Teď, prosím, něco o úvěrové akci. Krátkodobé nebo dlouhodobé úvěry? No, samozřejmě dlouhodobé úvěry, poněvadž krátkodobého úvěru může býti používáno jenom při čilém obchodním ruchu. K ozdravění hospodářského života nám krátkodobý úvěr nestačí. Proto je také viděti, že po krátkodobém úvěru není poptávka, dlouhodobý úvěr se nenabízí a my jsme v začarovaném kruhu. Nemáme peníze a máme jich nadbytek a nakonec si nevíme s tím rady- Peněžní ústavy mobilisují kapitál, což má za následek, že se musí dělati zákony, podle nichž je dlužník chráněn před věřitelem tak zvaným moratoriem, které do budoucnosti bude míti svou neblahou, stinnou stránku, jež se teprve později u dlužníka projeví. Myslím, že bude dobře, když se všecko to, co zde o tom bylo řečeno, vezme v úvahu a když uděláme úplně novou finanční úvěrovou orientaci. Je potřebí se přeorientovat, jak také o tom mluvil p. předseda vlády. Máme-li naději, když jsme začali vážně mluvit, že to také vážně provedeme, že poskytneme dlouhodobé úvěry se sníženou úrokovou mírou, nezapomeňme při tom na stát, až budeme snižovat úrokovou míru, nebo se nám může stát, že nás někdo zažaluje, že nejdráže půjčujeme peníze. Ozdravění může přijíti, dáme-li dlouhodobým úvěrem podnikatelským vrstvám do budoucnosti možnost důvěry v jejich podnikání. Jestli se tomuto budeme vyhýbat, všechen pláč a nářek se rozplyne v niveč a nic nám nepomůže.

A nyní se ptám: Nepatří k ozdravění hospodářských poměrů také otázka cenové politiky? Mluvil jsem zde o tom, a myslím, že o tom musím mluvit opět, poněvadž cenová politika je u nás nevyřešeným problémem. Na jedné straně děláme cenovou politiku tak, abychom cenovou hladinu zdvihli, na druhé

straně tímže dechem děláme cenovou politiku tak, že ceny musí dolů. Tomu nelze rozuměti v hospodářském životě, to je podle mého soudu nesnesitelný stav pro každého podnikatele. Vyrovnati cenovou hladinu je problém velmi těžký, zvláště tehdy, když si tento problém ještě sami ztěžujeme a děláme jej těžším, než ve skutečnosti je.

Je zadáváno uhlí - prosím vás, abyste sami o tom uvažovali - do zemské nemocnice v Zábřehu. Jednotliví podnikatelé se zúčastní nabídky. Uhlí dolu "Budoucnosti", který má pobočný závod "Produktivu", stejné ceny, ze stejného dolu a stejné jakosti, je o 4 Kč dražší, než uhlí Pražské ústřední prodejny. Dovedete si představit, co to znamená? Pobočný závod "Budoucnosti" je o 4 Kč dražší, a je dražší než nabídka všech ostatních oferentů, to znamená, že všichni oferenti šli se svou nabídkou až na nemožnou míru dolů. Nic nevydělají - při nějakém obchodním karambolu je to vyložená ztráta - a přece se u nás pořád v tomto směru nestala náprava. To se u nás děje všeobecně. Neříkám to jako mluvčí obchodnictva a živnostnictva, nýbrž mluvím z praktických zkušeností, poněvadž v těch poměrech žiji. Děláme hospodářskou politiku, kde nikdo nic nevydělává, ale chceme stále více poplatků a daní dostati do státní pokladny. Nemyslíte, že je v tom rozpor? V Rakousku mají na př. t. zv. Schleudergesetz. Myslím, že pro toho kantora Sedláčka v Olomouci, který posílal poslancům dopisy, v nichž obhajuje jednotkové domy a vykládá, jaká se jim děje křivda, jaká se děje křivda konsumentům atd., by bylo směrodatné, aby studoval zákon a vštěpoval našim dětem a našemu dorostu to, co je nutné k ozdravění hospodářského života, a nedělal nám z nich hlupáky. (Výborně!) Myslím, že takový zákon o podbízení u nás v Československé republice skutečně potřebujeme a bude muset být co nejdříve zřízen. (Výborně!) Pak teprve budeme moci mluvit o ozdravění hospodářských poměrů. Vezměte si jen jednotlivé veřejné nabídky. Tady nese stát a veřejná správa velkou vinu, a to prostě proto, že byla u nás přijata všeobecná zásada zadávati práce nejlacinějším bez ohledu na to, kdo to je, z jakých důvodů to dělá a jaké bude míti jeho počínání důsledky. (Výkřiky posl. Jiráčka.)

Vidíme, že se hospodářský život hroutí a že by bylo třeba přiskočiti na pomoc a udělati takové zákony, které by zabránily všeobecnému hospodářskému úpadku, ať v zemědělství, ať v průmyslu, ať v živnostech nebo v obchodech. Že takové zákony budeme musiti dělat, je samozřejmé, a proto veškeré mluvení o snižování cen považujeme v nynější době za nemožně, jelikož se to na konec vybíjí na těch, kteří po tom volají. Mám dosti odvahy mluviti pravdu a proto jsem se v Mor. Ostravě jako předseda obchodního gremia zasadil o to, abychom uzavřeli kolektivní smlouvu s obchodním pomocnictvem. Učinil jsem tak proto, abych zabránil špatnému placení personálu v jednotkových obchodech v Mor. Ostravě. (Výborně! - Potlesk.) Ujednal jsem kolektivní smlouvu, poněvadž stojím na zásadě, zbavím-li lidi výdělku nebo poskytnu-li jim platy tak mizerné, že si za ně nemohou nic koupiti, zbavil jsem je kupní síly a nemohu od nich žádat, aby kupovali, nemohu očekávat, že bychom ozdravili hospodářské poměry. Z toho všeho, co jsem zde řekl, jde jasně najevo, že nejsme jednostranní, že chceme hospodářský život řešiti tak, jak toho poměry vyžadují a jak se toho jeví železná nutnost. My budeme musit do toho kyselého jablka kousnout. Tendence: platy dolů, tendence mzdy dolů, zbavit člověka úplně kupní schopnosti a chtít při tom ozdravovat hospodářské poměry, je nemožná; zrovna tak víme, když nevydělá nic živnostník, nevydělá nic průmyslník, nevydělá nic obchodník a je nemožné chtíti od nich platy, zvýšené daně atd. U nás musí nastati názorový přerod a potom se můžeme dočkat zlepšení.

Doufám, že tentokrát tomu, co říkám, bude věnováno více pozornosti, než tomu bylo dříve. Upozorňuji, že to, co jsem řekl o dodatkových zákonech k daňovým zákonům a předlohám, myslíme zcela vážně a že nemůžeme pustiti zákon, pokud se neučiní opatření, aby při dělání pořádku v naší finanční správě obě strany poplatník i finanční správa - byly si rovny a aby obě při dělání tohoto pořádku měly stejnou odpovědnost.

Chci ukončiti tímto: Vítám, že ministerstvo zahraničních věcí konečně obsadilo naše vyslanectví ve Varšavě. Snad to bude počátkem lepších poměrů mezi námi a Poláky. Nebudiž zapomínáno, že tito dva národové se budou navzájem potřebovat. Našim bratřím Polákům bych chtěl říci: Proti vám nic nemáme, jste naši bratři, změňte svou zahraniční politiku, doplňme se jako dva slovanské národy, poněvadž se navzájem budeme potřebovat, ale pro věčné časy vypusťte z hlavy, že byste jenom jednu píď naší půdy mohli obsadit! Končím. (Potlesk.)

Místopředseda Mlčoch (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. dr Tiso. Dávám mu slovo.

Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa! Pre diagnostiku našej vnútorne politickej situácie zaiste všeobecne vzácnym predmetom je skúmanie všeobecnej atmosféry, v ktorej sa rozpočet na r. 1936 pojednáva. Je to atmosféra všeobecného optimizmu. Optimistický je pán minister financií, ktorý vyrovnanosť svojho rozpočtového návrhu zakladá na nádejný lepší výnos daní a dávok než bol v roku minulom. Optimistický je pán minister financií preto, že se spolieha na nádej, že v zavedení nových daní má bezpečnú úhradu pre tento vyšši výdavok rozpočtový, ktorý navrhuje. A keď konštatujem následkom toho, že tak ako rozpočty minulé i tento rozpočet je vyrovnaný, aktívny, aspoň formálne, pravda, aspoň toľko badáme v tomto návrhu, že sa priznávame k tej labilnej vyrovnanosti a že sa označuje aspoň menšia čiastka aktívna, ktorá by bola známkou tejto vyrovnanosti. Nakoľko tento optimizmus pána ministra financií zapadá do ríše pobožných želaní, vidíme z toho, že pri pojednávaní návrhu rozpočtu v rozpočtovom výbore sám pán generálny zpravodajca posl. Remeš označil ako súhrn všetkých minulých vyrovnaných rozpočtov a aktívnych rozpočtov za roky 1930 až 1935 schodok a to nemalou čislicou skoro 7 miliard Kč.

Optimistická je nálada vo vládnej väčšine, a to sa najmenej divíme, veď politický profil každej vládnej väčšiny je optimizmus a my doprajeme vládnej väčšine tohoto optimizmu, lebo čakáme od vládnej väčšiny prácu a predsa psychologickým predpokladom každej práceschopnosti je optimizmus. Daj Bože, aby po tomto psychologickom predpoklade javilo sa i ovocie a úspech.

Optimizmus vládne i v radoch opozície, aspoň v tej čiastke, v mene ktorej máme česť tu hovoriť. Tento optimizmus nevyviera zo škodoradosti nad ťažkosťmi a prípadnými neúspechmi vládnej väčšiny, lež je on reflexom všeobecnej situácie politickej, ktorá našu národnú slovenskú opozíciu naplňuje odôvodnenou nadejou na splnenie jej programu. Neprirodzený stav, že vo svojom štáte reprezentant štátotvorného národa slovenského, tábor autonomistov, je v opozícii, rúti sa pod svojou vlastnou ťarchou, lebo so dňa na deň sa jasnejšie ukazuje, že uisťovanie centralistov, že i bez autonomistickej ľudovej strany vie štát viesť, reprezentovať a sám stačí i na obranu jeho, je fikciou, a to sa začína čím ďalej, tým väčšmi uznávať. A sprievodných zjavov tohoto obratu k lepšiemu je dosť. A keďže z nich vyviera optimizmus našej opozície, musíme ich i bližšie označiť, aby sme skontrolovali reálne predpoklady tohoto optimizmu.

Medzi reálne predpoklady počítame tieto: Boj náš o uplatňovanie práv slovenčiny podľa ducha a štilizácie Pittsburghskej dohody, tak sa pozdáva, že prináša prvé svoje ovocie: Vychádzajú už i z Prahy, z centrálnych úradov slovenské dekréty, v zákonodarných sboroch i z úst oficiálnych reprezentantov vlády a parlamentu odznieva už častejšie slovenská reč. Prevádzanie pre republiku tak významného "modu vivendi" bolo tu označené za "satisfakciu Slovenska" a nový predseda vlády v rozhovore so zpravodajcom parížskeho časopisu toto hovoril (čte): "Slovensko je ochotné v svojej veľkej väčšine prijať rie- šenie slovenských problémov vládou, ktorej predsedom je Slovák." Po toľkých bojoch, v ktorých sa nám dostávalo často tej krátkej o dmietavej odpovedi, že slovenského problému niet, že slovenská otázka je vyriešená, konečne z najpovolanejších miest sa nám dostáva osvedčenia, že áno, slovenský problém je, i keď štilizácia znie tak, že nie slovenský problém jestvuje, ale slovenské problémy. Je to zvláštne, tu plurál je vlastne diminutív, ale my sme spokojní s tým diminutujúcim prízvukom i vo forme plurálnom, lebo vidíme v tom uznanie nášho stanoviska, že slovenský problém je tu, čaká na svoje riešenie a že jestvovanie slovenského problému nielen že sa pripúšťa a uznáva, ale sa už hľadá spôsob spoločnej základny pre jeho riešenie. To vysvitá aj z toho, čo pán min. predseda označenému zpravodajcovi na to ďalej hovoril: "Vodcovi strany ľudovej msgr Hlinkovi a vodcovi slovenskej strany národnej Rázusovi nie je neznáme, aký význam by mala ich politická spolupráca s pražskou vládou pre dobro slovenského národa, ale predovšetkým pre dobro celého čsl. štátu, ktorému sú hlboko oddaní." Čí nám neprichádza tu zavolať: ruka je to Ezaua, ale hlas, hlas je to Jakubov! (Veselosť.) - miesto, funkcia, úrad, odkiaľ toto osvedčenie pochádza, je to staré, odkiaľ ešte pred nedávnom hromy bily na túto teoriu, odkiaľ sa nám hrozilo štátnym zastupiteľstvom, väzením, rozpustením stra.ny, sira a oheň sa nám sypaly na hlavu, kto je vraj proti jednote národnej, je proti ústave a proti samej republike. Ale je to hlas predsa len naozaj bližší, akosi k nám hlas prívetivý, veď pripúšťa národ slovenský a prízvukuje štát československý. Je to teda hlas Jakubov, hlas slovenský, terminologia naša, reč autonomistická. Či teda ten náš spomínaný optimizmus nemá reálnych predpokladov? Týmto optimizmom vedení chceme veriť, že nadišla doba... (Posl. Vallo: Abyste ten ústup spôsobili dobre!) Taktike ústupu nebudeme sa od vás učiť. (Veselosť. - Posl. Vallo: Hovoríte o tom, ako ste to vyhrali, preto že prídete do vlády!) Miesto si určíme sami, ale s vami sa dohodovať nebudeme. (Posl. Vallo: Vy ste to mohli vyhrať, ale nevyhral tým slovenský národ! - Hluk.) Týmto optimizmom vedení (Výkřiky. - Místopředseda Mlčoch zvoní.) chceme veriť, že nadišla doba, aby slovenský problém bol konečne vyriešený, lebo označuje sa napotom ideový základ správneho vyrie- šenia jasným a otvoreným užívaním výrazov, rozlišovaním: slovenský národ a štát československý. Optimizmus náš, takto založený, pravda, má i tú veľkú prednosť, že pri všetkom stupňovaní dobrej nálady a tvorení prajnej atmosfery, poukazujúc na svoje reálne predpoklady, ktoré sú totožné so základnými tézami slovenského autonomizmu, povzbudzuje nás, aby sme ďalej sotrvali na tvrdej pôde neúprosnej teorie o individualite národa slovenského (Potlesk.) a na logickom dôsledku tejže: na učení o suverenite národa slovenského, realizovanej v jednotnej suverenite štátu československého. (Výborne!) Je nám veľkým zadosťučinením, že takýto reálny podklad nášmu optimizmu poskytuje sa z toho miesta, odkiaľ ešte nedávno bola naša téza označená za frivolnú hru s osudom národa a štátu. A konštatujem s radosťou, že už len pán minister dr Dérer zostáva sám, ktorý nevidiac beh času ani duchovné prúdy domáce a zahraničné, stojí nehybne so svojim catonským lámaním palice nad ideologiou autonomistickou, lebo ešte nedávno v Plzni vykladal českej verejnosti strašiaka suverenity slovenskej, ktorá nacionálne záujmy stavia nad záujmy štátu a podopiera svoje nesprávne tlmočenie štátnopolitickej teorie autonomistov tým, že povrchne, nechcem povedať demagogicky, sa odvoláva na naše stanovisko, ktoré vraj národ stavia nad štát, lebo národ držíme a pokladáme za podstatu a štát len za formu, teda za niečo vedľajšieho, za niečo, čo môže byť a nemusí byť, následkom čoho stavia nás autonomistov do svetla takého, že nám na štáte nezáleží. Rozumieme taktike pána ministra dr Dérera, ktorý si je dobre vedomý toho, čím by sa mohol v očiach českých kruhov vystaviť za dôležitého, teda za takého, ktorého musia držať pri moci a čo by stratil na svojej váhe, keby nemohol poukazovať na nebezpečenstvo, ktoré hrozí štátu československému zo strany autonomistov a keby sa nemohol predstavovať ako neohrožený a jediný potierač autonomistického sprísahania proti štátu. Uznávam a pripúšťam, že azda zo straníckeho alebo ešte i z osobného stanoviska je táto taktika pána dr Dérera... (Posl. Hampl: Vy tam máte živly, o nichž se nechá mnoho řici!) Pán predseda, ráčte dovoliť, že priznáte nám toľko práva, koľko máte vy sami, že o živloch vnútorných si rozhodujeme sami a nedáme si rozhodovať druhým, že kto je ten živel, ako si nedáte vy.

Teda je táto taktika pána dr Dérera dobre volená, ale musím konštatovať, že vecne ju berúc do povahy, je nesprávna. Lebo prvým hermeneutickým pravidlom je, že každý si je sám najvernejším tlmočníkom smyslu slov svojich a že kto správne chce podávať smysel slov druhého, musí sa vžiť do ducha a frazeologie toho, o koho výrok ide. Proti tomuto základnému pravidlu sa hreší vedome alebo nevedome, keď tézu autonomistickej ideologie "národ je podstata - štát je len forma", využívajú ako doklad nášho neprajného stanoviska voči štátu. Lebo každý, kto túto našu tézu spomína, musel by vedieť, že táto štátopolitická formula je praktickou konzekvenciou štátnopolitickej teorie, budovanej na základoch tomistickej filozofie. A vtedy, keby si toto uvedomil, nikdy by sa neodvážil z tézy: "štát je forma" uzatvárať na podceňovanie štátu tým, kto hlása zásadu: "národ je podstata, štát je forma", lebo zároveň by si musel pripomenúť i druhú, nemenej známu a vážnu tézu tej istej tomistickej filozofie, ktorá znie: "Forma dat esse rei" - forma dáva možnosť jestvovaniu, bez formy niet veci, iba v abstrakte, iba v idei. Konkrétne vec bez formy nejestvuje. Pri takomto ponímaní podstaty a formy národa a čtátu kto by sa opovážil tvrdiť o nás autonomistoch, s touto tézou narábajúcich, že my štát bagatelizujeme, že v očiach našich štát je niečim vedľajším, že staviame národ nad štát v ich hodnotení. Áno, národ je pôvodom prv než štát. Národ je organickým nositeľom všetkej tej moci a práv, ktoré v praxi, v skutočnosti vykonáva štát. Preto i suverenita, ktorá označuje vlastnosť moci a neznamená moc samú, patrí v prvom rade národu ako organickému nositeľovi moci a len v druhom rade v odvedenej forme patrí štátu ako orgánu a vykonavateľovi tejto moci. Takto v duchu tomistickej filozofie ponímajúc základnú tézu nášho stanoviska, kto by sa vedel stotožňovať s kátonským postojom pána ministra dr Dérera, že vraj sme protištátni, a dokazovať to touto tézou? S uspokojením konštatujem, že pán minister dr Dérer zostáva so svojím strašiakom už celkom sám, a že sa dostávame na spoločnú platformu spoločného jednotného štátu s jestvovaním samobytného, suverénneho slovenského národa. A vyhlašujem, že na tomto stanovisku stojac, môže sa riešiť slovenský problém pre obe stránky uspokojive a zároveň i trvale.

Ale ako je pre riešenie slovenského problému potrebné najsť a mať spoločnú platformu, tak je potrebné hľadať i spôsoby riešenia obom stránkam prístupné. A na tomto bode nútení sme vyhlásiť, že ďaleké, cudzie, ba naprosto nám neprijateľné sú tie spôsoby, akými sa mieni prikročiť k riešeniu slovenského problému.

Slovenský problém je problémom slovenského nacionalizmu. Je otázkou pripustenia slovenského nacionalizmu alebo popierania slovenského nacionalizmu. A je skoro groteskné, že po 17 rokoch jestvovania spoločného nacionálneho štátu dvoch národov, Čechov a Slovákov, treba ešte hovoriť, ba viac, dôvody prinášať o oprávnenosti slovenského nacionalizmu, aby sa ukázal slovenský nacionalizmus ako niečo svojrázne, prirodzené a prosté, ktorého jediným prvkom je láska k svojeti. Slovák miluje svoj u vlasť, svoj rod, spokojný je so svojím, nebaží po cudzom a nemá inej ambície ako zachovať, udržať si svoje a zveľaďovať si svoje. A ak má byť i slovenský nacionalizmus analýzou učenou,

po vzore triedenia nacionalizmu, podľa typu francúzskeho alebo nemeckého, ak sa má hľadať i v slovenskom nacionalizme nejaký ten prvok, tu je - v slovenskom nacionalizme jediný, ale všetko ovládajúci prvok vytvoriť v národe slovenskom jednotnú slovenskú dušu naplnenú vrelou láskou k svojeti.

V tomto vidí a v tomto sa prejavuje ten prvok mocenský, aby každý príslušník národa slovenského bol naplnený dynamikou vládnuť sebou a všetkým majetkom národa - hmotným a duchovným - prejavuje sa v ňom i prvok kultúrny, aby na svojskom základe sa vyvíjal sjednotením všetkých, ktorí sú spojení spoločným sväzkom jednej historie a tradície spoločného mravu, jednej reči a krvi na historickom území odvekého svojho bydliska.

Sledujte dejiny slovenského národa, čítajte prejavy jeho pevcov a básnikov, pozorujte životné zámery slovenského snaženia a uvidíte, že táto láska k svojeti žiari zo všetkých týchto prejavov a že snom najlepších synov slovenského národa bola vždy jednota národa. Nežiadal cudzieho, nikdy na nikoho nežiarlil, len svoje chcel mať, vždy v pokoji a bezvýhradne. Preto pestoval vždy Slovák až náboženskú úctu k dedictvu otcov, voči ktorému preukazoval tým väčšiu pietu, čím väčšmi si bol toho vedomý, že nie vlastným pričinením dostáva do vena ten či oný poklad svojho národného života. Takto chápaný slovenský nacionalizmus vysvetlí nám i skutočnosť, že na Pittsburskú dohodu hľadí slovenský nacionalizmus ako na takéto dedictv o otcov (Potlesk.), ktoré nesmie a nemôže svojvoľne zmárniť, alebo záväzok jeho oslabovať. Pittsburská dohoda bude nám i po zmenených všelijakých situáciach politických i po prípadnom odchode samých kontrahentov dedictvom otcov, svätým paládiom národa slovenského na veky. (Potlesk.)

Riešiť slovenský problém znamená teda stáť na základe (Výkřiky posl. Onderčo.) takto ponímaného slovenského nacionalizmu, ktorému treba umožniť, aby uplatnil svoj mocenský prvok sjednotením všetkých národných síl v službe svojej kultúry cestou svojho snemu, svojej správy, svojich súdov a uplatňovaním slovenčiny v slovenskom živote vôbec, a to bez ohľadu na to, či tá ktorá politická skupina v službách slov enského nacionalizmu stojaca je vo vláde či v opozícii. Lebo duch slovenského nacionalizmu je i to, že sa jeho program nepristrojuje podľa toho, či je jeho reprezentant vládny a či opozičný, následkom čoho myslieť si, že vstúpením tej ktorej strany do vlády je problém slovenský vyriešený, nedokazovalo by, že chápeme historické poslanie slovenského nacionalizmu.