

jak košická súdna tabula vo svojom rozsudku s hora uvedenom, tak najvyšší súd vo svojom rozsudku zo dňa 31. mája 1927, č. C. Rv. III. 1662/26-3 vyslovily, že pohľadávka podliehala povinnosti prihlášky.

Týmto rozsudkom vtiskly súdy žobrácku palicu do ruky Jozefa Mischuru; malý majetok tohoto nešťastníka, ktorého nadobudol ťažkou prácou po dobu 35 rokov, je tým v pravom slova smysle ztratený.

Páni ministri!

Dokial vec bola pred súdom, nepokladal som ako politik, ktorý rešpektuje ústavu a zákony, za slušné, aby som pripad tento pred veľkou verejnosťou prevetrával, veď chcel som sa vyhnúť i zdaniu toho, že by som chcel vplývať na neodvislé súdy. Teraz však, keď už i najvyšší súd vyriekol slovo posledné, lebo veď ani obnovou nelzä už vec u súdov prejednávať, nakoľko obnova sporu v otázkach právnych je naprosto beznadejná a neprístupná, - citím, že táto vec opravdu patrí pred velkú verejnosť a že dozrála k tomu, aby pán minister spravedlnosti ako najvyššie palládium republiky, ako najvyšši dozorčí úrad, do tejto veci zasiahol a ako zástupca materielnej pravdy práve v dôsledku svojho najvyššieho dozorčieho práva napomohol v tejto veci viťazstvu pravdy a morality.

Lebo je síce pravda, že zákon zo dňa 8. júna 1923, čís. 121 v § 1 vyslovuje zásadu, že >nároky stávajúce proti centrálam, komisiám, po prípade ich odbočkám (expozitúram) a iným ich skupinovým tvarom, ktoré pôsobily pri štátnom hospodarení s predmetami verejnej potreby a sú alebo budú pod likvidáciou< musia byť do 6 týždňov pod následky premlčania v § 2 stanoveného ohlásené - avšak tenže § 1 vyjíma z ohlášky tie pohľadávky, ktoré boly uznané a tie pohľadávky, ktoré buďto už boly žalované alebo sú pod žalobou.

Je tedy bezpochybné, že Jozef Mischura uplatňoval svoju pohľadávku už pred vynesením tohoto zákona pred štátnym súdom, avšak bol so svojou pohľadávkou z dôvodov formálnych zamietnutý.

Keďže však zákon č. 121/1923 vo svojom § 1 nedištingvuje, nevybiera medzi procesnoprávnymi kauzami, lež vyjima z povinnosti prihlášky všetky tie nároky, ktoré boly alebo sú žalované, je najprednejším a najhlavnejším kriteriom vyjímky z povinnosti prihlášky žaloba;

keďže ďalej podľa oct. 1. tohože paragrafu zákona vyňaté sú z povinnosti prihlášky všetky tie nároky, ktoré boly výslovne uznané akýmikoľvek orgánmi pôsobiacimi pri štátnom hospodarení s predmetami potreby;

keďže je nepopierateľným faktom, že medzi týmito orgánami hrala župná úradná rozdeľovňa úkol prvotriedny, -

keďže bezpochybným faktom je i to, že najvyšší súd v dôvodach svojho rozsudku sem pripojeného sám dovoláva sa písomnej stvrdzenky priloženej pod lit. b), ktorú vystavil zmienený už štátny orgán:

je zo všetkého toho patrné, že tí členovia najvyššieho súdu, ktorí vyniesli rozsudok zo dňa 31. mája 1927, čís. Rv. III. 1662/26-3, dopustili sa takého hrubého skutkového omylu, že je úradnou povinnosťou ministerstva spravedlnosti ako najvyššieho dozorčieho orgána, aby si vec vyžádalo, z úradnej povinnosti preskúmalo a na základe výsledku nariadilo nové pokračovanie.

S hora citovaný zákon totiž nečiní rozdielu medzi osobami, ktoré môžu pohľadávku právne uznať: zákon nečiní rozdielu medzi orgánami pôsobivšími pri státnom hospodarení čo do hodnostnej triedy, ale najprv najgenerelnejšie vypočíta menovite všetky možné útvary, ktoré si lzä len predstaviť, a až potom pridáva k tomu doslovne: >Treba prihlásiť všetky nároky, ktoré týmito výslovne neboly uznané.<

Je tedy právnym pokleskom to stanovisko najvyššieho súdu v citovanom už rozsudku, že stvrdzenka pripojená Jozefom Mischurom pod lit. B) nemá právneho účinku, lebo vraj bola vystavená orgánom stupňa nižšieho.

Stanovisko toto je ostatne mýlné; veď podľa ustanovenia § 3 vládneho nariadenia č. 443/1920 pozostával župný alebo okresný obilný ústav zo skupiny nákupnej a rozdeľovacej. Z týchto dvoch zákonom sriadených skupin bol Mischura vo spojení so župnou úradnou rozdeľovňou a vedúci orgánovia tejto skupiny vystavili mu stvrdzenku a tedy nevystavili ju orgánovia podradní, lež vedúci orgánovia jednej z dvoch hlavných skupín zákonom sriadených.

Avšak nehľadiac na všetko to Jozef Mischura bez vlastného zavinenia nemohol učiniť zadosť zákonitej povinnosti prihlašovacej. V odst. 2. § 1 zákona č. 121/1923 je totiž čo najpodrobnejšie popisaná prihláška a jej spôsob, - avšak odchylne od dosavádnej zákonodarnej techniky nevyhradzuje výzvu k prihlášeniu pohľadávok a upozornenie >že neprihlásenie bude mať v zápätí premlčanie pohľadávky< prevádzaciemu nariadeniu, ako sa to stalo pri iných nespočetných zákonoch, lež táto mimoriadna 6 týždenná premlčovacia lehota počitala sa od uverejnenia v ústrednom úradnom liste.

Poplatní občania tedy museli najprv mať v evidencii uverejňovanie prevádzacích nariadeni zákona základného. Tu len tak mimochodom poznamenávam, že ku prevádzaniu zákona č, 121/1923 boly vydané dve nariadenia, a to vládne nariadenie za dňa 14. júla 1923, č. 122/1923 a potom zo dňa 6. októbra 1923, č. 184/1923.

I po vydaní týchto prevádzacích nariadení musel mať poplatník v evidencii ešte tiež uverejnenie dotyčnej výzvy v Úradnom liste.

Trvajúc na nepopierateľnom stanovisku, že Jozef Mischura podľa ustanovenia § 1 zákona č. 121/1923 nemusel svoju pohľadávku prihlásiť, lebo túto pohľadávku uznal štátny orgán písomne výslovne a tým, že z najväčšej časti vyplatil kupnú cenu a že mimo toho nedoplatok pohľadávky bol už žalovaný, keď zákon bol vynášaný;

s úctou tážem sa veľactených pánov ministrov, či lzä a či slobodno požadovať, aby každý po- platný občan bol abonentom úradného listu, a nakoľko by fakticky bol jeho abonentom, - či lzä a či slobodno ztratou oprávnenej pohľadávky 78.700 korún trestať ubohého válečného invalidu Jozefa Mischuru, otca 8 detí len pre to, lebo ušla jeho pozornosti náhodou výzva uverejnená v úradnom liste?

Na základe tohoto skutkového stavu, uvedeného do najmenších podrobností, dovoľujem si klásť pánu ministrovi spravedlnosti tieto otázky:

1. Či vie pán minister o tom, že najvyšši súd používa zákona č. 121/1923 a jeho príkré a prísné používanie pôsobí občanom štátu státisícové škody, - lebo veď počiatok povinnosti prihlašovania resp. počiatok premlčovacej lehoty nebol uverejnený v prevádzacích nariadeniach zákona, ale v ústrednom úradnom liste, ktorý len veľmi malý počet obyvateľov abonuje a tedy občania neboli v stave dozvedieť sa o počiatku mimoriadne krátkej 6 týždennej premlčovacej lehoty, ktorá je v slovenskom právnom systeme dosiaľ neobvyklá.

2. Či je pán minister spravedlnosti ako najvyšší dozorčí úrad nad súdmi ochotný vyžiadať si od príslušného justičného úradu vec zahájenú u košickej sedrie košickým udzenárom Jozefom Mischurom pod čís. 427/1924 proti československému eráru o pohľadávku 78.700 Kč, a tamtiež rozsudkom zo dňa 25. januára 1926, č. Ck. 427/1924-16 vybavenú a rozsudkom košickej súdnej tabule zo dňa 24. oktôbra 1926, čís. Co II. 102/26-23 i rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 1927, čís. Rv. III. 1662/1926-3 právoplatne skoncovanú a zrevidovať ju s hľadiska dozorčieho úradu.

3. Ak pán minister spravedlnosti shľadá, že justični orgánovia, ktorí vec prejednali, prekročili hranicu sudcovského voľného uvažovania a postupovali neobozretne tak, že bol Jozef Mischura, obyvateľ v Košiciach nesprávným aplikovaním zákona čís. 121/1923 o 78.700 korún poškodený, či je pán minister ochotný zakročiť, aby sa vážne porušenej materielnej pravde dostalo zadosťučinenia či už nariadením revízie z moci úradu a či predložením spornej otázky plenárnemu zasedaniu najvyššíeho súdu, lebo veď v prípadoch analogických bolo vynesené už i rozhodnutie opačné, keď totiž 300.000 korunovú ošacovaciu pôžičku bývalej Abauj-Turnianskej župy poukázal najvyšší súd k ťarche štátu.

4. I keď predpokladáme, že vo smysle § 1 zákona č. 121/1923 bol Jozef Mischura povinný ohlásiť už pred tým žalovanú a uznanú pohľadávku,vzhľadom na to, že jeho pohľadávka s hľadiska práva materielného je naprosto likvidná a čiselne nesporná, - a keď predpokladáme ešte i to, že premlčanie nastalo, - toto premlčanie zabraňuje iba súdnemu uplatňovaniu pohľadávky, avšak neruši nárok sám vôči štátu.

Avšak podľa odst. 1. § 2 zákona č. 121/1923 nastalé premlčanie vylučuje bezpodmienečne súdné uplatňovanie pohľadávky iba proti dotyčnej ústredni, rešp. jej filiálke; vôči štátu však nie bezpodmienečne, lebo zákon použitím slova >po prípade< poskytuje možnosť, aby štát v prípadoch eminentnej úvahy hodných mohol vyplatiť pohľadávku, ktorá je s hľadiska pravdy materielnej bezzávadná.

Keďže v prípade Jozefa Mischuru, 8 deťmi požehnaného válečného invalidu, ktorého zaťažujú starosti o výživu 13 ľudí, sú tu takéto eminentnej úvahy hodné okoľnosti:

S úctou prosím pána ministra spravedlnosti, aby pôsobil k tomu, aby v prípade Jozefa Mischura bolo učinené zadosť materielnej pravde a rozkazu humanizmu.

II.

Pánu ministrovi sociálnej pečlivosti a zásobovania však kladiem otázky tieto:

1. Či vie o tom, že Jozef Mischura, udzenár v Košiciach po ztrate svojej žalovanej pohľadávky, 78.700 korún podal žiadosť na pána ministra, vo ktorej v ceste milosti žiadal od pána ministra likvidovanie a poukázanie svojej vraj premlčanej pohľadávky 78.700 korún jakožto nedoplatku kupnej ceny za jeden vagon slaniny dodanej úradnej rozdeľovni župy Liptovskej?

2. Jestliže o nej vie, či je ochotný zakročiť, aby táto žiadosť o milosť bola priaznive vybavená vzhľadom na to, že pohľadávka Jozefa Mischuru je so stanoviska práva materielného nedotknuteľná a že on si akt milosti miesta najvyššieho vo svrchovanej miere zaslúžil, lebo vzdor tomu, že je invalidom, je užitočným a pracovným občanom republiky, zaťažený brememom výživy 13 ľudí a v dôsledku dodávky dotyčnej slaniny zápasí i dnes ešte s velkými dlžobami, pre ktoré a pre nedoplatky daňové je celé jeho imanie zabavené, tak že jestliže táto svoje pohľadávku nedostane v ceste millosti, - bude jeho celá existencia zničená a príjde spolu so svojimi početnými maloletými deťmi na žobrácku palicu.

3. Či to pán minister pokladá za srovnatelné s pojmom štátu jako najvyššej mravnej korporácie, a to v desiatom roku, jestvovania republiky, aby sa tento štát na úkor svojho ubohého invalidného občana v dôsledku jeho omluviteľného opomenutia pre neučinenie jednej ohlášky bez poskytnutia proticeny obohacoval, veď podľa nesporného skutkového stavu je pohľadávka Jozefa Mischuru s hľadiska práva. materíelného nedotknuteľná, a jestliže oni nedostane v ceste milosti pre svoje formálně opomenutie tých 78.700 korún, - bude to mať za následok úplné jeho ožobračenie: kdežto štát bez právneho a morálneho podkladu bude obohatený na úkor svojho občana o 78.700 korún, čo je naprosto nepripustné v sociálnej a demokratickej republike!!!

Na svoje otázky prosiac súrne o láskavé odpovedi pánov ministrov, znamenám v plnej úcte:

V Prahe, dňa 4./VII. 1928.

dr Franciscy, dr Törköly, Richter, Egry, dr Jesser, dr Brunar, Oberleithner, Hartl, Hütter, Friedrich.

Původní znění.

Miniszter Urak!

1920 évi szeptember havában, midön a háborus állapotokat követö nehéz élelmezés viszonyok a legrosszabbak voltak: megjelent Mischura József košicei hentesmesternél Friedemann Vilmos liptószentmiklósi rendörkapitány egy Szopkó nevezetü ur társaságában és elöadták, hogy ök a Liptóvármegyei élelmezési hivatal megbizottai s ebbeli minöségük igazolása után megbizást adtak Mischura Józsefnek, hogy Liptóvármegye közön­ sége részére szállitson egy vaggon sózott szalonnát sürgösen, mert a vármegyében az éhség már tarthatatlan állapotokat teremtett. Nevezett urak kijelentették, hogy a félvételárat elölegesen ki fogják adni, hogy Mischura a vaggon szalonnát fel tud ja vásárolni. Ezzel a két ur elutazott és Mischura egy pár nap mulya felszólítást kapott Liptó vármegye élelmezési hivatalától, hogy jelenjék meg a szerzödés megkötése végett Liptószentmiklóson. Mischura József ezen felszólitásnak eleget tett, megjelent az élelmezési hivatalban, ahol a župna úradná rozdeľovňa, - tehát az elosztó csoport megkötötte vele az adás-vevési szerzödést a vaggon szalonna szállitására.

Mischura József a szalonnát szállitásra elkészitette és Friedemann Vilmos ur 1921 évi január hó közepe táján a srcalonnát a košicei városi hivatalos mérlegen történt lemázsálás után úgy mennyiségileg, mint minöségileg kifogástalan állapotban átvette ugyan, amidön azonban fizetésre került a sor, Friedemann ur azzal állott elö, hogy ö nem hozott elegendö pénzt, mert a zsupán távollétében nem tudott az élelmezési hivatal pénztárából pénzt magának kiutaltatni, de mihelyt a szalonna megérkezik, ök azonnal ki fogjak adni a hiányzó pénzt Mischurának.

Mischura a kényszer hatása alatt és bizva abban, hogy egy megye közönségével áll szemben hitelezöként, Friedemann úrnak egy jegyzék ellenében, - melyben nevezett elismerte, hogy az átvett szalonna hátralékos vételára cimén adós maradt, kiadta a szalonnát. Helytelenül tette, mert a kifogástalanúl átvett szalonna hátralékos vételárát sem a megyei obilný ústav, sem pedig a župna úradna rozdeľovňa nem fizette ki, ezzel Mischurát nagy bajba döntötte. Csak számtalan sürgetés után kapott résztörlesztést, de 78.700 koronát sehogy sem tudott megkapni, úgy, hogy követelését perelni volt kénytelen; elöbb a közvetlen vásárló és átvevö, župna úradna rozdeľovňa - ellen, majd midön ez ellen pervesztes lett, Liptó vármegye közönsége ellen; hiszen a vett szalonnát Liptó vármegye elosztó hivatala az érdekelt községek kö­ zött elosztotta, - a megye közönsége azt elfogyasztotta: az anyagi igazság azt hozta volna tehát magával, hogy fizesse is meg azt a vármegye közönsége.

Mindkét fél ellen Mischura a pert elvesztette. Tisztán formális okokból, az anyagi igazság legelemibb követelményeinek figyelmen kivül hagyásával.

A szerencsétlen, hadirokkant Mischura, aki tudta, hogy kifogás nélkül átvettelt töle egy vaggon szalonnát államú közegek, melyet Liptó megye közönsége közöt szétosztottak pénz ellenében, az elöbbi pervesztések után fogta mayát és meginditotta keresetét 1924-ik évben a csehszlovák kincstár ellen, mint az idöközben megszüntetett Liptó vármegye törvényes jogutóda ellen, kérvén már most a 78.700 korona hátralékos vételárnak az állami kiacstártól való megtéritését, hiszen az anyagi igazság legelemibb szabálya az, hogy az állam, mint legföbb erkölcsi alakulat, - teljes állami hatalmával támogassa szerencsétlen polgárait, midön a polgár kétségtelenül igazságos követelését perrel kénytelen érvényesíteni az állami közegek fizetési huza - vonája miatt.

Ámde, sajnos, nem igy történt. Nlidön, ugyanis Mischura József, a košicei törvényszék elött az 1924. - évben Ck. 427/24 szám alatt 78.700 korona töke és jár. iránt a csehszlovák kincstár ellen folyamatba tette keresetét, a pozsonyi vezérpémzűgyigazgatóság képviselöje nem érdemleges védelmet terjeszetett elö, hanem hivatkozott a 121/1923 sz. törvényre és azt vitatta, hogy, mivel Mischura a törvényben elöirt hat hét alatt kővetelését a háborus gazdálkodási intézmények likvidálásával megbizott szerveknél be nem jelentette, keresete elévült és azzal elutasitandó.

Mischura József ezen per során kimutatta, hogy reá a 121/1923 száma törvény rendelkezései nem vonatkozhatnak; hivatkozott arra, hogy a háborus gazdálkodás rendjét és felszámolását szabályozó rendeletek, - különösen pedig a 390/1920 és a 443/1920 számu renrleleek szerint - a megyei és járási terményhivatalok hatáskörébe nem tartozott szalonna felvásárlása, - hiszen a szalonnára nézve nem volt kimondva a kényszergazdálkodás - és hogy azon szervek között, melyekre a 121/1923 sz. törvény a fölszámolást kimondotta és a rendkiwüli rövid, a szlovenszkói jogrendben eddig ismeretlén hat heti bejelentési kötelezettséget megállapitotta, - a Liptói župna úradna rozdeľovna nem szerepel; és hogy az ö követelésének alapja egy szabályszerűen kötött magánjogi adás - vevési szerzödésen alapszik, tehát a törvényes 32 évi illetve 40 évi elévülés szablya irányadó az ö követelésére, - és hogy minden egyébtöl elte­ kintve, követelését azért sem kellett bejelentenie, mert az illetékes állami közegek elismerték.

Minden hiábavaló volt; a košicei itélötábla 1926 évi október hó 4.-én kelt Co, II. 102/26-23 számu itéletében kimondotta, hogy a követelés bejelentési kényszer alá esett s hogy ennek Mischura eleget nem tett.

Tisztelt Miniszter Urak!

Dacára, hogy ezen utolsó perhez csatolva voltak az elözö per iratai, dacára, hogy a vezérpénzügyigazgatóság által hivatkozott 121/1923 számu törvény elvileg kimondja, hogy >az elismert követelések és peresitetett követelések< a bejelentés alól ki vannak véve, dacára, hogy a košicei tábla és a legfelsöbb biróság is, láthatta, hogy a becsatolt iratok között ott fekszik a B) alatti >stvrdzenka< melyben az állami obilný ústav közegei elismerik a peresitett követelést,

dacára, hogy a 443/1920 számu kormányrendelet 14 §-a értelmében a szalonna felvásárlása kivül esett a termény hivatal hatáskören s igy a bejelentés annál feleslegesebb, mert nem a háborus kényszergazdálkodás körébe esö ügyletröl lévén szó ezen ügycetre a közönséges magánjog elévűlési szabályai irányadók: