Slávna snemovňa! V poslednej dobe sme boli svedkami udalostí, ktoré nasvedčujú, že v medzinárodnej hospodárskej a politickej situácii dozriava vývoj k svojmu vyvrcholeniu. Zmena vo vedení britskej zahraničnej politiky, udalosti rakúske, nemecké, rozprava vo francúzskej snemovni, vyjednávania britskoitalské a britsko-nemecké zrejmo ukazujú, že stojíme pred udalosťami, ktoré určia smernicu vývoja v budúcnosti, ktorý môže priniesť ľudstvu mnoho požehnania, ale aj mnoho bied.

Naša republika, ako štát pevne zapojený do koncertu medzinárodného denia hospodárskeho i politického, stojí uprostred týchto udalostí s mysľou jasnou a so stanoviskom vyhraneným a pevným. Za nás za všetkých tlmočil naše myslenie i naše stanovisko premiér našej vlády dr Milan Hodža. Jeho piatočný prejav, prednesený v tejto snemovni, jasne formuľoval postoj, očakávania, aj túžby nášho štátu a ohlas toh oto prejavu a nevídaná spontánnosť súhlasu a dôvery, prejavená nášmu panu predsedovi vlády, jasne dokázaly, že pán predseda vlády dr Milan Hodža hovoril nám všetkým z duše a že máme pravého muža na pravom mieste, ktorého všetci bez rozdielu uznávame za svojho. Jeho rozhodná reč nebola rečou diktátora, ale rečou demokratického štátnika a rečou, za ktorou stojí s oduševnením celé obyvateľstvo štátu, všetky jeho složky bez rozdielu.

Pán predseda vlády jasne vyhlásil, že sme sa nebáli tisíc rokov a že sa nebojíme vývoja ani teraz, keď smesilnejší a mohútnejší, než sme vôbec v svojej historii boli. Sme silní a pevní nielen svojimi prostriedkami hmotnými a mravnými, ale aj faktom, že sme dokázali jasne svoju spôsobilosť štátotvornú a budovateľskú, a preto verím, že i pri všetkej vážnosti terajšej situácie najde sa východisko z panujúcich zmätkov v medzinárodných stykoch a napriek tomu, že musíme byť pre všetky prípady dokonale pripravení, preca len musíme bedlive skúmať každú možnosť, aby sme k uskutočneniu podunajského plánu nášho premiéra prispeli v podstatnej miere ako štát, zaujímajúci vedúce postavenie vo strednej Europe.

Zastávam názor, že ako sme si z vlastných síl, z vlastnej práce a z vlastných prostriedkov museli vybudovať svoj štát, tak aj ušľachtilú myšlienku spolupráce podunajských štátov musíme vytvoriť vlastným úsilím a bez akýchkoľvek skrytých alebo vedľajších myšlienok, čiste len v záujme zlepšenia osudu všetkých podunajských národov a v plnej shode so záujmami štátov iných, majúcich v strednej Europe oprávnené hospodárske záujmy, ktoré musia byť honorované.

Myšlienka hospodárskej spolupráce stredoeuropských štátov dostala sa vývojom pomerov a zásluhou Itálie do popredia. Tento fakt musíme uvítať a snažiť sa, aby došlo ku konečnému riešeniu. Je pozoruhodné, že práve Itália, ktorá donedávna sa snažila vyriešiť túto otázku len bilaterálnymi smluvami medzi štátmi t. zv. rímskych protokolov a štátmi Malej dohody, na budapeštianskej konferencii súhlasila s tým, aby Maďarsko a Rakúsko jednaly v tejto veci s Malou dohodou. Niet pochybnosti o tom, že Itália tým nechcela prejaviť desinteresement na vývoji hospodárskych pomerov v podunajskej kotline, ale je to príznakom toho, že je ochotná deliť sa o vplyv na vývoji týchto pomerov s Nemeckom. Zdá sa, že týmto odpadla jedna z hlavných vonkajších príčin, pre ktorú doteraz myšlienka spolupráce stredoeuropských štátov sa nemohla priblížiť k realizovaniu.

Nie menej dôležitá, pravda, je otázka, či sú už dnes splnené aj ďalšie predpoklady pre uskutočnenie tohoto plánu tak, ako ho koncipoval náš predseda vlády dr Hodža. Skôr, než si zodpovieme túto otázku, musíme si uvedomiť, že budovať strednú Europu znamená v prvom rade vybudovať také psychologické prostredie v jej štátoch, ktoré by vzbudilo dôveru v možnosť trvalej hospodárskej a politickej spolupráce jej štátov, ktoré dnes patria ešte ku dvom vzájomne si nedôveruj úcim skupinám. Predpokladom každej spolupráce je dôvera, a bez tej sa nemožno zaobísť ani vtedy, keď ide o sspoluprácu štátov, ktoré majú príbuzné záujmy hospodárske a politické. Doterajšie márne snahy o uskutočnenie hospodárskej spolupráce podunajských štátov nás presvedčujú o tom, že tento predpoklad doteraz splnený nebol, a nevedela ho nahradiť ani obava pred spoločným nebezpečenstvom. Jasná a logická mluva nášho premiéra je najspľahlivejším základom k urovnaniu všetkých nedorozumení, ktoré sbližovaniu stredoeuropských štátov prekážaly, a zdá sa, že zásah veľmocí o vliv na svetovú politiku pôsobí blahodárne na vývoj verejnej mienky v tom smere, aby si aj malé podunajské štáty začaly uvedomovať, že len v ich úzkej hospodárskej a politickej spolupráci je záruka ich samostatnosti. Začína sa tu tvoriť ovzdušie, v ktorom možno riešiť aj mnohé otázky polilitického rázu, ktoré boly doteraz prekážkou dorozumeninia.

Ačkoľvek hospodárske záujmy sú častokrát prvým vodítkom a hospodárske styky prvým prostriedkom, ktorý vedie k naviazaniu stykov politických, nemožno o nich hovoriť, že by ich vliv bol tak veľký, že by vedel ovládnuť i otázky politické. Jestli má prísť k hospodárskemu dorozumeniu stredoeuropských štátov, musí prísť v prvom rade k vyriešeniu mnohých politických otázok, ktoré zasahujú rušivým spôsobom do ich vývoja. Je to v prvom rade o tázka menšinovej politiky v jednotlivých štátoch. Tu môžem s uspoikojením konštatovať, že práve my sme boli prví, ktorí sme v strednej Europe dali príklad, ako treba túto otázku vyriešiť. Aj Juhoslávia sa s touto otázkou včas vyporiadala a dúfame, že v krátkom čase bude i Rumunsko po tejto stránke pripravené. Zostane len Maďarsko, v ktorom sa budú museť malodohodové štáty dožadovať, aby sa táto otázka riešila tak ako v malodohodových štátoch. Ani otázka uznania maďarského zbrojenia nebude prekážkou neprekonateľnou. Československo a Maďarsko majú prirodzené predpoklady k tomu, aby ich hospodárske styky boly čo najintenzívnejšie.

To isté platí i o ostatných štátoch Malej dohody. A preto je vítané, že tento záujem Malej dohody o spoluprácu tak s Maďarskom, ako i s Rakúskom je jednotný a dáva možnosť prijateľného a uspokojivého riešenia hospodárskeho i politického sblíženia všetkých podunajských štátov. Nemusím zvlášť zdôrazniť, že sväzok Malej dohody z počiatku len politickým a neskôr aj hospodárskym pútom sviazaný nevedely oslabiť ťažké časy hospodárskej krízy, že na ňom nevedel nič zmeniť ani hoopodársky a politický nápor Nemecka a Itálie vedený raz proti Juhoslávii, neskôr zase proti Rumunsku. Nemáme ani dôvodu, aby sme nášmu bratskému juhoslovanskému štátu vytýkali jeho jednanie s Itáliou a Nemeckom. Juhoslávia si veľmi dobre uvedomuje, že hospodárske zblíženie doplnené zblížením politickým s týmito štátmi nemôže jej priniesť veľký prospech, a preto dáva prednosť priateľskej spolupráci štátov podunajských pred spoluprácou so štátmi dynamiamickými. Konečne ide o smluvy hospodárskej povahy, z ktorých Juhoslávia len hospodárssky ťaží.

Neznepokojovala nás ani zmena režimu v Rumunsku, lebo Rumunsko s jednakou dôslednosťou bude plniť spojenecký záväzok, s akou ho plnilo prv. Môžeme preto smele povedať obema podunajským štátom rímskeho paktu, že Malá dohoda je ninielen silná a jednotná, ale aj ochotná pristúpiť s nimi k budovaniu hospodárskej spolupráce za určitých podmienok.

Nedávna budapešťská konferencia štátov rímskych protokolov bola síce konferenciou v prvom rade hospodárskou, ale nemožno jej uprieť ani veľký význam politický. Itálii sa podarilo pohnúť Maďarsko a Rakúsko k vystúpeniu zo Spoločnosti národov, ani k pristúpeniu do protikomunistického trojspolku. Táto skutočnosť je dobrým dôkazom toho, že všeky politické spojenectvá majú určité hranice v životných záujmoch zúčastnených štátov, ktoré nemôžu byť prekročené, ak sa menšie štáty nechcú stať vazalmi štátov sisilnejších.

Z úradnadného komuniké vydaného o tejto konferencii je videť, že Itália dala Maďarsku a Rakúsku voľnú ruku v jednaní s Malou dohodou, pookiaľ ide o hospodársku spoluprácu podunajských štátov. Aj keď so strany italskej žurnalistiky boly doteraz činené určité výhrady proti Hodžovej koncepcii hospodárskej spolupráce podunajských štátov, sú výsledky budapešťskej konferencie dôkazom toho, že táto koncepcia sa javí už aj italskej zahraničnej politike prijateľnou. Tento krok Itálie je tiež dôkazom toho, že Itálie sa vracia k reálnej politike v strednej Europe a že hospodárdárske zblíženie podunajských štátov je jedným z najaktuálnnejších europských problémov.

Jednako dôležité sú hospodárske predpoklady spolupráce podunajských štátov. Je isté, že roky krízy v hospodárskej autarkii a v dôsledkku toho vzniklých prekážok voľného zahraničného obchodu maly veľký vplyv na zmenu hospodárskej štruktúry týchto štátov. Pôvodne prevážne zemedelské štáty sa v posledných rokoch rýchle industrializujú a zase priemyselné zeme snažia sa dosiahnuť sebastačnosti v zemedelskej výrobe. Tento zjav nám najlepšie vynikne vtedy, keď si všimneme, že podľa štatistiky vydanej Spoločnosťou národov priemyselná výroba vo svojom mesačnom priemere v prvej polovici r. 1937 prekročila stav výroby z r. 1929 v Maďarsku o 36.5%, v Rumunsku o 26.2%, v Rakúsku o 3.5%, kým naša priemyselná výroba bola o 4% menšia ako v roku 1929.

Tento vývoj by smeroval skôr k obmedzeniu ako oživeniu vzájomnej výmeny hospodárskych statko, hoci nie som tej mienky, že by aj medzi štátmi s vyspelým priemyslom a zemedelstvom nemohol byť čilý zahraničný obchod.

Že medzi podunajskými štátmi sú reálne predpoklady pre užšiu spoluprácu, možno usúdiť aj z toho, že hoci tieto štáty sú nútené rôznymi devízovými a obchodne-politickými prostriedkami chrániť svoje trhy a hoci zahraničný obchod stredoeuropských štátov gravituje viacej do zemízemí s voľným devízovým trhom a do zámorských zemí, obrat ich vzájomného oboodu poklesol relatívne menej ako obrat celkový. Stačí poukázať len na tú okolnosť, že objem nášho zahraničného obchodu v r. 1936 poklesol na 37% objemu z r. 1929. Ale objem nášho vzájomného obchodu so 4 podunajskými štátmi v tom istom roku po klesol iba na 18˙1% z pôvodných 25.8% v r. 1929. Podobne sa vyvíja vzájomný obchod ostatných podunajských štátov.

Tento vývoj oprávňuje nás k utvoreniu záveru, že aj pri vzrastajúcej industrializácii podunajských štátov bude možno medzi nimi najsť dostatok styčných bodov pre oživenie hospodárskych stykov a netreba sa ani obávať väčších hospodárskych konfliktov, ktoré by túto spoluprácu ohrožovaly.

Prvou podmienkou však bude uvoľnenie terajších prekážok zahraničného obchodu. To znamená nielen rozšíriť osvedčenú hospodársku spoluprácu malodohodových štátov na oba štáty t. zv. rímskeho protokolu, ale aj presadiť t. zv. regionálnu klauzulu stredoeuropskú. Uskutočnenie tohoto predpokladu nezávisí, pravda, len od dor ozumenia stredoeuropských štátov. Tu treba, aby ostatné europské štáty prejavily svoju ochotu budovať europský mier ozdravením hospodárskych pomerov v strednej Europe.

Stredoeuropské štáty preto právom s veľkým záujmom sledujú aj návrh bývalého belgického predsedu vlády Van Zeelanda na odstránenie prekážok zahraničného obchodu na podklade hospodárskeho paktu medzi Spojenými štátmi severoamerickými, Veľkou Britaniou, Franciou, Nemeckem a Itáliou, hoci tento nepočíta priamo so štátmi podunajskými.

Vieme veľmi dobre, že jeho uskutočnenie by malo nesmierny význam pre štáty podunajské, lebo by bolo nielen predpokladom pre odstránenie doterajších obchodne-politických prekážok, ale aj zvýšeníním platebnej sily Nemecka a Itálie na svetovom trhu by tieto štáty odrádzalo od stupňovania ich hospodárskej autarkie, ktorú teraz pestujú ku škode vlastného i svetového hospodárstva.

Nie menšieho hospodárskeho a politického dosahu je jeho plán sprístupnenia koloniálneho bohatstva ostatných štátov. Je isté, že uskutočnením týchto plánov by sa zmenšil aj hospodársky a politický tlak Nemecka a Itálie na štáty stredoeuropské a umožnilo by sa tak realizovanie hospodárskej spolupráce podunaj ských štátov v smysle Hodžova plánu.

Netreba nám zvlášť zdôrazňovať, že Nemecko a Itálie nie sú pre našu obchodnú ani zahraničnú a ani stredoeuropskú politiku odpôrcami, s ktorými sa treba vyrovnnať. Hospodárske vzťahy podunajských štátov sú k Nemecku a k Itálii také, že s nimi nútno počítať ako s partnermi pri budovaní strednej Europy, a štatistiky o zahraničnom obchode týchto štátov so štátmi podunaj skými potvrdzujú pravdivosť slov nášho predsedu vlády dr Hodžu, že spoluprácu podunajských štátov nemožno budovať proti Itálii ani proti Nemecku.

Oba tieto štáty musia však uznať, že stredoeuropské štáty nemôžu byť trvale objektami ich hospodárskej politiky a že silná stredná Eluropa nebude ani pre nich konkurentom, ale zárukou mieru.

Slávna snemovňa! Doterajšie úpravy medzinárodných hospodárskych stykov boly všetky len úprav ami dielčimi. Pretože ale boly len úpravami dielčimi, nemohly rozriešiť stredoeuropské hospodárske problémy generelne ako celek. Nemôžeme viniť ani seba, ani Itáliu, ani Nemecko, ani západné veľmoci, že generálna úprava hospodárskych pomerov stredoeuropských v celej ich hĺbke a šírke prevedená nebola, ale je pri tom nesporné, že časť viny z terajšieho stavu padá okrem nás aj na ostatných zahraničných činiteľov, ktorí jednak v dôedku vlastných starostí a jednak z pochopiteľného stanoviska, že stredoeuropský problém je zdanlive problémom dotýkajúcim sa len úzkych záujmov strednej Europy, vyhýbali sa všetkým zásahom, ktoré by hospodárske ozdravenie podunajských štátov urýchlily.

Len tak sa mohlo stať, že vývoj dospel až k dnešným koncom, v ktorých je už zrejmé, že mier sa dá bezpečne zaistiť len generálnou úpravou všetkých ťažkosostí europských. A za tejto situácie je našou povinnosťou, aby sme úpravu podunajských hospodárskych pomerov presadzovali ako významnamnú časť nastávajúcich jednaní medzi veľmocami, rovnocennú a jednako významnú, ako sú problémy angloitalské a nemecko-anglické.

Dr Hodža vo svojom stredoeuropskom pláne naznačuje, že od západných veľmocí musia stredoeuropské štáty požadovať, aby uznaly zásadu, že stredoeuropské štáty treba v ich súhrne uznať obchodne-politicky za regionálny celok. Je samozrejmé, že záujmy Nemecka a Itálie musely by byť pri tejto úprave rešpektované, a to na základe rovnocennosti, a tak by sme vytvorili účinný nástroj k trvalému vývoju smerom k snahám o medzinárodné sbliženie, o mier a o poslanie civilizačné.

Hoci sa naše pomery už hospodársky zlepšujú, nesmieme sa uspokojiť týmto vývojom a prizerať sa, ako sa stredná Europa topí v hospodárskom marazme. Musíme hľadieť do ďalšej budúcnosti, pretože sme sa presvedčili, že doterajší vývoj nevedel nás uchraniť chronických konjunkturálnych výkyvov, ktoré vyžadovaly od nás obetí ťažších, než si naše a stredoeuropské pracovité a pracujúce národy zaslúžia.

Aby sa hrozivé účinky týchto výkyvov obmedzily na minimum, treba sa snažiť najmä v prítomnej dobe odstrániť podľa možnosti hlavne ich príčiny, ktoré väzia jednak v neupravených medzinárodných hospodárskych pomeroch, v nedostatkoch medzinárodnej hospodárskej spolupráce a najmä v neurovnaných hospodárskych a politických pomeroch v podunajských štátoch.

Keď sa tento úkol rozrieši, vykoná sa čin, ktorým sa najlepšie zaistí budúcnosť, a hoci jeho uskutočnenie je i v našich možnostiach a silách, pokúsme sa oň s plným úsilím, aké sme schopní vyvinúť, aby sme si nemuseli vyčítať, že sme neboli na výške svojich povinností. Slávna snemovňa, nemáme žiadnych útočných plánov, usilujeme výlučne o zaistenie mieru, a to mieru trvalého. Reč predsedu vlády bola len zdôraznením týchto snáh našej republiky oproti opačným mluvám o našej republike.

Práve okolnosť, že mnoho bude závisieť na porozumení hlavných europských veľmocí, či sa vyriešenie stredoeuropských pomerov uskutoční alebo nie, zaväzuje nás, aby sme svoje požiadavky a želania uplatňovali nielen s krajnou otvorenosťou, ale na podklade naprostej spravodlivosti a hospodárskej vecnosti a účelnosti. Verím a som presvedčený, že naša vláda v čele s dr Hodžom vykoná v tomto smere všetko, čo bude v jej silách, a v týchto svojich snahách najde iste bezvýhradnú podporu nielen našej snemovne, ale aj celého nášho občianstva. A keby aj bolo všetko naše úsilie márne, nesmieme sa stať pesimistami, ale s tým väčším úsilim musíme sa pustiť do práce a vo svojom úsilí musíme vytrvať, pretože náš národ prekonal už aj horšie časy, než sú tieto, ktoré prekonávame. Máme bezvýhradnú dôveru v životnosť a mravné sily nášho občianstva a veríme, že nás čaká lepšia budúcnosť, o čom nás presvedčuje aj vývoj posledných rokov, keď sme z hĺbin ničivej krízy vyšli bez akýchkoľvek otrasov hospodárskych i sociálnych a mravných a keď ideme v ústrety zrejmému a už dosť dlho trvajúcemu hospodárskemu vzostupu.

A tuná musím konštatovať, slávna snemovňa, že stav živnostenskoobchodnícky, napriek najväčším ťažkostiam choval sa vždy voči štátu statočne a šľachetne. Vlasti obe. tave odovzdal vždy to, čo na ňom žiadala! Stav živnostenský a obchodnícky bol, je a zostane za všetkých okolností pevným a spoľahlivým pilierom nášho štátu. (Potlesk.)

Pán ríšsky kanclér Hitler vo svojej reči rád sa pochlúbil výsledkom práce jeho režimu a podrobnou štatistikou porovnal výsledky svojej práce s prácou predošlých režimov. Nemožno uprieť zásluhu o tieto výsledky tiež pánu ríšskemu kanclérovi, ale nemožno tvrdiť, že by podobných výsledkov neboly dosiahly aj iné, na pr. demokratické režimy.

Naša demokratická republika a jej vlády vynaložily v posledných rokoch všetko možné na podporu vývozu a oživenia domáckeho trhu. A číslice nášho zahraničného obchodu ukazujú, ako aj vzostup domácej výroby a zamestnanosti jasne hovorí o krásnych výsledkoch hospodárskeho vzostupu v posledných rokoch.

R. 1937 znamenal aj v našom zahraničnom obchode veľký vzostup. Úhrnný obrat v tomto roku činil vyše 20 miliard Kč. Je to najväčší obrat od r. 1931. V srovnaní s rokom 1929, rokom najvyššieho obratu zahraničného obchodu, činil náš dovoz r. 1937 podľa hodnoty síce len 54.8% a vývoz 58.4%, ale keď uvážime, že r. 1937 bola cenová hladina nižšia ako r. 1929, môžeme pokojne odhadnúť, že náš dovoz činil asi 2/3 a vývoz 3/4 stavu z roku 1929.

So štátmi Malej dohody sa objem zahraničného obchodu v srovnaní s najnižším objemom zahraničného obchodu r. 1933 potešiteľne vzmáha, a to s Juhosláviou zo 428 mil. v roku 1933 na 1.006 mil. v roku 1937, s Rumunskom z 399 mil. v r. 1933 na 1.186 mil. v r. 1937. Celkový objem zahraničného obchodu týchto štátov v porovnaní s r. 1929 činil 80.05% v roku 1937.

Nie menej priaznivejšie sa vyvíjal náš zahraničný obchod i so súsednými štátmi, Maďarskom a Rakúskom.

Štatistika nášho zahraničného obchodu s malodohodovými štátmi dokazuje, že tento vzrastá o veľa rýchlejšie ako s ostatnými štátmi clearingovými.

Uspokojivý vzrast zaznamenávame aj v priemyselnej výrobe, ktorá dosiahla 96% výroby z r. 1929, roku to najvyššej hospodárskej konjunktúry.

Ťažba kamenného uhlia prekročila dokonca úroveň z r. 1929, v roku 1937 bolo vyťažené 16.9 mil. tún kamenného uhlia, kým v roku 1929 16.5 mil. tún. Výroba koksu činila v r. 1937 3˙2 mil. tún, kým v r. 1929 3.1 mil. tún. Výroba surového železa v r. 1937 činila 1˙7 mil. tún, čím prekročila výrobu z r. 1929 o 1.8%. Výroba surovej ocele v r. 1937 činila 2.29 mil. tún, t. j. o 4.8% viacej ako r. 1929 a o 47˙3% viac ako r. 1936. Výroba elektriny r. 1937 proti najmenšej výrobe v poslednom desaťročí, t. j. proti r. 1933, bola väčšia o 50%, ale aj proti najväčšej výrobe dosiahnutej v roku konjunktúry, t. j. v r. 1930, je väčšia o 30%. Celková výroba elektriny v Československej republike r. 1937 činila 4.000 mil. kWh, r. 1936 3.500 a r. 1930 3.068, r. 1929 3.043 mil. kWh.