Slovenský snem 1939

I. volebné obdobie.

1. zasedanie.

27.

Zpráva

ústavno-právneho výboru

o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20).

Ústavnoprávny výbor predkladá plenárnej schôdzke snemu na uzákonenie vládny návrh ústavy Slovenskej republiky v podstate tak, ako sa o ňom usniesla vláda. Doplnky a zmeny, ktoré sú výsledkom dlhých a podrobných rokovaní výboru, zrodily sa zo snaženia, aby základy štátu sa budovaly k dobru národa s takou predvídavosťou, ktorá by zaručovala čo najdlhšie ich trvanie bezo zmien.

Krátkosť času a mnohosť úloh uvalených na plecia každého, komu Prozreteľnosť pracovať dovolila na ústave, nech je ospravedlnením za nedostatky predkladaného diela, ak sa časom ukážu.

Ústavno-právny výbor je presvedčený, že ústava, ktorá sa plénu snemu predkladá, bude dostatočne silným základom budovy slovenského štátu. Pri dobrej vôli nás všetkých a s vedením vodcov národa iste si budeme vedieť štát náš na tejto ústave vybudovať tak, aby bol milovaným domovom každého Slováka a každého občania a vyhľadávanou krajinou pokoja, poriadku, vied i umení.

Dôležitejšie zmeny a doplnky vládneho návrhu sú tieto:

Pred prvú hlavu vložil výbor do osnovy politický úvod, aby v ňom vyzdvihol ducha, v akom sa slovenský štát má budovať a spravovať. Tento úvod je obsahom ústavy a nie úvodom pred ústavou, čo môže byť dôležité pri posudzovaní ústavnosti zákonov a nariadení s mocou zákona (§ 98).

V hlave prvej je dôležitou zmena v § 3, ktorou sa pre určenie podrobností o nadobúdaní a zániku štátneho občianstva vyžaduje zákon ústavný. Výbor siahol po tejto zmene preto, lebo v tomto smere vidí v stálosti právneho poriadku veľkú a žiadúcu záruku právnej istoty.

Do § 4 vložil výbor nový — tretí — odsek, ktorým sa mesto Bratislava vyhlasuje za hlavné mesto republiky. Výbor nepovažoval za účelné riešiť i normatívny dosah tohto ustanovenia priamo v ústave, lebo ide o podrobnosti, ktoré by v praxi mohly viesť k nepotrebnej ťažkopádnosti.

Výbor vynechal § 6 pôvodnej osnovy pre neustálenosť noriem medzinárodného práva a preto, že takéto samočinné obmedzenie štátnej svrchovanosti nezdá sa byť na tento čas účelné.

Hlavou druhou podľa zmien, výborom navrhovaných, stávajú sa ustanovenia piatej hlavy pôvodného vládneho návrhu.

V tejto výbor urobil nasledovné dôležitejšie zmeny:

Prvý odsek § 43 postavil na čelo hlavy ako § 6. Pôvodný § 30 rozdelil na dva paragrafy: 9 a 10 a doplnil ho ďalším § 11. Rozdelenie na dva paragrafy je len významu legislatívne-technického. Doplnok, t, j. § 11 značí vradenie tejto matérie do výhradnej právomoci snemu (§ 44 ods. 1), lebo nedá sa predvídať, žeby mohla nastať potreba upraviť volebný poriadok nariadením s mocou zákona. Voči vládnemu návrhu je novým ustanovením aj § 12; jeho pojatie do ústavy má ten istý efekt ako § 11. Výbor doplnil § 14 (vo vládnom návrhu § 33) aj znením poslaneckej prísahy, aby sa takto zdôraznil jej význam. Paragrafy 35 a 36 vládneho návrhu výbor slúčil v jediný § 16 a materiu, ktorá sa tu upravuje, doplnil novými ustanoveniami v ods. 3 a 4. Nový je i § 17. Výbor ho navrhol pojať do ústavy nielen preto, že sa nezdá byť slučiteľné s požiadavkami disciplíny, aby poslanci, chránení imunitou, vykonávali štátnu alebo verejnú službu, ale i preto, lebo snem s pomerne malým počtom poslancov nemôže sa na trvalo zriecť časti ich pracovnej možnosti. V § 18 ústavno-právny výbor v snahe po urýchlení a zjednodušení prenáša udeľovanie súhlasu na predsedníctvo snemu a nie na snem, ako to pôvodná osnova navrhovala. Odsek 2 § 19 (§ 38 vládneho návrhu) výbor prispôsobil zmene úpravy matérie, pojatej do hlavy piatej, a doplnil ho zaistením tohto práva väčšiny snemu. Nasledujúci § 20 pozostáva z upraveného ods. 2 § 39 vládneho návrhu; pôvodný ods. l sa vypustil, lebo postačuje uvedenie tejto pôsobnosti v § 38 (písm. c). V § 21, ktorý je prepracovaným § 40 vládneho návrhu, nové ustanovenie o obžalobe prezidenta je len dôsledkom zmenených ustanovení o zodpovednosti prezidenta, spracovaných v § 39. K § 24 sa poznamenáva, že význam enumerácie výlučnej právomoci snemu treba po-

sudzovať v spojitosti s ustanovením ods. l § 44. Voči vládnemu návrhu — kde tieto ustanovenia boly zaradené do § 43 — je v § 24 novým ustanovením veta pod písm. g); výbor ju pojal do návrhu po vypočutí mienky odborníkov z ministerstva pravosúdia. Ustanovenia § 43 vládneho návrhu o vydávaní nariadení s mocou zákona výbor z § 24 vypustil a pojal ich do hlavy štvrtej, ako § 44. Novým je i celý § 25. Významnou je zmena v § 26, v ktorom výbor voči pôvodnému návrhu (§ 44) vypustil ustanovenia o absolútnom vete a nahradil ich sprísnením náležitostí nového usnesenia snemu. Ústavno-právny výbor siahol po tejto zmene jednak preto, aby sa predišlo možným treniciam medzi snemom a štátnou radou a jednak i preto, že až do poslednej chvíle rokovaní výboru nebolo ešte jasného obrazu o složení štátnej rady. Novým je ustanovenie ods. 2 § 29. Osemdňová lehota na vyhlásenie zákona bude platiť i v prípade podľa ods. 2 § 26, lebo treba mať za to, že prezident republiky podľa ods. l § 26 a podľa § 28 i takto usnesený zákon je povinný podpísať. Ustanovenia § 30 sú voči vládnemu návrhu zmenou § 22, v ktorom sa táto matéria upravovala pod písm. f). Pohnútkou pre túto zmenu bolo nielen zachovanie zásady, vyslovenej v § 6, a kontinuity s prácami snemu, ale i tá praktická okolnosť, že osobitný výbor snemu netreba na tieto práce technicky vystrojiť. Napokon výbor z tejto hlavy vynechal § 31 pôvodnej osnovy o sostavovaní kandidátnej listiny, lebo stačí zachytenie tejto pôsobnosti v § 52 hlavy piatej o štátnej rade.

Tretia hlava pojednáva o prezidentovi republiky v §§ 31 až 40. Pôvodný vládny návrh mal tieto ustanovenia v §§ 7 až 16 hlavy druhej.

•

V §§ 31 až 33 sú spracované inou systematikou ustanovenia §§ 7, 8 a 10 pôvodného návrhu. Pri tom výbor voliteľnosť za prezidenta doplnil aj (podmienkou štátneho

občianstva a voliteľností do snemu (ods. 2 § 31) a skrátil lehotu na vykonanie voľby z pôvodných 30 na 14 dní (ods. 2 § 33). Paragraf 32 v novej úprave má zaistiť hladší priebeh voľby tým, že sa 3/5 väčšina požaduje z počtu nie všetkých, ale len z prítomných poslancov.

Ústavno-právny výbor preštylizoval text prísahy prezidenta republiky (§ 34) tak, aby výraznejšie vyjadroval ducha ústavy.

V § 36 ústavno-právny výbor ponechal bezo zmeny v pôvodnom § 12 určenú 30 dňovú lehotu pre voľbu, hoci v § 33 snížil ju na 14 dní. Stalo sa to vedome, lebo ide o abnormálne prípady zániku prezidentovej funkcie, aké môžu vyvolať i nepredvídané poruchy verejného života, čo odôvodňuje potrebu dlhšej lehoty pre voľbu.

Ustanovenia o zastupovaní prezidenta republiky (§ 37) výbor doplnil novým odsekom, ktorý dáva možnosť utvorenia novej vlády, ak by došlo na jej demisiu práve v takom čase, keď niet prezidenta republiky, alebo keď dočasne svoju funkciu nemôže vykonávať. Výbor je za sverenie tejto úlohy predsedníctvu snemu už i preto, lebo štátna rada, ktorá by jedine mohla ešte prísť do úvahy, nebude v takomto prípade úplná.

K enumerácii práv prezidenta v § 38 treba poznamenať, že v písm. b) predpísaný súhlas snemu môže byť podľa okolností — ak by to bolo odôvodnené — vyžiadaný i dodatočne. Umožňuje sa to tým štylizovaním, že sa výslovne nepredpisuje vyžiadanie súhlasu vopred. Od pôvodného návrhu v § 14 vládnej osnovy výbor sa odchýlil len preto, aby ústava nedávala celkom slobodnú voľbu, či súhlas snemu sa vyžiada vopred, alebo len dodatočne. V ustanovení písm. h) treba vidieť nielen zosilnenie postavenia prezidenta republiky, ale i zdôraznenie neodvislostí sudcovskej, lebo všetkých sudcov bude menovať výlučne len prezident republiky.

Voči § 16 vládneho návrhu je novým to ustanovenie § 39, že prezidenta možno stíhať, pre vlastizradu, ktorý pojem bude,

pravda, potrebné presne definovať v novom trestnom zákone. Ústavno-právny výbor sa pre toto doplnenie vládneho návrhu rozhodol nie preto, akoby predpokladal praktickú potrebu takéhoto ustanovenia, ale z toho dôvodu, aby — najmä v rušných časoch — nedostatok tohto ustanovenia nedával oporu povestiam, ktorými rozvratné živly sú vždy hotové podkopávať autoritu reprezentantov štátu.

Hlava štvrtá o vláde sa skladá z §§ 41 až 50 a upravuje látku, pojatú pôvodne do tretej hlavy vládneho návrhu v §§ 17 až 21.

Do pôsobnosti vlády patrí všetko, čo nie je vyhradené prezidentovi republiky, alebo štátnej rade (ods. 2 § 38).

Voči vládnej osnove upravené znenie tejto hlavy výslovne určuje, že poverenie ministrov spravovaním rezortov je vecou prezidenta republiky (ods. 2 § 41),

Do § 42 výbor vložil aj text prísahy, aby takto vyzdvihol význam tohto aktu.

Priveľmi stručný obsah § 18 pôvodnej osnovy o vládnej, výkonnej a normotvornej právomoci vlády ústavno-právny výbor v záujme presného rozhraničenia ústavou rozdelených pôsobností rozviedol do dvoch paragrafov. Sú to §§ 43 a 44. Podľa § 43 všeobecná nariaďovacia moc prislúcha vláde na vykonanie každého zákona a to v medziach, ktoré sú dané vo vykonávanom zákone. Okrem toho vláde prislúcha veľmi rozsiahla právomoc vydávania nariadení s mocou zákona podľa § 44, pravda, len v tom prípade, ak cestu zákonodarnú pre krátkosť času nemožno použiť. Týmto § 44 ústava nahrádza tzv. splnomocňovacie zákony, bez ktorých sa v rušnom tempe moderného života štáty obísť nemôžu. Spôsob, akým návrh ústavy rieší tento problém, je u nás nový. Keďže nariadenie s mocou zákona sa vydáva vždy len v súrnych prípadoch, čo s ohľadom na krátkosť prípravy nezaručuje bezpečne bezvadnost riešenia, ústava zaisťuje snemu možnosť korektúry do troch mesiacov. Nesúhlas snemu, ak sa vysloví do troch mesiacov, nevyžaduje podpisu prezidentovho a mlčky daný súhlas nevylučuje neskoršiu korektúru zo strany snemu, vtedy ale už len cestou zákona. Na rozdiel od obyčajnýdh vládnych nariadení sa vyžaduje, aby nariadenie s mocou zákona podpísala väčšina členov vlády a prezident republiky. Nariadenia s mocou zákona nemožno vydávať ani vo veciach, vyhradených snemu v § 24, a ani v tých veciach, ktoré sa podľa iných ustanovení ústavy majú upraviť zákonom.

Nové je ustanovenie § 45 o zastupovaní predsedu vlády. Ústavno-právny výbor pokladal výslovné upravenie tejto otázky za významné v záujme kontinuity vládnych prác.

V § 46 výbor dal prednosť tomu, aby otázka spôsobu usnášania sa vlády riešila sa nie v ústave, ale v rokovacom poriadku. Voči vládnemu návrhu nové je v tejto hlave aj ustanovenie ods. 2 § 47 o vyhlasovaní vládnych nariadení,

Politická (§ 48) a trestná (§ 49) zodpovednosť vlády alebo jej člena je v podstate upravená shodne s vládnym návrhom. Politickú zodpovednosť vlády i voči prezidentovi ústavno-právny výbor vidí obsiahnutú už v prezidentovom práve, aby prepúšťal ministrov.

Napokon novým ustanovením v tejto hlave je § 50, ktorý zakazuje účasť členov vlády v orgánoch zárobkových spoločností. Toto ustanovenie ústavy chráni autoritu členov vlády tým, že znemožňuje ich zaťahovať do sféry finančných záujmov rôznych podnikov.

Hlava piata v §§ 51 až 57 upravuje postavenie štátnej rady, ako nového, u nás doteraz neznámeho orgánu štátu. Vládny návrh upravoval vec v hlave štvrtej, v §§ 22 až 27.

Voči vládnemu návrhu ústavno-právny výbor volil inakšie složenie (§ 51) štátnej rady. Toto nové složenie zapojuje do života štátu cez štátnu radu priamo i stavy, čím sa v potrebnej miere dostanú k vlivu hospodárske záujmy obyvateľstva a štátu.

V § 52 je pojatá do enumerácie pôsob-

nosti štátnej rady — ako nová pôsobnosť — povinnosť, vyplývajúca zo zmeneného § 39, t. j. trestné stíhanie prezidenta republiky. Novú pôsobnosť dáva štátnej rade voči vládnemu návrhu i pism. f), t. j. právo podávať snemu návrhy zákonov. Naproti tomu ústavno-právny výbor vypustil z pôsobnosti štátnej rady právo pripojiť sa k pripomienkam prezidentovým, podávaným k usneseným zákonom. Vypustenie tejto pôsobnosti je automatickým dôsledkom upustenia od práva absolútneho veta prezidentovho. Vypúšťa sa aj pôsobnosť disciplinárneho stíhania funkcionárov, uvedených v § 22 vládneho návrhu pod písm. e), lebo s neodvislosťou sudcovskou a predsedu Najvyššieho účtovného kontrolného úradu sa nedá srovnať, aby títo disciplinárne podliehali štátnej rade, ako orgánu charakteru politického. Zaradenie § 30 do hlavy druhej má za následok vypustenie kompetencie, prikazovanej pôvodným návrhom pod písm. f) § 22. Ostatné odchýlky textu nie sú významu zásadného.

Ústavno-právny výbor doplnil § 53 aj znením prísahy.

Upravené znenie § 54 je presnejším vyjadrením myšlienky, pojatej do § 24 pôvodného návrhu a ohľadne ustavujúcej schôdzky zároveň aj ústavným determinovaním budúceho zákona o podrobnostiach.

V § 55 sa v záujme jednoduchosti upravuje imunita členov štátnej rady tak, ako imunita poslancov. Odsek 2 tohto paragrafu má na mysli vylúčenie konkurencie príslušnosti na vydanie poslanca, ponechávajúc túto príslušnosť vždy snemu.

V § 56 upravuje sa svedčenie členov a bývalých členov štátnej rady tým istým spôsobom, ako pri poslancoch (§ 18).

Nové je voči vládnemu návrhu ustanovenie ods. 2 § 57, ktorým sa upravenie podrobností o štátnej rade vyhradzuje zákonu. Toto riešenie volil ústavno-právny výbor preto, lebo podrobné upravenie s ohľadom na úplnú novosť tohto orgánu štátu, bude vyžadovať veľkú a dôkladnú prácu, ktorú nemožno sveriť štátnej rade,

lebo k tejto práci jej chýba práve upravenie týchto podrobností.

Hlava šiesta, obsahujúca po prečíslovaní §§ 58 a 59, sa voči vládnemu návrhu zmenila len natoľko, že sa z textu ods. l § 58 vypustila samospráva, ako ustanovenie na tomto mieste nepotrebné.

Hlava siedma o stavovskom zriadení pozostáva zo štyroch paragrafov tak, ako ich má i pôvodný návrh. Sú to po prečíslovaní §§ 60 až 63.

Ustanovenia tejto hlavy dávajú len veľmi náznakový rámec pre vybudovanie stavovskej organizácie. Podrobnejšou úpravou by sa predbiehalo vývinu tejto inštitúcie. Toto ústavno-právny výbor nepovažoval za žiadúce, lebo — ak sa má stavovské zriadenie tak dobre osvedčiť v našich pomeroch, ako sa osvedčuje inde — treba mu ponechať možnosť prispôsobenia sa domácim pomerom a domácej mentalite.

Voči vládnemu návrhu výbor urobil zmeny len potiaľ, že v § 60 určil 6 stavov namiesto pôvodne navrhovaných 5 stavov a to tak, že stav, ktorý pod písm. b) ods. l § 50 pôvodnej osnovy sa mal skladať z priemyslu, obchodu, živnosti a dopravy, rozdelil na dva stavy: stav priemyslu a stav obchodu a živností. Dopravu, ako samostatnú složku stavu, výbor vynechal preto, lebo osoby v nej zamestnané patria alebo do stavu obchodu a živností (písm. c)), alebo do stavu verejných zamestnancov (písm. f)).

Podstatnejšou zmenou voči vládnemu návrhu je doplnok v ods. l § 63, ktorým sa vkladá do ústavy zásada, že stavy treba organizovať na princípe samosprávnom, teda zdola nahor.

Hlava ôsma o územnej samospráve so svojim jediným § 64 odchyľuje sa od pôvodného návrhu len zdôraznením ohľadov ha záujmy inonárodných skupín.

Hlava deviata o súdnictve obsahuje §§ 65 až 74. Pôvodne navrhované §§ 55 až 62 podrobil výbor revízii za účasti zástupcov súdnictva i ministerstva pravosúdia. Upravené znenie tejto hlavy zdôrazňuje odlíše-

nie sudcovskej moci od moci výkonnej. Tomu dáva výraz už tým, že súdnictvo upravuje v osobitnej hlave. Je záujmom štátu, aby jeho občania mali vedomie, že im spravedlnosť prisluhujú sudcovia samostatní a neodvislí. Pri čiastočnom novom osnovaní jednotlivých paragrafov tejto hlavy viedla ústavno-právny výbor snaha, aby samostatnosť a neodvislosť sudcov bola v náležitej miere zaistená. Pri tom, pravdaže, musel sa výbor i tu obmedziť len na vyrieknutie zásad, ktoré budú smerodajné pre zákonodarcu pri zákonnej úprave matérií, na ktoré sa v deviatej hlave poukazuje.

Ods. l § 55 vládneho návrhu je do tejto hlavy zaradený ako ods. l § 65 a výbor ho doplnil v tom smysle, že súdna moc prislúcha aj osobitným súdom, akými sú na príklad burzovné rozhodčie súdy, rozhodčie súdy sociálneho poistenia, rozhodčie súdy banské atď. V druhej vete tohoto odseku slovo "kompetencia" bolo nahradené jasnejšími výrazmi "pôsobnosť" a "príslušnosť"; tieto výrazy sa všeobecne používajú i v občianskom a trestnom súdnom poriadku.

Ods. 3 výbor doplnil ustanovením, že výnimočné súdy možno zriadiť len v prípadoch zákonom vopred určených a len na čas obmedzený. Tým má byť odňatá možnosť jednak zriaďovať výnimočné súdy pre rozsúdenie prípadov, ktoré vzniklý pred zriadením týchto súdov, jednak nahradzovať riadne súdy trvalé výnimočnými súdmi.

Paragraf 66 vznikol z § 56 vládneho návrhu po doplnení ustanovením, že zákon má určiť, ktoré správne úrady majú súdnu moc vo veciach, odkázaných na trestné pokračovanie policajné alebo finančné, lebo i v týchto veciach — pre ich dôležitosť — zákon má určiť obor pôsobnosti úradov.

Ďalším doplnkom tohoto paragrafu je ustanovenie, že právomoc vojenských súdov možno rozšíriť na civilné obyvateľstvo len počas vojenného stavu podľa zákonných ustanovení a len na činy v tejto dobe spáchané; tento doplnok má zaistiť občanom, aby ich zpravidla súdily civilné súdy.

Ods. 4 tohoto paragrafu zaisťuje občanom právo, aby sa mohli domáhať nápravy pred štátnymi súdmi proti rozhodnutiam správnych úradov, vydaným o súkromnoprávnych nárokoch.

Posledný odsek § 66 vložil výbor do ústavy preto, lebo za dôležité pokladal, aby v hlave o súdnictve bolo ustanovené, že riešenie sporov vo veci oboru pôsobnosti medzi súdmi a správnymi úradmi upravuje zákon (porovnaj § 3 zákona č. 3/ 1918 Sb. z. a n. a § 8 vládneho nariadenia č. 62/1939 Sl. zák.).

Ods. 2 § 67 bol voči pôvodnému návrhu (§ 57) doplnený exemplifikatívnym poukazom na disciplinárnu zodpovednosť sudcov a na podmienky, potrebné na dosiahnutie miesta sudcu z povolania, lebo najmä tieto veci, zahrnuté ináč do pojmu "služebných pomerov", majú veľký význam jednak s hľadiska neodvislosti sudcov, jednak s hľadiska obsadzovania sudcovských miest kvalifikovanými osobami.

Vsunutie §§ 68 a 73, obsahujúce nové ustanovenia, akých vo vládnom návrhu nebolo, má byť zárukou úplnej neodvislosti sudcov.

Paragraf 71 je voči vládnemu návrhu (§ 60) zmenený v tom smysle, že sudcovia pri rozhodovaní majú skúmať platnosť obyčajných vládnych nariadení. Tým je daná garancia, aby sa nenáležité nemohlo zasahovať do oboru pôsobnosti zákonodarcu. Táto preskúmacia právomoc sudcov nevzťahuje sa na vládne nariadenia s mocou zákona, totiž na nariadenia, ktoré vydá vláda podľa § 44, pri ktorých má vláda osobitné povinnosti voči snemu; ale aj pri týchto nariadeniach môžu sudcovia skúmať — tak ako pri zákonoch — či boly riadne vyhlásené.

Paragraf 61 vládneho návrhu umiestený bol ako § 72 v modifikovanom a doplnenom znení. Prezident republiky podľa nového znenia môže omilostiť všetko. Výnim-

kou je skupina trestných činov, ktoré sa stíhajú len na súkromnú obžalobu. Súkromný žalobca v týchto prípadoch musí byť teda hlavným žalobcom, t. j. nestačí, aby bol žalobcom náhradným. Pod výnimku patrí aj abolícia disciplinárneho pokračovania (arg. slova ,,súdne trestné pokračovanie"). V § 73 je zásada o zodpovednosti štátu a sudcov za škodu, ktorú sudcovia zapríčinili tým, že pri vykonávaní svojho úradu porušili právo. V tomto ustanovení je významná záruka ochrany občanov pred vykonávaním sudcovskej moci prestúpením úradnej povinnosti.

Hlava desiata o povinnosti a právach občanov pozostáva z §§ 75 až 87, ktoré sú v podstate — okrem presnejšieho štylizovania § 75 — bezo zmeny prečíslovanými §§ 63 až 75 vládneho návrhu. Len v § 82 považoval výbor za potrebné výraznejšie zabezpečiť osobnú slobodu a preto znenie pôvodného paragrafu doplnil potrebnými ustanoveniami v novom ods. 2.

Hlava jedenásta o cirkvách obsahuje v §§ 88 až 90 v podstate nezmenené ustanovenia §§ 76 až 78 vládneho návrhu.

Hlava dvanásta o národnostných skupinách obsahuje §§ 91 až 95 a je prepracovaním §§ 79 až 82 vládnej osnovy v duchu spravodlivého ústavného zaistenia práv národnostných skupín.

Tomuto duchu zodpovedá hneď ods. l § 91, ktorý je novým ustanovením. Z tohoto ducha vyplýva i doplnok ods. l § 93, ktorým sa kultúrne a politické organizovanie národnostných skupín ústavne zaisťuje pod vlastným ich vedením. Nový ods. 2 § 93 ústavne garantuje národnostným skupinám a ich členom slobodu nadväzovania a pestovania kultúrnych stykov so svojim materským národom.

Veľmi dôležité je ustanovenie § 95. Je novým ustanovením. Iste nemožno nič namietať proti spravodlivej zásade, že práva národnostných skupín možno uplatňovať len v medziach reciprocity. Ústavno-právny výbor od tohoto ustanovenia ústavy

očakáva zlepšenie situácie slovenských menšín v zahraničí, pokiaľ by ich národnostné práva sa tam nezabezpečovaly vôbec, alebo len na papieri.

Ustanovenia tejto hlavy o vedení národnostného katastru, o zmenách v ňom, o trestnosti odnárodňovania a o jazykových právach národnostných skupín sú v podstate nezmenené.

Hlava trinásta obsahuje v §§ % až 103 rozličné ustanovenia a je voči materii tej istej hlavy vládneho návrhu značne rozšírená.

Novými ustanoveniami sú §§ 97, 98, 99 a ods. l § 100.

Paragrafy 97 a 98 sledujú ochranu ústavy a ústavných zákonov. Pre tento cieľ sa zriaďuje pomerne jednoduchý a predsa vysokokvalifikovaný orgán s názvom ústavný senát.

Nový § 99 má na mysli postupné vyčistenie právneho poriadku samočinným vyraďovaním a revidovaním zastaralých predpisov, ako najväčšej prekážky zhospodárnenia verejnej správy. V tomto smere dáva ústava širokú právomoc vláde, ktorá môže sama rozhodovať aj o tom, či ten alebo onen zákon sa má znovu vyhlásiť alebo nie. Pri vládnych nariadeniach je táto kompetencia vlády samozrejmá. Ohľadne predĺženia platnosti iných noriem určuje sa kompetencia tých orgánov štátu, ktoré by takúto normu v príslušnom čase boly kompetentné vydať. Týmto ustanovením zachycujú sa prípady zmien, ktoré nastaly medzi časom v kompetencii úradov. Predĺženie platnosti zákona proti jeho intencii je znemožnené ustanovením ods. 2. Ods. 3 obsahuje zákaz takzv. noviel síce len s účinnosťou od roku 1950, ústavnoprávny výbor je ale presvedčený, že toto ustanovenie prejde do praxe hneď,

len čo pominie priechodný nával práce a nedostatok zapracovaných legislatívnych pracovníkov.

Určením časového trvania platnosti noriem na koniec januára, nasledujúceho po uplynutí 25 rakov od vyhlásenia normy, má sa umožniť to, aby predlžovanie noriem novým ich vyhlásením mohlo sa diať cez mesiac január prvého roku nového 25- ročia.

Presné určenie podrobností je nezbytné pre dosiahnutie cieľa, sledovaného týmto paragrafom. Môže sa tak stať v rámci smerníc pre práce legislatívne.

Presné a dôsledné zachovanie ustanovení § 99 bude znamenať ideálny prehľad právneho poriadku, aký sa prakticky nedá docieliť nijakým iným spôsobom. Všetky platné právne predpisy budú v budúcnosti zhustené do najnovších 25 ročníkov sbierky, určenej na ich vyhlasovanie, a občan i úrad bude bezpečne vedieť, že je neplatné všetko to, čo obsahujú ročníky staršie. Toto je takou hodnotou, že jej získanie zaslúžilo by si aj obetí na práci, hoci ústavno-právny výbor je presvedčený, že udržovanie tohoto poriadku práce nepridá, ale naopak, práce uberie.

Ods. l § 100 je nezbytným prechodným ustanovením s ohľadom na to, že terajší snem má menej poslancov, ako to žiada ústava pre budúcnosť.

Záverom ústavno-právny výbor poznamenáva, že zmeny a doplnky boly usnesené vo všetkých prípadoch v dohode s vládou, alebo s členmi vlády, ktorí sa v jej zastúpení zúčastnili na prácach výboru.

Odporúčajúc slávnemu snemu toto znenie ústavy na prijatie, ústavno-právny výbor končí svoju zprávu s vrúcnou modlitbou, aby ľudské dielo ústavy slovenskej sprevádzalo Božie požehnanie pre dobro všetkých občanov Slovenského štátu.

V Bratislave 18. júla 1939.

Dr. Jozef Buday v. r.,

podpredseda.

Dr. Karol Mederly v. r.,

zpravodaj.