hospodárstvo produkuje podstatne viac, ako je vstave konzumovať. Možno preto odôvodnene predpokladať, že i pri ideálnom teritoriálnom rozdelení nášho vývozu budú naše požiadavky voči cudzine vždy väčšie ako záväzky. V normálnych časoch bude to mať veľmi blahodárny vplyv na blahobytnú úroveň nášho obyvateľstva a na jeho konzumnú schopnosť. Skutočnosť, že dňa 31. októbra t. r. činily naše pohladávky voči cudzine za dodaný tovar vyše jednej miliardy korún, kdežto naše záväzky za dovezený tovar iba asi 200 miliónov korún slovenských, je dnes bohužiaľ málo potešiteľným. Nemáme možnosti zinkasovať túto veľkú požiadavku a ani dovozom surovín, polotovarov a tovarov, ktoré potrebujeme, ani v zlate, ktoré by nám tieto hodnoty umožnilo aspoň pre budúcnosť uchovať. Najväčšiu časť toho, zhruba asi 616 miliónov korún, bol nám dlžný Protektorát, voči ktorému sme mali záväzkov len asi 130 miliónov korún. Druhým naším najväčším dlžníkom je Nemecko, potom Maďarsko a tak nasledujú ostatné štáty s menšími dlhmi.

Spomenul som už, že vláda v dohode so záujmovými skupinami snaží sa tendencie tohto vývinu zmeniť. Vzhľadom na prekážky, ktoré sú mimo našej moci, darí sa to len nedostatočne. Ale exportné a importné čísla z posledných mesiacov dávajú určitú nádej, že už začiatkom budúceho roku prestane sa zvyšovať naša pohľadávka voči Protektorátu i Nemecku, ba možno rátať i s určitým poklesom. To je, pravda, len odhad, i keď je podložený istými faktami.

Vážení páni, možno, že mi bude niekto vyčítať, že som tejto otázke venoval primnoho pozorností. Odpovedám mu, že ide o miliardy, teda skoro o štvrtinu nášho ročného národného dôchodku. Od jej usporiadania bude do veľkej miery závisieť zamestnanosť u nás v budúcom roku a následkom toho i vývin finančných pomerov nášho štátu v rokoch nasledujúcich. Bohužiaľ, nie sme tak bohatí, aby sme túto sumu mohli postrádať. Jej nedostatok pociťuje najmä priemysel až príliš silne. A nezabúdajme, že v konečných dôsledkoch mohly by tieto pomery mať neblahý reflex i na našu menu.

Slávny snem!

Tak prichádzam k ďalšiemu významnému úseku nášho sociálneho života k m e n e a c e n á m. Oboje je vo vzájomnej súvislosti a závislosti.

Problém ceny objaví sa vždy, keď sa na trhu mení pomer medzi ponukou a popytom. Až do vypuknutia konfliktu nemecko-poľského bola na tuzemskom trhu tato relácia pomerne pevnou, respektíve zaznamenávala len normálne zmeny. Veľký nepokoj nastal začiatkom septembra, keď sa rozličné udalosti prejavily u konzumentov svojimi účinkami psychologický mi, čo vyvolalo intenzívne úsilie obyvateľstva po zásobení sa na čas čo najdlhší. Fakt, že vývin medzinárodnej politickej situácie nedovolil nám podľa našich hospodárskych úvah použiť našich pohľadávok v cudzine, mal za následok i sníženie možností dovozných. K tomu pristúpily následky podstatne zvýšeného popytu všetkých európskych štátov po surovinách, pomocných látkach výrobných a po potravinách rozličného druhu. Takto sme sa ani my nemohli vyhnúť istému zvlneniu cenovej hladiny, ktoré len v určitých prípadoch dosiahlo i väčších rozmerov, ako to konštatoval pán predseda vlády. Cenové výkyvy pri absolútnych potrebách obyvateľstva dosiahly najväčších rozmerov v mesiaci septembri. Potom nastalo určité uspokojenie a v najväčšom počte prípadov i návrat prípadne priblíženie k pôvodnému stavu.

Cenové výkyvy časové krátke nemajú vplyv na stabilitu menovej jednotky i keď nadobudnú prípadne väčších rozmerov. Keby sa však ceny ustálily alebo keby sa trvalejšie pohybovaly na úrovni zvýšenej, dostavily by sa prv alebo neskoršie inflačné predpoklady. Potom by sa nutne musela dať do pohybu hladina dôchodov a tým aj hladina celej sústavy našich hospodárskych čísel. Takto by sme sa dostali na naklonenú rovinu, z ktorej by návrat bol možný iba za cenu veľkých strát. Je jasné, že takémuto vývinu musíme zabrániť. Preto vítam vyhlásenie vlády i ministra financií, keď hája nekompromisne zásadu pevnej meny, požiadavku stálosti cenovej úrovne. Ale nebolo by správne, keby sme si hneď na začiatku neuvedomili komplikovanosť problému a ťažkosti, s ktorými bude spojené jeho rozriešenie. Uvedomme

si, že zvýšeniu cien pri určitých výrobkoch nemožno sa vyhnúť jednoducho preto, že cena tovaru alebo suroviny, ktorú musíme dovážať zo zahraničia, silne stúpla a že na jej vývin nemáme nijakého vplyvu. Na druhej strane zas pri ostatných tovaroch môžeme pôsobiť spôsobom rozhodujúcim. Pôjde teda o to, aby sme zabránili vzostupu cenovej hladiny ako celku. Nedokážeme to, ak sa veci nebudeme venovať so všetkou dôkladnosťou. Je bezpodmienečne potrebné, aby sme vývin cenového procesu pozorovali celkom konkrétne a v každom jeho detaile. Nesmieme sa báť administratívy s tým spojenej, ani prípadných výdavkov. Dnešný aparát nestačí. Hospodársku kontrolnú službu treba rýchlo preorganizovať a postaviť ju na taký základ, ktorý zaistí účinný výkon jej úlohy a vláde pomôže zvládnuť neželateľné vlnenie cien. (Posl. Čavojský: Tak je!)

Pozitívny výsledok na tomto poli bude znamenať súčasne odstránenie najväčšieho nebezpečenstva stability menovej jednotky. Všetko ostatné totiž, čo by na ňu mohlo pôsobiť nepriaznivé, nachádza sa vo sfére vplyvu našej ceduľovej banky prípadne vlády, ktorá iste dôkladne uváži každý krok, ku ktorému sa v obore menovom odhodlá. Maximum rozvahy a opatrnosti diktuje tu absolútna nutnosť zaistenia všetkých predpokladov úspešného hospodárskeho podnikania, čím sa zaistia i podmienky pre udržanie a tvorenie pracovných príležitostí.

Vážení páni, dovoľte, aby som sa i pri tomto predmete na chvíľu zastavil.

Pracovné príležitosti. Potrebujeme ich, potrebuje ich dnešné obyvateľstvo Slovenska, tým viac bude ich potrebovať budúce. Naša republika nie je liberálnym štátom, nemôže sa preto uspokojiť úlohou Lassallovho nočného strážnika. Sociálny štát, akým sme, musí stále sledovať potreby a vývin society, ktorá ho tvorí.

V súvislosti s tohoročnou zamestnanosťou zmienili sme sa o úlohe, ktorú mala susedná Nemecká ríša pri odstránení našej nezamestnanosti. Pán predseda vlády vyhlásil, že si je vedomí núdzového charakteru tohto riešenia a že vie, že sa vláda slovenského štátu musí všemožne snažiť tvoriť predpoklady pre zamestnanie všetkých príslušníkov národa na domácich pracovných miestach. Súhlasíme s ním všetci. Svoju povinnosť voči nášmu obyva-

teľstvu splníme iba vtedy, keď miesto doterajších živých vysťahovaleckých prúdov sezónneho a stáleho robotníctva zaujmúmasy mŕtvej hmoty ztvárnenej a zhodnotenej doma na rodnej pôde rukami tých, ktorí dnes musia hľadať svoj denný chlieb v cudzine. (Hlasy: Výborne! Potlesk. ) Export tovaru miesto vývozu ľudí! To musí byť najbližším cieľom hospodárskeho snaženia nášho štátu, (Hlasy: Tak je!)

Ale my nemáme iba problém nezamestnanosti. Tu je ešte otázka populačných prírastkov. Vláda je odhodlaná podľa jej vyhlásenia podporovať vzrast populácie všetkými prostriedkami. Súhlasíme, ale upozorňujeme, že vec má i hospodársku respektíve sociálnu stránku. Ak sa chceme starať o populačnú stránku, musíme vynaložiť dvojnásobné úsilie na tvorenie možností spoločensky slušného života pre tých, ktorí pribudnú. (Posl. Čavojský: Tak je!) Povážme len, že keby sme chceli zachovať aspoň dnešnú nízku životnú úroveň obyvateľstva Slovenska, museli by sme dokázať vytvoriť každým rokom asi 20. 000 nových pracovných miest. (Vrava. )

V súvislosti s nezamestnanosťou hovorí sa u nás vždy o industrializácii. Niet totiž medzi nami o tom sporu, že podstatné rozmnoženie pracovných príležitostí možné je u nás na trvalo len rozšírením alebo rozmnožením výrobných podnikov. Voláme po tom už dve desaťročia, ale doteraz s výsledkami pomerne malými. Silná vlna industrializačná, ktorá sa začala vzdávať asi pred troma rokmi, ochabla toho roku podstatne, aj dnes chuť k zakladaniu nových podnikov pozorujeme len ojedinelé. Budúci rok, zdá sa o niečo sľubnejší v tomto ohľade, pretože pravdepodobne dojde k započatiu práce v novom priemyselnom podniku väčšieho rozsahu a na niektorých miestach započne sa rozširovať výroba. Ale to nás nemôže uspokojiť. Rozmnožovanie jestvujúcich pracovných príležitostí musí sa u nás diať systematicky a vytrvale, A tu zas nezabúdajme, že nie sme liberálnym štátom, zdôrazňujem to, a že nežijeme v čase hospodárskeho liberalizmu. Sociálne poslanie štátu nemožno vidieť v sociálnom zaopatrení nezamestnaných, ale skôr v sústavnej práci na odstránenie nezamestnanosti, to znamená v tvo-

rení predpokladov zamestnanosti.

Základnou a neodpustiteľnou podmienkou vzrastu podnikania je nikým nenaštrbovaná právna bezpečnosť. Rešpektovanie právneho poriadku zdôrazňovalo sa vo vládnom vyhlásení na niekoľkých miestach. Možno teda s uspokojením konštatovať, že vláda si je jeho významu vedomá a že chce dokazovať toto i v praktickom živote. Ale nezabúdajme, že právna bezpečnosť je nie len otázkou noriem, ich rešpektovania a výkonu, ale i problémom výchovy verejnej správy a občianstva. Verejná správa si musí zvyknúť nebáť sa zodpovednosti za rozhodnutie, dbať zákonov za každých okolností a rýchle a precízne rozhodovať. Občan musí mať pocit stálosti a účinnosti právneho poriadku, ale na druhej strane zas musí pochopiť, že i on má prinášať obete na prospech celku.

Po splnení tejto základnej podmienky budovateľskej práce a po odstránení revolučnej atmosféry budeme musieť vyvolávať zakladateľskú činnosť priemyselnú aj priamymi industrializačnými opatreniami podľa skúseností nadobudnutých jednak na predvojnovom Slovensku, jednak v iných štátoch, ktoré budovaly svoj priemysel v dobe moderného industrializmu. Od rečí a negatívnych krokov budeme musieť prikročiť k pozitívnym budovateľským činom (Posl. Čavojský: To je to!) Nezabúdajme, že len vtedy položíme nášmu štátu pevné základy, keď aj v tomto ohľade dokážeme svoju vyspelosť a budeme mať úspechy.

Slávny snem!

Napokon ešte niekoľko slov o vlastnom rozpočte na rok 1940. Jednotlivé rezorty predložili ministerstvu financií tak vysoké požiadavky, že len úhrada deficitu bola by strávila skoro polovicu nášho národného dôchodu. Vytrvalou prácou ministerstva financií a úsporného a kontrolného výboru snemu podarilo sa ich vpraviť do rámca, ktorý možno považovať, vzhľadom na možnosti nášho národného hospodárstva, za snesiteľný.

Rozpočet Slovenskej republiky na rok 1940 pozostáva z dvoch dielov: z rozpočtu riadneho a z mimoriadneho rozpočtu investičného. Rozpočet riadny rozčleňuje sa na

1. skupinu vlastnej štátnej správy,

2. skupinu štátnych podnikov,

3. správu štátneho dlhu.

Celkové výdavky vlastnej štátnej správy preliminované sú sumou Ks 1, 514, 722. 107. -. Naproti tomu úhrn preliminovaných príjmov činí Ks 1, 467, 678. 556. -, takže táto skupina rozpočtu končí deficitom Ks 47, 043. 551. -. Treba vyzdvihnúť, že v rozpočte vlastnej štátnej správy počíta sa s úrokovaním dlhu, ktorý preberieme od bývalého Česko-Slovenska, ďalej s úrokovaním dlhu krajinského a konečne i dlhu kontrahovaného slovenským štátom, Táto skupina rozpočtová obsahuje aj investičné výdavky v celkovej sume asi 65 miliónov korún.

Provozný rozpočet štátnych podnikov predstavuje úhrn ťažieb vo výške Ks 1. 323, 593. 660. - a úhrn nákladov v sume Ks 1. 244, 154. 461. -, takže končí ziskom Ks 79, 439. 399. -. Štátnej pokladníci odvedú podniky Ks 68, 425. 256. -, to jest časť zisku, ktorá zostane po prídeloch rezervným fondom, po odpisoch a po zaplatení amortizačných splátok a úrokov z dlhov. Tento zisk je už započítaný do príjmov vlastnej štátnej správy.

Slávny snem!

Rozpočet vlastnej štátnej správy na budúci rok končí ako som to už uviedol, schodkom. Schodok v tejto skupine rozpočtovej je neželateľný, ba neprípustný. Môže sa vyskytnúť iba výnimočne a i potom sa musí vynaložiť všetko úsilie na to, aby ho nebolo treba kryť úverom. Preto môžeme s uspokojením vziať na vedomie vyhlásenie pána ministra financií, že je odôvodnená nádej, že tento schodok bude uhradený úsporami, prípadne zvýšenými príjmami.

Štátne podniky nie sú, bohužiaľ, ani podľa tohto rozpočtu takým zdrojom štátnych príjmov, ako by sme si želali. Zisk vykazuje rozpočet pošty, poštovej sporiteľne, štátnych lesov a majetkov, štátnych majetkov poľnohospodárskych škôl, Štátnej tlačiarne, Slovenského zákonníka a Úradných novín, tabakovej réžie, štátnej mincovne a konečne rozpočet vojenských lesných podnikov. Naproti tomu strata sa predpokladá u Slovenských železníc, u štátnych banských a hutníckych závodov, štátnych kúpeľov, štátnej visutej lanovky v Tatranskej Lomnici a konečne u Slovenskej tlačovej kancelárie. (Hluk. )

Najmohutnejším štátnym podnikom sú Slovenské železnice, ktoré, bohužiaľ, preliminujú stratu presahujúcu Ks 130 miliónov. To je vyše 90% všetkých strát našich štátnych podnikov.

Druhým najvýznamnejším podnikom nášho štátu je tabaková réžia, ktorá preliminuje zisk vyše 181 mil. korún, takže by mohla byť výdatným zdrojom štátnych príjmov, keby sme jej výsledku nemuseli z najväčšej časti používať na krytie strát iných podnikov. Pomerne dobrý výsledok očakáva i podnik štátnych lesov a majetkov, ktorý preliminuje zisk vo výške 31 miliónov korún.

Mimoriadny rozpočet investičný skladá sa z investičného rozpočtu vlastnej štátnej správy, ktorý činí Ks 239, 000. 000. a z investičného rozpočtu štátnych podnikov vo výške Ks 297, 155. 300. -, dovedna preliminujeme teda na investičné výdavky Ks 536, 155. 300. - plus tá suma, o ktorej som hovoril už, že je preliminovaná v rozpočte vlastnej štátnej správy a ktorá činí asi 65 miliónov korún. Náklady spojené s realizovaním tohto rozpočtu budú sa musieť kryť úverovými operáciami. Niet v tom, vážení pánovia, nijakého nebezpečenstva, pretože takýto spôsob úhrady odpovedá do značnej miery povahe týchto výdavkov. Jednako našou snahou musí byť uhradiť v budúcnosti aspoň podstatnú časť týchto výdavkov tiež riadnymi rozpočtovými príjmami, pretože na trvalo by takýto ročný prírastok zaťaženia nášho štátneho hospodárstva sotva sme vedeli sniesť.

Vážení páni! Na začiatku som povedal, že rozpočet má len vtedy cenu, keď je reálny. Túto otázku musíme skúmať i pri rozpočte, o ktorom rokujeme. Poznám ho do všetkých podrobností. O jeho príjmoch možno povedať, že boly odhadnuté opatrne, pričom sa všeobecne výnos jednotlivých príjmových zdrojov odhadol o niečo niššie, ako bol ich skutočný účin tohto roku. Len tam, kde je odôvodnená nádej na určité zvýšenie, bolo takéto zvýšenie vzaté do úvahy. Výdavky administratívne prispôsobené sú skutočným nevyhnuteľným potrebám, výdavky investičné zas možnostiam nášho kapitálového trhu a daným možnostiam technickým. Možno preto povedať, že náš štátny rozpočet na rok 1940, teda náš prvý finančný plán odpovedá možnostiam nášho hospodárstva, je reálny.

Slávny snem!

Končiac vykonávam svoju povinnosť, keď vyslovujem vďaku pánu ministrovi financií, rozpočtovému odboru ministerstva financií ako i rozpočtovým referentom ostatných rezortov za prácu, ktorú sostavením rozpočtu vykonali. Vzhľadom na okolnosti, o ktorých som sa už zmienil, bol to výkon mimoriadny a zaslúži si pochvalu. Konečne vykonávam svoju zpravodajskú povinnosť a v zastúpení rozpočtového výboru navrhujem finančný zákon, ktorým sa určuje štátny rozpočet na rok 1940, i s jeho číselnými prílohami prijať za podklad rokovania snemu a schváliť ho tak, ako ho upravil rozpočtový výbor. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní): Teraz prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásili na strane,, za" títo páni poslanci: dr. Filkorn, Steinhübl, Eszterházy, dr. Ferenčík, Florek, Schwartz a Drobný.

Dávam slovo prvému rečníkovi, pánu poslancovi dr. Filkornovi.

Poslanec dr. Filkorn:

Slávny snem!

Prvý náš rozpočet, rozpočet Slovenskej republiky na rok 1940, pripadá mi ako mladý strom, ktorý sa po prvýkrát rozkvitol. Čo položka, to kvet. Každý kvet plný nádeje, že vyrastie z neho sladké ovocie. No, strom nie je ešte v plnom kvete, veď jeho konáre a haluzy nie sú ešte plne vyvinuté.

Strom ten nevyrástol razom, za jednu noc. Trvalo to hodne času. No rozkvitnutý strom je tu. Náš prvý rozpočet je historickou skutočnosťou. A ako každá historická udalosť má svoju minulosť, ktorá často siaha do predchádzajúcich storočí, ba i vekov, má i náš rozpočet svoje korene v bližšej a ďalšej minulosti. Domnievam sa, že bude vhodné pri prerokovaní prvého rozpočtu Slovenskej republiky spomenúť si na túto minulosť a aspoň letmo poukázať na rad udalostí, ich vnútornú súvislosť a zprítomniť si to, o čom sa dnes už málo hovorí a málo píše, Stručná retrospektíva môže len prispieť k tomu, aby sme si prvý svoj rozpočet väčšmi hodnotili, jeho mimoriadny význam vyzdvihli a sa mu úprimne tešili.

Pokúsim sa odokryť túto minulosť. No nejdem tu geneticko-pragmatickým spôsobom zisťovať príčiny, príčiny príčin, vnútornú súvislosť udalostí a tak sprítomniť historický vývoj slovenskej štátnej myšlienky, ktorá má tisícročnú minulosť. Teraz ide mi len o náš rozpočet. Kde hľadať jeho počiatky? Bolo to práve pred 20 rokmi. Medzi Vianocami a Novým rokom hlásil sa istý profesor pri bráne zámku v Brodku na Morave a žiada kasnára, aby bol pripustený ku väzňovi tejto budovy. Po legitimovaní jeho žiadosť bola splnená. O niekoľko minút stál pred štíhlou asketickou postavou veľkého väzňa, vodcu slovenského národa. "Na Vašu žiadosť som tu! Ráčte rozkázať!" hovoril. Andrej Hlinka na to: "Prevezmite Leva, tam sa nedobre šafári, ja nemôžem dozerať a predsa Lev je vecou môjho srdca, vezmite to do silných rúk a vyhoďte, čo je hnilé.. "

Ten profesor si neuvedomil, čo to vlastne má prevziať. V duchu videl len nové slovenské učebnice v rukách študujúcej mládeže, čo vydá Lev. Tomu sa tešil. O mesiac potom opustil katedru, vo februári 1920 prevzal správu Leva, a vtedy videl, čo to je. Pri vzdušnej, svetlej novej tlačiarni v 2-3 neprívetivých tmavých dvorných izbách Leva veľký ruch, kopa mladých ľudí, redakcia, ústredná volebná kancelária, sekretariát Slovenskej ľudovej strany. Z celého Slovenska všetko to chodilo sem ani včely do úľa. Profesor ten porozumel slovám Hlinkovým: vec jeho srdca. Hlinkov ideál o samostatnom Slovensku tu sa začal realizovať. Srdce Slovenska v Leve. Odtiaľ vychádzala čerstvá, obživujúca krv do celého Slovenska. A čoho bolo najviac treba - tlačivá - to dával Lev - na úver, i Slováka tlačil na úver. Lev poskytol Hlinkovmu hnutiu prístrešie a iné najpotrebnejšie veci. Prvé roky autonomistického hnutia sa minulý bez rozpočtu. Boly len výdavky bez vopred zabezpečenej úhrady. Rok 1920 končil sa veľkým deficitom. Všetky složky hnutia maly obrovské dlhy. Nasledujúci rok začalo sa teda uvažovať o riadnom rozpočte všetkých rezortov autonomistického hnutia. Výdavkové položky ohromne vzrástly, úhrada nedostatočná. Pomery sa zhoršily. Hlinková idea narazila na ohromné prekážky. Čechoslovakizmus zúril. Neštítil sa ani bombových atentátov. Vtedy

už bol Hlinka doma. Nasledovaly rozpočtové debaty domáce. Ako financovať všetky potreby hnutia? Keď sa už našla akátaká úhrada, prišly horšie prekvapenia. Koniec našich rozpočtových debát bol: tu treba operatívneho zákroku. A treba riskovať. Výdavkové položky ešte zvýšiť. Treba investovať, aby sa i príjmové položky zvýšily. Slovák nemôže zostať v Ružomberku, lebo zahynie sám a zabije i Leva. Načim počítať so skutočnosťou, že Bratislava je hlavným mestom Slovenska, a Bratislava je československá. To bolo najväčším nebezpečenstvom pre celé hnutie. Ďalej práve v tej dobe začaly deštruktívne elementy vyviňovať svoju rozkladnú činnosť v lone strany samej, v Žiline, v Trnave, na východe i na krajnom západe. Preto a pre iné príčiny najhlavnejší nositeľ Hlinkovej idey o slobodnom Slovensku, Slovák a ústredie strany musia do centra Slovenska.

A robil sa rozpočet na tento prípad. Rozpočet bol aktívny. Slováka i hlavný sekretariát preniesli sme do Bratislavy. Malý rožný domček v Listovej ulici v Bratislave stal sa akousi vládnou budovou autonomistického Slovenska a redakcia Slováka na čele s novým šéfredaktorom, profesorom Vojtechom Tukom jeho vládou. Tu sa rodily plány, ako ďalej budovať.

V Ružomberku zasadené semä vyrástlo v Leve len v slabučký stromček. Zo severu presadený bol do južného kraja. Na jar 1922, keď sa už miazga v stromoch pohýna, na Zvestovanie Panny Márie rozoslalo sa prvé číslo Slováka už z Bratislavy. Presadený stromok sa dobre ujal v hlavnom meste Slovenska a darilo sa mu. No razom v teplý júnový deň prišiel mráz a všetko lístie zmrzlo a padalo so stromu. Gangsteri vydrancovali malú štepnicu vznešenej idey neodvislého Slovenska,

Redakcia a administrácia Slováka bola demolovaná. Náš rozpočet zlyhal. No, šlo sa ďalej zase bez rozpočtu. Nepoddali sme sa a kuli sme ďalšie plány.

V cudzej, nepriateľskej čechoslováckej Bratislave treba tvoriť káder obrancov mladej štepnice. Vtedy slovenskí akademici v Bratislave bývali v drevených barakoch, kým v Prahe a v Brne československá vláda starala sa o útulné internáty pre svojich vysokoškolákov. Českí profesori na Slovensku sa o našich nestarali.

Nechceli varí, aby tu v Bratislave bolo veľa poslucháčov, lež aby to išlo všetko za Moravu, tam sa počeštilo, a tak aby bratislavská univerzita zanikla. Na Listovej ulici konaly sa teda porady a bolo usnesené, že autonomistické Slovensko si musí vybudovať ďalšie r e z o r t y svoje.

Už koncom júna založený bol Spolok kolégia sv. Svorada. Potom Rodobrana, Jednota žien, Orol. Autonomistické Slovensko rástlo a s ním i finančné potreby a rozpočty jednotlivých jeho rezortov. Nasledujúce roky všetky rezorty maly svoj ako-tak vyrovnaný rozpočet. V ňom značné položky tvorily sbierky a dary jednotlivcov. Ale prišly novšie pohromy. Nepriateľ nemal pokoja. Chcel zničiť naše hnutie stoj čo stoj. Ustavičné habanie Slováka, neprestajné súdy, sabotáž lavičiarskeho robotníctva v tlačiarni, osočovania a prenasledovania vedúcich činiteľov, i čisto náboženských spolkov slovenských, utiskovania nášho študentstva najmä na univerzite, odňatie študijných podpôr a iné pohromy spôsobilý, že ročné záverečné účty jednotlivých kapitol autonomistického Slovenska končily zavše značnou stratou.

(Predsedania sa ujal podpredseda dr. Pavel O p l u š t i l. )

No vzrastu mladého stromu autonomistického Slovenska to všetko nebolo na závadu. Príjmové položky Slováka zvýšily sa od roku 1922 do roku 1928 z ročných 400. 000. - korún na 1, 700. 000. - korún a tak z roka na rok aj ostatné rozpočtové položky, súčiastky kresťanského a autonomistického Slovenska tiež vzrástly.

Medzitým zriadily sa na Slovensku veľžupy a každá župa mala svoj vlastný rozpočet. Slovensko bolo tým rozkúskované. Župný sväz sa neuskutočnil, aby celé Slovensko ako jednotka nestalo sa právnou osobnosťou, ktorá by sa mohla ľahko stať nositeľkou všetkých práv autonomistického Slovenska. Z župných rozpočtoch autonomistické Slovensko pre veľké množstvo v župnom zastupiteľstve menovaných členov nevedelo preraziť. Medzitým toto Slovensko na čele s Andrejom Hlinkom viedlo urputný boj v pražskom parlamente. Po voľbách v roku 1925 požadovalo uzákonenie Pittsbourgskej dohody. Cieľ bol ten, aby boj za autonómiu prehlásený bol aj zákonom za ústavný a štátotvorný.

Keďže to nešlo, chcelo svoje snahy uskutočniť aspoň rámcovým zákonom, ktorým priznáva sa Slovenskej krajine právna osobnosť. Táto požiadavka sa splnila. Rok 1928 po zaniknutí veľžúp znamenal vstúpenie do života krajinského zriadenia. Mnohí s radosťou vítali nové opatrenie. Pokladali to za prvý krok k uskutočneniu autonómie, alebo aspoň za "záblesk autonomie. "

No, krajinské zriadenie nedalo možnosť na to, aby Slovensko samotné rozhodovalo o svojich veciach, týkajúcich sa jeho životných otázok. Hovorilo sa o samospráve Slovenska, no, bol to v skutočnosti výsmech samosprávy, veď jedna tretina členov zastupiteľstva bola menovaná vládou. Podľa toho bol sostavený aj každoročný rozpočet krajiny a počítalo sa s tým, že autonomistické Slovensko ani tu neprerazí. Vo výbore boli iba traja členovia z 12-tich. No, traja členovia svojou dôkladnou, svedomitou a na všetky detaily sa rozprestierajúcou starostlivosťou vedeli primäť i ostatných členov výboru, aby sa v ňom vykonávala len kladná a konštruktívna práca pre Slovensko. Nehonosili sme sa nikdy s parciálnymi úspechmi, ale vyhlásili sme všetku vykonanú prácu za spoločnú prácu celého krajinského výboru. Pravda práca táto mala i veľké ťažkosti.

Krajinská samospráva bola ustanovizňou vraj, ktorá vznikla z nutnosti obmedzovania centralizácie v štáte. Tak to chápala československá vláda. Naša strana to chcela ináč. Chcela politickú a hospodársku autonómiu so všetkými atribútmi, ktoré vyplývajú z národnej suverenity.

Organizačný zákon síce sveroval na krajinu starosť o kultúrne, sociálno-humanitné a hospodárske potreby, v skutočnosti však sa krajina nemohla voľne pohybovať na týchto poliach. Na všetkých úradoch narazili sme na čínske múry, ktorými si financie, školstvo, železnice, pošta obsadily obrovské oblasti a nám prichodilo len obchádzať tie, o ktoré starať sa bolo nám zákonom uložené. Darmo sme sa ohradzovali proti nespravodlivému prideľovaniu finančných prostriedkov Slovenskej krajine. Čechy dostaly 9 krát, Morava 5 krát toľko ako Slovensko. Proti dôvodu, že Čechy a Morava sú zadĺžené a na úroky potrebujú veľké sumy, postavili sme všetko na to, čo Slovensko ešte