Pre obsiahlosť materiálu svojej reči nemôžem uviesť číselné nedostatky na pr. z oboru zdravotného, sociálneho, poľnohospodárskeho a iného našich dedín, v ktorých konečne sa už musí stavať a zariaďovať potrebné, aby záujem slovenského ľudu a - pravda - tým aj záujem Slovenskej republiky škodu neutrpel.

Mýlil by sa ten človek, ktorý by myslel, že budem vymáhať prostriedky pre tieto prepotrebné ciele nášho ľudu. Nie, náš národ ani tak veľmi nepotrebuje peniaze, ale nadovšetko volá po budovateľoch vo verejnej správe.

Slovenská budovateľská verejná správa potrebuje mať na čele všetkých svojich vyšších a nižších úradov a nadovšetko na čele svojich notariátov a okresných úradov budovateľov-úradníkov, ktorých v ich ťažkej a zodpovednej práci bude viesť láska k svojmu dôležitému povolaniu a láska k im sverenému ľudu.

Budovateľ - notár, okresný náčelník, nájde spôsoby a prostriedky pre uskutočnenie svojich plánov, načo máme premnoho vzácnych príkladov zo života.

Vieme však, že sám systém nedostačuje, že musíme mať interpretátorov, ktorí budovateľský systém v našom štáte nielen hlásať, ale v praktickom živote aj prevádzať budú. Ľudia nedbalí a ľahostajní, bez citu zodpovednosti a lásky k im sverenému ľudu, nikdy nepovznesú náš slovenský vidiek, v prospech ktorého z vlastnej iniciatívy a ochoty málo alebo celkom nič nevykonajú.

Nech mi je to dovolené objasniť výstižným školským príkladom. Bol som v lete v istej rázovitej oravskej obci a bol som v škole. Škola drevená, na spadnutie, zpod ktorej vyviera veselý prameník zdravej pitnej vody. Vchádza sa do školy po drevených, časom a vekom sošlých a zpráchnivelých schodoch. Dvere do tried sa neotvárajú, ale tiskajú, lebo niet kľučiek. Podlaha zhnila. Obločné rámy tiež nahnila a papierom pozaliepané. Na moje udivenie o stave školskej budovy, povie mi rechtor: to nič, ale celý rok som učil bez tabule a sú mi už dlžní vyše 15. 000 Ks na osobných požitkoch. Prešli sme k predsedovi školskej stolice, k farárovi, ktorý potvrdil, že na druhej cirkevnej škole je to ešte horšie, tam už viac rokov vyučujú bez školských tabúľ a iných školských pomôcok. Školu udržuje politická obec, prešli sme preto aj k notárovi. O veci bol informovaný aj cirkevný a štátny školský inšpektor. Toto nič neosožilo, správca školy zase učí - bez tabule. To, či za daných okolností a pri smýšľaní tamojších rozhodujúcich činiteľov dôjde tam niekedy k stavbe prepotrebnej školskej budovy, vôbec nemožno predpovedať, lebo o stavbe školy hovorí sa tam už celých tridsať rokov. Čo to dokazuje? Len to, že bez vlastnej iniciatívy krajne obetavých a nadovšetko vytrvalých pracovníkov niet a nebude výsledkov. A toto pri výbere vedúcich osôb pre našu budovateľskú verejnú správu musíme mať pred očami, o čom myslím nemôže byť nijakej pochybnosti.

Ktorí sú tí súci, schopní a zodpovední pracovníci? No, nie tí, ktorí majú dobré osobné styky, takzvanú protekciu, ale tí, ktorí svojou doterajšou prácou a preukázateľnými výsledkami svojej obetavej a nezištnej práce vedia dokázať svoju súcosť na zastavanie vedúceho miesta.

Každému, kto svoj rod miluje, musí byť jasné, že v svojom povolaní verejnom nemôže len toľko pracovať, koľko musí, ale toľko má robiť, koľko vládze. Každý obetavý pracovník musí mať prednosť pred svojím menej usilovným a obetavým kolegom, čo sa má prejaviť pri zaplňovaní vedúcich miest.

A toto je tá prvá spravodlivá požiadavka obetavých pracovníkov v našej verejnej správe.

O súcosti, schopnosti verejných zamestnancov vedie sa u každého služobného úradu takzvaný kvalifikačný výkaz, ktorý, z vlastnej skúseností môžem to vyhlásiť, málokedy je objektívnym a správnym úsudkom o tom-ktorom zamestnancovi, ktorého kvalifikácia je v rukách bezprostredného predstaveného, teda jediného človeka, stvoreného s chybami a nedostatkami. Tento výkaz nám nemôže dostačovať. My musíme mať o každom zamestnancovi ešte jeden zvláštny hodnoverný doklad o budovateľskej činnosti. Čo si vykonal mimo svojich služobnou pragmatikou predpísaných povinností v záujme toho ľudu, medzi ktorým žiješ?

Výchova úradníctva a zamestnanectva v novom, živote slovenského národa musí sa viesť tým smerom, aby sme každého viedli a nabádali k nezištnej a obetavej práci v prospech národa a štátu. Táto práca musí byť v evidencii vedená a kontrolovaná, aby sme vedeli, kto koľko je hodný a národu osožný.

Z pomedzi mnohých evidencií, ktoré úrady vedú, myslím, bola by to tá najpotrebnejšia a k vedeniu verejného života najosožnejšia štatistika, kontrolovaná vždy a za každých okolností. A to len preto, aby naša verejná správa podľa príkazu času splnila svoju úlohu budovateľskú, spojenú s výstavbou našich dedín.

Toto by bola najzákladnejšia požiadavka, lebo kde niet obetavých pracovníkov a ich iniciatívy a vytrvalosti k prevedeniu potrebných investícii a prác, tam nepomôžu ani prostriedky a všetko ostáva v svojom pôvodnom zanedbanom stave. Toho dôkazom sú mnohé obce a mestečká, ktoré za posledných 50 rokov na svojom vonkajšom vzhľade a vnútornom živote málo alebo nič nezmenily.

Súvislé s výstavbou našich dedín a miest musím sa ešte zmieniť o skúsenostiach z bývalého režimu, týkajúcich sa prevádzania verejných prác. Činím tak jedine z tej príčiny, aby sme zamedzili a zabránili rôzne a mnohé zjavné a menej zjavné, dokázané a nedokázané neprípustnosti, z ktorých jednotlivci bohatli a stavebníci upadali do dlžôb. Nejedna verejná stavba poučila dôverivých ľudí o chytráctve chytrákov, proti ktorým nebolo a niet paragrafov, lebo ich rôzne machle kryly i úrady a rôzne laikom nepochopiteľné malverzácie.

Dovoľte mi vychytiť malý prípadík z istej chudobnej oravskej obce, v ktorej sa čiastočne poškodil most. Dedinskí murári chceli ho spraviť nový za 16.000.- Ks. Dáme viac, hovoril notár občanom, a postavíme ho pomocou štátnej a krajinskej subvencie. Plán spravil istý inžinier z krajinského úradu za 2.300 Ks. Podľa toho plánu istý druhý staviteľ chcel most postaviť za 30.000 Ks. Náčelník to nedovolil, ale kázal zadržať "úradný postup", behom ktorého vrátili plány s poznámkou, že sú zlé, ale súčasne s nimi poslali novovyhotovené iné plány so skoro 200 percentovým zvýšeným rozpočtovým nákladom oproti pôvodne vypracovanému rozpočtu. Plány a rozpočet boly zadarmo, iba čo režijné trovy zaplatili. Stavbu potom už páni zadali za okrúhlych 65.000 Ks. Keď sa stavba skončila, most skolaudovali v sume 97.000 Ks. Ľudia sa proti tomu búrili, ale okresný náčelník k slovu ich nepripustil a pri kolaudácii odmietavé stanovisko obce, ktorá kolaudačnú zápisnicu podpísať odoprela, odbil týmito slovami: Ja som predsedom vicinálnebo výboru, a vy tu nemáte čo hovoriť. Ja to schvaľujem. A bolo to schválené aj samým ministerstvom verejných prác v Prahe. Schválili to veľmi chytro, ani nie behom štvrť roka. A nakoniec, aby sa nehovorilo, že tu bolo všetko v poriadku, zaviedli nie proti náčelníkovi, ale proti notárovi, ktorý z vlastnej iniciatívy chytil sa do tejto práce a s ňou súvislé vykonal všetky písomné práce, celú haldu písomností, disciplinárne pokračovanie pre nesprávne pokračovanie obce, ktoré mal notár zabrániť.

Mohol by som uviesť ešte druhý prípad a i iné, u ktorých nedokázateľné, ale zjavne volala pravda po práve, poctivosti, a statočnosti. A čo je pri tom ešte grotesknejšie a tragikomické? To, že ľudí, ktorí sa postavili proti takýmto zjavným ale nedokázateľným zlým veciam v minulosti nielenže nepodporovali, ale znemožňovali, ubíjali, prenasledovali a pravda takýmto spôsobom znemožňovali investičnú činnosť v obciach.

Dovoľte mi uviesť aj pre túto okolnosť tento prípad.

V roku 1933 istý statočný, poctivý úradník okresného úradu nemohol sa ďalej dívať na isté neprístojnosti svojho predstaveného. I oznámil vec priamo ministerstvu v Prahe. Onedlho došiel na okresný úrad revízor a takto sa oboril na komisára: človeče, viete čo robíte a ako ste rozhnevali pána prezidenta Országha? Viete, čo vás očakáva? Naša statočná korupciou nezaťažená slovenská úradnícka duša sa nezľakla. Spísali zápisnicu. Uľahčilo sa komisárovi, a myslel si, že vec je v poriadku, ale nebola. O tri a či o štyri roky neskoršie dostal odkazovači nález disciplinárnej komisie pre údajne bezákladné obvinenie svojho predstaveného, ktorý pre zistené a dokázané nesprávnosti bol pozbavený miesta náčelníka a preložený inde. Komisár sa bránil a uviedol ďalšie skutočnosti. Dostal zase novú disciplinárku, lebo v svojej obhajobe napísal pravdu. Totiž, že bývalá česko-slovenská administratíva na Slovensku bola skorumpovaná a že bola v nej korupcia zahniezdená. Zase sa bránil, a dostal aj tretiu disciplinárku pre napísanie, že krajinský úrad cez tri roky ukrýval jeho vec, prečo bol poškodený a že pre oznámenie korupcie stíha ho perzekúcia, ktorá nemá príkladu. O niekoľko mesiacov na to zavítal k nám radostný šiesty október, kedy sa potešila a zajasala každá statočná slovenská duša. Vydýchol si aj náš komisár a nadobudol presvedčenie, že konečne už aj jeho pravda zvíťazí. I v svojej nesmiernej radosti napísal list bývalému krajinskému prezidentovi, v ktorom dal výraz svojmu potešeniu nad zaslúženým pádom režimu. Oj, akože by sa nebola potešila každá slovenská duša a najmä úradnícka, pádu režimu ktorého spôsoby a nesprávnosti v zaobchádzaní s úradníckymi existenciami ubičovaly a ubily nejedného Slováka! No, páni na krajinskom úrade radosť túto, zdá sa, vtedy ešte nechápali a nášho komisára dali preskúmať po stránke duševnej, či nepochybuje na rozum.

Či je to nie odstrašujúci prípad pre každého, ktorý by chcel korupčníka odhaliť?

Áno v minulostí, ale nie dnes, lebo verím, že záškodníkov, zaťažených minulosťou, nenecháme na zodpovedných miestach a nebudeme ich zakrývať a znemožňovať odhalenie všetkého, čo ničí vieru v dobrotu verejnej správy.

Moje dokresľovanie nebolo by dokonalé, keby som neuviedol prípad aj taký, v ktorom išlo o pokračovanie proti osobe, bývalému režimu oddanej a vernej, proti vedúcemu úradníkovi okresnému úradu.

Bývalý prezident Jozef Országh bol pyšný na niektorých zo svojho úradníckeho aparátu. Raz na porade okresných náčelníkov povedal istému svojmu oddanému človeku: nezabudnite, vy ste mojim odchovancom. Nuž viďme preto z tých odchovancov jedného. Bol ním istý vedúci okresného úradu, ktorý všemožnými spôsobmi sháňal vedľajšie zárobčeky. Ťažil zo všetkého, z čoho sa dalo. Zapodieval sa od urbariálnych obcí počnúc až po hasičské hadice, so všetkým. Na úradné cesty sám chodil. Neskoršie na niektoré už ani nešiel, ale poveril notára s výkonom a on sám vystavil si už len cestovný účet. Staval aj školu a urbariálny dom, pravda, s nadprácami. Keď už toho všeličoho bolo hodne, oznámili ho i na štátnom zastupiteľstve. Krajinský úrad previedol revíziu za súčinnosti obvineného, ktorému sa potom podľa usnesenia štátneho zastupiteľstva dokázalo len to, že akúsi poistenku za nedodaný štrk zaúčtoval, ale peniaze sa našly v pokladni okresu, ktorú pokladňu proti všetkým jestvujúcim predpisom sám manipuloval. Nič sa mu nedokázalo, l bol zase oznámený, že osvetlenie svojho privátneho bytu účtuje na účet štátu. Štátne zastupiteľstvo zase zamietlo zavedenie trestného pokračovania, lebo podľa zprávy krajinského úradu náčelník vrátil peniaze štátu, letore boly len omylom účtované tak, ako to v obžalobe stálo. O tom všetkom sa písalo aj v Slováku, ktorý bol žalovaný. Súdne pokračovanie proti vtedajšiemu zodpovednému redaktorovi Karolovi Sidorovi sa skončilo jeho oslobodením. Avšak okresný náčelník ostával ďalej na svojom mieste. Až v roku 1935 za volieb bol preložený na krajinský úrad, kde mu bola pridelená veľmi dôležitá výnosná funkcia, revízia krajinských nemocníc na Slovensku, Zaiste nás bude zaujímať, ako sa zachoval tento výkvet čechoslováckeho režimu po šiestom októbri. Nuž, už dňa 20. novembra 1938 podali zamestnanci istej evakuovanej nemocnice štyrstranovú sťažnosť na tohto pána. Dovoľte mi z tejto sťažnosti, plným menom podpísanej deviatimi ľuďmi, štátnymi zamestnancami citovať niekoľko riadkov. "Pán radca nám vynadal za to, že sme konali v intencii slovenskej vlády a že sme evakuovali nemocnicu. Pri čom užíval nie iné výrazy, ako: vandalizmus, kambalizmus, za to, že sme jednali jednak podľa citu nášho slovenského svedomia a srdca, ponechajúc v nemocnici potrebné nariadenie, čo uznávali aj odborníci-lekárí okupačného vojska. Neuznával to lekár Binder a mal voči Slovákovi lekárovi Mrázovi pred radcom, zastupujúcim slovenskú krajinu, pravdu. Radca, zastupujúci slovenskú krajinu, pri lúčení sa so zamestnancami nemocnice, nie síce slovami, ale tónom svojej reči sa priamo pochvaľne vyjadril, poťažne im gratuloval tónom svojej reči, že sa dostanú do vlasti t. j. do Maďarska, čo bolo nielen úplne zbytočné, ale pre nás zamestnancov Slovákov priamo ponižujúce".

Toto vari stačí citovať zo sťažností, v ktorej naši poctiví a pokračovaním rástupcu slovenskej krajiny hlboko znevážení Slováci žiadajú svoj prísažný výsluch na dosvedčenie v obžalobe uvedených aj iných skutočností.

Myslím, že tieto prípady nepotrebujú nijakého ďalšieho vysvetľovania. Ide o čistú a nezmeniteľnú skutočnú pravdu, ktorá káže vyzdvihnúť varovný hlas: Nedovoľme v našej správe uplatňovať sa praktikám z bývalého československého režimu!

Dajme našej verejnej správe pocit právnej istoty a spravodlivosti, aby sa v nej neuplatňovaly osobné styky a známosti na úkor práva a záujmu jednotlivcov a celku.

Vo verejnej správe nášho slovenského štátu od 6. októbra 1938 poťažne od 14. marca tohto roku sa už veľmi mnoho zmenilo. Úradníci a zamestnanci sťa usilovné včeličky plnia svoju organizačnú a budovateľskú úlohu. Obdivuhodná je dosiaľ vykonaná práca najmä okresných náčelníkov a notárov a vôbec úradníkov na vedúcich miestach a v ústredných úradoch, ktorí nesú ťarchu, dňa a stále stoja na stráži v chránení a bránení záujmov národa a štátu.

Avšak nebudeme chváliť a hovoriť o tom, čo sa samo chváli.

No nechcem kritizovať, ale len poukázať.

Čo robí najväčšiu nespokojnosť a nevôľu v radoch zamestnanectva. Zväčša len nesprávne, nesociálne, nespravodlivé a zbyrokratizované pokračovanie voči podriadeným a nerovnoprávnosť.

My hovoríme o sociálnom smýšľaní, o práve, o spravodlivosti, o napomáhaní populácie, o podporovaní rodinných zamestnancov a o všeličom inom, čo všetko je základom spokojností a oddaností nás všetkých, ale nejeden zlý byrokrat je vstave zmariť našu prácu a úsilie len preto, že pokračuje svojvoľne, neochotne a priznajme si - aj podľa doterajších vžitých praktík.

Rodičia, vychovávajúci deti, vieme, čo stojí školovanie detí mimo vlastnej domácností a čoho všetkého musíme sa zriecť, aby sme splnili svoju rodičovskú povinnosť. Ale v byrokratickom pokračovaní v nejednom prípade zamietnu žiadosť otca o preloženie na miesto, odkiaľ by ľahšie a s menším výdavkom mohol svoje deti školovať.

Skoro vo všetkých resortoch štátnej správy zapĺňajú sa uprázdnené miesta súbehovým pokračovaním, ale vo verejnej správe nebolo preto nijakého porozumenia.

My chceme budovať našu republiku, aj ju budujeme, ale našim technickým a stavebným inženierom dávame najhoršiu systemizáciu a uplatnenie sa na postupovom rebríčku. Máme prípady, že inženieriSlováci vo verejnej správe sú na podriadených miestach a ich kolegovia Česi vo vedúcom postavení, čo znechucuje a odoberá chuť k práci.

Počiatkom júla t. r. medzi notármi kdekoho povýšili za notárskeho tajomníka. Povýšili aj pridelených notárov, ale človeka s akademickým vzdelaním, notárskeho adjunkta dr. Štefana Slavkovského, 50-ročného rodinného človeka, bývalého ľudáka a statočného Slováka nechali trčať v počiatočnej platovej stupnici.

V resorte dopravy pozapĺňali menovaním všetky systemizované miesta, ale u verejnej správy sa obsadilo len isté percento.

Poštoví zamestnanci počas minuloročnej a tohtoročnej mobilizácie konali službu aj mimo úradných hodín, za čo dostali zaplatené, ale u verejnej správy, kde tiež boly nočné a iné služby, permanentné služby, zamestnanci nedostali nijakú odmenu. Vo verejnej správe dostávali mnohí zamestnanci ľudáckeho smýšľania za bývalého režimu neprimeranú a zlú kvalifikáciu. Proti tejto zrejme nespravodlivej kvalifikácii podali odvolanie, ktoré však ani za 5 rokov, ba ešte ani podnes nevybavili.

Ľudia si podávajú rozličné podania na úrady a čakajú na vybavenie. Kde-tu čakajú týždne, mesiace a často rok, ba aj roky bez toho, aby nejakú odpoveď dostali.

Toto všetko sme v minulosti znášali a vedeli znášať, lebo páchal to režim cudzí a slovenskému národu neprajný, ale dnes v novej slovenskej verejnej správe nemožno to trpieť. Myslím, že tlmočím stanovisko a mienku všetkých nás, keď vyhlásim, že v novej slovenskej verejnej správe musí nastúpiť duch pružnosti, spravodlivostí, nestrannosti a nadovšetko slovenskej statočnosti.

Obmedzený čas prejavu už končí a preto niet času k rozobratiu ďalších otázok a bolestí u verejnej správy, v ktorej treba ešte naprávať.

Myslím, že neodôvodnená ťažkopádnosť, pomalosť, povrchné, nedbalé a často aj záujmom verejnosti protiviace sa pokračovanie niektorých úradníkov vo verejnej správe, mohly by byť najväčším záškodníctvom a príčinou nespokojnosti v štáte. Preto je potom aj mnoho intervencií a behania po úradoch. Či v skutočnosti tresceme zjavnú a nezjavnú ľahostajnosť a nedbalosť vo vybavovaní veci našej verejnej správy? Sú tresty pre ľudí, ktorí slovami prejavujú svoj nesúhlas s vedením našich veci. Našepkávačov a panikárov, ktorí slovami šíria nespokojnosť v štáte, sme zatvárali, ale tých záškodníkov, ktorí nie slovami, ale skutkami, zlým a neprípustným vysluhovaním verejnej správy dokazujú svoje záškodnictvo voči štátu, nechávame sedieť v úradoch, ba sú ešte aj zámery, aby ich štátna správa povýšila! (Hluk.)

Nakoniec menom obecných a obvodných notárov vyslovujem našej vláde úprimnú vďaku za priaznivé vyriešenie otázky súkromných prác notárov. To, čo bývalý režim za celých 18 rokov nevedel a nechcel vykonať, vykonala naša vláda. Za niekoľko krátkych mesiacov vydala vládne nariadenie o úprave súkromných prác obecných a obvodných notárov, ktoré plne vyhovuje nielen záujmom notárov, ale aj širokému obecenstvu. Obecní a obvodní notári, povedomí blahosklonnosti našej vlády, ktorú v minulom režime nikdy nepocítili a nenašli, menom mojím sľubujú, že vo verejnej službe národa a štátu budú konať viac ako káže povinnosť a že v našej budovateľskej verejnej správe vyberú svoju ľvú účasť.

Našej vláde verní sme, verní ostaneme a verní budeme, čo preukážeme našou prácou a podporou, v ktorej nám všetkým Pán Boh pomáhaj! (Potlesk.)

Podpredseda dr. Mederly (zvoní):

Prihlásil sa ďalej pán poslanec Lukáč, dávam mu slovo.

Poslanec Lukáč: Slávny snem!

Vládne vyhlásenie celkom správne pripomína nielen nám, ale celému obyvateľstvu Slovenska, užiť pri posudzovaní vládnych prác, ako i pri posudzovaní celého stavu slovenského štátu istý zorný uhol. Celkom spokojne však môžeme uviesť dva takéto zorné uhly, dve prizmy, cez ktoré nevyhnutne sa musíme dnes dívať na všetko. Odloženie týchto dvoch zorných priziem-uhlov, nebratie ich do povahy, mohlo by sviesť človeka k úsudkom povrchným, neúplným a teda i nespravodlivým. Nechcem tým povedať, akoby nebolo azda čo na Slovensku posudzovať, akoby slovenský život bol dokonca dnes rajsky dokonalý, stav ideálny. Azda ani zďaleka nie. Veď i samé vládne vyhlásenie pripúšťa, ba výslovne uvádza, čo všetko mi byť na každom poli vybudované, doplnené, napravené. Ale isté je to, že pri každom hlase - a netajme si to, pánovia, je ich dosť, a pri niektorých bodoch nášho života a jeho úkazov nie celkom bezpodstatne sa ozývajúcich - že pri každom, vravím, kritickom hlase, treba nám pripomenúť oné zorné uhly, ktorých jeden spomína vládne vyhlásenie, a z ktorých druhý uvedieme a myslím uvádzame i každý jeden z nás širokým vrstvám slovenským, v tých krajoch, kde sa s nimi oficiálne či súkromne stýkame.

Tie dva zorné uhly sú tieto:

Prvý, spomínaný i vo vládnom vyhlásení je ten, že slovenský národ spravuje sa dnes za spletitých pomerov medzinárodných ako aj za ťažkých predpokladov hospodárskych a sociálnych, takže všetky inštitúcie, ktoré predpokladá vývoj vyspelého národa a civilizovaného človeka, musí znova tvoriť, do praxe uviesť a zabezpečiť pritom nerušený chod života. To je jeden potrebný zorný uhol.

Druhý je proste ten, že napriek všetkým tým spomínaným spletitostiam a ťažkostiam slovenské národné územie je tu, je zachránené pred štyrmi apokalyptickými jazdcami, ktorí dnes jazdia cez celu Európu, je tu, j žije a funguje.

Podľa mojej skromnej mienky dnes na ceste-neceste, pri každej príležitosti, slovom vždy a všade slovenskému obyvateľstvu toto treba prízvukovať, toto pripomínať. Je to temer až doslovná paulinistická pravda (v I. liste ku Korintským v III. kapitole, 15 verši), že zachránení sme boli akoby zo samého stredu ohnivého požiaru. Človek chodí po Slovensku a skoro s údivom sa v sebe spytuje: je to tu ešte všetko naše, náš národ je to tu, čo tu žije a pracuje, aký div a zázrak sa to stal, že uragán, ktorý tu zôkol-vôkol zúril a boril, nevyvrátil i toto naše územné bydlisko, nezaplavil a nezadusil nadovšetko drahé ohnisko ducha a reči? Načo tajiť svoje myšlienky a pocity, neni to hanba a dnes neni to ani potrebné, lebo slovenské etnické práva sú dnes vo svete manifestačnou rečou štátnosti dostatočne žnime, než by mohly byť akokoľvek podťaté; vravím, načo tajiť to, že boly chvíle, kritické časové hroty, keď zaiste mnohí sme sa obávali katastrofy najhoršieho druhu, dotýkajúcej sa žitia-bytia slovenského národa. Kto vie a vidí veci európske a ich vývin, môže povedať, že je to zvláštna prozreteľnostná milosť Božia, že sa tak nestalo, že silný a malosťou osvietený národný inštinkt vedel si vybrať tie prostriedky taktiky, ktoré umožnia prečkať i túto druhú ohnivú svetovú próbu a tak dostať sa so slovenským národom i jeho štátnym územím do zátišia šťastnejšieho nového sveta, v ktorom práva malých národov budú bezpečnejšie rešpektované. Vládne vyhlásenie prízvukuje túto krestansko-humanistickú nádej, vieru v také usporiadanie všetkých otázok v Európe, ako to rovnosť medzi národmi a vzájomný rešpekt životných záujmov každého z nich vyžaduje. Je to správne a dôstojné stanovisko, za ktoré sa nikdy nebude treba hanbiť.

Zorné uhly, ktoré vládne vyhlásenie spomína, to jest prevzatie slovenskej národnej správy za najťažších časov a za najťažších podmienok a vyvedenie slovenského národného a štátneho územia z ohnivej okolitej krízy za tento pominulý rok v jadre neporušené a možno povedať smelo, zachránené, to sú okolnosti, ktoré každý rozumný slovenský človek uznať musí. Možno mať kritický pomer k všeličomu, možno sympatizovať a antipatie cítiť k tej alebo onej osobe, odmietať ten alebo onen nezdravý úkaz detailový. Ba čo viac v záujme ďalšieho zdravého vývinu a šťastnej existencie slovenského národa a štátu je priam povinnosťou kriticky upozorniť na potrebu doplnkov medzier, nedostatkov, priam povinnosť upozorňovať v záujme toho istého nám spoločne najdrahšieho kolektíva na tu i tam sa vyskytnuté zavŕzganie aparátu, či na gixer ľudí. Jednako nikdy nemožno stratiť so zreteľa spomínanú hlavnú vec: Slovensko sa zachovalo v najkritickejších časoch. Som si istý, že tento hlavný argument všade sa stretne 5 pochopením, slovenský ľud triezve sa díva na pomery a uznáva tento nadobyčajný fakt. Treba mu len veci obšírne a realisticky vyložiť, nezatajovať ani niektoré podrobnosti, demonštrovať životné okolnosti a možnosti iných okolitých národov, uviesť súsedné tragédie a porovnávať a bol by slepec a nesvedomitý človek, ktorý by neuznal.

Z vlastnej poslaneckej praxe poslednej poznám, ako sú týmto hlavným argumentom prístupní i na takých slovenských krajoch, o ktorých sa hovorí, že sú vraj rebelantské alebo nespoľahlivé atď. Nie, prosím, nanajvýš ak sú nedostatočne informované. Neposudzovať náš národ ako taký, ktorému by nezáležalo na tom, či Slovensko existuje alebo nie. Ide pravda o to, že ľudia prirodzene vychádzajú z vlastných miestnych bolestí, často z úzkych, ohraničených záujmov, ktoré kladú ako najbližšie do popredia, ale hneď sa spamätajú, keď im pozornosť obrátime na hlavné a najdôležitejšie veci podstatné. Čo sa azda spríkrilo, to sú predimenzované nadhodnotenia, nadsádzky, oslavy, pri ktorých sa oné dva najhlavnejšie zretele neuvedú, kde sa robí apoteóza bez potrebného úvodu historicko-politických okolnosti. Omnoho viac vykoná snáď naoko chladný, striezlivý rozbor situácie slovenskej národnej pozície a načrtanie nevyhnutných opatrení, než najokázalej šie bombasty, ktoré sa presýtia.

Nech je ďaleký odo mňa úmysel poučovať niekoho, kohokoľvek, ale predsa sa mi zdalo byť vhodnou príležitosťou uviesť, jak dnes pristúpiť k slovenskému človeku, k slovenskému svedomiu a k slovenskej mysli. To je cesta uvádzania spomínaných dvoch zreteľov, dvoch zorných uhlov, spomínaných vo vládnom vyhlásení. Ak prijmeš faktá, ktoré obsahujú, tak musí ti z nich potom ako ďalší uzáver vyplynúť logicky toto: V týchto ťažkých časoch, keď osudy národov visia na vlásku, keď každý chybný krok, nesprávne počínanie za sebou nesie skazu tisícov a miliónov, keď Slovensko akoby zázrakom z najhorších okolností, prejavujúcich už-už známky úplného rozkladu, sa zachránilo, udržalo a regenerovalo, vtedy, keď svetový uragán ešte nepominul a rozličné tajné a zjavné úskalia, víry a nebezpečenstvá mohly by slovenský národný záujem prinajmenej ťažko poškodiť, nie je možné nič iné, ako tvrdou národnou disciplínou, sebekázňou a národnou solidaritou, spolupatričnosťou spoločne a v úzkej spolupráci udržať pokoj a poriadok. Každý anarchický ľubovoľný výčin, každá dobrodružná romantická akcia bola by dnes viac než kedykoľvek zločinom, páchaným na národe, na jeho území, na jeho budúcnosti.