Slovenský snem 1939
l. volebné obdobie.
1. zasedanie.
29.
Zpráva
rozpočtového výboru
o vládnom návrhu zákona o verejnej správe vnútornej (tlač 23).
Rozpočtový výbor rokoval o vládnom návrhu zákona o zriadení verejnej správy vnútornej v troch svojich schôdzkach, a to dňa 26. a 28. júna a 4. júla. Taktiež došlo k spoločnej porade členov výborov ústavno-právneho a rozpočtového, na ktorej sa vyjasnily rozdielne stanoviská týchto výborov čo do účelností a finančného nákladu pripravovanej organizácie verejnej správy vnútornej.
Rozpočtový výbor skúmal osnovu zákona hlavne po stránke jej finančného dosahu, opierajúc sa pri tom o vyhlásenie vlády zo dňa 21. februára 1939, ako i o nesčíselné prejavy zodpovedných činiteľov vlády vo veci verejnej správy, v ktorých bola zdôrazňovaná potrebnosť reformy verejnej správy tak, aby sa ona priblížila viac k ľudu, bola jednoduchá, výkonná a pri tom lacnejšia, než je verejná správa v dnešnom svojom rozsahu.
Práca rozpočtového výboru bola znesnadnená tým, že vládny návrh, predostretý snemu k ústavnému prerokovaniu, neobsahoval dôvodovú zprávu, ktorá by bola mohla slúžiť za podklad pre zistenie finančných nákladov, spojených s reformou verejnej správy.
V rozprave rozpočtového výboru, ktorá sa previedla po podaní zprávy mini-
strom financií, bolo možno zistiť, že finančný náklad na novú verejnú správu bude značne presahovať hranice doterajších výdavkov na verejnú správu. Bolo preto potrebné hľadať korektúru na výdajovej stránke tak, aby odpovedala vytýčeným zásadám sporivosti a aby zvýšené výdaje na verejnú správu neboly prekážkou jej uskutočneniu.
Tak došlo k spoločnému rokovaniu členov oboch spomenutých výborov, kde sa podarilo vyjasniť rozdielne stanoviská výborov i čo do účelnosti reformy verejnej správy i jej finančnej potreby.
Pomerne dlhé rokovanie o osnove v rozpočtovom výbore treba pripísať opatrnosti, akú treba zachovať voči návrhu zákona, ktorý znamená svojím významom veľmi hlboký zásah do verejného života.
Rozpočtový výbor skúmal návrh nielen po stránke nákladu, ktorý župné zriadenie bude vyžadovať priamo z pokladnice štátu, ale i po stránke tej finančnej potreby, ktorá vznikne presunom a zriadením sídiel úradov.
Výsledok tohoto skúmania je uspokojivý. Relatívne neveľkú nevýhodu, že niektoré vecí prechádzajú z okresných úradov na vzdialenejšie župné úrady, dostatočne vyváži nielen potreba väčších samosprávnych hospodárskych oblastí, ale najmä pozoruhodný pokus o priblíženie obyvateľstva k úradom tým spôsobom, že sa presunie značná časť agendy na notariáty.
Spoločná porada členov výborov vyjasnila sporné otázky. Menovite po vyhlásení zpravodaja ústavno-právneho výboru dr. Huťku a po vyhlásení pána predsedu vlády, pána ministra financií, ako í navrhovateľa osnovy dr. Mederlyho a ostatných, rozpravy sa zúčastnivších členov výborov, mohol rozpočtový výbor výsledok spoločného rokovania vziať za základ nového rokovania, čo sa i stalo, takže rozpočtový výbor prijal osnovu zákona o zriadení verejnej správy vnútornej s tými zmenami, ako ju prijal výbor ústavno-právny.
Rozpočtový výbor, kladúc dôraz na význam verejnej služby technickej v každom štáte, vyslovil pri tomto rokovaní prianie, aby vláda urobila potrebné kroky k osamostatneniu verejnej služby technickej v jednom riaditeľstve. Takáto organizácia verejnej služby technickej sa v iných štátoch osvedčila nielen po stránke výkonnosti, ale i úspornosti. Moderný štát bezpodmienečne vyžaduje pružnú, výkonnú verejnú službu technickú, čo sa umožní jedine spravovaním tejto služby s jedného miesta.
Rozpočtový výbor zistil ďalej, že reforma po stránke vecnej nebude vyžadovať takého nákladu, ktorým by sa zmarilo dosiahnutie úspor, očakávaných na výdavkoch zamestnaneckých. Pôjde najviac iba o príspevok na stavbu jednej budovy a o zakúpenie jednoduchých kancelárskych zariadení, ak by sa nevystačilo s terajším inventárom vnútornej správy.
Podľa výkazov ministerstva vnútra, predložených na spoločnej porade, po
stránke personálnej prejaví sa reforma týmto snížením počtu zamestnancov celej vnútornej správy, rozumejúc do toho i samotné ministerstvo vnútra. Právnych úradníkov je t. č. systemizovaných 336, skutočný stav je 286, potreba po reforme bude 251; aktuárov je systemizovaných 82, skutočný stav je 78 a potreba bude 74; účtovníkov je systemizovaných 315, skutočný stav je 233, potreba bude 163; kancelárskych úradníkov je systemizovaných 179, skutočný stav je 138, potreba bude 141; pomocných kancelárskych síl je systemizovaných 611, skutočný stav je 508, potreba bude 423; kancelárskych zriadencov je systemizovaných 192, skutočný stav je 199 a potreba poklesne na 168.
V týchto najhlavnejších kategóriách sa teda ráta s veľmi výdatnou trvalou úsporou, ktorá sa ešte zvýši tým, že preloženie 180 zamestnancov z Bratislavy do skupiny miest ,,C" bude znamenať úsporu na činovnom ročne 259.200 Ks. Touto sumou vyrovná sa na dva roky celý náklad, spojený ,s náhradou sťahovacích trov.
Reálnosť týchto údajov podoprelo ministerstvo vnútra tým, že za ich podklad bralo stav zamestnancov župných úradov pred krajinským zriadením. Minister financií na spoločnej porade členov oboch výborov správnosť údajov nepoprel, hoci nemyslí, že by sa dalo dosiahnuť úspor až vo výške 24,640.000 Ks a po odrátaní výdavkov na ministerstvo vnútra 15,000.000 Ks ročne, ako by nasledovalo z údajov ministerstva vnútra.
Rozpočtový výbor dúfa, že návrat na župné zriadenie splní očakávame, že verejná vnútorná správa zlacnie a v tejto nádeji odporúča uzákonenie osnovy.
V Bratislave 4. júla 1939.
Dr. Eugen Filkorn v. r.,
predseda.
Ján Líška v. r.,
zpravodaj.
Zpráva
ústavno-právneho výboru.
Ústavno-právny výbor rokoval o vládnom návrhu v dňoch 27., 28., 30. júna, 1., 6., 14. a 18. júla, ako tiež aj na spoločnej porade s rozpočtovým výborom dňa 4. júla 1939.
K vládnemu návrhu neboly pripojené potrebné výkazy ani dôvodová zpráva, čím sa rokovanie sťažilo a predĺžilo. Ústavno-právny výbor bol nútený povolať rezortných pánov ministrov (ministra vnútra, financií), aby dali výboru v niektorých veciach vysvetlenie.
Pri všeobecnom posudzovaní osnovy vládneho návrhu držal sa ústavno-právny výbor tej zásady, aby sa verejná správa vnútorná zjednodušila, zprístupnila občianstvu a bola pri tom i lacná.
Nedostatok podrobného materiálu zapríčinil, že sa pri paralelnom rokovaní o osnove vo výbore rozpočtovom a ústavnoprávnom začaly krištalizovať názory na reformu po stránke finančnej nejednotné. Ústavno-právny výbor bol prelo nútený zadovážiť si spoľahlivé dáta, pomocou ktorých potom na spoločnej porade členov oboch výborov došlo k ujednoteniu stanovísk. Podrobností obsahuje zpráva rozpočtového výboru.
Ústavno-právny výbor dôkladne uvažoval najmä o tom, či zamýšľanou reformou verejnej správy vnútornej táto sa zjednoduší a či bude prístupnejšia širokým vrstvám obyvateľstva a dospel po zrelom uvážení k tomu názoru, že skutočne tomu tak bude.
Toto vysvitá najmä z toho, že pôsobnosť okresných úradov, čo I. inštancie zostáva takmer nedotknutá, keďže podľa prílohy A) vládneho návrhu presunuje sa do pôsobnosti župného úradu len 79 záležitostí. Sú to veci, ktoré pôvodne ani nepatrily do pôsobnosti okresného úradu, ale sa na tieto úrady presunuly z iných úradov. Týchto 79 prípadov činí ani nie celých 10 procentov presunutej pôsobnosti
okresných úradov, čo je mizivé vzhľadom na celú pôsobnosť okresných úradov. Keď sa ďalej vezme do úvahy, že podľa prílohy C) tejto osnovy až 33 prípadov prikazuje sa z pôsobnosti okresného úradu do pôsobnosti obecných a obvodných notariátov, prídeme k úsudku, že chystanou reformou verejnej správy vnútornej bude táto o veľa prístupnejšia širokým vrstvám nášho občianstva, než doposiaľ,
Z uvedeného vysvitá, že navrhovaná reforma má v prvom rade decentralizačné prvky, t. j. prvky, ktoré občianstvo bližšie privádzajú k verejnej správe vnútornej a opačne,
Najzrejmejšie vysvitá tento prvok z ustanovení § 13 vládneho návrhu, podľa ktorého okrem pôsobnosti, uvedenej v prílohe A) (t. j. 79 vecí, ktoré boly presunuté z okresného úradu), prislúcha do pôsobností župného úradu všetka doterajšia pôsobnosť krajinského úradu, ak táto nie je presunutá podľa prílohy B) na ministerstvá, čo v danom prípade činí len 136 záležitostí, teda vzhľadom na veľký počet záležitostí, doposiaľ patriacich krajinskému úradu, malé procento.
Týmto činom naše občianstvo aj tie vecí, ktoré muselo si vybavovať na krajinskom úrade v Bratislave, bude si môcť vybaviť vo svojom župnom úrade, čím získa časové, finančne aj vecne, čo bude ďalším základom našej vnútornej konsolidácie.
Ústavno-právny výbor k tomu podotýka, že z pôsobnosti okresného úradu presunuly sa do pôsobnosti župného úradu len záležitosti väčšieho významu, vyžadujúce si jednako väčšej odbornej znalosti pri ich vybavovaní a jednako aj určitej centralizácie so strany úradu, čo bude len na osoh jak samotného občianstva, tak aj samotného štátu.
Podobne je to aj so záležitosťami, ktoré
z pôsobnosti krajinského úradu koly presunuté do pôsobnosti ministerstiev.
V § 24 vládneho návrhu je zásadne vyrieknutý dvojinštančný postup. Proti rozhodnutiam, opatreniam a rozsudkom okresného úradu, ak opravný prostriedok nie je vylúčený, možno sa odvolať na župný úrad, ktorý rozhoduje s konečnou platnosťou. Podobne i proti rozhodnutiam, opatreniam a rozsudkom vyneseným župným úradom v I. inštancii možno sa odvolať na príslušné ministerstvo. Aj proti rozhodnutiu alebo opatreniu obecného alebo obvodného notariátu, vydanému vo veciach podľa prílohy C) možno podať odpor na okresný úrad, ktorý rozhoduje s konečnou platnosťou. Proti rozhodnutiu okresného úradu, ako inštancie odvolacej vo veciach trestnej právomoci obecnej tiež niet opravného prostriedku. V sporoch o peňažné plnenie nepresahujúce 200 Ks nie je odvolanie prípustné.
Z uvedeného vysvitá, že výborom upravená osnova zásadu dvojinštancie zachováva do dôsledkov.
Ústavno-právny výbor dovoľuje si k tomu poznamenať, že našim slovenským pomerom úplne dostačuje divojinštančný postup vo verejnej správe vnútornej, lebo podľa skúsenosti a judikatúry naša verejnosť — najmä právnická — sa presvedčila, že vyhnatím vecí na tretiu inštanciu v 90 prípadoch dosiahlo sa len pretiahnutie vybavenia záležitostí, ale na merite vecí sa nemenilo, čím pokračovanie sa zdĺžilo a zdraželo, čo si zásadne nesmieme dovoľovať.
Ústavno-právny výbor i preto rozhodol sa pre zavedenie dôsledného dvojinštančného postupu vo verejnej správe vnútornej, lebo podľa vládneho nariadenia o Najvyššom správnom súde, tento nerozhoduje len kasačne, ale aj meritorne, takže je tu quasi tretia inštancia.
Ústavno-právny výbor snížil počet žúp na šesť, aby sa nemuselo trhať územie Spiša, ktoré celé bolo pripojené k Tatranskej župe. Následkom toho územie župy Šarišskej by bolo veľmi malé (191.010) a
preto župa Zemplínska ako samostatná musela padnúť a utvorila sa spoločná Šarišsko-Zemplínska župa so sídlom v Prešove s počtom obyvateľstva 433.259.
Počas rokovania ústavno-právny výbor dostal od záujmových korporácií a od jednotlivých členov ústavno-právneho výboru mnoho návrhov na zmenu obvodov jednotlivých žúp aj ich sídiel (Bratislavská župa aby mala sídlo v Trnave a nie v Bratislave, Trenčianska župa aby mala sídlo v Žiline a nie v Trenčíne, Tatranská župa v Lipt. Sv. Mikuláši a nie v Ružomberku, Pohronská župa aby mala sídlo vo Zvolene a nie v Banskej Bystrici a ďalej, aby bola utvorená ďalšia ôsma samostatná župa Spišská, do ktorej by patrily všetky spišské okresy, a to: Poprad, Kežmarok, Spiš. Stará Ves, Stará Ľubovňa, Spiš. Nová Ves, Levoča a Gelnica).
Ústavno-právny výbor uvážiac však všetky okolnosti pro a centra, a majúc na zreteli nielen záujmy krajové, ale v prvom rade záujmy celoštátne, mohol vyhovieť čiastočne len snahám a želaniam, aby sa Spiš nerozdelil do dvoch žúp a preto okresy bývalého Spiša pridelil do župy Tatranskej. S tohoto stanoviska ponechal ústavno-právny výbor aj pôsobnosť Bratislavy, čo hlavného mesta našej republiky,
V § 18 vládneho návrhu Ústavno-právny výbor previedol podstatnú zmenu, keď sa usniesol, že jak okresní náčelníci, tak aj župani sú štátnymi úradníkmi, ustanovenými z právnych úradníkov verejnej správy vnútornej. Totiž osnova vládneho návrhu obsahovala toto ustanovenie: ,,Župan je dôverníkom vlády s smluvnom pomere, nakoľko by nebol štátnym úradní kom."
Pri rozhodovaní Ústavno-právny výbor mal na mysli jednak to, že vláda aj zpomedzi našich právnych úradníkov vnútornej správy verejnej nájde 6 osôb, ktoré na tieto tak exponované miesta budú spôsobilé a hoci budú aj štátnymi úradníkmi, budú aj spôsobilými dôverníkmi vlády.
Župana — dôverníka vlády — v smluvnom pomere žiadnym spôsobom by nebolo možno donútiť na plnenie jeho povinností a vláda nemohla by ináč proti nemu zakročiť, len tým, že by ho pozbavila miesta, t. j. proti nemu nemala by žiadneho exekutívneho práva okrem jeho odstránenia.
Avšak aj z finančných dôvodov ústavno-právny výbor pozmenil toto ustanovenie osnovy vládneho návrhu, lebo týmto štátny rozpočet by pomerne dosť bol zaťažený (Ks 420.000.—).
Čo sa tyče župnej samosprávy, ústavnoprávny výbor prijal zásady osnovy vládneho návrhu.
Župnú samosprávu podľa osnovy majú vykonávať župné výbory a župné komisie, t. j, v budúcností už nie sú župné zastupiteľstvá.
Ústavno-právny výbor stotožňuje sa aj po tejto stránke s osnovou vládneho návrhu a to preto, lebo zo skúseností v minulosti, jak v pôvodných malých, z Uhorska prevzatých župách, taktiež vo veľžupách, zavedených v bývalej Česko-Slovenskej republike, je zrejmé, že župné zastupiteľstvá boly ťažkopádne a ako také sa neosvedčily a boly len na škodu pružností župnej samosprávy.
Je síce pravda, že pôsobnosť — právomoc župných výborov, žúp ako samosprávnych celkov v srovnaní s bývalými malými uhorskými župami a tiež bývalými veľžupanmi v ČSR je oveľa menšia, ale to vyplýva z terajšieho štátneho zriadenia.
Totiž jak za bývalého Uhorska, taktiež bývalého Československa my Slováci nemali sme svoj samostatný štát a aspoň v samosprávnych korporáciách chceli sme mať čo najviac práv. Predtým záujem štátu často sa rozchádzal diametrálne so záujmami nášho slovenského národa. Dnes však je tomu naopak. Záujmy Slovenskej republiky sú totožné so záujmami slovenského národa.
Pôsobnosť župného výboru ustanovujú §§ 43 až 46.
Proti pôvodnému zneniu § 43 ústavnoprávny výbor štylizoval ho takto: "Župný výbor sa stará o župné cesty, ktoré za také vyhlási osobitný všeobecný zákon o ce-
stách. Až do vydania tohoto zákona spravuje doterajšie krajinské cesty štát. Vláda dňom 1. januára 1940 odovzdá všetky vicinálne cesty do správy župných výborov."
Ústavno-právny výbor preto sa rozhodol takto, lebo nepokladal za účelné, aby krajinské cesty — pripadnúc k župám — týmto sťažovaly konanie iných ich povinností. Považoval však za potrebné vicinálne cesty odovzdať do správy župy, aby takto sústavnejšie mohlo byť postarané o tieto cesty.
Zo skúsenosti z krajinského zriadenia vieme, že krajinské cesty pohltily až 40% celého rozpočtu Slovenskej krajiny. Majúc toto na zreteli, ústavno-právny výbor pojal do tohoto paragrafu ustanovenie, aby až do vydania osobitného všeobecného zákona o cestách krajinské cesty spravoval štát, aby takto župy ako samosprávne celky oslobodil od tohoto ťažkého bremena. Pri tom ústavno-právny výbor mal na mysli, aby sa za to štátu dostalo patričnej úhrady zo samosprávnych doterajších príjmov.
Podľa osnovy vládneho návrhu, pozmenenej ústavno-právnym výborom, župné výbory ako samosprávne orgány v budúcností budú sa starať o dopravné, hospodárske, kultúrne, sociálne a zdravotné záujmy župy a jej obyvateľstva, nakoľko ide o úlohy, presahujúce rozsah a potreby jednotlivých obcí.
Podlá názoru ústavno-právneho výboru je v záujme jak samotných žúp ako samosprávnych sväzkov, tak aj samotného štátu, aby krajinské a okresné nemocnice prešly do správy štátu a nie žúp, keďže celoštátne záujmy vyžadujú, aby tak dôležitý úsek verejnej správy bol vedený jednotne. Podobne je to aj so zriaďovaním budúcich nových nemocníc. Pravda, samosprávne sväzky musia sa zriecť v prospech štátu primeraných príjmov za odstúpenie starostlivosti o nemocnice.
Podobne to má byť podľa názoru ústavno-právneho výboru aj ohľadne ciest a to v tom smere, že by sa v budúcností župy staraly len o vicinálne cesty.
Ako vysvitá z osnovy vládneho návrhu, okresná samospráva sa zrušuje vôbec. Ustavno-právny výbor nemenil na tomto ustanovení osnovy nič, a to z toho dôvodu, že okresná samospráva ako taká sa neosvedčila, lebo vo väčšine prípadov sa obmedzovala na poskytovanie podpôr, subvencií a nanajvýš na postavenie luxusných okresných úradov, najmä však bytov okresných náčelníkov. Slovom okresná samospráva nebola životaschopná.
Na zaokrytie výdavkov župy podľa osnovy, pozmenenej ústavno-právnym výborom, sa môžu vyberať poplatky, príspevky, dávky a naturálne plnenia v župe.
Ustavno-právny výbor upravil prvú vetu ods. l § 62 osnovy takto: "Namiesto župných dávok ako prirážok k štátnym daniam a dávkam (§ 59), bude štát od 1. januára 1940 na prechodný čas spôsobom predpísaným pre to-ktoré odvetvie daní vyberať jednotnú samosprávnu prirážku k daniam, uvedeným v § l zák. čís. 77/1927 Sb. z. a n., v znení zákona č. 69/1935 Sb. z. a n. Jej výška sa ustaľuje pri dani činžovej na 130% a pri ostatných daniach na 300%; v hlavnom meste v Bratislave pri dani činžovej na 80% a pri ostatných daniach na 160%."
Ústavno-právny výbor totiž zaujal to stanovisko, že na miesto okresných a krajinských prirážok ustaľuje jednotnú samosprávnu prirážku k dotyčným daniam, pri čom túto prirážku limituje do výšky 130% pri dani činžovej (v Bratislave 80%), pri ostatných daniach na 300% (v Bratislave na 160%), takže v skutočnosti zavedením tejto jednotnej samosprávnej prirážky, nahradzujúcej okresné a krajinské prirážky, snižujú sa tieto do 15%. Z toho vysvitá, že zavedením reformy verejnej správy podľa osnovy, opravenej ústavno-právnym výborom, aj ťarcha občanov sa snižuje, čo tiež volá po čím skoršom uvedení v život navrhovanej reformy verejnej správy vnútornej.
Postavenie Bratislavy aj dotyčné platenia tejto jednotnej samosprávnej prirážky ústavno-právny výbor nechal nedotknuté. Bratislava totiž, ako mesto so zriade-
ným magistrátom, konajúca aj pôsobnosť okresného úradu a výboru, neplatila okresné prirážky a ústavno-právny výbor nenašiel príčiny, aby na tomto stave niečo menil, majúc najmä na zreteli tú okolnosť, že Bratislava ako hlavné mesto nášho štátu plní a má plniť aj také povinnosti, ktoré ostatné mestá nemajú.
Túto samosprávnu prirážku bude vyberať štát a bude plynúť do tzv. "samosprávneho fondu", ktorý spravuje ministerstvo vnútra. Z tohoto fondu patrí každej župe prídel vo výške tretiny celkového výnosu prirážky v príslušnej župe docieleného. Minister vnútra môže so súhlasom ministra financií udeliť z tohoto fondu okrem spomenutého prídelu dotáciu na úhradu nezaokrytých schodkov v župe. K tomuto cieľu možno použiť najviac pätinu celkového výnosu samosprávnej prirážky toho-ktorého roku.
Ústavno-právny výbor zaujal preto toto stanovisko, lebo považuje za účelné, aby táto prirážka bola spravovaná spomenutým samosprávnym fondom, z ktorého po odpočítaní výšuvedených prídelov štát má hradiť ostatné výdavky, ktoré plynú zo zaobstarávania tých úloh štátu, ktoré doposiaľ obstarávala Slovenská krajina (krajinské cesty, krajinské nemocnice, dopravné, hospodárske, sociálne, humanitné a kultúrne potreby).
Pravda, tento stav potrvá len do všeobecného usporiadania našej finančnej politiky.
Podľa osnovy vládneho návrhu župy sú právnickými osobami a ako také môžu nadobúdať práva a sa zaväzovať, čo samo vysvitá z povahy žúp ako samosprávnych sväzkov. Podľa rozhodnutia ústavno-právneho výboru župa môže vydávať štatúty v obore svojej pôsobnosti. Navonok ju zastupuje župan.
Zavedením župného zriadenia zruší sa krajinský úrad, a to podľa návrhu ústavnoprávneho výboru dňom účinnosti tohoto zákona, Slovenská krajina ako osoba právna však najneskoršie 31. decembrom 1939. Účinnosť tohoto zákona nastane dňom,
ktorý určí vláda nariadením, ale najneskoršie dňom 1. januára 1940.
Ústavno-právny výbor rozhodol sa za toto riešenie preto, lebo pokladá čím skoršie uvedenie v život proponovanej reformy verejnej správy vnútornej za konsolidačný prvok. Aby však nenastaly ťažkosti pri jej uvedení do života, ponecháva vláde na vôli, aby ona určila túto účinnosť.
Ináč zákon recipuje všeobecné právne normy, ktoré sa vžily v doterajšej našej verejnej správe vnútornej.
Ústavno-právny výbor v prepracovanej forme predkladá osnovu slávnemu snemu s odporúčaním jej uzákonenia s ohľadom na dôvody, ktoré oprávňujú nádej, že reforma dobre poslúži verejnému i štátnemu záujmu.
V Bratislave 6. júla 1939.
Dr. Karol Mederly v. r.,
predseda.
Dr. Matej Huťka v. r.,
zpravodaj.
Zákon
zo dňa júla 1939 o verejnej správe vnútornej.
Slovenský snem sa usniesol na tomto zákone:
Diel prvý, Všeobecné ustanovenia.
§ 1.
(1) Ministerstvo vnútra a jemu podriadené úrady vnútornej verejnej správy vykonávajú vo svojom obvode v medziach platných zákonov a nariadení vnútornú správu, ak nie je, alebo nebude sverená iným úradom.
(2) Najmä sú príslušné prevádzať zákony, ktorých prevádzanie neprináleží podľa všeobecných alebo zvláštnych predpisov iným úradom.
(3) Úrady verejnej správy vnútornej sú podriadené ministerstvu vnútra, ale sú povinné vo veciach, ktoré spadajú do príslušnosti iných ministerstiev, dbať a previesť aj nariadenia, predpisy a pokyny týchto ministerstiev.
§2.
(1) Ministerstvo vnútra a jemu podriadené úrady verejnej správy vnútornej sú povinné bdieť nad verejným poriadkom, pokojom, verejnou bezpečnosťou, mravnosťou, odvracať všetky nebezpečenstvá tejto povahy a odstraňovať nastalé už poruchy, ak to nie je, alebo nebude uložené iným úradom alebo orgánom.
(2) Ak vydané už predpisy nechránia dostatočne uvedené verejné záujmy, ministerstvo vnútra a župné úrady môžu vydávať vo forme všeobecného nariadenia a to i pre jednotlivé prípady príkazy a zákazy, potrebné vo verejnom záujme, a môžu na porušenie týchto príkazov a zákazov ustáliť peňažné tresty od 10—5000 Ks, prípadne zavretie od 12 hodín do 14 dní, a to i vtedy, ak platné predpisy ustaľujú neúmerne nízke tresty. Nedobytný peňažný trest (treba premeniť na zavretie, trvajúce najviac 14 dní.
(3) Župnými úradmi vydané príkazy a zákazy sú platné len po schválení ministrom vnútra. V mimoriadnych a neodkladných prípadoch môžu takéto príkazy a zákazy vydať župné i okresné úrady s dodatočným schválením ministra vnútra. Ak minister vnútra za 30 dní po ich vydaní neschváli tieto nariadenia, poťažne príkazy a zákazy, strácajú platnosť.
(4) Tresty uvedené v odseku 2 môžu okresné úrady ukladať — bez ujmy súdneho stíhania — aj za každé neprístojne konanie alebo chovanie na miestach verejných alebo verejne prístupných, ktorým sa porušuje alebo ohrozuje verejný poriadok, pokoj, bezpečnosť, dobré mravy, slušnosť, alebo sa vzbudzuje verejné pohoršenie.
§ 3.
(1) Orgány verejnej správy štátnej i samosprávnej, volené a menované, sú v úradnom styku povinné zachovávať vážnosť, primeranú ich verejnému postaveniu, chovať sa voči každému slušne a
vychádzať v obore svojej pôsobnosti stránkam podľa možnosti v ústrety. Navzájom je každý povinný v úradnom styku s týmito orgánmi zachovávať voči nim slušnosť a úctu, primeranú ich verejnému postaveniu.
(2) Úrady verejnej správy vnútornej sú povinné chrániť vážnosť orgánov, uvedených v odseku l, a môžu — ak nejde o trestný čin stíhaný súdmi — potrestať každého peňažným trestom od 10 do 5.000 Ks, kto užíva v podaniach k týmto orgánom spôsobu urážajúceho, alebo kto po napomenutí sa chová vedome hrubé k verejnému orgánu pri výkone jeho úradnej činnosti, alebo ho neposlúchne. Nedobytný peňažný trest treba premeniť na zavretie, trvajúce najviac 14 dní.
§ 4.
C) Župné úrady môžu vydávať nariadenia v obore miestnej policie, sverenej podľa platných noriem obciam, ak ide o nariadenie vzťahujúce sa na územie niekoľko obcí, alebo ak obec, ktorej sa to týka, sama v lehote podľa odseku 3 nevydá potrebné nariadenia.
(2) Ak ide o územie presahujúce obvod župy, prislúcha právo, uvedené v predchádzajúcom odseku, ministerstvu vnútra.
(3) Ak niet nebezpečenstva z meškania, má sa zúčastneným obciam umožniť, aby sa v primeranej — najmenej pätnásťdennej — lehote vyjadrily o chystanom nariadení, alebo potrebné nariadenie samy vydaly.
§ 5.
(1) Župným a okresným úradom prislúcha trestná právomoc, ak ona neprináleží súdom, alebo iným úradom.
(2) Predpisy, podľa ktorých úrady rozhodujú vo veciach trestnej právomoci obecnej, sa nemenia.
§ 6.
(1) Župné a okresné úrady prisluhujú právo v obore práv verejného, ak to nie je sverené iným úradom, alebo súdom.