seku. Riešenie otázky ponecháva sa politickým činiteľom.

Druhou častou tohto bodu odstraňuje sa prekážka, pre ktorú mnohí úradníci, pochádzajúci zo Slovenska, nemohli by sa prípadne stať podľa bodu a) slovenskými štátnymi občanmi len preto, že počas ich pridelenia k niektorému úradu v Čechách alebo na Morave stali sa ex lege podľa § 10 zákona č. 222 z r. 1896 r. z. príslušníkmi obce (mesta) svojho úradného pôsobenia. Citované ustanovenie znie takto:

"Definitívne ustanovení úradníci a sluhovia dvorní, štátni, zemskí atď. nadobúdajú nastúpením svojho úradu domovské právo v obci, v ktorej im bolo vykázané ich stále sídlo úradné."

Toto ustanovenie bolo platné len v Čechách a na Morave. Podľa toto nadobudol slovenský úradník í proti svojej vôli domovské právo v obci, v ktorej bolo jeho úradné pôsobisko. Je však problematické, či týmto nadobudnutím domovského práva na území Čiech a Moravy vôbec stratil náš človek domovské právo, ktoré do toho času mal na Slovensku, či teda s hľadiska nášho právneho poriadku je platné toto nadobudnutie domovského práva?

Analogické prípady prihodily sa podľa § 7 ods. 2 zák. čl. XXII/1886. Podľa tejto našej normy vydatá žena vráti sa do sväzku obce, do ktorej patrila pred výdajom, ak sa súdne rozvedie alebo rozlúči s manželom. Toto ustanovenie nie je však platné len na Slovensku. Preto ak príslušníčka niektorej českej alebo moravskej obce, ktorá sa vydala za príslušníka slovenskej obce, rozlúčila alebo rozviedla sa s manželom, nevrátila sa do sväzku obce, do ktorej patrila pred výdajom, lebo podľa normy v Čechách a na Morave platnej (§ 11 ods. 2 zák. č. 105/1863 r. z.) manželka súdne rozvedená alebo rozlúčená podrží si domovské právo, ktoré mala v dobe rozvodu alebo rozluky. Podľa § 5 ods. 3 zák. čl. XXII/1886 však sväzok obce a z toho plynúca príslušnosť zanikne len v tom prípade, keď patričná

osoba vstúpi do sväzku inej obce. Keďže spomenutá Češka alebo Moravanka po rozvode alebo rozluke nevstúpila do sväzku inej obce, podržala si príslušnosť získanú manželstvom í po rozvode alebo rozluke. Podľa rozhodnutia býv. ministerstva vnútra, takáto žena (Češka alebo Moravanka) výdajom zmenila svoju príslušnosť do obvodu iného právneho poriadku, takže jej domovskú príslušnosť treba posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 7 ods. 3 zák. čl. XXII/1886, ktoré hovorí, že cudzinka, vydatá za slovenského príslušníka, podrží si domovské právo získané manželstvom aj po rozvode alebo rozluke. Teda na Češku-Moravanku z hľadiska nášho právneho poriadku bolo treba pozerať ako na cudzinku.

Z toho plynie analogicky, že domovské právo, získané naším príslušníkom v sfére cudzieho — českého — moravského právneho poriadku (podľa § 10 zák. č. 222/1896 r. z.) nemá účinok v sfére právneho poriadku slovenského a teda tu neplatí. Logické je, keď ustálime, že domovské právo, získané v Čechách alebo na Morave podľa českej právnej normy (§ 10 zák. č. 222/1896) neplatí na Slovensku a na osoby, ktoré si za svojho pôsobenia v Čechách alebo na Morave získaly domovské právo, hľadíme tak, ako by svoje pôvodné slovenské domovské právo ani neboly vôbec preušily. A keď tieto osoby samy nestratily svoje slovenské domovské právo, nemohly ho stratiť ani ich maloleté alebo za pobytu rodičov v Čechách alebo na Morave narodené deti. Teda í tieto si podržaly pôvodnú domovskú príslušnosť svojich rodičov.

V praxi takto by bolo treba vykladať uvedené právne normy. Keďže však v tomto smere najvyšší správny súd ešte nemal príležitosť zaujať stanovisko, pre istotu pojíma sa ono do bodu a) a tým stáva sa záväznou normou.

Týmto spôsobom aj slovenskí penzisti, ktorí boli v Čechách alebo na Morave počas ich pôsobenia penzionovaní a potom sa

presťahovali na Slovensko, zostávajú slovenskými štátnymi občanmi, ak predtým mali od 30. októbra 1918 po dnes stále domovské právo na Slovensku. Priechodné nadobudnutie domovského práva podľa § 10 zák. č. 222/1896 v Čechách alebo na Morave neprichádza do úvahy ani u týchto. Bod c) tohto odseku totiž vzťahuje sa len na aktívnych úradníkov a zriadencov a nemá účinku na štátne občianstvo plnoletých detí týchto, preto bolo treba pamätať v bode a) na úpravu štátnej príslušnosti penzistov, ktorí kedysi pôsobili v Čechách a na Morave a na deti aktívnych úradníkov a zriadencov, ktoré ako maloleté alebo za pobytu rodičov v Čechách alebo na Morave tam narodené získaly si odvodzeným spôsobom domovské právo v Čechách alebo na Morave.

K § l ods. l bod b):

Tu sa rozširuje okruh osôb, uvedených v bode a), ktoré maly na terajšom území Slovenského štátu domovskú príslušnosť na tie osoby, ktoré maly na území bývalého Slovenska domovskú príslušnosť (po prípade stále bydlisko ku dňu 1. januára 1910) a to na takej čiastke, ktorá podľa mníchovského a viedenského rozhodnutia bola pripojená k susedným štátom; predpokladá sa však, že osoby tieto nezískaly si štátnu príslušnosť v štáte, ku ktorému spolu s územím pripadly. Že ktoré sú tieto osoby, určujú príslušné medzinárodné úmluvy a smluvy (tohto času smluva s Nemeckom, uverejnená pod č. 300/1938 Sb. z. a n. a úmluva s Maďarskom, uverejnená pod č. 43/1939 Sb. z. a n, l, prípadne príde k týmto ešte úmluva s Poľskom a Nemeckom). O týchto smluvách a úmluvách boly vydané obšírne publikácie, preto sa tu o nich nemusíme rozpisovať. Keďže opčná lehota na pr. podľa úmluvy s Maďarskom ešte trvá, zabezpečuje <sa pôvodné štátne občianstvo aj pre osoby, ktoré budú ešte optovať.

K § l ods. l bod c):

Po osamostatnení Slovenského štátu mnohí úradníci stali sa príslušníkmi Pro-

tektorátu Čiech a Moravy. Okrem Čechov, ktorí bolí do toho času na Slovensku, sú aj takí slovenskí úradníci, ktorí boli do toho času pridelení k niektorému úradu v Čechách alebo na Morave a tam si získali ex lege (§ 10 zákona č. 222/1896 r, z.) domovské právo a na základe toho mohli by sa stať po 14. marci 1939 príslušníkmi Protektorátu. Ohľadom slovenských úradníkov, keďže z týchto nietkorí Česi ostali v službách Slovenského štátu a slovenskí úradníci z Protektorátu sa vrátili domov a vstúpili do služieb svojho Slovenského štátu, bolo treba učiniť opatrenie, aby sa ex lege stali slovenskými štátnymi občanmi na tom základe, že sa stali definitívnymi úradníkmi alebo zriadencami Slovenského štátu a složili prísahu Slovenskému štátu v smysle vl. nar. č. 6/1939 Sl. z. Tieto ustanovenia už boly skončené a preto ustanovenie vzťahuje sa len na tých, ktorí do dňa vyhlásenia tohto zákona boli ustanovení. Nemohla sa táto ustanovizeň ponechať aj pre budúcnosť, lebo viedlo by to k tomu, že štátne občianstvo by mohly udeľovať aj nižšie úrady, ktoré majú právo prijímať sily do služieb štátu a nastal by chaos v štátneobčianskych pomeroch. Pod skutočnými úradníkmi a zriadencami rozumieť treba zamestnancov, ktorí boli trvalé, teda bez časového obmedzenia zpravidla na systemizovanie miesta menovaní a složili služebnú prísahu. U skutočného (aj definitívnym nazývaného) zamestnanca musia byť troje kritériá splnené: 1. menovanie na systemizované miesto, 2. na trvalo a 3. složenie služobnej prísahy. Tieto kritériá navzájom sa podmieňujú. V terajšej priechodnej dobe však stáva sa, že menujú sa zamestnanci aj nad systemizovaný počet miest. To je však výnimka.

V býv. Česko-Slovenskej republike nebol presne vymedzený pojem definitívneho, čiže skutočného zamestnanca a uplatňovaly sa pri definícií nálezy najvyššieho súdneho dvora z 28. XI. 1901 č. 8821 a z 20. VI. 1902 č. 6501. Podľa týchto nálezov pod definitívnym ustanovením rozumie

sa ustanovenie, ktoré nie je dočasné, t. j. podľa ľubovôle kedykoľvek odvolateľné, teda také, na ktoré má ustanovený vynútiteľné, i keď časové obmedzené právo a ktorého ukončenie viazané je nastúpením udalosti vopred určenej. Okolnosť, že ustanovenie je viazané na istú, teda proti ustanovenému ľubovoľne nepreložiteľnú lehotu, nemení nič na povahe definitíva. Definitívny nie je totiž trvalým.

V inom náleze zo 4. III. 1904 č. 2256 bolo vypovedané, že niet nijakého zákonného ustanovenia, z ktorého by sa dalo odvodzovať, že o definitívnom ustanovení možno hovoriť iba vtedy, keď patričná osoba má nárok na výslužné a keď môže byť zo služby prepustená len na základe disciplinárneho nálezu.

Podľa týchto kritérií kancelárski pomocníci neboli pokladaní za štátnych zamestnancov definitívne ustanovených.

Keďže ani judikatúra nebola dosť jasná a keďže definície starorakúske na naše nové pomery sa nehodia, bolo účelné stanoviť pojem definitívneho, poťažne skutočného zamestnanca. Tým odstráni sa nejasnosť tohto pojmu. Pod skutočnými úradníkmi a zriadencami rozumieť treba zamestnancov, ktorí boli trvale, teda bez časového obmedzenia ustanovení a složili služobnú prísahu. Vypočítanie je len exemplárne, aby nijaká kategória nebola vytvorená. Tým stáva sa bezpredmetným ustanovenie vl. nar. č. 49 a 62/1939 Sl. z. o štátnom občianstve sudcov a zamestnancov najvyšších súdnych tribunálov a tiež aj ministerstvom národnej obrany chystaná osnova o štátnom občianstve voj. gážistov Čechov, ktorí boli prevzatí do služieb slovenskej armády.

K § l ods, l bod d) a ods. 2.:

Tento bod vzťahuje sa jednako na Čechov, ktorí prípadne získali si v niektorej obci Slovenského štátu domovskú príslušnosť, jednako na naturalizovaných, ktorí naturalizáciou po 30. októbri 1918 stali sa príslušníkmi niektorej obce na Slovensku, teda na cudzincov, ktorí po 30. okt. 1918 prišli sem, alebo ktorí po tomto termíne sa

tu naturalizovali. Počet všetkých naturalizovaných na území Slovenského štátu možno odhadnúť na 20.000. Počet Čechov, ktorí sú tu ešte a ktorí tu majú domovské právo, približne možno odhadnúť na 2—3000. Ani Čechov, ani naturalizovaných nebolo možno paušálne uznať za slovenských štátnych občanov, keďže sú medzi nimi aj osoby pre Slovenský štát nežiadúce, ale nebolo možno ani ich paušálne vytvoriť, keďže môžu byť medzi nimi užitoční obyvatelia a aj Slováci a iní praobyvatelia, ktorí sa z cudzozemská vrátili a boli v dobe od 30. okt. 1918 do 14. marca 1939 naturalizovaní alebo repatriovaní. Týmto chce sa umožniť ľahšie získanie slovenského štátneho občianstva ustanovením tohto bodu. Ináč ustanovenie toto je podobné § 9 úst. zákona č. 236/1920 Sb. z. a n. Bolo prevzaté ako účelné. Keďže podľa vl. nar. č. 15/1939 Sb. z. a n. do konca apríla všetci naturalizovaní, ktorí nie sú slovenskej alebo českej, rusínskej národnosti, museli podať žiadosť o revíziu svojho štátneho občianstva a keďže tieto žiadosti neboly ešte vybavené, prichádza vhod pokladať ich za žiadosti o priznanie slovenského štátneho občianstva podľa tohto bodu, čím sa ušetrí na práci. Týchto žiadostí je u ministerstva vnútra 7247. Pravda, osoby slovenskej, rusínskej a českej národnosti, ktoré neboly povinné žiadať o revíziu alebo osoby, ktorých žiadosť o revíziu bola by bývala prípadne medzi časom už vybavená, musia podať v smysle bodu d) riadnu žiadosť o priznanie štátneho občianstva. Ak by to zameškaly učiniť do určeného termínu, stanú sa definitívne cudzími št. občanmi, poťažne bezdomovcami. Do vybavenia žiadosti, poťažne — ak by žiadosti nepodali — do vypršania určenej lehoty, pokladajú sa za slovenských štátnych občanov.

K § l ods. 3.

Tu sa zdôrazňuje, ináč samozrejmá zásada, že mužom, poťažne otcom nadobudnutá príslušnosť vzťahuje sa aj na manželku a na vlastné deti, ktoré neprekročily 21, rok veku. Keďže s pojmom maloletosti

a plnoletosti, ako aj svojprávnosti stretáme sa v zákone tomto niekoľkokrát, nebude od veci uvedomiť si význam týchto pojmov.

Maloletá je tá osoba, ktorá ešte neprekročila 21. rok veku a naopak plnoletá je tá osoba, ktorá už prekročila 21. rok veku (zákon č. 447/1919 Sb. z. a n.).

Pritom sú výnimky možné a to: I. mužskí po prekročení 18. roku môžu sa stať plnoletými, ak so súhlasom zákonitého zástupcu založia si samostatnú živnosť, alebo ak ich poručenský súd vyhlási za plnoletých, ďalej mužskí so súhlasom poručenského súdu po prekročení 18. roku stanú sa plnoletými, ak: 1. otec vydá im majetok k voľnej dispozícii, 2. súhlasí s tým, aby samostatnú domácnosť si založili; II. ženské stanú sa plnoletými, ak sa vydajú a túto plnoletosť podržia si, keď pred dosiahnutím 21. roku ovdovejú alebo sa súdne rozvedú alebo rozlúčia s manželom, tiež stanú sa plnoletými, ak ich po prekročení 18. roku poručenský súd vyhlási za plnoleté.

Sú výnimky aj v opačnom smere: maloletosť sa súdne predĺži, ak osoba predvídané nemôže sa pre telesné alebo duševné vady sama vydržať alebo o svoje veci sa náležité starať ani po prekročení 21. Toku veku, alebo ak pre neriadny život zostáva aj po prekročení 21. roku pod otcovskou mocou alebo pod poručníctvom.

Svojprávnou je osoba, ktorá prekročila 21. rok veku, ak nie je nad ňou súdom predĺžená otcovská moc alebo nie je daná súdom pod opatrovníctvo. Pod opatrovníctvo sa dávajú plnoletí: a) ak sú choromyselní, hluchonemí a nevedia sa dorozumieť znakorečou, b) slabomyselní alebo hluchonemí, ak sa nevedia dorozumieť znakorečou a pre túto vadu sú neschopní spravovať svoj majetok, c) márnotratní.

Osoby neplnoleté zastupuje ich zákonný zástupca, to je otec, matka, alebo poručník a osoby nesvojprávne zastupuje ich opatrovník.

Tu treba spomenúť i to, že podľa súkromného práva u nás platného deti, ktoré

prekročily 12. rok veku, sú v takzvanom "zákonitom" veku, čo znamená, že sú schopné k určitým právnym činom (Werböczy: Tripartitum, titul 111.); v konkrétnom prípade k podpísaniu žiadosti o št. občianstvo alebo žiadosti o prepustenie zo št. sväzku.

K § 2 ods. l :

V tomto ohľade sa uplatňujú v jednotlivých štátoch dvojaké zásady: 1. zásada pôvodu, ius sanguinis (podľa ktorej bez ohľadu na miesto narodenia získa štátne občianstvo dieťa, ktorého rodičia (rodička) sú v dobe jeho narodenia štátni občania príslušného štátu a 2. zásada territoria (ius soli), podľa ktorej bez ohľadu na štátnu príslušnosť rodičov (rodičky) získa dieťa štátne občianstvo štátu, na území ktorého sa narodí. U nás ponechávame v platnosti zásadu pôvodu. Teda pôvodom je slovenským štátnym občanom zákonité dieťa slovenského štátneho občana alebo nezákonité dieťa slovenskej štátnej občianky bez ohľadu na to, či sa narodilo v tuzemsku alebo v cudzozemskú. A naopak dieťa cudzozemca (cudzinky) zostane len cudzincom, i keď sa narodilo v Slovenskom štáte.

Tam, kde platí zásada territoria (na príklad vo Veľkej Británii, Francúzsku, Spojených štátoch amerických, Argentíne, Bolívii, Brazílii, Kolumbii), dieťa narodené na území týchto štátov nadobúda štátnu príslušnosť v štáte narodenia. Teda i dieťa slovenských rodičov stane sa príslušníkom uvedených štátov, ak sa narodí na ich území, avšak podľa nášho právneho poriadku (zásada pôvodu) podrží si aj naše občianstvo. Má teda dvojité občianstvo. Návrh pripravený pre býv. česko-slovenské zákonodarstvo chcel toto napraviť tým spôsobom, že dal dieťaťu po dosiahnutí plnoletosti možnosť voliť si štátne občianstvo rodičov, ak by tým súčasne stratilo štátnu príslušnosť, získanú narodením v štáte narodenia. Bol to pokus eliminovať dvojité štátne občianstvo, avšak nie práve šťastný, lebo skomplikoval by štátno-občianske pomery a predsa by neodstránil dvojité občianstvo. Preto nebolo toto ustanovenie pojaté do prítomného návrhu. Pravda, ak má niekto dvojité štátne občianstvo, z hľadiska vnútroštátneho len to občianstvo berieme do ohľadu, ktoré si získal podľa vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý má pre nás svrchovanosť.

Spory, ktoré z dvojitého štátneho občianstva vzniknú, bude treba odstraňovať medzištátnymi smluvami.

K § 2 ods. 2:

Tu sa odstraňuje neistota čo do štátneho občianstva detí, ktoré sa narodily z putatívneho (domnelého) manželstva a výslovne ustaľuje, že deti, ktoré sa z putatívneho manželstva narodily do dňa zneplatnenia tohto, sú posudzované pri určení štátnej príslušnosti tak, ako deti narodené z platného manželstva. Teda deti narodené z putatívneho manželstva, podržia si od otca zdedené slov. štátne občianstvo, i keď súd vyhlásil manželstvo ich rodičov za neplatné.

K § 2 ods. 3 a 4:

To sú výpomocné ustanovenia. Uplatňuje sa tu do istej miery zásada, territoria (ius soli) aj u nás, nakoľko o deťoch nalezených a podobne aj o osobách, narodených na území Slovenského štátu, predpokladá sa, že sú slovenskými štátnymi občanmi, ak nie je preukázané, že narodením získaly alebo že majú inú štátnu príslušnosť. Je to nie norma, ktorá by pri predpokladoch v nej uvedených štátne občianstvo naozaj zakladala, ale je to len predpis, v ktorom sú ustálené podmienky, pri ktorých môže vzniknúť iba právna domnienka (opinio iuris), že určitá osoba je slovenským štátnym občanom; teda ak je splnený predpoklad, že patričná osoba nemá inú štátnu príslušnosť, má sa na ňu hľadeť tak, akoby podľa uvedeného predpisu táto osoba naozaj bola nadobudla slovenské štátne občianstvo. Vyslovenie právnej domnienky dáva sa do kompetencie ministerstva vnútra, aby bola istota pred zneužívaním tohto predpisu čo najväčšia. Predpokladá sa, že ministerstvo upotrebí

tento predpis skutočne len v prípadoch, v ktorých nijakým iným spôsobom nebolo možno určiť štátnu príslušnosť.

Pravda, právna domnienka: že a) príslušná osoba pravdepodobne tu sa narodila (keďže bola tu nalezená) a pravdepodobne pochádza z rodičov (rodičky) slovenského štátneho občianstva, keďže narodila sa na území Slovenského štátu, i keď ju vyslovilo ministerstvo vnútra, padá, ak sa dodatočne zistí iný dôvod štátneho občianstva alebo iná štátna príslušnosť.

Ustanovenia tieto zodpovedajú právnym predpisom v § 19 zák. čl. L/1879 a § 2 úst. zákona č. 236/1920 Sb. z a n. o presumptívnych štátnych občanoch.

K §3:

Nemanželské deti možno uzákoniť dvojakým spôsobom: a) dodatočným manželstvom medzi rodičmi, alebo b) milosťou. Ad a) Uzákonenie treba žiadať u štátneho matrikára, ak je narodenie dieťaťa v štátnej matrike zapísané, alebo u cirkevného matrikára, ak je dieťa v cirkevnej matrike zapísané. Žiadosti sa vyhovie, ak sa dokáže, že 1. narodenie dieťaťa je matrikované, 2. prirodzený otec uznal nezákonné dieťa pravidelne za svoje, 3. rodičia dodatočne uzavreli manželstvo a 4. ani jeden z rodičov nebol v manželskom sväzku s treťou osobou v čase 7—10 mesiacov (kritická doba) pred narodením dieťaťa. Ad b) Uzákonenie milosťou možno žiadať vtedy, keď rodičia neuzavreli manželstvo na pr. matka umrela, alebo uzavretie manželstva z iných príčin nebolo možné, alebo keď dieťa bolo splodené v cudzoložstve. Takéto uzákonenie povoľuje hlava štátu a žiadosť treba podať u okresného súdu, ak je dieťa maloleté, ináč u ministerstva pravosúdia.

K § 4 ods. 1:

Toto ustanovenie shoduje sa s doterajšou normou. I tu sa môže prihodiť dvojité štátne občianstvo, keďže podľa právneho poriadku niektorých štátov žena nestratí manželstvom svoje pôvodné štátne občianstvo (Spojené štáty severoamerické, Fran-