cúzsko atď.). Osnova návrhu česko-slovenského chcela tomu čeliť ustanovením, že len vtedy sa stane manželka našou občiankou, ak manželstvom stratí svoju pôvodnú príslušnosť a ak dá k tomu súhlas príslušný úrad. Tým by však ustúpila svrchovanosť vnútroštátneho právneho poriadku a okrem toho Slovenský štát, ako kresťanský štát chce mať pevné rodinné sáväzky a preto nemôže pripustiť ich oslabenie tým, že žena by bola iného štátneho občianstva, než jej manžel,

K § 4 ods. 2:

Zásada v ods. t ustanovená uplatňuje sa tu do všetkých dôsledkov, keď zabezpečuje žene mužovo občianstvo i pre prípad zániku manželstva, teda pre prípad ovdovenia, poťažne rozluky alebo zneplatnenia manželstva. Tu treba poukázať na rozdiel medzi rozvodom a rozlukou. Rozvod, rozvod od lože a stola (Scheidung, elválás, ágytól-asztaltól elválasztás) neprivodí zánik manželského sväzku, ten trvá i naďalej a manželia majú právo obnoviť manželské spolužitie kedykoľvek a ak ohlásia to súdu, prestanú všetky účinky rozvedenia. Podobné účinky sa javia aj v št, občianstve. Ak by manželka po rozvode bola stratila slovenské štátne občianstvo (na pr. naturalízáciou v cudzine) a obnoví manželstvo s manželom, ktorý je slovenský občan alebo stal sa ním po rozvode, stane sa ipso facto slovenskou štátnou občiankou. Tento spôsob rozchodu manželov je vlastne pre tých, ktorým viera bráni rozluku (na pr. katolíkom), Rozluka, rozlúčenie (Trennung, felbontás) znamená, že manželstvo zanikne, len čo sa stane právoplatným rozsudkom súdu o rozluke a manželský sväzok mohol by sa obnoviť len novým uzavretím manželstva. Ustanovenie o ženách, ktorých manželstvo bolo zneplatnené — je novotou. Zabezpečením štátneho občianstva í žene, ktorej manželstvo bolo za neplatné vyhlásené, vyplňuje sa citeľná medzera, keďže doteraz nebolo predpisu o tom, akého občianstva je žena, ktorej manželstvo s naším občanom bolo za neplatné vyhlásené.

Keďže tu už nejde o upevnenie manželského, poťažne rodinného sväzku, lebo tento už smrť alebo iná udalosť rozviazala, osnova tu za vhodné uznáva podmienku, podľa ktorej manželka len vtedy si zachová štátne občianstvo nadobudnuté manželstvom, ak by podľa právneho poriadku vlasti manžela nezostala v štátnom občianstve, ktoré získala manželstvom. Týmto ustanovením chceme zabrániť tomu, aby naše občianky nestály sa bezdomovkyňami po zaniknutí manželského sväzku.

K § 5 ods. 1:

Naturalizácia zostáva v kompetencii ministerstva vnútra. Naturalizácia je úplná vystavením naturalizačnej listiny a složením štátno-občianskej prísahy. Toto ustanovenie javí sa byť potrebným, keďže doteraz boly časté prípady, že stránky aj na základe zaistenia štátneho občianstva rozhodnutím ministerstva vnútra domáhaly sa uznania štátneho občianstva, hoci rozhodnutie samo ešte nedávalo im toto právo. Štátne občianstvo dáva sa naturalizačnou listinou a nadobúda účinnosti složením štátno-občianskej prísahy. Dnešné zahranične-politické pomery a kompetenčné predpisy vyžadujú, aby aj vystavenie naturalizačnej listiny patrilo do kompetencie ministerstva vnútra. Je úfnosť, že naturalizácií nebude veľa a preto ľahko zdolá túto agendu í ministerstvo samo.

K § 5 ods. 2:

Nadobudnutie štátneho občianstva nie je viazané zvláštnymi podmienkami (ani prísľubom domovského práva, keďže domovské právo,sa úplne eliminuje), ako doteraz. Vynechané boly doteraz platné ustanovenia (§§ 39—42 zák. čl. L/1879), ktoré dávaly určitým osobám výhody, poťažne nárok na prijatie alebo repatriovanie. Preto bolo možno vysloviť zásadu, že na udelenie štátneho občianstva nemá nik nárok. Udeľovanie patrí do diskrecionálnej moci ministerstva vnútra. Skúsenosti z minulosti nás poučily, že minister vnútra í pri nesplnení podmienok v zákone predpísaných (§ 8 zák. čl. L/1879) udeľoval

štátne občianstvo, ak to z politických dôvodov uznal za potrebné, naproti tomu nedal štátne občianstvo mnohokrát ani vtedy, keď všetky podmienky boly splnené. I najvyšší správny súd ustáli] opätovne, že pri udeľovaní štátneho občianstva minister vnútra rozhoduje podľa voľnej úvahy. Keď je tomu tak, je zbytočné vypočítavať podmienky v zákone. Podmienky si vytvorí sama prax, ktorá sa bude vyvíjať asi v doterajšom smere, teda od uchádzača o štátne občianstvo bude sa požadovať, aby bol plnoletý a svojprávny a ak by tieto vlastnosti nemal, aby k žiadosti dal súhlas zákonitý zástupca (otec, matka, poručník, opatrovník a po prípade poručenský súd), mal tu stále bydlisko a bol materiálne zabezpečený.

K § 5 ods. 2 a 3:

Zdôrazňuje sa tu doterajšia zásada, že manželka sleduje v štátnom občianstve svojho manžela a maloleté deti svojho otca. Pritom bolo treba výslovne ustanoviť, že tomuto sledovaniu neprekáža, ak manželka 5 manželom alebo deti s otcom nežijú spolu. V tomto ohľade panovala neistota. S druhej strany osnova naša i tu sleduje cieľ upevniť rodinné sväzky, teda aby členovia jednej rodiny boli občanmi jedného štátu. Nebolo by účelné roztrhať členov rodiny len preto, že v čase naturalizácie hlavy rodiny z nejakých príčin prípadne nežijú spolu. Avšak nesmie ísť o manželku rozlúčenú alebo o takú, ktorej manželstvo bolo súdom za neplatné vyhlásené.

Tu treba spomenúť, že nerozvedená manželka a maloleté deti i vtedy sledujú hlavu rodiny v občianstve, nadobudnutom naturalizáciou, keď neboly pojaté do naturalizačnej listiny (z omylu, alebo preto, že pôrod alebo sobáš stal sa až medzičasom, takže do naturalizačnej listiny nemohol byť o tom učinený záznam),

K § 5 ods. 4, 5, 6:

I tieto predpisy len zdôrazňujú doterajšiu zásadu.

Pravidlom je, že zmena, nastala v štátnej príslušnosti vdovy-matky a nemanžel-

skej matky, nevzťahuje sa na jej deti, avšak ak vdova-matka a nemanželská matka pri uchádzaní sa o stane občianstvo pojala maloleté svoje deti (so schválením, poručenského súdu) do svojej žiadosti, tieto môžu tiež spolu s ňou nadobudnúť štátne občianstvo, pravda nie právom svojej matky, lež tým spôsobom, že im ministerstvo vnútra súčasne udelí občianstvo, t. j. do naturalizačnej listiny matkynej pojme aj udelenie občianstva jej deťom. Podlá praxe žiadosť o naturalizáciu má podpísať aj dieťa, o ktorého naturalizáciu ide, ak mu je už vyše 12 rokov. Podobne môže žiadať naturalizáciu pre svoje deti aj rozvedená žena, lenže k naturalizácii detí potrebný je v takomto prípade súhlas otca, ak deti neboly vyňaté z jeho otcovskej moci, ináč súhlas poručenského súdu.

K § 5 ods. 7:

Toto ustanovenie je prenikavou novotou tým, že sa výslovne uvádza, manželka stáva sa samostatným subjektom štátnoobčianskeho práva i za trvania manželského sväzku. V býv, uhorskej praxi bolo vžité, že vydatá žena bola uznávaná za samostatný subjekt štátneho občianstva, ak sa dokázalo, že dlhší čas nežije s manželom, keďže v takomto prípade tak sa hľadelo na ňu, ako na osobu, ktorá zpäť získala slobodné samourčovacie právo, V niektorých štátoch (na pr. v Spojených štátoch amerických) je už dávnejšie i žena samostatným subjektom tohto práva. Modemy vývoj, ktorý zrovnoprávňuje ženu s mužom, kráča týmto smerom. My nepripúšťame v každom ohľade túto samostatnosť, kedže nám ide o udržanie pevných rodinných sväzkov. Ale výnimku bolo treba stanoviť. Už v minulosti boly také prípady, s ktorými si úrady nevedely rady. Na pr. Slovenka vydala sa za cudzinca, na pr. Poliaka, ktorý ju po kratšom-dlhšom spolužití opustil a nedal potom o sebe vedieť, prípadne vzdialil sa do Poľska, Manželka tu ostala i s deťmi ako cudzinka, keďže sa výdajom stala poľskou štátnou občankou. Ale v Poľsku nikdy nebola, s manželovou vlasťou nič spoločného nemala. I keby sa chcela rozviesť, nemôže tak učiniť, lebo musela by žalovať v Poľsku a aj tam ťažko, lebo nevie ani bydlisko manželovo. Ako vydatá žena nemohla sa uchádzať o repatriovanie. Medzitým stihly ju všetky následky cudzinky, musela mať pracovné povolenie, deti jej neprijali do školy, lebo nemalý dokladu o štátnom 'občianstve, Úrady nemohly jej pomôcť, nebolo predpisu. Pre takéto prípady potrebné je ustanovenie prítomného odseku. Podobných prípadov budeme mať aj teraz hodne. Po prepustení Čechov z úradov, niektorí odišli bez toho, že by si boli sebou vzali manželky-Slovenky. Sú prípady, keď manželka-Slovenka odoprela nasledovať manžela-Čecha z lárodno-politických príčin. V týchto prípadoch, ak už spolužitie manželov nedá sa prefonsírovať, bude treba pomáhať prítomným ustanovením a usporiadať štátne občianstvo zanechaných žien a detí. Pravda, musí ísť o prípady zreteľahodné a nie ľahkomyseľné rozviazanie manželského sväzku. Ak by mala manželka i deti, aj pre tie môže žiadať naturalizáciu, ak pravda, podľa možnosti k naturalizácii dal súhlas otec alebo ak jeho pobyt je neznámy, príslušný poručenský súd.

K § 6 ods. 1:

Text štátno-občianskej prísahy bol prispôsobený duchu Slovenského štátu,

K § 6 ods. 2:

Okamih nadobudnutia štátneho občianstva bolo treba fixovať tak, ako bolo tomu doteraz. Len složením prísahy a okamihom složenia prísahy sa nadobúda slovenské štátne občianstvo.

K § 6 ods. 3:

Pravidlom je, že hlava rodiny skladá štátnoobčiansku prísahu za celú rodinu, ak členovia rodiny nadobúdajú slov. štátne občianstvo spolu s hlavou rodiny. Ak by však osobitne boli naturalizovaní jednotliví členovia rodiny, musia osobne skladať prísahu. Podľa ustanovení § 57 ods. 3

správneho pokračovania (vl. nar. č. 8/1928 Sb. z. a n.) pri administratívnom pokračovaní len po doplnení 14. roku môžu byť pripustené osoby k prísahe. Podľa cirkevného práva len 14ročný chlapec (a Zročné dievča) môže skladať samotastne prísahu. Podľa uhorskej praxe v smysle súkromného práva, ktoré platí aj u nás aj 12ročná osoba môže složiť prísahu, ak je rozumové dostatočne vyvinutá. Keďže v súkromnoprávnej oblasti práva uznávame 12ročnú osobu za schopnú k právnym činom (smluvy uzavierať, zaväzovať sa, atď), bolo by logické, keby sme uznali 12ročnú osobu za schopnú aj prísahu složiť. Ak je mladšia alebo neschopná k prísahe, složí za ňu prísahu zákonitý zástupca.

Ostatné podrobnosti o skladaní prísahy, ako aj vôbec o naturalizačnom pokračovaní vydá ministerstvo vnútra nariadením. Nebolo do zákona pojaté, že k naturalizácii žiada sa, aby uchádzač bol prepustený zo sväzku svojej doterajšej vlasti, predbežne totiž nemáme úmluvy v tomto ohľade s nijakým štátom. Ak by sme neskoršie uzavrely takú úmluvu, bude stačiť, keď minister vnútra vydá o tom nariadenie.

Hluchonemé osoby štátno-občiansku prísahu môžu složiť pomocou sprisahaného tlmočníka, znakorečou alebo pomocou takej osoby, s 'ktorou sa vedia dorozumieť.

Treba poznamenať, že prísaha musí sa vždy osobne složiť. Teda písomne ju nemožno skladať.

K § 6 ods. 4:

Vyzvanie na složemie prísahy musí byť vždy tomu doručené, kto podal žiadosť o štátne občianstvo. O doručení svedčí doručenka. Ak za rok nepríde príslušná osoba složiť prísahu, naturalizačná listina vráti sa ministerstvu vnútra í s doručenkou, aby ministerstvo presvedčiac sa o tom, že vyzvanie bolo skutočne príslušnej osobe riadne doručené, mohlo zrušiť náturalizačnú listinu.

Ak príslušná osoba nemôže složiť prisahu, lež neskoršie sa hlási, musí podať novú žiadosť o štátne občianstvo.

K § 6 ods. 5:

Toto je tiež novotou. V praxi sa veľakrát prihodilo, že kým došlo k prísahe, uchádzač zomrel alebo zmizol a nemohol složiť prísahu. Ak išlo v takomto prípade o hlavu rodiny, ani členovia rodiny nemohli složiť prísahu a museli osobitne sa uchádzať o štátne občianstvo a teda prejsť znovu celou kalváriou, ktorú už raz prekonali. Je logické, že keď sa už raz udelilo štátne občianstvo jednej rodine, má jej byť ponechané, i keby hlava rodiny medzi časom zomrela alebo rodinu opustila. Preto bolo pojaté do zákona horeuvedené ustanovenie.

K § 7 ods. 1:

Ustanovenie toto je novotou, vyvolala ho snaha, aby sa zamedzil počet občanov s dvojitým štátnym občianstvom. Preto kto sa v cudzine naturalizoval a teda tým získal cudziu štátnu príslušnosť, žena pôvodne cudzinka, ktorá ovdovela, alebo rozlúčila sa s manželom slovenským štátnym občanom, alebo ktorej manželstvo bolo súdne za neplatné vyhlásené s tou skutočnosťou nadobudla podľa právneho poriadku svojej pôvodnej vlasti svoju predošlú štátnu príslušnosť, stráca slovenské štátne občianstvo. Stratu takto nastalú ustáli administratívny úrad I. stolice a učiní súčasne opatrenie, aby patričná osoba bola z evidencie vymazaná.

K § 7 ods, 2:

Ustanovenie toto je odôvodnené, keďže z dôvodov branných treba zabrániť tomu, aby sa naši občania vyhli voj. službe vysťahovaním sa do cudziny s prijajtím cudzieho štátneho občianstva. Pojem brannej pohotovosti, jej začiatok a konec ustaľuje § 57 zák. č. 131/1936 Sb. z. a n, takto:

— Len čo bola vyhlásená mobilizácia brannej moci alebo vyhlásený vojnový stav alebo vypovedaná vojna, vstupuje štát do brannej pohotovosti a to dňom, kedy bolo

učinené niektoré z práve uvedených opatrení. Stav brannej pohotovosti štátu končí sa dňom, ktorý určí vláda. Deň vstupu štátu do brannej pohotovosti a deň ukončenia pohotovosti vyhlási vláda v Slovenskom zákoníku. —

K § 8:

Zodpovedá čiastočne doterajšiemu ustanoveniu, že strata slov. št. občianstva nastáva len vtedy, keď legitimáciou skutočne nadobudne legitimovaný cudzie štátne občianstvo, aby sa zabránilo apatridii (bezdomovectvu). Podmienka doterajšia, že strata len vtedy nenastáva, ak legitimovaný ostane bývať na území Slovenského štátu, bola vynechaná, ako bezúčelná, lebo ak legitimáciou získa legitimovaný cudzie občianstvo, tak získa ho bez ohľadu na to, či tu ostane bývať alebo sa vysťahuje,

K § 9 ods. 1:

Doterajší predpis, že slov. občanka ipso facto stratí slovenské štátne občianstvo, ak sa vydá za cudzinca, bol doplnený tým, že strata nenastane, ak žena výdajom nezískala podľa právneho poriadku vlasti manžela štátne občianstvo manželovo. V niektorých štátoch (na pr, v Spojených štátoch severoamerických) totiž nezíska žena manželstvom štát, občianstvo manželovo. Keby sme jednoducho vypovedali, že každá slovenská občanka stráca slovenské štátne občianstvo výdajom za cudzinca, mnohé naše občanky stály by sa bezdomovkyňamí, čomu treba zabrániť.

K § 9 ods. 2:

Ustanovenie toto má chrániť ženy pôvodom slovenského štátneho občianstva a zabezpečiť im nadobudnutie slovenského štátneho občianstva, ak by po zaniknutí stratily štátne občianstvo, nadobudnuté manželstvom.

K § 10 ods. l a 2:

To je podporné ustanovenie pre tie prípady, keď nie sú dané predpoklady pre iný dôvod straty štátneho občianstva

alebo, keď s výslovným prepustením zo št. sväzku budú počítať medzinárodné smluvy.

K § 10 ods. 3:

Prevzaté z doterajších noriem. V praxi sa osvedčily, preto nebolo treba na nich meniť. Poznamenáva sa, že aj nezaplatenie cirkevných (žid. náb.) daní uznáva sa v praxi za prekážku prepustenia. Medzi obecné dane nepočítajú sa však súkromnoprávne pohľadávky obce, ako na príklad nájomné, trhovné, atď. Žena, žijúca s manželom v spoločnej domácnosti ručí za dane manželove, ktoré boly na neho vyrubené ako na hlavu rodiny, teda nemôže byť prepustená, kým dane ich spoločnej domácnosti nie sú zaplatené. Pravda, ku prepusteniu osôb nesvojprávnych, na príklad pod opatrovníctvom stojacich potrebný je súhlas opatrovníka, poťažne zákonitého zástupcu. Ak zákonitým zástupcom nie je otec, lež vdova — matka alebo iný poručník, potrebný je aj súhlas poručenského súdu.

K § 10 ods. 4 a 5:

Zodpovedá doterajšej norme. Pojem branná povinnosť je vymedzený v § 2, ods. 3 branného zákona: — Branná povinnosť obsahuje povinnosť odvodnú a služebnú; k služebnej povinnosti patrí buď povinnosť k prezenčnej (po prípade ďalej činnej službe a k službe v zálohe alebo povinnosť k službe v náhradnej zálohe alebo povinnosť k činnej službe vojenských osôb z povolania vo výslužbe, a to v pokoji, za mobilizácie a vo vojne. — Poznamenáva sa, že ak má dieťa 12 rokov, musí aj ono podpísať žiadosť o prepustenie.

K § 10 ods. 6 a 7:

Bližšieho vysvetlenia nepotrebujú, lebo zodpovedajú doterajším predpisom a doterajšej praxi. Zdôrazňuje sa však, že prepustná listina musí byť doručená tomu, kto podal žiadosť. Účinok prepustnej listiny počína dňom doručenia. Kritériom platnosti prepustnej listiny je skutočné vysťahovanie sa.

K § 11 ods. 1:

Treba poznamenať predovšetkým, že v praxi aj doteraz poznali sme zrušenie naturalizačnej listiny, keď stránka pri podaní žiadosti zamlčala niektorú prekážku, na príklad to, že je pod trestným vyšetrovaním a vyšlo to najavo až po naturalizácii. Tento paragraf uvádza taxatívne prípady, v ktorých štátne občianstvo môže byť odňaté pre pokračovanie, ktoré je v rozpore s povinnosťami štátneho občana alebo preto, aby bola odstránená nežiadúca duplicita štátneho občianstva. Štátne občianstvo môže byť odňaté v prípadoch uvedených v bode a) a b) len vtedy, ak sa osoba tam kvalifikovaná zdržuje mimo územia štátu. V prípadoch uvedených v bode c) môže byt štátne občianstvo odňaté osobám, ktoré sa zdržujú v cudzine a vyhýbajú sa splneniu brannej povinnosti, alebo ktoré opustily územie štátu, aby sa vyhly plneniu tejto povinnosti. Výrazy "vyhýbajú sa" a ,,aby sa vyhly" predpokladajú subjektívne zavinenie, takže sa toto ustanovenie nevzťahuje na prípad, keď náš štátny občan, zdržujúci sa v cudzine neni si svojej brannej povinností vedomý. Ustanovenie v bode b) potrebné je z dôvodov štátnej bezpečnosti. Dôvod takýto úplne odôvodňuje, aby strany si vyžiadaly vopred povolenie ku vstupu do služieb tam uvedených. Ustanovenie bodu e) bolo potrebné na ochranu manželského sväzku. Aj ústavná listina chráni inštitúciu manželstva a preto treba zabrániť tomu, aby ono nebolo používané za púhy prostriedok k nadobudnutiu slovenského štátneho občianstva. Stáva sa totiž, že žena, ktorej hrozí vypovedanie zo štátu alebo strata zamestnania pre jej cudziu príslušnosť, uzavre chytro manželstvo s tunajším štátnym občanom len preto, aby zmarila vypovedanie alebo aby si mohla zamestnanie podržať. V takýchto prípadoch vôľa snúbencov nesmeruje k manželstvu, uzavriera sa len na oko a po sobáši obyčajne hneď nastáva aj rozluka. Vyskytly sa aj také prípady, že muž so zárobkovým cieľom

uzaviera takéto manželstvá. Tomu chce toto ustanovenie zabrániť.

K § 11 ods, 2 až 5:

Nepotrebujú osobitného vysvetlenia.

K § 12 ods. l a 2:

Keďže v organizácii verejnej správy môžu nastať medzičasom zmeny, užíva osnova názvu administratívne úrady I. stolice, ktorý názov je ostatne vžitý (aj v iných štátoch).

K § 13:

Prítomná osnova úplne vyčerpáva materiu štátneho občianstva, preto bolo treba zrušiť všetky predpisy doteraz platné. Súčasne prispieva sa týmto aj k sjednoteniu právnych predpisov. Zvlášť bolo treba zrušiť ustanovenia, ktorými si po utvorení Slovenského štátu najvyššie súdne tribunály naše zabezpečily slovenské štátne občianstvo pre svojich sudcov a niektorých zamestnancov. K vôli jednotnosti predpisov nemohly byť ponechané tieto

sudcovské ustanovenia a to už aj preto, že nie sú vo všetkom v súlade s ustanoveniami prítomného zákona. Vacuum iuris v štátnom občianstve sudcov týmto nenastáva, lebo osnova zabezpečuje im a príslušníkom ich rodín štátne občianstvo odo dňa 14. marca 1939.

K § 14:

Osnovu zákona bolo treba čo najstručnejšie koncipovať. Preto mnohé podrobnosti, ktoré v starých zákonoch boly uvedené, z osnovy tejto vystaly. Ponecháva sa to inštrukcii ministerstva vnútra, v ktorej sa môžu shrnúť dlhoročnou praxou vykryštalizované pravidlá a zvyklosti. Tak vedenie evidencií o nadobudnutí a zániku (odňatí) štátneho občianstva, ako aj vystavovanie štátno-občianskych listov (miesto doterajších osvedčení, ktoré neznejú dobre v slovenčine) má ustáliť minister vnútra. Osnova tu dáva možnosť ministerstvu vnútra presunúť vydávanie týchto občianskych listov prípadne na úrady najnižšieho stupňa (notárske úrady).

Dr, Jozef Tiso v. r.,

predseda vlády.

Dr. Vojtech Tuka v. r.,

minister.

Andrej Bratislava 4100-39