Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. Líška. Dávám mu slovo.

Posl. Líška: Slávna snemovňa!

Pán zpravodaj dr Meissner v svojom obsiahlom referáte veľmi výstižne vyzdvihol právny a politický význam osnovy o najvyššom správnom súde. To ovšem zavdalo príčinu jednostranne zaujatému tisku, aby si zaútočil proti jednotlivým rezortom, ale hlavne proti rezortu ministerstva obchodu, ktorý nazval dotyčný tisk rejdišťom jednej politickej strany. Takéto útoky neprispejú ku konsolidácii a úprave pomerov v našej administratíve, a mám za to, že je treba odsúdiť podobné útoky, keďže nám všetkým záleží na tom, aby sme usporiadali našu administratívu tak, aby riadne fungovala a aby sme týmto spôsobom odbremenili najvyšší správny súd, ktorý rozhoduje proti nesprávnostiam administratívnych úradov.

Pán zpravodaj vyzdvihol osnovu po stránke politickej a právnej, má ona však i význam hospodársky a sociálny, kedže najvyšší správny súd je núteny v mnohých prípadoch učiniť korektúry administratívnych úradov, resp. korigovať prestrelky týchto úradov, ktoré mnohorázy ohrožujú existenciu podnikateľov v ich hospodárskej činnosti.

Osnovu o najvyššom správnom súde treba posudzovať z rôznych hľadísk a isteže najvyšší správny súd ako strážca občianstva v administratívnych otázkach je treba považovať za veľmi vážneho činiteľa, na ktorého sa môže občan pokojne obrátiť, aby našiel práva v krivdách, ktoré sa mu so strany administratívnych úradov staly.

Ale pri tejto novele o najvyššom správnom súde treba si uvedomiť cesty, po ktorých máme kráčať, aby sme najvyšší správny súd skutočne odbremenili a aby táto inštitúcia mohla vykonávať svoju úlohu tak, ako to verejný záujem, teda spokojnosť občianstva, vyžaduje, tým, že bude rýchlo a spravedlivo vybavovať všetky naň kladané veci. Všeobecne sa poukazuje, slávna snemovňa, že najvyšší správny súd je preťažený. Ja ako neprávnik mám ten dojem, že ani touto novelizáciou sa odbremenenie nepripraví, poneváč k tomu je potrebné vytvoriť a stvoriť také ovzdušie v oblasti našej administratívy, ktoré bude môcť účinne na odbremenenie najvyššieho správneho súdu pôsobiť.

Mám v prvom rade na mysli zdokonalenie našej administratívy. Pri kladení základov nášho štátu predstavovali sme si celkový vývoj vecí a usporiadanie našich právnych a hospodárskych pomerov - snáď práve z prílišnej horlivosti a radosti z oslobodenia nášho štátu - veľmi ideálne. Pomery sa však vyvíjaly celkom inakšie. A dnes, keď prejednávame túto novelu o najvyššom správn om súde, je treba hľadať jej príčiny aj v tých hospodárskych pomeroch, ktoré sme v minulosti prežili. Nesmieme zabúdať na to, že daňová reforma z r. 1927 zapríčinila snáď najväčšie zaťaženie najvyššieho správneho súdu, že tento súd bol snáď z väčšieho procenta zaťažený agendou, ktorá vznikla z nesprávnych rozhodovaní finančných úradov vo veciach daňových a poplatkových. A keď bude niekedy dejepisec študovať práve túto dobu našej samostatnosti, nebude sa môcť vyhnúť konštatovaniu, že naše občianstvo muselo asi strašne trpeť od roku 1927 prechmatmi administratívneho aparátu a fiškálneho ducha, keď bolo potrebné v tak početných paragrafoch omnipotenciu tohoto aparátu obmezovať a vyrieknuť výslovne také zásady správneho a spravedlivého pokračovania, ktoré vlastne sú samozrejmé, len preto, lebo v praxi sa neuplatňovaly a neuznávaly. To konečne konštatoval sám pán zpravodaj dr Meissner vo svojom referáte. A v dôvodovej zpráve k predloženej osnove, navrhovanej ústavne-právnym výborom, snáď z obavy pred ďalšími prechmatmi, bolo konštatované výslovne, že obmedzenie právnej ochrany pred najvyšším správnym súdom v daňových veciach bolo by spojené s nebezpečím zvýšenej ľubovôle finančných úradov práve u poplatníkov, ktorí najviac potrebujú ochrany, a bol by tým odstránený dobrý vliv daňovej reformy z r. 1927. Konštatovanie tohoto historického faktu je potrebné už i z toho dôvodu, poneváč ide o osnovu zákona o najvyššom správnom súde, ktorá inštitúcia má práve brať v ochranu našich drobných občanov proti podobným prechmatom.

Pri tvorení nášho štátu, slávna snemovňa, boli sme vedení snahou vytvoriť z našej republiky opravdovú a vzornú baštu demokracie v strednej Europe. A keď sme nemohli náš právny poriadok z jedného dňa na druhý pretvoriť, snažili sme sa aspoň túto komplikovanú otázku rozriešiť tak, aby sme postupne dospeli k úplnému sjednoteniu práva v republike, ktoré by bolo najväčšou zárukou našej státnepolitickej jednoty. Museli sme prevziať platné normy rakúske a uhorské, aby sme zachovali právnu kontinuitu. Súčasne sme sa však snažili hneď v prvých časoch odstrániť tie najkrikľavejšie a demokratickému duchu odporujúce normy. Vytýčili sme si smernice, podľa ktorých má naša demokratická republika zabezpečiť tú najširšiu právnu ochranu občianstva, ako to správne a opätovne konštatoval sám zpravodaj vo svojom referáte, pán dr Meissner. (Hluk.)

Předseda (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Líška (pokračuje): Že sa po dobu 19 rokov našej samostatnosti nevykonalo po stránke unifikačnej všetko, čo je potrebné, na tom nesie veľkú vinu, - a to musím otvorene povedať - predovšetkým ministerstvo unifikácie, ale nesmieme vyňať z tejto viny ani náš parlament, ktorý v tomto ohľade nesplnil svoje poslanie tak, ako mu to ústava našej republiky určuje. Dnes máme v našom štáte takú spleť právnych noriem, ktoré tvoria obsah platného práva, že si trúfam povedať, keby sa vypísala súťaž na sostavenie diela, z ktorého by sa dal bezpečne zistiť stav platných právnych noriem v Československej republike, myslím, že by sa nenašiel právnik v republike, ktorý by to bezvadne mohol sostaviť. Preto je potrebné, aby sa náš parlament pri kontrole verejnej správy chopil svojho poslania a urýchlil reformu našej verejnej správy v duchu etiky, odpovednosti úradníctva a v duchu §u 92 úst. listiny. Naša verejná správa, slávna snemovňa, menovite štátna správa bez každého rizika hreší na to, že § 92 našej úst. listiny nie je dosiaľ prevedený. Tento paragraf úst. listiny stanoví, že pokiaľ štát ručí za škody spôsobené nezákonným výkonom verejnej moci, určuje zákon. Naša ústava dala tedy zrejmý prísľub, že bude vydaný zákon, ktorého sme sa však dosiaľ márne dočkávali, ani dodnes nebol vydaný. Z tohoto nasleduje, že riziko za škody spôsobené nebzákonným postupom verejnej moci nesie výlučne občan tohoto štátu. Tento právny stav je neudržiteľný, slávna snemovňa, a toto je snáď hlavnou príčinou toho, že najvyšší správny súd je preťažený prácou a zbytočne zaťažovaný mnohými sťažnosťami. Môžeme si otvorene povedať, že tento právny stav nijako neprispieva ani k tomu, aby sa zvýšila úroveň našich administratívnych úradov.

Pôvodný návrh zákona o najvyššom správnom súde zamýšľal zúžiť kompetenciu najvyššieho správneho súdu a zmenšiť súdnu ochranu proti prechmatom a nešikovnostiam administratívneho aparátu. Je to veľmi zaujímavé, slávna snemovňa, že sa takýto návrh podal práve v dobe, keď je treba utužiť demokratického ducha v našich verejných inštitúciách, ovšem uznávam, že je treba na druhej strane aj upevniť autoritu vlády. Táto posledná potreba nesmie však byť uskutočnená na úkor spravedlivosti. Podľla môjho názoru duch demokracie spočíva hlavne v tom, že právny poriadok a zákon panujú nad ľubovôľou a odstraňujú právnu neistotu.

§ 88 našej ústavnej listiny v zásade zaisťuje súdnu ochranu proti správnym úradom, pokiaľ tieto porušily na škodu občana zákon. Súčasne sľubuje ústavná listina, že podrobnosti budú upravené zákonom. Niet pochybnosti o tom, že naša demokratická ústava v uvedenom paragrafe zaručuje túto súdnu ochranu každému občanovi bez ohľadu na to, ako vysoko má sa v peniazoch oceniť jeho právny záujem, a bez ohľadu na to, či ide o ochranu práva materiálneho alebo formálneho. Vychádzajúc z ducha našej ústavy a menovite z §u 88 našej ústavnej listiny, nepozdáva sa mi, že pôvodný vládny návrh o najvyššom správnom súde striktne sa držal ústavnej listiny, ale musím mať ten dojem, že hľadisko ústavnosti malo tu ustúpiť potrebám praktičnosti. Preto už ústavne-právny výbor nemohol súhlasiť s tým, aby sa pre vydanie tohoto dôležitého zákona robily koncesie na úkor ústavnosti, lebo nie je možné vopred vedeť, kde môže skončiť prielom do základných zásad postavenia občanov v pomere k verejnej moci.

Pôvodná osnova chcela uľahčiť nášmu najvyššiemu správnemu súdnemu tribunálu, ktorého vysoká odborná kvalita a charakter prísneho strážcu spravedlivosti a zákonitosti je, myslím, všeobecne uznávaný. Spôsobom veľmi jednoduchým mala byť zúžená jeho kompetencia, že v určitých prípadoch chcela proste občanom súdnu ochranu odopreť. Preto bolo treba sa postaviť už pri prejednávaní pôvodného návrhu proti takejto nedemokratickej zásade, rovnosti pred zákonom sa protiviacej úprave, ktorá by bola jednoducho malého človeka pri sťažnostiach v t. zv. bagatelných veciach, ktoré však pre drobného občana bagatelnými nie sú, postavila mimo zákon. Malý človek mal proste ustúpiť so svojimi t. zv. bagatelnými vecmi, aby najvyšší správny súd bod odbremenený a mohol sa venovať záležitostiam občanov, ktorí prichádzajú so žalobami, ktorých hodnota je vyššia ako 500 Kč.

Podobne bolo tomu tak i pri veciach t. zv. voľnej úvahy, ktoré maly byť tiež podľa pôvodného návrhu vyňaté z kompetencie rozhodovania najvyššieho správneho súdu. Ak by nemal mať občan vo správnom procese i pri veciach voľného uváženia úradu súdnej ochrany, mohlo by sa stať veľmi ľahko pri uzákonení pôvodnej novely, že by si boly úrady svoju prácu usnadnily na úkor občana tak, že by boly vec bez náležitého vyšetrenia a bez každého jednania jednoducho zamietly.

A tu preukázala naša celá verejnosť, ale hlavne zpravodaj dr Meissnera odborné kruhy, veľku pohotovsť a porozumenie pre potreby občianstva a skutočnej demokracie, keď nechceli za žiadnu cenu dopustiť, aby obmedzenie najvyššieho správneho súdu bolo prevedené na úkor postavenia občana v tomto státe. Preto treba so zadosťučinením kvitovať, ze ústavne-právny výbor vykonal svoju úlohu, keď vládny návrh vtesnal do rámca ústavy. Pôvodný vládny návrh, ktorý presahoval hranice §u 88 úst. listiny tým, že súdnu ochranu občana zamýšľal zúžiť vyňatím vecí bagatelných a vecí voľnej úvahy z kognicie najvyššieho spprávneho sudu, dostal novú úpravu, v ktorej zvíťazila zásada, že § 88 úst. listiny treba bezpodmienečne vykladať v duchu, na ktorom spočívajú princípy našej demokracie a našej demokratickej ústavy, t. j., že súdna ochrana občana proti úradom správnym má zostať neporušená a že pokiaľ ide o základné princípy demokracie, nemôžu tieto ustúpiť problematickému hľadisku tak zv. praktičnosti. Vládny návrh vychádzal z tendencie odľahčiť najvyššiemu správnemu súdu a preto vzal na seba rúcho praktičnosti, ktoré malo zakryť jeho nedostatky, ba čo viac, nepriamo mal umožniť ešte väčšiu ľubovôľu úradov, ktorá je nie z posledných príčin preťaženia najvyššieho správneho súdu, tým, že občana pokúsil sa jednoducho odzbrojiť. A keď idem na koreň veci, musím sa pýtať, čo je vlastne príčinou, že náš najvyšší správny súd je preťažený? Nie je to len tá okolnosť, že verejnej správe so dňa na deň prirastajú nové úkoly a že pribúda zákonných materií, podľa ktorých verejným úradom pripadá nové a nové rozhodovanie, ale musím sa aj pýtať, či správne úrady pri svojom rozhodovaní nepoužívajú falošného merítka zákonitosti. Len príkladmo uvádzam, slávna snemovňa, že krajinský úrad v Bratislave nedávno vydal pri usporiadaní kominárskej živnosti na Slovensku taký rámcový štatút ovymetaní komínov a stanovení vymetacích lehôt, ktorý už v zásade odporuje vyššej norme, t. j. nariadeniu býv. uhorského ministerstva vnútra. Čo môže mať takýto rámcový štatút za následky, ktorý je v zásadnom rozpore s platným nariadením? Odpoveď je jednoduchá: príslušníci tejto živnosti pri rozhodovaní konkrétnych sporov po vyčerpaní inštančnej cesty, keďže u správnych úradov nenajdú svojho práva, obratia sa na najvyšší správny súd, ktorý týmto spôsobom bude zahrnovaný novmi sťažnosťmi. (Předsednictví převzal místopředseda Mlčoch.) Chyba je teda v konkrétnom prípade u toho správneho úradu, ktorý pri spracovaní rámcového štatútu nerešpektoval zákon. Len tým, vážená snemovňa, že naše úrady pri rozhodovaní budú úzkostlive dbať platných zákonov a nariadení, odľahčí sa aj najvyššiemu správnemu súdu. Myslím, že tuná sme u koreňa veci, a preto mi nepozostáva než zasa len sa pýtať, či by nebolo potrebné reformovať niečo iného ako náš osvedčený najvyšší správny súd? Opätovne sa vraciam k Magne charte nášho štátu, keď si dovolím klásť otázku, kedy bude vydaný zákon o ručení verejnej moci za jej nezákonný výkon a kedy sa konečne prikročí k celkovej reforme verejnej administratívy nášho štátu? Výsledok práce ústavne-právneho výboru poukazuje na to, že reforma správneho súdnictva nemôže byť riešená na úkor súdnej ochrany občianstva, a preto nám nezbýva nič iného než hľadať ventil niekde inde. Podľla môjho názoru je najsúrnejším úkolom vlády zjednodušiť naše právne predpisy, zaistiť ich prehľadnosť a prístupnosť, a čo hlavné, previesť unifikáciu nášho zákonodarstva do všetkých základov. Už v r. 1919 bolo zriadené ministerstvo unifikácie, ktoré malo a má za účel odstrániť právny dualizmus, ktorého škodlivé následky v živote hospodárskom, sociálnom a kultúrnom dnes už netreba znova zdôrazňovať.

Na jedno veľké nebezpečie, hroziace z tejto duplicity práva, treba však pri tejto príležitosti poukázať, zvlášť za dnešnej ťažkej hospodárskej a politickej situácie. Je to skutočnosť, že právny dualizmus je na škodu myšlienky jednotného štátu. Výraz nespokojnosti s t ýmto neutešeným stavom, zvlášť so strany slovenskej, bol už mnohorázy prejavený kompetentným činiteľom vo fo rme memoránd a pamätných spisov. Nedávnym najposlednejším a najvýraznejším volaním po unifikácii bolo memorandum profesorského sboru univerzity Komenského v Bratislave o potrebe unifikácie zákonodarstva v našej republike, kde boly uvedené aj návrhy a všetky okolnosti odôvodňujúce naliehavosť unifikácie, ale tiež naznačený postup, ako by sa mala unifikácia najrýchlejšie uskutočniť. A pred nedávnom bola podaní interpelácia tuná v posl. snemovni, v ktorej sa žiada urýchlenie unifikácie zákonodarstva v našej republike. V tejto interpelácii sme jasne a zreteľne naznačili zpôsoby, ako by mala byť prevedená najrýchlejšie unifikácia zákonov v našej republike. Je predovšetkým potrebné pristúpiť k reorganizácii ministerstva unifikácie a súčasne založiť legislatívny archív. Zaviazať ministra unifikácie, aby každoročne pri prejednávaní štátneho rozpočtu predložil plán unifikačných prác, ktoré by maly byť behom roku prevedené, a učiniť samého ministra zodpovedným vláde a parlamentu za presné dodržanie tohoto plánu.

Okrem každoročných unifikačných plánov urýchlene vypracovať a vo forme zákona vyhlásiť celkový unifikačný plán, ktorý by parlament schválil, terminoval a publikoval, ako aj určil, kto je za dodržanie tohoto plánu odpovedný.

Ďalej je potrebné republikovať staré zákony a nariadenienia v štátnej reči, a to v češtine a slovenčine. Aby sa táto práca mohla s urýchlením previesť, je treba zaistiť dostatok odborného personálu pre zvládnutie týchto veľkých prác.

Založením legislatívneho archívu získa sa sbierka všetkých dosiaľ platných noriem na území Československej republiky, lebo platné budú len tie predpisy, ktoré sa zanesú do legislatívneho archívu. Takto sa získa spoľahlivý prehľad o tom, ktoré normy v akom rozsahu platia a či ich teda bude potrebné republikovať. Autentickým textom našich predprevratových právnych predpisov je nemčina a maďarčina. V dôsledku toho veľká časť nášho občianstva, ale i právnikov nemá možnosť poznať tieto predpisy, čo sa prieči demokratickému ponímaniu právneho štátu.

Republikáciou starých platných noriem odstráni sa aj jazyková problematika úradov a značne sa usnadní práca našim úradníkom, lebo ako možno rozumne požadovať presné rozhodovanie, keď väčšina našich konceptných úradníkov dnes - a menovite musím poukázať na našu dorastajúcu právnickú generáciu - nezná ani nemčinu ani maďarčinu? A s maďarskou rečou je to ešte horšie. Náš právnický dorast na Slovensku nezná maďarskej reči; ako možno potom od neho požadovať, aby vo veciach, ktoré sú mu sverené, správne a spravedlivo rozhodoval? O zlých prekladoch maďarských textov vôbec ani nechcem hovoriť. Tieto zlé preklady sa veľmi často používajú na škodu občanov.

Správnymi prekladmi dosiaľ platných maďarských zákonov zdokonalí sa a vytriebi i naša slovenská právna terminologia. Konečne republikáciou do legislatívneho archívu zanesených noriem sa stane ten text autentickým textom, totižto text v štátnej reči, a bude tiež jasné, ktoré predpisy sú platné, poneváč pri častom menení a doplňovaní starých predpisov niet vôbec jasného prehľadu, ktoré z nich a v akom rozsahu platia.

Nedostatok personálu dá sa odstrániť v prvom rade prevedením resystemizácie u príslušných ministerstiev a potom pritiahnutím znalcov príslušných oborov, ktorých práca by bola ri adne honorovaná.

Splnenie spomenutých postulátov bolo by však len polovičatým riešením zreformovania našej verejnej správy, keby sme sa na druhej strane nesnažili zmeniť mentalitu nášho verejného úradníctva a zaviesť odpovednosť za protiprávny výkon verejnej moci. Trebo zvýšiť predovšetkým tiež odbornú úroveň orgánov verejnej správy a zaistiť rýchle rozhodovanie úradov.

Ak by bolo, slávna snemovňa, splnenie všetkých tu spomínaných postulátov do dôsledkov prevedené, myslím, že by tento zákon o najvyššom správnom súde stal sa zbytočným, ale prinajmenej tvorily by tieto postuláty logický pendant k tejto osnove.

Parlament v poslednom čase ukazuje svoju životnosť a svoje poslanie veľmi zreteľne, čo sme videli práve pri novelizácii daňového zákona, kde z vládneho návrhu zostal snáď len nadpis, kým obsah celej novely bol prispôsobený potrebám nielen fišku, ale hlavne záujmom i samého dane platiaceho občianstva, a vytýčená zásada, že pre občana neplatia len povinnosti, ale že mu treba zabezpečiť i práva.

A možno dúfať, že slová pána zpravodaja dr Meissnera o zvýšení výkonnosti padnú na úrodnú pôdu a že zákonodarné sbory budú vyvíjať takú činnosť, ktorá prispeje ku konsolidovaniu našej administratívy, ale hlavne k postupnej unifikácii nášho zákonodarstva v jednotný prehľadný právny celok.

Preto už dnes vítam veľké dielo predložené parlamentu, ktoré je významnou etapou k sjednoteniu nášho občianskeho práva, a mám nádej, že parlament bude mať čo skoro príležitosť prejednávať i ďalšie úseky nášho práva v tom smysle, ako som už spomenul. Na tom, že sa dodnes veci neuskutočnily tak, ako to záujem štátu a občianstva vyžaduje, nesie snáď vinu i ten chvat a úzke stranickopolitické záujmy, ktoré znemožňovaly akúkoľvek systematickú zákonodarnú činnosť v smere štátnych potrieb. A nesmieme sa ani čudovať tomu, že parlament následkom takýchto pomerov, ktoré prinášala hlavne nepriaznivá hospodárska situácia, musel sa vzdať svojich výsostných práv a sveriť čiastočne svoju funkciu užšiemu kruhu vládnych činiteľov, ktorí - vo smysle zmocňovacieho zákona dočasne riadia beh h ospodárskeho a sociálneho života štátu.

Pri tejto príležitosti treba si tiež pripomenúť, že naše zákony a nariadenia pripravujú sa mnohorázy s príliš veľkým chvatom a to často bez dostatočnej prípravy, čo zapríčiňuje nedokonalosť našich právnych predpisov. A preto nemožno sa čudovať, že naše občianstvo nie je nadšené s takýmto vývojom vecí, lebo často sa na pr. vydávajú zákony, ku ktorým po dlhé roky musíme postrádať patričné prevádzajúce nariadenia.

Zákony, vážená snemovňa, treba pečlive pripravovať a umožniť pri ich tvorení zodpovedným činiteľom systematickú odbornú prácu, po prípade vedeckú prípravu.