Tak prosím, aby ministerstvo verejných prác tie návrhy, ktoré podávajú patriční odborníci a to odborníci slovenskí, rodáci toho kraja, ktorí znajú aj toho baníka aj tú baňu do špiku, podľa možnosti honorovalo a podľa možnosti tým spôsobom tú banícku prácu rozhojnilo.
Druhá vec, ktorá v tomto pracovnom odbore náš kraj tlačí. Rozvoj baníctva súvisí s normalizovaním úzkokoľajnej našej dráhy. Dovážanie rudy a potrebných vecí k hutnému zpracovaniu vyžaduje veľký náklad na úzkokoľajnej železnici. Keby ten požiadavok nášho kraja, aby k nám viedla normálna širokokoľajná dráha, bol honorovaný, tým by práca banícka skurtočne sa ľahšie mohla zveľadiť a štát by mohol z nej mať aj pozitívne výsledky, A to tým skorej, že v Štiavnici pri štátnej huti leží asi 30. 000 vagónov hutnej trosky. Táto troska podľa odborníkov obsahuje 30 -35% čistého železa mimo iných kovných pozostatkov. Keď by sa len táto troska zpracovala, tak to znamená čistý výnos pre štátnu pokladnicu 100 miliónov korún. Tak, keď by hneď tá dráha stála istú čiastku peňazí, bude na to spôsob, aby sa to potom uhradilo.
Slávny snem! V krátkosti len toto som chcel predniesť, ako tie veci, ktoré tlačia nášho baníka, nášho stredoslovenského podsitňanského robotníka. Ale keď sme my informátormi a interpretátormi tých krajových boľastí, sme aj na druhej strane povinní sa podujať tej úlohy, že by sme skutočne to, čo vláda má v programe, aj pred ľuďom čo najširšie propagovali a ten ľud pre ten program čo najhlbšie dostali a presvedčili. A preto ja z tejto príležitosti, keď ako zástupca podsitňanského kraja mám prvýkrát príležitosť k vám prehovoriť, prejavujem vernú oddanosť chudobného baníckeho ľudu voči slovenskému štátu, jeho hlbokú oddanosť slovenskej vláde a to najmä preto, že na čele tejto vlády stojí dr. Vojtech Tuka, ministerský predseda, ktorým sa chlúbime, ako naším rodákom. (Potlesk.)
A preto, že aj jeho kolíska tam stála, kde tie ostatné banícke chudobné kolísky, prosíme ho, aby za jeho vlády našla bieda podsitňanského kraja úľavy. Pán Boh požehnaj našej práci! (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol.
Slovo má ďalej pán poslanec Hancko. (Predsedania sa ujal podpredseda dr. Opluštil).
Poslanec Hancko:
Slávny snem!
Dňa 21. novembra t. r. odznelo v našej snemovni expozé druhej vlády Slovenskej republiky, vlády dr. Vojtecha Tuku.
Zákonodarci program vlády s napnutou pozornosťou vypočuli a na znak spontánneho súhlasu prijali ho dlhotrvajúcim potleskom.
Program druhej vlády je dôsledným pokračovaním programu prvej slovenskej vlády dr. Jozefa Tisu. Znamená uskutočňovanie zásad, v duchu ktorých bol náš slovenský štát založený.
Slávny snem! Nakoľko tento program zabezpečuje možnosť národného a kultúrneho vývinu obyvateľstva celého štátu a určuje hlavné smernice a prostriedky dobudovania a zabezpečenia štátu, obsahom svojim v celej štátnej pospolitostí zapôsobil uspokojivé.
Program vlády rozprestiera sa na všetky odvetvia verejného života. Mojou úlohou je prehovoriť k tej jeho časti, ktorá vzťahuje sa na školské a kultúrne snaženia vlády.
Expozé vlády o školstve a kultúre nás ubezpečuje, že na poli školstva, výchovy a výučby je vláda pevne rozhodnutá všetky, stáročiami vytúžené národné ideály uskutočniť. Ideály, za ktoré sme zvlášť posledných 20 rokov v pražskom parlamente tak húževnaté bojovali, budú podľa expozé vlády realizované.
Tento program je živým dôkazom, že v dejinách slovenského školstva a ľudovýchovy dospeli sme skutočne k historickému prelomu a k vytúženému zvratu časov. Utvorením slovenského štátu vracia sa škola aj s učiteľom k národu a učiteľ zas dostáva úlohu do rúk, národne a kresťansko-svojsky vychovaným dieťaťom vrátiť národ sebe samému. V škole sa u nás viac nebude bojovať o dieťa, pre ktorý strannícky smer má byť výchovou získané; v škole našej bude sa pracovať teraz už len pre dieťa, aby sa ono národne a kresťansky vychovalo pre národ a pre náš slovenský štát.
Programom vlády je vybudovať zo školy pevnú národnú a kresťanskú baštu. V tomto duchu prevádza sa reforma celého školstva slovenského štátu. Štátna školská správa stáva sa týmto úradnou ochrankyňou ducha národného a kresťanského. Program vlády je takto uskutočňovaním programu zosnulého vodcu národa Andreja Hlinku. Táto skutočnosť je historickým zadosťučinením pre celý slovenský národ.
Toľkoto k programu vlády všeobecne.
Slávny snem! Ale nie je dostatočné expozé vlády len vypočuť a ho schvaľovať, potrebné je, aby celý národ jednotnou vôľou a odhodlanosťou prispel aj pomocou, aby vláda tento svoj program aj uskutočniť mohla.
Myslím, že tlmočím rozhodnutie celého snemu, keď tvrdím, že nakoľko programom vlády uskutočňuje sa vlastne vôľa samého národa, zákonodarný snem v zastúpení národa - uplatňujúc vôľu celého národa - stojí za vládou v jej vznešenom úsilí oddane, jednotne a plnou rozhodnosťou.
Slávny snem!
Prvé, v čom budeme vládu našu podporovať je to, aby boly vytvorené predpoklady našou školou a kultúrou vypestovať ucelenú jednotu v národe a solidaritu celého obyvateľstva štátu. Budeme pomáhať, aby boly odstránené všetky rozkladné zbytky kultúrneho a triedneho boja. Aby sa v štáte našom udomácnil duch evanjelia. Aby boly odbúrané zdedené strannícke privilégiá z bývalej Česko-slovenskej republiky, aby zavládol konečne duch práva, spravodlivosti, vzájomnej občianskej lásky a úcty a pokojného spolunažívania obyvateľstva celého štátu.
Aby tento ideálny stav v plnosti mohol byť dosiahnutý, považujem za jednu z najhlavnejších úloh štátu: prakticky vychovať náš učiteľský a profesorský dorast. Vychovať ho tak, aby sa práve tento stav učbárov stal v štáte z povolania uskutočňovateľom týchto ideálov a celého programu vlády. Učiteľ je z povolania vychovávateľom národa. Výchova národa je v základoch najmä do rúk učiteľstva národných škôl složená. Cez ruky tohto učiteľstva prejde obyvateľstvo celého štátu.
Treba ho preto vychovať v nesfalšovanom Hlinkovom duchu, aby aj on v Hlinkovom duchu mohol a vedel vychovávať.
Treba ho vychovať v duchu rýdze prehĺbeného nacionalizmu, nie ale prepiateho šovinizmu, ktorý by národné skupiny v štáte znepriateľoval. Vychovať ho v duchu nábožensko-mravnom a v duchu náboženskej a občianskej snášanlivosti.
Treba v ňom vypestovať pevné charaktery, ducha obetavej pracovitosti, cit povinnosti a zodpovednosti, aby bol vzorným príkladom týchto ctností. Popri takejto národnej výchove treba ho ale aj odborne a všestranne vzdelať. Treba ho vyzbrojiť tobôž praktickými vedomosťami do života. Slovenský štát potrebuje praktických učiteľov. Teraz ho do života tak treba pripraviť, aby bol schopný dopomôcť povzniesť hospodársky a sociálne najmä náš cez stáročia zanedbávaný dedinský ľud. Aby vedel vytvárať predpoklady, ktorými bude možné zamedziť sťahovanie sa dedinského ľudu do miest. Aby sa stal z povolania prvým pionierom ideálnej výstavby a povznesenia slovenskej dediny, aby ale dobre vedel obstáť aj v mestskom prostredí, keď ho do mesta postavíme.
Slávny snem! Aby učiteľ nášho štátu bol vstave tomuto vznešenému poslaniu vyhovieť, je nevyhnutne potrebné, aby ho v ústave naučili v živote dedinskom potrebným hospodárskym vedomostiam. Aby ho naučili menovite dochovávaniu dobytka a hydiny, včelárstvu, ovocinárstvu, hospodárstvu, záhradníctvu, družstevníctvu atď. Učiteľky treba naučiť vareniu, šitiu a pod., aby ony zas dedinskú ženu naučily šiť, dobre chutne uvariť a spotrebiť všetky produkty, ktoré gazdovia naši na svojských hospodárstvách dorobia. Dobre poznáme slovenskú kuchyňu, je veľmi dôležitou vecou, aby učiteľky naúčaly slovenské ženy po dedinách variť. Lebo dobrá kuchyňa je tiež základom spokojného života rodiny. Aby naučily tieto ženičky čistote a praktickému zariaďovaniu a udržiavaniu domácnosti. Aby ich naučily správnej výchove dietok, aby sa stály z nich vzorné manželky a matky.
Učiteľský dorast treba oboznámiť dobre aj s otázkami organizovania a propagovania cudzineckého ruchu. Treba v ňom vypestovať aj ducha podnikavosti, aby tohto ducha zas on do mládeže vedel vštepovať. Aby bol vstave preformovať tú zlú ambíciu našej mládeže, stať sa len a len nejakým tým zamestnancom alebo zriadencom.
Keď si náš učiteľský dorast takto vychováme, zpod jeho rúk budú vychádzať potom už životaschopné generácie.
Slávny snem!
Aby ale takto vychovaný učiteľ mohol v národe svojom opravdivé grandióznu úlohu aj splniť, treba ho existenčne zabezpečiť. Od učiteľa, zápasiaceho s nedostatkami existenčnými, ťažko by bolo splnenie týchto úloh očakávať. Treba umožniť, aby aj v odľahlej obci trvalé mohol učiteľ zakotviť. Popri finančneexistenčnom zabezpečení treba mu zaistiť slušný, hygienický naturálny učiteľský byť aj so záhradou. Kde ešte niet zodpovedných učební, treba vybudovať aj tieto.
V novom štáte našom, aby som sa tak vyjadril, treba učiteľa teraz už skutočne emancipovať. Veď učiteľský stav bol ešte aj v posledných časoch veľmi často podceňovaný. Toto je zdedené z časov národného útisku, kým bol učiteľ používaný za prostriedok odnárodňovania, kým práve učiteľ musel svoj národ cudzej moci podmaňovať. Autoritu učiteľstva toto podkopávalo, v národe bol význam učiteľského stavu tendenčné podceňovaný. Vládnuce panstvo pozeralo na učiteľa ako na podradný element.
V našom štáte a v národe našom musíme autoritu učiteľstva stoj čo stoj pozdvihnúť. Učiteľ musí sa stať v pravom slova smysle učiteľom národa, radcom a vodcom ľudu z povolania v každom ohľade. Musí sa stať aj budovateľom z povolania tohto štátu.
Bez takéhoto učiteľstva a profesorstva národ náš na pevné nohy nikdy nepostavíme. Preto považujem výchovu učiteľského a profesorského dorastu za najvážnejšiu úlohu nášho mladého štátu.
Akých učiteľov si vychováme, tak vychovajú zas oni aj generácie národa. Akí budú naši učitelia a profesori, taký bude aj sám náš slovenský národ. (Potlesk.)
Keďže sa ale takáto významná opravdu grandiózna úloha kladie teraz v novom našom štáte na plecia učiteľom, učiteľ, právca, riaditeľ školy musia byť pre náš štát skrz na skrz spoľahliví ľudia.
Štát vo verejných funkciách musí mať spoľahlivých pracovníkov, na ktorých sa bezpečne môže opierať. Sverovať verejnú funkciu a tobôž funkciu učiteľa-vychovávateľa, správcu, riaditeľa na ľudí štátu nepriateľských alebo k národným a náboženským ideálom ľahostajných, nie je prípustné. Spoľahlivých neslobodno odstrkovať a nespoľahlivých neslobodno do popredia tisnúť. Vládny režim musí mať medzítka, na ktoré sa plne 100% môže opierať. V týchto počiatočných, bezprostredne porevolučných časoch, keď štát budujeme, treba sa spoliehať v prvom rade na vyprobovaných a v bojoch za národné ideále už ostrieľaných ľudí. Postupne možno sa spoliehať aj na takých, ktorí statočnou prácou o slovenský štát skúšku spoľahalivosti skutkami makateľne usilujú sa dokazovať.
Nech sa v budovateľskej práci uplatní každý Slovák, ale aj každý inonárodný občan štátu. Treba ale zamedziť, aby si niekto v novom štáte staval nároky ešte aj na odmenu alebo povýšenie práve za jeho bývalé protinárodné, protikresťanské počínanie. Treba odmeňovať skutočne len záslužnú štátotvornú prácu. Kto by sa tomuto elementárnemu princípu vzpieral alebo vyhýbal, ten nepatrí na katedru slovenskej školy.
Spoľahlivosť treba ostražité kontrolovať vážnym, bezpečne spoľahlivým dozorom. Dozorčie orgány musia byť absolútne spoľahlivé.
Vzťahuje sa toto zvlášť na sbor škôldozorcov. Škôldozorci musia byť v národe dobre známi osvedčení bojovníci za národné ideále. Musia byť národne a kresťansky hlboko založení. Musia byť príkladnými apoštolmi a strážcami vlasteneckého ducha, pritom na slovo vzatými pedagógmi.
Spoľahlivo kontrolovať a svojim podriadeným smernice dávať môžu len takíto ľudia.
Vláda svojím programom, že sa stará o umiestenie ešte aj nezamestnaného učiteľského dorastu, že sa usiluje zvýšiť vzdelanostnú úroveň a zlepšiť aj hmotné postavenie učiteľstva a povzniesť úroveň našej školy, vzbudzuje dôveru a posilňuje v ťažkých priekopníckych prácach aj celý učiteľský a profesorský sbor.
Je pravda, že práve teraz prežívame tie najťažšie časy. Žijeme práve v dobe vojnovej a my práve teraz svoj štát budujeme, hneď ho ale aj brániť musíme. Treba uznať, že všetky požiadavky splniť teraz nie je možné. O dobrobyte nejakom snívať v týchto ťažkých časoch bolo by prinajmenej neserióznosťou. Budovanie a súčasná obrana štátu zaťažujú štátne financie nášho mladého štátu abnormálnou mierou.
Teraz je hlavné, udržať sa a vydržať stoj čo stoj! Vykonať to, čo je ľudsky vykonať možné. Toto docielime, ked' sa prechodne všetci uskromníme, keď budeme obetavými, keď sa k pomerom ťažkej doby uznanlivé prispôsobíme.
Pri tom všetkom predsa len úctivé apelujem na vládu, aby v prospech dokonalej výchovy a výučby dorastu učiteľského a profesorského stavu za povznesenie slovenskej školy a za existenčné hmotné zabezpečenie učiteľstva urobila všetko, čo je ľudsky urobiť možné.
Učiteľstvo treba konečne aj srovnoprávniť. Úsilie vlády o jednotné usmerne nie vyučovania v kresťanskom a národnom duchu aj na stredných školách ako aj sjednodušenie celého národného školstva je v národe všeobecne vítané.
Vytváranie predpokladov pre praktické a odborné štúdium cieľuprimeraným špecializovaním odborného školstva s ohľadom na štátne záujmy bude praktickým prostriedkom zapätia obyvateľstva do hospodárskych, priemyselných a obchodných podnikaní, v ktorom ohľade boli Slováci bývalými režimami umele putnaní a ubíjaní.
Nakoľko podľa programu vlády celá ľudovýchova, výučba a kultúra prispôsobuje sa životným potrebám národa a celého obyvateľstva štátu a usmerňuje sa duchom Hlinkovým, vláde našej odhlasujeme za to nielen plnú dôveru, ale ju aj o tom ubezpečujeme, že v jej vznešenej a ťažkej budovateľskej práci budeme ju všetkými silami aj podporovať.
Slávnej našej vláde v jej ďalších počínaniach prajem božskej pomoci a privolávam jej: Na stráž! (Potlesk.)
Podpredseda dr. Opluštil (zvoní):
Udeľujem slovo pánu poslancovi Čarnogurskému.
Poslanec Čarnogurský:
Slávny snem!
Nech mi je dovolené ako príslušníkovi tej čiastky slovenského národa, ktorá obýva horské kraje slovensko-poľského pohraničia a rozpráva zvláštnym t. zv. goralským nárečím, dotknúť sa state vládneho vyhlásenia, ktorá má vzťah zvlášť k nám Slovákom-goralom.
Vládne vyhlásenie hovorí, že najlepším dôkazom úspešnosti spolupráce slovensko-nemeckej je to, že ňou sa vláde podarilo napraviť tie krivdy, ktoré na slovenskom národnom tele spáchalo Poľsko za 20 rokov svojej samostatnej existencie. Otázka slovenských území, v rokoch 1920, 1924 a 1938 odstúpených Poľsku, rozhodnutá je v prospech Slovenskej republiky, ako to sám veľký vodca nemeckého národa Adolf Hitler nášmu vyslancovi v Berlíne vyhlásil.
Treba podotknúť, že práve v deň tohto vyhlásenia podľa oznámenia nášho ministerstva zahraničia bola v Berlíne podpísaná dohoda o privtelení týchto území k materskej zemi slovenskej. __
Ja ako Slovák-goral ďakujem v mene všetkých mojich krajanov slovenskému štátu i nemeckému národu a jeho vodcovi za tento spravodlivý a historický čin. (Potlesk.) Slovenské obyvateľstvo dostalo sa k Poľsku roku 1920 i 1938 proti svojej vôli, vôli jednomyseľnej, 100% slovenskej. Treba sa zvlášť zastaviť pri roku 1920. Hoci v tom čase nebolo ešte možno hovoriť o pozitívnej slovenskej výchove vôbec na Slovensku, tým menej v odľahlých krajoch poľskoslovenského pohraničia, hneď pri vymedzení plebiscitného územia obyvateľstvo tohto plebiscitného územia dalo v každej obci na javo pevný výraz svojej národnej príslušnosti slovenskej. Od najmladšieho po najstaršieho rozum ovládajúceho obyvateľa plebiscitného územia každý hovoril: Som Slovák, do Poľska nechcem.
Keby sa bol plebiscit uskutočnil, zaiste by nebolo slovenské telo zmrzačené roku 1920 na severe.
Bohužiaľ, plebiscit severného Spiša a severnej Oravy tesne súvisel s otázkou tešínskou. Na území Tešínska pomery neboly tak jednoduché ako na Spiši a Orave. Z otázky tešínskej hrozil vážny konflikt medzi Československom a Poľskom. Trvalo tu napätie a rozčúlenie. Prizerajúc k tomu, hlavné mocnosti na radu medzinárodnej komisie uvažovaly o tom, či by nebolo vhodné opustiť rozhodnutie o plebiscite a iným spôsobom skoncovať otázku Tešínska. Ťažkosti, ktoré vznikali na Tešinsku, nezbytne si žiadaly rovnakého postupu na Orave a Spiši.
Rozhodnutie, aké tu hlavné mocnosti maly na zreteli, uľahčilo vyhlásenie, osnovane dňa 10. júla 1920 delegátom Československa dr. Benešom a delegátom Poľska ministrom Grabským v Spaa. Vyhlásenie znelo:
Delegáti poľský a československý, dozvediac sa o rozhodnutí spojencov znovu sa zaoberať sporom československo-poľským, po dlhých hovoroch sa rozhodli prijať konečnú úpravu sporu spojenými mocnosťami. Preto vyslovujú súhlas s tým, aby plebiscit na Tešínsku, Orave a Spiši bol odvolaný a aby spojené mocnosti, vypočujúc obidve stránky, učinily opatrenia, potrebné ku konečnému vybaveniu sporu.
Hneď druhého dňa, t. j. 11. júla uložila Najvyššia rada veľvyslaneckej konferencii v Paríži, složenej zo zástupcov Spojených štátov, Anglicka, Francúzska, Talianska a Japonska, aby vybavila hraničnú otázku medzi Československom a Poľskom. Stalo sa tak rozhodnutím konferencie zo dňa 28. júla 1920.
Treba teda k vôli objektivite a historickej pravde konštatovať, že hranice medzi Slovenskom a Poľskom v roku 1920 neboly urobené formou jednostranného násilia, moci, ale riadnou cestou vtedajších spôsobov medzinárodnej diplomácie.
Zo sŕdc slovenských však toto rozhodnutie nevytrhlo národné povedomie, ani vieru a navrátenie sa k slovenskej rodine. Dnes slovenskí gorali sú opäť pospolu v národe a stoja pevne na hraniciach severu, ktoré týmto sa celkom kryjú s hranicami historickými a etnickými. Rýchle napredovanie slovenskej výchovy na prinavrátenom území je nám zábezpekou, že Slováci slovensko-poľského pohraničia nikomu nikdy nedajú zámienku pochybovať o slovenskej príslušnosti pohraničných goralov. Tak ako čistý a krásny je kraj, ktorý my slovenskí gorali obývame, tak čisté a plné je povedomie a láska, ktorou lnieme k svojmu slovenskému národu. Z tejto goralskej čiastky slovenského národa pošiel veľký syn Anton Bernolák, tu sa narodil mecén slovenskej mládeže osvietený pán biskup Ján Vojtaššák. Odtiaľ sa regrutuje študujúca mládež trstenského a levočského gymnázia, ktorá už celé storočie medzi slovenskou inteligenciou zaberá význačné miesta vo verejnom živote slovenskom. My gorali pod Tatrami a Babiou horou cítili sme sa a budeme sa vždy cítiť výlučne Slovákmi. Zdravý kresťanský slovenský nacionalizmus bude mať vždy žírnu pôdu medzi týmto pohraničným ľudom a tu semená tohto nacionalizmu donesú najšľachetnejšie ovocie národu slovenskému. Ubezpečujeme ostatné kraje slovenské, že slovenská noha pevne stojí na brehu rieky Dunajca i na temeni Babiej hory, obľúbeného to miesta Hviezdoslavovho. Keď na každej hrudi slovenskej zeme Slovač tak pevne a nepodajne stojí ako stojíme my, národná budúcnosť slovenská je radostná.
Ja ako goral vyhlasujem slovenskej vláde, že jej ako vďaku za prinavrátenie odtrhnutých bratov nedávame len slovenskú lásku, ale i známu našu goralskú tvrdosť a neústupnosť, ktorou chceme slúžiť spravodlivej slovenskej a kresťanskej vecí (Potlesk.)
Slávny snem!
Nech mi je teraz dovolené prehovoriť pri rozprave o vládnom vyhlásení k téme, s ktorou sa zaoberám už celé desaťročie verejne - k výchove.
Celé vládne vyhlásenie nesie známku času. Zaoberá sa veľmi podrobne otázkami medzinárodnej politiky, rieši podrobne a iste s jedinečným pochopením hmotné starosti štátneho života, vyplývajúce nielen z prirodzeného stavu počiatočného budovania našej samostatností, ale ešte viacej z vojnového stavu súčasnej Európy.
Otázka chleba, cenovej hladiny, práce, surovín, je veľmi vážna, lebo vo vojnových časoch tu je ohnisko spokojnosti, ale i rozkladu národa a štátu, ak v týchto otázkach nastanú poruchy.
Keď ale pozeráme na život s hľadiska kresťanského svetonázoru, život nie je len komplexom hmotných dejov, materialistického mechanizmu. Má on popri hmotných potrebách i veľké duchovné záujmy a potreby, ktoré usmerňujú ľudský vzťah k hmote, politike a vôbec k všetkým spoločenským prejavom.
S hľadiska hmotného štát sa musí starať o výrobu potrebných majetkov. Túto výrobu a roztriedenie majetkov prevádza štát pomocou aparátu priemyselného, obchodného, finančného a poľnohospodárskeho.
S hľadiska duchovného štát sa musí starať o výchovu. V našom smysle o výchovu kresťansko-nacionálmi. Znamená to, že výchovu prevádza štát v najtesnejšej spolupráci s cirkevnými predstaviteľmi v pomere koordinovanom.
Čiastka výchovy je v štáte sverená rezortu ministerstva školstva. Bohužiaľ, školstvo súčasných dôb má na zreteli viacej výučbu, ako výchovu. Ja viem, že naša snaha na poli školstva uberá sa práve v znamení úsilia zabezpečiť výchove prednostné právo. Bude treba vynaložiť ešte veľké úsilie, aby sa toto stalo skutkom. Bude treba najskôr vychovať vychovávateľov; len potom budeme môcť prikročiť i na školskom poli k zaisteniu toho miesta výchove, ktoré jej patrí.
Dnes je veľmi dôležitá výchova, ktorá sa prevádza mimo školy v rámci spolkov, tlače, rozhlasu a propagandy. Spolky, tlač, rozhlas a propaganda v súčasnom živote majú veľký význam. V našom slovenskom živote zvýšený o toľko, o koľko práve týmito prostriedkami možno najúčinnejšie vplývať na smýšľanie slovenského obyvateľstva, udalosťami zahraničnými, utvorením samostatnosti tak ďaleko vyšinutého z koľají života, akého sme boli svedkami v predošlom štáte.
Vládne vyhlásenie spolkovému životu, tlači, rozhlasu a propagande venovalo veľmi malú pozornosť, poťažne tlači a propagande vôbec žiadnu. Vzhľadom na ich veľký význam, venujem im pozornosť ja. Sme si všetci vedomí jediného cieľa, ktorý musíme húževnaté sledovať: konsolidovať a sceliť Slovensko, lebo to je jediný moment, ktorý bude rozhodovať o vysokej a nebezpečnej hre dnešnej Európy a o nás v neďalekej budúcnosti. Ako zápasia mocnosti medzi sebou, ako je Európa rozdelená na viditeľné záujmové sféry, to jest na sféru západných mocností, Nemecka, sovietskeho Ruska, južných neutrálov atď. jasne plynie, že každý z týchto záujmových činiteľov počíta so Slovenskom v budúcej Európe v odlišnom postavení. Väčšina z týchto európskych činiteľov kalkuluje s nami, ale bez opýtania sa nás. Je prirodzené, že pri sostavovaní plánov nebudeme, ale budeme pri realizovaní týchto plánov, ale len v tom prípade, ak bude národ jednotný a scelený. (Výkrik: Tak je!) Toto mám pred očami, keď rozoberám tak dôležitých výchovných činiteľov verejného života, ako je spolkový život, tlač, rozhlas a propaganda.
Ak hovoríme o spolkovom živote, iste každý z nás má na mysli Hlinkovu gardu a Hlinkovu mládež. O Hlinkovej garde sa vo svojej reči nezmieňujem, urobia to iste a urobili iní rečníci. Tým, že na čele Hlinkovej mládeže stoja tak osvedčení pracovníci, akým je sborový vodca Alojz Macek a profesor Hlavatý, máme zábezpeku, že Hlinková mládež je v dobrých rukách. Obidvaja majú za sebou veľkú a úspešnú prácu dlhých rokov v katolíckom skautingu a skautingu vôbec. Hlinková mládež je vlastne prispôsobením skautingu pre štátne a národné ciele slovenské. Hlinková mládež bola zachytená do prepracovaného a vyskúšaného systému, vzaly ju do rúk odborníci, ktorí videli pred sebou jasný cieľ, dali sa do práce premyslenými a vyskúšanými metódami, preto Hlinková mládež bola ušetrená tých nekonečných čistiek. Nerobila zbytočného kriku, ani sa nedožila nechutných finančných afér. Vládne nariadenie č. 220 Sl. z. zo dňa 5. septembra pojalo Hlinkovú mládež do Hlinkovej gardy, ako by to bola vlastne jedna a tá istá organizácia. Pýtam sa: sú hrušky a jabĺčka to isté? Či aj 10-ročné deti majú kontrolovať úrady, či tieto dodržiavajú zákony a predpisy? Hlinková mládež je organizácia čisté výchovná, Hlinková garda je organizácia výcviková. Výchova znamená individuálne šľachtenie a formovanie mladej duše všeobecne uznávanými mravnými zásadami. Aby sme mohli vychovávať, musíme mať najskôr vychovávateľov. Daromne naženiete zákonom 10 tisíce mládeže do radov Hlinkovej mládeže, keď pre tie 10 tisíce neobstaráte najskôr schopných a vyskúšaných vodcov-vychovávatelov. Organizácia je vtedy dobrá, keď každý, kto sa do nej dostane, nájde tam schopných učiteľov a vychovávateľov, ktorí rozumejú mladej duši, vedia ukojiť a regulovať tisíceré potreby tejto duše. (Posl. Šalát: Ale nech sa páni učitelia neodťahujú od práce.) Pánu kolegovi hovorím, že ak útočí v tejto veci na učiteľov, ubezpečujem ho, že ak je chyba na strane učiteľov, ochotne to priznám, ale treba chybu hľadať aj niekde inde. Nemoc sa nelieči následkami, ale nemoc sa lieči v koreni. (Vrava.)