Keď aj uznám, že úcta autority musí byť povinná, tak musím aj pred túto postaviť hranice, lebo keď úcta k autorite prechádza až do prehnanosti, môže priniesť naštrbenie a konečne i úplnú stratu práv slobody, patriacich každému jednotlivcovi. Keď uznám, že utvorenie samostatného slovenského štátu je u slovenského národa záležitosťou srdca a vrcholom jeho túžob, tak uznám aj to, že nás, Maďarov, slovenský národ na základe toho nemôže na akomkoľvek poli a z ktoréhokoľvek ohľadu považovať za druhoradých a nemôže nič podniknúť na úkor našej rovnoprávnosti.

Tu musím zdôrazniť, že pri založení štátu nesmie žiaden čin alebo vytýčenie cieľa vychádzať z regionálneho, časového, úzkeho obzoru. Kto štát zakladá, musí mať pred očami to, žeby štát nebol výtvorom konjunkturálnym, ale aby sniesol storočia. Nesmie teda dať na seba vplývať menlivým výhodám situácie, výhodám politickým, hospodárskym a iným, lebo tieto sa ľahko môžu stať pominuteľnými a vtedy sa múry štátu ľahko môžu srútiť aj pod nepatrným nárazom vetra. Veľmi poučným príkladom na toto je niekdajšie Československo, ktoré po znamenitom konjunkturálnom štarte, kedy bolo maznaným miláčkom európskych mocností, hanbyplným finišom skončilo svoj neslávny životný beh.

Jednou z najhlavnejších príčin toho bolo, že práve tak, ako Rakúsko, na ktorého miesto chcelo nastúpiť, nevedelo vyriešiť národnostnú otázku, alebo ju rozriešilo ešte horšie, ako Rakúsko, Československo sa postavilo na stanovisko, že je národným štátom, hoci bolo štátom národnostným. História nás učí, akú tvorivú silu skrýva v sebe národná myšlienka tam, kde sa môže slobodne vyžiť. Naproti tomu sme sa mohli naučiť aj to, akú rozpínavú a výbušnú silu má vtedy, keď ju utlačia alebo udusia. Toto poučenie nesmie nikto strácať s očí vtedy, keď určuje v ústave aj položenie tu žijúcich neslovenských národov.

Národné sebavedomie práve nové myšlienkové prúdy vypestovaly a vystupňovaly do takej miery, že jeho miernenie stáva sa možným už len cestou zákona kresťanskej lásky k bližnému. Toto je taká skutočnosť, s ktorou treba bezpodmienečne rátať, keď len nechceme život tunajšieho štátu vystaviť otrasom. Z tejto skutočnosti nemôže nasledovať iné, ako to, že každej tunajšej národnej skupine treba dať a ústavou zaistiť všetky tie možnosti, ktoré potrebujú, aby sa mohly národne úplne vyžiť. Týmito sú: úplná rovnoprávnosť, neobmedzené práva slobody a právo sebeurčenia.

Ale nemôže sa jednať len o poskytnutie týchto práv v ústave. Vieme veľmi dobre, že československá ústava mnoho všeličoho dávala, čo potom v praktickom živote dodržané nebolo. Ústava musí preto dať tie zaistenia, ktoré sú spôsobilé, aby stíhaly a napravily aj najnepatrnejšie pokusy, smerujúce k narušeniu poskytnutých práv.

Slovenský štát dosiahol svoju neodvislosť pred pár mesiacmi a ja z trpkých skúseností tejto krátkej doby, ktorých sme my Maďari nadobudli, nechcem sťahovať nepriaznivé dôsledky vzhľadom na ďalšie spravovanie a vedenie štátu. Predsa aj doterajšie skúsenosti sú dostatočnou orientáciou v tom smere, kde sú tie zraniteľné body štátneho a ústavného života, z ktorých môžu ľahko vzniknúť boľavé rany. Týmto sa vyhnúť je žiadúce aj preto, lebo môžu mať vzhľadom na konsolidáciu, budovateľskú prácu a na najdôležitejšie záujmy samého štátu vážne a osudné následky, keď sa včas a rázne neurobí potrebné opatrenie.

Nechcem teraz rekriminovať, chcel by som sa len celkom krátko dotknúť jednotlivých častí. Osnovu ústavného zákona, ktorú sme len včera v poslednej chvíľke dostali, sme ani veľmi nemohli posúdiť. Zato sa Však chcem zaoberať v prvom rade s tým, čo zo zákonnej obnovy chýba a čo by bolo treba podľa môjho názoru do nej ešte rozhodne vsunúť. Tak chýba z ústavného zákona jasné a rozhodné vypovedanie toho, že je tu každý občan čo do práv a povinností úplne rovnaký.

Postrádam aj zabezpečenie tlačovej slobody, hoci je táto najdôležitejším činiteľom slobodného prejavu mienky, a pri tom je jedným z nepostrádateľných strážcov čistoty verejného života. Nemusím sa obšírnejšie zaoberať s dnešnou cenzúrnou praxou, pre ktorú sa stáva nemožnou taká úplne vecná kritika všeobecných pomerov a vrchnostenských opatrení, ktorá sleduje len záujmy štátu.

Nás, Maďarov, sa najbližšie dotýka tá čiastka hlavy XII., ktorá hovorí o národných skupinách. Chýba v tejto hlave ustálenie toho, že aká strana je oprávnená zastupovať niektorú národnú skupinu. Kto to ustaľuje. Ak to závisí čisté od vôle vlády, čo neviem uveriť, tak je to taký labilný základ, ktorý by sme na žiadon pád nemohli prijať.

Paragraf 95. osnovy do zákona pojíma zásadu reciprocity, lebo vyslovuje, že práva, vzťahujúce sa na národné skupiny a v ústave priznané, platia len natoľko, ak slovenská menšina v materskom štáte príslušného národa aj v skutočností požíva tých istých práv. Tento paragraf by som vôbec vynechal, lebo odporuje novembrovému viedenskému rozhodnutiu, protiví sa tej rovnoprávnosti, ktorá nám národným skupinám tu patrí a uplatnenie našich práv činí závislým na takých okolnostiach, za ktorých vývoj my vôbec nemôžeme. Znamená to konečne aj zamiešame sa do vnútorných pomerov jednotlivých cudzích štátov a čo je tiež dôležité, nenachádzam expedienta na to, aké fórum má rozhodovať v tejto otázke. Lebo ak by mala jednostranne rozhodovať len slovenská vláda, tak by to bolo úplne neobvyklé a ani najmenej nie uspokojujúce pokračovanie a vydávalo by tunajšie národné skupiny úmyslom a vôli vlády.

Hlava VII., ktorá hovorí o stavovskom zriadení, neobsahuje ani slova o národných skupinách, hoci práve vzhľadom na rovnaké zaobchádzanie nemožno si predstaviť, že by rôzne národnosti v rámci stavovských skupín, kde budú samozrejme v menšine, neboly stále obchádzané. Opätovne zdôrazňujem, že my, Maďari, na základe našej minulosti, tradície, kultúrnej a civilizačnej vyspelosti a zrelosti, môžeme si právom činiť nárok na to, aby sme dostali na každom polí štátneho života zodpovedajúcu úlohu. Vo výstavbe štátu sme už nesčíselne ráz žiadali účasť, k tejto sme vždy náklonní vzdor tomu, že sa vládny systém dosial k nám macošsky choval. My, Maďari, sme národom štátotvorným, naša chladnokrvnosť, ukáznenosť, pracovitosť a vytrvalosť, ktorú sme aj v nedávnej dobe osvedčili, je dôkazom toho, že sme na úlohu, ktorú na seba chceme vziať, bezpodmienečne schopní. Práve tak, ako národ slovenský, aj my sme si stali do služieb právd Kristových, lebo nás k tomu zaväzuje naša minulosť, každú sociálnu myšlienku uznávame za svoju a keď neotrasiteľné vytrváme pri svojich národných cieľoch, tým nechceme komukoľvek a čokoľvek vziať, ale žiadame len to, čo nám podľa božských zákonov bezpodmienečne patrí. Toto sú také stanoviská, ktorých prijatie a honorovanie by len to dokazovalo, že spoločné zabezpečenie spásy tu žijúceho ľudu je tu spoločnou vôľou, spoločným úmyslom. V tejto nádeji osnovu ústavy s úctou prijímam.

Predseda dr. Sokol: Ďalej má slovo pán poslanec Rudolf Čavojský.

Poslanec Čavojský:

Slávny snem!

Úvod ústavy nášho Slovenského štátu výstižnými slovami hovorí, že cieľom nášho štátu je, aby, ako vykonávateľ sociálnej starostlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov". Takto chápaná úloha štátu srovnáva sa s kresťanskými zásadami a takýto štát je aj túžbou slovenského robotníctva, dôležitej to vrstvy nášho národa.

Naša ústava je robená v snahe zariadiť sa a žiť po svojsky. Chceme upraviť svoje veci podľa vlastných potrieb a možností. Nie je možné vždy a vo všetkom napodobňovať cudzie vzory. Čo je dobré pre iných, nemusí byť dobré pre nás.

My budujeme svoj štát na podklade národnom a kresťanskom. My sme teda nacionalisti a kresťania a preto zaiste právom sa spytujeme: kto je viac?

Bojovali sme dlhé roky za uplatnenie národných a kresťanských zásad. Týmto zásadám musíme zostať verní i teraz, keď máme svoj štát a keď ich uplatnenie závisí aj od nás a predovšetkým od nás. Keby sme tieto zásady opustili, zradili by sme dedictvo otcov, zradili by sme seba a národ by stratil svoju dušu.

Vážení páni! Ja sa chcem zaoberať hlavne hospodárskou a sociálnou čiastkou ústavy. I keď som si veľmi dobre vedomý toho, že najmä táto čiastka ústavy sú iba zásady, jednako je to fundament, na ktorom má byť budované.

Dovolím si uviesť svoje skromné poznámky aspoň k niektorým paragrafom ústavy. Paragraf 51 hovorí o složení štátnej rady. Podľa jeho ustanovenia do štátnej rady vysielajú stavy po jednom členovi. Tu vidíme určitý nedostatok. Podľa § 60 ods. 2 Každý stav skladá sa z osobitnej skupiny zamestnávateľov a zamestnancov. Keď teda jeden stav vysiela do štátnej rady len jedného zástupcu, to znamená, že každý stav môže byť zastúpený alebo len zástupcom zamestnávateľov alebo len zástupcom zamestnancov.

Keďže obyčajne v živote sa uplatňuje silnejší, mám obavu, že práve prvé tri najdôležitejšie stavy: poľnohospodárstvo, priemysel a živnosti sotva budú v štátnej rade zastúpené zamestnancami. Pravda, je daná možnosť, aby jednotlivé skupiny stavov - zamestnávatelia alebo zamestnanci - dostali zastúpenie v štátnej rade aj iným spôsobom. Môžu tam byť vyslaní Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou alebo menovaní prezidentom republiky. Toto by mohlo prichádzať do úvahy už aj preto, lebo podľa § 61 každý občan musí byť organizovaný v niektorom stave.

Na zastúpení v štátnej rade záleží robotníctvu preto, lebo do jej pôsobnosti prislúchajú veľké práva. Okrem iného na príklad sostavenie kandidačnej listiny pre voľby do snemu. Pán ministerský predseda dr. Tiso ešte po 6. októbri ale pred 14. marcom pri jednej príležitosti vyhlásil, že náš snem je domácim pánom Slovenska, Keď toto platilo pred 14, marcom, myslím, že tým viac platí teraz. A preto je pochopiteľné, že každej stavovskej skupine veľmi záleží na lom, aby mala slovo tam, kto je pokladaný za domáceho pána Slovenska.

Paragraf 60 určuje šesť stavov, do ktorých sa občania podľa svojho povolania soskupujú. Viem, že zásadám stavovského poriadku by mohlo byť vyhovené aj vtedy, keď by tých stavov bolo určené viac alebo menej. Pri určovaní, že kto má patriť do určitého stavu, prichádzajú do úvahy jednak zásady stavovského poriadku a jednak praktický život.

Podľa našej ústavy bude priemysel tvoriť osobitný stav a obchod a živnosti zase osobitný. Podľa môjho presvedčenia je v praktickom živote veľmi ťažko určovať, kde prestáva výrobca byť živnostníkom a kedy začína byť priemyselníkom. Keby sa to určovalo podľa počtu zamestnancov, vtedy pripomínam, že sa nezamestnáva vždy rovnaký počet robotníkov. K vôli zjednodušeniu mohly teda živnosti tvoriť jeden stav s priemyslom. Podobne je to aj s obchodom. Na príklad priemysel zamestnáva obchodných cestujúcich. Zamestnanci sú teda v priemysle a vykonávajú i obchod. Do ktorého stavu majú byť títo občania zadelení? Nebude od veci poznamenať, že priemysel, obchod a živnosti už aj dosiaľ tvoria spolu verejnoprávnu korporáciu, ako sú obchodné a priemyselné komory.

Paragraf 61 hovorí, že každý občan musí byť organizovaný v niektorom stave. Podľa § 63 stavy sa organizujú na princípe samosprávnom. Toto možno len uvítať. Otázku organizácie, činnosti a právomoci stavov určuje osobitný zákon, od ktorého vlastne bude závisieť, že aký bude u nás stavovský poriadok.

Avšak už teraz si dovolím pripomenúť, že podkladom pre organizovanie stavov by maly byť záujmové organizácie zamestnávateľov a odborové organizácie robotníkov a zamestnancov. V smysle ústavy malo by byť zavedené povinné členstvo v týchto organizáciách. Takto by bolo potom možné, aby tieto organizácie prevzaly viaceré také úlohy, ktoré dnes vykonáva štát, ako je na príklad sprostredkovanie práce, podporovanie členov atď. Znamenalo by to úspornosť i zjednodušenie.

V § 62 sa hovorí o úlohách stavov. V pôvodnej osnove, ktorá bola predložená nášmu snemu, bolo navrhnuté iné znenie. Terajšie znenie som si dovolil navrhnúť v pripomienkovom pokračovaní. Ústavno-právny výbor však vsunul tam ešte jednu úlohu stavov, že sa totižto majú starať o zvýšenie výkonnosti svojich složiek. Zvyšovanie výkonnosti podľa môjho názoru nemá byť cieľom. Robotníci vedia, čo znamená slovo výkonnosť. Pocítili to pri prevádzaní racionalizácie. V posledných rokoch v mnohých továrňach dosahuje sa väčšieho výkonu robotníctva pri jeho menšom počte. O tomto nám prinášajú nepodvratiteľné dôkazy zprávy živnostenských inšpektorov.

Snaha o dosiahnutie stále väčšej výkonnosti je kapitalistické chápanie vecí. To isté sa deje aj v komunistickom Rusku, kde svojou stachanovčinou pretrumfli všetkých kapitalistov sveta.

S radosťou a uspokojením vítam ustanovenie § 76, podľa ktorého práca duševná alebo telesná je občianskou povinnosťou. Srovnáva sa to s výrokom písma, že "Kto nepracuje, nech ani neje". Ide však o to, aby sa toto ustanovenie nevzťahovalo len na príslušníkov sociálne slabých vrstiev, ale aj na hospodársky silných jednotlivcov.

Nesmierne významné ustanovenie je v § 79, podľa ktorého "vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra". Toto je nefalšované kresťanské stanovisko, zdôrazňované najmä v pápežských sociálnych encyklikách. Toto ustanovenie je najvýraznejším znamením, že Slovenská republika nechce byť kapitalistickým štátom. Náš štát sa díva na vlastníctvo a kapitál celkom ináč, než je to dosiaľ v kapitalistických štátoch. Bude vznešenou úlohou nás všetkých, aby sme toto ustanovenie našej ústavy potom dôsledne uplatňovali.

Pre hospodársky a sociálny život je veľmi významné ustanovenie § 87. Ods. 3 tohoto paragrafu hovorí o výške mzdy. V pôvodnej osnove, ktorá bola predložená snemu, bolo znenie, ktoré som mal česť navrhnúť v pripomienkovom pokračovaní, V tejto veci mal som na zreteli stanovisko pápežských sociálnych encyklík o rodinnej mzde a stanovisko vlády, prednesené pánom ministerským predsedom dr. Jozefom Tisom svojho času v sneme vo vládnom vyhlásení. Navrhované ustanovenie, majúce na zreteli kresťanské zásady o rodinnej mzde, bolo v ústavno-právnom výbore oslabené. Teraz toto ustanovenie znie: "Výška mzdy má byť primeraná k pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery". Pôvodný návrh znel: "Výška mzdy má byť primeraná rodinným pomerom a potrebám". Teraz sa teda dôraz kladie predovšetkým na pracovný výkon a až potom prichádzajú do úvahy rodinné potreby a pomery.

Ďalej je tu ustanovenie, že rušenie a organizovanie rušenia práce sa zakazuje. V pripomienkovom pokračovaní som si dovolil navrhnúť znenie nasledovné: "Rušenie a organizovanie rušenia práce, ktoré by mohlo ohroziť verejný záujem, sa zakazuje". Takto by to bolo podľa pápežských sociálnych encyklík, ktoré majú na zreteli verejný záujem. Terajšie znenie toto nezdôrazňuje a umožňuje využiť hojednostranne proti robotníctvu.

Avšak tieto nedostatky nie sú podstatné. Preto navrhovanú osnovu s radosťou a úprimne vítam a so mnou zaiste všetci slovenskí robotníci. Som presvedčený, že v našom Slovenskom štáte v smysle ústavy bude dávané každému, čo mu patrí a že robotníci budú mať v našom štáte také postavenie, aké im patrí.

Slovenskí robotníci si zaslúžia, aby im v Slovenskom štáte vždy a všade bolo merané spravodlivo. Veď slovenskí robotníci v boji za slobodu národa bojovali v prvej línii. (Predsedania sa ujal predseda dr. Sokol.) Nedali sa odstrašiť ani vyhadzovaním z práce, ani žiadnym prenasledovaním. A keď bolo potrebné chopiť sa pušky, zanechali doma svoje rodiny a šli dobrovoľne chrániť hranice svojej vlasti.

Slovenskí robotníci nesklamali ani pri budovateľskej práci. Preukázali to najväčšie pochopenie pre prechodné ťažkosti svojho mladého štátu a pre jeho potreby. V bývalej republike bývalo najviac štrajkov a najviac nepokojov na Slovensku, Vtedy sme mohli zavše počuť niečo o pochodoch hladu. Po 6. októbri a po 14. marci to všetko prestalo. Takto sa vecí majú i napriek tomu, že v zimných a prvých jarných mesiacoch bola nezamestnanosť pomerne väčšia ako vlani. A takto sa zachovali robotníci vtedy, keď boly ich mzdy nízke a pritom ceny životných potrieb stúpaly.

Slovenskí robotníci takto nepokračovali zo strachu pred nikým. Slovenskí robotníci dokázali, že sa nebáli ani bodákov českých četníkov a nebáli by sa takýchto opatrení ani dnes. Slovenskí robotníci svoj postup zariadili podľa toho, ako im to kázala ich láska k národu a k svojmu štátu. (Potlesk.)

A veru aj dnes bolo by tu niekoľko hospodárskych a sociálnych príčin k nespokojnosti. Najväčšie zlo: nezamestnanosť síce pominula, ale nie je uspokojivý spôsob ako sa to stalo. Nezamestnaných nemáme hlavne preto, lebo odišlo vyše 50 tisíc robotníkov na prácu do zahraničia. Viem, že ešte dlho bude trvať, čo budeme odkázaní umiesťovať našich robotníkov na práce v cudzine, ale tento počet musíme aspoň stále zmenšovať. Musí byť túžbou nás všetkých, čo je túžbou slovenských robotníkov, aby mohli pracovať doma a takto tvoriť hodnoty svojmu národu a svojmu štátu a nie pre cudzích.

Boľavou otázkou slovenských robotníkov sú mzdy, a to najmä teraz, keď ceny životných potrieb stúply. Podľa najnovšej štatistiky za mesiac január až máj 1939 bolo v prvých troch najnižších mzdových triedach, v ktorých priemerná denná mzda činí od 4 do 12 Ks vyše 51% robotníkov. V ďalšej triede je 11.24% poistených robotníkov, takže máme 62.70%, teda dve tretiny robotníkov, ktorých priemerná denná mzda činí od 4 do 16 Ks. Máme len 2.65% takých robotníkov, ktorých priemerná denná mzda činí 30 Ks. Zo 197.641 poistených robotníkov je to len 5.244.

Táto štatistika hovorí jasnou, ale smutnou rečou. Upozorňuje na úlohy a povinnosti, ktoré má štát, vláda i zamestnávatelia voči robotníctvu. Avšak i napriek tomu, že sú mzdy slovenských robotníkov nízke, najmä vzhľadom na zdraženie cien životných potrieb, predsa nedochádza k sociálnym bojom a slovenskí robotníci na tento čas uspokojujú sa väčšinou iba poskytnutím jednorázových drahotných výpomocí. Takto pokračujú robotníci dnes preto, lebo uznávajú, že si to vyžadujú hospodárske a finančné záujmy národa a štátu. Takto je to dnes, ale tento stav nie je trvalé udržateľný. Opätovne vyhlasujem, čo som už svojho času z tohoto miesta povedal, že alebo musí dojsť k sníženiu cien, alebo k zvýšeniu miezd robotníctva!

Nebude od veci pripomenúť, že slovenskí robotníci aj z terajších svojich nedostatočných miezd dosiaľ darovali štátu za prácu na prvého mája t. r. asi 3/4 milióna Ks. Slovenskí robotníci teda odtŕhajú od úst svojich detí a dávajú svojmu národu a štátu.

Pracujúce vrstvy nášho národa sa uskromňujú, ba aj nedostatok trpia. Všetko toto znáša náš ľud preto, lebo myslí, že si to terajšie položenie nášho národa a štátu vyžaduje. Je žiadúce, aby sa podľa toho u nás hospodárilo a aby každý primerane k terajším pomerom žil. Protivilo by sa kresťanskej spravodlivosti, keby sa žiadalo uskromňovanie len od vrstiev sociálne najslabších.

Slávny snem, nebohý veľký pápež Pius XI. vo svojich prejavoch a encyklikách zdôrazňoval potrebnosť obrody ľudskej spoločnosti a uplatnenie sociálnej spravedlivosti a lásky. Náš kresťanský národ vo veľkej väčšine katolícky, dáva sa duchom svojej ústavy na tieto nové a správne cesty. Avšak nestačí len nový štát, nestačí len nová ústava a nové zákony, ale je potrebný aj nový človek. Je tu teraz jedinečná príležitosť, aby sme sa aj my všetci reformovali, obrodili. Akí ľudia, také pomery.

Pri tejto historickej príležitosti, keď náš snem dáva ústavu nášmu mladému štátu, nemôžem ináč zakončiť svoju reč, ako keď z hlbiny svojho srdca zvolám: Teba Boha chválime, Bože daj, aby náš národ mohol pieseň svojej slávy spievať večne! (Búrlivý potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Slovo si vyžiadal pán minister dr. Vojtech Tuka. Udeľujem mu slovo.

Minister dr. Vojtech Tuka:

Slávny snem,

o ústave, o tomto návrhu mnoho by sa dalo hovoriť. Ráčte si pomyslieť, že profesor ústavného práva po celý rok, týždenne v šiestich hodinách bude o tomto predmete prednášať. Ja nechcem zneužívať Vašu trpezlivosť, pánovia, len ako jeden z osnovateľov tohoto návrhu pokladal som si za povinnosť predniesť niekoľko poznámok o tom, aké hľadiská nás viedly, keď sme tento návrh sostavovali a upravovali.

Ústáva nie je iba zákonom, rámcom, nie je len organizačným poriadkom národného života, lež ona je vyznávaním viery národa. Ústavou deklaruje národ: Týmto som a týmto chcem byť. Mnoho sa uvažovalo o tom, akého druhu bude naša ustáva. Ústava, ktorej návrh predkladáme, nie je ani demokratickou, ani autoritatívnou, táto ústava nie je ani stavovskou, ani socialistickou. Je to republika, ale nie takzvaná prezidentská, ani parlamentná republika a táto ústava nie je - musím užívať cudzie slovo "völkisch", povedzme po slovensky - "plemenného" rázu. Osnovatelia tohoto návrhu vyhýbali sa každému doktrinárstvu, počítali s terajšou politickou nosnosťou slovenského ducha, nechceli urobiť žiadon prekotný krok, pripadne do tmy, ale použili eklektickej metódy a tak sostavili návrh, ktorý leží pred snemom.

Zamietli sme demokratický podklad a to z nasledovných dôvodov. Keď historicky sa podívame na demokraciu, je demokracia, demokratizmus vlastne útočnou metódou, a v tomto ohľade vykonala táto myšlienka, tento princíp znamenité úlohy, kým pomocou nej sa rozbíjaly zastaralé mocenské útvary. Ale keď tento útočný princíp bol aplikovaný na staviteľskú národnú prácu, na tomto poli demokratizmus zlyhal. Odvoláva sa často ten alebo onen priateľ demokracie na tie údajné úspechy, ktorými sa tento systém môže preukázať v západnej Európe a Amerike. Štátna veda ale zisťuje, že tieto úspechy možno konštatovať iba v tých štátoch, ktoré príroda buďto nevyčerpateľné bohaté obdarila, alebo v štátoch, ktoré sa dostaly do tej veľmi lákavej konjunktúry, že podarilo sa im vykoristiť národy, stojace na nižšom stupni kultúry. Teda môžeme povedať, že tieto štáty boly by docielily tých úspechov akoukoľvek ústavou. Tieto úspechy nie sú zásluhou demokracie. Demokracia, to si musíme uvedomiť, je útočný a po vydarenom útoku rozkladný princíp. V našej najbližšej blízkosti sa odohrávaly udalosti, ktoré nám môžu slúžiť ako dôkaz tohoto tvrdenia. Tie štáty, ktoré majú nadpis "demokratizmus", obyčajne majú de facto celkom inú mocenskú politickú konštrukciu; buďto je tam stranícka diktatúra, alebo ako v niektorých stredo- a juhoamerických štátoch, bola to osobná diktatúra vplyvnej osobnosti s pomocou svojich praetorianov. V Európe ako ráčite vedieť, mnoho je štátov, ktoré sa honosia nadpisom demokracie, ale pomocou povestných zmocňovacích zákonov sa vlastne už preplavily na vody autoritatívne.

Teda naša ústava nestojí na demokratických základoch. A či je ona autoritatívnou? Naša ústava nie je autoritatívnou, lebo nekoncentruje moci a zodpovednosti v takej miere v jednotlivých osobách. Prečo nesiahli intenzívnejšie osnovatelia tohoto návrhu po princípe autoritatívnom? Príčinu som už krátko naznačil. Náš ľud, tá naša politická mentalita by nebola zniesla taký smelý skok, a preto vzhľadom na bezpečnosť pokroku prevzali sme niečo aj z pozostalosti demokratickej.

Mnoho sa hovorí o rozdiele demokracie a autoritatívnej sústavy. Čím je vlastne ústava vôbec? Odpoveď na jedinú otázku, a to na tú, že kto má mať moc a kto má znášať zodpovednosť?! V demokracii túto otázku riešila náhoda. Je to pravda, nech je mi dovolené odvolávať sa na intuitívny cit más, ktoré po voľbách vždy takto hodnotily ich výsledky: "Kto vyhral a kto prehral". Ako by šlo o hru na šťastie. Teda náhoda hrala veľkú úlohu, čí už náhoda čistá, či už nastrojená. V demokracii vedúci činitelia sa dívali na človeka nie ako na občana, ale ako na voliča a v úspechoch svojich videli úspech štátu, pričom však hľadeli v prvom rade len na prospech strany. Preto v demokraciách, - znie to trocha divne - nebol nikto zodpovedný. Volič nebol zodpovedný, poslanec podľa ústavy nemal zodpovednosti. Pri parlamentných prácach, vo výbore povedalo sa, že sa návrh predostre plénu na rozhodnutie, v pléne zas bolo povedané, však výber to odborne všetko preskúmal. A čo sa týka zodpovedností ministerskej, ja sa tak pamätám, že odkedy jestvuje ústavná ministerská zodpovednosť, myslím len vo dvoch prípadoch boli ministri ťahaní na trestnoprávnu zodpovednosť. Čo sa tej takzvanej politickej zodpovednosti týka, tu sa odvolávam vo Vašich radoch na tých pánov, ktorí majú politickú prax dlhšieho trvania za sebou. Tí páni veľmi dobre vedia a môžu prisvedčiť, že takzvaná politická zodpovednosť ministrov bola veľmi často výsledkom osobných intrík, alebo prevládaly stranícke záujmy a voľakto, či vinný alebo nevinný, musel padnúť. Na ilustrovanie, ako to vyzerá s tou politickou zodpovednosťou ministrov, nech je mi dovolené odvolávať sa na nebohého francúzskeho štátnika Brianda, ktorý asi 40 rokov účinkoval v politickom živote a v tejto dobe bol 25 krát ministrom a z toho 13 krát ministerským predsedom. Netreba k tomu žiadnej kritickej poznámky pripojiť.

Parlamenty vznikly, ako to ráčite vedieť z dejín, ako opozičné útvary. Vzniklý tým cieľom, aby kontrolovaly absolutistických panovníkov a ich spolupracovníkov, teda duch tých pôvodných parlamentov bol presiaknutý nedôverou voči držiteľom moci. Dnes sú hospodárske, spoločenské a politické pomery celkom iné. Takmer skoro neni opatrenia ministrovho, ktoré by sa nedalo žalovať pred najvyšším správnym súdom. Dnes minister nedisponuje podľa ľubovôle s úradným aparátom, keďže úradníci majú svoju služobnú pragmatiku. Niet verejného funkcionára, ktorý by sa chcel natrvalo postaviť voči všeobecnej verejnej mienke. Tak dnes ti politická štruktúra, tá úloha parlamentu akosi sa prehodila. Z minulosti máme skúsenosti, že i parlament podľahol dnešnému kapitalistickému, alebo aby som sa správne vyjadril, komercialistickému svetovému prúdu. Strany maly časopisy, strany maly banky, strany maly všelijaké závody, takže strany samy stály sa akýmisi politickými podnikmi na dodávanie hlasov a na využitie nadobudnutej politickej moci. Tomu sme chceli predísť vtedy, keď sme sa vzdali demokratizmu, v ktorom vláda vlastne pozostávala z delegátov jednotlivých strán, takže často tak vyzerala, ako nejaký dôverníčky sbor, ako správa nejakého kartelu, ktorý pozostáva z viacerých veľkých podnikov. Keby som mal talent ironicky hovoriť, tak by som hodnotil demokraciu novších dôb, že to čo staršie režimy postavily, nahromadily, to ani zúrenie demokracie nemohlo zničiť, takže demokratický režím so svojimi rozkladnými činmi je vlastne chválospevom na staré režimy.

Ústavná listina, ktorú slávny snem má odhlasovať, nebude ešte ústavou, bude len základným kameňom k ústave celkovej. V tomto návrhu, takmer ako refrén, asi 14-15 krát sa opakuje táto veta: Podrobnosti určí osobitný zákon. Slávny snem bude mať plné ruky práce, kým ústava bude úplne dobudovaná. Táto navrhovaná ústava je vlastne takým,, Inhaltsverzeichrissom", akýmsi soznamom tých prác, ktoré slávny snem očakávajú. Tam sú ohromné problémy k riešeniu, na pr. vlastníctvo, pracovné povinnosti každého občana a odmena práce, závažná otázka rodiny, veľký problém stavovského zriadenia atď. Snažne Vás prosím, keď v budúcnosti budete rokovať o týchto problémoch v tom kompase politickom, ktorý bude pred Vami, ráčte sa približovať viac k severnému pólu autoritatívy, ako k južnému pólu demokracie.

Keď slávny snem vynesie spomenuté ústavné zákony, potom sa vráti k pôvodnému poslaniu parlamentu. Čo bolo pôvodnou úlohou parlamentov? Kontrola. Moderné parlamenty túto kontrolu nekonaly dostatočne, lebo príliš mnoho politizovaly. Slovenský národ, keď chce obstáť v ohromnej súťaži národov, musí túto kontrolu omnoho dôkladnejšie vykonávať, ako sa prevádzala v minulosti. Doterajšia kontrola bola hromadného rázu, v budúcnosti musí sa vyvinúť kontrolný systém, v ktorom jeden každý pán poslanec bude mať osobnú úlohu a bude za ňu osobne zodpovedný.

Práve preto aj súhrn politicky činných ľudí, totižto strana ľudová, strana štátna musí sa tiež úplne premeniť. Doteraz boly strany. Práve preto nazyvaly ich parsom, partajou, stranou. Už v tom výraze bolo povedané, že je ich viac Keďže teraz je len jedna strana, užívanie tohoto výrazu je vlastne nelogické. Ale svet predsa pridržiava sa toho výrazu, lebo je už vžitý. Dnešná,, strana", jediná štátna strana musi mať celkom inú mentalitu, akú mala predtým Predtým sa snažila každá strana naverbovať čím viac voličov, aby sa mohla uplatniť svojou váhou v parlamente. Jediná štátna strana musí mať málo členov, ale tým vyberanejších.

Neráčte si myslieť, že povinnosť poslancov, o ktorej som hovoril a prestavba politických strán je niečo ojedinelého, výnimočného. My právnici to veľmi dobre vieme, že vo svete práva sa tu prevádza ohromná zmena. Predtým právnici chápali právny život tak, že kládli váhu a dôraz na pravá, na oprávnenosti. Teraz sa to všetko premieňa a základom právneho poriadku sa stávajú povinností.

Autoritatívny systém, ktorého sa mnohí ľudia na svete boja, znamená len toľko, že národ si trúfa sveriť veľkú, takmer neobmedzenú moc na jednotlivcov, lebo národ si je toho vedomý, že disponuje s tak veľkým mravným kapitálom a mravne tak dobre vychovanými občanmi, že na nich môže sveriť tú veľkú moc.