Máme za sebou tolik trpkostí z těchto voleb, ale musím skončiti o těchto věcech.

My jako strana, která státu vždycky je věrná - náš vůdce pan ministr dr Šrámek vždycky má na mysli jenom stát - poněvadž dnes stát potřebuje každé ruky, každé hlavy, každého srdce a každé duše, jako strana, která to se státem upřímně myslí, neváhali jsme jíti do vlády, i když náš lid venku velmi trpce pociťuje, že bratrská Hlinkova ľudová strana nebyla do vlády panem min. předsedou vzata, že byla odmítnuta pro malé věci, které se daly odstraniti, které nebyly vážnou překážkou. Pan min. předseda prostě ľudovou stranu tou dobou nemohl potřebovati.

Slavný senáte budeme tedy hlasovati pro vládní prohlášení. Nevěříme, že by vládní prohlášení na 100% bylo splněno, ale chceme se přičiniti se všech sil, aby, co se splniti dá, bylo splněno, a přejeme si, aby také každý poctivě smýšlející Čechoslovák byl do vládní většiny přijat, aby zejména reorganisace vlády byla provedena v tom smyslu, aby ľudová strana dostala náležité zastoupení v ministerské radě, aby byla přijata k odpovědnosti za řízení státu. Očekáváme, že se tak co nejdříve stane, a v tomto předpokladu a v této oddannosti k našemu státu budeme pro vládní prohlášení hlasovati. (Potlesk.)

Místopředseda Donát (zvoní): Přerušuji schůzi, budeme pokračovati o 14. hod.

Předseda (zvoní): Zahajuji přerušenou schůzi.

Do dnešní schůze dostavil se p. sen. Haken a vykoná ústavou předepsaný slib do rukou předsedy.

Žádám pana zapisovatele sen. Sehnala, aby přečetl příslušnou formuli slibu, a pana sen. Hakena žádám, aby vykonal do mých rukou slib podáním ruky a slovem »slibuji«. (Senátoři povstávají.)

Zapisovatel sen. Sehnal (čte):

Slibuji, že budu věren republice Československé a že budu zachovávati zákony a mandát svůj zastávati podle svého nejlepšího vědomí a svědomí.

Sen. Haken (podávaje předsedovi ruku): Slibuji. (Senátoři usedají.)

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání pořadu schůze, jimž jest:

Ke slovu je přihlášen pan sen. dr Buday, uděluji mu slovo.

Sen. dr Buday: Slávny senát! Prvé, čo do očí bije na prvý pohľad v prehlásení vlády, je jeho všeobecný tón, ktorým dôrazne sa prízvukuje kontinuita s vládnym režimom predvolebným. Prekvapuje toto, lebo pri voľbách voličstvo predvolebný vládny režim zatratilo. Všetky vládne strany stratily, jedna viac, druhá menej, ale je isté, že pri voľbách predvolebná koalovaná väčšina scvrkla sa na menšinu, nakoľko obsiahla len 149 poslaneckých mandátov. Že po volbách im hneď na pomoc priskočili ctení živnostnici, to na veci nemení, lebo však živnostenská strana volebnú kampaň prekonávala ešte ako strana opozičná a zaiste tejto okolnosti môže ďakovať i svoj vzrast. (Předsednictví převzal místopředseda dr Heller.) A keď je situácia všeobecne takáto v celej republike, predvolebný vládny režim ešte väčšieho odsúdenia došiel na Slovensku.Zákonodarci zo Slovenska v terajšej vláde zastúpení nereprezentujú väčšinu hlasov ani s území Slovenska, ale ani nie hlasov slovenského národa. Toto prekvapuje a výmluvný tento fakt ešte väčšmi získava na svojom význame, keď uvážime tie okolnosti, za akých sa stalo to odsúdenie predvolebného vládneho režimu. Vládne strany to netajily, ba boly vládne časopisy, ktoré sa s tým honosily, že vládne strany vo volebnej kampani všetku paľbu sústredia v zamoravských krajinách proti národnému sjednoteniu a na Slovensku proti autonomístickému bloku. A uznať musíme, že vládne strany vo volebnej kampani túto vyhrôžku svoju potom udatne i plnily. A nebolo by to bývalo chybou, keby vládne strany boly sa usilovaly získať hlasy jedine presvedčovaním podľa známej výpovedi pána prezidenta: Demokracia je diskusia. Lež spôsoby, akými vládne strany získavaly hlasy, môžeme pomenovať všetkým iným len práve nie presviedčaním.

Ja nechcem, ani nebudem, ani času nemám k tomu, vypočítavať tieto vládne sľuby a mierne rečeno vládne dary, ktorými bolo Slovensko vo volebnej kampani zrovna zaplavené. Ostatne toto je vec vkusu vládnych strán a podľa známej výpovedi: proti vkusu argumenty neplatia.

Nemôžem však zamlčať to žalné zneužívanie úradnej moci, ktoré sa dialo. Dialo sa to trojím spôsobom, a tvrdim to na základe neomylnej autopsie. Prvé bolo, že našej strane často odpierali dovolenie zadržovať verejné ľudové shromaždenia, a síce pod lichou zámienkou, že v tom čase a na tom mieste niektorá vládna strana má oznámené shromaždenie, ale keď člověk išiel za vecou, zistilo sa, že žiadna vládna strana shromaždenie nezadržala, po väčšine ani zadržať nemohla, lebo v patričnej obci len hrstku lebo žiadneho voličstva nemala. (Tak je!)

Tiež po druhé nemiestne alebo, hovorím, aspoň prehnané persekvovanie voličstva malo odludzovať voličstvo od autonomistického bloku. Nemáme a neznáme ani jedného prípadu, že by vládny volič, rušiteľ našich shromaždení - a bolo ich hodne -, bol volaný k zodpovednosti. Takého prípadu neznáme. Ale naši voličovia pre celkom nevinné poznámky na shromaždení vládnych strán v masách boli preháňaní po súdoch. (Výkřiky. - Místopředseda dr Heller zvoní.)

Konečne tuná máme zneužívanie tlačovej cenzúry. (Výkřiky sen. dr Štefánka.) Vládne časopisy - uznáte pán kol. Štefánek sám - že veselo napádaly aj pomlúvaly našu stranu, ale keď sme my v našich časopisoch chceli nápady odraziť a pomluvy podvrátiť, jednoducho nám to cenzor skonfiškoval. (Výkřiky sen. dr Šfefánka.) Takýmto spôsobom sa nám merilo. Za školský vzor uvediem tento praktický príklad. (Sen. Dundr: Nitra!) Nitra vám veľmi v žaludku leží, ale my sa za ňu hanbiť nemusíme.

Slávny senát! Klasický príklad je toho v článku »Nástupu« s názvom »Pittsburgh naším programom«. V tomto článku sa napred uvádza, že to nebola náhoda, ale vec celkom prirodzená, že pittsburghská dohoda povstala práve na klasickej pôde slobody, na území Severoamerických štátov. Lebo, hovorí sama myšlienka pittsburghskej dohody vykvitla z ústavy Spojených štátov, a potom článok pokračuje takto: »Preto padajú všetky námietky vznesené proti autonomizmu slovenskému a sú ony iba najlepším dôkazom cynizmu zodpovedných činiteľov, ktorí, aby myšlienku slovenského autonomizmu zdiskreditovali pred ľahkovernými ľuďmi, predstavujú ho ako výtvor, akýsi vynález politiky tomuto štátu nepriateľských síl a osôb. Preto podobné výroky a upodozrievania z úst tak zodpovednej osoby, akým je vo funkcii ministra dr Hodža, vytrhávajú zo základov republiky odôvodnenie jej jestvovania.

Slovenský autonomizmus, keď buduje na podklade pittsburghskej dohody, buduje na tých základoch, ktoré boly dôvodom vzniku tohoto štátu, buduje v intenciách historického vývoja, ktorý prekonalo ľudstvo. Preto výroky ministra dr Dérera, ktoré stavajú autonomizmus do svetla reakcionárskeho, maďaronského atď., zvracajú historické skutočnosti, mýlne informujú verejnosť a dokazujú, že nielen že ich autor nechápe vývoj, ale ani nepozná oslobodzovacie hnutie a myšlienky, ktoré pracovaly za vznik tohoto štátu.

Princip sebaurčovacieho práva je principom demokratickým, lebo priznáva každému národu práva na slobodný vývin bez ohľadu na jeho veľkosť a silu. Princip tento zabezpečuje slobodu každému národu bez ohľadu na to, či mu je právo toto garantované mierovými, rešpektíve medzinárodnými smluvami, alebo či má dostatok sily rešpekt tento si vynútiť proti tomu, kto mu toto právo na slobodný vývin popiera. Preto tvrdenia ministra Beneša, keď hlása, že vláda je rozhodnutá podniknúť všetko, aby vynútila rešpekt toho svojho stanoviska, podľa ktorého Slováci nie sú samostatným národom a nemajú práva dožadovať sa takej organizácie tohoto štátu, ktorá toto ich právo uznáva, pokiaľ záväzky menšin, ktoré majú toto právo zabezpečené v mierových smluvách, je rozhodnutý zachovávať, sú priznaním, ktoré jak z mravného ohľadu, tak i z hľadiska principu demokracie treba čo najrozhodnejšie odsúdiť.

Napriek všetkému náporu, ktorý je namierený proti našej národnej existencii, slovenský národ prejavuje taký húževnatý odpor, že nádeje jeho nepriateľa sú minimálne. Myšlienka slovenského autonomizmu získava na priebojnosti, na hľbke tak na Slovensku ako aj v sídle jej formulovania, v Spojených štátoch.«

Ako ráčite videť, článok je teoretický, a napriek tomu po cenzúre článok tento vyzerá takto (ukazuje článek). U nás teoreticky možno písať o boľševizme, teoreticky možno písať aj o fašizme, len práve o autonomizme nie. Slávny senát! Je to veľmi pováženia hodný zjav. Veď tento zjav diskredituje a do podivného svetla stavia našu ústavnú listinu, veď naša ústavná listina i územiu podkarpatoruskému zabezpečuje autonomiu. A jestli sa srovnáva s jednotou štátu autonomia podkarpatoruská, zaiste sa srovnáva s jednotou štátu aj autonomia slovenská.

Páni moji! Tento zjav je aj proti povinnej úcte hlavy štátu. Historia spravedlivá príkre odsudzuje panovačnosť maďarskú, ktorá síce stvorila národnostný zákon, ale do života ho neuviedla. A myslíte si, páni, že táto spravedlivosť historická bude shovievavejšia proti nášmu centralizmu, ktorý odpiera autonomiu Podkarpatskej Rusi, hoci i smluvami mierovými aj ústavnou listinou zabezpečenú? Alebo táto historická spravedlivosť bude shovievavejšia, keď nám odpierate autonomiu, keď ju máme v pittsburghskej dohode zabezpečenú? Preto sa veľmi mýli vládne prehlásenie, keď hovorí, že hlásanie hesla autonomie odcudzuje Slovákov. Nie. Slovákov odcudzuje také nemiestné, nespravedlivé, nerozumné potlačovanie autonomistickej myšlienky. (Potlesk.) Slávny senát! Napriek tomu, že sa veci takto majú, naša strana, keď ju jadro slovenského národa poctilo dôverou, neodťahovala sa ani od aktivnej účasti na správe štátu ani od odpovednosti. Podali sme svoje podmienky, podmienky skromné - i samy vládne časopisy uznaly, že sú skromné - ale napriek tomu tieto podmienky prijaté neboly. Páni moji, tak sa mi zdá, že toto je - odpusťte ľudový výraz - hra na slepú babu. (Výkřiky sen. Dundra. )

Pán minister Hodža r. 1934 v januárovom čísle »Nového sveta« príkrej kritike podrobil vraj účinkovanie slovenských autonomistov a odťahovánie sa ich od účasti vo vláde a sirenskými hlasy nás volal k tejto účasti, ale ten istý pán minister Hodža, keď sme boli vo vláde a keď sme žiadali našej číselnej sile odpovedajúcu politickú moc, odbyl nás triviálnym výrazom: pre ľudákov žiadne extraklobásy.

Slávny senát! My poučení práve minulou našou účasťou vo vláde - keď táto účasť bola premyslene a plánovite používaná keď sa rozhodneme ku vstupu do vlády, učiníme to len vtedy, keď nám bude daná aj zodpovedná politická moc, lebo keď bereme na seba odpovednosť, chceme za svoje skutky a nie za skutky iných odpovedať. (Tak je!) Toľko o politickej stránke vládneho prehlásenia.

Čo sa týka hospodárskeho programu, zdá sa mi, že tento program vyslovený vo vládnom prehláseni je zasa len tápanie po tme alebo opakovanie sľubov už mnohokráť daných. Takým sľubom je aj na pr., ako vládne prehlásenie hovorí, zásadne vraj už dohodnutá úprava premávkových tarifov dialkových. Koľkokráť sa nám to už sľubovalo! Nás takéto sľuby nesvedú, nás nesvedú ani sľuby takých odrobiniek, akou odrobinkou je sľub vo vládnom prehlásení o krajinskej školskej rade, lebo podľa dohody s námi uzavretej táto krajinská školská rada už r. 1927 alebo 1928 mala byť uskutočnená, tým väčšmi, že bez nej krajinské zriadenie je len torzo. (Sen. dr Štefánek: My máme preca aj náš návrh hotový!) Slávny senát, nemajte nám za zlé, že my vládnym sľubom neveríme. Máme už mnohé trpké skúsenosti a dožili sme sa mnohých sklamaní. Bolo to 20. októbra r. 1933. Pán min. predseda Malypetr dňa 20. októbra r. 1933 povedal reč v parlamente. V tejto reči prizvukoval, že republika na Slovensko dopláca, a sľúbil poslaneckej snemovni, že to dá vyšetrit a dokáže. Ale neuspokojil sa s tým. Ako všeobecne známo, dal túto reč na celom Slovensku plakátovať. V tejto plakátovanej reči sa hovorí: »Učinil som tiež opatrenia, aby bolo podľa pravdy zistené, aké príjmy plynú do štátnej pokladne zo Slovenska a aké výdavky na Slovensko. Požiadal som najvyšší účtovný kontrolný úrad, aby z účtovných závierok zistil tieto dáta.« Ďalej: »Najvyšší účtovný kontrolný úrad bol požiadaný, aby u týchto príjmov a výdavkov, pókiaľ je to za daného stavu organizácie účtovania vôbec možné, zistil za súčinnosti ústredných úradov, koľko z týchto výdavkov a príjmov pripadá na Slovensko a ostatné zeme.«

Keď to dal pán min. predseda plakátovať, učinil tým sľub celej verejnosti československej. Od tých čias, páni moji, minul jeden rok, 7 mesiacov, 5 dní, ale zo sľubu nie je nič.

Slávny senát, ešte najpotešiteľnejšie je vo vládnom prehl.ásení, že vláda sľubuje si svätosväte, ze bude všemožne sa pričiňovať o to, aby bol udržaený mier, aby bola zabezpečená ochrana našej republiky. To je jasný bod. S týmto bodom súhlasíme i my. (Výborne!) Toto si žiadame i my. I my si žiadame zabezpečenie nášho štátu a našej republiky. Ale máme obavy, či terajšia vláda bude vedeť voliť zodpovedné prostriedky k tomuto krásnemu cieľu. (Výborne!) Ale akokoľvek jasný je tento jediný bod, nevyváži tie mnohé stinné stránky vládneho prehlásenia, a preto naša strana schváliť ho nemôže. (Potlesk. )

Místopředseda dr Heller (zvoní): Slovo má pan sen. dr Turchányi.

Sen. dr Turchányi (maďarsky): Vážený senát! Vládne prehlásenie nemôžeme prijať, lebo nenachádzame v ňom ani stopy pokroku v otázke politiky menšinovej, a zdá sa, že vláda zamýšľa sledovať príklad svojich predchodcov, t. j. nesprávnu politiku menšinovú. A preca menšina, zvlášte menšiňa maďarská, už bezpočtúkráť si sťažovala, že stávajúce zákonité opatrenia menšinové sú nedostatočné a ani tieto sa nedodržujú.

Najvyšší funkcionár tohoto štátu riekol, že otázky menšinové treba v tomto štáte upraviť tak, aby sa menšiny cítily dobre, t. j. aby sa v tomto štáte cítily doma. A to je správne, lebo vznik, zrodenie tejto republiky stalo sa v znamení tejto myšlienky.

Jestliže totiž sine ira et studio, t. j. bez animózity skúmame okolnosti vzniku tohoto štátu, nahodí sa automaticky otázka, čo bolo účelom toho, že kraje, kde Maďarstvo žije v kompaktnom národnom telese, boly pričlenené k tomuto štátu.

Nutno konštatovať, že nebol tým sledovaný účel národohospodársky, lebo pre tento štát, prominentne priemyselný, je to národohospodársky viac škodlivé než prospešné. Nemohlo to mať ani účelov strategických, lebo takéto pásmo v epoche diel, nosiacich na 120 km, v epoche plynov a letúňov nemá žiadnej strategickej ceny. Je jasné, že jediným účelom mohlo byť len to, aby naschvál niekoľko národností bolo na Slovensku i v historických zemiach slúčené v jednom štáte tak, aby ani v jednej zemi nebol výlučne len jeden národ. A je-li tomu tak, tu maly byť opatrenia menšinové utvorené tak, aby ustanovené bolo východné Švajciarsko, v ktorom by sa menšiny cítily dobre ako doma.

Avšak po tejto stránke už prvé kroky boly nesprávné. Predovšetkým už ani názov štátu nevyhovuje tejto myšlienke, lebo vo Švajciarsku ani jedného národa meno nie je do názvu štátu pojaté, musí tedy nezbytne budiť pocit potlačenosti to, je-li meno jedného národa v názve štátu, a meno druhého národa nie. Buďto by maly byť v tom názvu mená všetkých národov, alebo bol by sa mal voliť názov, v ktorom sa meno ani jediného národa nevyskytuje, ako je tomu u Švajciarska alebo u Spojených štátov v Amerike. (Sen. Šelmec: Ja myslím, že ani to by nepomohlo vám ani nám!) Ale to nebolo dobré, nebolo správné.

Aký bol prvý krok, také boly i ďalšie. V dobe, keď sa ustanovovaly opatrenia na ochranu menšín, neboli k tomu zástupci menšín pozvaní ani vypočutí, ale jednoducho recipované boly z väčšej časti staré rakúske menšinové zákony, a preca najpádnejším dokladom nespokojnosti s tými zákony bolo zriadenie tohoto štátu.

Čo nevyhovovalo národu českému pred prevratom, v starom rámci rakúskom, to nemôže byť vhodné teraz v XX. storočí ani pre tunajšie menšiny.

Abych uviedol jednu z najkrikľavejších nespravedlností tohoto systému, je to 20%né minimum pre uplatňovanie práva jazykového, ktorého minima rigorózne sa užíva všade, i vo veľkých mestách. Nemóže byť spravedlivé, aby 200 ľudí malo svoje jazykové právo, ak bydlia títo v dedine s počtom 1000 obyvateľov, avšak nemá tohoto práva 10.000 - 20.000 mestských inteligentov, bydlia-li títo náhodou v meste so 60.000 alebo viac obyvateľmi. (Sen. Šelmec: Na remaďarizáciu máme právo; to nie je maďarské obyvateľstvo, to bolo slovenské obyvateľstvo pred 40 rokmi!) To nie je maďarizácia, to sú práva, ktoré práva musíme lepšie robiť.

Okrem toho majú ovšem opatrenia na ochranu menšín ešte niekoľko iných závad, ktoré však pre krátkosť času nemôžem plne uviesť.

Je však eminentným á prirodzeným požiadavkom menšinovým, aby uplatňované boly aspoň tie ustanovenia na ochranu menšín, ktoré jestvujú. Žial, i po tejto stránke máme veľa ponosov, a voči vládnemu prehláseniu nemôžeme mať dôveru už ani preto, lebo ani sama vláda nenakladá naprosto vážne s touto otázkou a neplní povinnosti, ktoré na seba prevzala; a nižšie úrady, vidiac to, vo svojej byrokratickej uprílišnenosti ešte prelicitovaly príklad svojich nadriadených úradov.

Senátori z našej strany už uviedli hlavné krivdy, páchané na nás na poli štátnoobčianskom a hospodárskom.

Ja tedy s tohoto miesta premluvím o jednej z kultúrnych krívd, ktorá sa zračí v tom, že zákon čís. 189/1919, ktorý upravuje školy pre inojazyčných žiakov, vo svojom poslednom paragrafe hovorí, že ministerské nariadenie stanoví, kedy tento zákon vojde v platnosť na Slovensku. Po dobu 16 uplynulých rokov boly zriadené stá nových škôl v zemiach historických, na Slovensku však zákon ten ešte ani nebol uvedený v platnosť. (Sen. Šelmec: Najväčšia nesprávnosť, čo ponosujete o našom školstve!) To je zákon a zákon musíme prevádzať a ešte nie je nariadenie vydané, lebo ten zákon je v platnosti 15 rokov.

Na papieri má maďárská menšina univerzitnú katedru, táto však fakticky nie je obsadená, a preca bol by tu dostatok vhodných síl pre túto jedinú katedru. (Sen. Šelmec [ maďarsky ]: Nieť učebných síl!) Má-li agrárna strana a majú-li iné vládne strany skupiny maďarské, preca by len páni našli vhodnú silu.

Prevádzajúce nariadenie k zákonu o knihovniciach v republike nebolo na Slovensku dosiaľ vydané, knihovnice síce sú v činnosti, ale pre ich právnu úpravu nenašli ste za 15 rokov vhodného času. A preca zdá sa, že Slovensko po iných stránkach je skušobným králikom republiky. Na ňom vyskúšate každú podozrelú reformu. Vyskúšali ste na ňom i systém veľžúp a tak ubohí obyvatelia Slovenska museli zaplatiť cenu škodlivých následkov tohoto skrachovaného pokusu.

Za takýchto okolností nemôžeme mať dôveru k vláde a nemajú jej ani naši voličia, ktorí verne sotrvali pod zástavou našej strany vo voľbách napriek tomu, že my vo volebnej agitácii sme sa ani k zákonitým medziam nesmeli priblížiť, lebo i v tom sme boli hatení a v prípade trochu ostrejšej kritiky by bolo na nás padlo obvinenie z protištátnosti; naproti tomu vládne strany pracovaly na maďarských vidiekoch prostriedkami, za ktoré by sme sa my dozaista boli dostali do väznice. (Řečník ukazuje mistopředsedovi dr Hellerovi červeno-bílo-zelený plakát.) Tieto plakáty vydala agrárna strana. Boly až 1 m veľké plakáty a páni agrárnici hovorili, že oni sú tí opravdoví Maďari.

Tu vám ukazujem plakát agrárnej strany, rozdávaný medzi maďarskými voličmi, kde na venci visia stuhy červeno-bielo-zelené, k čomu agrárna strana agitovala s tým, že oni sú tí opravdoví Maďari. Sám som videl 1 m vysoké plakáty.

Keďže vlastne len málo Maďarov podarilo sa vám touto agitáciou od nás odlákať, musíme byť vďační agrárnej strane za to, lebo tým potvrdila len naše stanovisko, že farba červeno-bielo-zelená je farbou maďarského ľudu, je jeho »národnou trikolórou« a tedy môžu ju Maďari smele používať, nech žijú v štáte ktoromkoľvek. Dúfame tedy, že nabudúce i nám bude slobodno používať v republike maďarskej národnej trikolóry a že nebudete trestať tých, ktorí majú stuhy takejto farby zo starých časov. Pri užívaní takýchto prostriedkov shľadávam prirodzeným, že niekoľko dobromyseľných maďarských roľníkov, ktorí sa vo vysokej politike nevyznajú, dalo svoje hlasy strane agrárnej.

Tomuto volebnému manévru strany agrárnej dala silný fľak strana Gajdova. Netvrdím to ja, ale »:Slovenský Deník«, orgán agrárnej strany, ktorý 26. marca píše (čte): Je známo, že Gajda svoj fašizmus začal šířiť i medzi Maďarmi na Slovensku. Z Maďarského Bélu - toto je obec - oznamujú, že tam fašistický rečník sľuboval, že keď zvíťazí, prijde revízia a tie kraje Slovenska, ktoré sú prevážne maďarské, vráti Maďarsku. (Sen. Šelmec: Vy ste povedali, že toto je plebiscit ako v Saarsku, že prijde Horthy a všetkých nás povešá! Tak ste volby vyhrali! - (Výkřiky: Túto zradu dokážeme!) Prečo také reči hovoriť? Toto je ten plakát červeno-bielo-zelený (ukazuje plakát agrární strany).

Za používania takýchto prostriedkov je veľmi samozrejmé, že strana agrárna a ostatné strany získaly maďarské hlasy, ako Csomora a iných, a pán sen. Stodola nemá pravdu, tvrdí-li, že našich 290.000 voličov nedokazuje, že v tomto státe je 1 milion Maďarov. Hlasy maďarské sa rozdelily medzi strany agrárnu, Gajdovu, sociálne demokratickú a komunistickú a je tedy prirodzené, že nielen je tu počet hlasov odpovedajúci 1 milionu Maďarov, ale že ich je o veľa viac.

Nemôžeme mať dôveru k vládnemu prehlásaniu, lebo nespatrujeme v ňom nič o uskutočnení autonomie Slovenska.

Bola tu debata o tom, ako rozumia Slováci výrazu »úplná autonomia«, zmienenému v pittsburgskej dohode, sjednanej zástupcami národa českého a slovenského, t. j. aká je definícia autonomie. Vec je veľmi prostá. Slováci v dobe uzavretia pittsburgskej dohody žili v rámci uhorského štátu, mali pred očima právne ustanovizne tohoto štátu, dobre znali chorvatskú autonomiu upravenú v starom uhorskom štáte. Požadovali-li tedy pre seba v pittsburgskej dohode »úplnú« autonomiu, tu je zrejmé, že si chceli vyhradit viac, než čo obsahovala autonomia chorvatská. Je tedy nado všetku pochybnosť, že autonomia, ktorú požaduje jednomyseľne veľká väčšina voličov na Slovensku, musí býť aspoň taká, akú malo Chorvatsko.

Veľmi sa čudujem, že vládnym kruhom naskakuje od tejto autonomie husia koža a že radšej sľubujú rôzné detailné ustanovizne, ako na pr. expozitúru verejnej správy, školskú radu atd. odkiaľ je už len krok k autonomii politickej; keby ste tieto ustanovizne brali vážne, už by tu mohla byť autonomia.

Kam vede dnešný systém, ktorý sa na Slovensku zahniezdil, to vidíme z poloúradného vyvrátenia, uverejneného na tvrdenie ľudovej strany, že na Slovensku je 300.000 zamestnancov zo zemí historických. Vyvrátenie tvrdí, že ich je len 130.000 a nie 300.000. K tejto číslici môžeme docela kľudne pridať isté procento; sú to tí zamestnanci zo zemí historických, ktorí nadobudli domovského práva na Slovensku, a tak ten počet 130.000 môžeme bezpečne zaokrúhliť na 150.000.

Jestliže každý z týchto úradníkov stroví doma alebo odnese domov, t. j. do zemí historických, každoročne len 5.000 Kč zo svojho platu, tu vyprchá zo Slovenska každého roku ¾ miliardy Kč, a to bez rekompenzácie. Je jasné, že táto chudobná krajina, ktorá je už beztoho o veľa chudobnejšia zemí historických a tiež jej hospodárske pomery sú o veľa horšie než v zemiach zamoravských, toto nerovné zabremenenie neznesie.

Musíme tedy požadovať, aby aspoň toľko slovenských a maďarských zamestnancov bolo umiestené v zemiach historických, koľko zamestnancov zo zemí historických je umiestené na Slovensku, lebo ináč, nehľadiac na práve zmienené hospodárske zabremenenie, musí povstať na Slovensku, ktoré má pomerne menší počet obyvateľstva, tiež nezamestnanosť v pomerne väčších rozmeroch než v zemiach historických. (Výkřiky sen. dr Pajora.)

Místopředseda dr Heller (zvoní): Prosím o klid.

Sen. dr Turchányi (pokračuje): Že vládna správa zanedbáva Slovensko i pri subvencovaní obyvateľstva postiženého živelnými pohromami - a platí to zvlášte o krajoch maďarských - to vidíme už z toho, že je tu predložené niekoľko návrhov na podporu núdzou postihnutého obyvateľstva rôznych okresov, ale ubohému obyvateľstvu čilizskemu, ktoré bolo biedou a živelnými pohromami opravdu najviac ubité, nechce pomôcť nikto.

K prehláseniu vlády tedy dôvery nemáme a zaujmeme proti nemu stanovisko najenergickejšieho opozičného postupu. (Potlesk. )

Místopředseda dr Heller (zvoní): Slovo dále má pan sen. Balla.

Sen. Balla (maďarsky): Ctený senát! Pobádal mňa ku slovu prejav pána predsedu vlády, ale pobádaly mňa k tomu tiež tunajšie prejavy rečníkov maďarskej národnej strany a zemskej strany kresťansko-sociálnej.

Pán sen. dr Törköly slabým, zomdleným hlasom predniesol stanovisko maďarskej národnej strany vôči prejavu vlády a jej politický program. Nechal pociťovať posluchačstvu, že i on cíti, že nemá pravdu, že ubiera sa s hľadiska Maďarstva v Československu cestami nesprávnymi. Cíti a musí cítiť, že ten neplodný a jalový politický manéver, ktorý prevádzali poslanci maďarskej národnej strany a zemskej strany kresťansko-sociálnej v čsl. parlamente, neznamená výhodu, ale nebezpečnú škodu pre Maďarstvo v Československu. (Výborně!) Musia cítiť, že to veľké roztrpčenie a zlo, ktoré je medzi Maďarmi stálym zjavom, ako beženectvo a s tým spojená životná neistota, to všetko treba pripísať na účet maďarskej národnej strany kresťansko-sociálnej.

Pán sen. dr Törköly povedá, že bolo by treba vybudovať ochranu menšín. Ja stojim na základe národnej rovnoprávnosti a povedám tedy, aby nebolo rozdielov medzi národom a národom, a to nielen v jednom štáte, ale u všetkých národov sveta. A tvrdím, že podľa najprostšej logiky základom toho je dôvera. Dotiaľ, kým páni, ktorí si privlastňujú privilegium chrániť maďarskú menšinu, pokračovať budú v jalovom politickom manévri, ktorý má po mnohých stránkach tendenciu protištátnu, dotiaľ bude o nich platiť domnienka, že pracujú pre ciele cudzie, a dotiaľ ovšem o dôvere nemôže byť ani reči.

Elementárné politické znalosti diktujú, že vláda nemôže mať dôveru vôči takýmto stranám a nemôže im sveriť ani vnútropolitické ani zahraničnopolitické otázky.

Pán sen. dr Törköly povedal, že maďarský ľud schvaľuje politiku maďarskej národnej strany a že práve preto postavil sa za tútu stranu vo voľbách. To je priama nepravda, lebo táto strana obdržala iba menšiu časť hlasov Maďarov, kterých je v republike asi milion. Tieto voľby však dokazujú, že vodcovia maďarskej národnej strany a zemskej strany kresťansko-sociálnej zostali verní svojmu historickému konzervatizmu. Tiež v tejto volebnej kampani vytasili zastaralé a nesvedomité zbrane maďarskej šľachty. Maďarskí páni špekulovali s tím, že budú mocť ťažiť zo starých hriechov, z nevedomosti a z jednostrannej národnej orientácie ľudu.