Voľba padla na rakúsky všeobecný občiansky zákoník.

Prečo? Nemôže byť najmenšieho sporu o tom, že tento zákoník bol nielen pre svoju dobu veľmi vynikajúce dielo zákonodarné, ale že túto svoju vnútornú hodnotu zachoval, až na čiastky dobou prekonané, až dodnes. Lipský civilista Rudolf Sohm v svojich vehlasných Institúciách takto charakterizoval rímske právo: "Sústava rímskeho súkromného práva bola ako dielo zákonodarné smrteľná, ako dielo umelecké je však nepominuteľná." O rakúskom občianskom zákoníku neni treba hovoriť v takých superlatívoch; ale on je nielen ako umelecké dielo, ale i ako úprava civilného práva po stránke materiálnej jednako vynikajúci. Po tejto stránke sa rovná s Code Napoléonom a až na systematiku a niektoré iné anachronizmy v ničom nezaostáva ani občianskemu zákoníku nemeckej ríše alebo iným modernejším kodifikáciám.

Slávny senát! Berúc zreteľ na požiadavok Baconom už vyslovený, bolo len prirodzené, že jedine tento zákoník mohol slúžiť československým kodifikátorom za vzor, ktorý už viac ako sta rokov je zažitým platným právom v Čechách a v zemi Moravskosliezskej, a na jeho základe vyvinula sa i moderná civilistická veda česká a i s celým moderným hospodárskym životom českého národa spojená judikatúra. Hospodársky, civilizačný a i kultúrny rozmach českého národa, jeho postupný a solídny vývoj od malých začiatkov ku vždy silnejším výkonom, jeho smysel pre pracovitosť, šetrnosť, dôkladnosť, organizáciu, vlastnosti, ktoré postupom doby urobily ho zralým i pre štátnu samostatnosť, sú nerozlučne spiate s právnymi základňami, ktoré vybudoval a zabezpečil všeobecný občiansky zákoník. Zdravý vývoj hasdársky nemôže sa ani v budúcnosti odtrhnúť od týchto základov. Základ tento umožnil znovuzrodenie národa z najhlbšej poroby, ale on je vhodný i k tomu, aby i pre budúcnosť zaistil to, čo slobodný národ pre udržanie svojej existencie potrebuje a čo umožní jeho ďalší zdravý, solídny hospodársky vývoj a uplatnenie zásad moderného hospodárskeho života aj po Stránke sociálnej spravedlivosti.

Slávny senat! Často počuť výtku, že pri unifikácii práva u nás nie je braný dostatočný zretel na Slovensko a Podk. Rus a na tam platné uhorské právo, ktoré v mnohom bolo pokročilejšie a vyspelejšie než právo rakúske. V súvíslosti s týmito výtkami bolo počuť názor, že pri úprave nášho súkromného práva boli by sme lepšie urobili, keby sme boli zanechali rakúsky občiansky zákoník a prijali jako základ uhorské právo. Nesdieľam tento názor.

V rozhodujúcom 19. storočí neboly len osudy a vývoj českého národa spiate s všeobecným občianskym zákoníkom, ale i Slováci a Slovensko ďakovať mu môžu za miernejší a obmedzenejší síce, ale preca zdravý svoj hospodársky základ. Keď roku 1848 zrušené bolo v Uhrách poddanstvo a po prvé v historii slovenský človek a slovenský ľud stal sa vlastníkom slovenskej pôdy, tento hospodársky preporod slovenského života a úprava vlastníckych práv a vôbec základov nového a budúceho slobodného hospodárskeho života slovenského dialy sa rakúskym všeobecmým občianskym zákoníkom, rozšírenym r. 1852 na bývalé Uhorsko a tak i na Slovensko a Podk. Rus. Pozemkové knihy, ktoré zachytily, zabezpečily a upravily prvé vlastníctvo z poddanstva oslobodeného slovenského človeka, nariadené boly na podklade tohoto zákoníka, do ktorého sa táto inštitúcia dostala zase zo starého českého práva zemských dosák. Takto prvé zabezpečenie voľného hospodárskeho života slovenského v historii stalo sa staročeskou inštitúciou a prostredníctvom všeobecného občianskeho zákoníka. Ako som už uviedol, zákoník tento vo východných zemiach našej republiky ostal i vo formálnej platnosti do r. 1861. Jeho čiastky týkajúce sa pozemkových kníh a s nimi súviace ostaly tam i vo formálnej platnosti až do prevratu a sú platné i dnes. A ako som ďalej uviedol, uhorské zvykové právo súkromné zakládalo sa a vyvinulo sa na ustanoveniach vecného a obligačného práva rakúskeho, takže majetkové právo slovenské je, až na rôznosti v dedičskom práve, v podstate totožné s úpravou tohoto zákoníka. Rozdiel bol len v tom, že na Slovensku a v Podk. Rusi - neplatiac formálne občiansky zákoík - ďalší vývoj práva bol neodvislejší od neho a podliehal rôznym vlivom, ktoré vyvolaly i pri velkej vyspelosti a pomernej stálosti uhorskej judikatúry - preca len značnú kolísavosť a právnu neistotu, ako výslovne priznáva dôvodová zpráva uhorského ministerstva spravedlivosti z r. 1914 k osnove uhorského všeobecného zákoníka. "Vývojom našej právnéj vedy - hovorí táto dôvodová zpráva - a s ňou spojeným prehľbením judikatúry zvykové právne pravidlá nášho majetkového práva isteže získaly na pevnosti a vnútornej hodnote. Vzdor tomu stále ešte chybí nášmu právnemu poriadku istota a plnosť, ktoré potrebné sú k dobrému výkonu spravedlivosti.

Ťažko je vyznať sa vo veľkom počte starých a nových pravidiel sústavne nespojených a v konkrétnom prípade často neni možno ustáliť, čo je platné právne pravidlo. Táto neistota práva a jeho medzery prirodzene rozmnožujú spory a vedú k neistote hospodárskeho života, čo pôsobí nesmierne škody národnému hospodárstvu." Táto oficiálna charakteristika majetkového práva uhorského najlepšie dokazuje, že aká veľká chyba bola, keď po páde rakúskeho absolutizmu bývalé Uhorsko z čisto prestížnych dôvodov zrušilo formálnu platnosť všeobecného občianskeho zákoníka. Nemôže byť žiadneho sporu, že väčšia zaostalosť hospodárskeho života bývalých Uhier a tedy i Slovenska a Podk. Rusi bola v značnej miere následkom tejto nedostatočnej právnej istoty. Keď sa podivame na pr., ako sú vedené pozemkové knihy v historických zemiach a ako na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ač majú ten samý právny základ, pripísať možno do očú bijúci rozdiel v presnosti, v pečlivosti a preto i vo faktickej hodnovernosti a tým i na pr. možnosti poskytovania úveru len tej okolnosti, že v historických zemiach nikdy neprestal platiť všeobecný občiansky zákoník, kdežto v býv. Uhrách formálnu jeho platnosť nahradili na jeho podklade síce vzniklým, ale prirodzene že hodne nepresným a často kolísavým zvykovým právom. A pretože nebolo dostatok bezpečnosti pre poskytovanie úveru, vyvinulo sa v Uhrách úžerníctvo, proti ktorému brániť sa museli zvláštnymi zákonami (1884), ale nemohlo sa vyvinúť ani zdravé ľudové úverníctvo, ako to bolo v západných zemiach. Odtiaľto pochádzala zaostalosť hospodárskeho života slovenského a podkarpatoruského ľudu. Občiansky zákoník rakúsky vyslobodil ho síce z poddanstva, ale nahradením tohoto pevného podkladu kolísavým zvykovým právom sloboda táto bola značne hamovaná, brzdená. Na neistom základe uhorského zvykového práva nemohla,stavať československá kodifikácia. Ona sa vrátiť musela k všeobecnému občianskemu zákoníku, teda ta, odkiaľ vyšlo i uhorské právo, ktoré sa dostalo potom často na bludné cesty, čo draho zaplatiť muselo obyvateľstvo a jeho hospodárske záujmy. Keď navrhujeme pre Slovensko a Podk. Rus na poli majetkového práva zákoník na stejných základoch ako pre historické zeme, vrátiť a zabezpečiť chceme len Slovensku a Pod. Rusi lepšiu právnu bezpečnosť a všetky výhody, ktoré s tým sú spojené.

Budovať právo republiky podľa všeobecného občianskeho zákoníka znamenalo teda stavať na základe, ktorý v minulosti rovnako dobre slúžil ako českému, tak i slovenskému životu. A tento podklad i ináč značne bol rozšírený v stredoeuropskom živote. Všeobecný občiansky zákoník platil nielen v zemiach býv. Rakúska, ale i v Uhrách určitú dobu, ďalej v Sedmohradsku, v južnom pohraničí Uhier, v Chorvatsku a Slavonii, v Rieke, kde ináč platí ešte i dnes. V čiastkach Rumunska a Poľska, ktoré predtým patrily Rakúsku, platí čiastočne i dnes. Srbský občiansky zákoník z r. 1844 je vlastne zkrátené prepracovanie rakúskeho. Kodifikačné prípravy poprevratovej Juhoslávie berú za základ tiež rakúsky všeobecný občiansky zákoník.

Slávny senát! Musím sa dotknúť ešte dvoch otázok. Jedna se týka úpravy práva dedičského, druhá práva rodinného.

Vo veci práva dedičského osnova vzala za základ tiež všeobecný občiansky zákoník rakúsky. Musím upozorniť, že kým v ostatných čiastkach osnovy, zvlášť v majetkovom práve, navrhovaná úprava znamená viacej menej len formálne sjednotenie na rôznych územiach štátu beztak stejného práva, v oblasti dedičského práva odchyľuje sa ona niekde veľmi podstatne od práva slovenského. Otázka táto bude museť byť učinená predmetom bedlivého uvažovania slávneho senátu. Názory právnikov, zvlášť slovenskych, sa tu rôznia. Sú mnohí, ktorí považujú niektoré inštitúty uhorského práva za lepšie a spravedlivejšie a už v prípravných štádiách osnovy uplatňovali názor, aby sa naša unifikácia prevádzala na základe prijatia týchto uhorských inštitútov dedičského práva i pre územia historických zemí. Pre prípad, že by to nebolo možné, vyslovené boly názory, aby ustanovenia zvykového práva uhorského o dedení vo vetevnom majetku, taktiež ustanovenia o spolunadobudnutom majetku manželov zachované ostaly na Slovensku a v Pod. Rusi ako ustanovenia veľmi vžité u obyvateľstva týchto zemí.

Nemôže byť žiadneho sporu o tom, že ustanovenia o zákonnej posloupnosti v dedičskom práve, ďalej ustanovenia o úprave majetkových pomerov medzi mužom a ženou a i otázka dedenia a zaopatrenia pozostalého manžela a manželky veľmi citlive sa dotýkajú života zvlášť vonkovského ľudu, jeho záujmov a usporiadania hospodárskych pomerov jednotlivcov pre celý život. Jedná sa tu o upevnení myšlienky rodiny ako základu každého hospodárskeho snaženia. Na tomto základe je vybudované každé dedičské a rodinné právo civilizovaného sveta. Ale ustanovenia tieto, práve vzhľadom na ich súvislosť s rodinným životom a s jeho najcitlivejšími záujmami, sú s právnym presvedčením občianstva srastlé v takej miere ako žiadne iné čiastky občianskeho práva. Partikulárne právne predpisy zachovaly tu svoju platnosť voči všeobecnému právu preto, že konzervativizmus národov sa na tomto poli uplatňoval vždy najintenzívnejšie. Partikulárne práva zachovaly sa aj v iných štátoch najviacej len v oblasti práva dedičského. Už pri uzavieraní manželstva, teda sväzku nielen pre spoločné rodinné, ale i majetkové a hospodárske snaženie, vychádzajú manželia z určitého daného právneho predpokladu, z určitej právnej úpravy ich hmotných pomerov za života a i pre prípad smrti, a na tomto základe a v tomto predpoklade pracujú celý život a snažia si zabezpečiť i hospodársky jeho výsledok. Do tejto smesi právnych, hospodárskych a psychologických predstáv obyvateľstva, na ktorých budujúc zabezpečuje hmotne seba a rodinu skoro každý občan, zákonodarca zasiahnuť môže len s krajnou opatrnosťou. Citlivé sú po tejto stránke predovšetkým tie vrstvy, ktorým sa jedná o zabezpečenie plodov vlastnej, často celoživotnej namáhavej práce.

Slávny senát! Predložená osnova i ohľadom dedičského práva vzala za základ všeobecný občiansky zákoník so zmenami prevedenými dielčimi novelami. Ohľadom Slovenska a Podkarpatskej Rusi však čl. V uvodzovacích a prevádzajúcich predpisov zamýšľa úpravu na podklade dosavádneho zvykového práva, týkajúceho sa vetevného dedenia a spolunadobudnutého majetku manželov, s platnosťou na určitú prechodnú dobu, po uplynutí ktorej by i na poli tejto právnej oblasti nastala úplná unifikácia, obsažená v predloženej osnove. Myslím, že na tomto základe docieliť možno uspokojivého riešenia zvláštnych partikulárnych záujmov slovenskej a podkarpatskoruskej právnej oblasti, a to tým viac, že navrhované unifikačné konečné riešenie činí vo veci spolunadobudnutého majetku manželov dôležité ústupky slovenskému právu, keď v §u 1063 stanoví právnu domnienku, že stran toho, čo bolo za trvania manželského spoločenstva dobyté, má sa za to, že to nadobudli oba manželia spoločným rovnakým dielom.

Pri úprave otázky zvláštneho dedenia vo vetevnom majetku, ktoré po uplynutí zamýšľanej prechodnej doby vymizne, vycháda osnova zo zásady demokratičnosti a rovnosti, ktorá nesporne vyjadrená je v dotyčných ustanoveniach všeobecného občianskeho zakoníka, a ďalej i s hľadiska rozumného, praktického a úsporného usporiadania vecí. Nemôže byť žiadneho sporu o tom, že uhorské právo o vetevnom dedení zavdalo najviac príležitosti

k veľmi početným, zdľhavým a nákladným sporom a hodne prispelo i k pauperizácii slovenského a podkarpatoruského vonkova. Jasné, každú pochybnosť vytvárajúce normy všeobecného občianskeho zákoníka zdajú sa mi o veľa vhodnejšími pre chránenie záujmov obyvateľstva a nadovšetko sú dobrou závorou, aby ľud zemí po stránke kultúrnej menej pokročilých ochránený bol pred zbytočnými, nákladnými spormi a aby odstránená alebo aspoň zmiernená bola jeho vášeň procesovať sa. Nemôže byť najmenšieho sporu o tom, že jasné ustanovenia o zákonnej posloupnosti, obsažené vo všeobecnom občianskom zákoníku, v nemalej miere prispely v historických zemiach k usporiadanosti pomerov roľníckeho stavu a k jeho hospodárskej sile. Slávny senát bude mať možnosť o tomto probléme uvažovať, preskúmať si aj obsah zamýšľanej úpravy vetevného dedenia a spolunadobudnutého majetku v prechodnej dobe na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, a po uvážení všetkých okolností zaujať vo veci definitívne stanovisko.

Druhá otázka, s ktorou sa ešte zaoberať musím, je otázka rodinného práva. Predložená osnova neobsahuje úpravu rodinného práva, až na predpisy o záväzkoch detí a poručencov, o daroch pri zrušení zasnúbenia a o majetku manželov a o svodobných smluvách, ktoré predpisy zaraďuje do obligačného práva. Inými slovami osnova kodifikuje z rodinného práva len predpisy týkajúce sa majetkového práva, nekodifikuje však osobnú časť rodinného práva. Isteže je to určitá medzera predloženej kodifikácie. Rodinné právo, a zvlášť osobná jeho čiastka, tvorí dôležitú partiu novodobých občianskych zákoníkov. Návrh superreviznej komisie obsahoval celé rodinné právo. Môžem uistiť slávny senát, že behom prípravného pokračovania osnovy vo vláde bolo snahou upraviť i túto otázku. A keď sa táto úprava nedostala do predloženej osnovy, neznamená to, že by sa vláda prestala s touto otázkou zaoberať a že by nemala snahu, aby, akonáhle to len pomery dovolia, dokončila i po tejto stránke svoje úsilie a predložila Národnému shromaždeniu i úplnú kodifikáciu rodinného práva, ktorá by dôstojne doplnila a dovŕšila dielo parlamentu dnes predložené. Musíme si totiž uvedomiť, že osobná časť rodinného práva je materia vysokodôležitá, poskytujúca možnosť rôznosti názorov v základných a zásadných otázkach v takej miere, ako snáď žiadna iná čiastka látky upravenej občianskymi zákoníkami. Riešenie takýchto otázok vyžaduje kľudu, ktorého niet v dobe prítomných hospodárskych a iných nesnádzí, ku ktorým musíme dnes predovšetkým obrátiť všetku našu pozornosť ako ku problémom, riešenie ktorých nestrpí odkladu, chceme-li štát a jeho obyvateľstvo ochrániť pred veľkými škodami. I keď by sme si všetci priali, aby náš civilný kodex bol dľa možnosti čím úplnejší, preca nemôžeme nepriznať skutočnosť, že vynechanie rodinného práva z tohoto kodexu až do doby definitívnej úpravy neni spojené so žiadnymi škodami. Právo toto totiž v českých zemiach je už upravené všeobecným zákoníkom, ktorý so zmenami prevedenými republikánskym zákonodarstvom v tomto úseku naďalej v platnosti ostáva; a to samé platí i ohľadom na Slovensku a v Podkarp. Rusi platného práva, upraveného v tomto úseku i rôznymi zákonami a neodkázaného v tak veľkej miere na zvykové právo, ako to je v iných čiastkach civilného práva. Ináč zákon z 22. mája 1919, č. 320, zaviedol vo veciach obradností manželskej smluvy, rozluky a prekážok manželstva určitú mieru unifikácie na území celej republiky, ktorá bude trvať i naďalej. S odkladom definitívneho unifikačného riešenia všetkých otázok manželského a rodinného práva nie je teda spojené nejaké nebezpečie udržovania právnej neistoty, lebo práve tento úsek je tak v západných ako i vo východných zemiach štátu už i dosial upravený tak, že poskytoval najmenej podkladu ku kolísavosti alebo neistote.

Ináč i v iných štátoch sa stalo už, že kodifikácia nebola úplná. V predvojnovej dobe Švajciarsko prevedenú malo do r. 1907 kodifikáciu len obligačného práva. Poprevratové Polsko unifikovalo dosiaľ tiež len obligačné právo.

Ale i bez rodinného práva osobného je osnova naša dielom uceleným a systematicky a vyčerpávajúce upravuje všetky ostatné oblasti súkromného práva. Neni to žiadne torzo; lebo i keď nepojala všetky normy o rodinných vzťahoch, preca len zasluhuje označenie občianskeho zákoníka.

Z okolnosti, že vládna osnova neobsahuje kodifikovanie rodinného práva, mnohí usudzovali, že sú v lone vlády veľké diferencie. I v debate poslaneckej snemovne boly vyslovené takéto názory a útočené bolo na složky koalície, obviniac ich, že z politických dôvodov zmarily sjednotenie rodinného práva. Nech mi je dovolené, aby som k tomu poznamenal, že uplatnenie politických dôvodov u rodiného práva neni žiadnym hriechom a neni nič mimoriadneho, pretože niektoré základné ustanovenia rodinného práva sú povahou svojou politikumom a boly vždy a všude takto ponímané. Či má byť civilný sňatok alebo cirkevný, alebo či má byť civilný alebo cirkevný sňatok obligatorný alebo fakultatívny, to sú otázky všade na svete politické. Práve tak ako i to, či je manželstvo rozlučiteľné alebo nie, alebo v akej miere a pre ktorú časť občanov? Nemožno preto nikomu vytýkať, že pri tejto partii rodinného práva uplatňuje politické stanovisko. Nemožno to vytýkať tým menej, lebo každé stanovisko, ktoré sa v týchto otázkach zaujme, je politické. Politicky posudzujú otáku tí, ktorí sú na pr. pre civilný sňatok a pre rozlučiteľnosť manželského sväzku, a politicky posudzujú vec i tí, ktorí považujú za nutné uplatniť tu určité cirkevné a dogmatické hľadisko. A je-li v tejto materii možné nejaké východisko na strednej línii, tak je ono tiež politické. Tieto dôležité problémy rodinného práva nie sú a nikdy neboly len otázkami juristov, ale hlavné slovo mala tu vo všetkých štátoch politika. Politika tu rozhodovala a právnici dali tomu len formu.

Složenie našej vládnej koalície je všeobecne známe a tým i fakt, že v týchto otázkach je rôznosť politických názorov. To neni nič nového a nič prekvapujúceho. Rôzne naše názory a presvedčenia si vzájomne ctíme a vážime, a nemôžeme ináč ako uznať velikú delikátnosť tejto materie. Myslím, že vláda jednala múdre a zodpovedne, keď sa pre túto dobu postavila na stanovisko quieta non movere. Nemožno vytýkať žiadnej složke koalície, že zmarila unifikáciu. Snahou každého z nás je unifikovať, ale pri rôznosti zásadných ponímaní, podľa ktorých by táto unifikácia mala byť prevedená, je len prirodzené, že najsť správne a na všetky strany uspokojivé riešenie neni vecou tak snadnou a jednoduchou. Isteže by vláda uvítala, keď by Národné shromaždenie malo pri uplatnení snáh vyslovených v poslaneckej snemovni hodne úspechu a keby sa mu podarilo aspoň na mieru čím najmenšiu obmedziť okruh tých pravidiel rodinného práva, ktoré tohoto času nemožno unifikovať. Ale je mojou povinnosťou upozornit na nesnadnosť tohoto úkolu a považoval by som za chybu, keď by eventuálnymi márnymi pokusmi oddialené bolo včasné uzákonenie vládnej osnovy. Pri všetkom porozumení pre dobre mienené snaženia preca len súdim, že najdôležitejším záujmom je, aby republika urýchlene obdržala svoj občiansky zákoník aspoň v takom rozsahu, ako to navrhuje vládna osnova.

Spomenul som už, že osnovu nemožno paušálne označiť za torzo. Len z formálneho hľadiska možno tu hovoriť o torzu, nakoľko nie sú v nej aspoň formálne znovuupravené otázky osobného práva rodinného. S materiálneho hľadiska však neostávame bez rodinného práva, lebo osnova v uvodzovacích čiastkach svojich výslovne ponecháva na tomto poli dosiaľ platné normy. Len s unifikačného a formálneho hľadiska je osnova neúplná, s materiálneho hľadiska nie.

V poslaneckej snemovni vyslovené boly názory o nutnosti reformovania niektorých ustanovení zákona o rozluke manželstva (zákon č. 320/1919). Otázka táto nie je tak jednoduchá. Správne posudzovaná môže byť len s hľadiska posilnenia inštitúcie manželstva

ako základu každého zdravého štátneho, národného, spoločenského a sociálneho života. Ešte i tam, kde v revolučnej dogmatičnosti uvolniť chceli manželský sväzok, vrátili sa pozdejšie k starému názoru, že bez silného a mravného manželstva niet sporiadaného života, na ktorý by sa bezpečne opierať mohol akýkolvek spoločenský systém. Keď liberalistické nazieranie minulého stoletia vynútilo si možnosť rozluky, nebolo to z dôvodu nejakej snahy o zoslabenie inštitúcie manželstva, ale naopak v možnosti rozluky tam, kde ďalšie trvanie manželstva narušilo by určité etické zásady, videlo sa opatrenie, účelom ktorého je posilnenie tejto inštitúcie. Postavíme-li sa na stanovisko dosavádneho právneho stavu možnosti rozluky, môžeme otázku posúdiť jedine z tohoto hľadiska. Nutnosť reformy by nastať mohla vtedy, keď by zneužívanie zákona za daných okolností ohrožovalo mravné základy inštitúcie manželského sväzku.

Slávny senát! V uvedenom som už poukázal na velký význam tejto osnovy. Je to najväčšie kodifikačné a unifikačné zákonodarné dielo Československej republiky. I keď podávame len revíziu a zmodernizovanie dosiaľ platného práva v historických zemiach, preca len je to kodex samostatný, československý. Pre Slovensko a Podkarp. Rus znamená ona vôbec prvú súbornú kodifikáciu súkromného práva. Týmto zákoníkom sa dávajú vlastne len najzákladnejšie predpoklady spoločného a jednotného hospodárskeho života Slovenska a Podkarpatskej Rusi s českými zemiami. Znamenať to bude v ďalších dôsledkoch a v súvislosti s pripravovanou unifikáciou obchodného práva ďalšie pozdvihnutie Slovenska a Podkarpatskej Rusi po stránke hospodárskej. Ale znamenať to bude i značné plus pre Čechy a Moravu, lebo hospodárske ich sily najdú novú oporu v posilnenej a pozdvihnutej právnej istote a bezpečnosti východných zemí. Nemôže byť žiadneho sporu, že z tejto jednoty práva a z nej vyplývajúcej hospodárskej vzájomnosti a posily posilnená vyjde i myšlienka štátnej a národnej jednoty československej.

Ale predkladaný zákoník je i z iného dôvodu dôležitý. I on najlepšie vyvracia pomluvy šírené proti nášmu štátu o jeho údajnom zboľševizovaní. Predkladáme základný zákon o dnešných a budúcich podkladoch súkromného hospodárskeho života Československej republiky a činíme to podľa osvedčených a zažitých zásad a podľa normovaní, ktoré všetky západné národy a štáty považujú za základ svojej civilizácie. Československo si dáva týmto zákoníkom ústavu súkromnoprávnu a nedáva si ústavu bolševickú, ale ústavu sporiadaného civilizovaného hospodárstva. Zákoník tento opiera sa teda o právny riad, ktorým Europa striasla so seba feudálny systém a ktorý umožnil jej velký rozkvet hospodársky a kultúrny. Tento právny riad umožnil nielen veľkú modernú výrobu priemyselnú, ale i vysoko vyvinutý roľnícky stav, vyspelé živnostníctvo a i sebavedomú, sporiadanú a organizovanú delnícku triedu. Tento právny poriadok nedal vznik len finančnému veľkokapitálu, ale umožnil i veľký rozmach ľudového peňažníctva, družstevníctva, spoľahlivého to zá kladu úspešného hospodárskeho, kultúrneho a i politického podvihnutia malého človeka. Tento právny poriadok umožnil i veľké sociálne politické zákonodarstvo civilizovaných národov. Naša predloha občianského zákoníka je dobrým podkladom pre záštitu a rozvoj záujmov a úprav moderných sociálnepolitických tendencií. Dávame si v nej súkromnoprávnu ústavu, ktorá umožní zdravý a postupný vývoj a pokrok.

Z nástupníckych štátov, ktoré vznikly alebo zväčšily sa z územia býv. rakúsko-uhorskej monarchie, je Československo prvé, ktoré si kodifikuje tak rozsiahlu úpravu súkromného práva. Významný je i fakt, že súčasne s unifikáciou a kodifikáciou civilného práva materiálneho parlament zabýva sa i osnovou zákona túto materiu doplňujúcou, s osnovou zákona o unifikácii civilného práva formálneho, súdnych poriadkov. Prevedie-li náš parlament tieto dve dôležité úpravy, postúpi náš štát, konsolidovanosť ktorého je vo svete uznávaná, zase o veľký krok ďalej a tým i jeho mravná, právnobezpečnostná a hospodárska reputácia.

Slávny senát a posl. snemovňa oddajú sa teraz v spoločných zasadnutiach ústavnoprávnych výborov usilovnej práci. Predkladáme dnešnému stavu vysokovyvinutej civilistickej vedy zodpovedajúcu i najlepšími praktickými právnikmi pripravenú osnovu. Tým je už v značnej miere usnadnená práca Národného shromaždenia. Ale už teraz, než práca táto je zahájená a včas pred jej skončením, je mojou povinnosťou, aby som upozornil na ďalší dôležitý moment.

Zákoníky, ktoré parlament prejedná, dosiahnu plne svojho dôležitého úkolu len vtedy,

keď sa postaráme o to, aby boly dobre prevádzané a praktikované. Záleží predovšetkým na uspokojivom fungovaní nášho súdnictva. Isteže sú príprava a uzákonenie tak obsiahlych osnôv spojené s veľkými obťažami a so znanou prácou. Ale všetka táto námaha nie je v pomere s tým, čo vykonať musia naši sudcovia a súdna správa, aby daly zákonu život, aby z papierového pravidla učinily uspokojivé usporiadanie skutočných životných pomerov. Len tak bude mať naša zákonodarná práca opravdového významu a len vtedy budú môcť byť splnené k nej pripojené nádeje a očakávanie s hľadiska záujmov štátu a jeho obyvateľstva, keď sa vopred postaráme o to, aby náš za ťažkých okolností ináč dobre fungujúci sudcovský aparát bol uschopnený, aby zvládnuť mohol veľký úkol, ktorý novými zákoníkmi naň ukladáme. Súdy naše vzhľadom na postupujúcu unifikáciu - spomeniem tu aj pripravenú už osnovu nového trestného zákoníka, ktorý sa už tieto dni dostáva do urýchleného medziministerského pojednávania, ďalej s ním súvisiace osnovy zákonov o výkone trestu a trestného poriadku - v krátkej dobe zaťažené budú úplne novými, veľkými, základnými zákonami. Už i len dôkladné ich preštudovanie znamená úctyhodný výkon. Ešte ťažšie bude ich aplikovanie, zvlášť v prvých niekoľkých rokoch, keď tvoriť sa budú museť úplne nové základy judikatúry a pri tom vo veľmi dlhej prechodnej dobe postupovať a súdiť budú museť nielen dľa nového práva, ale vo veciach pochádzajúcich z predošlej alebo z prechodnej doby i podľa dosiaľ platných noriem. Len dobre vyzbrojený súdny aparát, opatrený tak po stránke mravnej, ako personálnej, ale i hmotnej všetkým, čo je nezbytne nutné pre uspokojivé vykonávanie tak dôležitých povinností, môže dostáť tomuto veľkému úkolu. Jedná sa tu o reputácíu Československej republiky ako štátu s konsolidovanými pomerami a so zaistenou právnou bezpečnosťou. Jedná sa i o veľké záujmy hospodárske. Myslím, že parlament, ktorý ujíma sa práce, aby prebudoval dosavádny náš právny poriadok v najdôležitejších jeho odvetviach a v najpočetnejších a najživotnejších jeho čiastkach, musí sa zaoberať i s úvahami a prípadnými opatreniami o tom, ako možno tento nový poriadok najlepšie uviesť v život a tak umožniť resp. usnadniť ťažkú prácu tým, ktorí sú predovšetkým povinní vykonať ju v prospech občianstva a štátu.