Z povahy slovenského problému nasleduje, že slovenský problém je nedeliteľný. Pojmovým základom tak nacionalizmu, ako i nacionálneho problému je národ. Národ je skutočnosťou, nacionalizmus je programom, slovenský problém ale súhrnom otázok slovenského národa sa týkajúcich. A národ ako skutočnosť je nedeliteľný, ku ktorej skutočnosti rovnakou nutnosťou patrí kolektivum ľudí, národ tvoriacich, ako i územie ako bezpodmienečný predpoklad ich priestorového umiestenia a tiež ich spoločenská, hospodárska, kultúrna organizácia, vytvorená v duchu dejín vo vrcholnej svojej správe politickej.

Ak sa veci tak majú, tak i slovenský problém je nedeliteľný, aspoň v jeho definitívnom vyriešení. Preto aby sa o takomto vyriešení mohlo hovoriť, nemožno sa uspokojiť len s usporiadaním jedného úseku slovenského problému, nech sa to vzťahuje na ktorúkoľvek čiastku, hoci najhodnotnejšiu, keby pri tom ostatné nevybavené zostávaly. Preto je prirodzené, že neuspokojuje sa slovenský národ s takým riešením slovenského problému, ktoré by sa týkalo hospodárskeho povznesenia Slovenska na úroveň historických zemí bez toho, aby vláda a moc nad tým povzneseným územím a nad tým všetkým investovaným majetkom neprešla do rúk slovenského národa. (Potlesk.) Práve tak by sa neupokojil slovenský národ s riešením slovenského problému, keby sa niekto pokusil tvrdiť, že vyriešená je otázka verejnej správy tým, že sa úraduje bez výnimky po slovensky, a úradnícky aparát nebol by obsadený Slovákmi, teda ľuďmi zakor.enenými v slovenskej tradícii a vživajúcich sa do slovenskej mentality.

Nemôže sa považovať za vyriešenie slovenského problému v úseku politicko-kultúrnom - adresujem na známe udalosti z najbližšej minulosti - keby sa vyriešila majetková otázka cirkevná, povedzme, na všeobecné uspokojenie, ale pritom by sa odbúravaly starobylé, historické inštitúcie katolíckej cirkvi tak z ohľadu národného, ako i cirkevného vysoko hodnotné, ako je na pr. diecéza rožňavská.

Pre uspokojenie slovenského nacionalizmu po ur.putných bojoch môžeme na tomto fórume konštatovať, že so svojím stanoviskom úradnej reči slovenskej sme už akosi prerazili, či sa to ľúbi niekomu, či nie, slovenská úradná reč razí si svoju cestu a nezadržiteľne ide napred, takže vývin a konečný úspech tohoto je v krátkej budúcnosti vybavený. Konštatujeme toto radostne, radostne to hovoríme, napriek tomu muselo by sa ale vidieť, že na pr. finančná pozícia slovenského národa sa pražskými bankami rad-radom podmaňuje. Práve tak by sa neuspokojil slovenský národ s tým povedomím, že rečove sme sa oslobodili, ale prišli sme do situácie s minulosťou nesrovnateľnej, keby sme museli skusovať, že na chlebovej podstati musíme tvrdšie boje podujímať, aby sme si zachránili nielen život, ale aby sme neprišli do hospodárskej odvislosti, záhuby to i svojej kulturnej samobytnosti. Kto teda chce slovenský problém na spokojenosť národa slovenského riešiť, ten musí všetky složky a úseky života národného zahrnúť. Je pravda síce, že národ v reči svojej žije, ale na území, ktoré ovláda hospodárskou a sociálnou organizáciou, aby tvoril a budoval svoju kultúru. Preto slovenský problém uspokojiv e riešiť znamená definitívne stanoviť životné podmienky národa slovenského, aby mohol žiť tento národ a v plnej miere vyplniť svoje miesto v rodine národov mu vyznačené. Preto nemôže sa diať takéto vyriešenie slovenského problému pod menom a rámcovitým programom regionalizmu, ktorý pozná síce územie, pre povznesenie ktorého aj horlí a sa stará, pozná hmotné potreby, pozná reguláciu, investície, finančné potreby, pozná vyrovnanie, ale nechce vedieť o národe, ktorý je pr edsa jediným nositeľom všetkých práv a nárokov tohto územia. Územie je iba objektom, nositeľom práva, ale subjektom práva je vždy národ a žiadne územie. Čo by osožilo na pr. Slovensku, keby sa povznieslo nastavaním b udov pražských bánk? Jeden prípad tuná poviem L Ale zisky týchto bánk následkom skoncentrovania kapitálu plynuly by sem do pražských rúk. Čo by malo Slovensko z toho povznesenia? Lebo čo by prospelo Slovensku, keby sa upravily jeho rieky, vybudovaly železničné čiary, ale Slovák sán by bol len ako prenájomníkom týchto objektoov? Čo by osožilo Slovensku a prispelo k povzneseniu Slovenska, keby sme na Slovensku vystavali celý rad škôl - chvála bohu stavajú sa, ale v tých školách nevládne duch slovenský - keby slovenské deti nedostaly slovenské učebnice, správne v duchu tradície slovensky písané? Čo by osožilo slovenskému národu, keby z tých škôl nedostal národ to, na čo čaká ako prirodzený prírastok a doplnok, keby to, čo národ za tisíc rokov nemohol mať, nedostával to prirodzeným spôsobom? Či nie to isté robí kolonizátor anglický - hovorím o tom len preto, aby som srovnal pomery a aby som posvietil bližšie na ten náš živelný odpor proti systému regionalistickému, lebo takto my na to hľadíme - ktorý, ak chce prírodné bohatstvá a lacnú pracovnú silu obyvateľstva Indie využiť, investuje a dvihá úroveň tej Indie, ale kto by sa odvážil tvrdiť, že to robí v záujme Indie a z lásky k tamoj- šiemu ľudu? Dobre vieme a nepopierame, že anglický kolonizátor investuje do Indie a hrdý je na svoju kolonizačnú prácu v provincii, lebo dobre vie, že ak tá provincia má slúžíť jeho imperialistickým záujmom, musí do nej investovať, ale i to vieme, že ako stráži nad ňou, aby sa neprebudila k svojmu národnému povedomiu a tak si nenárokovala právo prevziať správu svojich vecí do svojich rúk. V tej chvíli, ako by sa to stalo, anglický kolonizátor by bol hotový so svojim účtom, ktorý by mu slúžil prípadne i za dobrý argument, aby ospravedlnil prípadné vojenské ťaženie proti provincii, o ktorej povznesenie sa tak veľkodušne a beznáročne staral.

Odmietame regionalizmus, lebo má príchuť takéhoto kolonizátorsského imperializmu, a nedáme sa nikým a ničím odvrátiť od svojho povedomia, že slovenský národ je rovnocennou složkou s národom českým a preto vidí vyriešenie slovenského problému len v autonomii, v svojskej to správe všetkých svojich hodnôt duchovných i hmotných. Spomínaný optimizmus prechovávame vedome - lebo milujeme svoj národ, svoju vlasť a svoj štát - práve ako psychologický predpoklad práceschopnosti, s ktorou práceschopnosťou chceme prispieť k vyriešeniu slovenského problému v prospech tohoto štátu a v prospech národa, lebo obidvovh blaho a budúcnosť na tomto vyriešení - pevne som presvedčený záleží a zvrtne sa. V tomto optimizme, pravda, nedáme sa uniesť citom, lebo máme už poučenie, že na takéto r ozcítenie draho doplatil národ a že takéto rozcítenie v historických chvíľach zbytočné problémy narobilo samému štátu. V povznesenej atmosfére tohoto optimizmu, tak sa nám zdá, ako by sa v druhom vyd aní chystala Martinská deklarácia z 30. októbra 1918, tým väčšmi, že na politickom javisku oóbjavujú sa tie isté osoby aspoň v hlavných úlohách, ako vtedy v Turč. sv. Martine, medzi ktorými zaiste na prvom mieste a v plnom hodnotení jeho zástoja vtedajšieho i terajšieho zjavuje sa pán min. predseda dr. Milan Hodža. Náš optimizmus adresovaný je tejto konštelácii a ničoho si neprajeme uprimnejšie, ako to, aby sme v povedomímí historického významu situácie, nespustiac so zreteľa reálne predpoklady tohoto nášho vedome pestovaného optimizmu, prikročili k vyriešeniu slovenského problému k úplnej spokojnosti národa slovenského a k posilneniu štátu Čechov a Slovákov, republiky Československej.

Čo sa samého rozpočtu týka, odhliadnuc od toho, že ho považujeme za verného druha rozpočtov predošlých rokov, formálne tiež vyrovnaných, dodatočne sa však ukázavších ako deficitné, hľadíme na odhlasovanie rozpočtu ako na prejav dôvery režimu, ktorej dôvery nemajúc, nemôžeme ani rozpočet odhlasovať. A dôvery k tomuto režimu nemáme, lebo ju nemôžeme mať. Režim tento ešte vždycky svíja sa v tých chybách a krajnostiach, ktoré sme s tejto tribúny opätovne prizvukovali, a to je ten nešťastný strannícky systém, z ktorého asa tento režim nebude vedieť vymaniť. A stranníckosť predsa, slávna snemovňa, demoralizuje. Demoralizuje ľudí, ktorých učíme, aby si na obektívne vedomosti, spôsobilosť na ten alebo oný úrad, spôsobilosť na ten alebo oný kúsok chleba v tomto štáte zadovážali a aby sa neuspokojovali zakrývať nedostatok charakterový alebo vedomostný legitimáciou. Komu slúži tento stranícky systém, bolo by iste veľmi dobré, náležité a časové, aby reprezentanti tohoto režimu o tomto sa osvedčili. Myslím, že nebude nikto o tom pochybovať, že máme na to dokladov až nazbyt, aby sme mohli dokázať tvrdenie, že tento režim straníckosti vskutku orgie slaví. K takémuto režimu dôveru mať nemôžeme.

Stranníckosť je na prekážku aj vyriešeniu najvážnejšieho problému. Ráčte si pozrieť niekoľko rokov sostavovanie širokej vládnej koalície a dáte mi za pravdu. Čo dalo odôvodnenie tomu, že sme zmocňovací zákon museli robiť, ako to, že strany medzi sebou sa nevedely dohodnúť, lebo žiadna nechcela popustiť zo svojich záujmov. Čo je po tom, že i najvážnejšie problémy, keď ich rieší tento režim, prichádzajú obyčajne neskoro, obyčajne s krížom po funuse, ako sa hovorí. Je tu na pr. jedna otázka, oddlženie roľníkov. Otázka je naliehavá a dávno mala byť vybavená pred rokmi. Keby neboeboly prišly voľby, som presvedčený, že by ešte nebola prišla táto otázka ani do toho štádia, v ktorom sa nachádza terau. Ale sa pýtam, kde je rýchlosť dynamického postupu vo vyriešovaní problémov, a v uspokojení všetkého, keď sa tá ktorá otázka tak rieši, že sa konečne, chvála Bohu, nejako privedie ku koncu? Stranníckosť nám to nedovolí, lebo každý myslí, že jeden zákon si robí jedna strana len preto, aby sa zaľúbila svojmu voličstvu, druhý zasa druhá strana ako odmenu, a preto potom tieto opravdivé nároky a záujmy širokých vrstiev ľudových trpia.

Stranníckosť je prekážkou vyriešenia aj slovenského problému ako aj mnohých väčších problémov. Ja sa staviam a tu pred verejnosťou by som sa vedel osvedčiť čo najzávažnejšie, že nebyť na Slovensku rozličných strán, my Slováci dávno by sme sa boli stretli a boli by sme v jednotnej fronte postupovali. Teraz všetci nazeráme, že slovenský problém nemôže byť odkladaný, ale keď príde k veci, kto by sa toho odvážil? Vznikla by obava, že z toho by mala tá, alebo oná strana osoh, a zase by sa nechal nevyriešený problém, a zatiaľ trpí veľký záujem národa, a i veľký záujem štátu. Preto k tomuto režimu, na takejto stranníckosti postavenému, nemôžeme mať dôveru, nemôžeme mu ani rozpočet do ruky dávať. To je dôvod toho, že my pre tento rozpočet nehlasujeme. (Předsednictví převzal místopředseda Onderčo.)

Nemáme dôveru k tomuto režimu ani po veľkej reči a po veľmi obsiahlom vládnom pprejjave pred niekolkými hodinami tu prečítanom, lebo chceme vidieť činy, smerujúce k riešeniu slovenského problému v naznačenom smysle. Činy chceme vidieť! (Posl. Široký: Za měsíc je už budete vidět?) Ja som nie prorokom, ja vám to neviem povedať. (Výkřiky posl. Vallo.) Pán kolega, jestli nám niekto na to povie, že tieto činy... (Výkřiky posl. Širokého.) Pamäť zlá, alebo príliš mladý vek, že ešte nevedia chápať, čo je čin a čo slová.

Ak nám niekto na to povie: Tieto činy, ssmerujúce k riešeniu slovenského problému máte spolu robiť - a nech je to nie mi zase vysvetľované, že je to východisko z núdze, alebo len rečníckou frázou odbavenia otázky, aby som skončil reč - prehlašujem: že nijako sa nezdráhame prikročiť k vládnej spolupráci ciel om vyriešenia slovenského problému, (Potlesk.) - veď ako politik ani inak hovoriť nemôžem, politiku robím preto, aby som vládol, aby som v smysle a podľa programu, ktorý hlásam, konal a pokusil sa riešiť problém tak, ako si myslím (Výkřiky.) - ale zdôrazňujem, a to čo najdôraznejšie, pri tejto spolupráci musí sa uplatňovať veľká zásada: Rovný s rovným, národ slovenský s národom českým. (Tak je!)

Sme presvedčení, že keď sa stretrne národ slovenský, reprezentovaný označeným nacionalizmom, s národom českým, bez nanútenej mu fiktívnej ideologie, doteraz hlásanej, že si porozumieme a dohodneme sa k dobru oboch národov a na prospech spoločného jednotného štátu. (Potlesk.)

Místopředseda Onderčo (zvoní): Slovo má ďalej pán posl. Szentiványi.

Posl. Szentiványi (maďarsky): Veľavážené dámy a páni! Pamätujem sa na prejednávanie rozpočtu - v r. 1926 - kedy pán predseda vlády dr Hodža bral tiež význačnú účasť na československej politike, ktorá sa v tomto parlamente prevádza, a bral význačnú účasť na sostavení rozpočtu. Pán predseda vlády dr Hodža už vtedy povedal to, čo dnes, že vraj demokracia sa hodí ku riešeniu všetkých otázok a že on verí v demokracii a chce pomocou demokracie riešiť otázky, ktoré sa v politike vyskytujú a sú rozhodné pre vnútornú politiku československú. Na moju otázku, ako si predstavuje riešenie v rámci demokracie, buďto nedal odpoveď, alebo i keď odpoveď dal, táto odpoveď vzbudzovala v tej dobe domnienku, ako keby on chcel riešiť otázky národnostné, avšak nemá moci k tomu, aby naše priania a požiadavky splnil a tak vyriešil problém maďarský.

Pán predseda vlády Hodža v tej dobe uznal, že maďarská otázka jestvuje, avšak ku jej riešeniu osvedčil- sa byť slabým. Nuže teraz má príležitosť a moc pán predseda vlády Hodža, aby dokázal, že svoje presvedčenie chce zmeniť v skutky, veď má v rukách takú politickú moc, pomocou ktorej môže vyriešiť stávajúce ešte maďarské otázky. Lebo maďarský problém nielen že ešte dnes jestvuje, ale jestvuje ešte viac ako vtedy, a každým dňom vyvoláva nové a nové problémy; avšak na miesto toho, aby došlo ku riešeniu v rámci demokracie, ubierame sa smerom k diktatúre, slyšíme väčšmi diktátorský hlas správcov štátu, takže koalícia uplatňuje stále väčšiu diktatorickú moc vo všedných otázkach hospodárskych a kultúrnych až do posledného najnižšieho administratívneho úradu.

Pán min. predseda povedá i dnes to, čo povedal vtedy, že vraj len v ceste demokracie možno tieto otázky vyriešiť. Naprosto s úhlas ím s pánom pewdsedom vlády po tej stránke, že v Československej republike možno vládnuť len pomocou demokracie a touto ju udržovať. Ja konštatujem i to, ako som to už veľaráz učinil, že je v pev om rade a nadovšetko v záujme štátu, aby sa demokracia bezo zbytku, naprosto a úplne uplatňovala. Lebo my Maďari a ostatné národné menšiny, ktorí v tomto štáte žijeme, už sme si k tomuto životu zvykli a už ho sneseme a tento národ bude žiť v tomto štáte, nech sa s jeho členmi deje čokoľvek, márne je do každého zákona a do každého hospodárskeho opatrenia vpašovaná československá národná idea a zámer československej národnej myšlienky, tendenciou ktorej je hospodárske, kultúrne a duchovné ukracovanie Maďarov a ostatných národných menšín.

Márne zamýšľate a plánujete opatrenia, či už na poli praktického prevádzania zákonov a či inak. ktoré ťažko doliehajú na mad,arských jednotlivcov alebo na vel,ké masy Maďarov, títo predsa len zostanú Maďarmi, a zostane národ maďarský. Naproti tomu s hľadisska československej štátnos ti je vážnym a význačným momentom, zda vládna moc štátna bere demokraciu vážne. A teraz, keď je pánu min. predsedovi Hodžovi umožnené uplatniť myšlienky, ktoré som tuná uviedol, uvidíme, zda bude môcť naozaj riešiť otázku, ktorá tu jestvuje už od počiatku republiky a ktorá už od počiatku republiky bola vždy ťažkým a závažným problémom politiky českoe slovenskej vo vzťahoch medzinárodných a môže pôsobiť ťažké zmätkv tiež ako otázka menšinová.

Veľavážené dámy a páni! Žiaľ a škoda veľká, že československý parlamentarizmus nečiní možným, aby sme tieto otázky tuná v pléne podrobne prejednávali. Každému z nás je vymeraná len krátka doba, aby sme mohli o každej otázke prehovoriť, a v dôskedku toho nemôžeme tangovať všetky otázky a prehĺbiť sa do rolčlenenia otázok, ktoré nás zaujímajú. Ja tu vyberem len niekoľko položiek z rozpočtu, len niekoľko rozpočtových číslic, ktorými dokážem, ako sa uplatňuje československá demokracia v rámci rozpočtu.

Tu je na príklad rozpočet kultúrny, kde čiastka vynaložená na stredné školy maďarské činí len 2.8% celej položky a je tedy o 3.5 mil. Kč nižšia, než koľko by patrilo Maďarom podľa početného pomeru. Priznám sa, že nie som v stave zistiť početný pomer Maďarov, lebo veď zdá sa, že to patrí k mentalite československej demokracie, že štatistika sčítania ľudu nebola ešte dosiaľ uverejnená. Z akej príčiny, to neviem. Podľa všetkej pravdepodobnosti však preto, lebo sa vyskytujú také zvláštné prípady, ako na pr. ten, že v Košiciach je vraj 17% Maďarov, z čoho sa odvodzujú všetky konzekvencie, avšak v tej istej dobe pripadá v košických obecných voľbách 40 až 50% všetkých hlasov na strany maďarské. (Posl. Stunda [maďarsky]: Lebo je demokracia!) K demokracii patrí tedy, aby som bol násilím a terorom donútený, aby som sa nepriznal za Maďara a aby tieto omyly v národnostných údajoch, zaznačovaných tužkou, vyšly na javo až vo voľbách.

Nebudem dlho zdržovať veľavážených pánov kolegov svojou rečou a svojimi citáty, chcem len ešte učiniť niekoľko poznámok o tom, jaké procento činí počet Maďarov umiestených v úradoch. Vo veľkých Kapušanoch v okresnom úrade je 15 zamestnancov a úradnííkov, avšak z týchto sú len 3 Maďari a i títo sú len kancelárski úradníci a zriadenci. (Posl. Csomor [maďarsky]: To sú vaše hriechy, lebo ste nepripustili, aby ĺud bol verný republike!) Ja som zaujímal stanovisko opačné a tí, čo na moje slová dali, už dávno boli vyhodení. My sme povedali, aby každý zostal na svojom mieste, a po tejto stránke som vôbec nezaujímal opačné stanovisko.

Na pošte vo Veľkých Kapušanoch zo 6 zamestnancov je len jeden národnosti maďarskej. U berného úradu, u katastrálneho úradu, u dôchodkového kontrolného úradu a četníctva niet ani jediného maďarského zamestnanc v okrese Veľké Kapušany. O tom už ani nechcem hovoriť, prečo zamestnávajú dráhy na pr. v železničnej stanici v Tornale 90% českých a slovenských železničných delníkov a prečo nezamestnávajú maďarských delníkov tohoto rýdze maďarského okresu.

Nebudem dlho unavovať posl. snemovňu tadýmito citáty, avšak k vôli charakteristike zmienim sa o prípade Karla Ácsa, bytom v Petržalke, Grösslingova 4, ktorý sa dostavil k úradníkovi mestského úradu pre sprostredkovanie práce Setníčkovi dňa 6. apríla t. r. a hlásil sa do práce, avšak tento úradník prehlásil, že maďarskému delníkobi nedá prácu. A takéto prípady podobné prípadu Karla Ácsa vyskytujú sa tak hromadne, že je to až podozrelé, zda sa to deje z vlastnej iniciatívy tohoto úradníka alebo či už je to ustáleným systémom. (Posl. Stunda [maďarsky]: Maďarskí statkári v okoli Tornale zamestnávajú len maďarských delníkov!) Maďarskí statkári v okolí Tornale povedai a uhodili do stolu v jednej svojej schôdzi, že vraj sú ešte vždy maďarskí statkári, ktorí nezamestnávajú maďarských delníkov.

Avšak tu je jedno úradné vydanie Radiojournalu, ktoré uverejňuje rozhlasový program od 10. októbra 1935 do konca septembra 1936, tedy na dobu 1 roku. Poslali ho i mne, je to krásny veľký program, je v ňom Praha- Brno-Bratislava-Košice-Moravská Ostrava, je v ňom všetko, je v ňom šport, je v ňom služba zpravodajská, je v ňom hudba. Ale ani jediného slova neobsahuje o tom, aký maďarský program prinesie, a tu, veľavážené dámy a páni, príslušné kruhy zazlievajú, jestliže Maďari na Slovensku, ba i Slováci sami počúvajú Budapešť alebo jestliže slovenskí spisovatelia zasielajú svoje kusy peštskému radiu. Domnievam sa, že taká úradná inštitúcia, akou je Radiojournal, ktorá má priame styky so štátom a má veľký význam s hľadiska kultúrneho, mala by zaradiť do svojho programu tiež niekoľko riadkov i pre maďarskú kultúru. (Posl. Stunda [maďarsky]: Tu máte pravdu!) No konečne je tu jedna otázka, kde mám pravdu. (Posl. Stunda [maďarsky]: Len vás prosím, ráčte to v "Prágai Magyar Hirlapu" uverejniť tak, že s vami súhlasím!) Nuž to sú všetko otázky, ktoré môže teraz pán min. predseda Hodža, keď sa stal predsedom vlády a nadobudol tak neuveriteľnej politickej moci, zlepšiť.

Úprimne rečeno musím uznať a nedopustím sa indiškrécie, jestliže poviem, že som na 100% nechcel nikdy uveriť, že by pán predseda vlády Hodža chcel maďarskú otázku fakticky vyriešiť v rom smysle, ako sme o tom svojho času hovorili. Niečo semo tamo sa pr eca stalo. Tu bola na pr. otázka štátneho občianstva. Je mi úprimným potešením, že pán minister Dérer, ktorého schopnosti si velmi vážim, je prítomný, a som mu veľmí povďačný, že svojho času zaujal tak energické stanovisko v otázke štátneho občianstva.