Pamätám sa, že v tej dobe na pr. istý zástupca extrémnej st any Kramářovej vo výbore ústavno-právnom stále zabraňoval tomu, aby otázka táto bola vyriešená. Týchto čias povedal pán minister Hodža, že on je za to, a vtedy povedal i dr Dérer ako opozičník, že je tiež za to, a teraz máme tú vládu, v ktorej sú dr Dérer i dr Hodža, a tedy ráčte už raz túto otázku navždy eliminovať zo života Maďarov na Slovensku. Ja úprimne poviem a nedopustím sa indiškrecie, jestliže prehlásim, že sú na odpovedných miestach ľudia, ktorých uspokojí polovičné riešenie a i toto polovičné riešenie pokladajú za celé, ja však mám za to, že sa tak stalo len z donútenia. Teraz však páni ministri dr Dérer a dr Hodža majú možnosť túto otázku raz navždy vymýtiť zo života Maďarov na Sloven sku a v Podkarpatskej Rusi. Nuže, ráčte tak učiniť.

Riekol som, že pán min. predseda Hodža mal za to, že maďarská otázka môže byť riešená len v rámci demokracie, v jeho dnešnej reči však spatrujem určitú kontradikciu, ako keby demokracia a navzájomná dohoda národov nemohly byť v českosloveskej demokracii sjednotené, a len tak možno si predistaviť, že sa ona skladá z koalície malých strán. Neviem, či si správne vykladám slová pána predsedu vlády, ktoré sú adresované na stranu sudetsko-nemeckú, avšak jeho slová v zbudzujú vo mne domnienku, že pán predseda vlády nepokladá za možné, aby národy v Československu, tvoriac neodvislý, jednotný a slobodný národ, ako rovnocenné strany mohly sa dohodnúť, ale že chce, aby malé straničky i naďalej mohly voľne loviť vo svojich politickývh vodách, aby mohly byť uskutočnené všetky ciele, ktoré má pred sebou český a slovenský nacionalizmus.

Tomuto cieľu majú slúžiť jednotlivé hospodárske ustanovizne, kolonizácia a práve teraz plánovaná úprava zemedelských dlhov, o ktorej je mi zatým známo len to, čo sdelil pán minister zemedelstva vo výboroch, avšak už i z toho možno konštatovať, že sa pripravuje nová pozemková reforma a nová kolonizácia. Prehlašujem už vopred, že proti podobnému riešeniu zahájime najostrejší boj, lebo my môžeme podporovať len poctivú a konštruktívnu hospodársku politiku, ktorá nečiní rozdielov a zahrnuje v sebe rovnako všetky národnostii.

Dospel som k otázkam hospodárskym. Pán predseda vlády hovoril tu o otázke autarkie, o ktorej sa už toľko jednalo, hovoril o zámernom hospodárstve a obilnom monopole. Vzhľadom na to, že mi zbýva len kr.átka doba, nemôžem sa s týmito otázkami podrobne zaoberať, vyhradzujem si však právo, aby som sa mohol s nimi zaoberať v tlači a v ostatnej verejnososti, a teraz učiním iba niekoľko poznámok.

Medzi nimi chcem sa v prvom rade zmieniť o tom, že zemedelstvo nestrpí žiadny produkčný oktroj a obmedzenie a tedy vlastným ideálom zemedelskej a priemyselnej produkcie by bola voľná produkcia a voľný obchod. Nakoľko sa však vyskytuje potreba toho - ako že sa tiež i vyskytuje táto potreba aby sme siahli k otázke zámerného hospodárstva a totiž aby sme nezostali pri ídeále ani preto, lebo ten starý liberalizmus vo svojom starom smysle priniesol so sebou i svoje hospodárske chyby, ktorých odporcom som bol ja však vždycky. (Posl. Stunda [maďarsky]: I v dobe vašeho agrarizmu?) Vždycky som bol ním a i tetaz som ním. Zámerné hospodárstvo treba upraviť bez donucovacích prostriedkov a na základe komerciálnom, t. j. prostredkom organizácie nesmie byť oktroj. Maďarskí gazdovia snížia svoje pšeničné plochy, a preca títo nič iného produkovať nemôžu, a musia tak robiť len preto, aby trhy zaplavené boly špatnou pšenicou z Moravy a aby pečivo v Prahe bolo špatné. (Posl. Csomor [maďarsky]: A preca nepodporujete agrárnu myšlienku!) Ako samôže pán posl. Csomor odvážiť vyvlastňovať si pre seba agrarizmus, keď v dobe, kedy mnohí z vás, pánovia, ešte ani nehovorili o agrarizme, ja už som za agrarizmus bojoval v maďarskom spolku Omge.

Zámerné hospodárstvo treba zorganizovať i na základe obchodnom a táto organizácia by sa mala rozprestierať nielen na niktoré odvetvia zemedelské, ale bolo by treba zorganizovať všetky a tým uskutočniť opravdový a veľký, grandiózny agrárny program a vo spojitosti s ním vyriešiť otázku tarifnú, otázku colnú, úver zemedelský a zemedelské dane.

Dnešný obilný monopol využívajú berné úrasy k tomu, že odnášajú i posledné pšeničné zrno zo sýpky gazdu. (Posl. Csomor [maďarsky]: To neobstojí!) Ja dokážem, že na ľude, produkujúcom pšenicu v kraji šajovskogemerskom, boly páchané krivdy, príkladom len jeden prípad. Gazda musel zasiať s pšenicou 8 jutár pôdy a z jeho úrody 27 q pšenice sobrali mu 25 q a ponechali mu len 2 q k účelom osevným. Na šťastie pomohli sme mu s osivom my, lebo inak by bol i so svojou 5 člennou rodinou umrel hlady. (Posl. Csomor [ maďarsky]: I to ste zapríčinili vy, lebo vy ste nahovorili ľudu, aby neplatil dane, lebo že vraj dni tohoto štátu sú spočítané!)

Místopredseda Onderčo (zvoní): Prosím pána posl. Csomora, aby nevyrušoval. Pán posl. Szentivány i má slovo.

Posl. Szentiványi (pokračuje): To nie je pravda. Pán posl. Csomor má hrozne veľkú kopu frází vo svojej kapse a teraz nám ich dáva k lepšiemu. Ja mu poskytnem ešte indy príležitosť, aby mne svojich sto frází predložil, ja som vstave učiniť si patričný posudok o cene tejto záplavy fráz pána kol. Csomora. Ďakujem vám, že sa tak predstavujete.

Vracajúc sa ku zámernému hospodárstvu prehlašujem, že v otázkach zemedelských možno vytvoriť ideálne plány, ktorými by bol po všetkých svojich stránkach doopravdy krytý agrárny program. Nuž tieto plány môže teraz pán predseda vlády Milan Hodža zo svojej moci uskutočniť, avšak ja v žiadnom prípade nebudem podporovať monopoly a podobné námety zriaďované alebo zriadené vládnou mocou, ale požadujem zemedelské komory, zemedelské autonomné organizácie, ktoré by zorganizovaly a utvorily výrobu podľa výrobných, obchodných a spotrebných záujmov zemedelstva a zorganizovaly výrobu, spotrebu a vôbec obchod. (Posl. Csomor [maďarsky]: Treba stavať a nie požadovať!) Čo ste postavili dosiaľ vy, pán posl. Csomor, povedzte mi to?

Prosím za odpustenie, že som vás svojou reč.ou tak dlho zdržoval. Končím svoju reč a poneváč nechovám dôveru voči vláde, budem hlasovať proti rozpočtu. (Potlesk.)

Místopředseda Onderčo (zvoni): Ďalším rečníkom je p. posl. dr Korláth. Dávam mu slovo.

Posl. dr Korláth (maďarsky): Dámy a páni! Prosím vás o spravedlnosť pre odveké obyvateľstvo a Maďarov v Podkarpatskej Rusi, ktorí mňa sem poslali. Rozpočtová debata je príležitosťou v parlamentárnom systéme, kde je voličom umožnené za cenu horentných finančných obetí, ktoré sa od nich požadujú, prostredníctvom svojich poslancov povedať, zda chcú tieto horentné náklady dať alebo zda ich dávajú len preto, lebo sú k tomu väčšinou

donútení. Začínam-li tým, že žiadam pre Maďarov spravedlnosť, cítim, že mám k tomu právo, lebo i od Maďarov mnou zastúpených požaduje vláda každého roku najmenej 400 mil. Kč a to mi dáva právo, aby som mohol požadovať i ja.

Bude nezvyklým, že skočím priamo in medias res, začnem u rezortu spravedlivosti a tážem sa: Kde sú štátni zástupcovia, podrobení pánu ministrovi spravedlivosti, vtedy, keď niektoré nafúkané a zo šovinizmu žijúce noviny pášu na úkor Maďarov také brutality, ako na pr. "Slovenský východ" vo svojom čísle z 20. novembra poburuje proti Maďarom: "Žiaľ, na košickom korze ešte vždy počuť maďarskú mluvu. Teraz už chápete" - povedá list "prečo treba košické korzo likvidovať, nechcem povedať, poslať do pekiel. Teraz už chápete, že len pre toto korzo nemohly byť Košice mestom slovenským. A preto preč s košickým korzom." A ďalej mluví takto: "Košické korzo treba zrušiť, treba rozprášiť, rozohnať, urobiť nemožným." Nuže, ctené dámy a páni, čo že je to, jestliže nie poburovanie proti maďarskému jazyku a maďarskej národnosti? Či že za tých ročných 400 milionov Kč, ktoré platí Maďarstvo na verejné bremená, nepatrí i Maďarom ochrana, aby nemohlo dojsť proti nim k takýmto nezralým a hlúpym poburovaniam? Maďari žijú tu na svojej odvekej pôde, nevlúdili sa sem z milosti a tedy svojho jazyka mohli by voľne užívať i vtedy, keby menšinový paragraf mierovej smluvy ani nemal výslovného ustanovenia o voľnom užívaní jazyka. Nie košické korzo treba rozprášiť, ale takéto rozpálené hlavy treba studenou sprchou vyliečiť. A keby to inak nešlo, i za intervencie štátnych zástupcov, lebo veď štátnych zástupcov platíme i my, na rezort spravedlivosti prispievame i my, a tedy páni štátni zástupcovia - aby si nadobudli zásluh - nemajú vznášať jedine proti nám obžaloby podľa zákona na ochranu republiky.

Po tomto úvode prejdem na všeobecnú a podrobnú kritiku rozpočtu, a to čo možná krátko, aby som vystačil s dobou 12 minút rečníckej lehoty. Moja úloha a práca je usnadnená kritikou hlavného rozpočtového zpravodajcu kol. posl. Remeša, patriaceho do vládnej koalície; k tejto kritike nemám čo pridať, lebo veď pán poslanec z vládnych strán zaviedol tuná docela nový systém, postaviac sa na opozičné stanovisko skoro čo do každej položky rozpočtovej, avšak preca len podľa priania koaličnej väčšiny doporučoval, aby bol rozpočet prijatý. Tento systém bol v parlamente dosiaľ neznámy, ač na vonkove už ho známe dávno, lebo veď všetci vládni poslanci a ko rtešovia zpravidla všade nadávali vláde vo voľbách a sľubovali vždy nový systém, vyhrožovali stále porážkou vlády, avšak po voľbách zostalo všetko pri starom, páni z koalície zostali spolu pri mäsnom hrnci, avšak bez akejkoľvek zmeny systému. Nadávali si všelijako, i svätenú vodu si z hláv navzájom postierali a z ich vlastných rečí dozvedeli sme sa o menších či väčších panamách vládnej koalície, avšak po voľbách zostalo všetko pri starom a dozaista išli spolu ďalej i vo veciach vytýkaných, veď i o tom sa dohodli. Teraz v parlamente pán hlavný zpravodajca rozpočtový pokračoval v predvolebnom systéme a vniesol ho už i do parlamentu. Kritizoval, robil opozíciu, avšak preca len doporučil rozpočet k prijatiu.

Ani vládne strany, ba snáď ani pán minister financií nepozerajú na rozpočet tak, ako keby on mal byť smerodajným pre rok 1936, a preto ani my ho nemôžeme brať príliš vážne, ako že ani dosiaľ po dobu 17 rokov vo skutku nepovšímaly si ho rôzné vlády, lebo veď ho každý rok dôsledne prekročovaly, a tu sme sa dostali už tam, že 41 miliard štátneho dlhu zaťažuje poplatné a voličské obecenstvo, z čoho na každého štátneho občana, ešte i na nemluvniatko, pripadá asi 3000 Kč dlhu, okrem ročných bežných dlhov a bremien.

Rozpočet na r. 1936 je tiež tak sostavený, že s povšimnutím výsledkov záverečných účtov z roku prechádzajúceho bude činiť úhradový schodok najmenej 1 miliardu, a tedy pod týmto titulom vzrastie štátny dlh o 1 miliardu. Avšak vzhľadom na to, že vláda k účelom určitých investícií tiež výslovne chce požiadať o niekoľko miliardový nový úver, možno r. 1936 očakávať vzrast štátneho dlhu najmenej o 2 až 3 miliardy. Pri týchto všeobecných konštatáciách nemôže sa vláda dovolávať toho, že vzrast dlhov bude mať za následok šetrenie poplatného obecenstva, lebo toto tvrdenie by bolo veľmi ďaleko od pravdy.

Kde bol dosiaľ jeden exekútor, tam zamestnáva vláda najmenej 5 až 6 exekútorov, a exekútori nezabavujú len to, čo sa smie zabaviť, ale i to, čo sa nesmie zabaviť. Tak na pr. dôsledne opomíjajú právnu normu, že nelzä ako movitosť zaaaviť u gabdu hospodárske zariadenie, fundus instructus, kone, dobytok, brav, osivo, predmety vlastnej výživy, deputáty a že tieto veci môžu byť len spolu s nemovitosťou ako príslušenstvo nemovitosti vydražené. Chyba tedy nie je ani v tom, že vláda šetrí poplatníka, ani v nemohúcnosti exekútorov, o to menej v ochote poplatníka, ale chyba je v rozdelení verejných bremien, aplikácii systému vyrubovania daaní a hlavne v hospodárskej politike vlády, ktorá ešte i nad svetovou krízu zrušením obchodných smlúv vybubila státisíce poplatníkov, ako to charakteristicky vyslovila svetová firma Baťa v istom svojom roztrpčenom prejave v liste "Morgen-Zeitung" zo dňa 17. novembra: "Robia si šport z ničenia berných subjektov."

Kde platí hlavné pravidlo, že každý poplatník lže a že o kadej daňovej pkznávke treba pochybovať, že treba brať v úvahu len brutto všetkých príjmov, avšak opomíjať treba srážky v prospech poplatníka, kde sa zneužíva toho, že vyrúbené dane sú bez ohľadu na odvolanie exekvovateľné, tam nemožno hovoriť o zdravom hospodárskom zariadení, o bernej morálke, lebo tam finančné úrady odstreľujú poplatníkov alebo učinia z nich postupne zatajovačov d aní. Tuná sa už pomalu rozvinul zápas na nôž medzi výberčími daní a poplatníkmi, a títo ako štvaná divá zver utekajú pred človekom s "aktovkou", a pomáhajú si lžou a podobnými prostriedky.

Pán minister financií chce od poplatného obecenstva vybrať v r. 1936 8 miliard korún na riadne výdavky. Aké dlhy chce učiniť na výdavky mimoriadné, to ešte nevidíme jasne. Z týchto 8 miliard pripadá na hlavu každého štátneho občana a tedy i na nemluvniatko 552 Kč; na Maďarov tedy - i podľa úradného sčítania ľudu - pripadá z verejných bremien 441 mil. Kč, toľko peňazí musia Maďari vypotiť. Pri tomto výpočte nemožno sa opierať na presné dáta, lebo dosiaľ bez úspechu sme požadovali, aby rozvrh bremien bol vykazovaný presne podľa jednotlivých zemí a aby vykazované boly i dotácie rozpočtové, ktoré jednotlivým zemiam pripadajú pod titulom investícií, verejných prác atď.

Tým menej máme úradnú štatistiku o tom, koľko činí verejné bremeno vydobyté od jednotlivých Maďarov a koľko činí rozpočtová dotácia patriaca Maďarom úhrnne i jednotlive. A tak základom môjho výpočtu je iba rozvrh rozpočtových príjmov a výdavkov podľa počtu duší.

Pri všeobecnej kritike rozpočtu nemôžem zamlmlčať, že základom rozpočtu je predpoveď, ktorá vo všetkom odporuje skutočnosti. Pán minister financií dovodzuje z efemerického vývozného prebytku na zlepšenie hospodárskych pomerov, kdežto tento prebytok mohol vzniknúť tiež obchádzaním sankcií zavedených proti Itálii. Máme-li trochu rozhľadu a čítame-li zprávy jednotlivých obchodných komôr, spatrujeme všade v celom živote zhoršenie. Na to chce pán minister financií zapomenúť dozaista preto, lebo len takto mohol nadobudnúť duševnej sily k tomu, aby daňové bremená nesnížil, ba aby zaviedol nové druhy daní, ktoré vyvolajú drahotu. A preca i sám pán minister financií uznáva naše opozičné stanovisko, že zámerné hospodárstvo, monopoly a syndikalizácíu treba odbúrať i zrušiť a že hospodársky život treba uvoľniť, daňové a sociálne bremená zmierniť, zvyšovanie hodnoty peňazí a tedy defláciu nielen heslovite, ale i vskutku zanechať; v praksi však nečiní z roho nič, a sspoň v rozpočtovom zákone nevidíme ani stopy toho.

Na pána ministra financií opravdu hodí sa veta svätého Augustína: "Video meliora, proboque, deteriora sequor", vidím dobro, a schvaľujem ho, avšak zlo činím. Tak na pr. pán minister financií shrnul v 8 bodoch a predložil nám svoj oddlžovací program, ktorý i ja sám bezpodmienečne prijímam; avšak chyba je za se tam, že pán minister financií len vidí možnosti zlepšenia, ale oddlžovací program zostane ešte veľmi dlhú dobu len programom. Na miesto toho pán minister financií, a totiž vláda činí zlo, t. j. zvyšuje bremená. A preto chováme nedôveru voči rozpočtu.

Nespatrujem úprimnosť ani v prejave pána predsedu vlády Hodžu, učinenom pred žurnalistmi v deň po nastúpení svojho úradu, kde v jednej vete svaľuje na úradníkov, že investičné práce neboly zahájené v náležitej dobe. Bolo by bývalo správnejším, keby sa bol priznal, že investičné práce opozdievajú sa preto, lebo v štátnej pokladni niet peňazí. Veď kto v posledných mesiacoch mal príležitosť intervenovať u toho ktor ého rezortného ministerstva v záujme schválenia nejakej samosprávnej stavby, mohol sa presvedčiť, že v ministerstve sa podanie vybavuje opravdu vzornou rýchlosťou a tiež povolí sa príslušná časť subvensie, avšak všetko ostatné uviazne v rozpočtovom odbore ministerstva financií, kde sa to všetko vybaví touto krátkou odpoveďou: "Niet úhrady, treba vyčkaťm až budú peniaze."

Len nedávno zistil vládny list "Právo lidu", že ministerstvo financií platí na subvencie povolené obciam na elektrizáciu toľko, že z toho obec nielen že anuity nemôže zaplatiť, ako jej to bolo svojho času prisľúbené, ale nemôže z toho zaplatiť ani nepatrnú časť úrokov. Zrovna tak nemôžu riadne obdržať štátne subvencie vododoregulačné a dvodňovacie spoločnosti z tej prostej príčiny, že niet peňazí. Za takýchto okolností nie je dôstojné pána predsedu vlády, aby odpovednosť svaľoval na byrokraciu. Musel som to konštatovať nielen v záujme objektívnej pravdy - veď ostatne nemám mnoho príčin k ochrane byrokracie avšak musel som vysloviť tuná to nové hľadisko, ktoré pán minister financií rád zamlčal, že totiž niet peňazí. Nielen v štátnej pokladni niet peňazí - veď to by sa dalo riešiť ešte transakciami - ale niet peňazí ani u obecenstva, u poplatníctva, veď koniec koncov štátna pok adňa je živená z peňazí poplatníkových.

Pán minister financií sľuboval nám minulého roku, že to bude posledný deflačný rozpočet. Nedozvedeli sme sa, čo to má znamenať, museli sme sa domnievať, že tým chce pán minister financií povedať, že v r. 1935 musíme si ešte pritiahnuť remeň, že v tomto roku bude ešte núdza, avšak že potom príde hojnosť peňazí, t. j. prípustná miera inflácie. Hospodársky život dá sa do pohybu, bude obchod, zárobok, práca a chlieb. S týmto sľubom sme išli do roku 1935 a teraz koncom jeho a počiatkom r. 1936 vidíme, že zasa niet peňazí, že peniaze sú i naďalej drahé, a že niet práce, niet zárobku, ani obchodu ani chleba. Ba v tomto rozpočte a finančnom zákone vidíme ešte ďalšie reštrikcie, prevádzané pánom ministrom financií a musíme si remeň utiahnúť ešte viac, lebo článok XII, odst. 3 finančného zákona bez obalu vyslovuje, že nabudúce bude ešte menej peňazí na investície, na štátné a municipálné práce a že nabudúce ani rezortní ministri nebudú môcť sľubovať zahájenie prác bez predbežného svolenia ministra financií a totiž obeh krve v hospodárskom živote bude ešte viac podviazaný; ba § 11 finančného zákona ide ešte ď,alej, lebo vyslovuje, že z čiastok uvedených v rozpočte ako výdavky mimoriadne môžu byť obnosy, pokiaľ presahujú 10.000 Kč, vyplácané iba so zvláštnym povolením ministra financií. Nuže, či to není diktatorské právo ministra financií nad všetkými ministerstvami a nad krvným obehom finančného hospodárstva štátu? A došlo k tomu napriek pánom predsedom vlády zdôrazňovanej demokracie; tu v tomto finančnom zákone je skrytá diktatúra finančnej vládnej správy. Lebo veď čo je to za akého ministra zemedelstva, ministra verejného zdravotníctva alebo ministra vnútra, čo je to za odpovedného ministra, jestliže je povinný vyprosiť si schválenie od ministra financií ku výplate 10.000 Kč, ktoré sú pojaté do rozpočtu a boly povolené Národným shromaždením?

Za takýchto okolností je i formálne naprosto zbytočným zdĺhavé prejednávanie rozpočtu, je zbytočným jeho odhlasovanie, lebo veď pán minister financií beztoho hospodarí podľa svojho najlepšieho uváženia. Pán minister financií na to odpovie, že dnešné finančné pomery donucujú k najväčšej sporivosti a opatrnosti. A tedy priznáva, že ani on sám nebere vážne svoje krásné slová o zlepšení pomerov a že ani on sám nemá dôvery k rovnováhe,ozpočtu. Uznáva to nepriamo aj inde vo svojom expozé a dáva do výhľadu miliardový deficit ako na tento, tak i na budúci rozpočtový rok. K tomu môžem povedať len to, že táto finančná politika je osudná, je zavrženia hodná, lebo zvyšuje štátny dlh každým rokom o jednu až dve miliardy, čo povedie k úplnému bankrotu štátneho hospodárstva.