Tento výrok pána dr. Meissnera by sa mohol vzťahovať snáď na štylizáciu, ako ju upravoval ústavne-právny výbor, pravda, s výhradami, o ktorých sa ešte zmienim. Popud k vládnemu návrhu vychádzal z faktu 17.000 alebo ešte viac restov u najvyššieho správneho súdu. Týmto opozdeným vybavovaním sťažností prirodzene že trpel tiež praktický ich výsledok a v mnohých prípadoch dokonca mohol byť anulovaný. Tedy v zásade nemožno namietať nič proti tomu, aby takéto vyskytnuvšie sa závady boly prípadne aj zákonnou cestou odstraňované, ale v danom prípade tento stav trval už dlhé roky, existoval už, a až teraz sa prichádza s novelizáciou zákona, ktorá má odstrániť práve tento stav. Skutočnosť, že táto novelizácia vychádza nie z popudu ústavného, nie preto, aby boly do dôsledkov prevedené predpisy ústavnej listiny o správnom súdnictve, ale že vychádza z popudu naprosto konkrétneho, odstrániť nedodelky u najvyššieho správneho súdu, zavinila, že nie je daná možnosť v pléne prejednávať otázku správneho súdnictva v celej šírke a že nie je možné tuná zisťovať všetky tie potreby a všetky náležitosti správneho súdnictva, ktoré by maly zaručiť absolutnú ochranu občianskych a demokratických práv širokých pracujúcich vrstiev.

No napriek tomu pripúšťame aj možnosť takýchto dielčich úprav. Lenže v tomto parlamente staly sa práve tieto dielčie úpravy pravidlom, výnimky sa staly stálym úzom. Teda aj v takýchto prípadoch, kde už bola daná konkrétna potreba, kde dokonca už boly odborníkmi dávno vypracované osnovy zákonov, neprichádza sa s celkovými osnovami, ale prichádza sa po dlhých rokoch len s takýmito dielčimi úpravami.

Tak je tomu aj s prejednávanou osnovou zákona, lebo celková úprava správneho súdnictva musela byť presunutá z pléna jednoducho do rezolúcie ústavne-právneho výboru ako požiadavok pro futuro. Návrh na zmeny niektorých predpisov o najvyššom správnom súde tak, ako to štylizoval ústavne-právny výbor, prináša niekoľko kladov, ktoré treba tiež konštatovať a kvitovať. Že ktoré sú to tie kladné stránky navrhovanej osnovy, to vychádza z jednoduchého porovnania vládneho návrhu a návrhu toho, ktorý vyšiel z redakcie ústavne-právneho výboru. Predovšetkým ale treba vyzdvihnúť zásadný význam, aký majú úpravy, prevedené na osnove ústavne-právnym výborom. Na československý parlamentarismus, vďaka úzu, ktorý zaviedol postupom času koaličný systém, vytvorila sa verejná mienka taká, že je to mechanizmus, ktorý plní svoj úkol tým, že jednoducho odkýva zákony, ktoré boly pripravené užším kruhom vládnym alebo užším kruhom byrokratickým. Dokonca vláda šla tak ďaleko, že vyradila zbytočné rozpravy parlamentné o dôležitých vládnych osnovách jednoducho tým, že presunula zmocňovacím zákonom pravomoc parlamentu na seba samú. Vláda a vysoká byrokracia, ktorá pripravovala pre vládu návrhy zákonov, si na tento stav až príliš zvykla, ba dokonca ho považovala za určité československé špecifikum, za príspevok československý do medzinárodných dejín meštiackych demokracií. A preto keď vláda predložila svoj návrh na reformu určitých ustanovení najvyššieho správneho súdu, celá verejnosť bola presvedčená, že tento vládny návrh prejde bezo zmien, návrh, ktorý v mnohom ohľade zhoršoval ešte právny stav, aký bol za starého Rakúska. A mnohí z týchto demokraticky cítiacich ľudí nepovedali nič iného, len si vzdychli: Je napodiv, ako chytro stárne táto ešte mladá republika! A keďže už dlhé roky zákonodarná prax tohoto parlamentu išla po línii zhoršovania, osekávania demokratických práv, vybudovaných v dobách poprevratových, iste že boli presvedčení všetci, že aj v tomto prípade bude odkývaná vládna osnova v takom znení, ako bola predložená a za aké by sa nemusel hanbiť ani nejzarytejší byrokrat nie z ministerstva spravedlivosti alebo unifikácií, ale z ministerstva vnútra.

Že se tak nestalo, to je príklad prejednávanej osnovy. Nechceme ho ani preceňovať, nechceme z neho vyvodzovať príliš optimistické závery, ale na druhej strane by bolo chybou nevideť jeho klady a jeho priaznivý ohlas medzi demokraticky smýšľajúcim občianstvom. Bol prijatý s povďakom fakt, že parlament vedel sa postaviť proti vôli vlády a byrokracie, že vedel nielen vecne kritizovať vládny návrh, ale aj odstrániť z neho skoro všetky reakčné námety. A mnohí zo sklamaných demokratov, ktorí práve vlivom tohoto systému parlamentárneho podliehali fašistickým alebo polofašistickým náladám protidemokratickým, po tejto malej skúsenosti si povedali: Preca je len na niečo dobrý ten parlament! To je klad, ktorý by mal byť ocenený, a skúsenosť, ktorá by mala viesť k bezohľadnému odstráneniu z československej demokracie a z parlamentarizmu všetkých tých ustanovizní, už či vyjadrených v zákone alebo v praxi, ktoré osekávaly už získané demokratické práva. To je politický zisk, ktorý prináša prejednávanie tejto osnovy.

Po stránke obsahovej treba so súhlasom kvitovať niektoré zmeny prevedené v návrhu vládnom. Nekompromisné a dôsledné stanovisko pána referenta k tomuto vládnemu návrhu iste v značnej miere prispelo k tomuto výsledku. Veď, čo znamenal vládny návrh v pôvodnom znení? Podľa neho malo sa odpomôcť najvyššiemu správnemu súdu tým, že 60% prípadov prejednávaných dnes u najvyššieho správneho súdu malo byť vyňaté z jeho kompetencie. Bolo by preto bývalo ďaleko jednoduchšie a logickejšie, keby v logike tohoto vládneho návrhu jednoducho bol najvyšší správny súd zrušený, poneváč keď mu má byť odňaté 60% kompetencie, prečo mu má byť ponechaný ten zbytok? Je preto správne, že bola odhalená a znemožnená táto tendencia vládneho návrhu.

Možno v podstate súhlasiť s tým, čo o týchto opravách prevedených ústavne-právnym výborom bolo uvedené pánom zpravodajom. Ale ani po dôkladnej a svedomitej práci ústavne-právneho výboru nemôže byť predložená osnova základným, povedal by som, kameňom správneho súdnictva, nemôže odstraňovať základné vady, ktoré sú dané tým, že nie je vybudované správne súdnictvo za daného administratívneho stavu v okresoch, zemiach, resp. v krajinách. Osnova ani nechce riešiť túto širokú otázku a obmedzuje sa len na dielči problém. Ale aby skutočne mohlo správne súdnictvo plniť svoju funkciu, k tomu je treba, aby bolo vybudované inštančne, aby bola plne prevedená ústavná listina o zriaďovaní správneho súdnictva v okresoch a krajinách. Inak bez tejto úpravy zostáva cesta nastúpenia sťažnosti k najvyššiemu správnemu súdu vždycky určitým privilegiom, určitou výsadou. Je preca celkom nemysliteľné, aby, povedzme, dedinskí ľudia, ba veľká väčšina interesovaných vôbec mohla túto komplikovanú a nákladnú cestu nastúpiť na obhajobu svojich demokratických a občianskych práv.

Čiastočne by bolo bývalo možné i v dnešnej osnove odpomôcť tomuto stavu, a to tým, že by bolo bývalo do osnovy vsunuté ustanovenie, aby všetky výroky, všetky rozhodnutia správnych úradov, ktoré pripúšťajú inštančnú cestu k najvyššiemu správnemu súdu, boly povinne opatrené poučením, že táto cesta je prístupná, a toto poučenie aby bolo junktimované s lehotou podania sťažnosti k najvyššiemu správnemu súdu.

Tiež mohlo byť - akosi ďalej vo smere demokratickom - prevedené rozšírenie vypracovaním presných smerníc pri užívaní práva chudobných, ktorú otázku, bohužiaľ, osnova presunuje s cesty parlamentárnej na cestu vydania jednacieho poriadku. To sú okolnosti, ktoré majú za následok, že dnešný systém správneho súdnictva ani po tejto reforme nie je dostatočnou zárukou pre ochranu všetkých práv občianstva a všetkých demokratických slobôd. To je tiež dôvod, ktorý nás vedie k tomu, aby sme kladne zhodnotili prácu, ktorá bola na vládnom návrhu vykonaná. Ale tento dôvod nás tiež vedie k tomu, aby sme nehlasovali za takúto čiastočnú úpravu.

Pán referent dr Meissner vo svojom včerajšom výklade rozvinul tuná niekoľko zaujímavých politických otázok, pri čom vychádzal z predpokladu, že v Československej republike z troch mocí: zákonodarnej, výkonnej a súdnickej, nápadne upadá moc zákono darná, parlamentná a nápadne vzrastá autorita moci súdnej, čoho je výrazom vraj i prejednávaná osnova. Pán referent dr Meissner vychádzal ďalej z toho názoru, že súdnictvo napriek svojim omylom zaručovalo svojou doterajšou praxou objektivitu, a preto dosiaľ občianstvo verilo v toto súdnictvo. Bohužiaľ nemôžeme s týmito optimistickými predpokladmi pána referenta súhlasiť. I keby sme rozobrali jednotlivé úseky súdnictva u nás, tak by sme dospeli, bohužiaľ, k záveru. že v mnohom obore došlo k zpolitizovanosti súdnych výrokov, povedal by som, ku koalizácii týchto výrokov. Vezmime len otázku volebného súdu, ktorú tuná rozvinul tiež pán dr Meissner. Treba povedať, že volebný súd svojou praxou nijako nedáva doklad o t. zv. objektivite, o t. zv. samostatnosti súdnickej praxe. Ja uvediem len niekoľko prípadov z poslednej doby.

Ako je známo, podľa §u 24 úst. listiny môže byť člen posl. snemovne alebo senátu stíhaný len v tom trestnom prípade, jestliže k tomu tá ktorá snemovňa dá súhlas. Tedy toto ustanovenie ústavnej listiny je celkom jasné, jednoznačné a preca proti tomuto zneniu §u 24 úst. listiny dôsledne porušoval túto zásadu ako najvyšší súd v Brne, tak i volebný súd. V ktorých prípadoch? Posledný prípad bol sen. Kubača. Sen. Kubač ešte ako poslanec bol vydaný posl. snemovňou k stíhaniu pre delikt podľa §u 4 zákona na ochranu úradov. Bol súdený nitrianskym krajským súdom a pozdejšie bol odsúdený vrch. súdom v Bratislave. Vrchný súd v Bratislave potvrdil rozsudok kraj. súdu, ktorý sa opieral výhradne o výpovedi mestských strážnikov a zamietol celý rad ostatných civilných svedkov s týmto odôvodnením: "Pretože navrhovaní svedkovia sú členmi strany komunistickej, nemôže byť na ich výpoveď braný zreteľ, keďže sa jedná o pokračovanie nad členom komunistickej strany". Tuná súd zavádza klasifikáciu, či niekto patrí ku strane komunistickej, agrárnej alebo inej. a súdi naproti výslovnému zneniu ústavnej listiny; naproti výslovnému zneniu trestného poriadku kvalifikuje vierohodnosť svedkov podľa toho, či patria alebo nepatria do tej politickej partaje, do ktorej osoba obžalovaného. Toto vypovedal vrchný súd v Bratislave. Proti tomuto rozsudku bola podaná zmätočná sťažnosť k najvyššiemu súdu a medzi tým časom posl. Kubač prešiel do senátu. Bola urobená námietka, že najvyšší súd v Brne nemá práva rozhodovať a pokračovať ďalej, dokiaľ senát nerozhodne o tom, či bude sen. Kubač vydaný alebo nebude vydaný k ďalšiemu stíhaniu. Najvyšší súd odvolávajúc sa na plenárne usnesenie z r. 1926 vypovedal, že stačí jedno vydanie, i keď poslanec pozdejšie sa stáva senátorom. V dôsledku toho bol urobený návrh na zbavenie mandátu sen. Kubača. Bolo prednesené volebnému súdu, že najvyšší súd v Brne tým výslovne porušuje ústavnú listinu a že je tedy v pravomoci úplne samostatne posudzujúceho súdu volebného, či zbaví alebo nezbaví sen. Kubača mandátu, a či navráti vec k vyjadreniu senátu, či bude vydaný k ďalšiemu stíhaniu alebo nie. Volebný súd, ktorého je predsedom prvý alebo druhý prezident najvyššieho súdu, ktorý by mal zaručovať právnu objektívitu, celkom jednoducho sa preniesol ponad tieto námietky a sen. Kubač bol zbavený svojho mandátu. Pred dvoma týždňami najvyšší súd v Brne zmenil judikatúru v prípade sen. Steinera a vypovedal celkom jasne a jednoznačne, že je to protiústavné, aby bol súdený ten, kto nebol vydaný tou ktorou komorou. Aký je terajší právny stav?

Bývalý sen. Kubač bol tedy zbavený, zrejme protiústavne a zrejme protizákonne, svojho mandátu. Bol zbavený protiústavne, tak, že to odporuje § 24 úst. listiny, a bol zbavený napriek novšiemu plenárnemu rozhodnutiu najvyššieho súdu v Brne, a my sme zvedaví, keď teraz predložíme celý prípad ako novizáciu volebn ému súdu, nakoľko volebný súd je na výške t. zv. právnej objektivity a nakoľko svoj zrejme protiústavný a politicky ovlivnený čin skoriguje. (Předsednictví převzal místopředseda Mlčoch.)

U volebného súdu by sa dalo snáď namietať, že svojím složením nutne má do určitej miery charakter politický, ale že podobný prípad by sa nemohol vyskytnuť u riadnych súdov. Ale práve prejednávaný prípad sen. Kubač a dokazuje, že aj riadne súdy sú v takej forme spolitizované. Jestliže je možné, aby v rozhodnutiach trestného súdu bolo odôvodnené zamietnutie výslechu svedkov s poukazom na to, že to sú svedkovia straníci obžalovaného, tedy je to zrejme dôkazom, a veľmi jasným dôkazom, že sa tu porušuje zákon, že prax súdna je zpolitizovaná, ako že aj je zpolitisovaná v tomto smere. (Posl. dr Mareš: Ale to rozhodnutí nejvyššího soudu by směřovalo proti všem poslancům, všech stran!) Ktoré? (Posl. dr Mareš: Od nejvyššího soudu!) Teraz už nesmeruje. Najvyšší súd teraz zmenil svoje stanovisko, vypovedal teraz, že musí byť vydaný poslanec alebo senátor tou ktorou snemovňou, ktorej je členom. Tedy dnes, keby bol prípad sen. Kubača prejednávaný, vzťahuje sa naňho rozhodnutie plenárne.

Keď je toto rozhodnutie v súhlase s ústavnou listinou, prednášame tento prípad znovu na volebný súd a budeme sledovať, ako volebný súd tento problém rozrieši a rehabilituje sa pre tento politický rys vo svojej činnosti.

Ale opakujem, že táto kritika sa nevzťahuje len na súd volebný, táto kritika právom môže byť vznesená proti riadnym súdom, kde je možné, aby svedok bol kvalifikovaný podľa svojej politickej príslušnosti. To sú dôvody, ktoré nás vedú k tomu, aby sme si povedali celkom úprimne, že s tou autoritou súdov, práve vzhľadom na toto zpolitizovanie, nie je to tak optimistické, ak to prednášal pán dr Meissner. Prečo napriek tomu je tu väčšia dôvera k najvyšši emu správnemu súdu ako aj k iným súdom a prečo sa i my stavi ame za kontrolu a ochranu občianstva pred administratívnymi úrady so strany najvyššieho správneho súdu, k tomu by bolo treba rozviesť dnešný stav administratívy, dnešný stav ochrany základných demokratických práv a slobôd.

Bolo už hovorené o tej húštine berných predpisov, v ktorých sa nikto nevyzná, o chaose rôznych úsekov administratívy. Pán referent dr Meissner poukázal na to, že u nás nie je možné, aby povedzme policajný súd odsúdil niekoho nielen na stratu slobody, ale i k peňažnému trestu bez toho, aby nebola možná kontrola najvyšším správnym súdom. To je teoreticky správne. Ale ako vyzerá prax? Prax vyzerá naprosto dezolátne, zvlášť v oblasti tých najzákladnejších demokratických práv. Myslím na právo shromažďovacie a spolkové, špeciálne na Slovensku.

Čo v poslednej dobe sa na Slovensku deje, o tom nám dáva tiež veľmi poburujúci obraz zpráva Štátneho štatistického úradu o činnosti četníckych staníc na Slovensku v r. 1935; je to na str. 281 štatistickej ročenky. Dľa tejto zprávy bolo v Čechách v r. 1935 predvedené 5741 osôb, na Slovensku 25.550, to znamená, že na Slovensku v pomere k obyvateľstvu desaťkrát toľko osôb bolo predvedené k úradom četníckymi stanicami ako v Čechách. V Čechách bolo na príklad domových prehliadok 494, na Slovensku 1073. Čo sa asi skrýva za týmito číslicami? V praxi sa to robí asi nasledovne: Jestliže zahlási niektorá odborová organizácia, ktorá patrí k rudým odborom, alebo niektorý spolok, ktorý je blízky komunistickej strane, nejakú dôvernú schôdzu, ktorá ani zahláseniu nepodlieha, vyšle tam okresný úrad četníctvo alebo policiu a dá zistiť prítomných na tejto schôdze. Je to protizákonné. Keď ale sa takáto schôdzka nezahlási, tak ide četnícka stanica tak ďaleko, že všetkých prítomných, trebárs i v noci, soberie a predvedie na okr. úrad. Tam ich ponechajú na zistenie a potom ich prepustia. Je to tedy zrejme úplne ľubovoľné a úplne jasné porušovanie spolkových práv shromažďovacích.

My sme tento stav predniesli najvyššie postavenému úradníkovi slovenskej krajiny, ktorý nám ceľkom dobromyseľne, ako sa po slovensky hovorí, povedal toto: "Podívajte sa! Ja uznávam, že voči komunistickej strane sa nedodržiavajú zákony spolkové a iné predpisy, ale musíte to pochopiť. My máme na vás podozrenie, veď vy sami tiež tie zákony plne neuznávate, a ten zákon, ktorý platí na agrárnikov, neplatí na vás." Tuná tedy najvyššie postavená osoba a dministratívna celkom verejne prehlašuje, že komunistická strana je mimo zákona alebo aspoň čiastočne mimo zákona a že nemusia byť voči nej dodržiavané predpisy veľmi zastaralého a veľmi neliberálneho spolkového a shromažďovacieho práva. A zdá sa, že sa ani nestane a nemieni stať náprava. Nebude tedy zbývať nič iného, než aby sme na Slovensku sa domáhali opravy skutočne legálnou cestou, to znamená, aby sme vo všetkých týchto prípadoch zrejmého porušovania zákona nastúpili cestu k najvyššiemu správnemu súdu. Obávame sa však, že za pol roka alebo za rok bude na najvyššom správnom súde nie 17.000 restov, ale 30.000 alebo 35.000. A to bude, zdá sa, jediný popud k tomu, aby konečne, ako to už býva u nás zvykom, sa myslelo na odstránenie tohoto zrejme protizákonného stavu na Slovensku, aby boly konečne zaručené aspoň v medziach ústavy shromažďovacie a spolkové práva pracujúceho ľudu na Slovensku.

To sú tedy všetko dôvody, ktoré nás vedú k tomu, aby sme s veľkou rezervou posudzovali rozsah a dosah navrhovanej reformy, navrhovanej novelizácie zákona o najvyššom správnom súde. Naproti tomu tie požiadavky, ktoré sú vyslovené v rezolučnom návrhu, sú požiadavky, ktoré sme prednášali už viackráť v ústavne-právnom výbore i v pléne, a preto za túto rezolúciu sa postavíme i hlasovaním. Ale práve tak u tejto osnovy ako u všetkých ostatných osnôv treba prizvukovať, že nie dielčie úpravy, nie úprava prípadných pomerov vo špičkách, ale skutočne dôkladné prevetranie celkom zastaralého a reakčného zákonodarstva, zdemokratizovanie správy a rozšírenie moci samosprávy je cesta, ktorá skutočne vedie i k odstraňovaniu restov, čo je vedľajšie, ale i k zaručeniu skutočne demokratických práv pracujúceho ľudu. (Potlesk komunistických poslanců).