Loňského roku jsem se zmínil o rozhlase, tisku a filmu, a upozorňuji pana předsedu vlády, že už před několika týdny ubezpečil, že otázka reorganisace rozhlasové společnosti se stane skutkem, a že také veřejnost na to čeká. Je přece škoda, že se věc rozhlasu nevzala správně do rukou a že jsme vydali své německé spoluobčany všanc bubnové palbě německé rozhlasové propagandy. Jen ten, kdo nevidí tyto škody, mohl by tady váhati.

Dotkl jsem se tehdy také, mluvě o kulturních věcech, toho, že běží o kulturní konvenci se sovětským Ruskem. Ale chci při tom připomenouti, řekl bych, ještě jednu věc, která je neobyčejně schůdná. Mluvil jsem o důležitosti Ruska především pro naše hospodářské styky. A tu připomínám, že máme učitele ruštiny na našich školách, a je potřeba, jako se pokoušíme vnésti do našich škol znalost angličtiny, aby se tak dělo i s ruštinou. Kdo znal i při poměru starého Rakouska k Rusku, který byl skoro trvale nepřátelský, kolik českých a slovenských, ale zejména českých dělníků, kvalifikovaných sil a inteligence odcházelo na Rus, kde opravdu nacházeli dobrou existenci, tak vážnost Ruska jako velikého hospodářského tělesa se nesporně uplatní; abychom tomu také jednou věnovali pozornost.

Závěrem bych chtěl říci docela neútočně, velmi střízlivě, že by bylo v rozporu s demokratickými principy, kdyby personální otázky u nás nebyly řešeny zcela objektivně. Pokládám za svoji povinnost říci otevřeně, že škodí zdraví státu, jestliže zavládlo stranictví tam a onde v centrálních úřadech. Je potřebí jenom, aby byla dvě dělítka, kvalifikace a poměr ke státu (Výborně!), aby jiných dělítek nebylo. (Výkřiky.) Je potřebí, aby v tomto směru jasně se řeklo, že ojedinělé případy nesmějí kaziti morálku mezi úředníky a ztrpčovati jim život. Říkám to prostě proto, poněvadž i to platí v těžkých dobách jako určitý příkaz.

Přikročuje ke konci svých vývodů vyslovuji se jménem své strany pro rozpočet, neboť víme, že žijeme v tak vážné době, že nelze jinak než apelovati na politický rozum našeho národa, který se v tolika krisích dobře osvědčil. Dovolte však, abych zejména připomněl: doba uložila obyvatelstvu tohoto státu mimořádné oběti. Je naším vroucím přáním, aby vedoucí duchové tohoto státu dali obyvatelstvu za to pevnou víru, že čistota a spravedlnost jsou devisou ve vedení státu a ve veřejném životě. Je nutno, abychom si toto pověděli: čím těžší poměry, tím je také více potřebí, aby bylo více sebekritiky, abychom byli také přísnými sami k sobě.

Jsem přesvědčen, když se mluví o bouřlivých dobách a když nám je jasno, že patrně ještě celá léta mimořádnost poměrů potrvá a že ještě pořád úprava poměrů Evropy a světových se bude díti s velikým harašením, že přece jen na konec pravda zvítězí a že zvítězí pokrok nad reakcí. Naše demokracie vyšla ze světové hospodářské krise posílena. Naučila se rychle pracovati, třebaže nyní s mečem v ruce, a je připravena zdokonalovati svůj společenský pořádek. Hnací silou demokracie je socialismus. Demokracie bez socialismu přestává býti demokracií. Také socialismus bez demokracie není socialismem.

Chci připomenouti, že pokoušejíce se nejen nésti odpovědnost, ale pokoušejíce se také po cestách vývoje jíti, snažili jsme se prokázati veliké porozumění pro vše, co se nazývá státní nutností. Tuto povinnost splníme vždycky. My nemůžeme státi než tam, kam nás vývoj doby postavil, my, kteří stojíme zde konec konců jako zmocněnci příštího vývoje, budeme usilovat, aby opravdová demokracie se promítala také do života hospodářského, a budeme se vždy pokoušeti, aby těmito cestami šla naše budoucnost. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. dr Tiso. Dávám mu slovo.

Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa!

Tohoročná rozpočtová debata tak ako debata rozpočtová každého iného roku podala nám príležitosť k zaujatiu nášho politického stanoviska k vláde, ktorá tento rozpočet predostiera a kryje. S ohľadom na časový moment, že rozpočet tento sa predostiera a prejednáva v predvečer dvaciateho výročia republiky a dvacaťročného jestvovania slovenského národa v tejže republike, poskytuje nám zaujatie nášho stanoviska k rozpočtu širší podklad, ba hovoril by som podklad historického významu.

Zástupcovia našej strany v rozpočtovom výbore podrobiac dôkladnej kritike predostretý rozpočet odôvodnili už dostatočne, prečo nemôže naša strana hlasovať za tento predostretý rozpočet, Všeobecná politická čiara vlády, ktorá predložený rozpočet kryje, nielen že sa nestretáva s naším súhlasom, ba stojíme k nej v opozícii. Nemáme dôvery k tejto vláde, nehlasujeme teda za rozpočet ňou predostretý. Nehlasujeme-li za rozpočet, nečiníme tak len z tohoto politického dôvodu, lež i z dôvodov objektívnych.

Podiel Slovenska na rozpočtových vydaniach nie je primeraný ani rozpočtovému prínosu Slovenska do štátnej pokladnice a nezodpovedá ani politickému významu Slovenska. Číselnými výpočtami toto všetko dokázali naši zástupcovia v rozpočtovom výbore a preto s tunajšieho miesta môžem len odôvodnene prehlásiť - aby sme aspoň takto reagovali na tie mnohoráz na Slovensku opakované prejavy zodpovedných činiteľov, ktorí pri istých príležitostiach tak veľmi radi hovorili o daroch prinášaných Slovensku - že tento rozpočet je ďalším darom Slovenska historickým zemiam (Tak je!), a to ďalším viac 100 milionovým darom, ktorý sa pridružuje k predošlým rozpočtom, darom, ktorým sa saturovaly historické krajiny na úkor Slovenska. Je teda prirodzené, že poslanec strany, ktorý nielen programom svojej strany, lež i volebným sľubom daným svojim voličom sa zaviazal, že podľa svojho najlepšieho presvedčenia a svedomia bude brániť právo slovenského národa a jeho záujmy, nemôže hlasovať za takýto rozpočet, o ktorom sa presvedčil, že krivdí slovenskému národu. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.) Nemôže hlasovať ani vtedy, keď vezmeme do ohľadu parlamentný technický spôsob, ako bol tento rozpočet spracovaný. Spracovala si ho vládna väčšina s vylúčením slovenskej opozície, nech tedy nečaká od slovenskej opozície, že bude za rozpočet hlasovať. Rozpočet tento, hoci držíme sa za štátotvornú opozíciu - a z tejto čiary našej vyplýva prirodzene, že mali by sme dľa mentality a frazeologie niektorých opozičných strán tiež hlasovať za niektoré kapitoly, ktoré sú t. zv. štátnymi nezbytnosťami. Ale musíme poukázať na tú okolnosť, že rozpočet dáva rozpočtové prostriedky, tedy mocenské prostriedky v mene štátu v našom prepolitizovanom svete a ovzduší práve určitým politickým, straníckym činiteľom do rúk, a jestli toto sa stáva pod heslom obrany štátu, musíme tu pripomenúť túto okolnosť: Hlasovali sme za zákon na ochranu štátu a nie sme ochotní odhlasovať ani rozpočet na obranu štátu dotiaľ, kým so stránky reprezentantov obrany štátu nebudeme videť p ráve tak objektívne pokračovanie proti našim poplatníkom a našim voličom ako všetkým ostatným stúpencom iných vládnych strán. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.) Dotiaľ, kým budeme vedeť číselnými a menovými dátami potvrzovať, že do podnikov priemyselných, ktoré vedie najvyššia obrana štátu, ako Povážska Bystrica, Dubnica, sa nedostane robotník s legitimáciou ľudovej strany, alebo robotník práve pre príslušnosť jeho k ľudovej strane je tam kacerovaný alebo z práce prepúšťaný, dotiaľ nemáme dôvery ani pod titulom národnej obrany k takýmto veľkým činom a preto nebudeme zaň hlasovať. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové. - Výkřiky.) Je pravda, že tento dôvod, ktorý nás k tomu vedie, je čisto slovenské hľadisko, slúži nám za príčinu, aby sme za rozpočet nehlasovali, je hľadiskom na prvý pohľad dosť povrchným, akýmsi hľadiskom parciálnym, alebo, ako naši politickí kritikovia hovorievajú, príliš lokálnym, že vraj sa naša strana diskvalifikuje pre štátnu politiku, lebo vraj exponuje sa len v miestnych slovenských veciach a zanedbáva širšie hľadiská, čo je vraj väčšia škoda pre stranu ako pre vládu.

Keď si ale bližšie všimneme tohoto nášho stanoviska spolu so skutečnosťou ako podkladom tohoto stanoviska, presvedčíme sa, že toto je na prvý pohľad lokálne slovenské stanovisko, toto ale lokálne slovenské stanovisko je rázu celoštátneho, nakoľko sa týka fundamentálnej zásady dielčej spravedlivosti, na ktorej zásade spočíva nielen štát, ale akákoľvek iná spoľočnosť. Iustitia fundamentum regnorum je nie heslom, na ktoré môžeme pohrdave pozerať preto, že sme ho videli vypísané na klenbách vchodu brány do viedenského burgu, ale je to zásada prirodzeného zákona a ako taká nepostrádateľná zásada pre každý štát, ktorý chce jestvovať, a preto je bezpodmienečným rozkazom pre každého štátnika, ktorý to so svojím štátom poctive a úprimne myslí. Štát riadiaci sa zásadou dielčej spravedlivosti, tými najintimnejšími páskami prítulnosti váže k sebe svojich občanov, lebo dielčia spravodlivosť je najistejšou hradbou vernosti občanov k štátu. Kdežto štát nedbajúci prirodzenej zásady dielčej spravodlivosti budí stálu nespokojnosť a vyvoláva odpor, oslabuje teda loyalitu občanov, ktorí tak cítia, že sa im od štátu nedostáva toho, čo by im dľa zásady dielčej spravedlivosti patrilo. Zdôraznené stanovisko slovenské nie je teda lokálneho rázu, lež je to stanovisko celoštátneho rozhľadu, lebo konštatovaním slovenskej krivdy poukazuje sa na vec týkajúcu sa samej existencie tohoto štátu, na ktorom predpokladáme, že máme záujem nielen my, zástupcovia slovenského národa, lež i vy, zástupcovia historických krajín. (Tak je!) Poukázanie na rozpočtové krivdy Slovenska nie je ani moderným kverulantstvom, ako sa to tak rádo pripomína a charakterizuje, lež je to výstraha toho klasického postoja, ktorý razil to historické slovo: Videant consules, ne quid detrimenti res publica capiat! A preto nielen poukazovať, ale i odstraňovať slovenské krivdy mali by si považovať za povinnosť nielen Slováci, lež i všetci ostatní, ktorým na trvalej existencii tohoto štátu záleži. (Tak je!)

Dovolávame sa teda v najhlbšom smysle úprimnej štátotvornosti, dielčej spravedlivosti voči slovenskému národu tak v ohľade národnopolitickom ako i hospodárskom. Národne-politicky stojíme si v naprostej parite, jeden ku jednému; ako bol potrebný k utvoreniu československého štátu národ český, tak sa vyžadovalo i pridruženie sa národa slovenského. Prínos národa slovenského do spoločného štátneho útvaru je úplne rovný s prínosom národa českého. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.) Dielčia spravedlnosť teda vyžaduje, aby takáto parita sa uplatňovala i čo do štátoprávneho postavenia sebe rovných národov. Práve preto! Aké práva požíva v štáte československom národ český, také isté práva si nárokuje národ slovenský. Alebo, keďže uplatňovanie práva sa konkrétne vždy teritoriálne predstavuje: aké štátoprávne postavenie má národ český v zemiach historických, také isté si vindikuje pre seba národ slovenský na území krajiny slovenskej. (Tak je!) V národohospodárskom ohľade dielčia spravedlivosť vyžaduje prínosu slovenskému do štátnej pokladnice odpovedajúcu primeranú účasť na výdajovom hospodárení štátnom. Čo bolo z veľmi kompetentných miest výhrožne povedané o predimenzovaní hlav. mesta Prahy, to isté možno povedať o saturovaní historických krajín na úkor Slovenska. Nie odrobinky z milosti, nie nahodilé a s prípadu na prípad vynútené milodary si nárokuje národ slovenský; na základe dielčej spravedlivosti uplatňuje si nárok, aby svojmu hospodárskemu prínosu a svojmu celoštátnemu významu primeranú kvótu automaticky dostal k dispozícii, čo sa môže stať jedine na základe autonomného umiestnenia národa slovenského v republike Československej. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.)

Slávna snemovňa! Spomínal som historický význam tohoročnej rozpočtovej debaty, nakoľko sa ona koná v predvečer 20ročného trvania našej republiky a jestvovania slovenského národa v nej. Keď sa slovenský národ v plnom hodnotení historickej udalosti utvorenia československého štátu pre svoj národný život pripravuje na oslavu významného výročia, robí tak preto, že táto udalosť je logicky i časove spojená s podpísaním pittsburghskej dohody, historického to základného dokumentu nielen národa slovenského, lež i Československej republiky. Preto pri tejto príležitosti s tohoto miesta vzdávame hold našim americkým bratom, ktorí svojou prezieravosťou písomne stipulovali existenčné predpoklady národa slovenského v republike Československej a celému svetu písomným dokumentom preukázali, že zakladatelia tohoto štátu z českej strany za prirodzené, zo štátneho hľadiska za možné a prípustné, ba za nutné a obligatorne záväzné považovali. aby sa v spoločnom štáte Čechov a Slovákov uplatňoval národ slovenský ako rovnocenný činiteľ s národom českým. Národ slovenský je americkým Slovákom za pittsburghskú dohodu vďačný, v hlásení sa k jej záväznému charakteru je s nimi solidárny a v ďalších bojoch o jej uskutočnenie a do života uvedenie ich nikdy neopustí. Národ slovenský odvádza svoje právo na autonomiu z práva prirodzeného a z práva historického, (Předsednictví převzal místopředseda Košek), v pittsburghskej dohode vidí dokumentárne hlásenie sa ducha slovenského k tomuto právu prirodzenému a právu historickému a vidí v nej tiež dokumentárne potvrdenie priznávania sa zakladateľov spoločného štátu Čechov a Slovákov k tomuto prirodzenému a historickému právu Slovákov, čo je pre nás i pre budúcich iste smerodajnejšie ako malicherná, stranícka, úzkoprsá a mnohokráť predostieraná obava o celistvosť štátu malých potomkov veľkých otcov. (Potlesk.) Pittsburghskú dohodu sme prevzali od bratov v Amerike, uisťujeme ich, že v boji za uplatnenie záväznosti jej neustaneme, ako že sa ani neodkloníme od spôsobu štátoprávneho postavenia slovenského národa vo spoločnom štáte Čechov a Slovákov, ako si to pri stipulovaní pittsburghskej dohody predstavovali. (Výkřiky.) Pre vas sem doniesol niečo na semenec. (Veselost.)

Tak žijúci ešte podpisovatelia pittsburghskej dohody ako aj všeobecná mienka našej americkej emigrácie potvrdzujú, že štátoprávny pomer štátov amerických k federatívnemu sväzku Spojených štátov bol ten vzor (Výkřiky.)

Místopředseda Košek (zvoní): Prosím o klid.

Posl. dr Tiso (pokračuje): . . . ktorý podpisovatelia pittsburghskej dohody mali na mysli, lebo skusovali blahodarný účinok tohoto zriadenia tak pre historický vývin jednotlivých štátov, ako i pre solidnú jednotu federácie Spojených štátov amerických. (Hluk.)

Místopředseda Košek (zvoni): Prosím o klid.

Posl. dr Tiso (pokračuje): Zakladateľmi tohoto štátu stanovený tento vzor prevzali sme od nich ako záväzný odkaz, pracovali sme za jeho uskutočnenie pod menom politickej autonomie Slovenskej krajiny a po 20ročnej skúsenosti nemáme čo na ňom meniť. Ba keďže sa politika riadi hlbokými dejinnými silami a záujmom národov a keďže pittsburghská dohoda bola a je takýmto vrcholným prejavom dejinných síl národa slovenského jestvujúceho od Pribinu ako samobytný, ethnicky svojrázny, o uplatnenie svojej suverenity stále sa domáhajúci národ, keďže kultúrne a hospodárske záujmy národa slovenského vo svetle 20ročnej skúsenosti dôraznejšie prizvukujú potrebu autonomie Slovenska, než si uvedomili americkí naši bratia na základe pozorovania života v jednotlivých štátoch amerických, preto je a zostane naším programom pittsburghská dohoda v duchu ich podpisovateľov.

Tento pôvodny smysel pittsburghskej dohody núti nás, aby sme dosavádny výklad pittsburghskej dohody, ako sme ho obyčajne vykladali, rozširili menovite na veci súdnictva. Ten bod pittsburghskej dohody, kde sa hovorí, že Slovensko bude mať svoje súdnictvo, sme videli uskutočňovaný asi v tom, že máme niekde našich sudcov Slovákov. Pri tom ovšem túžili sme, aby sme ten súdny sudcovský sbor mali svojský, lebo sme mali skúsenosti z mnohých, nielen politických, ale i občiansko-sporných záležitostí a sporov, ako to vypadá mnohoráz pri našich súdoch, menovite v nižších inštanciách. Pittsburghská dohoda, keď ju podpisovatelia stipulovali a brali tento bod o súdnictve do nej, myslela celkom na inú vec, a toto nám musí byť odkazom a príkazom pre budúcnosť. Americkí naši bratia mysleli na najvyšší súd, na najvyšší ústavný súd v takom smysle a v tej forme, ako ho oni majú zriadený. A myslím, že nič nového vám nepripomeniem, že tento najvyšší ústavný súd, aký oni vlastne pred očima mali, má tu moc a príležitosť, na sťažnosť ktoréhokoľvek občana akýkoľvek zákon skúmať, či sa on srovnáva s ústavou alebo či sa nesrovnáva, a vyhlásiť ktorýkoľvek zákon za neplatný, jestli ten súd najde, že ten zákon sa protiví ústave. Toto mysleli naší bratia a podpisovatelia pittsburghskej dohody vtedy, keď mysleli na tie isté práva, ktoré majú štáty k svojmu zabezpečovaniu, tu podľa ich vzoru a podľa ich mienky musí byť ustanovený takýto štátny súd, ktorý potom na sťažnost nie parlamentu, ako je v našej praksi a v našej demokracii, ale v tej opravdovej demokracii, na sťažnosť kteréhokoľvek občana podrobí skúmaniu každý zákon, a ako v nedávnej minulosti sa stalo, prehlási zákon a pokračovanie prezidenta za neplatné a zruší ho. Iste že duch tohoto bodu pittsburghskej dohody je pre nás veľa vzácny a pre naše budúce orientovanie ešte potrebnejší.

Nehlasujeme za tento rozpočet, lebo nemáme dôvery k vláde, ktorá napriek jasnému konštatovaniu pána predsedu vlády, že slovenský problém jestvuje, a napriek formálnemu pokusu o vyriešenie tohože, ani behom uplynulého roku nič v tomto smere neučinila, ba - a v tom vidíme historickú zodpovednosť pána predsedu vlády ako Slováka - vláda všetko možné podniká, aby nielen domácu našu verejnosť, lež i zahraničie presvedčila o tom, že slovenský problém nejestvuje medzi iným i preto, lebo však predsedom vlády republiky je Slovák. Ďaleko je od nás, aby sme podceňovali význam tejto okolnosti, no dvojročná skúsenosť s našou vnútornou politikou pod premiérstvom Slováka stačila, myslím, i tým najochotnejším optimistom, aby sa presvedčili o tom, že iné je slovenský problém ako heslo k zdôrazneniu svojich parciálnych cieľov, alebo k podopreniu svojej osobnej váhy využiť, a iné je slovenský problém v jeho celom rozsahu vyriešiť, ako to na začiatku svojho premiérstva pán predseda vlády zahraničným novinárom naznačil. (Potlesk poslanců slovenské strany ĺudové.)

Som presvedčený o tom, že pán predseda vlády má svoje príčiny pre to, prečo sa vážne ani nepokúsil o vyriešenie slovenského problému, ktoré príčiny obratne podávané zaiste uspokojujúcim dojmom pôsobia i na ostatných činiteľov nášho politického života, no konštatujeme a prehlašujeme, že slovenský problém v tom istom rozsahu a v tej istej naliehavosti, ako ho bol pán predseda vlády konštatoval, ešte vždy nevyriešený čaká na vyriešenie.