Snem Slovenskej republiky 1939
I. volebné obdobie.
1. zasadanie.
35. Zpráva
ústavno-právneho výboru
o vládnom návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve (tlač 21).
Obyvatelia štátu sú štátni občania a cudzinci. Medzi cudzincov počítajú sa aj bezdomovci, t. j. osoby, ktorých štátna príslušnosť sa nedá ustáliť.
Štátna príslušnosť formálne znamená právny pomer prislúchania k určitému stálu (príslušníci sú členovia štátu), materiálne však znamená okruh verejných práv a povinnosti vo vzájomnom pomere, ktorý je medzi štátom a jeho príslušníkmi (príslušníci ako členovia štátu majú práva a súčasne aj povinnosti voči štátu). Postavenie cudzincov riadi sa podľa medzinárodného práva a podľa reciprocity.
Zásada je, že len štátny občan je plnoprávnym nositeľom politických práv, teda že len štátny občan môže mať účasť na tvorení vôle štátu, aktívne a pasívne volebné právo, právo zastávať verejný úrad atď.
Vznikom Slovenského štátu dňa 14. marca 1939 vzniklo aj slovenské štátne občianstvo. Jedinými obmedzeniami pri určení podmienok jeho nadobudnutia alebo zániku sú § 3 ústavy a dobrovoľne uznané, alebo uzavreté medzinárodné smluvy.
Slovenská republika uznáva iba smluvu a úmluvu, ktorú uzavrela bývalá Česko-Slovenská republika s Nemeckom a Maďarskom (č. 300/1938 a č. 43/1939 Sb. z. a n.) o úprave štátno-občianskych otá-
zok, vyplývajúcich z územných zmien z roku 1938. Paragraf 13, ods. 2 prítomného zákona má na mysli predovšetkým tieto dohady, ktoré sa týmto faktom stávajú súčiastkou nášho právneho poriadku a teda vnútroštátnymi a záväznými normami.
Štátne občianstvo niekedy zasahuje až mimo platnosti obvodu vnútroštátneho právneho poriadku a preto sa stáva často pri niektorých osobách sporným. Tieto spory — dokiaľ nebudú riešené všeobecne platnými normami medzinárodného práva — dajú sa odstrániť len individuálnymi medzinárodnými smluvami. Preto aj Slovenská republika bude takéto smluvy uzavierať a tým doplňovať štátno-občianske právo, upravené týmto zákonom.
Pri upravení štátneho občianstva berie sa zreteľ na medzinárodný právny poriadok len natoľko, nakoľko to vyhovuje našim pomerom a nie je na ujmu svrchovanosti slovenského právneho poriadku. Preto nebolo možno dvojité štátne občianstvo úplne eliminovať. Bude to úlohou medzištátnych úmluv. Nebolo možno zabrániť ani tomu, aby niektoré osoby ostaly bezdomovcami.
Nová úprava štátneho občianstva má tendenciu, aby sa slovenskými štátnymi občanmi stali len ľudia, ktorí sú praobyvateľmi tejto zeme alebo splnia objektívne
podmienky touto úpravou určené. Pri prijímaní nových občanov bude však treba hľadieť už nielen na splnenie objektívnych, ale aj na splnenie subjektívnych podmienok (osobné vlastnosti, užitočnosť pre národ, zaslúžilosť o vlasť atď.).
Vládnym návrhom volené riešenie štátno-občianskej otázky sa zakladá na princípe domorodectva. Keďže popri Slovákoch máme aj skupiny Rusínov, Nemcov a Maďarov, ktoré tu bývajú od nepamäti, pojímajú sa aj príslušníci týchto národnostných skupín do kategórie štátnych občanov, pokiaľ sú skutočne domorodcami. Za domorodcov sú pokladaní v smysle tejto úpravy obyvatelia, ktorí majú k tomuto územiu trvalý vzťah. Znakom trvalého vzťahu býva pôvod z územia a domovské právo a stále bydlisko na území slovenského štátu. Výnimku bolo potrebné urobiť so Slovákmi, ktorí pre územné zmeny, vyvolané mníchovským a viedenským rozhodnutím, dostali sa do cudzieho štátu. Podobne bolo treba priznať slovenské štátne občianstvo štátnym zamestnancom, ktorí nepochádzajú zo Slovenska, avšak sú v štátnej službe a vykonávajú menom Slovenskej republiky výsostné práva na základe toho, že boli vládou trvalé ponechaní alebo vymenovaní a složili služebnú prísahu. Slovo "zamestnanec" treba brať vo všeobecnom smysle, rozumejú sa tu aj sudcovia, profesori, učitelia, voj. gážisti atď.
Po ustálení, kto sa stal slovenským štátnym občanom, bolo treba určiť spôsob nadobúdania a zániku štátneho občianstva.
Novotou je, že v budúcností štátne občianstvo nepredpokladá domovské právo, ktoré sa ako prežitok vyradí úplne z právnej sféry štátnej príslušnosti a nahradí sa bydliskom, a pokiaľ pôjde o chudobinské podporovanie (§ 145 zák. čl. XXII/1886), podporným bydliskom.
Úradná definícia označuje domovské právo za osobný pomer určitej osoby k určitej obci, ktorého obsahom je nárok na nerušený pobyt v obci a na chudobinské zaopatrenie od obce. O tom, že by domov-
ské právo skutočne zaručovalo nerušený pobyt v obci, nikde niet výslovného ustanovenia, iba zpomedzi riadkov (§ 9 zák, čl. XXII/1886) možno to vyčítať. Ale i keby domovské právo zaručovalo právo na nerušený pobyt, je táto ustanovizeň zbytočnou, lebo dnes už ústava zaručuje toto právo každému a to v každej obcí a teda nielen v obci, v ktorej má občan príslušnosť. Ostáva jediným obsahom domovského práva iba nárok na chudobinské zaopatrenie. To bod pôvodný smysel tejto inštitúcie. V skutočností dnes domovská príslušnosť znamená iba chudobinskú príslušnosť, t. j., že určitá osoba čo do chudobinského zaopatrenia a podporovania patri do príslušnosti určitej obce. Táto obec je jej podpornou obcou. Preto domovská obec môže byť nahradená podpornou obcou, ktorou bude obec bydliska.
V zákone o novom obecnom zriadení bude treba postarať sa o to, aby sociálne úlohy, ktoré pripadaly podľa ustanovenia § 145 zák. čl. XXII/1886 domovským obciam, presunuly sa na obce bydliska a pritom bude treba sa postarať aj o to, aby týmto obciam boly na pomoci aj vyššie samosprávne sväzky. V zákone o organizácii verejnej správy vnútornej bola í táto úloha vsunutá medzi úlohy žúp.
Ďalšou novotou návrhu zákona je možnosť odňatia štátneho občianstva, a to, že predpis o strate štátneho občianstva 10- ročnou neprítomnosťou sa vynechal ako neúčelný. Aj ustanovizeň repatriácie za výhodných podmienok (nárok na zpäťprijatie) bola zrušená. Konečne novotou je, že aj vydatej žene dáva sa možnosť za určitých okolností stať sa samostatným subjektom štátneho občianstva.
Pri rokovaní o návrhu prítomného zákona ústavno-právny výbor prejavmi svojho predsedu dr. Karola Mederlyho a zpravodaja dr. Vojtecha Tvrdého poukázal na význam predlohy štátno-občianskej a zdôraznil, že tento zákon je časťou fundamentov štátu; preto nesmie pripúšťať do spojitosti so štátom ľudí, ktorí nemajú k nemu kladné stanovisko, t. j. personálny substrát
nášho štátu môžu tvoriť len ľudia, ktorí majú k nemu pozitívne vzťahy.
Toto stanovisko ústavno-právneho výboru je smernicou pre výkonné orgány štátne. Podľa tejto smernice majú pokračovať pri vykonávaní zákona.
K jednotlivým ustanoveniam vládneho návrhu zákona sa poznamenáva:
K § 1, ods.1, bod a):
Predovšetkým sú štátnymi občanmi praobyvatelia tohto územia. Pojem tento zahrňuje ľudí, ktorých kmeň pochádza z tohto územia a ktorých predkovia vždy tu bývali. Pri ustálení pôvodu ide sa zpravidla zpäť len do polovice 19. storočia. Praobyvateľom sa rozumie, kto aspoň v dobe 1850—1871 môže preukázať stopy po svojich predkoch na území, ktoré teraz patrí Slovenskej republike. Pravda, tieto stopy musia byť tak hlboké, že im zabezpečujú pôvodné domovské právo v niektorej obci tohto územia ešte pred 30. októbrom 1918. To je prvá kategória skutočností, o ktoré sa opiera štátne občianstvo.
Štátnymi občanmi sú aj obyvatelia, ktorí nevedia síce dokázať pôvod svojho kmeňa z územia, ktoré teraz patrí Slovenskej republike, avšak tu bývajú tak dávno, že najneskoršie 30. októbra 1918 malí domovské právo v niektorej obci na území slovenského štátu.
Ústavno-právny výbor bol si vedomý sporov, ktoré panujú o spôsoboch nadobúdania domovského práva a preto vylúčil automatické nadobudnutie domovského práva tým spôsobom, že pôvodný text bodu a) doplnil v tom smysle, že sa uznáva len to domovské právo, ktoré bolo nadobudnuté právoplatným, rozhodnutím. Slovo "rozhodnutie" je tu kolektívnym názvom jednako rozhodnutí, výmerov správnych úradov štátnych a jednako rozhodnutí, usnesení úradov samosprávnych (obcí). Právna terminológia rozumie rozhodnutím akt, ktorým sa alebo deklaratorne určuje, čo je v konkrétnom prípade právom, alebo konštitutívne ustanovuje,
čo v konkrétnom prípade má byť právom. Takýto akt musí byť schopný právnej moci. Preto len samotný prejav právneho názoru správneho úradu, ak úrad nevyvodil z neho konkrétne dôsledky, týkajúce sa právnej, pozície stránky, nezakladá voči stránke právne účinky a nemá povahy rozhodnutia.
Podľa stanoviska ústavno-právneho výboru sa uznáva domovské právo, ak bolo nadobudnuté výslovným prijatím do obecného sväzku podľa §§ 10, 11 a 12 zák. čl. XXII/1886, alebo ak bolo nadobudnuté rozhodnutím správnych úradov (štátnych a samosprávnych) podľa §§ 6, 7 a 16 zák. čl. XXII/1886.
Podľa toho k nadobudnutiu domovského práva podľa § 10 zák. čl. XXII/1886 štvorročný pobyt a prispievanie k obecným ťarchám nestačia samy o sebe, ale potrebný je aj prejav vôle obce, t. j. výslovné prijatie do jej sväzku. To znamená, že ústavno-právny výbor osvojil si stanovisko, ktoré vyslovil bývalý Najvyšší správny súd v náleze č. 16.435/1923.
Pri §§ 11 a 12 zák. čl. XXII/1886 niet pochybnosti, že bez výslovného prijatia nenadobudlo sa podľa týchto paragrafov domovské právo.
Podľa §§ 6, 7 a 16 zák. čl. XXII/1886 určovalo sa domovské právo rozhodnutím. Na príklad, ak spornú domovskú príslušnosť bezdomovca riešil správny úrad tým spôsobom, že bezdomovca prikázal podľa § 16 zák. čl. XXII/1886 do niektorej obce na území Slovenskej republiky. Toto prikázanie (a podobne aj iné rozhodnutie podľa § 6 alebo 7 zák. čl. XXII/ 1886) mohlo sa stať hocikedy, avšak najneskoršie do dňa 30. októbra 1918. Toto ponímanie znamená rozšírenie toho okruhu štátnych občanov, ktorý bol vymedzený úst. zákonom č. 236/1920 Sb. z. a n. Podľa tohto ústavného zákona totiž rozhodnutia správnych úradov o domovskej príslušnosti len vtedy sa uznávaly za titul štátneho občianstva, keď boly vydané do 1. januára 1910, kdežto teraz sa budú
uznávať, ak boly vydané a nadobudly právoplatnosti do 30. októbra 1918.
Treba výslovne konštatovať, že jedine v tejto relácii prichádza do úvahy domovské právo ako podklad štátneho občianstva. Ináč pri nadobúdaní štátneho občianstva v budúcnosti domovské právo nepríde do úvahy.
Ústavno-právny výbor uvažujúc o dosahu bodu a) a kladúc si otázku, koho budú úrady v praxi pokladať za slovenského štátneho občana, zodpovedal si ju takto:
Do účinnosti tohto zákona bolo štátne občianstvo a domovské právo nerozlučne spojené a nebolo možno, aby bol niekto štátnym občanom a nemal súčasne domovské právo v niektorej obcí, teda do účinnosti tohto zákona predpokladom štátneho občianstva bolo vždy domovské právo. Z toho vyplýva, že ak niekto alebo jeho právny predok (rodičia, starí rodičia, dedo) bol 28. októbra 1918 československým štátnym občanom, tak musel mat už toho dňa aj domovské právo a preto možno o ňom bezpečne predpokladať, že aj dňa 30. októbra 1918 mal domovské právo. U týchto osôb teraz treba skúmať iba to, či toto domovské právo: a) maly v obci, ktorá leží na terajšom území slovenského štátu a b] či si toto domovské právo alebo domovské právo v inej, avšak na terajšom území slovenského štátu ležiacej obci podržaly až do účinností tohto zákona. Teda tri podmienky musia byť splnené u nich, ak majú byť zaradené medzi slovenských štátnych občanov podľa bodu a), a to: 1. musely byť ony samy alebo ich predkovia česko-slovenskými štátnymi občanmi podlá takého právneho titulu, ktorý im toto občianstvo zabezpečoval odo dňa 28. októbra 1918, 2. musely mať ony samy alebo ich predkovia od uvedeného dňa domovské právo v obci, ktorá leží na terajšom území slovenského štátu a 3. musely mať po celých 21 rokov až do dňa účinnosti tohto zákona v tejto obci domovské právo alebo ak si ho zmenily, tak musely ho mať vždy
v obci, ktorá leží na terajšom území slovenského štátu.
Takéto právne tituly boly tieto:
1. § l, bod l (skrátene § 1:1) úst zákona č. 236/1920 Sb. z. a n., ktorý znel takto: "Štátnymi občanmi sú odo dňa 28. októbra 1918 osoby, ktoré najneskoršie dňom 1. januára 1910 získaly a od tej doby nepretržite majú domovské právo na území býv. mocnárstva Rakúsko-Uhorského, ktoré patrí teraz Československej republike". Kto teda dňa 1. januára 1910 mal domovské právo a má ho do dnes
— pravda — na území, ktoré teraz patrí slovenskému štátu, je nesporne slovenským štátnym občanom podľa § l, ods. l, bodu a). Najistejším dôkazom je v tomto smere doterajšie osvedčenie o česko-slovenskom štátnom občianstve, ak je v ňom uvedený ako právny titul štátneho občianstva § l, bod l úst. zákona č. 236/1920 Sb. z. a n. a ak za domovskú obec je v tomto osvedčení označená obec, ktorá leží na terajšom území Slovenského štátu, avšak len vtedy, keď sa zistí (alebo stránka dokáže), že od 30. októbra 1918 má stále v takých obciach domovské právo, ktoré ležia na terajšom území slovenského štátu. Na pr. niekto má v osvedčení právny titul občianstva: § 1:1 úst. zák. č, 236/1920 a domovskú obec Nitru — je slovenským štátnym občanom podľa § l, ods. l, bodu a), ak od 30. októbra 1918 má tam domovské právo a ak aj teraz je jeho domovskou obcou Nitra, alebo iná obec, ktorá leží na terajšom území slovenského štátu. Ak však niekto má v osvedčení právny titul: § 1:1 úst. zák, č. 236/1920 a domovskú obec Nové Zámky, i keby predtým bol mal príslušnosť na pr. v Nitre, už nie je slovenským štátnym občanom podľa § l, ods. l, bodu a), ale prípadne len podľa § 13, ods. 2, ak
— pravda — splnil podmienky tam citovaných medzinárodných smlúv.
Pri predložení osvedčenia, v ktorom je právny titul § 1:1 úst. zák. č. 236/1920, úrad bude len to skúmať, čí domovská obec patričnej osoby bola dňa 30, októbra
1918 a od tých čias nepretržite je na terajšom území Slovenskej republiky. Tu treba pozor dať, lebo niekto môže mať v osvedčení takú obec, ktorá je na terajšom území slovenského štátu, avšak predtým mal domovskú obec, ktorá leží mimo terajšieho územia slovenského štátu! Na pr. mnohí Česi, ktorí tu získali si domovské právo po 30, októbri 1918, budú mať osvedčenia, v ktorých bude titul § 1:1 úst. zák. č. 236/1920 a aj nejaká obec slovenská bude označená za domovskú obec, na pr. Nitra, avšak vyšetrovaním sa zistí, že pred nadobudnutím domovského práva v Nitre boli príslušní do niektorej obce v Čechách, teda nepatria pod ustanovenia § l, ods. l, bod a). Preto je veľmi dôležité vypočúvať stránku podľa obvyklej zápisnice, užívanej pri vyšetrovaní domovskej príslušnosti a preskúmať jej doklady o pobyte a domovskej príslušnosti od 30. októbra 1918 počínajúc až po dnes.
Svedectvo o občianstve je vzácnou listinou a má byť preto vystavené len osobám, o ktorých bezpochybne sa zistilo, že splnily podmienky tohto zákona.
2. § l, bod 4 (skrátene § 1:4) úst zákona č. 236/1920 Sb. z. a n., ktorý znel takto: ,,Štátnymi občanmi sú odo dňa 28, októbra 1918 tí, ktorí pred týmto dňom mali domovské právo v niektorej obci bývalého mocnárstva Rakúsko-Uhorského mimo územia Česko-Slovenskej republiky a stali sa skutočnými úradníkmi alebo zriadencami Česko-Slovenského štátu alebo niektorého česko-slovenského štátneho ústavu alebo podniku." Ustanovenia tieto doplňuje § 15 toho istého zákona takto: "Osoby, uvedené v § l, bode 4, majú právo domovské v obci, v ktorej je im vykázané trvalé úradné, poťažne služebné sídlo. Keď je sídlo mimo územia Česko-Slovenskej republiky, nadobudne patričná osoba domovské právo v Prahe."
I tu budú úrady len to skúmať, či úradné, poťažne služebné miesto menovaného bolo na terajšom území slovenského štátu, či teda mal domovské právo
v obci, ktorá leží na terajšom území slovenského štátu. Keďže štátne občianstvo týchto osôb počíta sa od 28. októbra 1918, aj platnosť ich domovského práva treba počítať od tohto dňa. Pritom — pravda — bude treba vyšetriť i to, či si toto domovské právo zachovalý do dňa účinnosti tohto zákona, alebo či domovské právo maly stále v takej obci, ktorá leží na terajšom území slovenského štátu.
Ak sú tieto predpoklady splnené, osobu treba pokladať podľa § l, ods. l, bodu a) za slovenského štátneho občana.
3. § 9 úst. zákona č. 236/1920 Sb. z.
a n., ktorý znel takto: "Osobám, ktoré nadobudly domovské právo (mutatis mutandis) na terajšom území slovenského štátu len po l. januári 1910 a prislúchaly predtým do niektorej obce ležiacej na území býv. ríše Rakúsko-Uhorskej, mimo územia býv. Československej republiky, určí vláda nariadením prepadnú lehotu, do ktorej môžu žiadať o priznanie československého štátneho občianstva. Až do rozhodnutia o nej, pokiaľ sa týka do uplynutia lehoty, hľadí sa na nich ako na štátnych občanov Česko-Slovenskej republiky." Ak teda niekto na pr. roku 1916 získal domovské právo v niektorej obci, ležiacej na terajšom území slovenského štátu, mal ho a má ho tu aj teraz, je slovenským štátnym občanom podľa § l, ods, l, bodu a), ak mu bolo svojho času česko-slovenské štátne občianstvo priznané.
Aj pri predložení osvedčenia, ktoré má titul: § 9 úst, zák. č. 236/1920, budú úrady iba to skúmať, či domovské právo, na základe ktorého bolo patričnej osobe štátne občianstvo priznané, mala táto už 30. októbra 1918 a od tých čias nepretržite v obci, ktorá leží na terajšom území slovenského štátu. Teda i v tomto prípade bude treba stránku vypočúvať a jej doklady preskúmať.
4. U osôb, ktoré nemaly doteraz osvedčenie o štátnom občianstve, bude treba vyšetriť ich pôvod, a to podľa týchto zásad: Na terajšom území slovenského státu dňa 30. októbra 1918 domovské právo mohlo sa zakladať len na ustanoveniach §§ 5 až 18 zák. čl. XXII/1886, v predpoklade, že išlo o osobu, ktorá bola do dňa 28. októbra 1918 podľa zák. čl. L/1879 uhorským štátnym občanom, nazývaným pred rokom 1879 občanom vlasti. Na otázku, kto bol v Uhorsku občanom vlasti, treba si odpovedať takto: Občanom vlasti bol každý, kto sa narodil ako syn vlasti, t. j. ako zákonité dieťa otca Uhra alebo ako nezákonité dieťa matky Uhrinky, ďalej ženy, vydaté za občana vlasti. Uhrom bol, koho predkovia od nepamäti bývali v Uhorsku bez ohľadu na stavovské postavenie a náboženstvo, keďže r. 1848 bola vyhlásená rovnoprávnosť občanov. Výnimku tvorili iba Židia, ktorí do roku 1867 neboli uznaní a nemohli byť občanmi vlasti.
Cudzinci mohli sa stať synmi vlasti naturalizáciou, a to do roku 1848 slávnostnou naturalizáciou na krajinskom sneme, a po tomto roku už len jednoduchou naturalizáciou, t, j. mlčky. Posledným spôsobom stal sa synom vlasti cudzinec, ktorý a) trvalé (teda aspoň 10 rokov) sa osadil v Uhorsku, b) bol prijatý medzi občanov (mešťanov) niektorého mesta alebo privilegiálnej obce, c) zadovážil si a mal v držbe meštiansky grunt (pozemok), d) bol v niektorom cechu alebo mal obchod a platil dane — po roku 1867, kto dostal od uhorského ministra vnútra naturalizačnú listinu.
Okrem toho za synov vlasti bolo treba pokladať podľa dvorného dekrétu z 13. augusta 1814, č. 10.661 i všetkých tých, ktorí okolo roku 1850 prišli z Rakúska do Uhorska, tu sa trvalé osadili a boli prijatí do niektorej obce alebo pojatí medzi daňovníkov. Za trvalé osadenie pokladá sa 10-ročný pobyt bez úmyslu vrátiť sa do Rakúska.
Vyšetrovanie, či bol niekto uhorským občanom a potom česko-slovenským, treba začať vypočutím patričnej osoby podľa obvyklej zápisnice o vyšetrovaní domovskej príslušnosti a zadovážením
matričných a iných osobných dokladov vyšetrovanej osoby a jej predkov až po 10. jún 1871, teda do účinnosti zák. čl. XVIII/1871. O kom sa zo starých listín, matričných výťahov alebo z vypočutia starých pamätníkov-svedkov dokáže, že jeho predkovia dňa 10. júna 1871 bývali na území bývalého Uhorska a pochádzali z bývalého Uhorska, alebo aspoň okolo 1850 boli už osadení v Uhorsku, o tom treba predpokladať, že bol uhorským štátnym občanom, ktorý mal domovské právo v obci, v ktorej sa jeho predkovia dňa 10. júna 1871 zdržovali. Po tomto zistení treba potom už len to ustáliť, či odo dňa 30, októbra 1918 až do účinnosti tohto zákona mala patričná osoba domovské právo stále v takej obci, ktorá leží na terajšom území Slovenskej republiky.
Osobám, tu uvedeným, môžu úrady vystaviť svedectvo o občianstve, potvrdzujúc im, že sú podľa § l, ods. l, bodu a) slovenskými štátnymi občanmi.
Druhou časťou bodu a) odstraňuje sa prekážka, pre ktorú mnohí úradníci a členovia ich rodín, pochádzajúci zo Slovenska, nemohli by sa prípadne stať podľa bodu a) slovenskými štátnymi občanmi len preto, že počas ich pridelenia k niektorému úradu v Čechách alebo na Morave stali sa nastúpením verejného úradu ex lege podľa § 10 zákona č. 222 z roku 1896 r. z. príslušníkmi obce (mesta) svojho úradného pôsobenia. Citované ustanovenie znie takto:
"Definitívne ustanovení úradníci a sluhovia dvorní, štátni, zemskí atď. nadobúdajú nastúpením svojho úradu domovské právo v obci, v ktorej im bolo vykázané ich stále sídlo úradné."
Toto ustanovenie bolo platné len v Čechách a na Morave. Podľa toho nadobudol slovenský úradník í proti svojej vôli domovské právo v obci, v ktorej bolo jeho úradné pôsobisko. Je však problematické, či týmto nadobudnutím domovského práva na území Čiech a Moravy vôbec stratil náš človek domovské právo.