Slávny snem! Toto nie je osobný náhľad, ale toto je historická skutočnosť. Ja pripúšťam, že môže byť medzi Slovákmi niekto, kto subjektívne po toľkých nádejach v minulosti skôr azda by bol očakával, že svoju obnovenú štátnosť obdržíme z milosti niektorého báťušku cára, ktorý by sídlil niekde v starom nacionálnom Rusku a ako pontifex maximus všetkých Slovanov strážil uskutočňovanie ich panslavistického rasového princípu. (Výkrik: Bravo!) Ba možná sú i takí, ktorí by slovenský štát, ako nové údelné kniežactvo chceli mať garantovaný od niektorého následníka sv. Štefana a to v rámci nejakej mocnej federatívnej podunajskej ríše; ba iní možno v sdružení nejakej blízkej federoslávie by ho chceli mať najlepšie zabezpečený. Sny sú teda bezhraničné a maľovidlá subjektívnej fantázie tiež môžu byť rozličné i pošetilé. No, upierajúc svoj duchovný zrak na nekonečno príčin a následkov, tušíme tu skoro až metafyzické úzadie historických udalostí a preto veríme, že vo veľkom obrate, ktorý sa tu stal, javí sa i veľká zákonitosť spravodlivosti Božej. Pred tisíc rokmi Arnulf, cisár prvej Nemeckej ríše pomocou Čechov a Maďarov rozvrátil prvú slovenskú štátnosť a dnes po tisícročí jeho následník, vodca tretej Nemeckej ríše, Adolf Hitler, práve proti vôli Čechov a Maďarov pomohol vzkriesiť a obnoviť túto slovenskú štátnosť. (Potlesk.)

To, slávny snem, je teda história. To pochopiť možno neni ľahko ľuďom, smýšľajúcim iba materialisticky a kvantitatívne. To pochopiť znamená veriť v prekvapujúce obraty histórie a veriť vo veľký realizmus všemohúcnosti Božej, ktorá potomstvo napráva a mení, alebo odmieňa a trestá skutky otcov. Z pochopenia tejto veľkej skutočnosti a jej dobrých následkov pre nás, vyhlasuje teda vláda slovenská celkom správne logicky, že bude pokračovať na ceste osvedčeného priateľstva s Veľkonemeckou ríšou.

Slávny snem! Nech mi je dovolené zmieniť sa o psychologickej stránke tohto slovensko-nemeckého priateľstva, ako sa ono javí nielen u vedúcich politikov alebo u kompasových ľudí, ale najmä v širšej verejnosti. Vcelku môžeme povedať, že dobre. No, nebudeme si tajiť, že táto nová orientácia prišla tak náhle a s tak prekvapujúcimi dejmi, na ktoré najmä určitá časť slovenskej inteligencie ani politickou výchovou, ani citovou tradíciou ale ani schopnosťou pochopiť vývin nebola dostatočne pripravená. To preto, lebo po prvé značná časť inteligencie bohužiaľ práve pri veľkých udalostiach býva najbezradnejšia, mnohí z nej zase i egoistický bývajú sviazaní s bývalými režímmi, kým zasa tak zv. ortodoxná složka vzdelancov natoľko sa zamilúva do svojich starých ideálov a predstáv, že sa nevie od nich tak chytro odtrhnúť. Preto sa i nás v názoroch ľudí z takejto inteligencie javia niekedy určité po chybnosti alebo i zatajované obavy vo veci nových udalostí a tento zjav v nemalej miere je podnecovaný a zosílovaný i nepriateľskou propagandou. Nechcem tento zjav omlúvať, ale hovorím, že sa s ním treba zaoberať i s určitým pochopením pre psychologický a emocionálny vývin, lebo najlepším jeho modifikátorom bude vážna politická výchova a čas.

Keď to spomínam, nech mi je dovolené hlbšie nazrieť do osudov našich politických bremien. Niektorí ľudia alebo skupiny s určitou novou myšlienkou neraz predídu vžité všeobecné smýšľanie svojho prostredia alebo národa natoľko, že sa okolo nich soskupí zpočiatku len veľmi malý počet prívržencov, ktorí ich zvestovanie príjmu so zbožným tušením niečoho nového. Väčšinou to vždy tak začína, že najprv iba 12 rybárov zanechá svoje staré remeslo, svoje siete, aby myšlienke išli loviť prívržencov a stali sa jej horlivými apoštolmi. Na druhej strane zase stavia sa proti ním množstvo tupiteľov a vyznávačov starého remesla, ktorí hanobia, ba často i prenasledujú každú smelú novotu vývinu. V dejinách nás skutočnosť dostatočne poučuje o tom, že tí, ktorí takú reformne alebo revolučne pôsobiacu myšlienku hlásali až veľmi predčasne, takmer vždy sa stali jej martýrmi; tí však, ktorí s ňou prišli v čase, keď už vec bola zrelá pre vtelenie sa do života, stali sa jej triumfátormi. Slovensko naše po stránke svojej samostatnosti nachádzalo sa vždy celé stáročia v priesečníku cudzích imperialistov. Každý veľký národný duch, ktorý prišiel s myšlienkou oslobodzovacou, musel rovnako ťažko zápasiť s neprebudenosťou, s nepochopením, s hluchotou vlastných širokých más práve tak, ako i s cudzou vládnou mocou. Opísať karavanu slovenských duchov, ktorí v priebehu našich smutných dejín podľa slov drahého Ľudovíta Štúra museli prejsť touto tŕnistou cestou života, bude raz veľkou úlohou. Na začiatku storočia slovenská politika reklamovala pre Slovákov iba trocha ľudskejšieho zaobchádzania a niečo rečových i národných práv v starom Uhorsku. Po prvom prevrate, po veľkom uspokojení nad tým, že sa národ konečne vymanil z pod maďarskej nadvlády, zo samej vďačnosti nová vládnuca spoločnosť slovenská tešila sa i tomu, že sa nám dostáva aspoň postavenia vetve v novom štáte. V tom čase, keď sa v záujme ideológie nového imperializmu zasa začalo popierať, že sme národom, žiadať všetko, čo nám patrilo, bolo čosi neslýchané. Lenže história je taká, že zárodky svojho vývinu, svojich pozdejších udalostí už hodne predtým kladie do sveta a do ľudských myslí. Tak myšlienka slovenskej autonómie, hlásaná už vedome, sa ozývala v časoch zahraničného odboja. No, Andrej Hlinka, ktorý hneď po prevrate žiadal jej zhmotnenie v štátoprávnom zriadení nového štátu, musel za túto odvážlivosť sedieť ešte na Mirove. Ale horšie to bolo s tým, ktorý prišiel z neznáma so smelou myšlienkou federatívneho riešenia. Toto riešenie, ktoré v plnom smysle národnej rovnosti chcelo zabezpečiť Slovensku všetky podmienky, všetky právne kautely pre vývin samostatnej štátnosti v súštáte československom, vyvolalo celé búrky odporu nielen na strane Čechov, ale i v samej nepripravenej slovenskej verejnosti. Na takýto plný národný program slovenské myslenie ešte nebolo pripravené. Tým ťažší osud očakával teda muža - bol nim terajší náš predseda vlády -, ktorý nezaťažený minulosťou a nedeterminovaný nijakými ohľadmi, bez sentimentality a s jasným realizmom štátovedca sa odvážil nový slovenský program nielen hlásať a vymáhať, ale hľadať i novú zahraničnú oporu a pochopenie pre jeho realizovanie.

Dnes vládne vyhlásenie hovorí, že na európskom kontinente s princípom rovnováhy manipulovalo sa tak, aby na účet národov túžiacich iba po slobode a samostatnosti, vytvorené boly také politické celky, pomocou ktorých by bola zabezpečená stálosť povojnovej situácie. To znamená toľko, že bývalé Československo malo byť teda štátom, ktorý v službách západu robil protinemeckú stráž. Slovenský národ mal byť teda v takomto štáte pripravený nielen o svoje práva, ale v úlohe protinemeckej a za záujmy cudzie v páde konfliktu mal byť vystavený aj istej záhube. Tu teda v povojnovom vývine, keď sa už sebecké tendencie západu jasne vykľúvaly, nijak nebolo dané pre nás také priateľstvo s týmto západom, ktoré by bolo slovenskému národu osožilo. Slovenský národ nemal nádej, že by pri tej úlohe, ktorú západ bývalému Československu určil, mohla byť slovenská otázka spravodlivé riešená. Noapak, zlé stránky určitého stavu sú to, ktoré robia históriu tým, že podnecujú boje. Keď teda povojnová situácia volala po zmene, bolo by k obávanému konfliktu určite došlo a vtedy, ako sa ukázalo v prípade Poľska, bola by nás zastihla a to zaiste nevinne najväčšia pohroma. Bolo teda logickou múdrosťou nacionálnych vodcov Slovenska, alebo zase sám prst opatery Božej, ktoré nás pudily vymáhaním svojho nacionálneho programu odporovať tejto zhubnej úlohe a ako to piešťanský manifest vyslovil, hľadať priazeň autoritatívnych štátov. Tak sa potom stalo, že keď sa Československo riezadržiteľným vývinom dostalo do krízy, my Slováci miesto nového podmanenia alebo roztrhania naopak pomocou Nemecka mohli sme dosiahnuť svoju štátnu samostatnosť.

Za zmienkou stojí, že niekedy, áno i v poctivých rodoľuboch slovenských, zachveje sa akási obava, či po boku veľkého nemeckého dynamizmu, ktorému privlastňujú svetovládne plány, sme sa my Slováci, slovenský národ, dobre zaistili. Na takéto obavy v krátkosti dovolil by som si len toto poznamenať.

Predný prípravca dobrých slovenskonemeckých stykov, predseda vlády dr. T uk a pri pozdravení nemeckých novinárov v lete na Železnej studničke povedal medzi iným i toto: Slovenský štát nespočíva len na slovensko-nemeckej priateľskej smluve, slovenský štát je i otázkou cti celého nemeckého národa, slovenský štát bude výkladnou skriňou, v ktorej Európa, ba celý svet budú môcť vidieť a pozorovať politiku Veľkonemeckej ríše voči spriateleným malým národom. (Potlesk.)

Slávny snem! O tom nás koniec-koncov poučí sám vývin; no my z dosavádnych udalostí právom veríme, že našu dnešnú nemeckú orientáciu zaiste neoželieme tak, ako sme náš predtisícročný konflikt s Nemcami museli stáročia oželieť. Nuž v tomto smysle a takto ako najlepšiu službu národu chápu vedúci slovenskí činitelia našu nemeckú orientáciu. Po boku veľkého Nemecka v priateľskej súčinnosti s ním slovenský štát nielen vznikol, ale bude i prosperovať. Slovenský štát je tu ako nová skutočnosť v procedúre novousporiadania strednej Európy. O tom nás presviedčajú nielen veľké skutky, vyzdvihované vo vládnom vyhlásení, ale o tom nás presviedčajú i hlasy nemeckej tlače tak zahraničnej ako i domácej a o tom nám hovoria všetky verejné prejavy priateľské, prejavy nemeckých činiteľov. Na tomto slovensko-nemeckom priateľstve a v tomto smysle, ako som si tak dovolil poukázať, spočíva teda medzinárodná istota slovenského štátu a v súlade s tým pri najlepšej vôli, zdôrazňovanej vládnym vyhlásením, vyviňovať sa budú i naše dobré vzťahy k ostatným národom.

Slávny snem! Prv, ako by som sa zaoberal s týmito vzťahmi, nech mi je dovolené vysloviť plný súhlas s tým rozhodným stanoviskom, akým vládne vyhlásenie odmieta zahraničné snahy o reštaurovaní či už bývalého Československa alebo panstva Habsburgov. Vieme že hlasy, ktoré dnes ešte vždy operujú s frázami z arzenálu českého alebo habsburgského imperializmu, nemôžu dnes na Slovensku nikoho vážne zvábiť do hlbín záhuby. Slovenský národ odpovedá na ne heslom svojho samostatného života, že "nazpäť cesta nemožná". Vládne stanovisko k týmto anachronistickým námahám nie je len verným zrkadlom slovenského smýšľania, ale je i svetlovrhačom na cestu nášho národného vývinu, ktorý po dosiahnutí štátnej samostatnosti nemôže sa vracať nazad do poroby, nie do nového živorenia v stave nevolníckom a ovládanom, ale iba napredovať budovaním a zabezpečovaním svojho vlastného slovenského štátu. Ktokoľvek teda zamýšľa túto skutočnosť meniť, čo mohlo by sa stať len po zlomení odporu celého národa, ako to vládne vyhlásenie veľmi zdôrazňuje, je teda naším nepriateľom. Naproti tomu shodná a spokojná spolupráca s nami možná je len na podklade rovnosti a bezpodmienečného rešpektovania našej štátnej samostatnosti. V tomto smysle, ako k ostatným národom, chceme upraviť náš budúci priateľský pomer i k národu českému. Vieme, že český národ nemôžeme viniť za Benešovu éru a opakujem, ak bude v ňom úprimnej ochoty zaujať kladné stanovisko k našej samostatností štátnej, tedy na našej strane zaiste bude najlepšia vôľa k priateľským stykom a k spolupráci. Toto je naše jasné stanovisko, od ktorého nás nemôže odchýliť ani mak vábivé manévrovanie s tzv. slovanstvom.

Slávny snem! Nebudem vás týmto unúvať, ale nakoľko je to taký argument, ktorým naši neprajníci pokúšajú sa nás nielen mýliť, ale i odsudzovať, nech mi je dovolené aspoň v krátkosti poukázať na to, že nakoľko sú na to mravne oprávnení. Po svetovej vojne boly tu vedľa seba dva slovanské štáty, Poľsko a Československo. A čo sme videli, tieto štáty ani vo vnútri nevedely spravodlivé vyriešiť slovanskú otázku. Česi viedli 20 rokov spory so Slovákmi a s Podkarpatskými Rusmi, Poliaci zase s Bielorusmi a s Ukrajincami tak, že to bohužiaľ mohlo sa nazývať brutálnym hryzoviskom, len nie slovanským bratstvom. A čo sa ich medzištátnych vzťahov medzi sebou týkalo, tie znamenaly vlastne 20-ročné vysoké napätie, ktoré neraz hrozilo prepuknúť v otvorený nepriateľský konflikt. Oba tieto štáty patrily do spojeneckej siete západných demokracií, viedly medzi sebou takú rivalitu, že neraz to ich protektorov stálo veľa roboty, aby ich zadržali v medziach aspoň zdanlivého pokoja. Nuž áno, i Česi, i Poliaci, ktorí si obliekali väčšie kabáty ako im patrily, dospeli na veľmocenskú mániu a sledovali imperialistické ciele, ktorými sa vzájomne podkopávali a ohrožovali. Dobre to raz v pražskom parlamente pri rozprave o zahraničnom expozé povedal Benešovi maďarský poslanec Szüllö, keď poznamenal, že na veľmocenskú zahraničnú politiku Benešovu on len toľko povie, čo povedal macedónsky Filip svojmu synovi: že Alexander, Alexander, malá bude pre teba Makedonia. Myslím, slávny snem, že my Slováci, ktorí zaiste omnoho ideálnejšie ponímame slovanskú myšlienku a ktorí za zlepšenie poľsko-českého pomeru svojho času vyviňovali sme statočné úsilie, nepotrebujeme dnes od týchto pánov a ich stúpencov nijakej slovanskej lekcie. My sme sa svojím príslušníctvom k slovanstvu nikdy netajili, ani v budúcností sa nebudeme tajiť, no nikdy nepristúpime na to, aby niekto práve v mene slovanstva chcel byť Molochom a nás žiadal za obeť. My poslanie slovanstva nevidíme v tom, aby jeden slovanský národ pohlcoval druhý, ale nevidíme ho ani v nepriateľstve voči ostatným národom. My ho vidíme v tom veľkom krásnom cieli, ktorý Hviezdoslav vyslovil v jednom svojom žalme, že zasadí raz palmu pokoja na zemi, v jej tieni bude hovieť si ľudstvo ako v prístave bez búry a prieku a Boh s úľubou spočinie zas ako po stvorení.

Slávny snem! To nie je poézia, to je vysoké podobenstvo toho, Čo za svoju prácu v budúcnosti ohlasuje i naša vláda, keď vo vládnom vyhlásení doslovne hovorí toto: "Hodnoty, ktoré európska civilizácia kresťanská predstavuje, možno zachovať budúcim generáciám iba vtedy, keď vzájomné vzťahy európskych národov spočívať budú na spravodlivých predpokladoch pre jestvovanie každého národa a to takým usporiadaním všetkých otázok, ako to rovnosť medzi národmi a vzájomný rešpekt životných záujmov každého z nich vyžaduje. V tomto duchu a smysle chce teda slovenská vláda prispievať k práci za dobrú shodu a pokoj medzi národmi. "

Vysoký éthos, ktorý tieto vládne slová prežiaruje, naplňuje nás nádejou, že pri ich premieňaní v skutky bude ich sprevádzať Božie požehnanie.

Prezident Slovenskej republiky pri jednej príležitosti povedal, že ako národ malý nemôžeme mnoho urobiť za lepšie usporiadanie Európy na základe etnickom, ale vzniesli sme do tohto úsilia toľko statočnosti a úprimnosti, že nám to môže slúžiť ku cti. Vo svojom posolstve vyzdvihol zase našu vôľu, aktívne pracovať na želateľnom sbližovaní germánsko-slovanského sveta v úlohe spojovacieho mostu.

V tomto smysle teší nás, že môžeme vítať nemecko-ruskú priateľskú spoluprácu, keď na javisku súčasných európskych dejín vidíme ich spolu vystupovať ako najrozhodujúcejšieho nositeľa budúceho vývinu, A rovnako nás teší, že tam v Moskve, kam v časoch poroby s veľkou nádejou pozeralo toľko slovenských očí, máme dnes nášho slovenského vyslanca a že sovietska vláda vo svojom telegrafickom pozdrave želá rozkvet Slovenskej republike.

Slávny snem! Keď vyslovujem radosť nad konštatovaním vládneho vyhlásenia, že dosiaľ mnohé národy prejavujú už dostatok porozumenia pre spoluprácu s nami, teší ma, že najnovšie môžeme vítať normalizovanie takejto spolupráce so Sofiou a veríme, že zaiste bude vyhovené tomu úprimnému slovenskému želaniu, ktoré sa ozýva za jej čin, priateľskejšie prehĺbenie s fašistickým Talianskom a s Juhosláviou. Je pochopiteľné, že ako štát kresťanský s vrúcnou radosťou očakávame príchod zástupcu najvyššej mravnej mocnosti sveta, Svätej Stolice medzi nás. Vidiac v tom prejav smyslu pre našu slobodu a súhlas s našou štátnou samostatnosťou v každom doterajšom nadviazaní diplomatických stykov, vidíme úspech našej zahraničnej politiky, ktorý radi kvitujeme.

Nech mi je tu však dovolené zmieniť sa o našom pomere k nášmu druhému najväčšiemu susedovi, ktorým je Maďarsko.

Nielen preto, že poučení chybami bývalej československej zahraničnej politiky, ktorá všade hľadala priateľov, len susedov si osudne znepriateľovala, ale z najúprimnejšej snahy po mierovej a požehnanej spolupráci v podunajskej oblasti, vyznávame dôležitosť ozaj priateľského susedského pomeru s Maďarskom.

V tomto smysle, ak to bolo na maďarskej strane úprimne myslené, môžeme teda hovoriť iba o dobrej ozvene, vyvolanej v nás slovami, ktorými maďarský minister zahraničných vecí gróf C s á k y vo svojom poslednom expozé zdôraznil, že práve uzavretá hospodárska smluva môže byť začiatkom vážneho zlepšenia pomeru medzi oboma susedmi.

Myslím, slávny snem, niet pochybností o tom, ako veľmi by sme si my Slováci takéto úprimné a stále zlepšenie želali. Základ preň s našej strany je známy a veľmi jasne nám ho dnes zdôraznil i poslanec Hrušovský, s ktorým zaiste všetci súhlasili. No, rád používam tejto príležitosti, aby som vyslovil plný súhlas i so vzácnym a zriedkavým názorom, ktorý odznel s druhej strany a je vzdialený duchu toho nenapraviteľného panovania, ktorého smutnú ilustráciu v dôvodoch poslanca Hrušovského sme s takým zdesením videli. Vyslovila tento názor grófka Lujza Eszterházy vo svojom článku, uverejnenom v košickom časopise "Uj élet". So vzácnou objektivitou a s ušľachtilou snahou preskúmala v ňom na oboch stranách príčiny nedorozumenia retrospektívne i v prítomnosti, aby nakoniec pre horlivé želanie dorozumenia došla k základni, ktorú doslovne formulovala takto: "Len na bezpodmienečnom uznaní štátnosti jeden druhému a na plnom vzájomnom rešpektovaní si všetkých národných práv môže byť vybudovaný slovenskomaďarský susedský pomer". S uznaním vyzdvihujem tieto slová, aby som so slovenskej strany potvrdil, že áno, toto je to správne stanovisko, na ktorom je naše sblíženie jedine a úprimne možné. Keď si ho i vedúce kruhy maďarské osvoja, potom zaiste ani vzájomné vyriešenie otázok našich národných skupín, na čom dôsledne trváme, nebude nám robiť neprekonateľné ťažkosti a my konečne po dlhých sporoch budeme môcť osláviť prepotrebné slovensko-maďarské smierenie.

Viem, že naša zahraničná politika má pre túto dejinnú úlohu najlepšiu vôľu a plné pochopenie. To preto, lebo máme najlepšiu vôľu dokázať v najväčšej disciplinovanosti, že sme schopní priniesť všetky klady, osvedčiť plnú konštruktívnu vôľu, ktorý nový duch pre pokojnú spoluprácu a plodné spolužitie národov v strednej Európe od nás vyžaduje.

Slávny snem! Záverom nech mi je dovolené niekoľkými slovami zmieniť sa ešte o tomto novom duchu.

Tunajší časopis nemeckej národnej skupiny "Grenzbote" napísal v jednom svojom článku, že slovenský štát je definitívnym útvarom, vzniklým v tom duchu, v akom Vodca nemeckého národa usiluje o novousporiadanie Európy. Vládne vyhlásenie hovorí, že je to duch, ktorý usiluje o uplatnenie princípu národnostného a ktorý musí byť uplatnený, ak európský kontinent má raz užívať ovocie trvalého pokoja medzi národami. To je duch, ktorý budí dnešný vývin. A práve za uvolnenie cesty tomuto vývinu vedie Nemecko dnešný gigantický zápas. Nová dejinotvorná sila ako ohnivý obor, kráča zase svetom, aby zlomením odporu starej a prežitej svetovlády anglickej uvolnila cestu novému spolužitiu národov. V tejto gigantickej procedúre slovenský národ tiež vyznáva, že nazpäť cesta nemožná, napred sa ísť musí ! Preto proti všetkým bludným a zpiatočníckym zámerom, či sa o ne usilujú benešovci, alebo Habsburg, ktorí by ho chceli znova zpäť dostať do svojej pominutej moci, sleduje národ zabezpečenie svojho samostatného slovenského štátu a v ňom zabezpečenie slobody všetkých Slovákov.

Pre tento svoj spravodlivý cieľ má nielen oporu v sile svojho práva a svojej pravdy, ale i vo výhodnej skutočnosti, že so svojím vedením dnes priateľsky spolupochoduje s najmocnejšími silami dejinného vývinu, ktoré predstavuje Nemecko a s ním spriatelené Taliansko a Rusko. Preto, kým západné demokracie, ako strážkyne miznúcej liberalistickej civilizácie sotva obstoja v tejto ťažkej skúške času, my veríme vo víťazstvo tohto nového ducha, ktorý je iniciátorom, prípravcom budúcnosti. No dokázané bolo, že každé výhodné spojenectvo, každá dobrá zahraničná politika len vtedy je silná, keď je v plnom súzvuku s dobrými vnútropolitickými poriadkami. Pripomínam to, lebo viem, že slovenský štát chce byť budovaný a vedený v tomto novom duchu, ktorý budí dnešný vývin sveta, v hľadaní spravodlivých možností pre spolužitie ľudstva.

O tom svojho času, vo svojej reči v Nitre, terajší prezident Slovenskej republiky povedal toto:

"Dejinný smysel slovenského štátu je v novom uplatňovaní a usporiadaní národnostného princípu. Tento princíp musí byť konštruktívnym činiteľom pokojného spolunažívania rozličných národností pod svrchovanosťou jedného štátu. To môže splniť len štát nový, ktorý sa poučil zo zhubných chýb minulosti a má jasný smysel pre správne riešenie tohto problému na svojom území.

My Slováci chceme a teda i budeme spravodlivé žiť so svojimi inonárodnými spoluobčanmi s najlepšou vôľou a dôsledne dotiaľ, kým sa oni lojálne zachovajú k nášmu slovenskému štátu." To povedal prezident republiky.

Túto smernicu presne a prísne dodržať v prvom rade nami a našimi nemeckými spoluobčanmi vo vnútropolitickom živote je úlohou paralelnou s veľkými úlohami našej zahraničnej politiky, ktorej základom je slovensko-nemecká spolupráca.

Slávny snem! Pripúšťame, že môžu byť medzi nami ešte neurovnané náboženské alebo sociálne diferencie. Ba napriek našej povrchovej jednote pripúšťame i možnosť rozdielnosti v nazeraní na vnútropolitické zjavy. No jedno je neodpustiteľne potrebné. Potrebné je, aby vo veci kladného pomeru k vlastnému slovenskému štátu všetci Slováci boli jednotní, a aby svorne súhlasili s tým oficiálnym zahranične-politickým smerom, ktorý je dnes základnou garanciou našej štátnej samostatnosti. Všetci musíme mať kladný pomer k fundamentálnym podmienkam nezávislého národného bytia, všetci musíme mať úprimný, konštruktívny vzťah k svojmu slovenskému štátu a k medzinárodným zárukám jeho bezpečnosti. Len takto sa pričiníme a zaslúžime práve my o to, aby náš štát nebol miznúcou epizódou dejín, ale aby i v prípadných zmenách, ktoré na Európu ešte čakajú, stal sa a mohol zostať stálou tvŕdzou nášho slobodného-národného bytia. Preniknutý touto veľkou štátotvornou povinnosťou, vyslovujem svoj súhlas a dôveru k vyhláseniu vlády. (Potlesk.)

Podpredseda dr. Mederly (zvoní):

Prihlásil sa ďalej pán poslanec Maguth. Dávam mu slovo.

Poslanec Maguth:

Slávny snem!

Vládne vyhlásenie kladie hlavnú váhu na úplnú reorganizáciu vnútornej správy, o ktorej mienim prehovoriť. Počuli sme, že nejde len o reformu organizácie, ale aj o reformu systému, ktorý verejnú správu do nedávna ovládal. A toto je hlavné.

Systém minulosti, umožňujúci a napomáhajúci karierizmus a sebeckú chamtivosť, musí padnúť a na miesto neho musí nastúpiť systém nezištnej a obetavej služby národu a štátu.

Avšak vieme, že systém ostane len systémom bez znateľných praktických výsledkov, ak ľudia tento prevádzajúci, vžití do starého spôsobu ovládania verejnej správy, nezmenia svoje praktiky a ostanú vo vedúcom postavení. Naša verejná správa musí byť ovládaná ľudmi s novým a mladistvým duchom slovenského života, tečúcim dravým prúdom a nie plaziacim sa slimačím chodom, A preto je celkom na mieste stanovisko vlády: Organizácia vnútornej správy bude prispôsobená potrebám obyvateľstva a nie vychodeným cestičkám a záujmom prípadne i pohodliu niekoľkých ľudí.

Žijeme dnes v znamení budovania nového Slovenska. Slovom "budujeme" označujeme prácu budovateľskú celého národa, každého jeho člena. A preto naša verejná správa musí byť budovateľská nielen podľa slova ale aj podľa výsledkov svojej práce.

Naša verejná správa musí byť budovateľská aj preto, lebo tak to vyžaduje záujem slovenského dedinského ľudu, ktorý tvorí jadro slovenského národa. Náš ľud, žijúci na dedine, k svojmu hospodárskemu, kultúrnemu a všeobecnému vzmáhaniu sa nezbytne potrebuje podmienky a prostriedky, ktorými sú ľudové a hospodárske školy, cesty, kultúrne domy, ovocinárske škôlky, sociálne domy, elektrizácia atď., slovom všetko to, čo žiaľbohu, v mnohých a premnohých obciach nemáme.

A táto nemilá skutočnosť, tento veľký nedostatok našich obcí nás zaväzuje, že musíme vybudovať a do života uviesť nový, našim slovenským pomerom prispôsobený budovateľský systém verejnej správy.

Na podopretie tohto môjho tvrdenia nech mi je dovolené uviesť niektoré dáta, vzťahujúce sa na školské pomery z môjho kraja: Počiatkom tohto roku mali sme v spišsko-novoveskom školskom okrese 97 ľudových slovenských škôl, z ktorých 36 bolo takých, v ktorých sa striedavé vyučovalo a vyučuje. V popradskom školskom okrese bolo počiatkom tohto roku 73 ľudových slovenských škôl a z nich v 31 sa striedavo vyučuje. A takto rad radom mohli by sme uvádzať všetky školské inšpektoráty, v ktorých najmenej tretina školských obcí nemá zodpovednú školskú budovu, pre ktorý nedostatok musí sa tam striedavé alebo nezodpovedne vyučovať.