Dávám slovo prvnímu řečníku na straně "proti", p. posl. dr. Korláthovi.

Posl. dr. Korláth (maďarsky): Ctená posl. snemovňa!

V 19. roku od utvorenia republiky márne hľadám v rozpočte praktické zavedenie autonomie na Podkarpatskej Rusi. A preto v mene našej strany slávnostne prejavujem, že vláda československá od 18 rokov nepokladala za vhodné uskutočniť čo do autonomie Podkarpatskej Rusi medzinárodnú smluvu, uzavretú spojeneckými a sdruženými veľmocami v Saint Germain en Laye dňa 10. septembra 1919 a ešte i dnes v 19. roku chce zaviesť autonomiu, ktorá chce byť len potemkinskou podobou autonomie, ku ktorej sa zaviazala bilaterálnou smluvou. Proti tomuto počinu musím slávnostne opakovať svoj protest, učinený pred celým svetom už toľkokrát v parlamente po dobu 18 rokov. Poukazujem na to, že československá vláda je tá, ktorá jednostranne a v skutku porušila medzinárodnú bilaterálnu smluvu menšinovú napriek tomu, že túto bilaterálnu smluvu pojala do sbierky svojich zákonov a ktorú, i keď vo forme okyptenej, uzákonila i v ústavnej listine.

Po tomto vážnom prejave chcem rozoberať tento rozpočet s vyše uvedeného hľadiska. Nie je to prvá príležitosť, že povznášam pred verejnosťou svoje slovo v zastúpení Maďarov a odvekých obyvateľov Podkarpatskej Rusi v záujme autonomie, na uskutočnenie ktorej složili slávny sľub zakladatelia a v neskorších medzinárodných reláciách i reprezentanti Československej republiky. V hlave II, článok 10, tak zv. menšinovej smluvy, uzavretej medzi spojeneckými a združenými veľmocami a medzi Československom, prevzalo Československo na seba záväzok, že územiu rusínskemu na juh od Karpatov dá v rámci československého štátu vo forme autonomnej jednotky organiáciu, ktorá bude srovnateľná s jednotnosťou štátu a ktorá bude mať čo najširšie práva samosprávne. Na túto zákonodarnú a správnu autonomiu myslí a o nej vraví Millerandov sprievodný list, že shora zmienená smluva "poskytne národom rusínskej autonomnej državy - aux population - možnosť k tomu, aby tieto národy mohly svoje priania verejne vyjadriť. Spojenecké a sdružené mocnosti - pokračuje sprievodný list doslovne - budú čo najvážnejšie dbať priani vyslovených v budúcnosti týmito národy."

Nie je to prvá príležitosť, čo som ja ako zástupca Maďarov a odvekých obyvateľov Podkarpatskej Rusi vyvolal pozornosť na tento medzinárodný právny prameň autonomie Podkarpatskej Rusi a na dipłomatickú listinu, ktorá tento medzinárodný právny prameň autenticky vykladá. Poukázal som na to sám v pražskej posl. snemovni a senáte dňa 8. apríla, potom 31. októbra 1924, dňa 2. októbra 1925, 27. novembra 1926, 1. júla 1927 v proteste proti adminitratívnej reforme, dňa 25. októbra 1927, neskoršie v senáte dňa 1. apríla 1930, 16. decembra 1931, dňa 21. februára 1933, 13. decembra 1934 vo svojich rečiach, ďalej v reči, ktorú som predniesol ako vedúci 250člennej maďarskej delegácie z Podkarpatskej Rusi, vedenej v máji 1921 k pánu prezidentovi republiky Masarykovi v záujme autonomie Podkarpatskej Rusi, a rovnako tak vo svojej reči, prednesenej dňa 14. októbra 1928 v Berehove pred delegátmi kongresu sdružených opozičných strán Podkarpatskej Rusi.

Na budúcu jar bude tomu 15 rokov, čo všetky politické strany Podkarpatskej Rusi bez rozdielu národnosti sostavily deklaráciu a predložily ju v Prahe. V tejto deklarácii, predloženej 24. marca 1922, poukázaly strany na medzinárodný právny záväzok, ktorého som sa dovolával v úvode svojej reči. Pri tej istej príležitosti prehovorili všetci zástupci všetkých národov na Podkarpatskej Rusi tiež o tom, že otázka vnútorných hraníc slovenskorusínskych je ešte nevyriešená, zdôraznili, že definitívne riešenie tejto otázky bude patriť do spoločného oboru pôsobnosti krajinského snemu autonomného rusínskeho územia a pražského parlamentu. Dotiaľ však, kým sa tak nestane, vyslovily strany podkarpatoruské svoje prianie, aby územia na západ a juh od Užhorodu ako aj ostatné zemplínske územia už pred svolaním podkarpatoruského krajinského snemu - zákonodarného sboru, sojmu - boly administratívne pričlenené k Podkarpatskej Rusi.

Vieme, že z toho nebolo nič uskutočnené. Západné hranice autonomného územia Podkarpatskej Rusi ešte ani dnes nie sú definitívne stanovené. Táto otázka javí sa v prvom rade ako krivda, páchaná na Rusínoch na Slovensku, ačkoľvek ona nemôže byť ľahostajná ani s hľadiska Maďarov, bývajúcich na dnešnom území Podkarpatskej Rusi a na súsednom území východoslovenskom. Je totiž nesporné, že územná autonomia, ktorá je menšinovou smluvou zaistená pre Podkarpatskú Rus, náleží celému obyvateľstvu tohoto územia. Vychádza to najavo i z vyšeuvedenej a doslovne citovanej časti Millerandovho sprievodného listu, ktorý hovorí o právach zabezpečených národom v území na juh od Karpatov. Avšak vysvitá to i z menšinovej smluvy samej, ktorej 12. článok na pr. výslovne uvádza, že úradníci autonomného rusínskeho územia musia byť podľa možnosti volení z obyvateľov tohoto územia. Je zbytočné zmieňovať sa o skutku všeobecne známom, že i v dnešnom administratívnom území Podkarpatskej Rusi je asi 150.000 Maďarov, v ktorých mene mám zákondarnú povinnosť, aby som sa vyjadril o otázke rusínskej autonomie, o otázke, ktorá zakrátko bude školským príkladom nesplnených medzinárodných sľubov.

Musím o tejto otázke prehovoriť znova a hovoriť o nej stále. Hlavne preto, lebo v poslednej dobe opätne sa roztrusujú chýry, podľa ktorých pražská vláda zamýšľa nastolením naprosto bezkrvnej a zdanlivej autonomie sprostiť sa odia, že už viac ako poldruha desaťročia preťahuje a odkladá realizovanie svojej medzinárodnej povinnosti uskutočniť rusínsku autonomiu, a to za zámienok, ktoré si mnohokrát diametrálne odporujú.

Musím prehovoriť o tejto otázke nielen preto, že som predchnutý citom spoločného osudu a solidarity, ktorý i v nás Maďaroch vzniká voči tamojšiemu odvekému rusínskemu a slovenskému obyvateľstvu a ostatným našim pobratimom, ale musím o tom prehovoriť - a tvrdím to s mužnou otvorenosťou a úprimnosťou - súc vedený zdravým národným pudom sebazachovania, ktorého slovo a rozkaz vypočuť a poslúchnuť je v prvom rade úkolom tých maďarských mužov, ktorí sa cítia a priznávajú za odpovedných politických vodcov tamojšieho maďarstva. Nám Maďarom už s hľadiska našich dobre pochopených záujmov nemôže byť ľahostajně, že pražský vládny režim s cieľuvedomou dôslednosťou rozleptáva a dusí hospodárske a kultúrne sily Rusínov a Maďarov, bývajúcich južne od Karpatov. Tým menej môže to byť pre nás ľahostajné s hľadiska rozumnej sebeckosti národov, lebo veď i my, tunajší Maďari, pociťujeme tlak, ktorý pôsobí na rusínsku väčšinu tohoto územia. Rozdiel je len v tom, že tento tlak pôsobí na nás Maďarov v miere zmocňovanej a že naše hospodárske a kultúrne silozdroje zamýšľa pražský vládny režim vo stupňovanej miere a tempe zničiť.

Pražské úrady a spoločenské kruhy, do ktorých mocenských predstáv nehodí sa rusínska autonomia práve tak, ako uskutočnenie autonomie slovenskej, snažia sa tieto naše snahy s najfantastickejšími obžalobami a zámienkami diskreditovať, a zvlášte nás Maďarov do takého svetla postaviť, ako keby tieto autonomie boly naším vynálezom výlučne za tým účelom, aby sme ich pomocou mohli rozbúrať budovu republiky. Tie isté kruhy majstrovsky sa vyznajú v tom, ako majú na pr. z podnetu otázky vnútornej hranice slovensko-rusínskej naštvať proti sebe vrstvy odvekého obyvateľstva rôznych národov Podkarpatskej Rusi. Avšak i tieto intrigy sú práve tak priezračné ako shora zmienené obžaloby. Nechcem s nimi polemizovať, iba jedno by som chcel pribiť, a to je to, že veľkorysá slovenská politika nemôže kosmo hľadeť na naliehanie, aby poctive bola uskutočnená rusínska autonomia. Veď je bez pochyby, že v tom momente, akonáhle bude nastolená autonomia v Podkarpatskej Rusi, nemôže ďalej meškat ani riešenie autonomie Slovenska. Alebo snáď práve to je to, prečo určité pražské kruhy snažia sa vyvolávať umelé protivenstvá medzi Slovákmi, Rusínmi a Maďarmi, a zvlášte nás Maďarov stavajú ako hlavných vinníkov na zdanlivej nerozriešiteľnosti vnútorných a zahraničnepolitických problémov.

Musíme zaujať čo najrozhodnejšie stanovisko a už od prvopočiatku protestovať proti každému počinu, ktorý by chcel otázku autonomie Podkarpatskej Rusi odsunúť na slepú koľaj. Za takýto neprípustný vnútorno- i zahraničnepolitický manéver treba kvalifikovať údajný plán koaličných strán, podľa ktorého na miesto najširšej zákonodarnej a administratívnej autonomie, zabezpečenej medzinárodnou smluvou pre Podkarpatskú Rus, má byť uskutočnená jej groteskne pôsobiaca potemkinovská podoba. Podľa mojich informácií zamýšľa návrh, ktorý sa menuje "návrh autonomie", prezatýmnou úpravou právneho postavenia guvernéra Podkarpatskej Rusi učiniť zadosť medzinárodným záväzkom, ktoré Československo prevzalo na seba v menšinovej smluve ohľadom autonomie Podkarpatskej Rusi.

O autonomii zákonodarnej, ale ani o administratívnej a o príslušných autonomných orgánoch, v prvom rade o zákonodarnom sbore Podkarpatskej Rusi niet v týchto návrhoch ani slova. Návrh vládneho nariadenia zriaďuje pre dobu, kým nebude ustavený autonomný zákonodarný sbor - sojm - vedľa guvernéra Podkarpatskej Rusi ako poradný orgán guvernérsku radu a ukladá guvernérovi, aby si vyžiadal dobrozdanie tejto rady vo všetkých otázkach zásadného významu, ako sú otázky jazykové, školské, otázky miestnej administratívy vo všetkých dôležitých osobných, politických a hospodárskych otázkach. Úprimne rečeno, nechápeme, čo chce tým návrh rozumeť, keď hovorí o "všetkých dôležitých osobných, politických a hospodárskych otázkach", a preca podľa mojich informácií tieto ustanovenia doslovne obsahuje návrh, ktorý smeruje k uskutočneniu zákonodarnej a administratívnej autonomie Podkarpatskej Rusi.

Či je každá politická a hospodárska otázka otázkou osobnou? Alebo či každú osobnú otázku možno riešiť vhodnými politickými a hospodárskymi prostriedkami? Sú to záhady, na ktoré nedáva odpoveď návrh, ktorým má byť prezatýmne upravené právne postavenie guvernéra a ktoré vraj sa už v Prahe prejednáva. Z návrhu vychádza najavo dovedna toľko, že v čele Podkarpatskej Rusi bude stáť guvernér, ktorého menuje prezident republiky na návrh vlády. Že podľa menšinovej smluvy guvernér, postavený v čelo autonomného rusínskeho územia, je odpovedný rusínskemu zákonodarnému sboru -sojmu - a že len tomuto je odpovedný, že československá ústava zmenila tento pomer upravený medzinárodnou smluvou tak, že guvernér Podkarpatskej Rusi je odpovedný tiež rusínskemu zákonodarnému sboru - sojmu - že autonomný rusínsky zákonodarný sbor - sojm - ktorý vo svojom podpornom obore pôsobnosti mohol by tiež pohnať k odpovednosti vládu a že takéhoto zákonodarného sboru niet v Podkarpatskej Rusi po dobu 17 rokov od uzavretia menšinovej smluvy - to sú ozaj maličkosti, na ktorých sa môžu pozastaviť len Maďari ako štátoborný právnický národ.

Avšak nie je to ani prvá a nebude ani posledná úmyselná odchylka medzi medzinárodnou minoritnou smluvou zo dňa 10. septembra 1919 a pozdejšie vyneseným zákonom ústavným a medzi terajším autonomným návrhom, ktorý má byť uskutocnený. Snáď ešte vážnejším, dôslednejším a úmyselnejším skreslením je to, keď návrh autonomie nevykazuje už ani stopy toho bodu uvedenej menšinovej smluvy, v ktorom sa vyslovuje, že "zástupci Podkarpatskej Rusi nemôžu brať účasť na pojednávaní takých vecí v pražskom parlamente, ktoré sa dotýkajú autonomie Podkarpatskej Rusi." Tento bod menšinovej smluvy dostal sa už i do ústavnej listiny úmyselne skreslený, nedostatočný a medzerovitý, kým z terajšieho návrhu na autonomiu bol úplne vynechaný, a preca účelom tohoto ustanovenia menšinovej smluvy bolo a je i dnes, aby veci autonomné nebolo možno pojať do oboru pôsobnosti pražských zákonodarných sborov, ale aby ony boly vyhradené oboru pôsobnosti samostatného zákonodarstva - sojmu - Podkarpatskej Rusi.

Podľa tohoto ustanovenia menšinovej smluvy guvernér Podkarpatskej Rusi prirodzene nemôže brať účasť na ministerskej rade pražskej vlády v autonomných veciach Podkarpatskej Rusi, lebo podľa tohoto ustanovenia menšinovej smluvy nemôžu veci autonomné byť pojaté do oboru pôsobnosti ministerskej rady v Prahe. Avšak i prez toto malé porušenie medzinárodnej smluvy prehúpla sa veľmi ľahko centralistická vláda. Čo je jej po medzinárodnej smluve menšinovej, čo je jej po ženevskej kontrole a po garancii veľmocí, keď má možnosť, aby sa pred ženevským forom ukazovala v krásnom svetle táto centralistická vláda. Dosiaľ sa jej to podarilo, lebo centralistickému vládnemu režimu sa v Ženeve dosiaľ podarilo všetko, avšak snáď už i Ženeva prišla na to, že toto uzavieranie očí a nerešpektovanie medzinárodných práv národov nemôže páchať beztrestne. Uvedená menšinová smluva jasne vyslovila, že táto smluva musí byť pojatá medzi zákony československé a že ju ani zákonom nemožno zmeniť, lebo veď každý takýto počin znamenal by roztrhanie, zničenie medzinárodnej smluvy. K uzákoneniu síce došlo, avšak ústavná listina už pozmenila túto uzákonenú menšinovú smluvu, keď ju pojala okyptenú. A terajší návrh autonomie už bez akýchkoľvek škrupúľ proste anuloval tento bod menšinovej smluvy.

Podľa mojich informácií návrh koaličných vládnych poslancov Podkarpatskej Rusi smeroval k tomu, aby otázka autonomie Podkarpatskej Rusi bola upravená nariadením. Právny podklad k tomu poskytuje vraj zákon č. 109/1934 o mimoriadnom zmocnení, resp. zákon č. 131/1935, ktorým bol tamten v platnosti predlžený. Uvedené zákony opravdu predlžujú zmocnenie dané vláde zákonom č. 95/1933, podľa ktorého vláda mohla po dobu hospodárskej krízy činiť tiež také opatrenia, zasahujúce do cenovej politiky a výrobných pomerov ako aj do otázok spotreby a úveru, ktoré by za riadnych okolností patrily do oboru pôsobnosti zákonodarstva.

Práve uvedené zákony opakujú staršie zákonné ustanovenie z r. 1924, podľa ktorého môže vláda v záujme účelnej a úspornej úpravy administratívy činiť opatrenia i nariadením. Tieto zmocnenia však majú len veľmi málo spoločného s autonomiou Podkarpatskej Rusi, lebo sotva možno kvalifikovať za úsporné opatrenie to ustanovenie istej časti návrhu, podľa ktorého, ako som informovaný, sľubuje sa guvernérovi Podkarpatskej Rusi ročný plat 100.000 Kč s tým, že stran jeho vedľajších úradných príjmov resp. pôžitkov učiní opatrenia vláda v Prahe. Aké veľké budú tieto vedľajšie príjmy, to ponecháva návrh otázkou otvorenou.

Obor pôsobnosti guvernéra shrnuje návrh, ako viem, v 11 bodoch. Podľa týchto bodov do oboru pôsobnosti guvernéra patrí zastupovať Podkarpatskú Rus pri pojednávaniach s vládou a s prezidentom republiky, podobne on vede pojednávania jemu prideleného poradného sboru, guvernérskej rady, prejíma úkoly krajinského prezidenta, ako konečné administratívne forum rozhoduje v rámci platných zákonov a nariadení vo veciach jazykových a náboženských, pokiaľ rozhodnutie nie je vyhradené vláde. Jestliže tedy vláda vyhradí si pre seba konečné rozhodnutie vo všetkých veciach, tu guvernér vo veciach administratívnych nebude mať vôbec žiadneho rozhodujúceho slova.

Avšak podívajme sa do očí tomuto návrhu autonomie čo sa týka ustanovení o obore pôsobnosti guvernéra, ako to vlastne vypadá vo skutočnosti a v praxi? Hneď z § 1 návrhu o obore pôsobnosti guvernéra vysvitá, že vôľa ľudu, tak zv. demokracia má byť pri volení guvernéra naprosto opomíjaná, lebo ľud Podkarpatskej Rusi nemá mať žiadny zástoj pri kandidovaní guvernéra, keďže § 1 vyslovuje, že guvernéra vymenuje prezident republiky. Avšak na "návrh vlády" a nie na návrh sojmu, reprezentujúceho vôľu ľudu Podkarpatskej Rusi, alebo aspoň až do ustavenia sojmu po vypočutí parlamentných zákonodarcov alebo volených členov krajinského zastupiteľského sboru.

Avšak ako nedemokratický je tento návrh autonomie, tomu ešte viac nasvedčuje § 2 návrhu, kde pri sľube guvernéra už niet ani reči o tom, že guvernér má složiť sľub, že bude rešpektovať autonomiu Podkarpatskej Rusi a že dá zachovávať i sám zachová autonomné práva Podkarpatskej Rusi zaistené vyšeuvedenou menšinovou smluvou. Z tohoto §u 2 vychádza jasne najavo, že sa má zriadiť guvernérsky režim, ktorý len nahor voči centralistickej pražskej vláde je zodpovedný, kým tento paragraf neobsahuje ani zmienky o dajakej zodpovednosti nadol, voči zákonodarnému sboru ľudu, sojmu.

Avšak ešte lepší a pravý obrázok guvernéra predstavuje nám § 3 návrhu autonomie. Tento paragraf nepokryte predstavuje guvernéra tak, ako dobre plateného úradníka pražského centralistického vládneho systému. Právo na úpravu rozpočtu guvernéra nie je vyhradené - ani zdanlive - do ustavenia sojmu dnešnému krajinskému zastupiteľskému sboru a po ustavení sojmu tomuto sojmu, ale proste rozpočet guvernéra je pojatý do rámca štátneho rozpočtu ako ktoréhokoľvek iného štátneho úradníka. Možno si predstaviť, že s týmto guvernérom chcú disponovať tak, ako s dobre plateným úradníkom, ktorý sa obáva o chlieb, a nie ako s hlavou autonomného územia, ktorá podľa intencií menšinovej smluvy musela by byť oprávnená obhajovať právne postavenie autonomného územia v rámci republiky.

Keby ste boli chceli učiniť guvernéra opravdu nezávislým a keby ste boli chceli zaviesť v tomto území skutočnú autonomiu, tu by ste boli museli urobiť poctive len to, že guvernéra vypláca rozpočet autonomného územia a že musí složiť sľub tomuto autonomnému územiu a že musí byť hlavne zodpovedný autonomnému územiu a jeho zákonodarstvu, do ustavenia tohoto však krajinskému zastupiteľskému sboru, avšak aspoň do tej miery, ako je odpovedný prezidentovi republiky, a že vôbec nemá byť odpovedný pražskej vláde. Návrh však chce zákonom vytvoriť len figuru, a naozaj len pre zachovanie iluzií ženevských kruhov je určeny § 4 návrhu na autonomiu, ktorý vyslovuje, že guvernér zastupuje záujmy Podkarpatskej Rusi. Jestliže však guvernér je naprosto neodvislý od zákonodarstva, dnes od krajinského zastupiteľského sboru Podkarpatskej Rusi, a odpovedá iba centralistickej vláde a prezidentovi republiky, tu akým spôsobom možno si predstaviť, že by on pri pojednávaní so svojím chlebodarcom, vládou, našiel spôsob k obhajobe záujmov Podkarpatskej Rusi?

Tomu istému účelu slúži tiež druhý odstavec §u 4, podľa ktorého je guvernér iba maľovaným obrázkom, ktorý obsadzuje reprezentatívny predsednícky stolec guvernérskej rady od neho úplne nezávislej a závislej výlučne len od centralistickej vlády, avšak bez toho, že by mal akúkoľvek pevnú pôdu v tejto guvernérskej rade. Jednu polovicu totiž tejto guvernérskej rady menuje centralistická vláda v Prahe, a len druhú polovicu volí ľud. A tedy pražská vláda má bezpochybne bezpečnú väčšinu v guvernérskej rade i bez guvernéra. Naozaj nemôže mať význam to, či pojednávaniam guvernérskej rady predsedá guvernér a či nie, lebo v tejto rade podľa vyšeuvedeného môže sa uplatniť iba vôľa centralistickej vlády v Prahe.

Odst. 3 §u 4 návrhu na autonomiu už by niečo znamenal pre moc guvernéra, keby on nebol v protive s oborom pôsobnosti námestníka krajinského prezidenta, ako o tom jedná ďalší § 7. Tento odstavec totiž vyslovuje, že guvernér prejíma funkciu dnešného krajinského prezidenta. Tento fakt mohol by niečo znamenať, aspoň vo veciach, ktoré sa skoncujú v krajinskom úrade ako najvyššej stolici, ačkoľvek krajinský prezident, súc podriadeným orgánom pražskej centralistickej vlády, nemôže sa vyhnúť inštrukciám tejto vlády. Tento odstavec však je tiež len fantomom, lebo veď z ďalšieho bodu 7 jasne vychádza najavo, že funkcia krajinského prezidenta neprejde vskutku do oboru pôsobnosti guvernéra, ale že bude presunutá do oboru pôsobnosti námestníka zemského prezidenta, takže opravdovou hlavou krajinskej administratívy nebude guvernér, ktorý zdanlive sedí na mieste krajinského prezidenta, ale bude ňou námestník krajinského prezidenta.

Odst. 4 §u 4 návrhu na autonomiu zamýšľa už opravdu eskamotérsky položiť do oboru pôsobnosti guvernéra autonomné práva vyhradené vo smluve menšinovej, avšak táto veta je v návrhu tak našpikovaná, že vo skutočnosti nezbýva z jazykovej a náboženskej samostatnosti nič, keďže sú tam vsunuté slová "v rámci platných predpisov". Medzitým totiž pražské zákonodarstvo nastolilo v otázkach jazykových fait accompli. Avšak návrh sa ani s tým ešte neuspokojil, lež autonomné právo guvernéra, ktoré sa zdalo byť tak krásnym, uvádza v nivoč tým, keď vyslovuje: "Nakoľko rozhodovanie nie je vyhradené vláde." Táto poznámka totiž znamená toľko, že dosavádne 18ročné zákonodarstvo a hŕba vládnych nariadení ponechaly všetko v právnom obore vlády vo znamení centralizmu.

Je síce pravda, že podľa ďalších bodov návrhu môže guvernér schvaľovať školské učebnice pre stredné, ľudové a odborné školy, avšak jestliže vyššie zmienené zákonné predpisy sverujú tento úkol inému orgánu, tu pozbýva guvernér i tohoto svojho práva. Zostáva mu síce právo na menovanie a postup sudcov a iných štátnych úradníkov až do 6. platovej stupnice, toto svoje právo môže však vykonávať iba podľa návrhu prednostu zemského úradu, tento je však, ako vieme, človek z Prahy sem poslaný a od Prahy naprosto závislý. Pri menovaní a postupe sudcov a iných štátnych úradníkov vyšších platových stupníc má guvernér už len právo navrhovacie. Akú praktickú cenu by mal čl. 12 menšinovej smluvy za týchto okolností na základe vylíčeného oboru pôsobnosti guvernéra, podľa ktorého článku treba úradníkov pôsobiacich na území Podkarpatskej Rusi menovať z obyvateľov tohoto územia, to by sa dalo veľmi ťažko zistiť. Je síce pravda, že má právo vyžiadať si čo do vecí Podkarpatskej Rusi ústne alebo písomné informácie od štátnych, samosprávnych a cirkevných úradov, ba môže brať účasť i na poradách pražskej ministerskej rady vo veciach týkajúcich sa Podkarpatskej Rusi. Ak sa domnieva alebo shľadá za prevádzania tohoto svojho informatívneho a poradného oboru pôsobnosti, že opatrenia niektorého úradu odporujú ústavnej listine alebo inému zákonu, alebo poškodzujú záujmy Podkarpatskej Rusi, môže vec predniesť vláde. Rozhodovanie však zostáva v rukách vlády.