Moderná organizácia teda nezačína od členov, ale od vedúcich. Nekalkuluje s kvantitou, ale s kvalitou. Radšej menšiu organizáciu, ale zdravú a plniacu svoje úlohy. Tak, ako sa bránime vhodeniu nezdravého jabĺčka medzi zdravé, tak sa bránime, aby do organizácie sa nahrnul plevel, ktorý znemožní pozitívnu vychovávatelskú prácu tých jedincov, ktorí sú schopní vyhovieť základným požiadavkám organizácie. Podotýkam, keby v HG sa boli uplatnili ľudia, ktorí rozumejú organizovaniu, mohly veci i tam dnes ináč stáť a dokiaľ sa tam nedostanú, zbytočné sú všetky ďalšie kroky, po ktorých verejnosť volá.
Ja - opakujem - mám plnú dôveru vo vedenie HM. Sú tam odborníci. Ak budú títo môcť pracovať nehatene, HM sa stane pýchou slovenského života. Ale potom je na mieste a nanajvýš časová žiadosť: odlúčte HM od HG. Je to svetové unikum, čoho sme sa dožili, aby deti šesťročné boly včlenené do tej istej organizácie ako šesťdesiatroční starci. Ak berieme za základ spôsob organizovania v Nemecku, i tam "Hitlerjugend" je celkom niečo iného i v programe i v prevedení toho programu, ako sú iné organizácie mládeže stojacej v organizáciách nad 18 rokov. (Vrava.) Hlinková garda a Hlinková mládež je len pod najvyšším zorným uhlom národa jedno a to isté, ale v metódach, poslaní a verejnom živote to nemožno spojiť. Či by chcel niekto neujasnenosťou organizačného života Hlinkovej gardy rušiť krásne dielo, ktoré sa nám rozvíja v Hlinkovej mládeži? To predsa nemožno predpokladať. A predsa vedenie Hlinkovej mládeže sa oprávnene sťažuje, že neujasnenosť pomeru medzi Hlinkovou gardou a Hlinkovou mládežou robí mládeži veľké prekážky. Hlinková garda zabrala majetok rozpustených spolkov, vznikajú spory medzi Hlinkovou gardou a Hlinkovou mládežou o jeho používaní. Na koniec sa stáva, že o majetok sa následkom neujasnenosti nikto nestará. Pánovia, my sme prevzali bývalé sokolovne v pomerne veľmi dobrom stave. Odporúčam, aby sa po roku previedla revízia, v akom stave sa tieto sokolovne a vôbec zabraný majetok nachádza. My sme ho prevzali, aby nám slúžil, nie preto, aby sme ho zničili.
Dochádzajú sťažnosti, že z finančných prostriedkov, ktoré má garda po ruke, sa nedostatočne dotuje Hlinková mládež. Opakujem, Hlinková mládež je národne vysoko rentabilná, preto si zaslúži plnej podpory štátnej. Ak sa na niečo vydajú peniaze účelne, tak iste sa môžu vydať na Hlinkovu mládež.
Aké nemožné následky má terajší pomer Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, to možno dokázať i po inej stránke. Nechcem pri tom poukazovať na nemožné rozkazy tých, ktorí s mládežou nepracovali a preto ich boli schopní vydať. Mali sme skúsenosti, že sa 8-9-ročným chlapcom nariadili 25 km pochodové cvičenia. (Vrava.)
Ale ja sa musím pozastaviť ešte pri jednom zjave dnešnej výchovy mládeže. Pracoval som roky so Sdružením katolíckej mládeže v rámci katolíckej akcie. Pánovia, nezdá sa vám, že sme dnes s katolíckou akciou na polí mládeže nebezpečne zatíchli? Neskrýva sa v tom nebezpečie pre našu budúcnosť? Predvčerom z Turč. Sv. Martina bolo vyhlásené, že s kresťanstvom to máme i čo do budúcnosti celkom v poriadku, najmä preto, že na čele štátu máme kňaza. Bola by to neúcta voči pánu prezidentovi, keby sme na neho složili zodpovednosť za vývoj náboženstva na Slovensku. Jeho osoba nie je argumentom proti nebezpečiu, ale naopak, práve jeho osoba je pre nás vzpruhou, aby sme pozitívnou prácou prispeli k zveľadeniu všetkého toho, čo náboženstvo a cirkev od nás v dnešnej dobe žiada. Prosím, aby sa neargumentovalo tým, že máme kresťanský štát. To by nás viedlo k ľahostajnosti a k náboženskej nestarostlivosti. Štát má svoje vlastné starosti, ale štát - a náš štát špeciálne- umožňuje, aby sa tuná náboženská výchova prevádzala.
Hovorím teraz ako katolík. Naše presvedčenie nám diktuje zvýšenú prácu v katolíckych spolkoch bez ohľadu, v akom pomere stoja i vláde. Katolícke spolky sa nemôžu vo všetkom kryť so štátnymi spolkami. Štátne a katolícke spolky môžu veľmi pekne spolupracovať, vzájomne sa dopĺňať, ale nemôžu celkom splynúť. V tomto bode súhlasím i s memorandom evanjelických kňazov zo dňa 21. t. m. Cirkve majú svoje špeciálne požiadavky, lebo sú zodpovedné za osud náboženstva do budúcnosti.
My sme rok zúmyselne nechali túto otázku neriešenú k vôli tomu, aby sme nesťažovali počiatočnú prácu Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Po roku treba si tieto otázky vážne ujasniť.
Pán prezident dr. Jozef Tiso povedal ešte v marci 1937 na kurze katolíckej akcie v Piešťanoch toto:
"Výchova našej katolíckej mládeže, vlastná to práca našich katolíckych spolkov, môže sa diať jedine na základe a v rámci katolíckej mravouky. Katolícka mravouka však čerpá svoje princípy z učenia katolíckej cirkvi, poťažne zo zjavenia Božieho. Niet iného základu, ktorý by bol vhodnejší pre výchovu mravného charakteru našej mládeže. Ale základ tento je potom k výchove tohože mravného charakteru tak potrebný, že nemôže vyhovoval! len v čiastke. Opravdivé je pôsobivý len celý, totálny a vtedy robí divy, ako to dejiny cirkvi na poli výchovy dokazujú. Svätí každého veku, rodu a pohlavia, vrcholné to úspechy vychovávateľskej činnosti katolíckej cirkví, sú najskvelejšími hlásateľmi tohto základu mravnej výchovy." Takto pán prezident.
Nuž, toto máme na mysli i my pri posudzovaní dnešnej výchovy mládeže v spolkovom živote. Pre takúto výchovu nám nevystačuje rámec HG. A z pod zorného uhla tohto chápania nás vôbec neuspokojily slová hlavného veliteľa, povedané v Turč. Sv. Martine.
Slávny snem! Na výchovnom poli s tlačou sme spravili veľký krok vpred na jednej strane, docielili sme sjednotenia tlače. Nemáme proti sebe stojacej tlače, ktorá ustavične polemizuje, háda sa a robí chaos v mysli a názore čitateľa. Viesť polemiku na vysokej úrovni je umenie, žiada ľudí hlbokého založenia a veľkého rozhľadu. My sme čítavali na stĺpcoch "Slováka" množstvo článkov zvečnelého vodcu Andreja Hlinku, pána prezidenta dr. Tisu, pána predsedu vlády dr. Vojtecha Tuku, Karola Sidora, dr. Karola Mederlyho, Konštantína Čulena a iných a v Národných novinách Martina Rázusa. To boly články, ktoré dávaly smer, presviedčaly, či to čítal robotník, či roľník alebo inteligent, každý tomu rozumel, každý si povedal: takto je to pravda, takto som si to ja myslel. Pýtam sa, kde je ten denník "Slovák", ktorému každý rozumel? Dnešná slovenská tlač je pridusená neistotou, bezmyšlienkovitosťou. Okrem komentovania zahraničných zpráv, často nepotrebne prehnaným spôsobom, riportov zo slávností, nevie si nájsť cestu, ktorá je vlastnou cestou tlače. Tlač pred stavuje v živote národa významnú složku. Jej cieľom je, aby bola verným odzrkadlením súčasnej doby, aby viedla verejnú mienku po cestách užitočných národu a jeho budúcnosti. Za takýchto okolností môže sa tlač stať historickým dokumentom, na základe ktorého bude raz historik stavať stavbu našich národných dejín. Pýta sa otázka: Či naša slovenská tlač je týmto verným zrkadlom historických čias, ktoré prežívame? Či má potrebné predpoklady, aby bola objektívnym prameňom pre skumateľov histórie slovenského národa? Keď máme na túto otázku odpovedať verne a z perspektívy dejinnej, vidíme, že naša tlač, pri dnešnej svojej organizácii nie je schopná úplne splniť tie úlohy, ktoré na jej bedrá skladá historická zodpovednosť.
Tu treba upozorniť najmä na dva rušivé momenty, ktoré sú na vine, že slovenská tlač nie je takým tlmočníkom verejnej mienky, akou by sme ju chceli vidieť a nie je takým obrazom skutočného slovenského života, ktorý by bol pre budúce generácie objektívnym základom pre psychologické skúmanie našej doby.
Jeden z nedostatkov slovenskej tlače vidím v systéme, ktorý pripúšťa na každom kroku kompetenčné konflikty a ktorý sa nepostaral o to, aby organizácia slovenskej tlače mala pevný systém taký, ktorý by znemožňoval dobrodružné zásahy kohokoľvek na vlastnú päsť, ktorý by tlačovým pracovníkom vrátil istotu, pokoj a sebavedomie (potlesk), a ktorý by nesiahal na ich existenčný základ pre pomýlené chúťky, slávomániu ľudí, presvedčených o svojej neomylnosti a o tom, že oni jediní môžu usmerňovať tlačou náš verejný život, i keď sa tento stavia proti ním. (Výkrik: Politický snobizmus.) Bol to nedávno zosnulý podpredseda nasej strany dr. Jozef B ud a y, ktorý sa neraz staval plnou váhu proti tomu, aby do slovenskej tlače zasahovali ľudia, ktorým osud sverí také funkcie, na ktoré nestačia ani časom ani schopnosťami. Žiaľbohu, hlas tohto vznešeného starca často zostával nevypočutý a jeho snaha, vyhnať nehodných z predsiene chrámu, nebývala dostatočne pochopená. Ale v tejto očistnej práci, ktorej dr. Buday venoval tak veľa zo svojho života, nesmieme prestať najmä vtedy nie, keď ide o tak dôležitú vec, ako je slovenská tlač, ktorá nám môže práve tak krajšie Slovensko stvoriť, ako jeho základy podkopať.
Keď mám k tejto kapitole konkrétnejšie prehovoriť, neváham celkom otvorene povedať, že škodca slovenského života je ten, kto káže venovať svojmu osobnému kultu väčšiu pozornosť, ako jednotlivým veľmi háklivým otázkam slovenského verejného života a kto - keď na pr. bola v tlači reč o nezdravom zjave našej doby, ktorú chcú mnohí obkolesiť ovzduším hrozieb a násilia - dal sa do mentorovania a do novšieho vyhrážania tým, ktorí chcú na Slovensku žiť v ovzduší pokoja a snášanlivosti. Nemožno dovoliť, aby ľudia zasahovali do tlače rušivým slovom, pomstychtivosťou, nenávistnými a zlostnými akciami, ktoré kalia vzájomné spolunažívanie Slovákov vo vlastnom štáte.
Druhý nedostatok vidím v tendencii tlače. Tlač má mať svoje hlavné poslanie, ako sme to už čiastočne naznačili, v objektívnom referovaní o svetových udalostiach a vo výchove občianstva. Svetové problémy sa tlačou riešiť nedajú a najmä my Slováci svetové politické problémy nevyriešime. Práve preto sa má snaha pracovníkov pera sústreďovať na vecné referovanie a nie na tendenčné prehnané zpravodajstvo, ktoré v občianstve nevzbudí nič iného, len averziu a nedôveru voči našej tlači. A nielen to. S hľadiska slovenskej budúcnosti môže mať takéto chovanie sa slovenskej tlače nedozierne škodlivé následky. Ak sa má vrátiť dôvera obyvateľstva k tlačenému slovu, musí sa aj novinár vrátiť k pravde, ako jedinému zdroju svojho povolania a ako jedinému zdroju slovenskej istoty v budúcnosti.
Mutatis mutandis, to isté platí i pre náš rozhlas. Nechceme sa rozpomínať na časy, keď netriezvi ľudia hovorili do rozhlasu. Nechceme pátrať po vinníkovi, ktorý toto dovolil. Ale nesmie sa to opakovať. Žiadame jedno od rozhlasu: nepripustiť ľudí k mikrofónu improvizovať. Vôbec náš rozhlas mnoho improvizuje. Povážte, že rozhlas nespadá pod kritiku len našej verejnosti, počúva ho aj zahraničie.
Slávny snem!
Nech mi je dovolené na konci dotknúť sa posledného bodu mojej reči: našej úradnej propagandy.
Čo je to propaganda? Majster propagandy dr. Goebbels povedal o nej: propagande nemožno napísať abecedu a nemožno ju vyučovať. Propaganda je umenie. Propagandu alebo vieme robiť alebo nevieme robiť. Tak, ako sa hre na husliach môže naučiť každý normálny človek, práve tak môže pochopiť tie na najprimitívnejšie zásady propagandy každý rozumný človekNo, pri hre na husliach normálny človek pri istom stupni musí povedať: "Ďalej to už nejde, čo sa ešte treba naučiť, to je iba pre géniov. Ty nie si génius a musíš sa preto uspokojiť s tým, čo si sa naučil". Tak isto je to aj s propagandou. Tu príde tiež chvíľa, kedy musím vidieť hranicu. Alebo je niekto propagandista, alebo nie. Tak hovorí dr. Goebbels.
Pánovia, je na čase, aby sme prišli k poznaniu, či máme propagandu alebo nie. Pod propagandou rozumiem dobrú a úspešnú propagandu. Propaganda musí mať jasný cieľ. Musí vidieť program a za uskutočnenie tohto programu musí zmobilizovať všetky prostriedky propagandy: reči, články, rozhlas, film, letáky, knihy atď.
Ak sa cieľ, určený propagande, podarí, je propaganda dobrá, ak nie, je zlá. Mať zlú propagandu, radšej žiadnu, hovorí dr. Goebbels. (Výkrik: Tak je!) My dosiaľ z nášho úradu propagandy poznáme, bohužiaľ, len jej šéfa kol. Macha. Prosím kol. Macha, aby mi uznal, že je mi veľmi nepríjemné hovoriť o tomto úrade, lebo viem, že vlastne on je tou propagandou. Poznáme ho všetci dlhý rad rokov, ako jedného z najodvážnejších bojovníkov za slovenskú vec. Snahu slúžiť slovenskej veci mu nikto nemôže poprieť. Vieme, že vždy by chcel najlepšie poslúžiť slovenskej veci.
Berie si však na seba mnohé úlohy, ktoré proste fyzicky nemôže zdolať jedna osoba, t keď vypne svoju energiu k tak obdivuhodnému vypiatiu ako to robí kol. Mach.
Priechod z čias, kedy sa za národ bojovalo, do doby, keď treba budovať, bol tak rýchly, že kol. Mach sa nemal času preorientovať z úlohy bojovnej do úlohy budovateľa. Jeho reči, tie mnohé reči, nesú na sebe stále stopy reči, ako sme hovorievali pred šiestym októbrom poťažne 14. marcom, len s tým rozdielom, že im usilovne vtlačuje formu oficiálnosti a neomylnosti.
Takto Slovensko neskonsolidujeme. Reči musia byť premyslené oficiálnym rečníkom do najpodrobnejších dôsledkov. Netreba sa v rečiach opakovať, treba rečniť len vtedy, keď je to naozaj treba, keď sa prinesie niečo nového. Hovorilo sa zbytočne o zahraničných udalostiach a kombináciách. Počuli sme v Levoči 1. júla t. r. hovoriť ústami p, šéfa propagandy o samostatnej Ukrajine. Súvisí to nejako s úlohou slovenskej propagandy? Ja vidím len taký súvis, že samostatná Ukrajina by nám robila ťažkosti na východnom Slovensku. (Výkrik: Tak je!)
Samostatnej Ukrajiny niet. Je to úspech, či neúspech slovenskej propagandy?
Kto splnomocnil p. šéfa propagandy vyhlásiť v nedeľu v Martine, že bude poľský štát? Ako si predstavuje pán šéf reciprocitu voči Francúzsku, o ktorej hovoril v nedeľu v Martine?
Pán šéf viedol veľmi ostrú kampaň za revíziu. Kampaň bola odvolaná. My toto nemôžeme považovať za úspech. Ak hovoriť o maďarskej otázke; dnes sme počuli ústami kolegu dr. Hrušovského reč, akou sa proti Maďarsku má hovoriť.
Prečo p. šéf propagandy nesústredil propagandu medzi americkými Slovákmi proti benešovcom?
Mnoho treba vytknúť našej propagande pri jej zasahovaní do vnútropolitického života Slovenska. Tu sme mali a máme jediný cieľ: sjednotiť národ, odstraňovať trecie plochy. Pochovávať staré strašidlá. (Výkrik: Tak je!)
Ja sa vás pýtam, páni poslanci, čím prispela propaganda k vnútornému sjednoteniu Slovenska? Či tou povestnou výzvou čistiť, čistiť? A aké čistenie po onej výzve nastalo?
V nedeľu sa hovorilo v Martine jedným dychom a jednou vetou: Zavedieme na Slovensku poriadok a právnu istotu, ale povedieme i revolúciu.
Proti hlásaniu revolúcie protestujem v záujme slovenskej budúcnosti. Proti komu revolúciu? (Potlesk.) Proti darebákom a záškodníkom v úradoch? Na tých je len jeden prostriedok: poriadok a právna istota. Od čohože sú naše súdy, disciplinárne predpisy, žandárstvo a polícia? My však vieme, že tieto inštitúcie splnia úlohu len vtedy, keď tu bude poriadok a právna istota. Na čelo úradov náš slovenský režim menoval svojich ľudí. Musí im teda dôverovať, ináč nemalo smyslu postaviť ich na zodpovedné úradné miesta.
Čo je to revolúcia? Revolúcia je násilné zmenenie štátoprávneho poriadku a zavedenie nového režimu. Pán šéf je mužom toho režimu. Revolúcia by teda šla proti nemu práve tak, ako proti nám všetkým a nášmu štátu. Kde je tu zodpovednosť za slová a za následky týchto?
Pán šéf hovorí proti ľuďom, ktorí po kaviarňach kritizujú. Plne súhlasím v tejto veci s ním, ale súčasne ho prosím, aby sa ozval i proti spoločnosti, ktorá si našla miesto robenia politiky v bratislavskom Cerkli. Hovorí sa, že steny tohto lokálu sú presiaknuté politickým alkoholom.
Konečne chceli by sme vedieť niečo i o práci ostatných zamestnancov úradu propagandy. Ten úrad nás stojí i nejaké peniaze, sú tam autá, platí sa benzín.
Slávny snem! Konkretizujem a končím. Zrušiť Úrad propagandy tak, ako je teraz, a vytvoriť niečo zdravého a premysleného. Potom sa dočkáme toho, že na Slovensku bude menej ľudskej zlosti a viacej Božej milosti. (Potlesk.)
Podpredseda dr. Opluštil (zvoní):
Udeľujem slovo p. poslancovi Gašparovi.
Poslanec Gašpar:
Slávny snem!
Hovorieva sa, že bezpečnosť malých národov vo chvíľach medzinárodnej krízy a konfliktov nezávisí ani tak od sily vlastnej obrany, ducha odhodlanosti a práva, ale predovšetkým od toho, ako sú umiestení v organizácii medzinárodného poriadku, či majú v blízkosti mocných a dobrých priateľov. Majúc toto na mysli, nech mi je dovolené zaoberať sa s tou častou vládneho vyhlásenia, ktorá sa dotýka nášho medzinárodného postavenia a našich medzištátnych vzťahov.
Myslím, že naša zahraničná politika nemá byť nikomu rébusom a nemá byť hádankou. Čo v tak mnohej diplomatickej vrave býva zvyklosťou, že totiž slová sú na to, aby zakrývaly myšlienky, u nás naopak jasne a verne vyslovujú to, čo si myslíme.
Hneď na začiatku vyslovené zahranično-politické stanovisko vlády je nám asi každému jasné. Hovorí, že slovenský národ tak ako v minulostiach, ani dnes nemá nijaké politické ciele, ktoré by maly znamenať obohatenie a rozmach slovenského života na úkor národa iného. Ba možno u neho sledovať stálu snahu po spolupráci s každým, kto naňho reflektuje na podklade rovnosti a rešpektovania nášho dôstojného života národného.
Som presvedčený, že je to veľmi správ ne stanovisko a preto nás uspokojuje i zďôraznenie, že vláda i v budúcnosti bude pokračovať v tomto duchu. Nič rozumnejšieho pre nás predsa nemôže byť ako udržovať priateľstvo s každým, kto uznáva a neohrozuje naše právo na slobodné miesto pod slnkom a na náš slobodný národný život na tom mieste.
Slávny snem! Asi pred štyrmi rokmi v čase, keď českú i domácu tlač rozrušovaly vzťahy vtedajšej slovenskej opozície k Poľsku, napísal som niekoľko článkov o tzv. filstvách v národe. Konkrétne rozoberal som zo stanoviska slovenských národných záujmov hodnotu čechofilstva, polonofilstva i sovietofilstva, ktoré prichádzaly vtedy v úvahu. Dospel som i k nekompromisnému záveru, že pre malý národ je prirodzene tým lepšie, čím má viac priateľov. No podmienkou je neobetovať pri tom nikdy seba samých, nezavdať zo svojich životných práv, ale dbať o to, aby každé takéto priateľstvo nám osožilo, našim životným snaženiam vyhovovalo, tie posilňovalo a pre naše životné možnosti znamenalo hodnotnú fruktifikáciu. I teraz hovorím, že vo verností k tomu národu, pre ktorý Boh nás stvoril a v Prozreteľnostnom pláne stvorenia určil našu úlohu v podtatranskom priestore, neznáme kompromis. No práve v tejto vernosti k národu, z tejto vysokej etnickej zaviazanosti plynie, že sa ho zastávame voči tým, ktorí by mu krivdili, a priateľstvom sa chceme odmieňať každému, kto by mu pomáhal. Odmietame to, čo by nám škodilo, a schvaľujeme, čo je nám prospešné. V tom asi je - najprostejšie povedané - celý náš zahranično-politický smer. Ten nemôžu meniť ideológie ani šedé teórie. Tento sa vyvíjal jedine a logicky podľa toho, ako sa k nám chovali druhí, alebo ako sme sa o hodnote a bonite ich pomeru k nám v tvrdých skúškach času museli presviedčať. A je to správne; nikto predsa nemôže od nás žiadať, aby sme zbožňovali ideologické modly vtedy, keď by sme zbadali, že nám tým prichodí napodobniť iba úbohé pohanské deti, spievajúce podľa povesti chválospev Molochovi, ktorý žiadal zahynúť ako obeť na jeho oltári. Tomuto samoobetovaniu sa pre cudzích, takémuto samovražednému osudu, celý národ inštiktívne a jeho vodcovia vedome a dôsledne sa bránili a vzpierali. (Predsedania sa ujal podpredseda dr. Mederly.)
Preto ani ideológia hungarizmu ani ideologia čechoslovakizmu, z ktorých jedna žiadala naše vtopenie sa do maďarského a druhá do českého národa, nemohla si nás získať a podmaniť. I proti jednej i proti druhej zápasili sme za záchranu nášho svojrázneho, duchovného i národného bytia. V podstate v tom je smysel našich dejín, že stáročia podvedome a 150 rokov od časov nášho národného prebudenia - teda v dobe slovenského moderného nacionalizmu - vedome sme sa usilovali o našu stálu záchranu. Pravda, išlo o nájdenie najvhodnejšej formy, ako túto svoju slovenskú národnú samobytnosť nielen zachovať, ale ako politicky zaistiť jej slobodný a nehatený vývin. Toto dôsledné úsilie, ako je známe, v udalostiach marcových kulminovilo potom v dosiahnutí najvyššej ambície národa, v utvorení poťažne v obnovení samostatnej slovenskej štátnosti. Pomocou akých síl sme k tomuto veľkému historickému obratu dospeli, o tom hovorí práve vládne vyhlásenie, keď konštatuje, že slovenská vláda bude pokračovať na ceste osvedčeného priateľstva s Veľkonemeckou ríšou, lebo spolupráca národa slovenského s nemeckým osvedčila sa pri organizovaní našej štátnej existencie, ktorá nám bola až do marca tohto roku z najrozličnejších sebeckých záujmov iných národov popieraná.
Tu teda slovenské priateľstvo s Veľkonemeckou ríšou, skutočne odôvodnené je takou osvedčenou pomocou, ktorá nám v spleti medzinárodných machinácii a protislovenských zámerov dopomohla k najvyšším dosiaľ hodnotám a formám samostatného života slovenského. (Potlesk.)
Toto priateľstvo je teda v shode s našimi životnými záujmami a znamená pre ich úspešné hájenie také pozitívum, ktoré je zárukou nášho dobrého medzinárodného postavenia. Presvedčivé to konštatuje vládne expozé tam, kde hovorí: "Faktom ostane, že dokiaľ v mene demokracie, humanity, poukazom na samourčovacie zásady iné národy Slovákov obrali o samostatnosť, o slovenské kraje, zatiaľ pri budovaní samostatného štátu slovenského, pri sjednocovaní národného územia, slovenský národ podporovaný bol tým národne-socialistickým Nemeckom, ktoré je veľkými západnými demokraciami označované za imperialistu so svetovládnymi plánmi. " Pomoc pri budovaní štátnej samostatnosti slovenskej a jej ochrana, ďalej podpora pri sjednocovaní slovenského územia, preukázaná nám vrátením obcí, ktoré nám boly odtrhnuté Poľskom, to sú tie veľké hodnoty, ktorými nemecké priateľstvo dosiaľ prospelo k radostnej skutočnosti slovenského dneška.
Slávny snem! Pri hodnotení síl, ktoré naším národným snahám pomohly k tomuto veľkému historickému obratu, nech mi je dovolené srovnať dve veľké dejinné epochy.
Prvá sa odohrávala vtedy, keď sa Európa po veľkom zmätku sťahovania národov menila a stabilizovala pod vplyvom christianizácie a v jej znamení.
Uprime na chvíľu náš zrak do tejto rozrušenej dávnovekosti. Často spomíname, že nesvornosť, symbolizovaná povestnými prútami Svätoplukových synov, zavinila rozklad našej prvej štátnosti. No viac než toto, závažnejším faktom tu bolo, že naši slovenskí praotcovia vo spleti vtedajších medzinárodných stykov nevedeli najsť pokojný a priateľský pomer so susednou Ríšou nemeckých cisárov. Vojaci boli asi dobrí, bili sa stále statočne, ale diplomatmi sotva boli, Veď o čom nás poučujú vo svojej podstate ich tragické deje? História doslovne hovorí, že sa kniežatá českých kmeňov Spytihnev a Bretislav v roku 1887 odtrhli od Svätoplukovej Ríše, išli do Rezna, do Regensburgu, kde sa dali pod ochranu nemeckého cisára Arnulfa z príčin, že sú od slovenských vladárov a sjednocovateľov kruto utláčaní. Za túto ochranu zaviazali sa ešte platiť ročne toľko a toľko zlata, striebra atď.
Ako vidno, pri tomto kroku Čechov už vtedy nerozhodovalo rasové príbuzenstvo, ale čisto kmeňový záujem existenčný. O tri roky pozdejšie viedli Česi spoločne s Nemcami vojnu proti Veľkomoravskej Ríši a v tejto vojne za tretieho spojenca získaní boli nomádni Maďari, ktorí sa v tom čase prisťahovali z Ázie. A tak sa potom v ďalšom vývine stalo, že kým Česi a Maďari práve cestou tejto spolupráce s Nemcami získali štátnu samostatnosť, zatiaľ naši slovenskí predkovia vo vojnách proti Nemcom stratili svoj samostatný štát.
Od tých čias pripadol nám Slovákom osud podmanených. No, treba vedieť, že naši premožení predkovia následkom tejto pohromy nedostali sa pod nadvládu Nemcov a nie Nemci zaujali ich vlasť. Ich územie za Moravou pripadlo k Čechom, kým Slovensko a Panónia privtelené boly do štátoprávneho sväzku uhorského. Stalo sa teda, že v čase, keď sa na európskej pevnine v duchu christianizácie začínajú organizovať štáty, naši slovenskí predkovia, ktorí sa o to s toľkou silou a nádejou pokúšali takmer za jedno storočie, s touto veľkolepou štátotvornou snahou už nadobro stroskotali. Hlbší pohľad do tajov histórie nás učí, že stroskotali preto, lebo nenašli možnosť spokojnej súčinnosti s mocenským útvarom, ktorý vo forme rímskonemeckého cisárstva predstavoval vtedajšiu osu Rím-Berlín a mal rozhodujúci vplyv najmä na organizáciu a na vývin pomerov strednej Európy. A teraz sa pozrime na druhú epochu, ktorá sa súčasne pred našimi zrakmi odohráva na rozrušenom dejinnom javisku. Aká ozaj zvláštnosť. Aký veľký obrat, že dnes po jednom tisícročí, keď podľa filozofov dejín a sociologických diagnostikov stará civilizácia mizne, keď nový duch, ako ohnivý obor silou vývinu alebo silou zbraní zase mení tvár Európy, my Slováci v tejto gigantickej a iste ešte ďaleko neukončenej dejinnej procedúre môžeme už hovoriť o šťastnom obnovení našej niekdajšej slovenskej štátnosti. Predhistorický, predtisícročný štát našich predkov, i keď zmenšený primerane terajším etnickým danostiam, vzkriesený bol teda vo forme samostatnej Slovenskej republiky. Nuž dajme si otázku, ako nastal tento veľký obrat? Stalo sa tak zaiste v dôsledku nášho dobrého práva a nášho dôsledného zápasu za konečné víťazstvo tohto práva na slobodný život. No, že sa toto víťazstvo dostavilo v takej plnej forme, že naše snahy ako už toľko ráz nezostaly zase márne, zaiste a predovšetkým ďakujeme šťastnej okolnosti, že teraz pomer slovenského národa k nemeckému bol podstatne iný. Vodcovia nacionálneho pohybu slovenského našli cestu k spolupráci s nemeckou národnou skupinou a pre svoju borbu získali si potom i porozumenie Ríše. Tak sa potom stalo, že keď národy, ktoré sa dostaly do rozporu a protiprúdu s Veľkonemeckou ríšou, stihla v posledných európskych udalostiach bolestná tragika straty ich štátov, my Slováci naopak získali sme pomoc Nemecka pri organizovaní obnovenia našej štátnej samostatnosti.