ktoré do toho času mal na Slovensku, či teda s hľadiska nášho právneho poriadku je platné toto nadobudnutie domovského práva.

Analogické prípady prihodily sa podľa § 7, ods. 2 zák. čl. XXII/1886. Podľa tejto našej normy vydatá žena vráti sa do sväzku obce, do ktorej patrila pred výdajom, ak sa súdne rozvedie alebo rozlúči s manželom. Toto ustanovenie je však platné len na Slovensku, Preto ak príslušníčka niektorej českej alebo moravskej obce, ktorá sa vydala za príslušníka slovenskej obce, sa rozlúčila alebo rozviedla s manželom, nevrátila sa do sväzku obce, do ktorej patrila pred výdajom, lebo podľa normy v Čechách a na Morave platnej (§ 11, ods. 2 zák. č. 105/1863 r. z.) manželka súdne rozvedená alebo rozlúčená podrží si domovské právo, ktoré mala v dobe rozvodu alebo rozluky. Podlá § 5, ods. 3 zák. čl. XXII/1886 však sväzok obce a z toho plynúca príslušnosť zanikne len v tom prípade, keď patričná osoba vstúpi do sväzku inej obce. Keďže spomenutá Češka alebo Moravanka po rozvode alebo rozluke nevstúpila do sväzku inej obce, podržala si' príslušnosť získanú manželstvom i po rozvode alebo rozluke. Podľa doterajšej praxe administratívnych úradov predpokladá sa, že takáto žena (Češka alebo Moravanka) výdajom zmenila svoju príslušnosť do obvodu iného právneho poriadku, takže jej domovskú príslušnosť treba posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 7, ods. 3 zák. čl. XXII/1886, ktoré hovorí, že cudzinka, vydatá za slovenského príslušníka, podrží si domovské právo získané manželstvom aj po rozvode alebo rozluke. Teda na ČeškuMoravanku s hľadiska nášho právneho poriadku bolo treba pozerať ako na cudzinku.

Z toho plynie analogicky, že domovské právo, získané naším príslušníkom v sfére cudzieho — českého-moravského právneho poriadku (podľa § 10 zák. č. 222/1896 r. z.) nemá účinok v sfére právneho poriadku slovenského a teda tu ne-

platí. Logické je, keď ustálime, že domovké pravo, získané v Čechách alebo na Morave podľa českej právnej normy (§ 10 zák. č. 222/1896) neplatí na Slovensku a keď na osoby, ktoré si za svojho pôsobenia v Čechách alebo na Morave získaly domovské právo, hľadíme tak, ako by svoje pôvodné slovenské domovské právo ani neboly vôbec prerušily. A keď tieto osoby samy nestratily svoje slovenské domovské právo, nemohly ho stratiť ani ich maloleté alebo za pobytu rodičov v Čechách alebo na Morave narodené deti. Teda i tieto si podržaly pôvodnú domovskú príslušnosť svojich rodičov.

V praxi takto by bolo treba vykladať uvedené právne normy. Keďže však v tomto smere najvyšší správny súd ešte nemal príležitosť zaujať stanovisko, pre istotu pojíma sa ono do bodu a) a tým stáva sa záväznou normou.

Týmto spôsobom aj slovenskí penzisti, ktorí boli v Čechách alebo na Morave počas ich pôsobenia penzionovaní a potom sa presťahovali na Slovensko, zostávajú slovenskými štátnymi občanmi, ak predtým mali od 30. októbra 1918 po dnes stále domovské právo na území Slovenskej republiky. Prechodné nadobudnutie domovského práva podľa § 10 zák. č. 222/1896 v Čechách alebo na Morave neprichádza do úvahy ani u týchto. Bod b) tohto odseku totiž vzťahuje sa len na aktívnych úradníkov a zriadencov a nemá účinku na štátne občianstvo ich plnoletých detí, preto bolo treba pamätať v bode a) na úpravu štátnej príslušnosti penzistov, ktorí kedysi pôsobili v Čechách a na Morave a na deti aktívnych úradnikov a zriadencov, ktoré ako maloleté alebo za pobytu rodičov v Čechách alebo na Morave tam narodené získaly si odvodzeným spôsobom domovské právo v Čechách alebo na Morave.

K § 1, ods. 1, bod b):

Česi a Moravania, žijúci na území slovenského štátu, po utvorení slovenského štátu stali sa cudzími príslušníkmi, ak

mali domovské právo v Čechách alebo na Morave. Zo služieb slovenského štátu boli väčšinou prepustení. Niektorí z nich boli však ponechaní v službách slovenského štátu jednako preto, že mali Slovenky za manželky a jednako preto, že bolí nepostrádateľní. Títo tu ponechaní českí zamestnanci ostali v službách slovenského štátu alebo trvalé alebo dočasne. O právnom postavení dočasne ponechaných českých zamestnancov slovenská vláda uzavrela s českou vládou dohodu. V smysle tejto dohody českí zamestnanci mali dostať dekrét o ich dočasnom ponechaní v službách slovenského štátu. Predsedníctvo vlády ešte pred účinnosťou tohto zákona učinilo opatrenie (č. 9209/V-1939), aby všetci dočasní českí zamestnanci dostali dekréty o ich dočasnom ponechaní. Naproti tomu tí českí zamestnanci, ktorí boli tu trvalé ponechaní, boli pojatí do osobitného soznamu. Tým sa dosiahlo, že nebude pochybnosti o tom, ktorý český zamestnanec je tu trvalé a ktorý len dočasne. Trvalým zamestnancom je teda ten Čech alebo Moravan, ktorý nedostal dekrét o dočasnom ponechaní v službách slovenského štátu. Naopak nie je trvalým, ktorý dostal dekrét o dočasnom ponechaní. Podklad tohto rozlišovania má oporu v doterajšej právnej praxi, podľa ktorej zamestnanec, ktorého dekrét neobsahuje výslovne časovú obmedzenosť jeho ustanovenia, treba pokladať za trvalého zamestnanca. Ak ide o dočasné ustanovenie (vymenovanie), vždy to musí byť v dekréte uvedené.

Českí zamestnanci, ktorí boli ponechaní v službách Slovenskej republiky trvalé, stanú sa podľa tohto bodu § l, ods. l tohto zákona slovenskými štátnymi občanmi ex lege, a to s účinnosťou od 14. marca 1939.

Okrem horeuvedených kategórií je v službách slovenského štátu ešte jedna kategória českých zamestnancov, a to sú tí, ktorí do 14. marca neslúžili na Slovensku, ale len potom prišli sem a boli prijatí do služieb slovenského štátu. Slovenský štát zriadil totiž ustanovizne a najmä

najvyššie súdne tribunály, aké do toho času na Slovensku neboly. Pre tieto nemal vôbec alebo nemal dostatočný počet zamestnancov. Preto boli povolaní niektorí Česi a boli vymenovaní (ustanovení) za zamestnancov Slovenskej republiky bez časového obmedzenia, teda trvalé. Keďže títo dostali osobitné dekréty o vymenovaní (ustanovení), tieto dekréty budú podkladom určenia ich štátnej príslušnosti. Títo zamestnanci stanú sa podľa tohto bodu § l, ods. l navrhovaného zákona slovenskými štátnymi občanmi ex lege, a to s účinnosťou od 14. marca 1939.

Konečne je tu štvrtá kategória zamestnancov neslovenského pôvodu. Sú to zamestnanci ruskej, ukrajinskej a po prípade inej príslušnosti (nemeckej), ktorí alebo nemali tu česko-slovenskú štátnu príslušnosť (zdržovali sa tu len na nansenovské pasy), alebo ju dostali len naturalizáciou a aj medzi týmito boli mnohí príslušní do obcí, ktoré ležia alebo v Protektoráte alebo na území, pripojenom k susedným štátom. Niektorí z týchto slúžili aj do 14. marca 1939 na Slovensku a boli ponechaní v službách slovenského štátu tak, ako českí zamestnanci. Iní boli na novo prijatí (ustanovení) do služieb slovenského štátu. Ak ich dekrét neobsahuje časové obmedzenie služby, treba ich pokladať za trvalých zamestnancov slovenského štátu. Aj u týchto budú teda dekréty podkladom určenia ich štátnej príslušnosti.

Treba konštatovať, že aj príslušníci štvrtej kategórie stanú sa podľa tohto bodu § l, ods. l navrhovaného zákona slovenskými štátnymi občanmi, ak sú trvalé v službách slovenského štátu.

Tu sa poznamenáva, že služebnú prísahu podľa vl. nar. č. 6/1939 Sl. z. složili všetci zamestnanci. Dočasných zamestnancov však viaže ona — podľa dohody s vládou Protektorátu — len po dobu ich služby v slovenskom štáte.

V texte návrhu zákona bol pôvodne aj výpočet kategórií štátnych zamestnancov, na ktorých sa tento bod § l, ods. l

vzťahuje. Ústavno-právny výbor snemu však — zastávajúc stanovisko, že názov "štátni zamestnanci" je kolektívnym názvom všetkých zamestnancov v štátnych službách, toto vypočítanie kategórií vynechal a usniesol sa vo svojej zpráve výslovne konštatovať, že tento bod vzťahuje sa na všetky možné kategórie štátnych zamestnancov, teda aj na sudcov, profesorov, učiteľov, vojenských gážistov atď. Toto konštatovanie, ktoré vylučuje pre budúcnosť akúkoľvek pochybnosť, zdalo sa byť potrebným najmä preto, že niektorí teoretikovia nechcú sudcov alebo vojenských gážistov počítať medzi štátnych zamestnancov, alebo ich pokladajú aspoň za osobitnú kastu, ktorú — vraj — nemožno shrnút pod názov "štátny zamestnanec".

Tento bod nahradzuje aj štátno-občianske ustanovenia vládnych nariadení č. 49/1939 a č. 62/1939 Sl. z.

K § 1, ods. 2 a 3:

Tento bod vzťahuje sa jednako na Čechov, aj na iných obyvateľov, ktorí prípadne získali si v niektorej obci Slovenskej republiky domovskú príslušnosť až po 30. októbri 1918, jednako na naturalizovaných, ktorí naturalizáciou po 30. októbri 1918 stali sa príslušníkmi niektorej obce slovenského štátu, teda na cudzincov, ktorí po 30. októbri 1918 prišli sem alebo ktorí po tomto termíne sa tu naturalizovali alebo repatriovali.

Sem budú patriť i tí Slováci a občania iných národností, ktorí dňa 30. októbra 1918 mali domovské právo v niektorej obci na území, pripojenom k Maďarsku alebo Nemecku, avšak neskoršie, do dňa 1. marca 1939 získali si domovské právo v obci, ležiacej na území slovenského štátu. Títo totiž nemajú domovské právo nepretržite na území slovenského štátu. Na pr. X. Y. dňa 30. októbra 1918 býval v Košiciach a tam mal aj domovské právo. Roku 1921 presťahoval sa do Turč. Sv. Martina a tam bol prijatý do obecného sväzku, v ktorom sotrval do dnes. Tento nestane sa štátnym občanom podľa bodu

a), ale len podľa bodu d), teda musí žiadať o priznanie štátneho občianstva a ak mu ono bude priznané, stane sa štátnym občanom odo dňa 14. marca 1939, takže nijaká újma mu z toho nevznikne. Nebolo možno týchto obyvateľov pojať pod bod a), lebo medzi nimi môžu byť mnohé osoby nášmu národu a štátu neprajné a nebolo by vhodné, dať takýmto bez možnosti výberu, ex lege štátne občianstvo. Ak pôjde o osobu, politicky spoľahlivú, i tak jej bude bez ťažkostí priznané štátne občianstvo, ale ak pôjde o osobu nám neprajnú, bude tu možnosť nepriznať jej štátne občianstvo.

Sem patria aj tí (počtom 4722), ktorí bolí naturalizovaní podľa úst. zákona č. 152/1926 Sb. z. a n. (Lex-Dérer). Osoby totiž, ktoré dostaly štátne občianstvo podľa lex-Dérer, len od složenia štátno-občianskej prísahy počítajú sa za štátnych občanov a od toho istého dňa počína aj ich domovské právo na Slovensku. V tejto veci ministerstvo vnútra vydalo pod čís. 40.258/21/1927 dňa 17. júna 1927 tento výnos:

Na otázku, odkedy treba počítať počiatok domovského práva, určeného podľa § 3 ústavného zákona č. 152/1926 Sb. z. a n., odpovedá sa takto: Treba uvážiť, že podľa § 5 zák. čl. XXII/1886 môže mať osoba domovské právo len odo dna, kedy sa stala štátnym občanom. Keďže v smysle § 6 ústavného zákona č. 152/1926 Sb. z. a n. s osobami, ktorým podľa tohto zákona bolo udelené štátne občianstvo, treba nakladať až odo dňa udelenia štátneho občianstva, ako keby boli bývali štátnymi občanmi odo dňa 28. októbra 1918, tiež ich domovské právo možno počítať až odo dňa udelenia štátneho občianstva. Keďže osoba, prijatá podľa ústavného zákona 152/1926 Sb. z. a n. do štátneho sväzku, pokladá sa v smysle § 15 zák. čl. L/1879, ktorý treba tu obdobne použiť, za štátneho občana odo dňa složenia prísahy, počína v smysle § 5 zák. čl. XXII/1886 od tohto dňa jej domovské právo v obci, určenej ministerstvom vnútra.

Z tohto nasleduje, že osoby naturalizované podľa lex-Dérer majú domovské právo len odo dňa naturalizovania a teda nemali ho dňa 30. októbra 1918. Preto patria pod ods. 2. Ústavno-právny výbor pri rokovaní o tomto odseku jednohlasne vypovedal, že udelenia podľa zákona č. 152/1926 Sb. z. a n. neuznáva za titul nadobudnutia slovenského štátneho občianstva ex lege.

Pri priznávaní štátneho občianstva u všetkých týchto osôb bude prichádzať do úvahy ich pôvod a okolnosť, či maly domovské právo v obci, ležiacej na terajšom území Slovenskej republiky a či ho majú aj teraz v takejto obci. V tom smere bude treba stránky vypočúvať a preskúmať ich doklady.

Počet všetkých naturalizovaných na území Slovenskej republiky možno odhadnúť na 20.000. Počet Čechov, ktorí sú ešte tu a ktorí majú tu domovské právo, možno odhadnúť približne na 2—3000. Ani Čechov, ani naturalizovaných nebolo možno paušálne uznať za slovenských štátnych občanov, lebo sú medzi nimi aj osoby nežiadúce. Nebolo možno ich ani paušálne vylúčiť, lebo môžu byť medzi nimi užitoční obyvatelia a aj Slováci a iní praobyvatelia, ktorí sa z cudzozemská vrátili a boli v dobe od 30. októbra 1918 do 14. marca 1939 naturalizovaní alebo repatriovaní. Ustanovením tohto bodu chce sa im umožniť ľahšie získanie slovenského štátneho občianstva. Ináč ustanovenie toto je podobné § 9 úst. zákona č. 236/1920 Sb. z. a n. Bolo prevzaté ako účelné. Podľa vládneho nariadenia č. 15/1939 Sb. z, a n. do konca apríla všetci naturalizovaní, ktorí nie sú slovenskej alebo českej, rusínskej národností, museli podať žiadosť O revíziu svojho štátneho občianstva. Ustavno-právny výbor predpokladá, že tieto žiadostí neboly ešte vybavené. Ak by predsa boly bývalý niektoré žiadosti o revíziu vybavené, sú tieto vybavenia neplatné, lebo podľa odseku 2 musia prísť znovu na pretras. Tieto žiadosti pokladajú sa za žiadosti o priznanie slovenského štátneho občianstva podľa tohto odseku aj preto, lebo

sa tým ušetrí na práci. Takýchto žiadostí je u ministerstva vnútra 7247. Pravda, osoby slovenskej, rusínskej a českej národnosti, ktoré neboly povinné žiadať o revíziu alebo osoby, ktorých žiadosť o revíziu bola by bývala prípadne medzi časom už vybavená, musia podať v smysle odseku 2 riadnu žiadosť o priznanie štátneho občianstva. Ak by to zameškaly urobiť do určeného termínu, stanú sa definitívne cudzími štátnymi občanmi, poťažne bezdomovcami. Do vybavenia žiadosti, alebo — ak by žiadosti nepodaly — do vypršania určenej lehoty, pokladajú sa za slovenských štátnych občanov. Ústavnoprávny výbor vychádzal pri uznaní tejto zásady zo šľachetného ľudského stanoviska. Nepozbavuje okamžite všetkých tu uvedených obyvateľov štátneho občianstva, ale pripúšťa akýsi prirodzený vývoj vyberania štátnych občanov.

Pravda, dočasnosť štátnej príslušnosti týchto osôb musia mať úrady pred očami pri udeľovaní nejakého miesta alebo nejakej koncesie a zpravidla musia v takomto prípade odročiť rozhodnutie až do toho času, kým štátna príslušnosť patričnej osoby vybavením jej žiadosti o priznanie štátneho občianstva nebude riešená.

O žiadostiach rozhodne ministerstvo vnútra podľa voľného uváženia. Pri rozhodovaní akiste budú prichádzať v úvahu okolnosti politické a hospodárske, teda zpravidla neprizná sa štátne občianstvo osobám, ktoré nie sú žiadúce z politických dôvodov pre Slovenskú republiku, alebo ktoré by pripadly na ťarchu štátu.

Žiadosti o priznanie štátneho občianstva podľa § l, ods. 2 bude treba kolkovať 20 Ks kolkom a prílohy, ak by neboly slovenským kolkom opatrené, l Ks kolkom. Žiadosti, ktoré boly už podané ako žiadosti o revíziu štátneho občianstva, bude treba dodatočne opatriť týmito kolkami tým spôsobom, že úrad po vybavení žiadosti ich dodatočne vyberie od stránok. K žiadosti treba pripojiť doklady o štátnej a domovskej príslušnosti a najmä o príslušnosti počínajúc od 30. októbra 1918, doklady o pobyte počínajúc od 30. októbra 1918 až po účinnosť zákona, doklady o povolaní (zamestnaní) a o majetkových a zárobkových pomeroch žiadateľa, životopis žiadateľa a matričné doklady: teda rodné (krstné) listy žiadateľa, jeho manželky a detí a sobášny list žiadateľov. Ak by žiadosti, podané svojho času o revíziu, neboly takto vystrojené, majú ich stránky dodatočne vystrojiť; ak by tak neučinily, úrad bude nútený žiadosť vrátiť na doplnenie, čím sa oddiali jej meritorné vybavenie. Pokračujúci úrad zistí si potom úradnou cestou osobnú spoľahlivosť žiadateľa a členov jeho rodiny, jeho vzťah k Slovenskej republike a to, či má dane zaplatené. Vdova a nemanželská matka podá žiadosť aj za svoje maloleté deti, v tomto prípade však musí byť žiadosť schválená príslušným poručenským súdom.

Za kladné vybavenie, teda za priznanie slovenského štátneho občianstva predpíše sa stránkam dávka za úradný úkon (v sume od 50 do 50.000 Ks).

K § 1, ods. 4:

Po 14. marci 1939 ministerstvo vnútra Slovenskej republiky udeľovalo slovenské štátne občianstvo osobám, ktoré pokladalo na toto udelenie za hodné. Tieto osoby složily štátno-občiansku prísahu Slovenskej republike. Stály sa leda slovenskými štátnymi občanmi de facto.

Ústavno-právny výbor chce prítomným ustanovením lepšie podložiť tieto udelenia, a preto im dáva platnosť aj podľa tohto zákona ustanovením ods. 4.

K § 1, ods. 5:

Tu sa zdôrazňuje, ináč samozrejmá zásada, že mužom, poťažne otcom nadobudnutá príslušnosť vzťahuje sa aj na manželku a na vlastné deti, ktoré neprekročily 21. rok svojho veku. Keďže s pojmom maloletosti a plnoletostí, ako aj svojprávnosti stretáme sa v zákone tomto niekoľko ráz, nebude od veci uvedomiť si význam týchto pojmov.

Maloletá je tá osoba, ktorá ešte neprekročila 21. rok svojho veku a naopak

plnoletá je tá osoba, ktorá už prekročila 21. rok svojho veku (zákon č. 447/1919 Sb. z. a n.).

Pri tom sú výnimky možné a to: I. mužskí po prekročení 18. roku môžu sa stať plnoletými, ak so súhlasom zákonitého zástupcu založia si samostatnú živnosť, alebo ak ich poručenský súd vyhlási za plnoletých, ďalej mužskí so súhlasom poručenského súdu po prekročení 18. roku stanú sa plnoletými, ak: 1. otec vydá im majetok k voľnej dispozícii, 2. súhlasí s tým, aby samostatnú domácnosť si založili; II, ženské stanú sa plnoletými, ak sa vydajú a túto plnoletosť podržia si, aj keď pred dosiahnutím 21. roku ovdovejú alebo sa súdne rozvedú alebo rozlúčia s manželom; tiež stanú sa plnoletými, ak ich po prekročení 18. roku poručenský súd vyhlási za plnoleté.

Sú výnimky aj v opačnom smere: maloletosť sa súdne predĺži, ak osoba predvídané nemôže sa pre telesné alebo duševné vady sama vydržiavať alebo o svoje veci sa náležité starať ani po prekročení 21. roku svojho veku, alebo ak pre neriadny život zostáva aj po prekročení 21. roku pod otcovskou mocou alebo pod poručnictvom.

Svojprávnou je osoba, ktorá prekročila 21. rok svojho veku, ak nad ňou súd nepredĺžil otcovskú moc alebo nedal ju pod opatrovníctvo. Pod opatrovníctvo sa dávajú plnoletí: a) ak sú choromyseľní, hluchonemí a nevedia sa dorozumieť znakovou rečou, b) slabomyseľní alebo hluchonemí, ak sa nevedia dorozumieť znakovou rečou a pre túto vadu sú neschopní spravovať svoj majetok, c) márnotratní.

Osoby neplnoleté zastupuje ich zákonný zástupca, to je otec, matka, alebo poručník a osoby nesvojprávne zastupuje opatrovník.

Tu treba spomenúť i to, že podľa súkromného práva u nás platného deti, ktoré prekročily 12. rok svojho veku, sú v takzvanom "zákonitom" veku, čo znamená, že sú schopné na určité právne činy (Werböczy: Tripartitum, titul 111.); v konkrétnom prípade na podpísanie žiadosti

o štátne občianstvo alebo žiadosti o prepustenie zo štátneho sväzku.

K § 2, ods. 1:

V tomto ohľade sa uplatňujú v jednotlivých štátoch dvojaké zásady: 1. zásada pôvodu, ius sanguinis, podľa ktorej bez ohľadu na miesto narodenia získa štátne občianstvo dieťa, ktorého rodičia (rodička) sú v dobe jeho narodenia štátni občania príslušného štátu a 2. zásada teritória (ius soli), podľa ktorej bez ohľadu na štátnu príslušnosť rodičov (rodičky) získa dieťa štátne občianstvo štátu, na území ktorého sa narodí. U nás ponechávame v platností zásadu pôvodu. Teda pôvodom je slovenským štátnym občanom zákonité dieťa slovenského štátneho občana alebo nezákonité dieťa slovenskej štátnej občianky bez ohľadu na to, či sa narodilo v tuzemsku alebo v cudzozemskú. A naopak dieťa cudzozemca (cudzinky) zostane len cudzincom, i keď sa narodilo v Slovenskej republike.

Tam, kde platí zásada teritória (na príklad vo Veľkej Británii, Francúzsku, Spojených štátoch amerických, Argentíne, Bolívii, Brazílii, Kolumbii), dieťa narodené na území týchto štátov nadobúda štátnu príslušnosť v štáte narodenia. Teda í dieťa slovenských rodičov stane sa príslušníkom uvedených štátov, ak sa narodí na ich území, ale podľa nášho právneho poriadku (zásada pôvodu) podrží si aj naše občianstvo. Má teda dvojité občianstvo.

Pravda, ak má niekto dvojité štátne občianstvo, z hľadiska vnútroštátneho berieme do ohľadu len to občianstvo, ktoré si získal podľa vnútroštátneho právneho pariadku, ktorý má pre nás svrchovanosť.

Spory, ktoré z dvojitého štátneho občianstva vznikajú, bude treba odstraňovať medzištátnymi smluvami.

V praxi vzniklý spory pre dvojité štátne občianstvo najmä vtedy, keď na pr. v USA narodený chlapec nášho štátneho občana vrátil sa na kratší čas do starej vlasti. Podľa našich noriem bol našim príslušníkom a podliehal odvodnej povinnosti, a preto ho úrady vyzvaly splniť túto povinnosť, podľa

zákonov USA však bol americkým štátnym občanom,, lebo sa tam narodil. Týmtosporom prax sa vyhýbala podľa úprav býv. ministerstva národnej obrany (č. 50.643/ 1934/5 zo dňa 21. VIII. 1934) takto: "J. V. stal sa podľa amerických zákonov štátnym občanom USA, lebo sa narodil v USA. Podľa nášho zákonodarstva však treba pokladať menovaného za nášho občana, lebo sleduje v štátnom občianstve svojho otca, ktorý je podľa pôvodu náš občan. Následkom rozporu zákonodarstva USA a ČeskoSlovenska má teda menovaný dvoje štátne občianstvo. Podľa našich zákonov je povinný odvodom v tuzemsku, podľa amerických má právo odcestovať na americký pas do svojej zámorskej vlasti. V dohode s ministerstvom zahraničných vecí ministerstvo vnútra oznamuje, že tento prípad a ani obdobné iné prípady nehodia sa k diplomatickej intervencii a že opakovanie podobných prípadov nemožno zamedziť, pokiaľ sa nepodarí upraviť spornú otázku osobitnou medzinárodnou smluvou s USA. Ministerstvo zahraničných vecí podotklo, že v tomto prípade mohlo by sa postupovať podľa ustanovení § 240/3 branných predpisov a začať pokračovanie o prepustení z brannej moci, a to bez predloženia formálnej žiadosti, tým skôr, že strana nadobudla cudzie štátne občianstvo, do cudzej zeme sa skutočne vysťahovala a celý svoj životný záujem tam bezpochybne sústredila."

Aj úrady Slovenskej republiky budú musieť týmto spôsobom odstraňovaťspory, ktoré vzniknú z dvojitého štátneho občianstva. Dvojitému štátnemu občianstvu dalo by sa úplne predísť len tak, keby štátne občianstvo bolo upravené medzinárodnou normou, ktorú by si osvojil každý štát. Pokusy v tomto smere učinené r. 1930 v Haagu však zlyhaly.

K § 2, ods. 2:

Tu sa odstraňuje neistota o štátnom občianstve detí, ktoré sa narodily z neplatného alebo putatívneho (domnelého) manželstva a výslovne sa určuje, že deti,

ktoré sa z neplatného alebo putatívneho manželstva narodily do dňa jeho zneplatnenia, sú posudzované pri určení štátnej príslušnosti tak, ako deti narodené z platného manželstva. Teda deti narodené z neplatného alebo putatívneho manželstva, podržia si štátne občianstvo po otcovi, i keď súd vyhlásil manželstvo ich rodičov za neplatné.

Neplatné je manželstvo, pri uzavieraní ktorého: 1. stala sa podstatná chyba čo do vyhlášok alebo čo do formy uzavretia manželstva, alebo 2. keď trvala medzi stranami prekážka rozlučujúca, alebo 3. keď sa vyskytla okolnosť vylučujúca slobodné privolenie (prinútenie, omyl, uvedenie v omyl). Neplatné manželstvo môže byť buďto zmätočné alebo odporovateľné. Zmätočné manželstvo je samo o sebe neplatné (aj keď ho nikto odporom nenapadne), kdežto odporovateľné manželstvo len v tom prípade, ak ho osoba k tomu oprávnená napadla (odporovacou žalobou) pred súdom v náležitý čas a v náležitej forme. Ak zmätočné alebo odporovateľné manželstvo bolo právoplatným súdnym rozsudkom za neplatné vyhlásené, treba naň nazerať tak, akoby ani nebolo bývalo uzavreté; deti z tohto manželstva sú vlastne nemanželské, avšak čo do štátnej príslušnosti budeme na ne hľadieť ako na deti manželské. Medzi manželskými stranami zanikne majetkoprávny a tiež dedičský sväzok, plynúci z manželstva atď.

Ak však jedna manželská strana nevedela o dôvode neplatnosti a bola teda nevinná, nastane pre ňu právna výhoda takzvaného manželstva domnelého (putatívneho). V takomto prípade sú deti z tohto manželstva manželské a ako na také budeme na ne hľadieť aj čo do štátnej príslušnosti; majetkové práva, plynúce z takéhoto manželstva, môže nevinná strana práve tak uplatňovať, ako keby bolo toto manželstvo rozlúčené z viny druhej strany.

Neplatnosť manželstva možno dokázať právoplatným rozsudkom príslušného súdu.

Len po preukázaní takéhoto rozsudku možno vyvodiť následky neplatného alebo

putatívneho manželstva na poli štátnoobčianskeho práva.

K § 2, ods. 3 a 4:

To sú výpomocné ustanovenia. Uplatňuje sa tu do istej miery zásada teritória (ius soli) aj u nás, nakoľko o osobách nájdených a podobne aj o osobách, narodených na území Slovenskej republiky, sa predpokladá, že sú slovenskými štátnymi občanmi, ak nie je preukázané, že majú inú štátnu príslušnosť. Je to nie norma, ktorá by pri predpokladoch v nej uvedených štátne občianstvo naozaj zakladala, ale je to len predpis, v ktorom sú ustálené podmienky, pri ktorých môže vzniknúť iba právna domnienka (opinio iuris), že určitá osoba je slovenským štátnym občanom; teda ak je splnený predpoklad, že patričná osoba nemá inú štátnu príslušnosť, má sa na ňu hľadieť tak, akoby podľa uvedeného predpisu táto osoba naozaj bola nadobudla slovenské štátne občianstvo. Vyslovenie právnej domnienky dáva sa do kompetencie ministerstva vnútra, aby istota pred zneužívaním tohto predpisu bola čo najväčšia. Predpokladá sa, že ministerstvo upotrebí tento predpis skutočne len v prípadoch, v ktorých nijakým iným spôsobom nebolo možno určiť štátnu príslušnosť.

Pravda, právna domnienka: že a) príslušná osoba pravdepodobne tu sa narodila (keďže bola tu nájdená) a pravdepodobne pochádza z rodičov (rodičky) slovenského štátneho občianstva, keďže sa narodila na území Slovenskej republiky, i keď ju vyslovilo ministerstvo vnútra, padá, ak sa dodatočne zistí iný dôvod štátneho občianstva alebo iná štátna príslušnosť.

Ustanovenia tieto zodpovedajú doterajším právnym predpisom v § 19 zák. čl. L/1879 a § 2 úst. zákona č. 236/1920 Sb. z, a n. o presumptívnych štátnych občanoch.

V každom prípade (ods. 3 a 4) musí byt patričná osoba zapísaná v matrike. Ak nalezenec nie je ešte zapísaný do matriky, bude ho treba najprv dať zapísať