Moje loňská připomínka zůstala u povolaných činitelů bez žádoucího ohlasu, a poněvadž. toto volání - sledoval jsem to během roku - se stále ozývalo se všech stran našeho venkova, obnovuji svůj požadavek a snažně prosím ministerstvo soc. péče, aby dosavadní prakse byla změněna, aby tito domkáři byli aspoň občas připuštěni také k veřejným pracím.

Za dnešních poměrů je to tím spíše možno, poněvadž - a o tom jsem se osobně přesvědčil - nebyla lze dostati na tyto práce dělníky, kteří jsou odborově organisovaní, a tím zůstaly i kvoty povolené ministerstvem soc. péče na mnoho staveb nevyčerpány.

V závěru se chci zmíniti ještě několika slovy o ministerstvu zemědělství. Rozpočet

tohoto významného ministerstva byl zvýšen proti rozpočtu z r. 1937 jen o 1.7 mil. Kč. Jsem rád, že mohu konstatovati, že pan ministr dr Zadina i při tomto skrovném zvýšení ve svém resortu pamatoval zvýšenou kvotou na potřeby malozemědělské. Je pamatováno větší částkou na podpory při pádu dobytka, na spolkové nákupy drobných hospodářských strojů a na osivovou akci. pro kraje postižené živelními pohromami. Dále je pamatováno příslušnou kvotou na zřizování dětských jeslí a opatroven pro děti zemědělských dělníků a na pořádání kursů pro tyto dělníky. Peníze věnované jmenovaným účelům nejsou nikdy upotřebeny neúčelně, a cítím povinnost poděkovati s tohoto místa panu ministru dr Zadinovi za jeho pochopení a vřelé porozumění pro potřeby malého člověka na půdě pracujícího.

Když jsem mluvil dnes o kapitole ministerstva školství, zdůraznil jsem nutnost realisovati myšlenku újezdních měšťanských škol vzhledem k nejnutnějšímu vzdělání venkovské mládeže pro praktický život. Za stejným účelem sledujeme zřizování lidových škol hospodářských. O zřízení těchto škol ucházelo se v letošním roce na 200 školních obvodů přes to, že ministerstvo mělo připraveno plán jen pro 160 lidových škol hospodářských. Pro nedostatek finančních prostředků mají býti otevřeny tyto nové lidové školy jen v 58 obvodech. Je to veliká škoda, poněvadž o zřizováni těchto škol hlásí se nyní právě kraje nejchudší a dopravními prostředky nejhůře vybavené.

Pan sen. Dytrych zabýval se ve svém projevu - lituji, že není přítomen - kriticky ministerstvem zemědělství. Konstatuji, že své vývody adresuji panu senátorovi a nikoliv na adresu lidové strany, poněvadž ta by snad jako strana koaliční nemohla s takovými řečmi souhlasit. Kritisoval sice široce - ovšem nic konkretního při tom neřekl - poměry v syndikátu dřevařském a živočišném. Jsem dalek toho - a není toho také zapotřebí abych dělal panu min. dr Zadinovi advokáta.

Ví-li pan sen. Dytrych o konkretních případech, že by nebylo něco v dotčených institucích v pořádku, je zde nejvyšší účetní kontrolní úřad, který jistě dané poměry všude zkoumá a případné nedostatky uvádí na pravou míru, a je tedy třeba jen na to upozorniti. My se nikdy kritice nebráníme, kritika zdravá, doložená, kritika, která má za cíl přivoditi nápravu, je jistě všude vítána. Ale kritika tendenční, nedoložená, otravuje jen veřejné mínění, a chtěl bych dodati, že takovéto kritiky konkretními případy nedoložené měli bychom se vystříhat zvláště my, příslušníci stran koaličních. (Výborně!)

Pan sen. Dytrych kladl také ministerstvu zemědělství, k tíži, že prý úprava zemědělského zadlužení zklamala. V tam s panem senátorem plně souhlasím. Ovšem že právě v této věci není možno docela nic vytýkati ministerstvu zemědělství. Máme v dobré paměti, jak byla i v koaličních stranách tato záležitost posuzována. Mluvilo se všeobecně, že prý chceme platiti dluhy velkostatkářům a zkrachovaným zbytkařům. Z iniciativy pana ministra zemědělství dr Zadiny bylo uzákoněno t. zv. vyrovnávací řízení. Právě toto vyrovnávací řízení ukazuje jasně, která vrstva lidu v zemědělství by potřebovala úpravu dluhů.

Do konce srpna t. r. ubylo zahájeno celkem 10.509 zemědělských vyrovnávacích řízení. Aktiva v těchto případech činila 685,2 mil. Kč, pasiva 1.398,2 mil. Kč. Jeví se tedy předlužení v uvedených případech o 729,4 mil. Kč. V tomto počtu případů, vážení, jasně vyniká, že zemědělského vyrovnávacího řízení používají především zemědělci menší. Průměrná výše aktiv jednoho případu činí v uvedených případech, jak jsem o nich mluvil, něco přes 60.000 Kč. Nu, a to je dnes na vesnici, vážení, 8 nebo 10 korců a skrovný baráček.

Pan sen. Dytrych plaidoval pro osnovu zákona o pomocném fondu. Vážení pánové, v tisku již několikrát prošlo, že ministerstvo zemědělství po dohodě s ministerstvem financí má tuto osnovu zákona připravenu k projednání. Nechci dále o tom, mluviti, ale říkám, že počkáme zatím, jak se budou všichni ti, kteří postup úpravy zemědělských dluhů kritisují - dojde-li k projednávání této osnovy - k osnově samé tvářiti. Jsem na to zvědav.

Cesta, jak má zemědělství bez otřesů vyjíti z dnešní hospodářské krise, není u nás jen úprava dluhů. To není u nás to konečné. Zdůrazňujeme vždy a všude především rentabilitu zemědělské práce, aby každý svojí pílí a svým podnikáním mohl se dostati z dluhů. Ovšem disparita cenová mezi produkty zemědělskými, které zemědělství prodává, a na druhé straně mezi výrobky průmyslovými, které zemědělci zase kupují, od poslední úpravy naší měny, jak víte, se stále a stále zvyšuje. Disparita ta nejen v zájmu zemědělství, nýbrž i v zájmu celého národního hospodářství musí býti za všech okolností odstraněna.

Nechceme privilegií, chceme jen spravedlnost všude a ve všem. Jeden socialistický orgán - nechci jej jmenovati, je to koaliční orgán - psal před několika dny o sociální spravedlnosti v našem státě. Bylo to míněno na adresu zemědělského lidu, když psal, že sociální spravedlnost se nesmí zastaviti na hranici katastru vesnice. Kdybych mohl věřiti, že je to s tou sociální spravedlností myšleno tak, jak to vesnice potřebuje, pak bych plně souhlasil. Poněvadž však vím, že je to myšleno tak, že by té sociální spravedlnosti mělo býti obětováno samo zemědělství, pak ovšem musíme k takovému psaní zaujímati záporné stanovisko.

Já jsem, vážení pánové, v úvodu svého projevu zdůraznil, že zemědělci jsou ochotni dáti vše, co stát a vláda k trvalému zabezpečení naší svobody potřebuje. Žádáme jen tolik, aby zemědělství, jako jiným výrobním vrstvám, bylo to také umožněno. Hlásíme se, jak víte, vždycky k povinnostem, ale chceme také samozřejmě svoje práva. V tam vidíme, vážení, onu pravou sociální spravedlnost, za kterou jsme odhodláni, cestou legální ovšem, za všech okolností v budoucnosti bojovati.

Prohlašuji i já, že klub, jehož mám čest býti členem, bude s plnou odpovědností pro rozpočet na příští rok hlasovati. (Tak jest!)

Místopředseda dr Heller (zvoní): Slovo má p.sen. Pocisk.

Sen. Pocisk: Slávny senát!

Z príležitosti rozpočtovej debaty v posl. snemovni prehovorili tiež poslanci slovenskej ľudovej strany, a to posl. dr Tiso a posl. S id or. Považujem za potrebné zaoberať sa hlavne rečou pána poslanca dr Tisu. Rečou posl. Sidor a nepovažujem za potrebné sa zaoberať nakoľko na jeho reč odpovedali, ako je známo, dvaja slovenskí poslanci a minister spravedlnosti, súdr. dr Ivan Dérer. Posl. Sidor a jeho kluboví kolegovia iste nepočítali s odpoveďou ministra dr Dérera, ktorá sa, ako je známo, vzťahovala na tú čiastku Sidorovej reči, kde obviňoval naše súdy v súvislosti procesu dr Vojtecha Tuku a jeho odsúdenia.

Posl. Sidor sa touto čiastkou svojej reči odsúdil sám pred celou slovenskou a českou verejnosťou. Preto považujem za zbytočné sa s jeho rečou s tribúny senátu zaoberať.

Chcem sa ale zaoberať obšírnejšie s rečou posl. dr Tisu. On vo svojej reči medzi iným spomínal význam Pittsburghskej dohody a prizvukoval potrebu autonomie Slovenska, akej sa dožadovali a ešte dnes dožaduj ú niektorí podpisovatelia Pittsburghskej dohody, niektorí americkí Slováci a hlavne ktorej sa dožaduje ešte stále slovenská ľudová strana. Pán dr. Tiso spomínal, že justitia regnorum fundamentum je nie heslom, na ktoré môžeme pohrdave pozerať preto, že sme ho videli vypísané na klenbách vchodu brány do viedenského burgu, ale že j e to zásada prirodzeného zákona. Nuž tu chcem odpovedať pánu posl. dr Tisovi, že on má najmenej práva odvolávať sa na toto heslo, nakoľko práve on za býv. Uhorska až do prevratu sa nezastal ani len slovom slovenského národa, ba naopak, ešte po čas vojny, kde len mohol, zlorečil na slovenský národ a jeho vodcov, ktorých pri každej príležitosti opovržene nazýval panslávmi. Posl. dr Tiso mal mnoho príležitosti za býv. Uhorska zastať sa slovenského národa a poukazovať na do neba volajúce krivdy, ktoré na slovenskom národe v býv. Uhorsku boly páchané. Mal možnosť sa dožadovať, aby dva a pol milionovému slovenskému národu boly dané prirodzené práva, ktorých sa dožaduje teraz v Československej republike, keď slovenský národ je postavený na stejnú úroveň s národom českým.

A teraz nech je mi dovolené, slávny senát, abych sa zmienil s tohoto miesta o Pittsburghskej dohode. Osvojujem si toto právo preto, lebo práve tak, ako pán posl. dr Tiso bol nedávno v Amerike u amerických Slovákov, bol som i ja v Amerike, a to s katolíckym farárom a bývalým užhorodským županom pánom Ladislavom Moyšom. Bolo to vo februári 1920. Boli sme vyslaní ako delegáti slovenským klubom revolučného Národného shromaždenia, a síce s tým, aby sme priniesli pozdrav a poďakovanie americkým Slovákom za všetko to, čo za oslobodenie svojich bratov a za odtrhnutie sa od starého Uhorska urobili, aby za všetko to sme sa poďakovali. Bolo to treba už aj preto, lebo krátku dobu pred nami poslala slovenská ľudová strana tiež svojích delegátov do Ameriky, a to pána dr Rudínskeho a Kubalu, ktorí tiež informovali alebo, lepšie rečené, pokúšali sa informovať amerických Slovákov, lenže ich informácie boly skreslené.

Chcem citovať niekoľko odstavcov, že ako informoval delegát slovenskej ľudovej strany pán dr R udínsky amerických Slovákov. A síce bola to prednáška v Chicagu 26. januára 1920. Znázorňoval vo svojej prednáške utrpenie a biedu Slovákov za starého uhorského režimu a že ako sa potom slovenský národ tešil, keď prišiel prevrat a bol oslobodený. Hovoril, že toto utrpenie malo prestať 30. októbrom 1918, a mala sa začať nová doba, doba zaslúženého duševného a hmotného blahobytu. Preto jásalo celé Slovensko od radosti 30. októbra 1918. Ďalej hovoril v jeho prednáške, že dnes, bohužiaľ, ani len stopy tej radosti nenajdeme, u nás nie je radosť, ale horké sklamanie panuje, lebo 30. október ešte nám nedoniesol to, za čím naši bratia túžili a za čo trpeli, to čo vám americkým Slovákom aj kontraktuálne sľúbené bolo, nedoniesol nám to, čo nám božský a prirodzený zákon prisudzuje, nedoniesol nám tú slovenskú slobodu.

Tak prednášal Rudínsky alebo chcel prednášať po Amerike pred americkými Slovákmi. A ďalej hovoril: "Účelom mojej misie, ako aj cieľom tejto prednášky nie je nastoliť tie rôzne prechmaty, ktoré na kultúrnom, politickom, náboženskom a hospodárskom poli boly spáchané - mohol by som tu spomenúť, ako zneuctili naše chrámy, tančili v nich, sviatosť hanoblive potupili, zneuctili sochy svätých, profesori verejne štvali proti cirkvi katolíckej - nie, nechcem o tomto hovoriť."

Takéto a podobné zprávy o Slovensku sú uvedené v prednáške pána dr Rudínskeho. No, vzdor tomu pán dr Rudínsky nenašiel so svojou prednáškou, vďaka zdravému rozumu amerických Slovákov, žiadnej ozveny. Neuviedol ale ani len slovom, aké následky mala 4 a polročná svetová vojna na morálku i slovenského národa, a hlavne tej čiastky, ktorá bola bezprostredne na bojištiach. Všetko to, čo uvádzal, prišíval za golier českým úradníkom, úradníčkam a vojakom, ktorí prišli na Slovensko pomáhať a zachraňovať Slovensko pred maďarskými hordami a pred iredentou. Nezmienil sa ani len slovom, koľko legionárov českých a slovenských padlo na bojištiach, a tiež pri vpáde maďarskej boľševickej armády na Slovensku.

Keď potom 1. marca 1920 prišli sme my do Ameriky a začali sme postupne absolvovať

nám programove americkou Slovenskou ligou pripravené prednášky, tu sme sa presvedčili, že americká Slovač v svojom základe je dobrá, neskazená, ale že má v Amerike mnoho zlých a nesvedomitých vodcov. Boli sme pozvaní aspoň na 200 schôdzí. Absolvovali sme ale len 55 schôdzí. Doba naša v Amerike trvala tri mesiace. Tedy následkom málo času boli sme prinútení tieto schôdze odmietnuť. Ale na všetkých schôdzach, ktoré sme absolvovali, bola odhlasovaná nasledovná rezolúcia: "Ústava Československej republiky nám vyhovuje. Rozvratné účinkovanie platených maďarských emisárov zatracujeme. Československej republike našu dôveru vyslovujeme."

Slávny senát, boly schôdze v Amerike, kde 2.500 návštevníkov bolo prítomných. Neozval sa ani jedinký hlas na týchto schôdzach proti tejto rezolúcii. Vzdor tomu, že Rudínsky, Kubala, vzdor tomu, že maďarská vláda použila všetkých prostriedkov, aby medzi americkou Slovačou boly rozširované zprávy o Československej republike tak, aby všetci Slováci samozrejme sa držali týchto zpráv a nie zpráv, ktoré sme podávali my.

Je len pochopiteľné, že sa viackrát na našich cestách a schôdzach stalo, že sme sa potkali kde tu i so Slovákom, ktorý už či z domova, alebo v Amerike bol naočkovaný maďarským duchom. Ale i tých, jestliže neboli priamo vo službách maďarskej vlády, sme presvedčili, že tak, ako oni sú informovaní, nie je to pravda.

Že na koľko nemajú pravdu a tiež práva tí, ktorí nemajú žiadnej zásluhy o oslobodenie Slovenska, a to je práve pán posl. dr Tiso, dovolávať sa Pittsburghskej dohody, chcem citovať zprávu Alberta Mamateya, predsedu Slovenskej ligy, ktorú podával na schôdzi ústredného výboru v Pittsburghu dňa 8. apríla 1920. Na tejto schôdzi boli sme prítomní tiež my. Zpráva Mamateyova, znie nasledovne - prosím slávny senát, aby mi bolo dovolené túto zprávu v niektorých miestach prečítať. Mamatey podáva zprávu: "Bratia a sestry: V smysle uzavrenia ústredného výboru Slovenskej ligy vyneseného na zasadnutí v Clevelande ešte minulej jari, vybral som sa konečne 10. decembra 1919 do Československej republiky a zvlášť na naše milé Slovensko. Vrátil som sa do Ameriky 14. marca 1920, a o tejto svojej trojmesačnej ceste a o misii, ktorú som tak vykonal, chcem teraz podať zprávu vám - a tak členstvu Slovenskej ligy a vôbec americkým Slovákom.

Keby som chcel podať úplnú zprávu o pomeroch v Československej republike, o svojich skúsenostiach, aké zažije tam americký Slovák, ktorý vzdialil sa z rodiska svojho za časov maďarského panstva a vráti sa teraz na Slovensko a najde ho slobodné, počuje v ňom, kde sa obráti, svoju ľubozvučnú slovenskú reč a môže teraz v nej smelo hovoriť sa na, železniciach a v poštových a telegrafických úradoch, v stoličných - úradoch, pri súdoch a všade. Keby som chcel podávať zprávu o tej obrovskej práci vykonanej na Slovensku min. dr Šrobárom a jeho spolupracovníkmi behom jedného roka a to vzdor úžasným ťažkostiam a prekážkam, o obdivuhodných výsledkoch tej práce, o tom, čo skúsil som po mestách a dedinách na mojich cestách po Slovensku, ako ľud náš rapídne prichádza k povedomiu národnému a teší sa svojej slobode, ako lne ku svojej Československej republike, ako si ctí a miluje prezidenta Masaryka a rešpektuje vládu československú, ako ľahko a prirodzene vžíva sa do nových republikánskych poriadkov, podať o všetkom tom zprávu, musel by som napísať objemnú knihu".

Toto je ako úvod zprávy Alberta Mamateya, predsedu Slovenskej ligy v Amerike v tej dobe. A ďalej hovorí: "O pomeroch v Československej republike a zvlášť na Slovensku podali už Lige a slovenskej verejnosti v Amerike dosť obšírne zprávy vyslanci Slovenskej ligy, ktorí tam boli minulého roka, totiž pp. dr M. Francisci, Jozef Hušek, Milan Getting, Edo Kováč, Ján Matlocha, i v knihe, a posledne Ignác Gessay. Posledná z týchto zpráv, br. Gessayova zpráva, ktorá vyšla i tlačou v podobe brožúrky a ktorú odporúčam každému k pozornému prečítaniu, obsahovala dosť obšírne a dôkladné informácie skoro o všetkom, čo nás slovenských Amerikánov z našej rodnej vlasti zaujímalo".

Nechcem čítať celý tento odstavec, chcem prijsť k druhému a síce tam, kde Mamatey hovorí: "V mojej zpráve nebudem tedy moc hovoriť o pomeroch v Československu, ale z väčša len o tej mojej misii, týkajúcej sa tej háklivej záležitosti, ktorá už toľko rokov i tu medzi námi i v starej vlasti zapríčinila, to je o samospráve pri autonomii Slovenska. Až do príchodu údajných emisárov ľudovej strany zo Slovenska dr Rudínskeho a pána Kubalu mali sme tu v Amerike medzi Slovákmi pomerne pokoj a svornosť. Spomenutí páni ale zapríčinili medzi nami rozbroj, ktorý nemôže osožiť záujmom našich bratov v Československej republike. Pp. Rudínsky a Kubala by, pravda, neboli tuná veľmi vodu pomútili, ale pridali sa k nim rôzni činitelia medzi americkými Slovákmi, niektorí, nechcem ich menovať, tajne, a niektorí otvorene, ako časopis "Obrana" so svojím štábom a na vrtanie či kritizovanie vždy hotový redaktor Jednoty pán Hušek. Pán Hušek zo sobeckých a straníckych záujmov už od niekoľko mesiacov pod heslom autonomie vyvoláva vlastne náboženskú nesnášanlivosť a namáha sa rozbíjať Slovenskú ligu, ktorá nás dosiaľ tu v Amerike všetkých Slovákov ako dietky jedného otca Stvoriteľa a synov a dcéry jedného národa slovenského v jeden mohutný národný celok spájala.

Spomenul som, že niektorí tajne stáli na strane dr Rudínskeho a Huška, potažne s ich bojom sympatizovali. To preto, lebo ten boj vedený bol a je pod heslom autonomie pre Slovensko, za ktorú boli aj oni, trebárs s Rudínskym, Huškom, "Obranou" & Co ináč nesúhlasili. A poneváč zabezpečenie samosprávy pre Slovensko bolo vlastne od prvu a stále programom Šlovenskej ligy, mali títo autonomní bojovníci tú výhodu, že oháňali sa naším vlastným programom proti nám."

A ďalej hovorí vo svojej zpráve Mamatey: "V mojich rozhovoroch s dr Osuským podotkol som, že vo smluvách uzavretých na mierovej konferencii: v smluve Nemecka, Rakúska a Československa so spojencami, poťažne na Československú republiku, mala byť spomenutá a zaručená samosprává slovenská ták, ako majú v tých smluvách spomenuté o svojej autonomii karpatskí Rusi. Dr Osuský odpovedal, že vo smluvách tých niet zmienky o samospráve Slovenska preto, lebo my vystupovali sme a pracovali s bratmi Čechmi počas celej války za svoje osamostatnenie ako jednotka, ako dvevetve jedného národa, patriace dovedna. A že len tomu nášmu jednotnému vystupovaniu s bratmi Čechmi bolo čo ďakovať, že spojenci uznali našu samostatnosť, naše odtrhnutie sa od Maďarov a pripojenie sa k Čechom. Že teda nebolo možno nástojiť na vtelení nejakej garancie o slovenskej autonomii do mierových smlúv, keďže celú akciu budovali sme na tom, že sme s Čechmi dve vetve jedného politického národa a že preto chceme preč od Maďarov a spolu s Čechmi tvoriť Československú republiku. Karpatskí Rusíni že stáli k československej akcii a stoja aj teraz k Československej republike v docela inom pomere než my Slováci. Keby totiž v budúcnosti staly sa nejaké zmeny na diplomatickej šachovnici, nás Slovákov pri takomto zariadení že nebolo by možno od Československej republiky tak ľahko odtrhnúť, ako keby sme boli autonomným územím, akým je Karpatorusia. Takto, dľa tých mierových smlúv, Slovensko je integrálnou, neodlučnou časťou Československej republiky.

Ohľadom toho, že by Slovensko nezachovalo si národný svojráz, dr Osuský nemá ani najmenšej obavy. On mňa uisťoval - a že o tom presvedčím sa aj v Československu že na udržanie slovenskej národnej samostatnosti Slovensko dostane v Československej republike, čokoľvek budú preň žiadať smerodajní mužovia slovenskí. On hovoril: "To, čo chceme my (Slováci), to dostaneme! A len to! Lebo to, čo nechceme, to, čo by Slovensku bolo na újmu alebo skazu, ako príkladu na teraz osobitný snem, to nám nikto z vonku ani nenanúti, ani nenasugeruje."

Dr Osuský sa teda o Slovensko a jeho samobytnosť v Československej republike naskrze nebojí, naopak: predpovedá, že o niekoľko rokov slovenský element uplatní sa a cítený bude silne nielen na Slovensku, ale i v Čechách a vôbec v celej republike."

To som považoval za potrebné v súvislosti s dr Osuským, naším parížskym vyslancom, s tohoto miesta prečítať. Je to historický dokument, ktorý súvisí s Pittsburghskou dohodou, na ktorú sa Stále odvolávajú prívrženci slovenskej ľudovej strany a s ktorou robia nepokoje na Slovensku a ktorú používajú hlavne za svoj politický program, a s týmto programom, s Pittsburghskou dohodou, balamútia na Slovensku slovenský ľud. Ale tiež v Amerike medzi americkými Slovákmi sú stále rozbroje medzi členmi hlavne Slovenskej ligy a medzi slovenskou Jednotou katolíkov. Kto sleduje pomery, vie, o čo ide, vie, že v Amerike je niekoľko úradníkov, ktorí práve z týchto štvaníc žijú a používajú Pittsburghskej dohody, aby takto robili rozbroj medzi americkými Slovákmi, a toho sa chytajú tiež naši slovenskí ľudáci, používajú za svoj program, a tiež hlavne v "Slováku", v ich oficiálnom časopise, používajú všetkých intrík a príležitostí, aby im Pittsburghská dohoda priniesla niečo, povedal by som tak ľudove, na kuchyň.

A ďalej hovorí Mamatey - a to je dôležité: "Po Martinskom sjazde odcestoval som do Bratislavy, kde zdržal som sa za viac dní. Tam v ministerstve a v Slovenskom klube mal šom príležitosť prísť do styku a prehovoriť dôkladne o našich veciach nielen s ministrom dr Šrobárom, ale aj s jeho pomocnými silami, s tajomníkom, referentami, s mnohýmí županmi, redaktormi a úradníkmi, a medzi nimi aj s naším Amerikánom p. Gettingom, ktorý je tam na čele propagačnej kancelárie, s mnohými prominentnými a činnými Slovákmi, ktorí buďto v Bratislave bývajú, alebo tam v nejakej povinnosti dojdú. S takými je obyčajne dobrá príležitosť sísť sa tam v Slovenskom klube, v budove Reduty."

A tu Mamatey spomína, že všetci unisono odsudzujú dožadovanie sa Pittsburghskej dohody a dožadovanie sa slovenskej autonomie. Hovoria: Aká autonomia? Máme správu Slovenska, ktorá má celý úradnický aparát ako celá naša vláda, je len treba, aby to Slovensko bolo náležite organizované a náležite vybudované. Vieme, aký brak sme prevzali z bývalého Uhorska, vieme, ako vyzeralo Slovensko r. 1918, a preto nemôžeme za žiadnych podmienok podľahnúť týmto prázdnym heslám.

To boly názory tiež i mnohých amerických poctivých Slovákov. Iste boli medzi nimi - a hlavne katolickí farári to boli - ktorí boli vyposielaní maďarskou vládou už pred vojnou, aj po čas vojny a po vojne, aby v Amerike medzi americkými Slovákmi robili propagandu za odtrhnutie sa Slovenska od Československej republiky. Nechcem spomínať všetky tie udalosti, ktoré sa r. 1919 a 1920 staly, nechcem spomínať Hlinku, Jehliczku, Ungra a Rudínskeho, ktorí cez Varšavu šli do Paríža vymáhať Slovákom autonomiu, a nechcem spomínať ani ten dopis, ktorého fotografiu priniesol nebohý Mamatey do Ameriky a tam pri tej zpráve ho prečítal, kde Jehliczka sa odvoláva na Hlinku, že Hlinka bude tým vodcom a tým činiteľom, ktorý pomôže odtrhnúť sa Slovensku od Československej republiky. Nechcem spomínať, ale nesporné je, že najmenej má práva ľudová strana a práve p. dr Tiso má najmenej práva dovolávať sa Pittsburghskej dohody, keď Československá republika ide o niekoľko týždňov oslavovať 20. výročie svojej existencie. (Předsednictví převzal místopředseda Donát.) Keď sa nepodarilo dr Tukovi jeho zákonom, t. zv. vedeckým zákonom o vacuum juris, ktorý šiel tak ďaleko, že sa Československá republika roztrhne na dve čiastky, Slovensko bude samostatné a Čechy budú samostatné a budú mať len spoločného prezidenta, inak každý tento štát bude mať svoju ústavu, a s tým jeho známym vacuum juris že 31. októbra 1921 prestanú existovať v Československu vládou, poťažne parlamentom vynesené zákony, keď sa mu dokázala vina a keď bol odsúdený, teraz príde p. dr Tiso s Pittsburghskou dohodou a znovu demonštruje tu pred československou verejnosťou a hlavne pred zahraničím, že je treba preca len tú Pittsburghskú dohodu do našich ústavných zákonov pojať.

P. dr Tiso nemal ani len slovíčka, aby si spomenul, čo všetko Slovensko od r. 1918 dostalo. Nemal toľko slušnosti, aby aspoň priznal, čo sa nielen v historických zemiach, ale aj na Slovensku za Československej republiky investovalo. Môžem povedať, že za býv. Uhorska sa na Slovensku neinvestovalo ani za 100 rokov toľko, čo sa investovalo za Československej republiky za 20 rokov.

Mám tuná niekoľko číslic, ktoré nie sú úplné. Nechcem spomínať v čísliciach, koľko sa vydalo na Slovensku na naše ľudové a stredné školstvo a tiež i na univerzitu, a už sa ide pripravovať a je v rozpočte ministersrtva školstva a ministerstva ver. prác položka na techniku, ktorá má byť postavená v Košiciach.

Niekoľko číslic chcem uviesť, v prvom rade čo sa týka ministerstva železníc. Podívajme sa, ako vyzeraly naše železnice, z veľkej čiastky hlavne vicinálne: Boly v rukách súkromných akcionárov - dnes všetky slovenské železnice, košicko-bohumínsku i ostatné vicinálky vykúpila naša vláda. Na novostavby na Slovensku bolo od r. 1920 do r. 1937 investované 1.181,327.700 Kč, na prestavby doterajších železníc, na zvýšenú dopravu bol vynaložený do r. 1936 náklad vo výške 1.047,050.600 Kč. Môžem teda povedať, že náklad, ktorého si vyžiadaly železničné investície na Slovensku, činí okrúhle 2¹/₂ miliardy Kč. V rozpočte na r. 1938 je počítané na železničné investície na Slovensku s čiastkou úhrnom 500 mil. Kč, tedy za 20, povedzme 21 rokov, než tá polmiliarda, ktorá je v rozpočte na r. 1938, bude vyčerpaná, boly investované len do železničných stavieb 3 miliardy Kč. (Sen. dr Karas: V mimořádném rozpočtu je 1 miliarda Kč hlavně na slovenské dráhy!) O tom ja neviem.

To samé môžem povedať i u ver. prác. Jak je známo, verejné práce u nás na Slovensku od prevratu boly ohromné. Silnice, cesty už či krajinské, župné alebo okresné boly na Slovensku pod každú kritiku. Dnes máme na Slovensku postavené krásné silnice, investícia robila doteraz 1.299,737.000 Kč. Za tu čiastku boly postavené na Slovensku štátne, krajinské a vicinálne cesty. Boly tiež cesty a silnice z uvedeného obnosu udržiavané.

Taktiež štátne stavby na Slovensku vyžiadaly si od r. 1918 do r. 1937 investicií úhrnom 964,840.000 Kč. Ministerstvo pošt a telegrafov investovalo na Slovensku za tú samú dobu viac než 400 mil. Kč.

Je pravda, že Slovensko vyšlo zkrátka pri podpore podľa zákona o stavebnom ruchu. Toho ale nie je na vine československá vláda alebo ministerstvo soc. pečlivosti, tomu sú na vine pomery, ktoré na Slovensku pred prevratom a tiež po prevrate a hodne dlho po prevrate boly a ešte i dnes na Slovensku existujú, a síce je to finančná otázka, otázka dlhodobého úveru, ktorého sme na Slovensku po prevrate nemali. Mali sme samé banky a hlavne filiálky budapeštianskych bánk, ale nemali sme ani jedinkej sporiteľne a tým menej nejakej raiffeisenky, akých bolo tisíce a tisíce v Čechách a na Morave. To bola príčina, že z tých 8 miliard, ktoré doteraz boly vydané, už či na podporu ministerstvom soc. pečlivosti alebo aspoň garanciou boly prevzaté, Slovensko vyčerpalo iba 10 %. Hovorím, že to nie je vinou vlády ani vinou ministerstva soc. pečlivosti, ale zavinily to pomery, ktoré nás na Slovensku pri týchto zákonoch o stavebnom ruchu našly. Náš ľud nemohol pochopiť, že je možné za štátnej podpory postaviť si rodinný domok alebo postaviť družstevný dom.

A teraz, slávny senát, usudzujme! Po všetkom tom, čoho sme boli svedkami od Jehlicsky, tohoto zradcu slovenského národa počnúc, až po rôzne kravály zapríčinené samým Hlinkom až po Tuku, ktorý bol inšpirátorom všetkého zla, ktoré tam na Slovensku hlavne ľudová strana zapríčinila - teraz príde naraz pán dr Tiso, ktorý nemal za starouhorského režimu slovíčka na obranu Slovákov, a on dožaduje sa pre Slovákov rovnoprávnosti. Myslím, že nie je potrebné, aby sme jeho reč brali vážne. Je to reč agitačná na pomútenie modzgov slovenského ľudu a na vydieranie rôznych, povedzme, finančných prostriedkov na určitých miestach.

Na koniec chcem spomenúť jednu vec, a síce, že pred 30 rokmi sa ujal Slovákov sociálny demokrat. Je to náš predseda senátu súdruh dr František Soukup. Po jednoročnom štúdiume národnostných pomerov v bývalom Uhorsku predniesol na viedenskej ríšskej rade plamennú reč k svedomiu Europy a v tejto svojej reči vylíčil pomery, aké v Uhorsku po stránke slobody národností v tej dobe boly. Dr Soukup, predseda nášho senátu, sa touto svojou rečou ako ríšsky poslanec Slovákov ujal a o nich sa zaslúžil. On to bol, ktorý upozornil celú vtedájšiu europskú verejnosť na pomery, aké v tej dobe - a samozrejme i pozdejšie - v Uhorsku existovaly. My, ktorí sme v bývalom Uhorsku žili, boli sme svedkami a vieme všetci, ako to po stránke politickej, hospodárskej, kultúrnej a sociálnej vyzeralo. A pomery po stránke národnostnej sú preca známe. A práve náš predseda senátu súdruh dr Soukup upozornil celú Europu na pomery, ktoré v tej dobe v bývalom Uhorsku existovaly. A preto súdruh dr Soukup, predseda senátu, sa zaslúžil o Slovensko.