Místopředseda Donát (zvoní): Volám pana sen. Mikulíčka k pořádku.
Sen. Šelmec (pokračuje): V zaujme obrany štátu musíme sa postarať, aby všetky stavby požeňme a vodné konaly sa dôkladne a pevné, aby boly trvanlivé, a treba štát zachrániť od prípadných prekvapení, ktoré mu za dnešných byrokratických pomerov neodškriepiteľné hrozia.
Slávny senát! Som presvedčený, že tento zákon prinesie tak v našom živote súkromnom, ako aj verejnom dôkladnú a dôležitú nápravu. V celej našej súkromnej a verejnej práci, ktorú konáme, budeme hľadať kladný pomer k štátu, lebo každý čin má na jeho živote ozvenu. Nič nepovažujem vo výkone občianskych práv a povinností za také, ktoré by nemalo vzťahu k štátu, k jeho bezpečnosti a k jeho obrane.
V presvedčení, že tieto myšlienky budú životným zákonom všetkých verných občanov štátu, prejavujem, že budem pre zákon o obrane štátu hlasovať. (Potlesk.)
Místopředseda Donát (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je pan sen. dr Štefánek. Dávám mu slovo.
Sen. dr Štefánek: Slávny senáte!
Dovoľte mi, aby som po tejto dosť dlhej debate neprednášal tuná nejakú veľkú reč snáď príliš oduševnenú, ale aby som upozornil slávny senát na dve veci, ktoré - aspoň pokiaľ som počul - tuná neboly spomenuté, ale ktoré cez to velmi úzko súvisia s oboma predlohami, ktoré práve dnes na obranu štátu prejednávame.
Sú to veci, ktoré sa týkajú predovšetkým môjho užšieho oboru, totižto školskej politiky alebo výchovy našej mládeže, a sú to zasa na druhej strane také veci, ktoré sa týkajú nášho hospodárskeho života, na koľko my v prípade nešťastia, totižto v prípade nejakej vojny, musíme preca len počítať nielen s tým, aby sme mali dobrých vojakov a aby sme mali aj hodne peňazí, ktoré sú rozhodne ku každej vojne i dnes potrebné, ale aby sme mali i patričné suroviny.
Obrana štátu a kvalita dobrých vojakov spočíva, ako som už spomenul, na týchto dvoch zásadách, na dobrej výchove a výučbe odbornej a na dobrom vojenskom a občianskom duchu vlasteneckom mládeže a všetkého obyvateľstva.
Kol. Dundr a snáď i niektorý pán rečník na túto poslednú vlastnosť vojska a dnes vlastne celého obyvateľstva už upozornil. Ja by som s hľadiska školského a pedagogického poukázal na vady a nedostatky výchovy menovite na stredných a odborných školách. My sme stále ešte v domnění, že na stredných a odborných školách sa má predovšetkým vyučovať. Ja pravím, že sa má na nich predovšetkým vychovávať. (Tak jest!) My sme stále ešte v domnění, že dobrá škola je tá, kde sa deti hodne mnoho rôznych encyklopedických vedomostí naučia a kde sa podľa najnovších metód psychológie, didaktiky a metodiky vtlčie do hláv mladých ľudí čo najviac naj rôznorodejších vedomostí a dovedností snadno a rychle podľa Vymazala. Neidem kritizovať posledné reformy uvedené na našich stredných školách ministrom dr Dérerom. Nie je snáď ani čas na to. V týchto reformách je zaiste mnoho dobrého, a čoho snáď si najviac pri tom vážime, je, že v duchu demokratickom do praxe školskej sa uvádza taká výučba, ktorá je práve nám najvhodnejšou. Dr Dérer mal zaiste najlepšie úmysly, ale upozorňujem vás, ctení pánovia, že každé narušovanie tradícií školskej výchovy, ako vôbec tradície vo vývoji národa, má za následok v prvých rokoch istý chaos a rôzne nedorozumenia, ktoré potom často vyvolávajú mnohé zmätky. Toto nedorozumenie a tento chaos spočíva teraz v tom, že profesori a učitelia preťažujú žiactvo ešte viac, ako tomu bolo prv vo starých našich školách, a že tým voči škole a voči sebe samým nevzbudzujú nijakú detskú lásku, duševný alebo mravný vzlet, ale že priamo proti sebe štvú a do duší našich detí vlievajú istý pocit, akoby boly školy robotárne a akoby boli učitelia a profesori nejakými otrokármi. Ja som bol vždy obrancom našej slovenskej - hovorím so stanoviska nášho - našej modernej slovenskej školy a sám som neveril, že by v preplnených triedach narazila nová reforma na tak veľké prekážky učebné a výchovné, ako sa to stalo. Upozorňoval som svojho času na to, že dobré úmysly, ktoré práve má reforma Dérerova, narazia pravdepodobne na tú preplnenosť na našich školách, na veľký odpor, a že sa tieto reformy zvrhnú v pravý opak, ako sa to aj stalo. Profesori, ktorí majú u nás priemerne 50 až 60 žiakov - pardon len 59 žiakov, lebo podľa zákona 60 byť nemôže - nemôžu sa individuálne s jednotlivými žiakmi zaoberať a tým sa stredné školy stávajú akýmisi malými univerzitami, kde profesor odprednáša svoje penzum bez ohľadu na to, či žiaci stačia sa všetkému naučiť a či tomu, čo profesor prednáša, aj rozumejú, lebo on sa nemôže individuálne s žiakmi zaoberať, čas k tomu nestačí a naše učebnice sú tak veľké a obsažné, i čo do kvanta i kvality sú tak ťažké, že profesor sa musí vynasnažovať celou svojou silou, aby celý predpísaný materiál učebný do roka prebral.
Len ako príklad vám uvediem: V piatej triede našich reálnych gymnázií sa vyučuje 5 jazykom obligátne a síce: češtine, slovenčtine, latine, francúzštine a nemčine. Kto trochu vidí do školskej praxe, musí uznať, že je to týranie zvierat, žiadať od žiakov, aby vo všetkých týchto predmetoch predpísanú látku mohli zdolať. To je naprosto fyzicky nemožné, a zvláště keď sa žiada dnes od žiaka ešte viacej, než ako sa žiadalo. To je práve to zvláštne. Latine sa na pr. vyučuje od tercie, ale nie aby ste si mysleli, že sa vyžaduje menej, naopak vyžaduje sa viac, uvádza sa ešte viac autorov do školskej prakse a následkom toho je výchova a vyučovanie veľmi ťažké. I najlepší profesori sú od žiakov viacej obávaní než milovaní a V tom vidíme veľkú chybu.
A pre to najhlavnejšie, čo chceme, aby sa pestovala menovite na stredných školách, vojenská predvýchova, nebezpečie teraz hrozí, že i tento nový predmet bude len predmetom učebným a že žiaci budú ešte viacej zamestnaní a zaťažení s vyučovaním než so skutočnou t. zv. vojenskou predvýchovou. Dodnes nemáme prepracovaný učebný poriadok v tomto smere, aby vo všetkých predmetoch vojenské veci a mravné povinnosti týkajúce sa štátu a národa boly v knihách tak rozdelené a vo všetkých predmetoch tak upravené a rozdelené, aby žiak skutočne získal nielen suché a mŕtve vedomosti týkajúce sa brannosti štátu, ale aj patričného ducha a idealizmu, obetavosti a lásky ku štátu a národu. Lebo tak si predstavujeme, aby vo všetkých predmetoch menovite na stredných školách, kde mládež do vojenského stavu vyrastá, sa žiaci vyučovali veciam vojenským, nevynímajúc ani chémiu, matematiku, prípadne bych riekol, ani náboženstvo. Toto posledné je to aksi najhlavnejšie pri výchove. S tým ale súvisí zmena celého pedagogického provozu na našich školách. Neide o maximum encyklopedických vedomostí, ale ide o maximum dobrej výchovy ku štátu a národu, a to je to najhlavnejšie. Tu treba veľkého preorientovania celej našej školskej výchovy. Nekladiem za vzor školu italskú, nemeckú lebo maďarskú, dokonca ani nie ruskú výchovu, ale v tomto ohľade by som upozornil, že vo všetkých štátoch velmi dobre vycítili, v čom je aksi smysel výchovy pre túto ich politiku, rešp. pre to, čo oni žiadajú od svojich občanov, a ktorú považujú za najlepší prostriedok, aby dostali dobrých vojakov.
Na miesto terajšej čisto učebnej výchovy, nie výchovy výchovnej, musí nastúpiť pravý štátotvorný a národotvorný humanizmus a, trúfam si povedať, i vlastenecký heroizmus. Bez takéhoto ducha v školách našich a samozrejme predovšetkým v dušiach našich učiteľov a profesorov márne budeme vynášať' prísne zákony proti špionáži, o obrane štátu a proti event. sabotáži na poli vojenskej obrany. Hlavná vec je, aby tieto naše zákony naučily nás, alebo našej verejnosti ukázaly, že nie v negatívnom smysle slova je podstata, totižto zakazovať to a to, ale v pozitívnom smysle, že totižto musíme všetci byť nadchnutí, že musíme cítiť so štátom a národom a so všetkým tým, čo tento zákon chce chrániť, rešp. čomu má pomôcť.
Bude treba následkom toho premeniť výchovu našich učiteľov v učiteľských ústavoch a profesorov na univerzitách. Žiadam rozhodne už od rokov, aby menovite na univerzitách bola pedagogika inako prednášaná i prakticky sprevádzaná a nie len teoreticky, ako sa to dosiaľ robí.
Hovoríme-li o novej orientácii výchovy mládeže, nesmieme zabudnúť, že sa nám treba prevychovať a premeniť i na poli politickom, straníckom a hlavne hospodárskom. Staré liberalistické zásady kapitalistické pomaly odomierajú i u nás. Treba im len dopomôcť čím skor do hrobu večného.
V tomto smere je i naša republika na dobrej ceste, a keby nám nehrozilo nebezpečenstvo zo zahraničia, snáď by sme nepotrebovali ani zvláštneho ostrejšieho zásahu do hospodárskeho vývoja nášho štátu. Nepotrebovali by sme snáď ani poukazovať na to, že väčšina nášho priemyslu a obchodu je v rukách nemeckých a zahraničných. Nepotrebovali by sme ani poukazovať na to, že v surovinách, na ktoré je náš priemysel vojenský odkázaný, sme odkázaní predovšetkým na Nemecko, ktorého sa práve dnes najviac obávame.
Je to priamo tragické, že hlavné suroviny - a prosím, na to berme ohľad - železná ruda, meď, zinok, nikel, cín, hliník, olovo a bauxit atď. - musíme dovážať väčšinou z cudziny a že pri tom dokonca nešťastnou shodou okolností nekupujeme v Juhoslávii, kde temer všetky tieto suroviny sa dolujú, ale že väčšinou sme odkázaní zasa na Nemecko. Snáď sa vám bude zdať nemožným, čo vám tu práve povedaní, snáď sa, vám bude zdať nemožným, keď vám poviem, že sme do nedávna dokonca švédsku rudu železnú kupovali v Hamburku, a teprve y posledných rokoch nadviazujeme so Švédskom priame obchodné styky. Mnohí snáď si neuvedomujeme, že mimo energetických, totižto uhoľných zdrojov, sme odkázaní u väčšiny kovov na dovoz. Naproti tomu Juhoslávia je v Evropě snáď jediným štátom, kde temer všetky rudné bohatstvá sa dolujú. Máme tam významné nálezišťia dobrých rúd železných, na pr. v Prijedoru, je tam najväčšia a stále vzrastajúca výroba čiernej medi v Európe. Juhoslávia má početné bohaté ložiská striebronosných rúd olovnatých i zinkových, pyritu a chromitu a patrí k najvýznamnejším europejským dodávateľom kvalitného bauxitu, hlavnej to suroviny k výrobe hliníku. Svojím prírodným bohatstvom má Juhoslávia dobré predpoklady kryť uspokojivou mierou celú rudnú spotrebu nielen Československa, ale celej Malej dohody pre všetky hlavné spotrebné kovy, snáď s výnimkou len cínu a niklu.
Príčiny, prečo do dnešného dňa nebolo možné využiť týchto juhoslovanských bohatství, treba hladať nielen y medzinárodných hospodárskych konšteláciách, ale, podľa mojej mienky, hlavne v tom, že československý kapitál i priemysel bol odjakživa v úzkom spojení s Nemeckom a že i naše obchodné styky boly orientované väčšinou na sever. O Čechoch sa hovorí, že sú národom hodne pokrokovým a dokonca snáď radikálne novotárskym, ale v hospodárskom svojom živote sú veľmi často konzervatívni a, čo je snáď horšie, nepodnikaví. Nie je pravda, že by naši kapitalisti boli tak podnikaví; tu sa to najlepšie dokázalo, že nie sú podnikaví. To, že v Juhoslávii temer všetky významné ťažobné spoločnosti sú v rukách zahraničného, kapitálu, ktorý prirodzene vyťaženými surovinami dišponuje výhradne podľa svojich kapitalistických potrieb a účelov, že náš kapitál nevedel dosiaľ zakotviť podnikateľsky v tomto nám tak blízkom štáte, to pripisujem nielen poválečným ťažkým časom, ale aj nepodnikavosti a konzervatívnosti nášho priemyslu a obchodu. Tak sa stalo, že nemáme ani v Československu ani v Juhoslávii potrebné rafinérie aspoň na meď, ktoré by nám umožňovaly byť v tomto smere sebestačnými.
A dámy a pánovia, že výroba medi je veľmi výnosným podnikom a že naši páni kapitalisti a priemyselníci by toto mali vedeť, videť najlepšie na doloch v Juhoslávii, v Bore, t. zv. Mines de Bor. V Mines de Bor, tedy v tejto akciovej spoločnosti, sa vyrába ročne 40.000 tún čiernej medi, to je viac ako dvojnásobok celoročnej našej spotreby, a my dovážame potrebnú rafinovanú meď z Nemecka alebo i z iných západných štátov, t. j. z veľkej časti dovážame meď juhoslovanskú cez Nemecko k nám, a to len preto, že nemáme ani u nás, ani v Juhoslávii domácej rafinérie. Tak ďaleko sme sa za 18 rokov nedostali.
Ze striehornatej rudy olova a zinku ťaží Juhoslávia ročne asi 50.000 tún zinku a toľko tiež aj olova. To odpovedá temer štvornásobku našej príslušnej celoročnej spotreby. Anglická spoločnosť Trepča Mines, t. j. doly v Trepči, opäť tieto rudy dováža do Anglie a potom v zhutnenej forme čistých kovov dováža k nám.
Nie inak je tomu s bauxitom, ktorého Nemecko dováža z Juhoslávie ročne až 8000 vagónov, aby z neho vyrábalo hliník, tedy aluminium, ktorý vo forme zušlechtených polotovarov dováža potom k nám, ale konečne aj s chromitom, potrebným k výrobe tak zv. ferochromu. Ani používanie, železných rúd juhoslovanských nenadchádza u nás patričnej podpory. To je snáď to najnepochopiteľnejšie.
Slávny senát! Niekto by mohol namietať, že z príčin čiste kapitalisticko-obchodných, ako je teraz zvykom, sa dovážanie juhoslovanskej rudy k nám nevypláca. Ale to nie je pravda. Ako výnosné sú doly a patričné fabriky, ktoré som práve spomenul, ktoré rudy spracovávajú, videť najlepšie na týchto dvoch francúzsko-anglických spoločnostiach. Mines de Bor s akciovým kapitálom asi 15 mil. francúzskych frankov předválečných, vypláca už dlhé roky na dividendách okolo 20 mil. frankov ročne. Trepča Mines to je tá anglická spoločnosť s akciovým kapitálom cca l milión anglických liber, asi 120 mil. Kč, vyplácala do nedávna - je to mladá spoločnosť, nedávno založená - ročne 150.000 liber dividend, lanského roku ale 300.000 liber čistého zisku na dividendách svojim akcionárom. Myslím, že z toho je videť, že to sú priamo zlaté rudy a nie obyčajné rudy - práve pre tých. To sú faktá, ktoré som vytiahol z úradných záznamov, ktorým treba rozhodne veriť.
Je ovšem nesnadné prinútiť tieto nezávislé zahraničné spoločnosti k účelnej hospodárskej spolupráci v rámci Malej dohody. To nie je ani v našej moci, ani v moci juhoslávskej vlády.
Juhoslávia má však ešte hojnosť iných, dosiaľ nevyužitých prameňov, ktoré by bolo možné využiť v prospech nášho hospodárstva. Podľa mienky zasvätených odborníkov, ktorých som požiadal o informáciu, mohlo by Československo pre výrobu kovov asi nasledujúcich hodnôt dovážať: asi 20.000 tún čiernej medi v hodnote 70 až 80 miliónov Kč. Ostatných kovov, ako zinku, olova, hliníku, chromú, železa najmenej za 25 miliónov Kč. Ovšem predpokladalo by to vybudovanie jednak príslušnej ťažby rúd v Juhoslávii, jednak zriadenie vhodných hutí v Československu. Samozrejme, že by bolo možné uplatňovať vyťažované suroviny i na iných svetových trhoch. A takto získané prostriedky používať k financovaniu nášho dovozu do Juhoslávie. Využitie našich vodných síl v Pováží a príslušných hydrocentrál v Ilave, Dubnici a Trenčíne by takýmto spôsobom mohlo byť skutočne výnosné. K tomu by bolo treba ovšem istých finančných prostriedkov, ale keď uvážime, že Československo je dnes v takom postavení, že nemôže len vyplácať stamiliony na nezamestnaných, ale že by malo použiť aspoň čiastku týchto obnosov na užitočnú investíciu, ktorá by sa istotne musela i v dobách hlbokého mieru rentovať - a tiež je to naprosto nemožné, aby sa nenašly prostriedky a spôsob, ako by eventuálne z týchto čiastok peniaze sa investovaly skutočne užitočne, aby tí, ktorí dneska vlastne zdarma dostávajú podpory, ich potom dostávali za prácu - nuž, domyslet' si môže každý, kde treba a akým tempom prevádzať preorientáciu nášho priemyslu a obchodu. To je všetko otázka viac menej prakse a patričných odborníkov. Nech sa s tým zabývajú, ja len na to docela vo všeobecnosti poukazujem.
Na konec by som vás chcel ešte upozorniť na článok, ktorý v tomto smere nedávno uverejnil v "Národních listech" prof. dr Stočes, človek istotne naprosto vierohodný, ktorý poukazuje na jeden druh tovaru, ktorého má Juhoslávia dostatok a ktorý Československo ročne dováža v iných štátov, a to za 1/2 až l miliardu Kč. Je to ruda, ktorej sa však z Juhoslávie priviezlo len asi 11/2 až 2 %. Juhoslávia vyváža svoju rudu do Anglie, Francie, Belgie, Nemecka, Maďarska, Rakúska, a my ju dovážame - tedy čo som tvrdil, je potvrdené - hlavne z Nemecka, švédska, Rakúska, Poľska atď. Juhoslávia je v dovoze rúd k nám hodnotou Kč 5.2 mil. (r. 1934) až na 15. mieste. Tedy tak málo v tomto smere dovážame.
Poneváč sa Československu v obchodných stykoch s Juhosláviou jedná hlavne o vývoz priemyselných výrobkov, bolo by iste na mieste, keby ten priemysel svoje potreby surovín obstarával v Juhoslávii. Ukazuje sa, že je to možné. (Sen. Modráček: Tady má veliké pole působnosti ministr obchodu!) Samozrejmo! (Sen. Modráček: Ten o tom nem, Najman o tom neví!)
Slávny senát, nebudete mi iste zazlievať, že som o týchto veciach docela sucho a bez zvláštneho účelu hovoril a že ako agrárnik tiež tuná hneď upozorňujem na súvis s našou politikou. Vytýkalo sa nám do nedávna a veľmi často sa hovorí, že tým, že bránime dovozu rôznych zemědělských produktov k nám z Juhoslávie, aksi narušujeme dobrý pomer, letory by sme mali mať k Malej dohode, k Juhoslávii. Tu vidíme, že by bolo naprosto nesprávne takto posudzovať celú situáciu, a keby sme skutočne, tam kde opravdu dovážať musíme, z tej Juhoslávie dovážali a síce pri tých všetkých podmienkach, tak ako sa dováža inde - prirodzene by to neznamenalo, že by to muselo byť drahšie - že by náš vývoz z Juhoslávie a samozrejme obrácené pravdepodobne aj náš dovoz, zkrátka bilancia sa o mnoho zvýšila. My agrárnici v tomto ohľade nemôžeme pomôcť, poneváč to je naprosto nemožné, aby sme dovážali veci, ktorých aj tak máme dostatok, ale samozrejme že musíme my a všetci dobromyseľní štátni občania podporovať každú snahu, ktorá na docela reálnom základe ten dovoz z Juhoslávie k nám zvyšuje. K tomu je ovšem treba to, čo som vlastne už spomenul. Nech z akýchkoľvek príčin náš obchod a priemysel nevyváža - nechcení to príliš analyzovať, na tom nezáleží - ale fakt je, že musí byť hospodárska politika naša a všetky t. zv. obchodné ušance zmenené, chceme-li sa dostať aksi ku lepším výsledkom. Je preca samozrejmé, jestli náš dovoz z Juhoslávie nedostačuje, že nie sme my agrárnici na tom vinní. V tomto ohľade odmietame každú výtku. Nemôžeme preca dovážať, ako som už riekol, čoho máme dostatok, ale surovín minerálnych rôzneho druhu nemáme a našou povinosťou je kupovať tam, kde je to potrebné z príčin raison ďétat. My Slováci sme veľmi zainteresovaní na tom, aby premena hospodárskeho systému u nás bola prevedená čo najskoršej. Lebo len tak dokážeme skutkami, že naša vlasť československá celá je i vlasťou nás, Slovákov, že našou vlasťou nie je len Slovensko, ale celá československá republika. (Tak jest!) Ale musíme si byť samozrejme vedomí, že skutočne tá jednotnosť i v nazeraní, i v živote, povinnostiach i v právach tu je. My Slováci zákony, ktoré sú predložené, nielen že prijímame, ale prijímame ich s radosťou a hlasovať budeme za ne obidvoma rukama. (Potlesk.)
Místopředseda Donát (zvoní): Slovo má dále pan sen. Rýpar.
Sen. Rýpar: Slavný senáte!
Zákony o rozpouštění stran, o vyzvědačství a pak zákon o chráně státu jsou opravdu nejdůležitějšími zákony a měly býti odhlasovány již tehdy, když byla odhlasována ústava státu. Zařizují práva občanů a podřizují je, pokud dovoluje ústava, nejdůležitějšímu a největšímu úkolu, a tím je ochrana státu, uchrániti stát uvnitř i zevně, obránit jej, a to jak ve státní samostatnosti, tak ve státní celistvosti, ve svrchovanosti, jednotnosti, ve formě republikánsko-demokratické, ale také s bezpečností na všech stranách. Československá strana lidová, jejímž jménem mám čest mluviti, pojímá tyto zákony ne s toho stanoviska, jak zde bylo mluveno, pouze materialistického čili hmotného, nýbrž se stanoviska vyššího, se stanoviska nábožensko-mravního, které se ozývá, a ozývalo po 12 set let našimi dějinami v tom velkém výkřiku celého národa bez rozdílu, i německých příslušníků: "Svatý Václave, vévodo české země, nedej zahynouti nám ni budoucím." Toť je myšlenka, kterou vkládáme do těchto zákonů o obraně státu, samostatnosti, toť vysoká myšlenka nábožensko-mravní, která je základem celé naší politiky.
Československá strana lidová buduje veřejnou politiku nejen na zásadě křesťanského souručenství, nýbrž na zásadách křesťanské pravdy, jež praví jasně a otevřeně: člověk je původem od Boha, rodina je od Boha, ale také zařízení státu jest původu božího; a nositelem těchto práv jsou ti, kteří svobodnými, demokratickými volbami jsou pověřeni, aby vykonávali jménem božím tato práva. A je tudíž svatou povinností Národního shromáždění, aby zde vykonalo své právo, pokud jde o ochranu a obranu státu v jeho samostatnosti, celistvosti a bezpečnosti. Ale pouze a jediné do té míry, aby osobnost ve svých přirozených právech nebyla dotčena, aby nebyla nějak kolektivně dotčena přirozená práva toho základu, na kterém stojí a podle ústavního zákona je vybudována naše politika, t. j. politických stran, pokud stojí na půdě Československé republiky, státu. Žádná politická strana, chce-li býti politickou stranou státu, nemá ve kterémkoli státě podle nábožensko-mravního názoru práva postaviti se proti státu, když stát dává jí a občanstvu to, čeho občanstvo a strana potřebuje. Může tedy býti strana v oposici vládní, může jíti za svým cílem jinou cestou, ale nesmí býti protiústavní, nesmí býti protistátní, a nemá tudíž žádná strana podle nábožensko-mravního názoru světového práva, když toho žádá obrana státu, odepříti svému státu obranu. A jsou to u nás pouze dvě strany, strana komunistická a tak zv. Sudetendeutsche Partei. Té druhé se nedivím, ta je pod heslem a vládou toho vření, které je dnes v Německu moderní, pod hitlerismem, ale divím se komunistům.
Pan kol. Mikulíček nám v zahraničním výboru pořád vykládá, že by mela býti přátelštější shoda mezi námi a sovětským Ruskem, že ne konjunkturální, nýbrž upřímné přátelství sovětského Ruska nám podává ruku k obraně našeho státu, a pan dr Šmeral s ostatními poslouchají "Gottwaltet" - už víte, koho tím myslím - a samo sebou odpírají nám to, co k ochraně státu patří. Nevím tedy, kam míří, ale tak se mi zdá, že sovětské Rusko přestalo už vyvážet svůj komunismus za hranice, kdežto naši páni komunisté chtějí svůj komunismus pořád jako zahraniční prodejní artikl vyvážeti. (Sen. Kroiher: Kdo by to od nich koupil?) Ani zlámanou grešli jim nikdo nedá. Tedy marno, nemůžeme s tímto směrem souhlasiti. Právě při otevření výstavy katolického světového tisku odsoudil tento směr papež Pius XI. nejenom jako hlava státu, nýbrž i jako člověk, a stejně se vyslovil o strašném fašistickém směru německém. My s tím ovšem souhlasíme a nemůžeme jinak než vysloviti nad tím největší politování.
Když tak cestujeme po světě a zalistujeme v dějinách, ptáme se, co všechno vykonali Němci pro český stát. Jen v těch sochách sv. Jana Nepomuckého na různých místech po celém světě! - to dělali vaši předchůdci pro český stát, a co vy děláte dnes, a máte se v té Československé repuiblice mnohem lépe než byste se měli v Hitlerově Německu.
Tedy to je ten duch, který vládne, který přímo dýše v dějinách našeho národa, v dobách těch 12 století, to je ten velký duch spojené obrany státu, pevné, na vysoké nábožensko-mravní a osvětové úrovni stojící armády, spojené s velkou prací lidu českého státu v minulosti, a tento duch musí také u nás zavládnouti. Jen spojením těchto dvou velkých světových názorů můžeme dosíci opravdového spojení práce armády s lidem a lidu s armádou.
Bohužel, poslední doba popřevratová tohoto ducha poněkud zatlačila; bylo to humánní hnutí, byla to myšlenka, která se pořád šířila, že se prý vyhříváme na výsluní všech států, že nás prý rády zařizovaly jako samostatný stát, že nebude vůbec žádné války, že bude mír a Společnost národů všemu, i válce zabrání. A zatím se probouzíme z těch krásných snů a vidíme, že se nám ozývá trpká zkušenost, jestli si sami nepomůžeme, nepomůže nám zatím v prvých počátcích nikdo.
Tedy vidíme jasně, že je třeba doháněti, co jsme měli již učiniti dávno, že místo všelijakého osvětového boje, který se ozýval tu a tam, měli jsme provésti tento velký úkol obrany a ochrany státu, že jsme se měli zajistiti jiným způsobem v době lacinější než je doba dnešní.
Velmi správně a krásně zde upozornil předešlý pan řečník, býv. ministr dr Štefánek, na vyšší osvětové vzdělání našeho důstojnictva a vojska, a já bych k tomu ještě připojil, že je třeba také trochu větší nábožensko-mravní úrovně. Za starého Rakouska jsem to viděl v posádkovém městě Opavě, jak tam byly k různým náboženským slavnostem, ať toho nebo onoho náboženství, vojáci komandováni. Ale musím podotknouti, že to, co se dosud ještě děje, není také v pořádku. Vojínům všech náboženství bez rozdílu, ať je to kteréhokoli, má se dáti nejenom volnost, ale také příležitost, aby mohli svým povinnostem nábožensko-mravním úplně dostáti, a nemají se jim dělati nikde v žádném směru potíže. (Výkřiky: Nedělají se!) Dělají se ještě. Ne sice s vrchu, ale od jednotlivců, a bylo by třeba, aby ministerstvo nár. obrany zdůraznilo, že se nikde a v ničem takové potíže dělati nemají.
Jak jsem na tomto místě pravil, má stát podle našeho nábožensko-mravního názoru nejen právo, nýbrž i svatou povinnost dáti všem, kteří se odrodili a chtějí se vrátit zpět ke svému národu, příležitost k návratu; rovněž tak má stát svatou povinnost dát těm, kteří slouží státu na vojně, příležitost svým nábožensko-mravním povinnostem dostát až do krajnosti a nikdy v ničem nedělat potíže, neboť jen tím - bez rozdílu náboženství, pravím - se spojuje armáda blíže s lidem a lid s armádou. V těžké době to bude jistě jen posilou při společné obraně.