Jsem přesvědčen, že všichni členové tohoto shromáždění jsou si plně vědomi významu Podkarpatské Rusi pro Československou republiku a že s vědomím tohoto významu přikročí také k projednání této osnovy zákona. Na druhé straně pak Podkarpatská Rus a její obyvatelé budou vděčni Národnímu shromáždění a Československé republice za tuto důvěru, za tento skutečný projev dobré vůle a odrazí každý pokus aspirací, který by směřoval k tomu, aby Podkarpatská Rus byla od Československé republiky odtržena. Podkarpatská Rus se připojila dobrovolně k našemu státu a nemá žádných důvodů, aby na tomto svém rozhodnutí něco měnila, tím spíše, že má plné možnosti, aby dosáhla všeho toho, čeho může vůbec dosáhnouti v demokratickém slovanském státě.

Slavná sněmovno! Ústavně-právní výbor po projednání vládního návrhu zákona přijal §§ 1 až 5, 9 až 21, dále §§ 23 až 25 ve znění vládního návrhu zákona.

K §u 6 navrhuje ústavně-právní výbor doplnění ustanovení pod č. 2 na konci těmito slovy: "která postupuje podle platných předpisů,". Ustanoveními navrhovaného zákona nejsou ovšem nijak dotčeny platné předpisy kultové, zejména též pokud jde o pravomoc úřadů církevních i úřadů státních, jimž přísluší zvláště posuzovati kvalifikaci uchazečů po stránce státoobčanské spolehlivosti.

Dále navrhuje ústavně-právní výbor, aby byl změněn začátek ustanovení, obsaženého pod čís. 7 téhož paragrafu, takto: "v dohodě s viceguvernérem (§ 9) jmenovati a překládati na jiné úřední působiště obecní a obvodní notáře v zemi Podkarpatoruské a propůjčovati jim služební místa, jejichž propůjčení není vyhrazeno vládě nebo presidentu republiky". Další znění tohoto ustanovení zůstává beze změny.

Pod čís. 10 téhož paragrafu doporučuje se podle návrhu ústavně-právního výboru nahraditi slova "v jazyku ruském (maloruském) " slovy "v jazyku ruském nebo maloruském". V debatě bylo poukazováno na to, že lidový jazyk Rusínů na Podkarpatské Rusi bývá označován jako "jazyk ukrajinský" nebo "rusínský" nebo "podkarpatoruský" nebo jako "domácí jazyk lidový". Ústavně-právní výbor dospěl však k názoru, že všechny tyto pojmy jsou kryty označením "jazyk maloruský", poněvadž lidový jazyk Podkarpatských Rusínů je bezesporně jazykem maloruským.

K tomu nutno poznamenati, že tato změna byla provedena proto, aby bylo stanoveno jasně, že guvernér bude schvalovati učebnice sepsané jednak v jazyce ruském, jednak v jazyce maloruském. V jazyce maloruském budou se schvalovati učebnice pro vyučovací jazyk podle generálního statutu a v jazyce ruském pro jazyk ruský, který je předepsán ve vyšších třídách gymnasií jako zvláštní předmět, nebo pro školy s ruským vyuč. jazykem. Totéž se vztahuje i na odborné školy a školy měšťanské, kde taktéž může býti zaveden jazyk ruský jako zvláštní předmět. Byla totiž tato změna i výklad nutné proto, aby nebylo pochybnosti a důvodu k zmatku ve schvalování učebnic.

V §u 7 navrhuje ústavně-právní výbor změniti dikci ustanovení pod čís. 1 písm. c) takto: "vykonávati, pokud jde o ustanovování učitelských sil na nestátních školách, pravomoc příslušející dosud státní správě."

V §u 8, odst. 1 navrhuje se změniti citaci "§ 5, odst. 1, č. 2 až 5" na citaci "§ 5, odst. 1, č. 2 až 6".

Pod označením obyvatelstva v §u 12, odst. 1 rozumí se pojem stálého bydliště.

V §u 22, odst. 1 bylo by podle návrhu ústavně-právního výboru v 5. větě doplniti za slovem "návrhy" slova "a činiti dotazy". Slavná sněmovno! V úvaze, že úprava, kterou předkládá osnova, jest důležitou a v poměru k provedení autonomie první významnou vývojovou etapou vybudování právního postavení Podkarpatské Rusi podle zásad smlouvy saint-germainské i ústavní listiny, ku prospěchu Československé republiky i Podkarpatské Rusi, doporučuje ústavně-právní výbor osnovu zákona se změnami shora uvedenými posl. sněmovně k ústavnímu schválení. (Souhlas a potlesk.)

Předseda (zvoní): K této věci jsou přihlášeni řečníci, zahájím proto rozpravu. Podle usnesení předsednictva navrhuji lhůtu řečnickou 50 minut. (Námitky nebyly.) Námitek proti tomu není. Navržená lhůta jest schválena.

Přihlášeni jsou řečníci: na straně "proti" pp. posl. Esterházy, Kundt, Borkaňuk, dr Fencik a E. Klíma; na straně "pro" p. posl. dr Kugel.

Dávám slovo prvnímu řečníkovi, přihlášenému na straně "proti", p. posl. Esterházymu.

Posl. Esterházy (maďarsky): Vážená posl. snemovňa!

Vláda pokladala za vhodné pred započatím letných prázdnin parlamentných predložiť posl. snemovni osnovu zákona, ktorej výsledkom má byť túžobne očakávané riešenie otázky Podkarpatskej Rusi. Keďže znám zvyklosti parlamentu pražského, už vopred ohradzujem sa v mene svojej strany proti spôsobu pojednávania, lebo nám sa vidí, že ta kýto ďalekonosný návrh zákona nemožno pojednať za dva dni tak, že predsedníctvo snemovne obmedzuje lehotu rečnícku. Nie som priateľom zbytočného šírenia slov, ale mám akýsi pocit, že tak vážna osnova zákona sa od doby trvania republiky ešte nedostala do posl. snemovne, a práve preto malo predsedníctvo snemovne učiniť výnimku pri určení rečníckej lehoty už len preto, aby sme mohli uviesť celú našu vecnú kritiku a tým aby sme umožnili, aby autonomia Podkarpatskej Rusi bola utvorená podľa sem spadajúcich ustanovení mierových smlúv. (Předsednictví převzal místopředseda Sivák.)

Chceme-li predniesť kritiku o predloženom návrhu zákona, tu s našej stránky musím vyjsť z ustanovení čl. 10 až 13 hlavy II mierovej smluvy, zjednanej v Saint-Germain en Laye dňa 10. septembra 1919, ktoré obsahujú doslovne tieto ustanovenia: (čte):

Čl. 10: "Československo sa zaväzuje, že dá Rusínom v území na juh od Karpatov v hraniciach stanovených spojeneckými a sdruženými veľmocami v rámci štátu Československého a vo forme autonomnej jednotky organizáciu, ktorá bude vystrojená s najširšou autonomiou slučiteľnou s jednotnosťou Československa."

Čl. 11: "Od Karpat na juh ležiace územie Rusínov bude mať autonomný krajinský snem. Tento krajinský snem bude vykonávať zákonodarnú moc vo veciach vyučovacích, jazykových a náboženských, ako aj v otázkach miestnej administratívy a vo všetkých iných otázkach, ktoré poukážu do oboru jeho pôsobnosti zákony štátu československého. Guvernéra územia Rusínov menuje prezident republiky Československej a guvernér bude odpovedný rusinskému krajinskému snemu."

Čl. 12: "Československo svoľuje k tomu, aby úradníci územia Rusinov, nakoľko je to možné, boli volení z obyvateľov tohoto územia."

Čl. 13: "Československo zabezpečuje rusinskému územiu spravedlivé zastúpenie v zákonodarných sboroch republiky Československej, do ktorých bude zmienené územie posielať poslancov volených spôsobom vyhovujúcim ústave republiky Československej. Avšak títo poslanci nebudú mať hlasovacie právo v sneme československom v takých otázkach zákonodarných, ktoré sú poukázané do oboru pôsobnosti zemského snemu rusinského."

Prv než bych sa dal do kritiky osnovy, musím vopred prehlásiť, že kritika, ktorú tu prednesiem, bude naprosto vecná, a keby ona bola preca nepríjemná väčšinovým stranám československým, tu ihneď zdôrazňujem, že moja kritika nebude mať žiadneho urážlivého zahrotenia a že plním čiste svoju zákonodarnú povinnosť, keď tuná pred plénom snemovne s náležitou úctou poukážem na to, že v tomto štáte sa zákony vynášajú tak, aby sa vláda mohla dovolávať toho, že povinnostiam jej uloženým vyhovela; avšak žiaľ, my, ktorí tuná žijeme a mali by sme mať určité výhody z takýchto zákonov, vidíme len to, že zákon sa odhlasuje, avšak my z toho vôbec žiadneho osohu nemáme.

Keď po skončení svetovej vojny koncom r. 1918 ustavila sa pomocou veľmocí republika Československá, tu Podkarpatská Rus pripojila sa k republike Československej s podmienkou, že dostane úplnú autonomiu. Najväčším dôkazom toho, do akej miery bolo toto pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu učinené závislým od autonomie, sú práve citované a sem spadajúce ustanovenia mierovej smluvy. Uplynulo už 19 rokov, kým sa Československá vláda vôbec odhodlala, aby prišla do parlamentu s otázkou autonomie Podkarpatskej Rusi. Tento skutok sám zapričinil v Podkarpatskej Rusi nesmierne škody, a môžem povedať, že tieto škody sú takmer nenahraditeľné.

Po uplynutí 19 rokov predkladá sa nám pod titulom "návrhu zákona o autonomii" taký návrh, ktorý môže byť kvalifikovaný proste ako nevážny, lebo v ňom obsažené ustanovenia už vopred znemožňujú, aby obyvateľsvo Podkarpatskej Rusi samo spravovalo svoje osudy. Autonomiou, vážená posl. snemovňa, musím rozumeť, jestliže vychádzam zo sem spadajúcich bodov mierovej smluvy, prinajmenšom autonomiu, akú mali Chorvati na základe zák. čl. XXX/1868. Pokladám za pravdepodobné, že z členov československého parlamentu zná snáď najlepšie otázku chorvatskej autonomie práve pán predseda vlády, ktorý ako národnostný poslanec bol cez dlhé roky členom parlamentu v Budapešti.

Čítam-li pozorne práve zmienený zákon a srovnám-li ho s návrhom zákona predloženým vládnymi stranami, tu pri všetkej svojej objektivite odvažujem sa tvrdiť, že vedúce kruhy československé ani na okamih nemyslely na to, aby sa Podkarpatskej Rusi dostalo autonomie. Ráčte si len pozorne prečítať zákon o chorvatskej autonomii a presvedčíte sa, že v ňom je všetko presne až do najmenších podrobností vypracované. Práva Chorvatov boly rešpektované tak, že v dobe nastúpenia platnosti tohoto zákona každý jednotlivý Chorvat, ale rovnako tak i každý jednotlivý Maďar vedel, na čom je a ako má spravovať jednak svoje vlastné veci a jednak veci spoločné.

Predložená nám osnova zákona nebude ozdobou zákonodarstva pražského, lebo je ona výsmechom mierových smlúv a ponížením pre celé obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi. Podívam-li sa len na jednu vec z tohoto návrhu, totiž ako je upravený právny obor guvernera a miestoguvernéra, tu musím za každých okolností protestovať proti tomuto ustanoveniu. Návrh znie tak, že nakoľko guvernér a miestoguvernér sa nedohodnú v niektorej otázke, tu rozhodne o spornom prípade príslušný minister. Nechcel bych sa ukázať v takom svetle, ako kebych mal prorocké vlohy, ale už vopred vidím, že guvernér a miestoguvernér sa nikdy nedohodnú čo do otázok dôležitejších a tu potom ministerstvá automaticky budú o týchto otázkach rozhodovať podľa svojho najlepšieho československého uváženia a toto opatrenie budú nazývať autonomiou.

Predložený nám návrh zákona neobjasňuje ani otázu úradného jazyka Podkarpatskej Rusi, keďže ako úradné jazyky predpisuje tieto: "v jazyku ruském, nebo maloruském", ďalej povedá, že "lidový jazyk podkarpatských Rusínov je bezesporne jazykom maloruským". Ani tento vývod neobstojí, lebo podľa môjho názoru úradným jazykom Podkarpatskej Rusi môže byť bezpodmienky iba jazyk ruský, čo mala aj posl. snemovňa bezpodmienečne rešpektovať.

Dôvodová zpráva k návrhu obsahuje zaujímavú konštatáciu. Pán referent totiž sa priznáva, že predložený vládou návrh neobsahuje všetko to, čo by obsahovať mal, lebo zasa len sa dovoláva toho, že jednak nedostatočná príprava obyvateľstva Podparpatskej Rusi a jednaek záujem jednotnosti štátu si vyžaduje, aby Podkarpatská Rus prezatým nedostala úplnosť svojích práv. Proti tejto konštatácii už vopred musím protestovať, lebo obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi je dobre pripravené pre správu svojích vecí a vláda nemusela robiť nič iné, než vziať za podklad pojednávania návrh ruskej ústrednej národnej rady o autonomii Podkarpatskej Rusi. Vláda samozrejme zavrhuje ex offo každý návrh strán opozičných, i keby bol seba výtečnejší a životaschopnejší. Dľa môjho názoru nemôžem ponechať bez poznámky to, že autonomná moc Podkarpatskej Rusi je jedným výčnelkom štátnej moci československej, z čoho nedôsleduje, že by autonomný obor pôsobnosti Podkarpatskej Rusi musel byť podrobený kontrole vlády československej.

Článek 11 menšinovej smluvy rumunskej podrobuje sikulskú a saskú autonomiu výslovne kontrole štátu rumunského - sous le contrôle de l´État roumain - kým v čl. 10 až 13 menšinovej smluvy Československej nenachádzame ani jediného výrazu, ktorý by čo len z ďaleka poukazoval na štátnu kontrolu. Z toho dôsleduje, že československý štát nemá kontrolného práva v autonomných veciach Podkarpatskej Rusi.

Veci autonomie Podkarpatskej Rusi, ako to chápeme my, sú tieto:

1. Autonomia jazyková, ktorá znamená, že Podkarpatská Rus upravuje sama úradný jazyk autonomných a štátnych úradov pôsobiacich v jej území. A tedy jazykové protivy, ktoré zavládly v Porkarpatskej Rusi, treba urovnať v Podkarpatskej Rusi, tam treba zjednať dohodu a nie v Prahe. S hľadiska maďarského je to dôležité i preto, lebo maďarské obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi, ktoré je značne početné, mohlo by si za takýchto okolností svoje jazykové práva vybojovať a dosiahlo by aspoň to minimum, ktoré mu teraz úrady československé nechcú priznať. Členom maďarskej menšiny totiž náležia v autonomnom území prinajmenšom jazykové práva, ktoré sú im zabezpečené v celom štátnom území v odstavci 4 článku 7.

2. Autonomia verejného vyučovania nezahrnuje v sebe iba veci školské, ale tiež úpravu všetkých vecí kultúrnych. Jediné obmedzenie obsahujú články 8 a 9 smluvy. Článok 9 obsahuje podmienky, za ktorých je štát povinný zriaďovať verejné školy tiež pre deti jazykových menšín a za ktorých náleží menšinám príslušný podiel z obnosov preliminovaných vo verejných rozpočtoch na ciele verejného vyučovania, ciele náboženské a sociálne. Tieto práva náležia menšinám autonomného územia a medzi nimi i Maďarom.

3. Autonomia vo veciach náboženských obsahuje všetké práva, ktoré vo vzťahoch cirkevnopolitických vykonáva obvykle štát. A hlavne rozprestiera sa ona čo do autonomného územia tiež na úpravu pomerov medzi štátom a cirkvou.

4. Vnútorná administratíva, ktorou rozumeť treba nielen autonomiu a správu obecnú, ale celú administratívu a tedy i správu okresov a krajiny, obzvlášte však obsadzovanie miest autonomných úradníkov ako aj úpravu správy autonomného imania.

Autonomia Podkarpatskej Rusi rozprestiera sa podľa mierovej smluvy ako na zákonodarstvo, tak i na moc výkonnú. Autonomný krajinský snem vykonáva zákonodarné právo v autonomných veciach práve uvedených, o ktorých som hovoril. Na tomto zákonodarnom práve nedelí sa podľa smluvy s nikým, tedy ani s prezidentom republiky ani s pražským parlamentom a najmenej už s guvernérom. Zmienená smluva totiž s vylúčením akýchkoľvek pochybností ustanovuje tak, že "zmienený zemský snem vykonáva zákonodarnú moc." Dotyčný pôvodný text znie takto: "La dite di@ete exercera le pouvoir législativ." Keby to neplatilo stoprocentne alebo keby malo byť trebárs zaistené len právo veta, tak by to bolo bývalo pojaté do smluvy.

Československý štát pojal autonomiu Podkarpatskej Rusi do svojej ústavy, avšak odchylne od ustanovení čl. 10 až 13 smluvy saintgermainskej. Podľa odst. 4 §u 3 československej ústavnej listiny totiž "zákony vynesené snemom v Podkarpatskej Rusi budú vydané vo zvláštnej sbierke a budú podpísané i guvernérom, jestliže ich schváli prezident republiky svojím podpisom." Pri výklade smluvy už som sa zmienil, že autonomný snem nedelí sa na svojej zákonodarnej moci vo veciach patriacich do svojho oboru pôsobnosti ani s prezidentom republiky ani s guvernérom. Ustanovenie ústavnej listiny, dľa ktorého podpisuje vynesené zákony i guvernér, neodporuje smluve, lebo tento akt podpisu neznamená účasť guvernéra na zákonodárnej moci, ale iba overenie zákonov vynesených snemom. V rukolapne ostrej protive so smluvou je tá časť ustanovenia, ktorá dáva hlave štátu československého právo schvaľovať a potvrdzovať autonomné zákony. O tom v smluve vôbec niet ani slova. Ide tu tedy o porušenie smluvy, jestliže ústava poskytuje hlave štátu oproti autonomnému zákonodarstvu Podkarpatskej Rusi právo, ktoré mu nepatrí ani voči zákonodarstvu československému. Podľa §u 47 ústavy náleží prezidentovi republiky oproti zákonodarstvu československému iba právo veta, kým vyššie zmienený § 3 dáva mu sankčné právo voči zákonodarstvu autonomnému. Maďarsky to teda znamená, že autonomný krajinský snem Podkarpatskej Rusi je pozbavený tej rovnej hodnosti, ktorá je mu zaistená v smluve tak jasne oproti parlamentu československému.

Je pravda, že guvernéra Podkarpatskej Rusi menuje vo smysle smluvy prezident republiky, avšak je práve tak pravda, že vo smysle tejto smluvy guvernér Podkarpatskej Rusi je odpovedný jedine autonomnému krajinskému snemu rusínskemu práve tak ako vláda československá je odpovedná jedine par lamentu pražskému. Oproti tomuto jasnému ustanoveniu vidíme, že menovanie guvernéra závisí v prvom rade od návrhu vlády československej a že celý jeho obor pôsobnosti bol upravený tak, že o veľa viac závisí od vlády československej než od parlamentu autonomného; zkrátka tedy oproti smluve je guvernér Podkarpatskej Rusi iba plateným povereníkom československej vlády v Podkarpatskej Rusi.

Tážem sa tedy, či možeme mať dôveru k vláde, ktorá takýmto flagrantným spôsobom ignoruje uložené jej povinnosti. Kebych mal viac času, poukázal bych ešte na mnohé iné anomálie, avšak vzhľadom na krátkosť času dovoľte mi, abych zkrátka odvodil po všetkom tom svoje konštatácie. Keď sa tvorila republika Československá, tu dnešné Slovensko, ktoré vtedy patrilo ešte k Uhorsku, zjednalo za spolučinnosti najpríslušnejších činiteľov smluvu v Pittsburgu, dľa ktorej náleží Slovensku úplná autonomia po utvorení Československej republiky.

19 rokov uplynulo od tých čias a Slováci ako aj na území Slovenska bydliaci Maďari márne čakajú na uskutočnenie tejto smluvy. Prvý prezident našej republiky podpísal na prvom mieste túto pittsburgskú smluvu, ktorú dnes proste nechcete uznávať. Slováci a Maďari na Slovensku už dostatočne osvedčili svoju politickú zralosť a spôsobilosť, že svoje vlastné veci budú môcť najlepšie spravovať, napriek tomu však strany somknuté v koalícii túto autonomiu Slovensku nedali, ba verejne prehlašujú, že ani ju nedajú. Pre rozvoj Slovenska bolo by však jediným liekom, keby sme jeho autonomiu čo najskôr vybojovali. S hľadiska kultúrneho i hospodárskeho budeme môcť Slovensko sosíliť a udržať len tak, ak dostaneme autonomiu.