Domnívám se, že je mnohem více naléhavějších a důležitějších otázek než tyto dvě osnovy, z nichž jedna, a to osnova o disciplinárním řádu vysokoškoláků, má býti uvedena v platnost podle zmocňovacího zákona, tedy vládním nařízením. Řekl jsem, že je mnohem více naléhavějších úkolů, a chtěl bych poukázati, že se nám již po léta slibovala stavba ústřední budovy pražské německé university, že po léta, již po dobu trvání republiky, se dožadujeme neustále výstavby a přestavby německých klinik a ústavů německé školy technické. O těchto věcech se nic nedovídáme a tu se ještě vyskytnou němečtí politikové, kteří tvrdí, že na poli německého školství nemají sudetští Němci požadavků.

Chtěl bych v souvislosti s touto osnovou o zřízení slovenské techniky v Košicích, která je předmětem dnešní porady, poznamenati: Vítáme, že má býti zřízena nová vysoká škola, aniž byla zrušena německá technika v Brně. Chtěli bychom však kol. dr Dominovi, který zde toto své oblíbené přání v tomto směru při každé příležitosti přednáší, naprosto jasně říci, že sudetští Němci naprosto nemají nějakou zvláštní výhodu proti českému národu proto, že mají druhou německou techniku v Brně, naprosto nehledě ani ke zcela rozličné hospodářské a sociální struktuře obyvatelstva. Dal jsem si práci a vypsal jsem ze státního rozpočtu na rok 1937 čísla, která zcela jasně prokazují, že osobní a věcné náklady na obě německé techniky v Praze a Brně dohromady nestojí stát tolik jako jediná česká technika pražská. Tak má na př. česká technika dohromady 103 profesory a obě německé techniky v Praze a Brně dohromady jen 77 profesorů. Věcný náklad na českou techniku v Praze činí 5,273.400 Kč, věcný náklad na obě německé techniky v Praze a Brně jen 3,582.400 Kč. Je tedy zcela jasno, že nelze mluviti o nějakých výhodách Němců. Bylo by si přáti, aby se zde již jednou přestal uváděti tento argument.

Jsou však ještě jiná přání sudetských Němců, která si zasluhují toho, aby byla připomenuta. A sice poukazuji na to, že dřívější ministr školství a nynější předseda vlády dr Hodža již v r. 1926 slíbil v rozpočtovém výboru posl. sněmovny, že bude sudetským Němcům zřízena vlastní německá vysoká obchodní škola. Tato německá vysoká obchodní škola měla býti otevřena počátkem školního roku 1927-28. Přešlo již 10 let a nedožili jsme se v tomto směru ani výstavby německé techniky.

Druhým naléhavým požadavkem, který musí býti také jednou vysloven, je zřízení lesnické školy a lesnického výzkumného ústavu. Český národ má svou vlastní vysokou školu zemědělskou a lesnickou se 27 profesorskými stolicemi. Zřízení takového výzkumného ústavu, resp. výstavba zemědělského oddělení v Děčíně-Libverdě je již proto nutností, že sudetští Němci nemají pro 900.000 ha lesní plochy, t. j. pro 38˙1% veškeré lesní půdy v historických zemích, vůbec žádného výzkumného lesnického ústavu. Zákonné předpisy však nyní stanoví, že jen absolventi vysokých škol lesnických mohou býti připuštěni ke státním zkouškám pro lesníky a že k vedení hospodářství a správy lesů nestačí absolvování jediné německé střední školy lesnické v Zákupech. (Předsednic tví převzal místopředseda Košek.)

V poslední době se sdělilo veřejnosti, že se pomýšlí na to, aby německá společnost pro vědu a umění byla přeměněna ve státně uznanou autonomní akademii. Jsme zvědavi, jak dalece a kdy bude tento slib uskutečněn. Tušíme však, že se to stane asi v té chvíli, až se nám prakticky vezme autonomie vysokých škol. To bude asi předmětem kompensace a v německých vládních stranách budou zase mluviti o velikých úspěších. Stane se tak, jak prohlásil sám předseda německé společnosti pro vědu a umění, že jednou rukou bude se dávati, co druhá ruka zase vezme. To je taktika, která je nám dostatečně známa.

Musíme se dnes také s tohoto místa ohraditi proti osnovám, které pomýšlejí na sloučení studentských stipendií. K jednotlivostem zaujmeme v příhodnou dobu ve výborech přiměřené stanovisko. Jedna věc však budiž ještě dnes zcela jasně vyřčena: Nelze se dále domýšleti, že je možno duši sudetských Němců zkoušeti. Kdo to myslí vážně s blahem tohoto státu, ten musí na delší dobu přestati s tím, aby byli sudetští Němci dále tímto způsobem provokováni. Jsou provokováni všemi těmi osnovami, které jsem zde uvedl, nehledě k tomu, že znamenají osobní urážku vysokoškolských profesorů. Jsou provokováni tím vším, co denně prožíváme a jako protest proti omezování našich vysokých škol budeme hlasovati proti této osnově. (Potlesk poslanců strany sudetskoněmecké.)

Místopředseda Košek (zvoní): Dávám slovo dalšímu řečníku, jímž je pan posl. Jaross.

Posl. Jaross (maďarsky): Vážená posl. snemovňa!

Nech je mi dovolené použiť po prvé príležitosti, aby som v mene maďarskej menšiny Československa pozdravil štátnu radu Švajciarskej republiky z podnetu, že raetorománsky nárrod vo Švajciarsku, počítajúci iba 44.000 duší, t. j. len 1˙1% celkového počtu obyvateľstva Švajciarska, podal návrh rade spolkového štátu, aby jazyk raetorománsky vyhlásený bol za jazyk štátny.

Porovnáme-li tento prejav Švajciarskej demokracie s demokraciou našou, môžeme konštatovať, ako ďaleko sme sa odchýlili od cesty, ohľadom ktorej sme v r. 1918 počuli toľko krásnych rečí a programov.

Vzhľadom na návrh, predložený posl. snemovni o zriadení košickej techniky ocíta sa maďarská národná menšina v ťažkej situácii. V ťažkej situácii preto, lebo Maďari nielen že univerzity nemajú, ale nemajú ani vysokej školy. My Maďari stojíme na stanovisku, že latinské slová "suum cuique" pregnantne vyjadrujú to, ze každému musí byť dané, čo mu morálne náleží. Je záujmom každého národa, aby mohol svoju osvetu zveľaďovať a rozširovať, a preto my s našej stránky zásadne neklademe prekážky tomu, aby Slováci obdržali svoju techniku. Musíme však s poľutovaním konštatovať, že keby tuná o tejto veci mali hlasovať len poslanci zo Slovenska, bol by tento návrh hlasmi poslancov zo Slovenska zamietnutý. (Posl. Rybárik [maďarsky]: Prečo?) Keďže väčšina poslancov zo Slovenska zaujíma oproti návrhu na zriadenie techniky v Košiciach stanovisko opozičné, akiste preto, lebo tento návrh neuspokojuje národné ašpirácie národa slovenského.

Koncedujem-li právo Slovákov na jednu techniku, tu musíme skúmať s hľadiska Maďarov, prečo nemajú Maďari v republike univerzitu a vysokú školu, a svoje stanovisko musím činiť odvislým od toho, či školská politika, ktorá sa v tomto štáte prevádza od r. 1918, skutočne odpovedá demokratickým zásadám položeným do ústavnej listiny, a či nie sú odnárodňovacie snahy a tendencie jednak v práci úradných orgánov a jednak v práci orgánov spoločenských, ktorou sa tamtá práca doplňuje a ktorá znemožňuje, aby Maďari mohli svoje školy skutočne pokladať za svoje a aby vypojená bola možnosť odnárodnovania maďarských detí.

Chcem-li skúmať túto otázku, musím započať s otázkou maďarských škôl ľudových. A tu môžem zaraz konštatovať, že je 72 takých štátnych ľudových škôl so slovenským vyučovacím jazykom, zriadených "Slovenskou ligou", ktoré jestvujú v obciach s absolutnou a prevážnou väčšinou obyvateľstva maďarského, takže v tých obciach niet ani toľko slovenských detí, čo by stačilo k obsadeniu jednej triedy. Musím konštatovať i to, že školská politika na Slovensku neuspokojuje sa v tých obciach s tým, aby vo školách so slovenským vyučovacím jazykom boly vyučované iba deti slovenské - lebo kultúrny človek nemôže nič namietať proti tejto zásade a ja so svojej stránky shľadávam naprosto prirodzeným, aby deti četníkov, finančných strážnikov a československých úradníkov, konajúcich službu na hraniciach, boly účastné školského vyučovania vo svojom vlastnom národnom jazyku; avšak koncedujem-li to, musím samozrejmo protestovať proti tomu, že tieto školy snažia sa zároveň o prilákanie detí maďarského materinského jazyka zo škôl maďarských do škôl slovenských.

V okrese šamorýnskom sú 4 obce, v dunajskostredskom 4, v galantskom 7, v šaľanskom 1, v komárenskom 4, v novozámeckom 2, v staroďalajskom 5, v nitrianskom 2, vo vrábeľskom 1, v levickom 1, v želízskom 7, v parkanskom 6, v krupinskom 4, modrokamenskom 5, v lučeneckom 3, vo feledineckom 6, v tornalskom 1, v rožňavskom 1, v moldavskom 1, v trebišovskom 1, v chlumeckom 5 a v michaloveckom je 1 taká obec, kde škola s vyučovacím jazykom slovenským nemá existenčného oprávnenia na základe národnej zásady rozdeľujúcej rovnakou mierou.

Keď som toto povedal, bral som ohľad na to, v ktorej obci je taká slovenská alebo československá pospolitosť, ktorá by mohla činiť nárok na svoju národnú školu. K doplneniu tohoto náčrtu nech slúži moja konštatácia, že naproti tomu je 60 obcí maďarských s absolutnou maďarskou väčšinou, kde niet školy s vyučovacím jazykom maďarským. Keby tie národné a morálne energie, ktorých sa použije k udržovaniu tých 72 slovenských škôl, venované boly tým 60 maďarským obciam na udržovanie škôl maďarských, tu by vláda dokázala úkon demokratický a spravedlivý.

V pomere meštianok slovenských k meštiankam maďarským musím konštatovať, že sa odnárodňovací plán vyjadruje i v tom, že na pr. v Galante, Senci, Moldave, Parkáne, Plešivci, Dunajskej Strede a Šale n. Váhom boly po prevrate zriadené meštianky so slovenským vyučovacím jazykom, avšak neboly pri týchto slovenských meštiankach zriadené zároveň pobočky maďarské. Tieto obce sú povahy maďarskej, alebo so svojou najmenej 30% maďarskou menšinou zároveň povahy maďarskej. Na poli škôl stredných a gymnázií tiež už odo dávna ozýva sa prianie, aby v Leviciach, Rožňave a Užhorode boly zriadené gymnáziá maďarské alebo v rámci jestvujúcich už gymnázií aspoň maďarské pobočky.

S otázkou maďarskej univerzity zapodieval sa včera kol. Esterházy a preto nech mi je dovolené doplniť jeho vývody tým, že hlas Maďarov, ktorý volá po univerzite maďarskej, je naprosto oprávnený. Na univerzitách československých študovalo v r. 1934/35 1013 univerzitných poslucháčov maďarskej národnosti. Máme veľmi ďaleko od toho, aby sme emigrantom ukrajinským závideli ich slobodnú univerzitu v Praze, avšak je-li tu možnosť zriadiť slobodnú univerzitu v Prahe pre 150 200 ukrajinských študentov, tu nie je neoprávnená požiadavka maďarskej národnej menšiny, keď ona urguje zriadenie maďarskej univerzity pre maďarských univerzitných posluchačov, ktorých je vyše tisíc.

Pri spomínaní oprávnených nárokov maďarskej národnej menšiny na poli otázok školských musím vyzvať pozornosť váženej snemovne na okolnosť, že 50% učiteľských síl na maďarských stredných školách, gymnáziách nie je národnosti maďarskej. Mám za to, že túhou každého poctivého národa musí byť, aby mládež vychovávaná bola učiteľskými silami totožnej národnosti. Musím upozorniť pána ministra školstva s tohoto miesta na to, že v blízkej budúcnosti nadchádza definitívne menovanie profesorov. Na československých univerzitách študuje dnes už veľký počet maďarských mladíkov a pripravuje sa na povolanie profesorské. Získajú-li definitívu títo profesori nemaďarskej národnosti na maďarských gymnáziách, tu maďarská profesorská generácia, ktorá teraz na univerzitách študuje a svoje štúdia za krátko skončí, nebude sa môcť dostať k miestu po dobu celých desaťročí.

Ako som už úvodom prehlásil - každý poctivý národovec musí podporovať kultúrne snahy každého národa a musí rešpektovať kultúrne záujmy iného národa. Ja so svojej stránky, i keď ako národovec oceňujem kultúru každého iného národa a v zásade schvaľujem zriadenie slovenskej techniky, preca som nútený hlasovať proti tomuto návrhu vzhľadom na maďarské školské pomery macošsky spravované.

Vo spojitosti s touto pregnantne kultúrnou otázkou nech mi je dovolené zaoberať sa ešte s inou vecou. Neskonale ľutujem, že pán predseda vlády Hodža nemôže byť prítomný tejto schôdze, lebo ja rád premluvím s každým úprimne a rád sa zadívam každému priamo do očí. Spolok Jókaiho v Komárne zamýšľa postaviť na istom námestí v Komárne pomník. Vedúci činitelia spolku toho vyhľadali s poctivou loyalitou pána predsedu vlády, aby sa zúčastnil slávnosti položenia základného kameňa. Ako viem, pán predseda vlády toto pozvanie prijal a zúčastní sa slávnosti položenia základneho kameňa pomníka Jókaiho. Dovoľte mi, abych vo spojitosti s tým vyzval pozornosť pána predsedu vlády na toto: Páni a kruhy, čo pripravujú túto cestu pána predsedu vlády, sostavili program tejto cesty so zakalkulovaním docela iných hľadísk. Pán predseda vlády Hodža pojde do Komárna cez koloniu Hodžovo. Najprv prevezme v Hodžove diplom čestného občana obce Hodžova. Slávnostne prehlašujem, že cesta do Komárna nevedie cez Hodžovo, ale cez Zemiansku Oču. Hodžovo je kolonia, usadená medzi maďarské obce írečite maďarského okresu; je jedna z kolonií, ktoré sťaby bojová čiara úderníkov tiahnu Maďarmi obývaným krajom južného Slovenska. (Výkřiky posl. Kopasze.) K pomníku Jókaiho v Komárne nevede cesta cez Hodžovo, ale cez Z emiansku Oču, obec to, v ktorej ešte i dnešný veľký počet hlinených a trstinou pokrytých budov ešte i dnes dokazuje, prečo nemôže byť v maďarských dedinách toľko z tehál postavených a škridlami krytých budov, koľko ich je v obciach kolonistov. Pán predseda vlády dr Hodža bol práve ministrom zemedelstva, keď sa prevádzala pozemková reforma, a my sa nikdy neuspokojíme s tým, že pod zámienkou pozemkovej reformy boly v írečitých maďarských krajoch zakladané kolonie slovenské. Táto rana na tele Maďarov bude páliť dotial" kým nebude zjednaná náprava.

A teraz nech mi je dovolené vyzvať vzácnu pozornosť pána predsedu vlády Hodžu tiež na toto: Až u príležitosti položenia základného kameňa pre pomník Jókaiho, jednoho z predstaviteľov národného génia maďarského, prednesie svoju reč a bude sa dívať vôkol do očí poslucháčstva, tu, bude-li môcť nazrieť do duší poslucháčov, bude môcť vyčítať z ich očí, že práve vtedy, keď pán predseda vlády reční pred piedestálom pomníka Jókaiho, pomník Petőfiho v Bratislave povaluje sa vo špine maštale mestského majera a že márne sú snahy maďarských kultúrnych kruhov, aby tomuto pomníku dostalo sa dajakého slušnejšieho miesta v meste Bratislave.

Zdôrazňujem, že nebolo tu mravného dôvodu, aby pomník Petőfiho bol odstránený s miesta, kde stál. Ja sa úctou kloním pred pamiatkou slovenského básnika Hviezdoslava, ale práve na základe solidarity s vyššieho hľadiska chápanej tvrdím, že práve duch Petőfiho a duch Hviezdoslava pripúšťajú, aby pomník Petőfiho mohol stáť na ktoromkoľvek námestí Bratislavy práve tak, ako pomník Hviezdoslava.

Ale idem ďalej: Medzi myšlienkami ľudí prítomných pri položení základného kameňa pomníka Jókaiho namanie sa i tá, prečo musely byť zrúcané tiež pomníky Kossutha v dobe ničenia pomníkov. Dovoľte mi zdôrazniť, že Ludvik Kossuth nebol v prvom rade predstaviteľom maďarskej štátnej myšlienky, lebo Kossuth bol nositeľom maďarskej národnej myšlienky; a jestliže vy pokladáte Štefanika za nositeľa národnej myšlienky slovenskej, tu bych sa ja, maďarský národovec, ľahko dohodnul s národovcom slovenským, aby na tom istom námestí mohly stáť spolu pomníky predstaviteľov maďarskej a slovenskej národnej myšlienky.

A tu sa nevdojak vtiera myšlienka, že v Košiciach stál pomník honvédov, ktorý neoslavoval iba pamiatku maďarských honvédov, ale bol v ideovom príbuzenstve s pomníkami, ktoré po skončení svetovej vojny odhaľuje temer každá obec v rámci pietnej slávnosti. Pomník honvédov v Košiciach oslavoval pamiatku honvédov padlých v bojoch za slobodu v r. 1848/49 proti Habsburgom. Tento pomník zbúraly ruky vandalské, na príkaz zemského úradu bol z muzea odstránený a ztavený v masu kovu.

Tieto myšlienky mi utkvely v pamäti teraz vo spojitosti s pokladaním základného kameňa pomníka Jókaiho, avšak nie preto, abych bol prekážkou budúceho československo-maďarského vyrovnania; avšak kto zná psychologiu národov, dobre vie, že ku získaniu duše národa sa hodia len poctivé a dejinami vyskúšané prostriedky. Veľkú otázku pochopenia národov neslobodno devalvovať prostriedkami hlučnej propagandy. (Posl. Rybárik [maďarsky]: Koľko slovenských škôl je v Békéscsabe?) Za maďarskú vládu nie som zodpovedný a nie som povolaný k tomu, abych na túto otázku odvetil. Ráčte položiť túto otázku národnej organizácii Slovákov v Maďarsku, tá vám na to odpovie. Vyznávam zásadu suum cuique; ja v mene Slovákov v Maďarsku nemôžem hovoriť.

Vážená posl. snemovňa! Bolo by mňa tešilo, keby som bol mohol z očí do očí sdeliť pánu predsedovi vlády Hodžovi myšlienky, ktoré som tuná predniesol. My Maďari milujeme poctivé, priame slovo a poctivý, priamy pohľad, lebo len takto budeme si môcť raz podať ruky, avšak cesta k tomu nevedie cestou lacných prostriedkov propagandy, ale cestou priameho, poctivého, mužného slova a priameho, poctivého pohľadu na veľké otázky.