Vedľa týchto všeobecných ohľadov bolo treba u nás uvážiť i fakt, že súkromné právo občianske na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je nielen odchýlne od práva českých zemí, ale že v prevažnom svojom rozsahu vôbec nie je kodifikované a až na niektoré výnimky ani parciálnymi zákonami upravené, ale zakladá sa na práve zvykovom a na nepísaných pravidlách, vyjadrovaných súdami len pri rozhodovaní konkrétnych sporov.
Úkol, pred ktorý boli postavení naši právnici po nabytí štátnej samostatnosti, bol síce naliehavý, ale nie menej obtížny, veľký. Úkol vytvorenia kodifikácie súkromného práva kladol vždy veľké požiadavky i na právnický svet veľkých národov, so starými štátnymi tradíciami, s rozvetvenou právnickou vedou, s bohatým hospodárskym životom, s obsiahlou vyvinutou samostatnou starou judikatúrou. Keď i tieto veľké národy zdolať mohly veľké kodifikačné úkoly len po trvalej, dlhej štátnej samostatnosti, či sa mladý československý štát mohol dať do tejto práce s výhľadom na slušný úspech už hneď v prvom počiatku svojho nového štátneho života? Či majú naša právna veda, náš právny a štátny život dostatok tradícií, aby sa mohly sústrediť s výhľadom na zdar tak historického diela?
Nech mi je dovolené, aby som v tejto súvislosti vyzdvihnul velkú vyspelosť starej právnickej vedy českej a vysoký stupeň vyspelosti legislatívy starého českého štátu. Keď mladá Československá republika a jej zákonodarné sbory pristupujú k tomu, aby prejednaly a uzákonily najlepšími súčasnými našimi vedeckými a praktickými znalcami súkromného práva pripravené veľké legislatívne dielo, sluší pripomenúť, že právnici dneška, ktorí túto osnovu pripravili, a i tí, ktorí na nej v parlamente pracovať budú, oporu pre svoje odhodlanie a oprávnenie k spolupráci na najväčšom zákonodarnom diele nového štátu iste našli a najdú v okolnosti, že už v starom českom živote, v starom samostatnom českom štáte žili veľkí českí právnici, ktorí už v dobách, keď mnohé iné, i väčšie a mocnejšie národy a štáty pestovaly len na latinskom základe a latinskou rečou právnickú vedu a zákonodarstvo, k veľkej vyspelosti priviedli českú, českou rečou písanú právnu vedu a podobne v českej reči písané kodifikačné diela buď domáceho práva alebo, právnych predpisov cudzích, recipovaných a domácim pomerom prispôsobených. Peter z Rožmberka na začiatku 14. storočia, Ondrej z Dubé na
sklonku 14. storočia, a hlavne mohutná právnická postava Kornela Viktorína ze Všehrd na prelomu 15. a 16. storočia s jeho veľkým dielom Kníh devaterých zanechali nám všetky
podrobnosti starého českého práva i civilného. O niečo skorej napísal moravský právnik Ctibor Tovačovský z Cimburka svoju "Knihu Tovačovskú neboli Pamět obyčejů, řádů, zvyklostí starodávních a řízení práva v markrabství Moravském". Práce týchto právnikov systematicky registrujú živé obyčajové právo domáce a preto nemaly len vedecký význam, ale používané boly i ako súkromné kodifikácie, podľa ktorých úrady postupovaly. Prvé oficiálne kodifikačné dielo české bolo Vladislavské zřízení zemské z r. 1500, obsahujúce hlavne výsady šlachtické podľa ducha doby ľudu nepriaznivé. Zemské zřízení toto bolo pozdejšie opätovne prepracované a vydané jako "Práva a zřízení zemská království Českého". Na poli spísania českého mestského práva spomenúť treba Brikcího z Lícka, autora osnovy vytlačenej r. 1536 a obsahujúcej vtedy hlavne smerodatné právo pražské. Významnejší bol Pavel Kristián z Koldína, povedomý unifikátor práva, ktorému šlo o to, aby - ako sám napísal - "ve všech městech království tohoto jednostajných práv užívali". Jeho r. 1579 vydaná kniha "Práva městská království Českého a markrabství Moravského" obsahuje hlavne súkromné právo, opiera sa o právo rímske a tešila sa takej popularite, že pozdejšie nabyla obecnej platnosti zákonitej. Právo toto ostalo platným v českých a moravských zemiach až do vydania jozefínskeho zákoníka, poťažne všeobecného občianskeho zákoníka z r. 1811 a malo značný vplyv i na mestské právo, užívané na Slovensku v mestách.
Z tohoto krátkeho výpočtu je zrejmé, že starý český štát v dobách svojej samostatnosti vykazoval veľmi značnú právnickú, legislátorskú a kodifikátorskú pohotovosť. Opierajúc sa i o túto slávnu minulosť, vyrástla u nás až v druhej polovici minulého storočia veľmi obsiahla a dôkladná veda civilistická česká a nemôžem dnes nespomenúť aspoň najhlavnejšieho jej reprezentanta, vehlasného českého právnika a europského významu vedátora Antonína Randu.
Československá republika právom mohla sa teda odhodlať k tomu, aby odstrániac dosavádnu nejednotu súkromného práva na jej území a ukončiac i právnu neistotu z toho vyplývajúcu, pripravila a uzákonila podľa príkladu iných národov vlastnú, celé štátne územie jednotne zasahujúcu, podľa možnosti na všetky čiastky civilného práva sa vzťahujúcu a potrebám doby zodpovedajúcu kodifikovanú úpravu.
Otázka vhodnosti doby pre kodifikovanie civilného práva bola opätovne pretriasaná i v právnickej literatúre, a prirodzene že i ministerstvo spravedlivosti muselo sa zaoberať s touto otázkou, hneď po prevrate.
Už Baco (De fontibus juris) stanovil pre kodifikačné práce tri podmienky, ktoré iste platia pre všetky doby. Predovšetkým žiada, aby sa nekodifikovalo bez nutnej potreby. Potom, aby sa kodifikácia diala vždy so zvláštnym zreteľom na dosial platné právne pramene, a konečne, aby sa k nej pristúpilo len v takých dobách, ktoré po stránke vzdelanosti a vecných znalostí prevyšujú doby predošlé.
Keď po pádu Napoleona I. značne vzrástlo nemecké národne sebavedomie, niektorí právnici požadovali urýchlené odstránenie rôzností práv a sjednotenia civilného práva na území všetkých nemeckých štátov. Nejednota tá bola velmi značná, rozmanitejšia ako je dnes u nás, lebo popri pandektovom práve rímskom skoro v polovici nemeckých zemí, ktoré v mnohých oblastiach požívalo formálnej sily zákona, platilo pruské zemské právo v Prusku, francúzsky Code civil v porýnskych provinciách, nehovoriac ani o rakúskom občianskom zákoníku v zemiach rakúskych a od r. 1863 platnom občianskom zákoníku v Sasku. Ale proti kodifikačným a unifikačným snahám postavil sa jeden z najvýznamnejších právnikov doby, vehlasný Savigny, a v svojej knihe "O povolanosti našej doby pre zákonodarstvo a právnu vedu" čo najrozhodnejšie popieral, že by pomery boly už zralé pre zdarnú prípravu tak veľkého diela. Savigny dokonca v rozmanitosti práva videl veľkú výhodu zvlášť s hladiska právnej vedy, historického preskúmania starého práva a tak dôkladnej prípravy budúcich zákonodarných úkolov. Staval sa proti každej netrpezlivosti pri požadovaní unifikácie a kodifikácie a varoval pred každým prenáhlením. "Keď židovský národ" - píše Savigny - "na hore sinajskej nevedel vyčkať božský zákon, z netrpezlivosti urobil si zlaté tela, o ktoré rozbily sa opravdivé dosky zákona". Savignyho stanovisko zvíťazilo. Viac ako 80 rokov žil ešte nemecký národ v najväčšej rozmanitosti platných civilných práv, až r. 1900 vstúpil v život jednotný občianský zákoník. A podivuhodné, že najväčší politický a hospodársky rozmach Nemecka padá do doby téjto nejednoty práva. Ale na druhej strané je fakt, že práve toto 19. storočie prinieslo najmohutnejší rozmach nemeckej právnej vedy civilistickej a vôbec ten rozmach, ktorý Savigny označoval za predpoklad zdarnej kodifikácie. Táto mohutná veda, jej ohromná autorita na súdy a na praktický právnický svet, vzájomné ovlivňovanie sa vedy, praxi a hospodárstva nahradily formálnu kodifikáciu a zabezpečily i bez nej v nemeckom štáte právnu bezpečnosť, ktorá sa stala všade pochvalne známou. Ani mohutný štát Bismarckov neriešil otázku kodifikácie civilného práva prekotným spôsobom, nehladel na prestížnu stránku veci a i po víťazstve nad Franciou v značnej čiastke nemeckej ríše nechal ešte skoro 30 rokov v platnosti právo porazeného, francúzsky Code Napoléon. (Předsednictví převzal místopředseda Klofáč.)
Podobným obozretným a dôkladne pripraveným spôsobom vyriešilo si i Švajciarsko otázku kodifikácie súkromného práva zavedním všeobecne platného občianskeho zákoníka až r. 1907 (v účinnosti od r. 1912).
Keď sa teda legislatívnej správe československej republiky vytýkalo pomalé tempo pri pripravovaní občianskeho zákoníka, nutno je teraz, keď výsledok týchto príprav predkladáme k schváleniu zákonodarným sborom, pripomenúť, že všetci, ktorí na diele pracovali, boli si vedomí veľkej svojej zodpovednosti, že vykonať sa snažili prácu dobrú, dôkladnú, premyslenú a pripraviť chceli pre nový štát úpravu trvalú, na velmi dlhé doby, na mnohé desaťročia a snáď i storočia určenú, a jedine z tohoto dôvodu nechceli požiadavkám rýchlosti obetovať kvalitu svojej práce. Tento obozretný postup mohol byť volený tým viacej, že v Čechách a v zemi Moravskosliezskej i po prevrate v platnosti ostal rakúsky všeobecný občiansky zákoník, teda zákonodarné dielo až na niektoré anachronizmy v celku znamenité a osvedčené, opierajúce sa na dlhú, tradičnú, veľkú dôveru požívajúcu judikatúru, v ktorej
dôstojným spôsobom pokračoval po dobytí štátnej samostatnosti i náš najvyšší súd. V druhej polovici republiky, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ostalo síce v platnosti odchýlne staré uhorské právo súkromné, nespísané vo formálne právne pravidlá, ale ustálené, až na niektoré výnimečné právne oblasti zákonmi upravené, podľa zvykov a judikatúry uhorskej, báze často veľmi kolísavej. Ale neslobodno zabudnúť, že uhorská judikaktúra hlavne v oblasti vecného a obligačného práva vyvinula sa vlastne na podklade rakúskeho všeobecného občianskeho zákoníka, ktorý v Uhrách v dobe absolutizmu od r. 1852 do 1861 v celom svojom rozsahu i formálne bol platný, a keď dočasné súdne pravidlá judex kuriálnej porady r. 1861 restituovaly staré zvykové právo uhorské, výslovne naďalej i vo formálnej platnosti ponechaly v Uhrách všetky ustanovenia rakúskeho obč. zákoníka pozemkových kníh sa týkajúce a s nimi súvisiace. Uhorská judikatúra bola rakúskym občianskym právom tým viacej ovlivňovaná, že skoro na tretine územia bývalého Uhorska, t. j. v Sedmohradsku, v hraničiarskom pásme a v Rieke rakúsky obč. zákoník i po r. 1861 i až do prevratu 1918 i formálne ostal platným právom. Po prevrate na Slovensku a v Podk. Rusi v účinnosti ostavšie civilné právo je teda - až na právo rodinné a dedické - v podstate totožné s právom rakúskeho obč. zákoníka, len s tým rozdielom, že neriadi sa formálne textom tohoto zákona a že na judikatúru uhorskú pôsobily na pr. v obligačnom práve i predpisy uhorského obchodného zákona, ďalej iné zákonné predpisy uhorské, v posledných rokoch pred vojnou i pod vlivom nemeckého občianskeho zákona vypracovaný elaborát osnovy uhorského občianskeho zákoníka. Keď teda uhorské civilné právo vykazovalo v posledných rokoch predvojnových v mnohom tendenciu vymaniť sa z vlivov rakúskeho občianskeho zákníka, tak vývoj tohoto práva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi v rokoch od prevratu pohybuje sa opačným smerom. Po prevrate, ako známo, zavládnul vo východných zemiach republiky značný chaos ako prirodzený následok veľkého štátneho, národného a spoločenského obratu. Značným odchodom reč ľudu neznajúcich starých úradníkov a sudcov a katastrofálnym nedostatkom kvalifikovaného elementu slovenského a domáceho nastal značný príliv českého elementu do úradov a na rakúskom občianskom zákoníku vychovaných sudcov a právnikov na Slovensko a na Podk. Rus. Nemôžem pri tejto príležitosti nezdôrazniť veľkých zásluh českých sudcov na odstránení povojnového chaosu a nedostatku právnej bezpečnosti na Slovensku a v Podk. Rusi. Vo svornej spolupráci a v shode s domácim civilným právom oboznámenými starými sudcami, prevzatými z uhorského režimu, ktorí svoje znalosti chvályhodnou ochotou sdeľovali vždy českým svojim kolegom, prekonali nielen prechodné chaotické pomery, ale priblížili domáce právo zvykové zase k pevným základom, z ktorých vlastne vyšlo, k všeobecnému občianskemu zákoníku, a na tomto podklade aplikujúc zvykové právo v nie malej miere prispeli k jeho stabilite. V tomto duchu vychovala poprevratová veda civilného práva slovenského mladšiu generáciu sudcovskú na Slovensku, ktorá sa v praxi čím ďalej tým citeľnejšie uplatňuje. Účasť českých sudcov na utváraní sa civilnej judikatúry slovenskej neovlivňovala túto len smerom k jednotnému právnemu nazieraniu, k väčšej úcte k pozitívnym prameňom práva a k zreteľom na občiansky zákoník platný v českých zemiach, ale ona mala tam značný vliv i na judikatúru českú. Českí sudcovia, oboznámiac sa s právom slovenským a podkarpatoruským, poznatky svoje uplatňovali navrátiac sa do historických zemí i doma. Nie jedna inštitúcia starého uhorského práva našla takýmto spôsobom sympatického prijatia. Je mojou povinnosťou, aby som po tejto stránke vyzdvihnul cieľuvedomú unifikáciu civilného práva už v praxi prevádzať sa snažiacu judikatúru najvyššieho súdu a i administratívne opatrenia tohoto tribunálu, zvlášť v posledných rokoch smerujúce k tomu, aby zabezpečený bol dľa možnosti jednotný vývoj civilného práva na území celej republiky.
A jako v Nemecku minulého storočia súčinnost vedy a praxe nahradila po stránke právnej bezpečnosti z rôznosti platných právnych predpisov vyplývaj úcu neistotu, tak v menšom merítku i u nás, v republike Československej, vzájomné ovlivňovanie civilistickej vedy a judikatúry zabezpečilo dostatok právnej bezpečnosti a jednoty a stálosti nazierania aspoň v oblasti práva vecného a obligačného, aby zodpovedni a povolaní činitelia s kľudom, bez ktorého neni možné zdarne dokončiť žiadne rozsiahle zákonodarné dielo, a bez -prená.hlenia pripraviť mohli veľkú osnovu, ktorá je predmetom našeho parlamentárneho prejednávania.
Treba tiež pripomenúť, že niektoré poprevratové zákony účinne zasiahly do súkromného práva a upravily niektoré otázky jednotne pre územie celej republiky. Spomeniem len zákon č. 447/1919, ktorým sa snížil vek nezletilosti, zákon č. 56/1928 o osvojení, zákon č. 106/1923 o nakládatelskej smluve, zákon č. 179/1924 o zrušení sverenstva atď.
Pripomeniem, že na poli rodinného práva dosiahnuté bolo značnej miery jednoty práva na území celého štátu zákonom č. 320/1919 o zmene ustanovení občianskeho práva o obradnostiach smluvy manželskej, o rozluke a o prekážkach manželstva.
Slávny senát! Keď zkúmame, či sú u nás predpoklady, požadované i prísnými vedeckými kritikmi, pre zdarnú kodifikáciu a unifikáciu občianskeho práva súkromného, nemôžeme prísť k inému výsledku, ako ku kladnému zodpovedaniu tejto otázky.
Či je tu naliehavá nutnosť? Myslím, že je táto nutnosť tak zrejmá, že neni treba o nej diskutovať. Či sme pripravili našu kodifikáciu so zreteľom na dosial platné pravne pramene? V ďalších mojich výkladoch zodpoviem kladne i túto otázku. Či je naša doba zrelá pre dôkladnú prípravu tak závažného diela zákonodarného? I na túto otázku som už odpovedal a dovolím si pozdejšie vrátiť sa ešte k tomuto tématu.
Ministerstvo spravedlivosti ihneď po pre vrate rozhodlo sa pristúpiť k unifikácii civilného práva hmotného. Ale myšlienka táto pohybovala mysľami českých a slovenských právnikov už pred prevratom, keď v posledných mesiacoch svetovej vojny dr Alois Rašín, pozdejší veľký minister financií, a dr Ferdinand Pantůček, pozdejší zaslúžilý prezident nášho najvyššieho správneho súdu, jednali o tejto otázke so zástupcami Slovákov vo Viedni, medzi ktorými sa nachodil dnešný pán predseda vlády dr Hodža i moja maličkosť. Pantůček si vtedy predstavoval otázku veľmi jednoducho a priamočiaro. Navrhoval, aby dňom vyhlásenia zakona, ktorý myslený bol ako prvý zákon utvoriť sa majúceho štátu československého, všetky zákony a nariadenia rakúske platné v českých zemiach a teda i všeobecný občiansky zákoník nabyly platnosti i na Slovensku a tým samým dňom pozbylo tam účinnosti staré právo uhorské. Toto priamočiare riešenie nebolo prijaté z rôznych dôvodov a zákon č. 11 z 28. októbra 1918 stanovil práve opačný princíp, t. j. ponechal rôzne práva v rôznych právnych oblastiach štátu dočasne naďalej v platnosti, patrne obávajúc sa, že tak radikálne sjednotenie, aké navrhoval Pantůček, bolo by na veľmi dlhú dobu, snáď i na roky, prakticky neúčinné a spôsobilo by skorej chaos ako žiaducnú jednotu a právnu bezpečnosť.
Bol teda zvolený správny princíp. Miesto prekotnosti priemyslená, právnou vedou a praxou pripravená unifikácia, vyvierajúca synteticky z dosaváď platných právnych systémov a opierajúca sa na skutočný právny život a na potreby a záujmy moderného života a zmenených pomerov.
Každá kodifikácia civilného práva počítať musí, ako som už uviedol, s tým, čo na tomto poli dosiaľ platilo. I bez formálneho zákoníka platí a platiť musí nejaké právo. Pred veľkými kodifikáciami 19. storočia civilné právo riadilo sa, krom parciálnych alebo regionálnych zákonov, väčšinou zvykovým právom. V predprevratových Uhrach, v dnešnom Maďarsku a na územiach, ktoré z bývalého Uhorska pripadly nástupníckym štátom, dodnes platí zvykové právo. V súkomnom práve, kde niet zákona, nahradzuje ho právny zvyk. V súkromnom práve niet vacuum juris. Taký bol vývoj europský. Zvykové právo toto, známe i pod pomenovaním obecného práva (Gemeines Recht), obsahovalo systém, zásady a pravidlá poväčšinou rímskeho práva, tak, ako bolo stredovekými komentátormi a glosátormi podávané a pozdejšie ako Pandekty pre modernejšie potreby vypestované. Osvietenecká doba priniesla i rozumové a prirodzené právo v abstraktnom pojatí bez konkrétneho skutočného podkladu. V niektorých právnych oblastiach udržaly sa i právne zvyky starého pôvodu slovanského, germánskeho, uhorského, frankského atď. Týmto som chcel len naznačiť, že na poli súkromného práva i bez zákonov, i bez písaných predpisov, i bez kodifikácie existovalo vždy a všade živé právo, žijúce v povedomí občianstva a, čo je hlavné, v hlavách a v praktikovaní právo vykonávajúcich právnikov. Kodifikácia súkromného práva neznamená preto vytvorenie právnych predpisov z ničoho, z vacuumu, ale ona dáva vlastne len formálne a autoritatívne výraz tomu, čo už tu neformálne bolo a čo tu je, hoc žiadna legislatívna autorita to ešte nevyslovila, a stanoviť môže najviac len v jednom druhom detailu, často iste veľmi dôležitom, odchýlky od starého práva alebo novú úpravu.
Kto teda pristupuje ku kodifikácii súkromného práva, nemôže si namýšľať, že vytvára niečo úplne nového, že z "gruntu" mení to, čo už doposial platilo. Pokial sú pre nás smerodatné súkromnohospodárske právne zásady dosavádnej Europy, keď i sú - a to niekedy veľmi podstatne - ovlivňované modernými sociálnymi tendenciami, musí si toto uvedomiť každý kodifikátor. Najklasickejšia všetkých kodifikácií, Justinianov Corpus juris civilis z r. 533-34, nebola ničím iným ako systematickým spísaním priebehom niekoľko storočí k najväčšej vyspelosti vyvinutého a stále praktivovaného rímskeho práva. Codex Napoleonov opieral sa tiež o dotedy platné mestské právo zvykové, ďalej o rímske právo, o staré kráľovské nariadenia a o tak zv. intermediérne právo, vyvinuté od revolúcie. Kodifikácia Napoleonova stmelila len tento materiál v systematické dielo a dala mu moderný, porevolučný výraz. Podobne to bolo so všeobecným občianskym zákoníkom z r. 1811. Nemecky ríšsky občiansky zákoník z r. 1896 čerpal zase z pandektového rímskeho práva, z pruského všeobecného zemského práva, zo saského občianskeho zákoníka, z badenského zákoníka, ale i z rakúskeho všeobecného obč. zákoníka a i z Code civilu napoleonského. Prvé veľké kodifikácie novej doby, ako rakúsky a francúzsky zákoník, ktoré nemaly ešte pred sebou formálneho vzoru moderného zákoníka, boly iste nepomerne obťažnejšie ako kodifikácie pozdejšie, ktorým mohly už slúžiť ako vzor a základ tieto predošlé zákoníky. V mnohých zemiach sa pri kodifikovaní civilného práva obmedzili viac menej na kopiu niektorého osvedčeného zákoníka, jako na pr. v Itálii, Srbsku, atď.
I u nás, hneď po prevrate, ministerstvo spravedlivosti zaoberalo sa s myšlienkou, aby rakúsky občiansky zákoník bol len do štátneho jazyka preložený a takto vyhlásený na území celej republiky. Ale od tohoto plánu sa odstúpilo a volila sa cesta revízie všeobecného občianskeho zákoníka. Táto revízia však nie je len "revíziou", ona je o mnoho viac. Ona je revíziou snáď len ohľadne zeme Českej a Moravskosliezskej, lebo tam i dodnes je v platnosti tento zákoník doplnený s dielčimi novelami z doby svetovej vony. Ale ohľadom Slovenska a Podk. Rusi, kde dosiaľ platí bývalé uhorské, poväčšinou zvykové právo, znamená táto "revízia" a jej rozšírenie na tieto zeme úplne novú kodifikáciu.
Keď sa upustilo od púhej kopie všeobečného občianskeho zákoníka a pristúpilo sa na myšlienku "revízie", povolaní činitelia zaoberať sa museli s otázkou, že keď sa už má "revidovať" a tedy na Slovensku a v Podk. Rusi i kodifikovať, či by nebolo správnejšie vypracovať úplne nový zákoník a opustiť tak podklad všeobecného občianskeho zákoníka?
Čo znamenala táto otázka? Znamenala predovšetkým to, či je možno pripraviť zákoník, ktorý by spočíval na úplne odchýlnych základných myšlienkach a na úplne inom právnom, hospodárskom a spoločenskom systéme, než na akom spočívaly všetky ostatné europské civilné zákoníky. Keď povolaní činitelia mali r. 1920 odpovedať na túto otázku a rozhodnúť smer kodifikačných prác, sovietske Rusko nemalo ešte kodifikovaný a upravený svoj nový právny poriadok. Keď by neboly bývaly ani iné dôvody, už tento fakt sám musel rozhodnúť, že Československá republika pri kodifikovaní svojho súkromného práva nemôže sa zásadne a podstatne odchýliť od toho, čo platilo pre všetky ostatné civilizované národy Europy. Že toto rozhodnutie bolo jedine správne, toho dôkazom je beh vecí od tej doby a fakt, že vývoj hospodárskych, sociálnych a právnych pomerov vo veľkom východnom štáte, vplývajúci nesporne i na západné pomery, ďaleko nie je ešte ukončený a že jeho možné konečné výsledky dnes sú práve tak málo viditeľné a prehľadné, ako boly r. 1920.
Keď teda rozhodnutie padlo v prospech právnych systémov západných, otázka sa zjednodušila: Či sa majú kodifikačné práce diať na podklade v západnej časti nášho štátu už platného práva? Inými slovami, či máme voliť "revíziu" tohoto práva, to je jeho prispôsobenie novým pomerom, nastalým utvorením nového samostatného štátu a zmenou v názoroch, potrebách a záujmoch hospodárskych a sociálnych, či máme voliť za základ nektoré iné v západných zemiach europských platné občianske zákoníky. Inými slovami, či nemáme si vypracovať formálne nový zákoník, formou svojou nezávislý na doposiaľ platnom všeobecnom občianskom zákoníku.
Ako som už uviedol, na poli civilného práva nie je dnes mysliteľný nejaký novovymyslený, od predošlých úplne odchýlny kodifikačný systém. A preto sme stáli pred voľbou, na akom základe teda budovať: na základe rakúskeho všeobecného občianskeho zákoníka, alebo na základe nejakého iného západoeuropského zákoníka? Ktoré by tu boly prichádzaly v úvahu?
Francúzsky Code Napoléon? Itália vyhotovila si svoj zákoník z r. 1865 na tomto podklade. I Španielsko (1889), Portugalsko (1867), Rumunsko predvojnové (1864), Holandsko (1838), Bulharsko (1889 až 1904), Kongo (1885 až 1895), Egypt (1875), Kanada dolejšia (1865), väčšina strednej a južnej Ameriky, štát Louisiana v Spojených štátoch Sev. Ámeriky, pred zavedením švajciarskeho občianskeho zákoníka i niektoré kantony tamojšie. Krem toho platí Code civil vo väčšine kolonií francúzskych, ďalej v Belgii, v Lucemburgu, v niektorých anglických koloniách a čiastočne i v tých čiastkach Polska, ktoré predtým patrily Rusku. Do zavedenia nemeckého občianskeho zákoníka r. 1900 platilo francúzske právo v porýnskych krajoch, vo veľkokniežactve bádenskom atd. Francúzske civilné právo malo a má, ako videť z tohoto výpočtu, veľmi rozsiahle pole účinnosti. Mohli sme si ho voliť ako základ našej kodifikácie?
Ako ďalší základ by bol prichádzal v úvahu občiansky zákoník nemeckej ríše z r. 1896: Prednosť jeho voči Code Napoléon je, že pochádza zo značne pozdejšej doby a je preto modernejší. Osnova uhorského občianskeho zakona, pracovaná od 90. rokov minulého storočia, ovlivňovaná je hlavne týmto nemeckým zákoníkom.
Tiež švajciarsky občiansky zákoník z r. 1907 ako najmodernejšie dielo zákonodarné v obore práva občianskeho by bol mohol prísť v úvahu ako základ.
Prečo sa rozhodli preca naši odborníci vypracovať nový občiansky zákoník na základe všeobecného občianskeho zákoníka rakúskeho? Prečo volili cestu "revízie" tohoto zákoníka a nie úplne "novú" kodifikáciu na podklade iných zákoníkov?
Predovšetkým konštatujem, že náš parlamentu predložený návrh občianskeho zákoníka zakladá sa len po stránke systému a rozvrstvenia látky na rakúskom občianskom zákoníku. Čo sa však týče materiálneho obsahu, naša predloha obsahovala by tú samú úpravu, tie samé pravidlá, tie samé riešenia i vtedy, keď by si bola vzala za základ formu niektorého iného europského zákoníka. Lebo len systém a forma predloženej osnovy je stará, v podstate z rakúskeho všeobecného občianskeho zákoníka prevzatá, ovšem že i s niektorými zmenami a doplnkami. Ale materiálny obsah je taký, ako keby sme boli predložili i formálne a systematicky úplne nový zákoník. I po tejto stránke prizvukovať môžem teda, že sa tu nejedná o nejakú kopiu alebo povrchnú revíziu starého zákoníka, ale o úpravu modernú, novým pomerom zodpovedajúcu, takú, ako za daných pomerov jedine si môže urobiť nový štát, ktorý si chce dať na dlhú dobu vyhovujúce, dôstojné, dobré civilné právo. Otázka zredukovala sa teda len na to, či pre sostavenie republikánskeho občianskeho zákoníka mal nám slúžiť ako vzor rakúsky zákoník alebo niektoré iné právo. V povahe veci je, že bez vzoru neni dnes možná žiadna kodifikácia.