_____Slovenský s n e m 1939_____
I. volebné obdobie. 1. zasedanie.
21.
Vládny návrh.
Ústavný zákon
zo dňa . . . . 1939
o štátnom občianstve.
Slovenský snem usniesol sa na tomto zákone:
Časť I. Kto sú slovenskými štátnymi občanmi.
§ 1.
(1) Slovenskými štátnymi občanmi sú odo dňa 14. marca 1939:
a) osoby, ktoré samy, prípadne ich manžel alebo ich predkovia dňa 30. októbra 1918 maly domovské právo na území, ktoré náleží Slovenskému štátu a nestratily ho do dňa, ktorého nadobudne tento zákon účinnosti; pritom nadobudnutie domovského práva podľa § 10 zák. č. 222/ 1896 r. z. pokladá sa za neplatné a v dôsledku toho predošlé domovské právo za trvajúce;
b) osoby, ktoré majú nárok na slovenské štátne občianstvo podľa medzinárodných smlúv uzavretých následkom územných zmien nastatých pred účinnosťou tohto zákona;
c) osoby, ktoré do dňa účinnosti tohto zákona stály sa" skutočnými zamestnancami Slovenského štátu alebo niektorého slovenského štátneho ústavu, podniku alebo fondu, počítajúc sem aj sudcov, profesorov, učiteľov,, vojenských gážistov atď.; skutočnými zamestnancami sú tí, ktorí boli
ustanovení trvalé a složili služobnú prísahu;
d) osoby, ktoré dňa 14. marca 1939 malý domovské právo na území Slovenského štátu, avšak podľa predošlých ustanovení nestanú sa štátnymi občanmi, ak do 31. decembra 1939 u ministerstva vnútra podajú žiadosť o priznanie slovenského štátneho občianstva a ak sa im toto prizná. Až do rozhodnutia o tejto žiadosti, pokiaľ sa týka do uplynutia lehoty určenej pre podanie žiadosti, hľadí sa na nich ako na slovenských štátnych občanov.
(2) Žiadosti, podané podľa vl. nar. č. 15/1939 Sb. z. a n. I. o revíziu štátneho občianstva, pokladajú sa za žiadosti o priznanie slovenského štátneho občianstva podľa ods. l bodu d).
(3) Podľa tohto paragrafu získané štátne občianstvo vzťahuje sa aj na manželku a na vlastné maloleté deti.
Časť II.
Nadobúdanie štátneho občianstva slovenského.
§ 2. Narodením.
(1) Narodením nadobudnú slovenské štátne občianstvo manželské deti štátneho občana slovenského a nemanželské deti štátnej občianky slovenskej a to aj vtedy, keď sa narodily v cudzozemskú.
(2) Deti narodené z neplatného manželstva sú pri posudzovaní ich štátneho občianstva manželským deťom na roveň postavené.
(3) O osobách, ktoré boly v detskom veku nalezené na území Slovenského štátu a nie je preukázané, kde sa narodily a že majú inú štátnu príslušnosť, ministerstvo vnútra môže vysloviť právnu domnienku, že sú štátnymi občanmi slovenskými,
(4) O osobách, narodených na území Slovenského štátu, ak nie je preukázané, že narodením nadobudly iné štátne občianstvo, ministerstvo vnútra môže vysloviť právnu domnienku, že sú slovenskými štátnymi občanmi.
§ 3. Legitimáciou.
Legitimáciou nadobúdajú slovenské štátne občianstvo neplnoleté nemanželské deti slovenského štátneho občana, ktoré sa narodily z cudzinky.
§ 4. Manželstvom.
(1) Manželstvom nadobudne slovenské štátne občianstvo cudzinka, ktorá sa vydá za slovenského štátneho občana.
(2) Cudzinka, ktorá výdajom získala slovenské štátne občianstvo, podrží si ho i po zániku manželstva, ak podľa právneho poriadku svojej pôvodnej vlasti nezíska zpäť svoju štátnu príslušnosť, ktorú mala pred uzavretím manželstva.
§ 5. Udelením.
(1) Udelením (naturalizáciou) nadobudne slovenské štátne občianstvo, komu ministerstvo vnútra vystaví naturalizačnú listinu a kto složil štátno-občiansku prísahu.
(2) Na udelenie slovenského štátneho občianstva nikto nemá právny nárok.
(3) S manželom spolu nadobúda slovenské štátne občianstvo jeho nerozlúčená manželka a maloleté deti a to i vtedy, keď nežijú spolu s manželom, poťažne s otcom.
(4) Nezákonité maloleté deti nadobudnú slovenské štátne občianstvo spolu s nemanželskou matkou, ak ich so schválením príslušného poručenského súdu pojala do svojej žiadosti o udelenie štátneho občianstva.
(5) Ustanovenia ods. 4 platia aj pre deti vdovy-matky.
(6) Maloleté deti rozlúčenej ženy, ktoré boly u nej ponechané, nadobudnú slovenské štátne občianstvo spolu s matkou, keď ich pojme do svojej žiadostí — so súhlasom otca, schváleným príslušným poručenským súdom, ak neboly vyňaté z jeho otcovskej moci; ináč so schválením príslušného poručenského súdu.
(7) Manželke, ak býva v Slovenskom. štáte a dlhšiu dobu žije od svojho manžela odlúčená, môže byť udelené slovenské štátne občianstvo aj v tom prípade, keď jej manželstvo nebolo súdne rozvedené alebo rozlúčené. V týchto prípadoch aj jej maloleté deti nadobudnú slovenské štátne občianstvo, ak ich matka pojme do svojej žiadosti so súhlasom otca, schváleným príslušným poručenským súdom alebo, ak je jeho pobyt viac než jeden rok neznámy, so schválením príslušného poručenského súdu.
§ 6.
(1) Naturalizovaný musí složiť štátnoobčiansku prísahu, ktorá znie takto:
"Prisahám na Boha živého, že Slovenskej republike budem vždy ako štátny občan (občianka) verný (verná), oddaný (oddaná) a jej vláde poslušný (poslušná), že zákony presne zachovávať a vôbec všetky povinnosti a záväzky čo verný (verná) občan (občianka) slovenský (slovenská) presne plniť budem a chcem. Tak mi Pán Boh pomáhaj!"
(2) Dňom složenia štátno-občianskej prísahy slané sa naturalizovaný slovenským štátnym občanom.
(3) Prísaha, složená hlavou rodiny, vzťahuje sa i na jeho manželku a neplnoleté deti. V prípade samostatného udelenia štátneho občianstva neplnoletej osobe, složí táto štátno-občiansku prísahu sama, ak dovŕšila 14. rok veku; za osobu mladšiu složí prísahu jej zákonitý zástupca a v neprítomnosti tohto ustanovený opatrovník.
(4) Ak osoby, ktoré boly vyzvané na složenie prísahy, túto od doručenia vyzvania rátajúc do jedného roku nesložia, naturalizačná listina stratí platnosť a musí byť ministerstvu vnútra vrátená spolu s potvrdenkou o doručení vyzvania.
(5) Ak žiadateľ sám pred složením prísahy zomre, alebo opustí rodinu, ministerstvo vnútra opraví naturalizačnú listinu tak, aby príslušníci rodiny, uvedení v naturalizačnej listine samostatne nadobudli slovenské štátne občianstvo, ak složia prísahu podľa ods. 1.
Časť III.
Zánik slovenského štátneho občianstva.
§ 7. Nadobudnutím cudzej štátnej príslušností.
(1) Slovenské štátne občianstvo stráca osoba, ktorá nebýva v tuzemsku a nadobudne cudziu štátnu príslušnosť. Takúto stratu ustáli administratívny úrad I. stolice.
(2) Ustanovenie ods. l neplatí, ak ide
a) o dôstojníka z povolania alebo rotmajstra z povolania a to aj vo výslužbe, až do konca roku, v ktorom dosiahne 60. rok veku,
b) o inú osobu mužského pohlavia, ktorá dovŕšila 17. rok veku, a to až do konca roku, v ktorom dosiahne 40. rok veku, za brannej pohotovostí štátu však až do konca roku, v ktorom dosiahne 60. rok veku.
§ 8. Legitimáciou.
Slovenské štátne občianstvo stratia neplnoleté deti, ktoré podľa právneho poriadku vlasti ich prirodzeného otca, príslušníka cudzieho štátu, boly legitimované, ak legitimáciou nadobudly štátnu príslušnosť svojho otca.
§ 9. Manželstvom.
(1) Slovenské štátne občianstvo stratí žena, ktorá sa vydá za cudzinca, ak manželstvom nadobudne štátnu príslušnosť svojho manžela, podľa právneho poriadku jeho vlasti.
(2) Slovenská štátna občanka, ktorá výdajom za cudzinca stratila slovenské
štátne občianstvo, získa ho nazpäť, ak po zániku manželstva štátne občianstvo nadobudnuté manželstvom podľa právneho poriadku vlasti manžela stratí.
§ 10. Prepustením.
(1) Slovenské štátne občianstvo stráca, kto je prepustený zo štátneho sväzku na vlastnú žiadosť. V prípadoch zreteľa hodných aj nerozvedená žena môže žiadať o prepustenie. O žiadosti rozhoduje príslušný administratívny úrad I. stolice.
(2) O prepustení rozhoduje úrad uvedený v ods. l v dohode s vojenskou správou, ak ide
a) o dôstojníka z povolania alebo rotmajstra z povolania a to aj vo výslužbe, až do konca roku, v ktorom dosiahne 60. rok veku,
b) o inú osobu mužského pohlavia, ktorá dovŕšila 17. rok veku a to až do konca roku, v ktorom dosiahne 40. rok veku, za brannej pohotovosti štátu však až do konca roku, v ktorom dosiahne 60. rok veku.
(3) Prepustenie — okrem prípadov v ods. 2 nemôže byť odopreté osobe, ktorá dokáže, že
a) je svojprávna alebo že k jej žiadosti otec, poťažne so schválením poručenského súdu poručník alebo opatrovník dáva povolenie;
b) nie je dlžná štátnu, župnú alebo obecnú daň;
c) proti nej na území Slovenského štátu nie je trestné vyšetrovanie a že proti nej nebol vynesený trestný súdny rozsudok, ktorý doteraz nie je vykonaný.
(4) Prepustenie rozprestiera sa aj na manželku prepusteného muža a ak nejde o deti brannej povinnosti podliehajúce, aj na tieto v predpoklade, že sú maloleté a spolu s otcom poťažne s manželom sa vysťahujú.
(5) Ak žiada prepustenie vdova-matka alebo nemanželská matka a so schválením poručenského súdu pojme do svojej žiadosti svoje maloleté deti, i tieto sa prepustia spolu s matkou.
(6) Zánik slovenského štátneho občianstva nastane dňom doručenia prepustnej listiny.
(7) Prepustenie stane sa neplatným, ak v čase od doručenia prepustnej listiny až do vysťahovania sa vyskytne niektorá prekážka uvedená v ods. 4 bodu b) a c) a podobne aj vtedy, keď sa prepustený od doručenia prepustnej listiny rátajúc za jeden rok nevysťahuje.
§ 11 Odňatím.
(1) Štátne občianstvo môže ministerstvo vnútra odňať osobe, ktorá
a) vyvíja činnosť smerujúcu proti štátnej svrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, ústavnej jednotnosti Slovenského štátu alebo proti obrane štátu alebo akúkoľvek činnosť štátu nepriateľskú alebo ktorá sa vedome zúčastní činne akéhokoľvek sdruženia, ktoré zjavne alebo skryte vyvíja niektorú takú činnosť alebo ktorá niektorú takú činnosť podporuje, k nej podnecuje alebo iné osoby k nej zviesť hľadí, a, aby sa vyhla odpovednosti za takú činnosť, utečie do cudziny a tam sa zdržuje, alebo
b) zdržuje sa v cudzine, vyvíja niektorú z činností uvedených pod písm. a) alebo takú činnosť podporuje, k nej podnecuje alebo iné osoby k nej sviesť hľadí alebo dáva ináč najavo nepriateľské smýšľanie voči Slovenskému štátu, alebo
c) zdržuje sa v cudzine a vyhýba sa plneniu brannej povinnosti k Slovenskému štátu alebo opustila územie štátu, aby sa vyhla takej povinnosti, alebo
d) bez povolenia príslušného ústavného činiteľa alebo úradu vstúpila do vojenskej služby cudzej moci alebo do služby v cudzom ozbrojenom alebo po vojensky organizovanom sbore, spolku alebo skupine alebo do cudzej štátnej služby alebo do inej verejnej služby v cudzom štáte alebo prijala verejnú funkciu v cudzom štáte, alebo
e) ako cudzinka len preto uzavrela
manželstvo so slovenským štátnym občanom, aby nadobudla slovenské štátne občianstvo.
(2) Z dôvodov uvedených v ods. l písm. a) a b) nemožno odňať slovenské občianstvo osobe, ktorá závadnú činnosť pred viac než 10 rokmi zanechala.
(3) Ministerstvo vnútra dáva povolenie podľa ods. l písm, d) v dohode s ministerstvom národnej obrany, ak ide o vstup do služby v cudzom ozbrojenom alebo po vojensky organizovanom sbore, spolku alebo skupine.
(4) Odňatie štátneho občianstva podľa ods. l písm. c) a d) môže sa stať len na návrh vojenského úradu, ak ide
a) o dôstojníka z povolania alebo rotmajstra z povolania a to i vo výslužbe, až do konca roku, v ktorom dosiahne 60. rok veku,
b) o inú osobu mužského pohlavia, ktorá dovŕšila 17. rok veku, a to až do konca roku, v ktorom dosiahne 40. rok veku, za brannej pohotovosti štátu však až do konca roku, v ktorom dosiahne 60. rok veku.
(5) Pod vojenským úradom rozumeť treba ministerstvo národnej obrany alebo veliteľstvo, úrady a orgány, ktoré toto ministerstvo určí.
Časť IV. Všeobecné ustanovenia.
§ 12. Príslušnosť úradov.
(1) Administratívne úrady I. stolice činia opatrenia a vydávajú rozhodnutia vo všetkých prípadoch, pokiaľ to nie je vyhradené iným úradom a vydávajú štátnoobčianske listy osobám, ktoré sa stanú podľa tohto zákona (časť I.) slovenskými štátnymi občanmi alebo ho podľa tohto zákona (časť II.) nadobudnú, ak len ministerstvo vnútra nesverí to iným úradom.
(2) Miestna príslušnosť administratívnych úradov L stolice riadi sa podľa posledného bydliska strany a ak je aj to nezistiteľné, podľa posledného bydliska jej predkov v tuzemsku.
§ 13. Záverečné ustanovenia.
(1) Dňom účinnosti tohto zákona strácajú platnosť všetky štátno-občianske predpisy, ktoré boly ústavným zákonom č. l o samostatnom Slovenskom štáte na území Slovenského štátu dočasne v platnosti ponechané a súčasne zrušujú sa aj ustanovenia o štátnom občianstve pojaté do čl. IV ods. l vl. nar. zo dňa 4. apríla 1939 č. 49 Sl. z. a § 11 vi. nar. zo dňa 12. apríla 1939 č. 62 Sl. z.
(2) Výnimky od tohto zákona sú prípustné voči tým štátom, s ktorými boly v tomto vzťahu smluvy uzavreté, pokiaľ tieto smluvy obsahujú odchylné ustanovenia od prítomného zákona.
§ 14.
Zákon tento nadobúda účinnosti dňom vyhlásenia, splní ho minister vnútra v dohode so zúčastnenými ministrami.
Dôvodová zpráva.
Utvorenie samostatného Slovenského štátu vyžaduje usporiadanie štátno-občianskych pomerov. Pri upravení štátneho občianstva vychádza sa zo zásady svrchovanosti Slovenského štátu a jeho právneho poriadku. Na medzinárodný právny poriadok berie sa zretel len natoľko, nakoľko nie je to na ujmu svrchovanosti slovenského správneho poriadku. Preto nebolo možno dvojité štátne občianstvo úplne eliminovať. Bude to úlohou medzištátnych úmluv. Tiež nebolo možno zabrániť tomu, aby niektoré osoby neostaly bezdomovcami.
Nová úprava štátneho občianstva má tendenciu, aby sa .slovenskými štátnymi občanmi stali len ľudia, ktorí splnia ob-
jektívne podmienky prítomnou úpravou určené a sú praobyvateľmi tejto zeme. Pri prijímaní nových občanov bude však treba hľadieť už nielen na splnenie objektívnych, lež aj na splnenie subjektívnych podmienok (osobné vlastnosti, užitočnosť pre národ, zaslúžilosť o vlasť atď.).
Obyvatelia štátu sú štátni občania a cudzinci. Medzi cudzincov počítajú sa oj bezdomovci.
Štátna príslušnosť formálne znamená právny pomer prislúchania k určitému štátu (príslušníci sú členovia štátu), materiálne však znamená okruh verejných práv a povinností vo vzájomnom pomere, ktorý je medzi štátom a jeho príslušníkmi (príslušníci ako členovia štátu majú práva
a súčasne aj povinnosti voči štátu). Postavenie cudzincov riadi sa podľa medzinárodného práva a podľa reciprocity.
Zásada je, že len štátny občan je jediným plnoprávnym nositeľom politických práv, teda že len štátny občan môže mať účasť na tvorení vôle štátu, aktívne a pasívne volebné právo, právo zastávať verejný úrad atď.
Prítomné riešenie štátnoobčianskej otázky zakladá sa na princípe domorodectva (Bodenständigkeit). Keďže v Slovenskom štáte popri Slovákoch sú aj skupiny Rusínov, Nemcov a Maďarov, ktoré tu bývajú od nepamäti, do kategórie štátnych občanov pojímajú sa aj príslušníci týchto národnostných skupín, pokiaľ sú skutočne domorodcami. Za domorodcov sú pokladaní v smysle tejto úpravy obyvatelia, ktorí majú k tomuto územiu trvalý vzťah. Znakom trvalého vzťahu býva zpravidla domovské právo a stále bydlisko na území Slovenského štátu. Výnimka musela byť učinená so Slovákmi, ktorí pre územné zmeny, vyvolané mníchovským a viedenským rozhodnutím, dostali sa do cudzieho štátu. Podobne bolo treba priznať slovenské štátne občianstvo štátnym zamestnancom, ktorí — nepochádzajú zo Slovenska a úradníkom Slovákom, ktorí podľa § 10 zák. č. 222/1896 r. z. získali domovské právo na česko-moravskom území, avšak stoja v štátnej službe a vykonávajú menom Slovenského štátu výsostné práva a to na základe toho, že bolí vládou ponechaní, poťažne vymenovaní a složili služobnú prísahu. Slovo "úradník" treba brať vo všeobecnom smysle, rozumejú sa tu tiež sudcovia, profesori, učitelia, voj. gážisti atď.
Po ustálení, kto sa stal slovenským štátnym občanom, bolo treba určiť spôsob nadobúdania a zániku štátneho občianstva.
Novotou je, že v budúcnosti štátne občianstvo nepredpokladá domovské právo, ktoré sa ako prežitok vyradieva úplne z právnej sféry štátnej príslušnosti a nahradzuje sa bydliskom. Ďalšou novotou je
možnosť odňatia štátneho občianstva. Naproti tomu ustanovizeň straty štátneho občianstva 10-ročnou neprítomnosťou bola vynechaná ako neúčelná. Konečne novotou je, že aj vydatej žene dáva sa možnosť za určitých okolností stať sa samostatným subjektom štátneho občianstva.
V druhej a tretej časti bola zčiastky použitá osnova, pripravená r. 1938 pre úpravu býv. česko-slovenského štátneho občianstva.
K jednotlivým ustanoveniam dávajú sa tieto vysvetlenia:
K § l ods. l bod a):
Na prvom mieste sú medzi štátnymi občanmi praobyvatelia tohto územia. Pojem tento zahrňuje ľudí, ktorí najneskoršie 30. októbra 1918 mali domovské právo na území, ktoré náleží Slovenskému štátu. Jedine v tejto relácii sa vyskytuje domovské právo, ako podklad štátneho občianstva. Keďže ide tu o káder slovenských občanov, bolo treba hľadať čo najistejšie kritérium štátneho občianstva. Takým sa ukazuje pre minulosť domovská príslušnosť. Dáva sa však na uváženie, či by nebolo rovnako pevným podkladom pojmu praobyvateľského aj stále bydlisko ku dňu 1. januára 1910 na území Slovenského štátu. Otvorenou otázkou ostáva a vo vykonávajúcom nariadení bude treba riešiť, či sa prijme domovské právo podľa § 10 zák. čl. XXII/1886 nadobudnuté v smysle býv. uhorskej judikatúry: teda púhym štyrročným pobytom a prispievaním k obecným ťarchám — automaticky, alebo či sa bude uznávať v smysle nálezu č.-sl. najvyššieho správneho súdu č. 16.435/1923, teda že štyrročný pobyt a prispievanie k obecným ťarchám nestačia samy o sebe k nadobudnutiu domovského práva, lež potrebný je aj prejav vôle obce, t. j. výslovne prijatie do sväzku obce. Pri prvom, extenzívnom výklade značne sa rozšíri počet občanov, nakoľko stanú sa dodatočne nimi i takí, ktorí pre restriktívny výklad boli nútení sa tu naturalizovať a ktorí pri restriktívnom výklade patrili by pod bod d) tohto od-