Shrnúc všetko to, možno povedať, že obor pôsobnosti guvernéra je charakterizovaný tým, že má právo o všetkom vedeť, ale nemá práva učiniť rozhodujúce a definitívne opatrenia. Vedúcim orgánom úradov na území Podkarpatskej Rusi ukladá sa podľa návrhu povinnosť hlásiť guvernérovi každé dôležitejšie opatrenie, hlavne opatrenie politickej povahy. Návrh dáva guvernérovi právo vyžiadať si dobrozdanie guvernérskej rady, keď však dojde medzi guvernérom a prednostom úradu, zamestnaným na území Podkarpatskej Rusi, a medzi guvernérskou radou k sporu, tu o ňom nerozhoduje guvernér, ale pražská vláda.

Podľa mojich informácií chystá sa zvláštny návrh nariadenia o organizácii guvernérskeho úradu, ďalej o ustavení guvernérskej rady, o podkarpatoruských expozitúrach poštového a telegrafného riaditeľstva a riaditeľstva československých dráh, o advokátskych, lekárskych, obchodných a živnostenských komorách, pôsobiacich v autonomnom území Podkarpatskej Rusi. Zpomedzi týchto návrhov zmienil som sa už vopred o návrhu, podľa ktorého má byť ustavená guvernérska rada. Táto guvernérska rada má sa skladať zo 6 členov krajinského výboru Podkarpatskej Rusi a z ďalších 6 členov, ktorých menuje priamo pražská vláda. Ak si všimneme spôsobu jednania, za ktorého tento zemský výbor bol utvorený, vytvára sa v praxi situácia, že zo všetkých 12 členov guvernérskej rady dve tretiny, t. j. 8 členov, skladaly by sa z ľudí závislých priamo na pražskej vláde k väčšej sláve praktického uskutočnenia myšlienky autonomie.

Slabú útechu poskytuje to, že - podľa mojich informácií - guvernérska rada podľa návrhu bude zriadená len na dobu, kým nebude ustavený zákonodarný sbor - sojm - Podkarpatskej Rusi. Je tomu tak, ako u návrhu o prezatýmnej úprave právneho postavenia guvernéra, obsahuje vraj opatrenie, podľa ktorého guvernér odpovedá československej vláde do ustavenia sojmu Podkarpatskej Rusi, ktoré ustavenie sa už preťahuje 18 rokov a Boh vie dokedy sa bude naň čakať. O tom však nebol ešte ani návrh prichystaný.

Tak vypadajú - ak sú moje informácie správne - tie návrhy nariadení, ktoré teraz čo najvážnejšie zamestnávajú príslušné pražské úradné kruhy za tým účelom, aby autonomia Podkarpatskej Rusi bola privedená do štádia eskamotérskeho uskutočnenia. Podľa mojich informácií má byť otázka upravená, ako som sa už o tom zmienil, nariadením, a tedy proti ústave československej. Avšak nie je vylúčené, že sa najdú vládni právnici, ktorí aspoň cieľom zachovania slušnosti a dekora budú doporučovať príslušným kruhom cestu zákonodarnú.

Právom sa vyskytuje otázka, či nevedeme boj s vetrným mlynom, keď nastupujeme do šiku proti takému návrhu na autonomiu Podkarpatskej Rusi, ktorý sa ešte nedostal na verejnosť, ale ktorý sa úmyselne pripravuje tajne a o ktorom s úplnou určitosťou nemôžeme tvrdiť ani to, či sa objaví vo verejnosti vo forme nariadenia alebo vo forme návrhu zákona. Môj názor je ten, že v obidvoch prípadoch - a tedy či to bude cestou nariadenia, kde nás vláda postaví pred hotový skutok, a či predloží túto otázku parlamentu - nemožno dosť zavčas chopiť sa slova oproti takému riešeniu, ktoré by bolo spojené s porušením ústavy alebo obchádzaním záväzku prevzatého medzinárodnou smluvou.

I keby vláda volila cestu zákonodarnú, ani v tom prípade nemohli by sme nechať bez povšimnutia skúsenosti, ktorých sme získali zvlášte v posledných rokoch ohľadom rôznych metód pri tvorení československých zákonov. Vysloviť sa proti návrhu a zahájiť proti nemu boj, keď už je návrh vytýčený na programe parlamentného pojednávania, je podľa zákonodarných skúseností ponajviac zbytočné. Väčšinové strany už sa dohodly o osude návrhov prv, než sa návrh formálne, úradne dostal pred zákonodarný sbor. Platí to obzvlášte o otázkach, ktoré by chcely pražská vláda a české nacionalistické strany predstaviť v takom svetle, ako keby ich odhlasovanie bolo existenčným záujmom republiky a ako keby všetky opačné návrhy poškodzovaly záujmy republiky.

V takomto svetle predstavujú so záľubou tiež otázku autonomie Podkarpatskej Rusi. Preto pokladám za potrebné, povzniesť svoje slovo v tejto otázke a už teraz čo najrozhodnejšie a najslávnostnejšie pribiť svoje stanovisko, že oproti každému takému návrhu zákona, ktorý smeruje k obchádzaniu práv zabezpečených v menšinovej smluve v prospech všetkého obyvateľstva podkarpatoruského autonomného územia, a tedy i v prospech náš, zahájime neúprosný boj. Avšak už vopred protestujeme proti tomu, aby táto otázka bola upravovaná vládnymi nariadeniami a porušovaním ústavného práva i povinností prevzatých medzinárodne, a aby otázka autonomie Podkarpatskej Rusi dostala sa do prepadlišťa centralistickej, diskrecionálnej moci pražskej vlády.

Ctená posl. snemovňa! Čo som doteraz povedal, bolo povedané v teoretickej, právnej, medzinárodnej relácii, avšak pozrime sa, aká bola prax dosiaľ a aká je ona dnes. Podkarpatská Rus nemala od štátneho prevratu do jari 1924 vôbec parlamentného zastúpenia a v prvých piatich rokoch boli sme podrobení najprv vojenskej a potom občianskej nezahalenej diktatúre k väčšej sláve demokracie. Od r. 1924 požadujem a prosím mimo parlamentu, od tých čias po dobu trinástich rokov v parlamente pri príležitosti rozpočtových debát, ktoré sa každého roku opakujú, o to, aby sa autonomia Podkarpatskej Rusi prejavila už raz aspoň po tej stránke, aby v štátnom rozpočte vo všetkých rezortoch boly znázornené sumy pripadajúce na naše autonomné územie po stránke príjmovej i po výdavkovej. Len týmto spôsobom by umožnila vláda zistiť, či sa na Podkarpatskú Rus naozaj dopláca, ako to vládny režim stále a veľ

mi hlasne prehlašuje, alebo či je Podkarpatská Rus takým koloniálnym územím, akým ho vidíme a cítime my, ktorého prírodné poklady, hodnoty a pracovné výsledky roztavujú sa a splynú v jednotných príjmoch štátu, a obyvateľstvu tohoto územia nevracajú sa v podobe protislužieb, kultúrnych, sociálnych statkov, verejných prác a iných hospodárskych vymožeností, odpovedajúcich výkonnosti tohoto obyvateľstva. V tomto myšlienkovom pochode som už dňa 14. októbra 1928 na kongrese našej strany v Berehove vykázal, že v prvom desaťročí trvania republiky činila asi jednu miliardu suma, o ktorú pražský vládny režim ukrátil a poškodil ubohý ľud Podkarpatskej Rusi. A od tých čias stále bezvýsledne požadujem od vlády, aby vláda pri sostavovaní štátnych rozpočtov a záverečných účtov brala zreteľ na verejnoprávne postavenie Podkarpatskej Rusi aspoň tým, že by príjmy a výdavky separátne vykazovala. Zdá sa, že vláda pokladá za prirodzené nakladať s týmto územím ako s koloniou a snaží sa nás uspokojiť frázami, kým najminimálnejším požiadavkom plnenia povinnosti, prevzatej v mierovej smluve, bolo by to, aby finančné hospodárenie až do zavedenia autonomie bolo vedené separátne, aby tak mohlo kedykoľvek dojsť k súčtovaniu.

Jestliže vláda nemôže po 15 rokoch uskutočniť túto rozpočtovú samostatnosť Podkarpatskej Rusi, tu by mohlo byť najlogickejším stanoviskom, že to robí preto, lebo na toto územie nedopláca a že by bolo veľmi nepríjemné zistiť zo svojich vlastných úradných dát, o koľko bolo obyvateľstvo tohoto územia poškodené a o koľko bude ešte v tomto rozpočtovom roku i v nasledujúcich rokoch poškodené za systému jednotného rozpočtu.

Teraz, keď sa už i pražskej vláde vidí, že zavedenie autonomie je neodkladne súrné, pokúša sa urobiť aspoň niečo také, čím by mohla vytrieť aspoň na určitú dobu zrak europskej verejnosti, aby mocnosti, ktoré ručia za autonomiu, uverily, že československá vláda už naozaj vyplnila svoju medzinárodnú povinnosť prevzatú v mierovej smluve a tým aby sa i ďalšie medzinárodné záväzky pražskej vlády mohly brať vážne. Právom som predpokladal, že teraz bude aspoň nejaká stopa zvláštneho výkazu štátnych príjmov očakávaných v Podkarpatskej Rusi a soznamu výdavkov vynaložených na toto územie. S poľutovaním vidím, že v štátnom rozpočte na rok 1937 nie je toho ani stopy, a z toho zas musím vyvodiť, že vláda napriek najnovším sľubom ministerského predsedu ani dnes ešte nepomýšľa vážne na uskutočnenie autonomie. Najvážnejším úkonom v živote štátu je sostavenie a prejednanie rozpočtu a pri tomto najvážnejšom úkone nespatrujem ani jediného znamenia, že by mala byť zavedená autonomia.

Veď nemôžem považovať za vážny krok, jestliže v hlavnom meste Podkarpatskej Rusi postaví sa veľký dom, aby sa naň mohlo ukazovať: Ajhľa, v tomto dome bude autonomia Podkarpatskej Rusi! A nemôžem brať vážne, že za tým účelom, aby funkcia guvernéra nemohla byť tak okate považovaná za sinekúru bez akéhokoľvek oboru pôsobnosti, zriadila sa podľa nového rozpočtu nejaká kancelária, na ktorú má byť premárnené asi 1/2 miliona korún, aby guvernér mohol povedať a poukázať na to, že pracuje, a aby vláda mohla poukázať na to, že vraj: hľa! tu je uskutočnená autonomia, my sme splnili svoje povinnosti!

Som presvedčený, že Spoločnosť národov, ktorá ručí za autonomiu Podkarpatskej Rusi, neriskíruje svoju vážnost za tým účelom, aby takéto zavedenie autonomie prijala od pražskej vlády ako splnenie povinností.

Ale podívajme sa, ako vysvitá záväzok autonomie z dosavádnej tvorby pražských zákonov. I keby sme aspoň čiastočne prijali za pravé tie argumenty vlády, na základe ktorých s roka na rok odkladala uskutočnenie autonomie, musíme konštatovať, že najťažšieho opomenutia dopustila sa vláda najokatejšie r. 1927, kde pri príležitosti reformy administratívy neupravila autonomiu Podkarpatskej Rusi. Ba naopak zákon č. 125/1927 vyvolal v Podkarpatskej Rusi priamo situáciu, ktorá od tých čias až dodnes je priamo prekážkou verejnoprávnemu zavedeniu autonomie.

Uznávam, že vláda v prvých rokoch trvania republiky rešpektovala autonomiu Podkarpatskej Rusi aspoň na toľko, že na koniec zákonov, upravujúcich verejnú správu, voľby do obcí, veci kulturálne a náboženské pridala doložku, že "tento zákon platí na území Podkarpatskej Rusi len dotiaľ, kým autonomné zákonodarstvo nerozhodne ináč". Avšak vláda tejto doložky v textoch zákonov a nariadení stále v menšej miere používala a dnes už sme tam, že od niekoľko rokov vôbec sa nevyskytuje v texte zákonov a nariadení "autonomná doložka". Vláda i tým dáva nezahalený výraz tomu, že nemá ani pomyslenie na uskutočnenie takej autonomie Podkarpatskej Rusi, ktorá by mala svoj vlastný zákonodarný sbor a ktorá by mohla vysloviť, že ten či onen pražský centralistický zákon už nebude ďalej platiť a na jeho miesto bude učinené iné opatrenie. Kdeže sme od toho, veď páni centralisti pokladajú za mnoho i to, že guvernér môže navrhovať úradníkov. Ale zostaňme len pri našom predmete. Autonomná doložka bola po prvý raz vynechaná zo zákona č. 125/1927 o verejnej správe. A práve tuná by bola bývala veľmi potrebná, lebo srovnanie oborov pôsobnosti guvernéra a krajinského prezidenta by nebolo bývalo problémom. Tu by totiž mohol sojm vysloviť, že Podkarpatská Rus nepotrebuje krajinského prezidenta a jeho námestníka zriadeného zákonom č. 125/1927, ale že jej stačí guvernér. Tu tedy došlo k prvému vážnemu pokusu defraudovať autonomiu. Nemožno sa diviť, jestliže ani zákon č. 126/1927 o okresných a krajinských voľbách, vydaný práve k prevedeniu vyššie citovaného zákona, neobsahuje túto autonomnú doložku.

Ani zákon č. 77/1927 o finančnom hospodárení obcí nevykazuje túto doložku o sojme a preca opravdu najprimitívnejším kritériom administratívnej autonomie je stanovenie samosprávnych daňových prirážok a vôbec samosprávnych príjmov.

Doložky o sojme niet ani v rozsiahlom nariadení č. 8/1928 o administratívnom pokračovaní, ani v nariadení č. 124/1928, ktorým sa prevádza zákon o kongrue. Naproti tomu nariadenie č. 229/1928, ktorým sa upravuje užívanie menšinového jazyka v okresných a krajinských zastupiteľstvách, vyslovuje v §u 11: "dokiaľ sojm neupraví jazykovú otázku Podkarpatskej Rusi, dotiaľ toto nariadenie platí i tam s dodatkom, že v krajinskom sbore a v okresných zastupiteľských sboroch Podkarpatskej Rusi vždy možno užívať jazyka ruského (maloruského)". Vždy možno užívať jazyka ruského! Nuže, či to nie je výsmechom myšlienky autonomie Podkarpatskej Rusi?

Zákon č. 87/1929 o pomocníckych školách vo svojom §u 22 poctive uvádza ešte doložku o sojme, avšak vládne nariadenie č. 186/1929, ktorým sa obor pôsobnosti krajinských úradov prenáša na okresné úrady, už neuvádza túto autonomnú doložku, a preca, jestliže niečo, tak zasa len stanovenie oboru pôsobnosti okresných úradov bolo by úkolom sojmu.

V r. 1930 bol vynesený zákon o spôsobilosti učiteľov na odborných školách vinárskych a ovocnárskych, ktorý bol uverejnený vo sbierke zákonov pod č. 162. Tento zákon v §u 10 uvádza doložku o sojme. Išlo totiž zas o zákon školský. Zdá sa, že ministerská rada bola už nasýtená urputnosťou ministerstva školstva, že toto nechce odvykať Podkarpatskú Rus od autonomie; nasvedčoval by tomu fakt, že ani jedno z niekoľko školských nariadení z r. 1931 neobsahuje už doložku o sojme, s ktorou sa ešte jednou shľadávame vo vládnom nariadení č. 169/1932 o obecných pamiatnych knihách. § 11 tohoto nariadenia povoľuje, aby sojm v Podkarpatskej Rusi mohol v tejto veci urobiť iné opatrenia, jestliže sa totiž sojm raz zrodí a bude-li to pokladať za vhodné. Avšak márne listujeme v ďalších ročníkoch sbierky zákonov - doložka o sojme zmizla. Snáď nejak vynútene objavuje sa ešte v novele obecných volieb z r. 1933, avšak iba preto, lebo obsahuje ju už pôvodný zákon z r. 1919 a tedy nebolo možno ju vyhodiť.

U zákonov a nariadení vydaných v rokoch 1934, 1935 a 1936 už sa nepokladalo za vhodné pojať doložku o sojme, a preca i v týchto rokoch bolo vynesené veľa zákonov, do ktorých sa táto doložka nielen hodila, ale ktoré po nej priamo kričaly. Takéto zákony a nariadenia bez autonomnej doložky sú č. 270/1934 o predlžení funkčného obdobia krajinského a okresných zastupiteľství, č. 160 o úprave bytového hospodárstva v obciach, tedy vec eminentne záujmu samosprávneho; nariadenie č. 198/1935 o spôsobilosti učiteľských síl na ľudových a meštianskych školách a o ich tituloch, a zákon č. 233 o sriadení újezdných meštianskych škôl, ktorý by si bol doložku o sojme veľmi zaslúžil. V tomto poslednom zákone pôsobí vynechanie tejto doložky na človeka, ktorý čaká na autonomiu, tým trapnejšie, lebo i osnovateľ návrhu zákona i zákonodarca zapodieval sa otázkou územnej účinnosti zákona v §u 30, v ktorom učinil zvláštne opatrenie ohľadom Slovenska, avšak o Podkarpatskej Rusi je tam len poznámka, "že zákon platí na území Podkarpatskej Rusi s odchylkami stanovenými pre Slovensko". Ďaleko by viedlo vyvodzovanie, že takéto opatrenie je vlastne deklasifikáciou Podkarpatskej Rusi oproti Slovensku, ktoré má tiež svoje právo na autonomiu, toto právo však je zatým iba požiadavkom, kdežto autonomia Podkarpatskej Rusi je preca len založená na ústavnej listine.

Môžem tedy opätovne konštatovať, že i nakladanie s autonomnou doložkou zrejme nasvedčuje tomu, že vláda chce defraudovať a umlčať proste toto vitálne právo uzákonené i v ústavnej listine.

Obľúbenou mluvou vlády je, ako som už povedal, že dopláca na Podkarpatskú Rus a že toto územie treba v prvom rade hospodársky postaviť na nohy. Keďže vláda k osvedčeniu svojho tvrdenia neučinila ani na naše opätovné prosby a naliehania ani toľko, aby príjmy a výdavky Podkarpatskej Rusi vykázala zvlášte v rozpočte i záverečnom účte, ani my samozrejme nemôžeme urobiť nič iné, než práve tak paušálne zamietnuť túto centralistickú "ženeróznosť", ktorá na nás dopláca len tak na slepo, siahne do vačku a hádže nespočítané peniaze na Podkarpatskú Rus.

Tu musím upozorniť vládu, že okrem autonomie je nám dlžná ešte jedným veľkým sľubom. Bývalý pán ministerský predseda Malypetr z jara r. 1933 na tomto mieste vytiahol hárok papiera a prečítal z neho kopu číslic, číslice milionové a státisícové, a povedal o nich, že toľko pripláca vláda na Slovensko. A tu nám prisľúbil, že uloží štatistickému úradu, aby on sostavil presný soznam a výkaz investicií a iných doplatkov na Slovensku a podobne výkaz štátnych verejných prác a verejných dodávok, z ktorých nad slnko jasnejšie vyjde najavo obetavé doplácanie centralistickej vlády. Od tých čias veľa vody odtieklo už po Vltave, po dobu troch a pol roka bola zhotovená štatistika nielen o kurenciach, sliepkach a králikoch, ale i o zajacoch a kamzíkoch - len výkaz slovenských verejných prác a dodávok odpočíva niekde v prehlbni zásuvky. Som presvedčený, že štatistický výkaz o Slovensku už je hotový, lenže nemôže byť uverejnený, lebo obsahuje konštatácie vláde nepríjemné.

Tu na tomto mieste, kde odznel prejav a sľub býv. pána ministerského predsedu Malypetra, tu sa prihlašujem i ja a požadujem i očakávam naliehavo výkaz o doplatkoch na Podkarpatskú Rus, čo už snáď nebude znamenať tak veľkú prácu pre štatistický úrad, jestliže sostaví výkaz doplatkov na Slovensko.

I na dnešného pána min. predsedu Hodžu bych mal niekoľko slov stran jeho sľubov autonomie. V poslednej dobe veľmi zhusta zmieňoval sa a zmieňuje sa pán predseda vlády o uskutočnení autonomie. Ba viem i to, že pán predseda vlády vie práve tak dobre ako my, ktorí to hlásame, že jedinou a potrebnou cestou k uskutočneniu autonomie je vypísanie volieb do sojmu. Avšak máme ďalej vedomosť tiež o tom - ač pán predseda vlády touto svojou veľkou dôverou vyznamenal iba vládnych poslancov Podkarpatskej Rusi - že pán predseda vlády obáva sa toho, že by väčšina sojmu, vyšlá z volieb, nebola vo strane agrárnej ani vo strane českých národných socialistov, a tedy že by nebola v kongruencii s väčšinou pražského parlamentu. Obavy pána predsedu vlády ako straníckeho politika považujem za naprosto opodstatnené, avšak ukľudňujem ho, že nakoľko konsolidačná práca vlády v Podkarpatskej Rusi bude dodržiavať dosavádny smer i naďalej - nikdy nebude môcť tam vypísať voľbu do sojmu, lebo dnešný vládny režim nezíska tam väčšiny.

Po zmene nastalej pred rokom v osobe prezidenta republiky znova oživly nádeje Podkarpatskej Rusi. Veď prezident republiky v dobe, keď bol ministrom zahraničia, pochodil cesty spoločnosti národov, na ktorých cestách musel pri každom kroku naraziť na nesplnené záväzky smluvy saint-germainskej. Musíme s polutovaním konštatovať, že na tomto poli behom minulého roku nestalo sa nič.

Obor pôsobnosti prezidenta republiky je vymedzený ústavnou listinou. Podľa nej prezident republiky podpisuje zákony. O podpisovaní nariadení sa tam nehovorí, avšak v § 3 zákona o mimoriadnej nariaďovacej moci z r. 1933 sa vyslovuje, že nariadenia vydané na základe zákona o hospodárskom zmocnení podpisuje tiež prezident republiky. Právníkovi naskytuje sa otázka, z akej príčiny podpisuje tieto nariadenia prezident republiky? Snáď je spoluzodpovedný za ne? Nie, lebo za činy prezidenta republiky zodpovedá vláda. Skutkom je, že ústavná listina bola narušená a teraz už niet na svahu zastávky. Zákonodarný sbor sám hádže cez palubu svoje najsvätejšie práva. Ustanovenie §u 3 zmocňovacieho zákona bolo prenesené i do zákonov, ktorým sa tamten predlžuje. Faktom je, že obor pôsobnosti prezidenta republiky sa rozšíril a že v rovnakej miere bol naštrbený právny obor Národného shromaždenia.

Opätné rozšírenie oboru pôsobnosti hlavy štátu možno konštatovať v §u 11 zákona č. 131/1936 o obrane štátu, ktorým sa upravuje právo prezidenta republiky brať účasť na zasadaniach štátnej rady na obranu štátu. Už zas jeden prostý paragraf zákona uvoľňuje ústavnú listinu. Dalekonosnosť tohoto §u 11 pochopíme náležite len tak, jestliže vieme, že rada na obranu štátu v dobe brannej pohotovosti a i mimo nej - o válečnom stave ani nemluviac - vlastne nevykonáva menšiu moc než monarchovia.

Tiež rozpočet prezidenta republiky a jeho kancelárie, zaradený do rozpočtu na r. 1937, nasvedčuje tomu, že niečo sa chystá. Pre prezidenta republiky prijíma sa hospodársky poradca, konzulent, lebo odborní učenci hospodárski, nahromadení v ministerstve zemedelstva, v ministerstve obchodu a iných odborných ministerstvách na to nestačia, alebo snáď nie sú dosť dobrí. Kabinetná kancelária prejíma úradníkov tiež z ministerstva zahraničia, a na papier a písacie potreby potrebuje o 25.000, na telefonné drôty o 30.000, na kancelárske zariadenie a koberce o 50.000 viac. Zvýšenie činí skoro 2 miliony a celá potreba 16,732.700 Kč. Naša povinná úcta voči hlave štátu by sa len zvýšila, keby sme pri všeobecnom zvyšovaní rozpočtu spatrili jedného "referenta pre autonomiu Podkarpatskej Rusi", s dotáciou - povedzme - 24.000 Kč, a preca i to by sa zmestilo tam, kde na koberce, ktoré majú byť zakúpené na miesto ošúpaných gobelínov, dostáva sa 50.000 Kč. Kabinetného referenta pre autonomiu niet síce, ale sú tu zvesti z ministerského predsedníctva, že vraj autonomia má byť prevedená nariadením. A totiž Podkarpatská Rus nezasluhuje si ani toho, aby sa s ňou zabýval parlament.

Nové naštrbenie oboru pôsobnosti Národného shromaždenia spatrujem a konštatujem v novom zákone o devalvácii, ktorý dal devalvácii len rámec a v tomto rámci zmocnil vládu, aby ona mohla s prípadu na prípad, pokladá-li to za nutné, ďalej devalvovať korunu. A totiž parlament dobrovoľne zriekol sa svojho práva dosiaľ tak žiarlivo streženého, dľa ktorého mohol len on sám určiť zlatý obsah peňažnej jednotky a ktoré právo strežil tak veľmi, že ešte i v hospodárskom zmocnení výslovne uviedol, že ono sa nevzťahuje na valutu, na peniaze. Ono sa len nevzťahovalo, lebo i tu je už vláda pánom bez parlamentu. Takto sa presunuje zákonodarná moc na centralizmus, na vládu a takto sa uchyľuje cesta demokracie na pole, kde sa neuplatňuje vôla ľudu, ale vôla jednotlivcov. Usmernená demokracia, demokracia autoritatívna, demokracia chránená protidemokratickými prostriedky - to všetko sú len fráze, naproti tomu skutočnosť je tá, že kým pred tým bola demokracia aspoň v písmenách ústavy, dnes sú už i tieto litery ošklbané a roztrhané a na miesto toho tlačí sa do popredia vôľa nová, vôľa málo jednotlivcov.

V kapitole ministerského predsedníctva shľadávame sa s radostným skutkom. Guvernér Podkarpatskej Rusi povýšil, avanžoval, preskočil celé ministerské rezorty. Z rezortu vnútra, kde dosiaľ hosťoval, povýšil priamo do ministerského predsedníctva a jeho miesto je ihneď po dvoch ministroch bez rezortu. Ba čo viac, i osobné a vecné potreby guvernérskej kancelárie sú tu zaradené v sume 419.300 Kč. Nuže ako že by nemala Podkarpatská Rus autonomie? Veď pred rokom žoviálne vyslovil sa pán ministerský predseda pred žurnalistami, že vraj "jestliže je tu guvernér, je prirodzené, že mu musíme zriadiť tiež guvernérsku kanceláriu a je prirodzené, že tejto kancelárii musíme dať tiež prácu a obor pôsobnosti".

Nechcem sa podrobne zabývať jednotlivými položkami rozpočtov rezortných, lebo v tejto otázke naša strana prejavila už svoje stanovisko vo výboroch. A preca nemôžem nechať bezo slova tú kultúrnu nespravedlnosť, proti ktorej bolo už toľko sťažností, ale ešte vždy nie je vyriešená, a ktorou boly postižení po dobu 18 rokov náboženskí a iní vydržovatelia škôl, keď totiž vláda naproti ostatným krajinám - tak na pr. i naproti Slovensku, kde je vydržovateľ školy povinen vykázať základný plat 1200 Kč - stanovila v Podkarpatskej Rusi vydržovateľom zaručený plat obnosom 4908 Kč, čím toto najchudobnejšie územie bolo donútené, že jednotlivé vierovyznania musely svoje školy v dôsledku chudoby odovzdať štátu a tým podrobiť sa odnárodňovaniu. Bolo by na čase, keby tento kultúrny škandál bol vládou konečne už odstránený. žiaľ, nevidím žiadnu stopu toho v rozpočte a tedy vláda chce v autonomnom území ďalej pokračovať v počešťovaní maďarských a rusinských škôl.

Druhá neobyčajne ťažká špeciálna nespravedlivosť je tá - a zvlášte ju pociťujú ženatí duchovní náboženstva reformovaného a náboženstva grécko-katolického - že totiž vo spojitosti so zákonom č. 152/1926 bol zavedený systém, dľa ktorého duchovným, ktorí získali štátne občianstvo donáciou, počíta sa služobná doba odo dňa donácie a tak duchovní s 30 až 35 ročnou službou boli čo do kongruy degradovaní na kaplánov, čím táto trieda duchovných, ktorá je s hľadiska štátneho, národného a cirkevného tak hodnotná, uvedená je na žobrácku palicu.

Keďže ani v tejto otázke nevidím v rozpočte žiadnu zmenu a keďže naša strana chová proti vláde vo všetkých vzťahoch nedôveru, prehlašujem v mene našej strany, že rozpočet neodhlasujeme. (Potlesk.)